Sano Mach - Z Dalekych Ciest - Autobiografia

Vydanie knihy potomkovia

Václav Mede, František

finančne

podporili:

autora Bratislava

Michalovič,

Švajčiarsko

Alexander Mach Z ĎALEKÝCH CIEST Fragmenty z memoárov Edícia Slovenské dejiny dvadsiateho storočia Vydala Matica slovenská Námestie J. Cígera Hronského 1, 036 52 Martin v spolupráci s Neografiou, a. s., Škultétyho 1, 036 55 Martin a vydavateľstvom DAKA, Tajovského 1, 811 04 Bratislava Rozširuje Vydavateľstvo Matice slovenskej, s. r. o. Mudroňova 1, 036 52 Martin Slovenská republika Tel.: (+421 43) 422 06 92, fax: (+421 43) 490 68 74 e-mail: [email protected]

www.vydavatel.sk

Návrh obálky a grafická úprava Peter Durík Vedecký redaktor PhDr. Ján Bobák, C S c , Slovenský historický ústav MS, Grôsslingova 23, 812 51 Bratislava Jazyková redaktorka Mgr. Božena Rolková Z rukopisnej pozostalosti na vydanie pripravili František Vnuk a Karol Kubík Text © Alexander Mach, dedičia Poznámky, doslov © František Vnuk Fotografie © Slovenský národný archív, archív dedičov Alexandra Mácha © Matica slovenská 2008 Vytlačila tlačiareň Neografia, a. s., Martin

ISBN 978-80-7090-894-5

Úvod Ak sa o knihách hovorí, že „majú svoje osudy" (Habent sua fata libelli), tak to platí vo zvýšenej miere o diele, ktoré drží čitateľ v rukách. Jeho osudy sú mimoriadne pestré. Autor diela Alexander Mach, rodený novinár a publi­ cista, písal svoje spomienky a úvahy jednak z vnútornej potreby, ale zároveň aj ako odpoveď na výzvu blízkych i vzdialenejších priateľov. Tí ho sústavne nabádali, aby podal svoju verziu pohnutých udalostí, ktorých bol živým sved­ kom a často aj aktívnym spolutvorcom. Išlo najmä o pohľady na osoby a uda­ losti, ktoré dnes už nie sú „bielymi miestami v slovenskej histórii", ale - ako dedičstvo neprajných režimov rokov 1945 - 1989 - sú ešte stále predmetom kontroverzných interpretácií. Marxistická, čechoslovakistická historiografia, ktorá mala na Slovensku štyri desaťročia monopol na vysvetľovanie a písanie slovenských dejín, nehorázne zdeformovala pohľad na našu minulosť, naj­ mä pokiaľ išlo o udalosti 20. storočia. Svoj ideologicky motivovaný výklad predkladala ako jediný a nedotknuteľný kánon, ktorý nikto nemohol a nesmel beztrestne spochybňovať, alebo mu protirečiť. V existencii prvej Slovenskej republiky nevidela prirodzenú etapu historického vývoja slovenského národa v jeho úsilí o štátoprávne vyjadrenie vlastnej existencie a prirodzený feno­ mén jeho politického dozrievania, ale abnormálnu a trestuhodnú činnosť. Po­ litický systém, v ktorého službách bola aj slovenská historická obec, neváhal použiť násilné prostriedky, ktoré mu poskytovala politická moc, aby trestal tých, čo za politickú emancipáciu národa pracovali a bojovali. Alexander Mach bol jednou z obetí ich nenávisti a politickej pomsty. Národný súd ho v roku 1947 odsúdil na 30 rokov väzenia. V roku 1968, počas tzv. Dubčekovskej jari, bol A. Mach - po 23 rokoch väzenia - prepustený na slobodu. Ako človek pera nepotreboval veľa povzbu­ dzovania, aby položil na papier nielen svoje zážitky z väzenia, ale aj mnohé iné veci, nad ktorými hlboko premýšľal a uvažoval v Leopoldove, v Ruzyni, vo Valdiciach a v iných „nápravných zariadeniach", ktoré mu komunistický režim vybral za miesta pobytu. Hneď po návrate z väzenia ho požiadal Histo­ rický ústav Slovenskej akadémie vied (HÚ SAV), aby opísal udalosti okolo vzniku Slovenského štátu v marci 1939, ako aj ďalšie udalosti vzťahujúce sa na domácu a zahraničnú politiku prvej Slovenskej republiky. Ochotne sa dal do práce. V auguste 1968 však došlo k vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Č-SSR. Nová situácia, tak silno pripomínajúca udalosti z 29. augusta 1944, znamenala nielen koniec „socializmu s ľudskou tvárou", ale aj koniec oficiál­ neho záujmu o Machovú pisateľskú činnosť. V normalizačnom období, ktoré po invázii nasledovalo, SAV prestala mať o veci záujem. Po určitej časovej prestávke sa Mach vrátil k myšlienke zanechať sve­ dectvo o slovenskej politike rokov 1920 - 1945 a o svojej účasti v nej. Bole­ lo ho, keď videl, ako sa komunistickej propagande a sústavnej ideologickej indoktrinácii darilo deformovať a očierňovať zápas za autonómiu a za priro-

dzené samourčovacie právo národa aj v zmýšľaní poctivých a dobromyseľ­ ných ľudí. Vedel, že jeho výpoveď nespôsobí nijakú náhlu a prevratnú zmenu v nazeraní na prvú Slovenskú republiku a jej predstaviteľov, ale zároveň bol presvedčený, že triumf lži nad pravdou môže byť len dočasný. Chcel zane­ chať svedectvo o mravnej a trvalej hodnote zápasu „za Boha a národ!", za pravdu, právo a spravodlivosť; boja, ktorý sa začal Štúrovým vyhlásením na­ šej nezávislosti od Maďarov v roku 1848 a ktorého - ako to on videl - víťaz­ ným zavŕšením bolo práve vyhlásenie štátnej samostatnosti v marci 1939. Po 23 rokoch v žalári a po skúsenostiach na slobode bol však Mach natoľ­ ko realista, aby otvorene priznal, že Slovenská republika rokov 1939 - 1945 nebola ani nemohla byť ideálnym a dokonalým štátnym útvarom. Bola a moh­ la byť len taká, aká bola Európa, v ktorej vznikla a existovala. Jej samostat­ nosť bola limitovaná politickými záujmami veľmoci, ktorá mala v danom čase rozhodujúci mocenský vplyv v stredoeurópskom priestore - podobne ako Č-SR rokov 1918 - 1938 bola závislá od Francúzska a obnovená Č-SR rokov 1945 - 1989 od Sovietskeho zväzu. Ale na rozdiel od satelitného po­ stavenia Slovenska v predvojnovej a povojnovej Č-SR, Slovenská republika rokov 1939 - 1945 poskytovala Slovákom dostatočne veľký a voľný priestor na rozvoj svojskej kultúry a vzdelania, na rozvoj národného hospodárstva a zvýšenie životnej úrovne; najmä však na vzrast národného povedomia a se­ bavedomia: národ dokázal sebe i svetu, že si vie spravovať svoje veci lepšie a výhodnejšie, ako to robili cudzí. Keďže v žalároch prežil presne toľko rokov (1945 - 1968), koľko v poli­ tike (1922 - 1945), je len pochopiteľné, že súbežne so všeobecnými politic­ kými úvahami sa Machové myšlienky vracajú aj k jeho zážitkom vo väzení. Ako uvádza niekoľkokrát, väzenie - to boli jeho „univerzity". Tam sa stretá­ val nielen s vyšetrovateľmi a „bacharmi", ale aj s inými ľuďmi, s ktorými by sa za normálnych okolností sotva stretol, a mohol s nimi viesť hlboké disku­ sie. Videl, počul a dozvedel sa o veciach, o ktorých by sa na slobode nikdy nedozvedel. V tomto zmysle sú Machové spomienky čosi ako Dostojevského Zápisky z mŕtveho domu. Inými slovami: majú nielen dokumentárnu, ale aj literárno-umeleckú hodnotu. Svoje spomienky začal Mach písať začiatkom sedemdesiatych rokov. Zhromažďoval dokumentárny materiál, zapisoval si myšlienky, ako sa mu vynárali v pamäti, overoval si údaje rozhovormi s priateľmi a občas si za­ šiel aj do knižnice - tak ako staviteľ zhromažďuje stavebný materiál, keď sa chystá postaviť dom. Obľúbeným pracoviskom A. Mácha bola chata jeho dcéry Marty, man­ želky Ernesta postavená pri Modre v blízkosti známej Zochovej chaty. Tu sa prevažne zdržiaval aj so svojou manželkou Alžbetou. Pravda, nežil ako pustovník, stretával sa s ľuďmi a zdôveroval sa so svojimi aktivitami. Za ta­ kýchto okolností jeho činnosť neostala utajená a dozvedela sa o nej aj Štátna bezpečnosť. V totalitnom štáte, kde všetko, čo nie je úradne dovolené, je zakázané,

vládna moc hľadela na Machovú spisovateľskú činnosť so zvedavým podo­ zrením. Keby boli prišli k Machoví a slušne ho požiadali, aby im ukázal, čo píše, myslím, že bez váhania by im bol poskytol svoje rukopisné fragmenty na nahliadnutie. Ale orgány XII. správy Zboru národnej bezpečnosti („boj proti vnútornému nepriateľovi") volili iný, pre nich taký charakteristický spôsob. V jeseni 1978 dostal A. Mach a jeho manželka predvolanie na dô­ chodkový úrad v akejsi záležitosti. V ich neprítomnosti sa „ktosi" vlámal do chaty. Chatárka blízkej podnikovej chaty si všimla, že z komína chaty, ktorej obyvatelia sú kdesi v Bratislave, vystupuje hustý dym. O vlámaní do chaty sa A. Mach dozvedel až neskoršie. V tom čase sa zdržoval v Palárikove u svojho brata Jozefa. Hneď sa vybral aj so zaťom na miesto činu. Keď vstúpili do chaty, našli stopy socialistického vandalizmu, ako bola čierna škvrna po zhasínaní cigarety na vyrezávanom korpuse kríža, ktorý im daroval modranský pán farár Vincent Mihalovič k päťdesiatemu vý­ ročiu sobáša. Iné stopy, ako rozhádzané ohorky boli predstierané; vlamači si ich priniesli so sebou. A. Mach svoje písomnosti odkladal do úložného priestoru v gauči. Vla­ mači si ich nehanebne privlastnili a svoju krádež chceli zamaskovať spále­ ním. Popol z papiera, ktorý zanechali v kozube, mal zviesť na falošnú stopu, aby si majiteľ myslel, že rukopis „ľahol popolom" a treba ho pokladať za nenávratne stratený. Ale Mach hneď znalecky poznamenal, že to nebol popol z jeho písomností a vyslovil nádej, že dokumenty vlamači nezničili, iba ich odniesli. Keď dozrel čas, stalo sa, v čo mnohí dúfali a čo všetci ľudia dobrej vôle očakávali. Komunizmus padol a padol bez krviprelievania. Mnohé nevinné obete sa dožadovali zadosťučinenia a reštitúcie a posťkomunistické úrady im v tom vychádzali v ústrety. Ing. Karol Kubík, manžel Machovej mladšej dcé­ ry Darinky, sa koncom deväťdesiatych rokov dozvedel, že Machové „spále­ né" písomnosti sa nachádzajú v archíve Ministerstva vnútra Českej republiky (MV ČR). Archívna správa ich totiž sprístupnila historikom. V čase, keď sa zápisky nachádzali v archíve MV ČR, uverejnil Jan Rýchlik niektoré časti v Historickom časopise (č. 211997) a Róbert Letz v Historickom zborníku (č. 1 - 212002) a v Kultúre (č. 24/ 2001). Karol Kubík sa pustil do práce, aby zabezpečil navrátenie odcudzených dokumentov. Začiatkom roka 2002 požiadal MV ČR o vydanie písomností rodine. Z Prahy mu oznámili, že materiál patrí Slovenskej republike a vyda­ jú ho, ak príslušné orgány o to úradnou cestou požiadajú. Písomnosti sa po určitom čase naozaj premiestnili na Slovensko a po istých prieťahoch (ktoré spočívali v tom, že na Slovensku sa takýto materiál považoval, na základe zákona z roku 1998, za „tajný" a patril do agendy SIS), MV SR ich napokon vrátilo zákonitým vlastníkom. Vrátené písomnosti pozostávajú zo siedmich archívnych kartónov: § Kartóny H-542-1 a H-542-2 obsahujú spomienky a úvahy A. Mácha,

ktoré v roku 1968 začal písať na žiadosť HÚ SAV, ako aj materiály k jeho pamätiam. § Kartón H-542-3 obsahuje ďalšie materiály k jeho pamätiam, ktoré pri­ pravoval na základe predchádzajúcich podkladov. § Kartón H-542-4 pozostáva zo zväzku dokumentov, ktoré pripravil Ma­ chov priateľ Vilo Kovár k Machovej sedemdesiatke. § Kartón H-542-5 obsahuje rozličné písomnosti, ako napríklad pamäti K. Sidora, J. Farkaša, A. Jamnického a kópie listov z roku 1973. § V kartóne H-542-6 sa nachádza rukopis prekladu žalmov, ktorý poslal Machoví na posúdenie prekladateľ J. Kútnik-Smálov. § Kartón H-542-7 obsahuje listy rodine a denníky z rokov 1945 - 1947, ktoré sa v tom čase dali prepašovať z väzenia. Po tom, čo sa podarilo zápisky získať, ujal sa ich usporiadania a pre­ písania Doc. Ivan Mrva, ktorému pomáhali Mgr. Radoslav Repa a Viliam Stibráni. Na ich prácu nadviazal Karol Kubík spolu s manželkou Darinkou. Oni prepísané zápisky spoločne znovu konfrontovali s rukopisom a urobi­ li viaceré opravy (pretože rukopis A. Mácha je miestami dosť nečitateľný). Z takto usporiadaného materiálu uverejnil príspevky dvojtýždenník Kultúra (č. 1, 5 a 8/2006). Vrátené rukopisy majú prevažne charakter konceptov. Je veľa názna­ kov, že autor mal rozpracované ucelené pamäti, ale ich schematický plán sa nenašiel. Tieto skutočnosti podstatne ovplyvňujú usporiadanie a redakciu jednotlivých častí rukopisu. Niektoré kapitoly, alebo fragmenty kapitol nesú nadpis, iné sú bez nadpisu. Viaceré kapitoly začínal autor aj dvakrát, ale­ bo i trikrát, takže v rukopisnej pozostalosti sa niektoré veci opakujú. Tieto repetitívne partie sa pri edícii rukopisov vynechali. Rukopisy, prípadne ich fragmenty, ktoré majú často iba jednu - dve strany a to bez predchádzajúcej a nasledujúcej, sú zaradené za sebou. V rukopisoch sú viaceré škrty a opravy. Tie dôležitejšie, ktoré látku dokresľujú, sú uvedené v poznámkach pod čia­ rou. Len niektoré veľmi vážne sa ponechávajú v hlavnom texte. Koncepty prechádzali mnohými rukami a ich poradie - ak vôbec jestvo­ valo - bolo nenapraviteľné narušené. Editori stáli pred dilemou, či nechať rukopis v tom stave, v akom bol vrátený majiteľom, alebo sa pokúsiť o jeho tematicko-chronologické usporiadanie. Kvôli lepšej prehľadnosti sme sa roz­ hodli pre druhú alternatívu. Príprava rukopisu na knižné vydanie predstavovala náročnú prácu, ktorú z veľkej časti vykonal Karol Kubík. Pretože osobne poznal autora, mohol mnohé veci vysvetliť a doplniť. Jeho vysvetlivky a pripomienky sú uvedené v poznámkach pod značkou - kk. Ako vyplýva z predchádzajúceho, do knižného vydania sú zaradené ruko­ pisy, ktoré sa štvrťstoročie nachádzali v archíve. Výnimkou sú texty článkov

Čo vieme dnes a nevedeli sme vtedy a Homolov puč, ktoré sa objavili ešte predtým, ako sa zistil osud ukradnutých spomienok. Osobitnú časť tvoria rukopisy, ktoré dal autor Karolovi Kubíkoví v ro­ koch 1979 - 1980 a sú v kapitole ÚPRIMNE A ROZVÁŽNE, okrem spo­ mienky Hore-dolu o Jurigovi, ktorú dostal inou cestou. Záverečnú časť, kapitolu Z POSLEDNÝCH SÍL tvoria prepisy magne­ tofónových záznamov z posledných dní, presnejšie z posledných hodín au­ torovho života. Rukopis v jeho pôvodnom usporiadaní posudzoval Jozef Zavarský, ktorý spravil aj niektoré textové úpravy a Vincent Sabík. Ich pripomienky sa pat­ rične zohľadnili v hlavnom texte a ich vysvetlivky sú zaregistrované v po­ známkach pod čiarou. Pokladali sme za potrebné opatriť text vysvetľujúcimi poznámkami. Išlo predovšetkým o bližšiu identifikáciu osobností, ktoré autor v texte spomína. Na niektorých miestach sa opísané udalosti konfrontujú s novšou literatú­ rou o danej téme, inde bolo žiaduce opraviť, spresniť alebo doplniť autorove údaje. Poznámkový aparát pripravil František Vnuk. Poznámkové príspevky ďalších spolupracovníkov sú identifikované značkami: Karol Kubík (- kk), Vincent Sabík (- vš), Jozef Zavarský (-jz) a Radoslav Repa (- rr). Bratislava 12. marca 2008 František Vnuk

I. NÁVRAT Z MŔTVEHO DOMU Cvičenie pera Tieto prvé vety, čo chcem položiť na papier, budú len akýmsi cvičením pera, iba cestou k disciplíne. Taký som ešte plný citov radosti z pocitu slo­ body a z návratu do života, že je mi ťažko ovládať si myšlienky, je mi ľúto každú druhú zaškrtiť alebo čo i len priškrtiť, aby som zachoval mieru, kvôli čitateľovi, poriadku, štýlu. A je tu ešte jedna vec: pero mi hrdzavelo vyše dvadsať rokov. V prvé roky bolo možné i napísať i prepašovať. Kým platili staré reakčné väzenské predpisy, zaplnil som niekoľko zošitov poznámkami o dejinných udalostiach, osobnostiach alebo figúrach, o tragických osudoch, otrasoch a obratoch, o komédiách a príhodách pre kurzívky,1 ale peklo sa začalo, keď väzenia dostali nevinné pomenovanie nápravných zariadení alebo ústavov, keď sa väzenskí dozorcovia stali výchovnými referentmi a my trestanci „odsúdený­ mi občanmi". Potom sme už len občas mohli napísať svoj obligátny list: som zdravý, ktorého (zdravia) želám i Tebe, drahá moja, nič mi nechýba a tak. Nesmeli sme napísať ani len to, že driapeme perie, že ho driapu aj biskupi a generá­ li, ministri a poslanci všetkých politických smerov a vyznaní, že sedím za jedným stolom so svojimi najväčšími protivníkmi z prvej, druhej i ďalších republík, že sa tu srdečne bijeme, riešime staré problémy a že sme si niektoré už aj vyriešili. Mne niekedy už aj nedalo a zapísal som si do tajnej knižky z toaletných papierov boj dvoch generálov, českého a nemeckého, ktorí stáli proti sebe na fronte a zasa iných, ktorí v Prahe rozhodovali každý na opač­ nej strane barikády. Nemal som sily nehodiť na papier jedinečnú scenériu: na stole hromádky peria, väčšie sú divízie, menšie pluky a malé kôpky bo­ kom v popredí alebo v úzadí majú svoju primeranú úlohu. Profesor vojenskej akadémie krúti hlavou nad hádkou dvoch starých vojvodcov, nakoniec príde bachar a môžete si predstaviť, čo nasledovalo. 1 Kurzívka je novinársky útvar písaný „ľahším perom". Pomenovanie dostala podľa toho, že sa pri nej v novinovej sadzbe používa najčastejšie kurzívové písmo. Texty celej časti Spomienky kurzívou sú písané takýmto ľahším perom. - jz 2 Artur London (1915 - 1986) - český komunistický agitátor, politik a publicista. V roku 1937 bojoval vo Španielsku, v roku 1938 prešiel do Francúzska. Po porážke Francúzska bol väznený v nemeckom koncentračnom tábore (1940 - 1945). Odtiaľ sa vrátil do Prahy a zastával viaceré dôležité funkcie v komunistickom aparáte. V roku 1948 sa stal námestníkom ministra zahraničia.

Zapísal som si rozhovor s Londonom2, ktorý bojoval v Španielsku, s Holdošom,3 i on bojoval v Španielsku, ale mňa zaujímal jeho boj na pozíciách tzv. katolíckej akcie4 s biskupmi, opátmi, ktorí tu sedeli s nami. Objavil som si v susedovi Koboldovi (?) protivníka, ktorý mi odpovedal pri Liptovskom Sv. Mikuláši, keď ja som hovoril do frontových megafónov na tejto strane 5 a on na tamtej, teraz sme si doplnili, čo sme vtedy nedopovedali. Vedúci ilegálnej skupiny mi už netajil, koho to mal v mojom okolí, ale ja som mu neprezradil, kto bol mojím človekom v jeho podzemí; dnes sú už dávno mŕt­ vi, povedali sme si, ale pri driapaní peria žili s nami a bojovali ďalej svoj boj. Lenže napísané som dlho neuchránil. Nervy nevydržali napätie z neistoty. Hoci zápisky boli uložené podľa všetkých vedeckých pravidiel a skúseností najlepších odborníkov konšpirácie všetkých škôl, nikdy si nevedel, či nevy­ trhnú dlážku práve na mieste najmenej nápadnom, nevybúrajú, nevyhádžu slamu zo slamníka - a sám som zničil vzácny zápis s ministrom Drtinom,6 generálom Syrovým,7 predsedom vlády Beranom,8 Krejčím,9 s Gustávom

V roku 1950 bol v procese so Slánským a spol. obvinený zo „sionizmu, trockizmu a titoizmu" a odsúdený na doživotie. Z väzby bol prepustený v roku 1955 a rehabilitovaný v roku 1963. Vysťahoval sa do Francúzska, kde spolu s manželkou vydal dokumentárny memoár o svojich zážitkoch počas procesu Slánský a spol., ĽAveu (Vyznanie). Kniha slúžila ako podklad úspeš­ ného filmu toho istého názvu (v hl. úlohách: Yves Montand a Simone Signoretová). 3 Ladislav Holdoš (1914 - 1988) - komunistický politik a publicista. V rokoch 1936 - 1939 dobrovoľník medzinárodnej brigády v Španielsku. Od v roku 1945 poslanec, člen predsedníctva a sekretariátu ÚV KSS, podpredseda SNR, 1948 - 1951 generálny tajomník ÚV SNF, v rokoch 1950 - 1951 povereník a vedúci Slovenského úradu pre veci cirkevné. V rokoch 1951 - 1957 väznený ako buržoázny nacionalista. Rehabilitovaný v roku 1963. V rokoch 1969 - 1970 mimo­ riadny a splnomocnený veľvyslanec C-SSR na Kube. 4

„Katolícka akcia" predstavovala pokus komunistickej vlády odtrhnúť veriacich v Č-SR od Ríma a vytvoriť od štátu závislú a štátom kontrolovanú „česko-slovenskú katolícku cirkev". Po­ zri: VNUK, F.: Pokus o schizmu. Bratislava 1996. 5 O okolnostiach, za ktorých k tomuto dialógu došlo, pozri: VNUK, F.: Mať svoj štát znamená život. Bratislava 1991, s. 317 - 322. 6 Prokop Drtina (1900 - 1980) - právnik, národno-socialistický politik. Od roku 1929 pracoval v prezidentskej kancelárii. V roku 1940 odišiel cez Slovensko a Maďarsko na Západ a v Londýne sa stal tajomníkom prezidenta Beneša. Okrem toho pracoval aj v česko-slovenskom vysielaní pod menom Pavel Svätý. V roku 1946 ho vymenovali za ministra spravodlivosti v Gottwaldovej vláde. Keď sa vo februári 1948 komunisti zmocnili vlády, pokúsil sa o samovraždu skokom z okna. Pokus o samovraždu prežil a držali ho vo vyšetrovacej väzbe. V roku 1953 bol odsú­ dený na 15 rokov väzenia. V roku 1969 ho rehabilitovali (v roku 1971 bola jeho rehabilitácia revokovaná). 7 Jan Syrový (1888 - 1970) - legionár, česko-slovenský generál. V rokoch 1927 - 1933 náčelník hlavného (generálneho) štábu. Od septembra 1938 do apríla 1939 minister národnej obrany. Od 22. septembra do 4. októbra 1938 predseda česko-slovenskej vlády, následne (do 1. decembra 1938) predseda prvej pomníchovskej vlády. Od 5. októbra do 30. novembra 1938 vykonával ústavnú funkciu prezidenta C-SR. V roku 1947 odsúdený na 20 rokov väzenia. V roku 1960 rehabilitovaný. 8 Rudolf Beran (1887 - 1954) - novinár, vedúca osobnosť českej agrárnej strany (jej ústredný tajomník a podpredseda), kde predstavoval pravicové umiernené krídlo. Šéfredaktor Venkova. V rokoch 1935 - 1938 predseda agrárnej strany. Od novembra 1938 do marca 1939 predseda

Husákom10 alebo čo som si dodatočne ešte za horúca po návrate z Ruzyne do Leopoldova zaznačil o inferne, aké by ani Dante" nevybájil. Najsilnejšie zá­ žitky nebolo treba zapisovať. Zažil som otrasy a postrety, Božie navštívenia a ľudské obrátenia, ktoré mi zostanú v pamäti do smrti i čo by som žil sto ro­ 12 kov. Štrnásť dní s Ivanom Horváťhom v jednej cele, do ktorej sme sa dostali 13 z omylu alebo „z omylu". Dvaadvadsať dní s Eugenom Lôblom v prežívaní 14 15 procesu Slánského, zápasu a umierania Clementisovho, svedeckých cviStrany národnej jednoty. Od 1. decembra 1938 do 15. marca. 1939 predseda česko-slovenskej vlády. Od 27. apríla 1939 predseda vlády Protektorátu Cechy a Morava. Za pomoc českému odboju ho Nemci odsúdili na 10 rokov väzenia (v roku 1943 prepustený do domáceho väzenia). V roku 1947 odsúdený Národným súdom na 20 rokov ťažkého žalára. Zomrel vo väzení. 9 Jaroslav Krejčí (1892 - 1956) - profesor ústavného práva, národno-socialistický politik. V ro­ koch 1938 - 1939 predseda Ústavného súdu. Minister spravodlivosti vo vláde R. Berana (1938 - 1939) a predseda vlády Protektorátu Čechy a Morava (1942 - 1945).V tejto funkcii od v roku 1943 neoficiálne, od mája 1944 oficiálne, zastupoval štátneho prezidenta Protektorátu Čechy a Morava E. Háchu. V roku 1946 odsúdený na 25 rokov väzenia. Zomrel v leopoldovskej väz­ nici. 10 Gustáv Husák (1913 - 1991) - právnik, komunistický politik a štátnik. Aktívny v komunistic­ kom hnutí už od študentských čias. V rokoch 1938 - 1942 advokátsky koncipient, 1943 - 1944 úradník Zväzu špeditérov v Bratislave. Člen V. ilegálneho ÚV KSS (1943 - 1944) a člen ilegál­ neho Politického ústredia. Po vypuknutí pročeskoslovenského a prosovietskeho povstania v Slo­ venskej republike (29. 8. 1944) podpredseda SNR, povereník vnútra. Po vojne člen ÚV KSČ, člen ÚV KSS a predsedníctva ÚV KSS (1944 - 1950), poslanec SNR a NZ, povereník dopravy a techniky, predseda Zboru povereníkov (1946 - 1950). V máji 1950 obvinený z buržoázneho nacionalizmu vo vykonštruovanom procese, zatknutý a v roku 1954 odsúdený na doživotie. Am­ nestovaný v roku 1960 a rehabilitovaný v roku 1963. Od apríla do decembra 1968 podpredseda vlády Č-SSR. Prvý tajomník ÚV KSS (1968 - 1969), od apríla 1971 prvý tajomník (od mája 1971 do decembra 1987 generálny tajomník) ÚV KSČ. Prezident Č-SSR (1975 - 1989). 11 Dante Allighieri (1265 - 1321) - básnik, politik a filozof. Pre monarchistické názory vyhnaný z rodnej Florencie v roku 1301. Autor nesmrteľnej sklady Božská komédia (La Divina Commedia), ktorá pozostáva z troch častí: Peklo, Očistec a Raj. V časti Inferno graficky a poeticky zobrazuje muky a trýznenia, ktorým sú vystavení zatratenci v pekle. 12 Ivan Horváťh (1904 - 1960) - právnik, spisovateľ, komunistický politik. Pochádzal z bohatej rodiny a spočiatku bol aktívny v radoch sociálnodemokratickej strany. Od roku 1939 samostatný advokát v Senici. Člen ilegálneho Politického ústredia. Člen ÚV KSS a SNR. Po vojne poslanec, povereník sociálnej starostlivosti a neskôr podpredseda SNR (1945 - 1948). Šéfredaktor Kultúr­ neho života (1946 - 1948). V rokoch 1948 - 1950 veľvyslanec v Budapešti. V päťdesiatych ro­ koch odsúdený ako buržoázny nacionalista a väznený. Z väzenia prepustený v roku 1959 a o rok neskoršie na následky väznenia zomrel. Autor niekoľkých prozaických prác (Vízum do Európy, Život s Laurou, Návrat do Paríža a iných). 13 Eugen Lôbl (1907 - 1987) - ekonóm, komunistický politik. Po skončení vysokoškolského štúdia vo Viedni (1932) pracoval v poisťujúcej spoločnosti. V roku 1939 odišiel do V. Británie a pracoval ako úradník česko-slovenskej exilovej vlády. V rokoch 1945 - 1949 bol zástupcom ministra zahraničného obchodu. Člen národohospodárskej komisie ÚV KSČ. Ako sionista bol súdený v skupine Slánský a spol. a bol odsúdený na doživotie. V roku 1955 mu trest znížili na 25 rokov. Rehabilitovaný v roku 1963. V roku 1968 odišiel do emigrácie, kde ho Štefan B. Roman získal do práce v rámci Svetového kongresu Slovákov. 14 Rudolf Slánský (pôv. Salzman, 1901 - 1952) - komunistický ideológ a politik. Jeden z re­ prezentantov Gottwaldovej boľševizácie KSČ. Člen ÚV KSČ a politického byra ÚV KSČ 1929 - 1938, poslanec NZ 1935 - 1938 a člen zahraničného vedenia KSČ v Moskve 1938 - 1945. Ge­ nerálny tajomník ÚV KSČ (1945 - 1951), člen predsedníctva ÚV KSČ a poslanec NZ. Spoluor-

cení za procesu Husáka, Novomeského16 a ostatných. Trápne metamorfózy „veľkých" a klasické hrdinstva „malých" ľudí. Konverzia slávneho marxistu, neverca, z ktorého sa stal veriaci katolík a zasa pád do nevery zúfalého kňaza, ktorý nevydržal, nepochopil, neob­ stál. Nebolo treba zapisovať, ako nútili kňazov a biskupov rúcať kostol, ale­ bo ako som musel stáť so zástupcom pražského arcibiskupa, bratislavského svätiaceho biskupa a prešovského gréckokatolíckeho biskupa - tvorili sme upratovaciu čatu - na balkóne náčelníckej kancelárie a pozerať sa na rúcanie a drúzganie Mariánskej sochy, vzácnej pamiatky umeleckej ceny. Osud Ernesta Ottu,17 spoveď boľševika katolíkovi, povstalca človeku, proti ktorému bojoval, jeho Ruzyň a Leopoldov, jeho cesty na popravisko. Vodili ho celý jeden rok na popravu znova a znova... * ** Ani neviem, kde začať. Tam v cele valdickej v januári 1968, alebo v Leo­ poldove toho najkrajšieho dňa, najkrajšieho mája?.18 Vidíte, samé superlatí­ vy, ešte i tie sú slabé, neprimerané... ganizátor komunistického prevratu v Č-SR v roku 1948. Nesie osobnú zodpovednosť za repre­ sálie a justičnú svojvôľu totalitného režimu na prelome 40. a 50. rokov. V roku 1951 zatknutý a obvinený z velezrady. V roku 1952 odsúdený na smrť a popravený ako „hlava protištátneho sprisahaneckého centra". V roku 1968 rehabilitovaný. 15 Vladimír Clementis (1902 - 1952) - právnik, komunistický politik. Poslanec KSČ (1935 - 1938). V roku 1939 emigroval do Paríža, odkiaľ v roku 1940 prešiel do Londýna, kde sa po vtiahnutí Sovietskeho zväzu do vojny (1941) zapojil do česko-slovenského zahraničného od­ boja. V roku 1939 vylúčený z KSČ pre nesúhlas so sovietsko-nemeckým paktom (v roku 1945 prijatý späť do KSČ). Štátny tajomník (1945 - 1948) a neskôr minister zahraničia (1948 - 1950). V rokoch 1945 - 1951 poslanec NZ a člen ÚV KSČ. V roku 1950 v procese so Slánským a spol. obvinený z buržoázneho nacionalizmu, odsúdený na smrť a popravený. 16

Ladislav Novomeský (1904 - 1976) - novinár, básnik, komunistický politik. Od v roku 1925 redigoval v Prahe komunistické časopisy. V roku 1939 sa vrátil na Slovensko a bol redaktorom časopisu Budovateľ. Člen V. ilegálneho ÚV KSS a Politického ústredia. Bol osobným priate­ ľom A. Mácha, ktorý ho v septembri 1944 varoval, aby sa vzdialil z Bratislavy na povstalecké územie. Z Banskej Bystrice odišiel v októbri 1944 do Londýna ako člen delegácie SNR a vrátil sa na Slovensko cez Moskvu v apríli 1945. Bol členom ÚV KSS (1944 - 1950), povereník pre školstvo, predseda SAVU a Matice slovenskej (1945 - 1951). V roku 1950 obvinený z buržo­ ázneho nacionalizmu a odsúdený na 10 rokov väzenia. Prepustený v roku 1956, rehabilitovaný v roku 1963. V roku 1968 - 1976 člen ÚV KSČ a ÚV KSS. V roku 1968 - 1976 predseda (od v roku 1974 čestný) Matice slovenskej. Po roku 1968 vyznamenaný početnými radmi (Leninov, Gottwaldov), titulmi, cenami a čestnými doktorátmi. V období tzv. normalizácie politická ikona socialisticko-realistickej literatúry. 17 Ernest Otto (1903 - 1962) - stredoškolský profesor, komunistický politik. Po vojne bol ta­ jomníkom povereníka L. Novomeského. Zatkli ho v roku 1949 a obvinili ako titovského špióna zo „špionáže a velezrady". V roku 1950 ho odsúdili na trest smrti. Trest neskôr pozmenili na doživotný žalár. Bol prepustený v roku 1960, ale aj potom ho sledovali a „spracovávali". Spáchal samovraždu 22. mája 1962. 18 Ide tu o dve udalosti vo väzenskom živote A. Mácha: v januári 1968 premiestnili A. Mácha z Valdíc na Slovensko, do Leopoldova. Odtiaľ ho v máji prepustili na slobodu.

A bolo o čom písať. Na slobode nikdy neprichádzalo k takým neočaká­ vaným postretom, k takým drámam, tragédiám, ale i komédiám, akých som býval svedkom - a neraz i predmetom - vo väzení. No zapísať si čo i len malú poznámku, aby som si zachoval meno, dátum, vtipné slovo alebo otrasnú spoveď, mohlo znamenať korekciu alebo i horšie veci. Nikdy ste nevedeli, kedy bude „filcung", kedy vám prekutajú posteľ, vyberú slamu zo slamníka, vytrhnú dlážku, rozpárajú šaty. Stačilo nájsť anglické alebo španielske slovíč­ ka, už ste išli na raport. A predsa - nedalo vám nezapísať si, čo vám povedal podpredseda česko-slovenskej vlády o niektorej doteraz nejasnej udalosti, o jej pravých príčinách. Bolo mi vítané nejedno stretnutie, napríklad s Husákom alebo Ursínym,19 lebo práve od neho som sa mohol dozvedieť, prečo išli predčasne do akcie, ktorá mala za následok masové vraždy, úžasné tragédie, miliardové škody - a pritom nič nevyriešila, vojna by sa i bez nej skončila presne tak, ako sa skončila. Pravda, nehrozilo, že by som zabudol na takéto rozhovory, na podstatné z nich, ale žiadalo sa zapísať niektoré mená, mne ne­ známe fakty, presné dáta; zapísal som si. Ale potom! Každé vrznutie, každý krok na chodbe, otváranie dvier kdesi na druhom konci chodby, návrat do cely, napínalo nervy. Keď sa nič nedialo, stále som myslel na ukryté zápisky, tobôž keď prišiel filcung. To bolo ako za Atilu20 alebo tatárskeho plienenia, bolo temer nemožné, aby nenašli čo ako maskovaný úkryt. Bol medzi nimi vzácny človek, český básnik. Nemohol nepísať. A napísal nádherné veci. Boli nepolitické, nie pre chvíľu, budú raz v dejinách literatú­ ry. Našli ich. Udavač, či náhoda?21 Básnik putoval do izolácie, dostal prísny režim v izolácii samotky a roky musel znášať následky toho, že mu Pán Boh dal talent a bol posadnutý múzami. Čo keby tak boli našli záznamy o rozhovoroch boľševických potentátov s biskupmi o zatváraní kláštorov, českého generála s nemeckým, ktorí stáli proti sebe v Prahe, slovenských a českých dôstojníkov s nemeckými, ktorí sa bili na frontoch ruských, francúzskych, afrických alebo i na Slovensku.22 19 Ján Ursíny (1896 - 1972) - agrárny politik. Blízky spolupracovník Dr. Hodžu. Poslanec praž­ ského snemu, predseda Sväzu roľníckych vzájomných pokladníc a ďalších poľnohospodárskych spoločností. Signatár Žilinskej dohody (6. októbra 1938). Člen Politického ústredia, od septem­ bra 1944 podpredseda povstaleckej SNR. Zakladateľ Demokratickej strany, jej prvý predseda. Po vojne bol česko-slovenským podpredsedom vlády za Demokratickú stranu, poslanec NZ a SNR. V roku 1947 v súvislosti s tzv. Obuchovou aférou bol nútený rezignovať z funkcií. Po februárovom komunistickom puči v roku 1948 zaistený a odsúdený na 7 rokov väzenia. V roku 1953 prepustený z väzby a v roku 1964 ho rehabilitovali. 20 Atila ( ? - 453) - panovník Hunov, ktorí pustošili Európu v 5. storočí. Pre svoju divokosť a kru­ tosť ho kresťanský folklór nazýval „bič Boží". 21 Je to básnik Václav Renč (1911 - 1973), s ktorým A. Mach zrejme udržiaval kontakt po návra­ te z väzenia. Medzi písomnosťami, ktoré ukradla ŠtB, sa nachádza parte V. Renča z roku 1973 s poznámkou o zaslaní kondolencie. - kk 22 Poznámka pod rukopisom: „schôdzky so ženou". - Nie je jasný súvis: Možno ide o stretnutia s manželkou v zubnej ambulancii, ktoré zariadil prokurátor Feješ. (Bližšie pozri Letz, R.: Justí­ cia - slúžka komunistickej moci. In: Štruktúry moci na Slovensku. Ed. J. Pešek a R. Letz. Vyda­ vateľstvo M. Vaška : Prešov 2004, s. 395.) - kk

Všetko bolo v pohybe, biskupi a ministri, ľudáci a boľševici, katolíci a luteráni a židia, Slováci i Česi, kulaci i proletári všetkých našich krajín sme sa spojili a prizerali, až prišiel bachar, vynadal, rozhádzal dobyté a nedoby­ té pozície a zase sme sa dali do driapania peria. Aspoň dvoma-troma veta­ mi som si zaznačil mená, zážitky, dialógy dvoch svetov v jednej cele, aby nezanikli tieto neopakovateľné chvíle. Raz sa zídu niektorému režisérovi, scenáristovi alebo i mne do kurzívky. Lenže slová „divízia", „delostrelectvo" - to boli hotové šibenice, bolo múdrejšie roztrhať ich, spláchnuť a neničiť si nervy. No už samotný zápis mena, udalosti alebo zážitku urobil dobrú službu pamäti. Aj veci menšieho významu, keď som o nich písal, zachovali sa ako v archíve, stačila otázka, dotyk a ožil mi človek, ožili jeho slová, udalosti, ešte i nálada, chvíle spred desaťročí s celým koloritom miesta i času. Už dvadsať i vyše dvadsať rokov je to, čo prišiel do Leopoldova podpred­ seda česko-slovenskej vlády Ursíny. Pamätám sa na prvé stretnutie. Sedeli sme pod lipou, pred ošetrovňou. Pýtal som sa a odpovedal. Neskoršie som si overoval demokratov komunistami a naopak. Konfron­ toval som, porovnával s tým, čo som vedel ešte ako minister a čo som sa dozvedel za súdu od svedkov, zo súdov a čo vo väzení. Po slovenských demokratoch prichádzali Benešovi23 národní socialisti, sociálni demokrati, lidáci-šrámkovci, sociálnodemokratickí ministri, Biela légia, západní dôstojníci, poslanci, diplomati, západní generáli, temer sú­ časne s nimi biskupi, opáti, preláti, provinciáli, najprv katolícki kňazi ako „vatikánski špióni", o niekoľko mesiacov po nich prišli židovskí sionisti ako špióni Izraela, pomaly prichádzali evanjelickí kňazi a začali sa trúsiť i komu­ nistickí prominenti. V rokoch 1952 - 1953 sme už boli naozaj vyberaná spoločnosť, najmä v samoväzbe, ktorá mala spočiatku priliehavé pomenovanie „mlyn". Za prí­ šerných pomerov v roku 1952 si vyslúžila meno ešte priliehavejšie - „likvi­ dačné". Bachari-velitelia si obľúbili dávať mi do cely mojich bývalých najväčších protivníkov. Možno to nerobili z vlastnej iniciatívy, ale z príkazu. Neviem, čo chceli dosiahnuť, no či bol zámer taký alebo onaký, mne bolo vítané poho­ voriť si s politickými odporcami tým viac, že niektorí z nich boli moji osobní priatelia. Predseda česko-slovenskej vlády a za Protektorátu predseda českej vlády Beran, predseda vlády a slávny legionársky generál Syrový, predseda 23 Edvard Beneš (1884 - 1948) - český politik a štátnik. Jeden z trojice Masaryk - Štefánik - Beneš, ktorá stála na čele česko-slovenského zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny. Minister zahraničia v rokoch 1918 - 1935 a potom prezident Č-SR (1935 - 1938). V októbri 1938 sa vzdal prezidentského úradu a odišiel do zahraničia, kde sa v jeseni 1939 ustanovil za vodcu zahraničného odboja. Dosiahol uznanie od spojeneckých veľmocí, zrušenie Mníchov­ skej zmluvy a obnovenie Č-SR, ktorej bol opäť prezidentom. Jeho domáca politika bola silne centralistická a protislovenská a jeho zahraničná politika bola orientovaná na Sovietsky zväz s katastrofálnymi následkami. V júni 1948 abdikoval druhýkrát a čoskoro zomrel.

protektorátnej vlády Krejčí, Benešov minister spravodlivosti Drtina, politickí prominenti, ktorí len zázrakom zostali na žive z procesov Horáková24 a spol., Slánský a spol.,25 Hejda, Nestával,25 Lôbl, Hajdú,27 London -. 2 S

Znova človek bez čísla Vrátil som sa a začínam znova... Učím sa chodiť sám, učím sa prechádzať na druhú stranu ulice ako dieťa. Možno, že nie až tak ako dieťa, lebo som si vedomý všetkých zákerností veľkomesta rozbehnutého stať sa svetovým. Navykám si nezdraviť každú uniformu, nemať ruky stále vzadu. Učím sa sám si otvárať a sám aj zatvárať dvere. Bojím sa, že ma nechápete! Viete, čo znamená otvoriť a zatvoriť si dvere, ako mi vôľa? Viete, čo to je, vyjsť na ulicu len tak, že sa mi práve zachcelo, alebo nevyjsť, keď sa mi nechce? To je ohromná vec! Zázrak! Sloboda? Tie dvere. Idem si cestou - necestou, kde sa mi zažiada, a nikto za mnou nejde. Se­ dím doma so ženou, s deťmi a netŕpnem, že už len päť minút, že už ani len tri a koniec, zasa čakať pol roka. Čakať, stále čakať. Bude prechádzka? Zasa nebudú mať času, vždy majú plno roboty a nič nerobia, je ich ako maku a nikdy ich nie je dosť. Včera nebola prechádzka. Nevystane i dnes? A čo je to za prechádzka?! Na dvore pod dozorom bacharov, niekedy aj psov, pod dostrelom veže alebo veží, za stáleho pokrikovania, vyhrážania, v obave, že sa už-už skončí a skutočne: koniec! Zase ukradli najmenej desať minút. A možno ani neukradli, ale ja 24 Milada Horáková (1901 - 1950) - právnička, politička. Poslankyňa za Česko-slovenskú národno-socialistickú stranu. Politicky činná od roku 1926. Pre ilegálnu činnosť uväznená v Te­ rezine (1940 - 1945). Po vojne zvolená za poslankyňu. Tvrdo a neúprosne odhaľovala totalitné črty a praktiky KSČ. V roku 1949 bola zatknutá a v roku 1950 súdená za velezradu spolu s ďal­ šími 12 spoločníkmi (medzi nimi bol spisovateľ Záviš Kalandra, univ. profesor Zdenék Peška, poslankyňa Fráňa Zemínová a ďalší). Popravená 27. júna 1950. 25 O R. Slánskom pozri poznámku vyššie. Spoluobžalovanými v tomto procese boli: Vladimír Clementis (popravený), Otto Fischl (1902 - 1952, popravený), Josef Frank (1909 - 1952, popra­ vený), Ludvík Frejka (1904 - 1952, popravený), Bedŕich Geminder (1901 - 1952, popravený), Vavro Hajdú (1913 - 1978, doživotie), Evžen LobI (1907 - 1987, doživotie), Artur London (1915 - 1986, doživotie), Rudolf Margolius (1913 - 1952, popravený), Bedŕich Reicin (1911 - 1952, popravený), André Simone (1895 - 1952, popravený), Otto Šling (1912 - 1952, popra­ vený), Karel Šváb (1904 - 1952, popravený). Jedenásti z odsúdených boli židia. 26 Národohospodár, novinár, spisovateľ Jiŕí Hejda (1895 - 1985) a právnik a národno-socialistický politik Josef Nestával (1900 - 1976) boli spoluobžalovanými v procese Horáková a spol. Obaja boli odsúdení na doživotie. Hejda bol amnestovaný v roku 1962 a Nestávala v roku 1963 podmienečne prepustili z väzenia. Plne rehabilitovaný bol až v roku 1990. 27 Eugen Lobl, Vavro Hajdú (zástupca ministra zahraničia) a Artur London boli spoluobžalovaní v procese s R. Slánským. 28 Tu sa rozbehnutý súvislý 7-stranový rukopis, opravovaný a dopĺňaný, končí pomlčkou. - kk

vchádzam roztrpčený do svojej cely. Stojím s čiapkou v ruke v pozore, kým zvonka nezatvoria ťažké oceľové dvere. Tak deň čo deň. Idú mesiace, roky. Už desať, pätnásť, už dvadsať rokov, už vyše a nevidíš konca. Má ich byť päťadvadsať, ale kto ho tam vie? Ešte nedávno mali pripra­ vený súd i svedkov - „pre marenie účelu trestu". Po dvadsiatich rokoch mi 29 dali na vedomie, že som sa nepolepšil, že ešte nie som prevychovaný. Prišiel január 1968. Za mesiac je rozhodnuté: Z Valdíc do Leopoldova a Leopoldov je pred­ sa len trochu lepšie peklo než Valdice, kedysi za starého Rakúska povestné Kartouzy. V marci som už v Leopoldove a v máji, 9. mája, najkrajšieho môjho mája, sa na pravé poludnie otvára veľká brána Leopoldovskej pevnosti. Vy­ chádzam ňou, ruky mám voľné, bez želiez, úplne voľné, iba klobúk v nich a kabát, vlastný klobúk, vlastný kabát, celý som vlastný, svoj a „pán", tak ma oslovujú už od rána, znova človek bez čísla. Kufor mi drží redaktor dobrého mena30 a dobrí sú dnes všetci ľudia okolo mňa, celý svet je dobrý! I keď mi rozum nepripúšťal, že sa dožijem slobody, jednako som neraz sníval o tejto chvíli. Bude ma čakať žena a deti. Nečakali. Všetko vyšlo ináč a mojou vinou. Napísal som, že 14. mája mám riadnu polročnú návštevu, čakám, príďte. Nuž chystali sa na návštevu a teraz ma nečakali. A predsa, akého milého, radostného uvítania sa mi dostalo. Vykročím z brány a pred ňou čaká celý rákoš detí, žien. Cigánky a Cigánčatá. Krásne, veselé, roztatárené. Ako za každej amnestie, i teraz čakali svojich mužov, otcov a bratov. Nedočkali sa, dnes bola amnestia len pre politických. Vyšlo 29

O vylúčení z amnestie v roku 1962 sa uzniesol Krajský súd v Bratislave, predseda Ervín Polakovič, 9. augusta 1962. V uznesení z neverejného zasadnutia je prekrútený dokonca rozsudok Národného súdu. V spise NS k tejto veci sú listy A. Mácha z toho roku, kde uvádza, že je už vo väzení 18 rokov a odvoláva sa. V roku 1966 si podal žiadosť o podmienečné prepustenie. Rozhodoval Okresný súd Jičín vo väznici Valdice. V pozadí zamietnutia - podľa podania v rodine, keď bol ešte vo väzení - bola otázka, ktorú súdu zaslala SNR: Pred Národným súdom sa vyjadril, že „14. marec bol najšťast­ nejším dňom môjho života", či na tom trvá. A. Mach odpovedal, že áno. Na základe tejto sku­ točnosti súd konštatoval, že sa nepolepšil. Táto skutočnosť nie je síce v uznesení, ale súhlasí s poznámkou, že bol „neprevychovaný". Vo veci som požiadal Okresný súd v Jičíne, či tam takýto prípis nie je. Poslali mi kópiu dokla­ dov, ktoré mali, ale stanovisko SNR tam nemajú. Zrejme dali pokyn ústne. Verdikt okresného súdu v Jičíne z 25. mája 1966 sa nachádza v SNA vo fonde Tiso-Mach-Durčanský. - kk 30 Bol to Gavril Gryzlov, redaktor deníka Smena. G. Gryzlov ( 1 9 2 8 - 1978)-novinár, publicista, prekladateľ. V redakcii Smeny pracoval v rokoch 1948 - 1950 a opäť v 1955 - 1970. Písal prózu reportážneho typu. Jeho prvé knihy sú plné triednej nenávisti a ideologizujúceho spracovania obžaloby politických procesov (Gardistické inferno, 1958; Stretnutia s vrahom, 1960). Študoval na františkánskom gymnáziu v Malackách, ale málokto tak ublížil františkánom a rehoľníkom ako on. Po v roku 1968 čiastočne vytriezvel zo svojho boľševického opojenia. Posmrtne vyšiel zborník jeho reportáží Pro nobis (1999).

nás z Leopoldova asi päťdesiat. Ani jeden Cigáň. No hurhaj bol náramný, Cigánky ešte nevedeli, že prišli márne. Sadám do auta ako do sna. Pán redaktor stále usmiaty, vidím, študuje ma, chcel by vedieť, poznať city človeka, ktorý po 23-ročnom väzení vychádza na slobodu. Aké môže mať myšlienky? Ako sa cíti v prvých svojich slobodných mi­ nútach? I ja sám študujem seba. Dávam si otázky, také prosté, obyčajné. Je to možné? Bože môj, je to možné? Som po krky v radosti, až metafy­ zickej, lebo ako smútok i ona môže byť až taká, že ju neodmeráš. Od radosti puklo srdce zajacovi, keď ho vypustili... Obzerám sa za seba, áno, nikto. Dívam sa na vysoké šance pevnosti, na masívnu bránu. Nad ňou dve zástavy, jedna je naša, slovenská, veselo sa kúpe v májovom slnku. Redaktor naštartoval, vozidlo sa rozbeholo, nesie nás za tichého hučania stroja, sme len dvaja civili, za nami nikto nesedí, na zadnom sedadle môj rozsudok, má 140 či 150 strán. Dali mi ho pri výstupe, už som nechcel otvárať kufor, pohodil som ho na sedadlo, teraz tam poskakuje. Za­ počúvaný do motora pomaly sa upokojujem, v tom dve dievčatá prebehúvajú pred nami, už slečny a v košeliach. - Keď sa tie spamätajú, že sú v košeliach... - Veď to nie sú košele. Minisukne. Neverím. Minisukne som videl v obrázkových časopisoch, tie majú inú formu, pás a tak, ale to sú košele. Teraz už viem, že redaktor mal pravdu. Ináč dobré znamenie, myslím si, dupľované šťastie, keby tak prebehli dve mačky - smejeme sa. Všetko sa vo mne usmieva... Auto letí, oči nestačia vidieť. Aký iný svet sa im otvára? Veci majú iné dimenzie. Ale aj oči samé sú iné, akési smädné, dychtivé. A sú plné očaká­ vania. Trnava, celá vynovená. Súčasne vidím i tú starú, stále rozkopanú, zaprá­ šenú, ale takú milú. A seba v nej ako teológa, neskoršie ako redaktora, ako ministra. Tam rečnil Hlinka,31 som s Tisom32 na dožinkách, tu na námestí 33 bola bitka ešte za Hlinku, tu pred radnicou som sa zastavil v štyridsiatom 31

Andrej Hlinka (1864 - 1938) - kňaz, národný buditeľ, slovenský politik. Celý jeho dospe­ lý život sa niesol v znamení hesla Za Boha a národ! Ako kňaz chcel pomáhať ľudu, aby ho povzniesol nielen duchovne, ale aj národne, sociálne a hospodársky. Bol spoluzakladateľom Slovenskej ľudovej strany v roku 1905 a jej obnoviteľom a predsedom v roku 1918. Pre svoj nekompromisný boj proti nežičlivcom a utláčateľom národa bol väzňom maďarských i českých žalárov. V C-SR presadzoval autonómiu Slovenska, „aby Slovák bol pánom vo svojom dome". Zomrel sedem týždňov pred vyhlásením autonómie. Slovenská republika rokov 1939 - 1945 bola ovocím Hlinkovho politického boja. 32 Jozef Tiso (1887 - 1947) - kňaz, slovenský politik a štátnik. Prezident prvej Slovenskej repub­ liky. Po Hlinkoví najvýraznejšia osobnosť ľudoveckého hnutia. V roku 1945 odišiel do emigrá­ cie. Američania ho však vydali česko-slovenským úradom. V roku 1947 ho Národný súd odsúdil na trest smrti obesením. Popravili ho 18. apríla 1947. 33 Narážka na zhromaždenie, ktoré rozohnali sociálni demokrati 28. marca 1921, pri čom bolo

piatom, mal som prejav o frontovom Liptovskom Sv. Mikuláši34. Na každom kroku na stá spomienok. Vyjdem z domu a všetky autá, autobusy, motocykle, všetko, čo sa hýbe, rúti sa proti mne. Musím byť poriadne aktívny, aby som sa nedostal pod ko­ lesá. Prejsť na druhú stranu ulice? Dnes a v meste, ktoré sa rozbehlo stať sa svetovým veľkomestom? Uvážte, temer štvrťstoročie vodí vás všade dozor­ ca, neskoršie bachar. Ani dvere si nezatvárate sám. Nemáte a podľa predpisu nesmiete mať svoju vôľu. Máte iba povinnosti, ktoré niekedy nazývajú práva­ mi: plniť normu, zdraviť každú uniformu a najlepšie zdraviť každý roh, lebo neviete, či za ním nestojí nejaký veliteľ. Pri každom otvorení dvier postaviť sa do pozoru, hlásiť číslo a stav a že nemáte nijaké sťažnosti alebo žiadosti. Občas sa i tak dostanete do korekcie - no ešte vždy je ľahšie dostať sa do korekcie, ako prejsť na druhú stranu ulice. Ale aká krása je v takomto dob­ rodružstve, koľko radosti dá odvaha, keď ste sa už rozhodli, prešli a zostali nažive. *** Vám (všetkým) ani na um nepríde začudovať sa nad tým, že vidíte človeka sedieť povedzme v krčme, kaviarni, hoci dvere má otvorené. Pre mňa je taký pohľad predmetom nádhernej meditácie o slobodnej vôli a jej záhadách. Pomery sú už trochu normálne a v normálnych pomeroch je obyčajný človek suverénom. Keď som bol ministrom alebo väzňom - v jadre v tom nebol veľký rozdiel - musel som si dávať pozor na každé slovo, na každý „roh", na každý krok. A božechráň znepáčiť sa bacharovi alebo národu. Teraz mi nič také nehrozí. Som ako dieťa, teda som človek a vravím obyčajný, teda suverénny - ako dieťa v rodine. Včera som bol prvý raz, skoro ráno, sám v meste. Sám, úplne sám. Za­ šiel som si k Dunaju a bolo mi... že som musel do kostola. Bol prvý piatok mesiaca. V kostole mladí ľudia. Viac ako bývalo. Chuligáni na výzor. Dlhé vlasy, indiánky a tak. Myslel som si, že zablúdili alebo prišli zo zvedavosti. Ale oni idú k oltáru, kľaknú si, modlia sa akosi civilne, radostne, slobodne - bez funebráckeho štýlu. V týchto chlapcoch a dievčatách niet farizejstva ani zamak. Začína sa svätá omša. Kňaz je oltáru chrbtom a tvárou k nám. Pre­ kvapený sa dívam. Celý svet sa prevrátil, myslím si. Aleje to dobrý prevrat. Pomaly si navykám, kňaz je Boží zástupca a súčasne jeden z nás. Modlitby, spevy - všetko po slovensky, už viem, že Nemcom po nemecky, Maďarom po maďarsky a tak i v Afrike i na celom svete každý je doma vo svojom kostole. „Chuligáni" vychádzajú, sú veselí, nijaké prevrátené oči, - i to je prevrat - smútok „slabých hriešnikov", kráčajú tak trochu námornícky alebo viacero ľudí ranených a jeden z nich (Štefan Mikuš z Ratkoviec) zranený smrteľne. (Pozri: Sidor, K.: Andrej Hlinka 1864 - 1926. Bratislava 1934, s. 467.) 14 Pozri poznámku č. 5.

indiánsky, trochu ako nezbedné deti, i keď majú mladé tváre zarastené ani starci Starého zákona. Poberám sa i ja za nimi. Sadám do autobusu spolu s nimi. Chcem vychut­ nať do dna radosť z tohto môjho objavu. Ale čo som v autobuse počul, nebolo mi príliš po chuti. No všetko na svete je zložité. Hovorili ako na divokom západe a z ich rečí som videl, že i mravy majú z divokého západu, z džunglí, bol v tom všetkom únik do džungle. Tak sa mi marilo. Dnes už viem, že moje marí vo bolo presné videnie skutočnosti. Ináč nič na tom. Veď zákony a mra­ vy divokého západu alebo džungle sú bez farizejstva, sú oslavou mužných cností a odvahy zastať sa slabšieho i zásady, nuž chvála Bohu. Iný zážitok z autobusu. Sám si beriem lístok a som nadšený zo statočnosti ľudí. Bijú sa, aby ne­ cestovali zadarmo. Autobus je preplnený, i keby prišiel kontrolór, nemôže byť ani reči o kontrole. A predsa z druhého konca ide z ruky do ruky koruna po lístok a ten putuje zas od pokladničky cez celý autobus na samý koniec. Pomaly sa autobus uvoľňuje. Sedím. Zamýšľam sa... Ruky na sebe v lone, ako by som ich mal poviazané. Vždy, keď ma viezli, eskortovali... Zasa zastávka, dvere sa otvárajú, moja stanica je ešte ďaleko. Nebolo ešte treba vystúpiť a vystúpil som. Nikto mi nezakázal, nikto nezareval, nikde nijaký samopal, nijaký pes. Autobus ide svojou cestou a ja svojou necestou. Idem si, kade sa mi len chce. Nikoho nemusím zdraviť, nikto nekráča za mnou. Nádhera. A pozdravil som prvého človeka, s úctou a vďačne. Myslel si zrejme, že som si ho s niekým zmýlil. Nie, nepomýlil som sa. Pozdravil som šťastne a vďač­ ne, lebo som ho nemusel pozdraviť. Pozdravil som v ňom všetkých ľudí, celý obyčajný svet a jeho suveréna - obyčajného človeka. Poviete možno s úsmevom olympských bohov: „Mystika!" Nuž prosím. Ale bez nej, bez takýchto zážitkov by som bol omnoho chudobnejší. Možno by som už ani nebol. Iní mali stále myšlienky ako sa zmámiť, najmä tí oby­ čajne socialistickí, či národne socialistickí realisti, učení a silní, čo sa zaobišli bez viery, bez Boha. I keď mi neskoršie po návrate do Leopoldova dokazo­ vali, že si nezúfali, celé ich konanie svedčilo proti nim. Nakoniec sa sami usvedčili. Chcel by som o týchto veciach napísať, oživiť rozhovory so slávnymi nevercami, s boľševikmi, ktorí vyšli z módy a boli zaradení do nápravných zariadení. Neskôr, keď ich pustili von, vrátili sa znova do módy, aby sa nako­ niec dostali jeden druhému do vlasov. Ale to už nie je moja vec. Je to záleži­ tosť olympských bohov, nech sa im vysmejú smiechom Homérovým.35

35

Homér (2. pol. 8. stor. pred Kr.) - starogrécky básnik, autor klasických epických skladieb Ilias a Oddysea.

Na ceste z mŕtveho domu Len tie otázky a tie pohľady! Ale najmä otázky. Akoby tí, čo sa pýtajú, akoby oni prišli z iného sveta a nie ja. - Ako to vlastne bolo? Z donútenia alebo z vlastnej vôle? Alebo zo stra­ chu? Nebolo iného východiska? Využívali ste cudzie plány na svoje zámery, alebo tamtí využívali vás na svoje ciele? - Veď hej, bolo dobre, bolo všetkého. Nikde tak nebolo, každý uzná. Vša­ de okolo bola bieda, popravy, teror - a u nás? Nech neprídu tie augustové udalosti. Ozaj? Museli prísť? Každý je presvedčený, že ste vedeli. Museli ste vedieť, veď kto nevedel, a nechali ste?! Odpoviem na prvú, druhú i tretiu otázku, dostanem ďalších desať. Ale na niektoré, práve na tie podstatné, neviem odpovedať, vravím, akoby pri­ chádzali z akéhosi neznámeho sveta, z metasveta, kde myšlienky majú inú logiku a slová iný význam. Preložím si ich, ale i tak si s nimi neviem po­ radiť. - Museli ste? Donútili vás, aby ste zostali nažive a aby vás neroztrhali na tri kusy? - Bolo v našom záujme, aby sme si tu žili dobre? A už keď sme si žili dobre, nebolo našou čestnou povinnosťou podniknúť všetko, aby bolo ináč? - Áno, áno, ono by to aj bez našej zásluhy bolo prišlo, ale nie je krajšie, že sme si to zaslúžili, urýchlili a najmä napravili pred svetom hanbu, že sme sa mali dobre, nedali sa obsadiť Maďarmi a dovolili sme si takú neslýchanú vec? Keď už všetko bolo stratené nie našou vinou, my sme nezúfali, alebo povedzme, my sme sa odvážili neumrieť, nezahynúť!?" Nie, nedali mi otázku, tak ako ju tu štylizujem. Ale ja nemôžem ani len vysloviť, neviem napísať také veci, ktoré sa tu už vyše dvadsať rokov hovo­ ria, píšu, učia. Veď hrešiť sa hrešilo aj predtým, luhalo sa, klamalo sa aj pred­ tým, ale každý vedel, že ide o lož. No tu ju dlhé roky prijímali, ako sa prijíma vzduch alebo voda. Pili, jedli, dýchali ju, a ani o tom nevedeli. Ak si v Afrike párstotisícový kmeň, alebo národ, ktorého väčšina nevie čítať ani písať, vyhlási samostatnosť za pomoci nejakej veľmoci, všetko je v poriadku. Nikto nehovorí o diktáte. Národíku je prípadne ešte horšie, než mu bolo pod rukou kapitalistického a imperialistického otrokára, no vyhlásil si svoj samostatný štát, lebo má na to právo, aby si žil normálne ako pán svojho bohatstva, či svojej biedy. V poriadku - jeho vec! I keď je jeho samostatnosť obmedzená mierou svojej veľkosti a či malosti, ako je, ostatne, každá iná na tomto čoraz menšom svete obmedzená, nikto mu ju nedáva do úvodzoviek, nevymýšľa pejoratíva alebo prídavné mená, kto­ ré sa musia učiť deti už v prvej triede elementárky a ktoré musia profesori prednášať na univerzite a ktoré sa bojí nevysloviť každý verný vlastenec, ak nechce mať nepríjemnosti a nechce sa dostať do svetla fašistu, buržoázneho nacionalistu či aspoň pravičiarskeho oportunistu.

Musí veriť a hlásať, že celý národ sa postavil proti štátu, ktorý niesol jeho meno, že tým si očistil svoju česť a dostal sa do radu slobodných národov. Ťažko tu nepísať satiru, ale aj ju nepíšem nielen preto, že nemám talent. Nemám prosto primeraného slova. Už tu, na začiatku vidím, aká mi bude bieda so slovami a pojmami. Vystačia mi ešte tak na kurzívku, ktorá nebýva náročná, no svojím spôsobom povie všetko, niekedy až viac než treba. Ak sa teda dám do dejín, budú to dejiny v kurzívke. No ešte sa neodvažujem do vážnej, čo len trochu disciplinovanej roboty, ani len kurzívkou. Ešte som príliš živý, akoby stále na ceste z mŕtveho domu a isto viete, že žiadna cesta nebýva taká živá, ako keď idete z väzenia. Som pod čarom, čosi ako „očarený pútnik". Každý nový deň, každá nová noc, večer či ráno, je (prvé ráno sveta, na každom kroku) ako prvá noc, ako prvé ráno.

Čo ma tu nebolo, svet sa zmenil Svet omladol, je o dobrých dvadsať rokov mladší, ako bol pred štvrťstoro­ čím, i Bratislava omladla. Rozrástla sa a omladla. Je tak trochu ako neporiad­ ny, rozstrapatený chuligán, ale iba na prvý pohľad tu odtiaľ z periférie, kde sme kedysi lietali na koňoch, kde sa husári učili atakovať a pešiaci víťaziť. Teraz sú tu „sídliská", ulice pomenované po známych, s ktorými som sa celý život bil a potom som s nimi sedel. Prvý žart, čo som počul ako slobodný človek, bol práve o týchto uliciach a ich pomenovaní. Nová ulica mala dostať meno. Aké? Navrhli. A prečo práve jeho meno? - Ani sme ho neobesili, ani nezatvorili, ani za zradcu nevyhlásili. Prečo by sme mu nemali dávať ulicu? To sme išli práve ulicou Smidkeho,36 zablúdili do ulice Ivana Horvátha, s ktorým som bol v jednej cele v Ruzyni a to z omylu, potom v Leopoldo­ ve už nie z omylu. Nakoniec sme našli hľadanú ulicu, ktorej meno nena­ píšem, lebo by mi pokazila žart, a práve na tejto ulici býva moja rodina.37 Redaktor dobrého mena, ktorý ma priviedol z Leopoldova, o nej nevedel a bol prekvapený, že i taká je, a trvalo nám dobrú chvíľu, kým smejú našli. Pravda, rodina nebola doma. Čakala ma toľké roky a práve v deň, keď som sa konečne vyslobodil, nenašiel som ju zrejme preto, lebo tým sa dostáva 36

Karol Smidke (1897 - 1952) - komunistický agitátor a politik česko-sliezskeho pôvodu. Od roku 1919 pôsobil na Slovensku ako stranícky a odborársky pracovník. V roku 1939 utiekol do Sovietskeho zväzu, ale v júni 1943 sa tajne vrátil na Slovensko. V auguste 1944 zabezpečoval doručenie Čatlošovho memoranda do ZSSR. Spolupredseda povstaleckej SNR v Banskej Bys­ trici. Po vojne predseda Zväzu slovenských partizánov, podpredseda KSS, poslanec a predseda Zboru povereníkov. V roku 1950 obvinený z buržoázneho nacionalizmu a pozbavený funkcií. 37 Bola to Sándorova ulica, pomenovaná po Elovi Šándorovi, ideologickom protivníkovi A. Má­ cha.

príchodu z väzenia viac dramatickosti, napätia a ostatných vecí, ktoré má pero tak rado. Teraz si chodím týmito bočnými ulicami a učím sa žiť, chodiť sám ale­ bo so ženou, čo je ešte väčšie dobrodružstvo. Navykám si nezdraviť každú uniformu a každú civilnú osobu. Predpis totiž kázal zdraviť i neznámeho civila; veď to mohol byť prokurátor alebo i sám minister vnútra alebo niektorý z jeho zástupcov, ktorý stál na čele správy nápravných zariadení. Mne sa prihodilo, že som raz práve takého činiteľa nepozdravil a len-len že nebola z veci korekcia. Aká to nádherná vec byť nepoznaným obyčajným človekom, nebyť uda­ losťou, ani minulosťou, ani väzňom. Neviem, čo je horšie, hoci mám v tej veci nejaké skúsenosti. Kupujem si noviny. Aká obyčajná nanič veta o veci, ktorá nestojí za reč a čo všetko sa v nej skrýva pre človeka, ktorý si už triadvadsať rokov neku­ poval noviny v novinovom stánku! Pre človeka, ktorého povolaním a osu­ dom boli noviny, ktorý ich sám „robil", denne napísal svoju kurzívku alebo úvodník a nevedel sa s novinami rozlúčiť ani vtedy, keď vymenil novinársku stoličku za ministerské kreslo, ktorý neraz o polnoci, keď už doma všetko stíchlo, išiel si dať čiernu kávu, chytil telefón a nadiktoval, čo mal na srdci. Mal by som tu dať do zátvorky, že ráno ho mal neraz šľak trafiť pri čítaní vlastného článku. Aj som povedal, ak ma raz nájdete mŕtveho, nevyšetrujte, nebol to nijaký atentát, to ma porazilo, keď som čítal vlastný článok vo svo­ jich vlastných novinách. A potom celé dni, mesiace a roky bez novín. Viete, ak zatvoria obuvníka a dajú ho do väzenskej obuvníckej dielne, stolára do stolárskej, prosím, i to je kríž, ale... načo vysvetľovať. Pravda, nemôžu dovoliť novinárovi písať do novín, hoci kedysi aj to bolo možné. Mne sa z väzenia darilo redigovať Rodobranu38 a prekážať svojej strane, aby vstúpila do vlády. - Prosím Kultúrny, Smenu a Literárky, hovorím slečne v stánku akoby nič, akoby to bola obyčajná vec, ako každý iný, dôverne a samozrejme. Pý­ tam nie Kultúrny život, ale len Kultúrny, len Literárky. Platím, ruka sa mi netrasie, pozorujem ľudí. Nikto nebadá, že mám problém s peniazmi. Ešte ich nepoznám dosť dobre. Podarilo sa. Sadnem si na lavičku a čítam. Na lavičke už sedeli dvaja postarší páni v hlbokom diškurze o zradcoch. Spomínali mená a bolo mi dobre. Akoby ma ani nebolo. Čo môže byť krajšie? Ani na um im nepríde prehodiť reč na počasie, nadávajú ďalej. Znelo to ako hymna. Po chvíli i ja som bol v tom. Nehovoril som, to nie, ale uznával som, počúval, bol som obecenstvom dvoch nadšených a treba uznať, skve­ lých rečníkov. Dokazovali, čo nebolo treba dokazovať. Takí rečníci majú vždy šancu na úspech. O ich reči by som rád napísal menšiu knihu, o tom, aké radostné sú časy, keď noviny a ľudia, ešte i ministri hovoria jednou re38

Mesačník Rodobrana vychádzal v rokoch 1926 - 1929. (O Machovej činnosti v časopise Rodobrana pozri: VNUK, F.: C. d., s. 43 - 50.)

čou, hovoria, čo každý cíti a každý vie, teda vlastne zbytočnosti, opakujú slová také obyčajné, ako je dobrý deň, ale či sú plnšie, významnejšie slová ako tie večne opakované v pozdrave alebo v Otčenáši? Sú dôkazom, že sa všetko obracia na dobré, že čert zadriemal. On zaspať nikdy nezaspí, ani by nebolo zaujímavé žiť, keby navždy zaspal. S kým by sme sa potom pasovali? No radosť si vydýchnuť, počúvať, ako rastie tráva, ako vám v žilách pul­ zujú dejiny, ako sa ľudia stávajú národom a národy ľudstvom. Práve do takýchto dní som prišiel z tamtoho sveta. I keby netrvali dlho, stačí, že prišli a boli prijaté celým srdcom obyčajného človeka, všetkých ľudí, okrem zákonitej výnimky, ktorá je potrebná, aby sme nezabudli na driemajúceho čerta v nás alebo medzi nami. Nech trvajú len dva roky, rok. Stačí. Sú ako predvoj armády, ktorá je ešte za horami, armády zo sveta viery, čo prenáša tie príslovečné hory. Sú to krásne časy, keď i ministri hovoria jednou rečou, rovnakou a iba to, čo každý už beztak vie, ale čo práve preto treba opakovať ako opakujeme denný pozdrav, denné želanie dobrého zdravia alebo slová dennej modlitby. Sú to krásne časy, keď i ministri môžu hovoriť ako obyčajní ľudia, pove­ dať pravdu bez obáv, že bude z toho vládna kríza, alebo že tým bude ohroze­ ný mier, na obranu ktorého príde demarš, či naozajstný marš. Pomaly sa poberám. Narovnaný a šťastný. Jednu ruku vo vrecku. Nepat­ rí sa to, ale chce sa mi vychutnať i také, čo sa nepatrí. Ostatne ide o kapsu na kabáte a to je dovolené i šéfom protokolu. Kráčam krokom človeka bez čísla, nestrážený, neokrikovaný. Obzerám sa a je mi ako v krásnom sne; bez strážnych veží s guľometmi, čo sú stále namierené do ostreľovaného pásma, bez koridorov, v ktorých vrčia, čeria zuby alebo zavýjajú, pravda len za nocí, policajní vlčiaci. Kde sú drôty? Vidím materskú škôlku ohradenú drôtom, pekným, zafarbeným milou farbou. Človeku sa nechce veriť, že drôty môžu byť také milé. Hej, nie sú ostnaté! Aké divné postrehy, aké divné myšlienky. Vidieť, že i keď tie ostnaté už nemám v očiach, sú kdesi hlbšie, zarezali sa a treba ich už raz vytrhnúť. Zamyslený ako filozof prichádzam domov. Ani som nezbadal, že ruky mám vzadu a oči mi číhavo behajú, aby som nevynechal nejaký pozdrav. Posledné časy už ani nebolo treba dávať taký pozor, jednako zvyk je druhá nátura. Žena sa skúmavo díva a pristrája stôl. Porcelánové taniere, dva na sebe, vidličky, nôž. Úžasné, nádherné! ...Nežne hladkám tie príbory očami, dotýkam sa ich opatrne, aby žena nezbadala, že som sa zatúlal, že si neverím a presvedčujem sa, nie, nesníva sa mi.39 Nech som básnik, dám sa do dityrambu40 - na biely stôl, na porcelánové 39

Do súvislého textu je tu vložená spomienka na Machovo stolovanie v rodine G. Gryzlova, ktorý ho v roku 1968 priviezol z leopoldovskej väznice do Bratislavy: „Prvá chvíľa za bielym stolom. Lyžičky, vidličky, striebro, biele tanieriky. Taniere z porcelánu! A dva na sebe! Kryštál

taniere, na vidličky, na šálky, najmä na šálky s čiernou kávou. Čo za rozkoš má život, aký vie byť. - No, ako život! Sedíme bez slova dobrú chvíľku, netreba sa ponáhľať. Netŕpnem, že už len desať minút, že už ostáva iba päť minút ženiných na hodinkách. Ja som hodinky, prirodzene, nemával. To iba kancelárski mukli. My izo­ lovaní sme nesmeli mať hodinky. Teraz hodinky mám. Čakali ma triadvadsať rokov, ale nepotrebujem ich. Nemusím sa na ne dívať s obavou, že je koniec hodinovej návštevy. A potom zasa čakať pol roka. Čakať, stále čakať. Bude prechádzka? Ožívajú zlé neistoty. Mali byť hodinové, ale vždy nám z nich niečo ukradli. A včera vôbec ne­ bola. Predvčerom bola sotva polhodinová. Bude dnes? Bachari zasa nebudú mať čas... Temer z každej prechádzky som prichádzal do cely s pocitom, že ma zase ukrátili najmenej o štvrť hodinky. Bola taká krátka a možno ju ani neukradli, no ja vchádzam do cely roztrpčený, mám čo robiť, aby som sa nezačal strácať v nejakej tej svojej priepasti. Humor, humor, hovorím si a stojím s čapicou v pravej ruke, v pozore, obrátený k ťažkým železným dverám, kým ich kľúčiar nezapleští. Kľúč sa obráti raz i druhý raz. Zase sám. Rýchlo pár drepov alebo si zanôtiť, alebo sa umyť studenou vodou a dať sa do roboty. Bývalo i tak, že jej nebolo po celé roky. V Ruzyni som bol dohromady päť rokov a len raz mi dali prácu na tri dni, i z toho bolo zle. Najťažšie boli roky bez práce. Celý deň sám vo svojej samotke. Prvé dva roky i bez prechádzky, bez novín a knihy nám dávali ako z trestu. Dychtivo, až s modlitbou som čakal, že dostanem nejakú obyčajnú, takú neodmenenú literatúru. Nedostal som. Za celý rok 1950 raz som dostal Merežkovského41 a raz Gončarova.42 Myslel som, že sa zmyším od šťastia. a kvet. I keby už nič neprišlo! Krásna mladá žena, milé dievčatko, muž zarastený ako zbojník. Tieto brady m l a d ý c h - t o je návrat, to je reakcia, milá, sympatická reakcia, myslím si, lebo v tejto chvíli všetko je milé. Dieťa sa vypytuje, či pôjdeme na ryby? Otec mal ísť na ryby s dcérkou, ale zašiel do Leopoldova a vylovil jedného z päťdesiatich, čo sa dostali z vody a teraz sú naozaj ako ryba na suchu. Ešte si neviem rady so sebou. Úžas, nádheru celej udalosti vidím v očiach mladej ženy. Dcérka ešte nechápe, iba tuší a tušiť je viac ako vedieť, preto prináša svoje darčeky a jeden z nich mi dáva. Dar z Talianska, od Ľuda Zúbka. Ale najväčším, priam Božím darom, je celá táto chvíľa, ako ju vidím v očiach mladých ľudí. Zachovám si ju. On Slovák ruského mena a možno i ruského rodu, ale ducha, no ducha, keby Štúr bol saleziánom a boľševik veriacim, takého by boli ducha. Ona Češka s dokonalou slovenčinou, myslím, že po česky už ani nevie. Stala sa Slovenkou a už ani neuvažuje o tom, ako sa to stalo... - kk. 40

Klasická oslavná báseň alebo skladba. Dimitri S. Merežkovskij (1866 - 1941) - ruský spisovateľ a prekladateľ gréckych klasikov. Jeho básnické i prozaické práce sú preniknuté náboženským mysticizmom. Po revolúcii odišiel do emigrácie, podobne ako desiatky iných ruských spisovateľov (Kuprin, Remizov, Šmelov, Bunin) a intelektuálov. 42 Ivan A. Gončarov (1812 - 1891) - ruský spisovateľ. Povolaním úradník. Autor viacerých literárnych diel, z ktorých najznámejší je román Oblomov (1869) a Obryv (1859, v slovenskom preklade známy ako Úšusf). 41

Ale teraz som doma pri čiernej káve s najdrahším človekom a meditujem nahlas o umení svätého Prokopa, ktorý zapriahol čerta a zoral celé Čechy. Prokop si dlho nevedel rady so svojím čertom. Pokúšal a pokúšal. Svätý sa nahneval, zapriahol čerta do pluhu a musel orať. Preto sú Čechy tam, kde ich zoral čert, také krásne a bohaté. Raz sväté, raz diablom posadnuté preto, lebo ich zoral čert v službe svätého. I keď nie som svätý, prichodilo mi pasovať sa s čertom po všetky tie ruzynské a valdické roky. Leopoldov už nebol taký ťažký okrem jedného roka - 1952. Najťažšia práca bola, keď nebolo práce. Vtedy bol váš čert na koni a mali ste čo robiť, kým ste ho nezhodili a nezapriahli.

Z obrany sa stala obrna Ďalšie reflexie nad minulosťou Zas neviem, kde začať. Mám za sebou úžasné dobrodružstvo - triadvadsať rokov väzenia - a zdá sa mi, že sa začína nové. Už sama cesta z väze­ nia bola hotovým dobrodružstvom, napínavým, vzrušujúcim a taký je každý nový deň, každá noc, každá cesta do mesta alebo do hory. A ešte stále je mi ako vo sne, akoby som cestoval z väzenia. Tieto riadky budú podistým veľmi neporiadne, neposlušné. Ale písať mu­ sím, mám svoje roky a treba sa ponáhľať. Nechcem robiť mystiku zo svojho návratu do života, ale prežiť toľko napínavých románov, toľko odchodov zo života a návratov z iného sveta a nenapísať o tom „bolo by hriechom", ako hovoria moji priatelia i moji takzvaní blížni z druhej strany, teda vinníci, kto­ rých máme denne vo svojom Otčenáši. Čo som sa vrátil, neprestávajú otázky: - Popravili prezidenta Tisu, popravili predsedu vlády Tuku, popravili toľ­ ko ďalších, i vám podriadených a v tých časoch po vojne rozbúrených, neis­ tých, nič nebolo také isté ako práve vaša poprava. Čomu, komu ďakovať, že ste zostali nažive? Novomeský, Široký, komunisti? Hovorí sa, že preto, lebo ste im zachránili život; alebo že ste vedeli o príprave povstania, o Šrobárovi, Ursínym, Husákovi, mali ste ich v rukách, mali ste správy a nič ste nerobili, ešte ste ich vraj varovali. Tak oni? Alebo Židia? Nesmejte sa, tu mám kni­ hu, vyšla v Amerike, napísal ju váš človek, zasvätený, bývalý šéfredaktor Slováka, doktor filozofie, vzdelanec, vedúci činiteľ temer všetkých spolkov amerických Slovákov, slovom vážny muž43 a píše, že vás zachránili Židia. Chránili ste ich a oni zachránili vás. Teda ako, komu, čomu ďakovať? 43

Bližšie pozri Alexander Mach. In: PAUČO, J., Tak sme sa poznali. (Predstavitelia Slovenskej republiky v spomienkach.) Middletown : Slovák v Amerike, 1967, s. 206.

Usilujem sa odpovedať vážne. - Novomeský nebol politickou veľmocou, bol dobrý básnik, môj dobrý priateľ; keď ešte väčšmi môj ideový nepriateľ, svedčil dobre. Ostatne v môj prospech vyzneli všetky svedectvá okrem dvoch svedkov, a tí nezavážili. O jednom vyšlo, že mal vypité, keď sa odohrávala udalosť, o ktorej svedčil, o druhom sa dokázalo, že pracoval pre Nemcov a chcel si urobiť zásluhy kri­ vým svedectvom. Zle sa to s ním skončilo. Svedectvo Novomeského, priro­ dzene, prospelo, ale proces bol politický a vravím, Novomeský nebol nikdy 44 politickou veľmocou, nerozhodoval. Široký a ostatní komunisti, ktorým som zachránil život, nemali odvahu Novomeského, neexponovali sa v môj prospech práve preto, že som im pomohol. O príprave toho, čo neskoršie na­ zvali povstaním, som vedel, a práve preto som nič nepodnikal, lebo som ve­ del. To neznamená, že som bol na strane Husáka alebo Šrobára.45 Vedeli sme o každom kroku vedúcich „podzemárov" a nebolo problémom zaistiť ich ešte zavčasu (ale nie predčasne). Problém bol s vedením armády. Vo chvíli, keď sme ho najviac potrebovali, nemali sme ministra národnej obrany, a tak sa z obrany stala obrna. Až pri súde sme sa dozvedeli podrob­ nosti o tom, prečo sa nemohli plniť naše rozkazy, prečo mohol vzniknúť do­ jem, že všetko je v rozklade, že je v tom určitý zámer. Okrem malej skupiny dôstojníkov, ktorí boli v Benešových službách, 44

Viliam Široký (1902 - 1971) - komunistický politik a štátnik. Aktívny v komunistickom hnutí od roku 1921. V rokoch 1923 - 1928 tajomník Krajinského výboru KSČ v Bratislave. V rokoch 1935 - 1938 tajomník ÚV KSČ. V roku 1938 sa stal vedúcim tajomníkom celoslo­ venského vedenia KSČ v Bratislave. V 1939 odišiel do zahraničia (Paríž, Moskva), odkiaľ ho v roku 1941 vyslali na Slovensko. Vzápätí po príchode bol odhalený, zatknutý a vydaný na výsluchy gestapu do Brna. Machovou zásluhou bol vyreklamovaný naspäť a uväznený v sloven­ ských väzniciach až do v roku 1945, keď sa tesne pred transportom politických väzňov z bratislavkej väznice do Mauthausenu zinscenoval jeho útek na slobodu. Mach asi naráža na tieto skutočnosti. Od augusta 1945 bol predsedom KSS. Po v roku 1945 bol členom predsedníctva ÚV KSS a mužom Prahy na Slovensku. Bol najprv podpredsedom (1945 - 1953), potom pred­ sedom česko-slovenskej vlády (1953 - 1963) a súčasne aj ministrom zahraničia (1950 - 1954). V roku 1963 bol pre „nedostatky v straníckej práci" z funkcií odvolaný. Vavro Šrobár (1867 - 1950) - lekár, politik, ideológ čechoslovakizmu. Štúdium medicíny skončil v Prahe v roku 1898. Ideový vodca hlasistov, presadzujúcich - v ostrej konfrontácii so slovenským národným hnutím v Uhorsku - ideológiu čechoslovakizmu. Po prevrate v roku 1918 urobil Šrobár - ako ideologický prívrženec T. G. Masaryka a popredný predstaviteľ etnického čechoslovakizmu na Slovensku - závratnú politickú kariéru. Bol organizátorom prvej poprevratovej slovenskej vlády v Skalici a neskôr ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska (1918 - 1920). V súlade s centralistickou politikou Prahy 20. januára 1919 rozpustil SNR, následne mi­ nistrom v rôznych vládach. V rokoch 1918 - 1925 poslanec, 1925 - 1935 senátor NZ za agrárnu stranu. Do politiky sa vrátil v septembri 1944 ako predseda povstaleckej Slovenskej národnej rady za tzv. občiansky blok a zakladateľ Demokratickej strany. V obnovenej ľudovodemokra­ tickej Č-SR bol najprv čestným predsedom Demokratickej strany (v roku 1946, s cieľom rozbiť DS založil Stranu slobody). Ako Benešov ideologický prívrženec stal sa ministrom financií vo Fierlingrovej vláde (1945 - 1946). Po februárovom komunistickom puči v roku 1948 prešiel do služieb KSČ. Vo vláde K. Gottwalda a A. Zápotockého bol až do svojej smrti ministrom pre zjednotenie zákonov.

45

a ešte menšej skupiny komunistických, ľudia držali pokope a boli by ťahali „za jeden povraz". Komu mohlo prísť na um, že práve človek prezidentovi, ako sa zdalo, najoddanejší, pridal sa k druhej strane a poviazal tým seba i vlá­ du i prezidenta? Nič horšie sa nemohlo stať. Bez ohľadu na to, aký mal minister národnej 46 obrany úmysel (generál F. Čatloš ), keď poslal svojho kuriéra s ponukou na druhú stranu frontu, zavinil, že celá armáda i celý štátny aparát sa stal akoby hluchým a slepým na celé týždne. Každý si vie predstaviť, čo znamená za vojny, keď hlavný veliteľ prejde na druhú stranu tak, že zostane na svojom mieste. Môžete si predstaviť, ako plní uznesenia vlády a rozkazy najvyššieho veliteľa. Len tak sa mohlo stať, že prišlo k najhoršiemu. Dostali sme sa do položenia plného tragických protirečení, priam klasických tragédií a kde-tu i komédií. Starý vážny človek, vysoký štátny funkcionár, spisovateľ, ktorý je pyšný na svoju noblesnosť47, v prítomnosti prezidenta vynadá ministrovi národnej obrany („Si alebo zradca alebo hlupák!"), chytá ho pod krky a nech nezakročí iný minister, príde k bitke, aká nemá páru. Hlavný veliteľ sa neodváži vyjsť na ulicu, prezident si ho vezme za hosťa, dá mu prístrešie, aby bol v istote, potom ide odzbrojiť svoju vlastnú armádu, hneď nato utečie na druhú stranu a tá ho nechce. (Neskoršie pred súdom dokazuje, že bol prezidentovým väz­ ňom!) Ťažko teraz hovoriť o tom, čo sme mali pripravené, všetko by vyznelo ako dodatočné konštrukcie. Ale na otázky môžem odpovedať otázkami. - Kto začal povstanie? Kde bol Husák, kde bol Lettrich,48 kde bola celá 46

Ferdinand Čatloš (1895 - 1972) - dôstojník, politik. V rokoch 1917 - 1919 ruský legionár. V rokoch 1926 - 1927 zástupca česko-slovenského vojenského atašé v Budapešti, 1935 - 1938 náčelník štábu divízie v Hraniciach, od októbra 1938 prednosta Vojenskej kancelárie sloven­ skej autonómnej vlády a zástupca hlavného veliteľa operačných armád, v rokoch 1939 - 1944 minister národnej obrany Slovenskej republiky. Organizoval a viedol slovenskú účasť na vojne proti Sovietskemu zväzu. V roku 1944 vypracoval plán prechodu Slovenskej republiky na stranu Spojencov a zapojenia sa Slovenskej armády do protinemeckého zápasu spojeneckých síl. Jeho moskovská misia (august 1944) sa skončila neúspechom pre zásadný odpor čechoslováckeho odboja v Londýne, reprezentovanom E. Benešom. (Bližšie pozri BOBAK, J.: Moskovská misia ministra národnej obrany gen. F. Čatloša v roku 1944. In: Historický zborník, 16, č. 1 - 2/ 2006.) Dňa 2. septembra 1944 prešiel k povstalcom do Banskej Bystrice, v snahe zachrániť čo sa dá. Na zákrok E. Beneša ho neskôr zaistili a pod falošnou zámienkou dopravili do ZSSR. Zo zajatia v ZSSR ho prepustili v roku 1946. Ako prominentný svedok vystupoval pred Národným súdom proti prezidentovi Tisovi a viacerým popredným slovenským politikom. V roku 1947 ho Národný súd odsúdil na 5 rokov väzenia. V roku 1948 ho z väzenia prepustili, žil v Turčianskom Sv. Martine. 47

Bol to šéf Úradu propagandy, spisovateľ Tido J. Gašpar (1893 - 1972). Tido J. Gašpar skon­ cipoval prejav, ktorý v Slovenskom rozhlase prečítal 29. augusta 1944 minister národnej obrany generál F. Čatloš. 48

Jozef Lettrich (1905 - 1968) - právnik, agrárny politik. V 30. rokoch predstaviteľ sloven­ ského regionalistického hnutia (tzv. zemisti), ktoré malo výhrady voči pražskému centralizmu. V rokoch 1941 - 1944 advokát v Bratislave. Od roku 1943 sa zapojil do čechoslováckeho odboja. Člen Politického ústredia, od 5. septembra 1944 člen SNR, povereník školstva a osvety. Zaklada­ teľ a p o vojne predseda Demokratickej strany a predseda SNR (1945 - 1948). Poslanec N Z ( 1 9 4 5

tzv. Slovenská národná rada, keď v Banskej Bystrici prečítali českým leká­ rom49 koncipovanú proklamáciu o vyhlásení povstania? Koho zastupoval Šrobár, v mene koho dával príkazy? A ďalšia otázka: - Mohli začať povstanie bez armády? Bolo vôbec možné bez armády? A v akom mene, z akého rozkazu bola mobilizácia? Prezident vedel o Go50 lianovi, bol nejaký problém zaistiť ho? A zaistiť ďalších asi tridsať dôstoj­ níkov? Prezident mal ich zoznam a zoznam spoľahlivých, na miesta zaiste­ 51 ných, ak dostane rozkaz ge-...

*** 52

... [akcia,] ktorej dali názov Slovenské národné povstanie. Akciu Šro­ bárovu dodatočne upravili, opravili, znovu i znovu menili aj historici aj po­ litici, podľa toho, aké módy práve platili. Som presvedčený, že sa raz všetci zhodneme v tom, čo bolo na začiatku, čo bolo cieľom Šrobárom začatej akcie a prečo musela stroskotať. Dotiaľ musia temer pre každú školskú učebnicu dejín dávať vždy nové, predošlým sa protiviace smernice, aby dokázali, že predčasnosť nebola predčasná, že celý národ šiel do povstania i celá armáda, ale raz vinou nejakého dôstojníka, raz vinou nejakého buržoázneho naciona­ listu alebo iného podobného zradcu sa celá akcia zrútila. Nemci vtiahli do Banskej Bystrice jedného rána tak, že nemecký dôs­ tojník so svojimi siedmimi esesákmi, keď sa pri prieskume dostal na druhý koniec mesta, ani nezbadal, že ho obsadil. Keby sa len to, čo vyšlo najavo - 1948). V roku 1948 emigroval do USA. V zahraničí sa politicky zapojil do činnosti čechoslovakistickej emigrácie (Rada slobodného Cesko-Slovenska, Stála konferencia slovenských demokratických exulantov). 49 Prívrženec ideológie čechoslovakizmu, český lekár MUDr. Ludvik Nábélek (1896 - 1982), spolu s V. Šrobárom, skoncipoval výzvu k „povstaniu" (Proklamáciu Vojenského revolučného vedenia a Proklamáciu Predsedníctva Ústredného národného výboru) na svojej chate na Donovaloch, kde sa v tom čase skrýval Šrobár. Proklamácie odzneli v tzv. slobodnom slovenskom vysielači v Banskej Bystrici. (Pozri: VNUK, F.: Rebelanti a suplikanti. Lakewood, OH 1989, s. 9 2 - 9 3 . ) 50

Ján Golian (1906 - 1945?) - dôstojník. V roku 1939 absolvoval Vysokú školu vojenskú v Bra­ tislave. V roku 1943 náčelník štábu Rýchlej divízie na východnom fronte, od 1. januára 1944 náčelník štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Bol zapojený do príprav protinemeckého povstania Slovenskej armády, organizovaného gen. Catlošom a od roku 1944 aj do príprav čechoslovakistického prevratu pod vedením E. Beneša v Londýne. Po chaotickom vojenskomJJUČÍ na Veliteľstve pozemného vojska (vyvolanom Veselovcami s cieľom prekaziť rokovanie Catlošovej misie v Moskve) - do ktorého sa pplk. Golian spočiatku odmietol zapojiť

- stal sa 1. septembra 1944 veliteľom (od 7. októbra 1944 zástupcom veliteľa) „ 1 . českosloven­ skej armády na Slovensku". Po potlačení neúspešného povstania malej časti Slovenskej armády a sovietskych partizánov padol do nemeckého zajatia. Zahynul na konci vojny za nevyjasnených okolností. 51 Str. 7 chýba: generál Turanec? - kk 52 Strana bez čísla, začínajúca sa v polovici vety. - kk

v našom procese, dostalo dnes do verejnosti o začiatku a peripetiách Šrobárom začatej akcie...

Otázky, otázky, otázky. ..53 Čo som vyšiel z väzenia, neprestávajú otázky. - Chceli ste samostatnosť, alebo ste ju vyhlásili len z donútenia? - Čo rozhodlo: Hitlerove54 hrozby, alebo vlastná voľba? - Boli odôvodnené vaše obavy z Maďarov a Poliakov? Neboli prehnané, prípadne neboli len zámienkou? - Bol Tiso postavený pred hotovú vec, alebo ju pripravoval spolu s vami „radikálmi"? - Vaše cesty do Viedne, do Berlína? Chceli ste a pripravovali 14. marec, práve 14. marec? - Využívali ste vy nemecké plány na svoje zámery, alebo Nemci využí­ vali vás na svoje ciele? - A čo Tuka? 55 Celých dvadsať rokov ho obviňovali, osem rokov väz­ nili, lebo vraj mal byť za pripojenie Slovenska k Maďarsku a len čo vyšiel z väzenia v rozhodujúcich dňoch cestuje, oroduje, podniká všetko možné, 53 Rukopis má 16 strán, na začiatku prvej strany s poznámkou „Na začiatok". Úvodná časť je precíznejšie spracovaná na inom fragmente s číslom strany 1, na čo sa berie zreteľ pri redakcii článku. - kk 54

Adolf Hitler (1889 - 1945) - nemecký politik a štátnik. Zakladateľ a vodca Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP), ktorá sa čoskoro stala najsilnejšou politickou stranou v Nemecku. V januári 1933 ho prezident Hindenburg vymenoval za kancelára. Po Hindenburgovej smrti (1934) sa stal hlavou štátu s titulom „Fiihrer und Reichskanzler" (vodca a ríš­ sky kancelár). Jeho opatrenia a politické kroky boli spočiatku v nemeckej spoločnosti veľmi po­ pulárne. Podarilo sa mu odstraňovať mnohé negtívne dôsledky Versailleskej mierovej zmluvy, ktoré ťažko doliehali na Nemecko. Z tohto pohľadu sa mohla v očiach nemeckého obyvateľstva, ťažko skúšaného aj svetovou hospodárskou krízou, jeho politika zdať úspešnou (odčinenie versailleského pokorenia, hospodársky a sociálny rozvoj, vojenské obsadenie okupovaného Porýnia, návrat Sárska, anšlus Rakúska, pripojenie sudetského územia k Nemecku a získanie štatútu európskej veľmoci pre Nemecko). V auguste 1939 uzavrel pakt so Stalinom a s tichým súhlasom Moskvy napadol 1. septembra 1939 Poľsko, čím rozpútal druhú svetovú vojnu (1939 - 1945). Na konci vojny, ktorá znamenala totálnu porážku Nemecka, spáchal samovraždu. 55 Vojtech Tuka (1880 - 1946) - právnik, slovenský politik a štátnik. Keď po prevrate nemo­ hol nájsť prácu, zamestnal ho Hlinka ako šéfredaktora Slováka. V rokoch 1925 - 1929 bol po­ slancom pražského parlamentu. V roku 1928 bol obvinený z velezrady, pozbavený poslaneckej imunity a na základe pochybnej evidencie v roku 1929 odsúdený na 15 rokov väzenia. Z väze­ nia ho prepustili v roku 1937 a po vyhlásení autonómie sa vrátil na Slovensko. V Slovenskej republike vykonával po 14. marci 1939 najskôr funkciu podpredsedu vlády a ministra vnútra; po voľbe J. Tisa za prezidenta v októbri 1939 prevzal funkciu predsedu vlády a po salzburských rokovaniach v lete 1940 aj funkciu ministra zahraničných vecí. Obe funkcie si podržal až do 2. septembra 1944, keď ho vystriedal Štefan Tiso. V roku 1945 emigroval do zahraničia, násilne bol odvlečený do Č S R , postavený pred Národný súd, ktorý ho v roku 1946 - napriek jeho ťažkej chorobe - odsúdil na smrť obesením.

aby Nemcov získal pre myšlienku samostatného slovenského štátu proti sta­ rým plánom maďarských revizionistov. - Máte vysvetlenie pre tieto záhady? Odpoviem na prvú, druhú i tretiu otázku, dostanem nových desať. - Prezidenta popravili, predsedu vlády popravili, zostali ste jediný z „tro­ jice", čomu a komu ďakovať? - Boli ste ministrom vnútra, hlavným veliteľom Hlinkovej gardy, vám bola podriadená štátna bezpečnosť, patril vám židovské veci, zastupovali ste predsedu vlády Tuku, ktorý po porážke ležal ťažko chorý, nehybný. Teda i v tomto smere máte najviac na svojom konte - aspoň do augusta 1944 a predsa ste medzi nami živými, aj keď máte za sebou 23 rokov väzenia, jednako žijete. Jeden z mála, ktorí boli pri tom, nemyslíte, že je vašou povin­ nosťou písať, napísať všetko? A napísať tak, ako sa to stalo, aby bolo jasno - nemyslíte? Odpovedal som a zasa som tými odpoveďami vyvolal fúru nových po­ chybností.56

* ** - Tiso hovoril, že bol „omráčený", vy ste hovorili, že ste boli 14. marcom „nadšený" a že bol najšťastnejším dňom vášho života. Máte vysvetlenie pre tieto rozpory? - Tu nie sú rozpory. Tiso mohol byť omráčený, keď ja som bol nadšený. Ide o zameranie, o zorný uhol. I v tom „donútení" nemusel byť medzi nami rozdiel. Ja som bol tiež „donútený" svojím vlastným rozumom, alebo, po­ vedzme, celou Európou. Iný to zjednodušil, zúžil na Hitlera. - Áno, áno, čosi ste o tom hovorili aj pred súdom. * ** - Dnes sme múdrejší! O dobrých tridsať rokov. Vieme, že druhá svetová vojna sa začala, prosto vieme, že bola. Vieme, čo ju zavinilo a čo zavini­ la ona. Vieme o Osvienčime i o Katynskom lese. A dnešný Hitler, dnešný Stalin?57 Ale - i dnešný Churchill.58 A tak by sme mohli postaviť desiatky podobných otázok. 56

Nasledujú fragmenty, ktoré súvisia s témou. - kk Jozef V. Stalin (pôv. Džugašvili, 1879 - 1953) - boľševický revolucionár, ideológ a štátnik. Spolupracovník Leninov, komisár pre národnosti, sovietsky diktátor. Pôvodne študoval za kňa­ za, ale v roku 1899 bol pre svoje revolučné zmýšľanie zo seminára vylúčený. Po Leninovej smrti postupne odstránil všetkých skutočných a možných konkurentov a ako generálny tajomník Všezväzovej komunistickej strany boľševikov dosiahol v ZSSR a v medzinárodnom komunistickom hnutí absolútnu moc, ktorú bezohľadne využíval na likvidáciu opozície. V júni 1941 Sovietsky zväz „bol vstúpený" do 2. svetovej vojny, na konci ktorej komunizmus prenikol aj do strednej a juhovýchodnej Európy. Na základe dohôd Stalina s Rooseveltom v Jalte sa štáty obsadené 57

Kdesi v Tichom oceáne bol ostrov, už milióny rokov, v školách sme sa o ňom učili, ale sa nás netýkal. Dohromady sme o ňom nevedeli nič presné, až jedného decembrového dňa roku 1941 stal sa naším osudom, už sme nie­ len vedeli o ňom všetko, zacítili sme ho a cítime ho podnes na vlastnej koži. 59 Aké iné je dnes meno Pearl Harbour než bolo v rokoch, povedzme tridsia­ tych tohto nášho (20.) storočia!" *** - Dnes už vieme, že bola druhá svetová vojna, že sa začala v septembri 1939, teda o týždeň po udalosti, úžasnej, nečakanej a neuveriteľnej, o ktorej sme si vtedy naivne mysleli, že korunovala úsilie, čo už dlhé roky dostávalo najkrajšie epitetony „mierové".60 Pakty o neútočení, o priateľstve - v tých rokoch bol i pakt, ktorý dostal meno „večného priateľstva" - mali zachrániť mier na všetky časy. Ale týždeň pred prvým dňom vojny našou najväčšou starosťou bolo, ako si vynútiť navrátenie slovenského územia, ktoré nám pred rokom odtrhli Poliaci s Hitlerovou pomocou, lepšie povedané pomocou situ­ ácie, ktorú vytvoril Hitler, Chamberlain,61 Daladier,62 Mussolini63... maďar­ ské snahy rozbiť Cesko-Slovensko, dostať Slovensko atď.

Červenou armádou stali politickými satelitmi Sovietskeho zväzu. Za jeho éry zahynuli desiatky miliónov ľudí hladom, v koncentračných táboroch („gulagoch") a počas neustálych represálií. Stalin podporoval kult vlastnej osobnosti a oficiálne sa dával oslavovať ako veľký dobrodinec ľudstva. 58 Winston S. Churchill (1874 - 1965) - britský politik a štátnik, (nositeľ Nobelovej ceny za literatúru). Od roku 1901 bol v službách Britského impéria ako poslanec, minister a ministerský predseda. Kritik politiky appeasementu. Po debakli britských vojsk vo Francúzsku v roku 1940 ho ustanovili za predsedu a ministra obrany koaličnej vlády (konzervatívci, labouristi a liberáli). V auguste 1941, spoločne s prezidentom USA F. D. Rooseveltom, sformuloval princípy Atlan­ tickej charty, ktorá definovala základné vojnové ciele Spojencov. Ako premiér doviedol Veľkú Britániu z okraja porážky k triumfálnemu víťazstvu. Na základe výsledkov parlamentných vo­ lieb, v júli 1945, bol nútený prejsť do opozície. Ministerský predseda opäť v rokoch 1951 - 1955, keď sa zo zdravotných dôvodov vzdal funkcie. 59

Americká vojenská a námorná základňa na Havajskom súostroví, ktorú Japonci bombardovali 8. decembra 1941 a tým vtiahli do svetového vojnového konfliktu aj USA. 60 Myslí sa tým nemecko-sovietska zmluva o neútočení podpísaná V. M. Molotovom a J. von Ribbentropom v Moskve 23. augusta 1939. 61 Neville Chamberlain (1869 - 1940) - britský politik a štátnik. Minister v rokoch 1923 - 1929 a opäť v rokoch 1931 - 1937. V máji 1937 sa stal ministerským predsedom. Jeho úprimná snaha zabezpečiť mier viedla k politickým ústupkom voči Hitlerovi. Jeho meno je spojené s Mníchov­ skou dohodou (september 1938). Po okupácii Čiech a Moravy (marec 1939) prešiel od politiky ústupkov k politike konfrontácie, a keď Nemecko napadlo Poľsko, vyhlásil Nemecku vojnu. Ne­ úspechy britskej armády na frontoch viedli k tomu, že po okupácii Nórska nemeckým vojskom sa vzdal predsedníctva vlády a zomrel o šesť mesiacov neskoršie. 62 Edourad Daladier (1884 - 1970) - francúzsky politik, vodca Radikálnych socialistov. Bol mi­ nistrom zahraničia, obrany a v rokoch 1938 - 1940 ministerským predsedom. Jeden z podpisovateľov Mníchovskej dohody. Po porážke Francúzska sa usiloval podporovať francúzske hnutie

*** Dnes sme veľmi múdri, vieme, že sa v septembri 1939 začala druhá sve­ tová vojna a vieme, že už v roku 1937 sme vedeli, čo bude v roku 1939, čo o dva roky neskoršie a vedeli sme presne, ako sa vojna skončí. Vedeli sme všetko o Hitlerovi, vedeli sme o Stalinovi. Ale vedeli sme naozaj? * ** Dnes politici, autori memoárov hovoria o svojich predpovediach, odha­ doch ako o nesporných skutočnostiach: vývoj smeroval k vojne. Už parížske predmestia, Versaillles, Trianon a ostatné i neskoršie zmluvy, pakty, boli zá­ rodkami alebo prípravou druhej svetovej vojny. Ako študent som začiatkom 20. rokov čítal váženého historika, že neuplynie 20 rokov a nutne príde k voj­ ne, lebo mierové zmluvy nič neriešili, naopak, nastolili nové problémy a kaž­ dý je tehotný vojnou: zadusili Nemecko, rozbitú strednú Európu dostali do takého neudržateľného položenia, ktoré musí viesť vojne. O našom procese je už celá literatúra. Vyšlo päť zväzkov Pred súdom národa64, niektoré veci som preletel, nie sú presné, ani nemôžu byť. Ten „zor­ ný uhol" a hlavne potreba chvíle! To všetko ešte nie je história, ani koniec piesne. Nemožno robiť históriu z obhajoby obžalovaného. A nielen preto, že mal zákonom dané právo nepamätať sa, alebo sa mýliť. Obžalovaný v politic­ kom procese má nielen právo brániť seba, má i povinnosť slúžiť svojej veci, neškodiť jej a neškodiť ani ľuďom, ktorým je ona svätá. * ** V jadre ide o tie isté otázky, ktoré som dostával pred tridsiatimi rokmi, teda v čase, keď sa odohrávali udalosti, čo mi vyniesli tridsať rokov väzeodporu v severnej Afrike. Bol internovaný v nemeckých koncentračných táboroch Buchenwald a Dachau. 63 Benito Mussolini (1883 - 1945) - taliansky politik a štátnik. Politicky sa začal angažovať v rámci socialistickej strany. V roku 1919 založil Fasci ď Italiani di Combattimento (Zväz talian­ skych bojovníkov), kde mal titul vodcu (Duce). V roku 1922 ho kráľ Viktor Emanuel III. vyzval na zostavenie vlády. Ministerský predseda v rokoch 1922 - 1945. Začal budovať korporatívny štát. Jeho vláda začala realizovať rozsiahly program verejných prác. V roku 1929 uzavretím lateránskych zmlúv zlepšil vzťahy Ríma so Sv. Stolicou. Podpisovateľ Mníchovskej dohody. Jeho snaha obnoviť Rímske impérium ho viedla do rôznych dobrodružných vojenských ťažení. Taliansko sa pod Mussoliniho vedením stalo najvýznamnejším spojencom Nemecka. V roku 1943 bol svojimi spolupracovníkmi zosadený z funkcií a internovaný. Z internácie ho vyslobo­ dili nemecké špeciálne jednotky. V roku 1945 ho zajali a popravili talianski partizáni. 64 Pozri Pred súdom národa. Proces s Dr. J. Tisom, Dr. F. Durčanským, A. Machom v Bratislave v dňoch 2. decembra 1946 - 15. apríla roku 1947. Vydalo Povereníctvo informácií, Bratislava n. d.

nia. Neodsedel som si ich, pravda, všetky, iba triadvadsať rokov. Ale aké to boli roky! A keby aj neboli najhoršie. „Sedieť" jednostaj, bez prerušenia, v stálom pozore, pod neprestajným dozorom, väčšinou v „samoväzobnom sprísnenom" režime. Už to samo učí odpovedať na každú otázku tak, ako odpovedá človek len sebe alebo svojmu kňazovi. * ** Z týchto a z desiatok iných otázok priateľov i politických protivníkov vidím, o čom treba písať. Teda: Prečo sme začali rok 1938 vyhlásením hesla „... do útoku!"65 Člán­ ky, kurzívky, prejavy, z obsahu ktorých obžaloba chcela vykonštruovať dô­ kazy, že sme vedeli viac než Hitler alebo jeho generálny štáb. „Proroctvá", ktoré sa uskutočnili na najväčšie prekvapenie samotných prorokov. Moje cesty s Dr. Hletkom66 (reprezentantom amerických Slovákov) do Budapešti, do Viedne a po Slovensku, udalosti okolo turíčnej manifestácie za Pittsbur­ skú dohodu („A povedzte, ktorý národ nechce byť samostatný?") Udalosti pri umierajúcom Andrejovi Hlinkoví. História Hlinkovho odkazu, posledných rečí pri rozlúčke s Hletkom, „Hlinkovho testamentu", pohrebu Andreja Hlin­ ku. Čo som zažil v Ruzyni pre otázku: „Kde je Hlinková rakva"? Z otázok priateľov i politických protivníkov vidím, čo treba písať. * ** - Mali by ste to všetko napísať. Boli ste pritom a zostali ste nažive. Iní píšu z tretej ruky a všetko je také zamotané! Iní píšu z tretej ruky a všetko je také zamotané! Len aby som sa nezamotal ešte viac, pomyslel som si a dal som sa do toho. Len ako začať? Zachovala sa mi v pamäti nejedna otrasná spoveď, napríklad Ernest Otto, ktorého dlhé mesiace vodili na popravu. Nejedna taká tragédia mi zostala v pamäti. Známe osobnosti, ktoré nepriateľ zachraňoval, aby ich po víťazstve vlastní zničili, zbavili ich i rozumu. Naši velitelia mávali zaujímavú zábavu: s obľubou mi dávali do cely mo­ jich bývalých politických protivníkov. Ale nerobili tak vždy z vlastnej inicia­ tívy. No či taká bola príčina, či onaký zámer, mne bolo vítané pohovoriť si 65

Politické heslo znelo: „V Novom v roku - do útoku!" Za autora hesla sa pokladá raz Karol Sidor, inokedy Alexander Mach. 66

Peter P. Hletko (1902 - 1973) - lekár, novinár, vedúca postava americko-slovenského živo­ ta. Bol predsedom Slovenskej Ligy v Amerike a významným činiteľom v ďalších krajanských spolkoch (Národný slovenský spolok, Združenie slovenských katolíkov a podobne). Viedol dele­ gáciu Slovenskej ligy, ktorá v roku 1938 prišla na Slovensko s originálom Pittsburskej dohody.

s politickými odporcami vo väzenskej svornosti. Pozorovateľov mohlo dojať, ako sme si pomáhali, keď išlo o veci osobné, a ako sme sa bili, keď išlo o politické alebo ideologické.

Osudné stretnutia Plukovník Talský S akým úsmevom sa na nás pozerali bohovia Olympu, keď videli v jednej dielni „prominentov" Benešovho tímu, tých, čo zostali nažive z procesu Ho­ rákovej a iných procesov Stalinovho obdobia, tých, čo zostali z procesu Slánskeho - zo štrnástich traja: Hajdú, London, Lobl. Aký homérovský koniec jedného z najdôslednejších komunistických pohlavárov, keď videli Husáka odsúdeného z rozkazu Bacílek-Novotný67 kráčať s Machom za sychravého novembrového rána roku 1956 v diškurze o nastolení Kádarovej68 vlády, o ruských tankoch v Maďarsku. Na také pohľady ani bohovia neboli zvyk67

Karol Bacílek (1896 - 1974) - komunistický politik. Pôvodom Čech. V rokoch 1924 - 1929 krajský tajomník KSČ v Žiline, 1930 - 1938 organizačný tajomník Krajinského vedenia KSČ na Slovensku v Bratislave. V máji 1939 emigroval do ZSSR. V júli 1943 bol vysadený s českým komunistom K. Smidkem v Poľsku s cieľom pripraviť KSS na sovietizačnú misiu Červenej ar­ mády v Slovenskej republike. Od septembra 1944 tajomník KSS. Po roku 1945 člen ÚV KSS, poslanec NZ. Po komunistickom puči v Č-SR (február 1948) člen ÚV KSČ (1949 - 1966), člen predsedníctva ÚV KSČ (1951 - 1963), predseda Zboru povereníkov ( 1 9 5 0 - 1951), 1 9 5 2 - 1 9 5 3 minister Národnej bezpečnosti, 1953 - 1963 prvý tajomník ÚV KSS. V roku 1963 za „chyby v riadení" bol z funkcií odvolaný. Antonín Novotný (1904 - 1975) - komunistický politik a štátnik. Vyučený strojný zámočník. Od roku 1929 zastával rôzne funkcie v pražskej krajskej organizácii KSČ. V rokoch 1941 - 1945 väznený v koncentračnom tábore Mauthausene. Po roku 1945 poslanec NZ, 1945 - 1951 ve­ dúci tajomník krajského výboru KSČ v Prahe, 1946 - 1968 člen ÚV KSČ, 1951 - 1968 člen predsedníctva ÚV KSČ. V rokoch 1953 - 1968 prvý tajomník ÚV KSČ a v rokoch 1957 - 1968 prezident Č-SSR. V roku 1968 bol pozbavený funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ a prinútený vzdať sa aj prezidentskej funkcie. V máji 1968 mu bolo pozastavené členstvo v KSČ, obnovené mu bolo tajným uznesením ÚV KSČ v máji 1971. 68

János Kádár (pôv. Čermánek, 1912 - 1989) - maďarský komunistický politik a štátnik. Vyu­ čený nástrojár. Člen Komunistickej strany Maďarska od roku 1932. Organizátor komunistického odboja v Maďarsku. Od roku 1945 zástupca náčelníka polície (v roku 1949 minister vnútra). V rokoch 1946 - 1949 zástupca generálneho tajomníka Maďarskej komunistickej strany M. Rákosiho. V rokoch 1951 - 1954 uväznený a po prepustení z väzenia ho rehabilitovali. V októbri 1956 nahradil Geróa vo funkcii generálneho tajomníka strany. V tom čase vypuklo v Maďarsku protikomunistické povstanie. J. Kádár sa dal Moskvou presvedčiť, aby prijal predsedníctvo v robotnícko-roľníckej vláde, ktorá kruto potlačila protikomunistické hnutie odporu. Postupne získal určité sympatie časti svojich krajanov, pretože sa mu podarilo konsolidovať pomery a zaviesť liberálny systém tzv. gulášového komunizmu, ktorý predstavoval relatívne miernejší komunis­ tický režim. V roku 1988 ho nastupujúca generácia komunistických „reformátorov" donútila vzdať sa funkcie generálneho tajomníka (pridelená mu bola funkcia „čestného predsedu" Ma­ ďarskej robotníckej socialistickej strany). Zomrel krátko pred zrútením komunistického režimu

nutí. Vítal som temer všetkých, londýnermi69 počnúc a stalinovcami končiac. Boli chvíle stretnutí, že až dych zarazili. Plukovník Talský70 mi bol záhadou. Činil sa u nás, činil sa u Nemcov. Ešte na jar 1944 ma prosil, aby som ho dostal do delegácie, ktorá išla k Hit­ lerovi. Vtedy som už nemal slova, ani ja sám som nebol pozvaný. Talskému bolo ľúto. I teraz, čo tu píšem, dávam si otázku: Čo vlastne chcel u Hitlera? Mal som správy, že pracuje pre Londýn, ale dôkazov nebolo. V augustových dňoch už bolo jasné, že bol zasvätencom vojenského podzemia, napriek tomu (alebo práve preto: také boli pomery na slovenskom ministerstve národnej obrany!) mal veliť dvom našim divíziám na východnom Slovensku. Čakal na pokyn z Moskvy, kam už týždeň predtým odletela Šmidkeho misia. Čakal márne, napokon odletel sám a čo zažil v štábe maršala Koneva,71 znelo mi neuveriteľne. Ešte podivnejšie bolo, že prišiel do Leopoldova odsúdený na 15 rokov, mal rakovinu v poslednom štádiu, vedel o tom a rozprával. Umie­ rajúci človek hovorí pravdu; a aj keď nie vždy, ale v takom položení, po takej tragédii, akú prekonal Talský, treba veriť. Prípad plukovníka Talského je dobrou pomôckou pre učiteľa morálky, vďačnou témou pre románopisca, zaujímavým materiálom pre historika. Jeho tragédia je naznačená v otázke: Koho zradil a kto ho potrestal za zradu? Po­ dobných prípadov poznám ešte niekoľko a nielen z radov dôstojníkov. v-

Slovenský Zid z Oravy a český básnik z Prahy Vzácnejšie, ľudsky hlbšie boli stretnutia s tichými a jasnými ľuďmi, kňaz­ mi, básnikmi, filozofmi. S niektorými som ani hovoriť nemusel a videl som, čo za úžas lomcuje nimi, aké svety sa v nich zrútili. Bolo vidieť, že sa nepod­ dávajú, hrabú sa z trosiek, dávajú sa dohromady. V rohu dielne tichučko bez v Maďarsku v júli 1989. Jeho hrob bol v máji 2007 vandalsky zdemolovaný a jeho telesné po­ zostatky zneuctené. Politickí prominenti, ktorí prežili vojnové roky po boku Dr. E. Beneša v Londýne. 70 Viliam Talský (1904 - 1953) - dôstojník. V roku 1936 ukončil Vysokú školu vojenskú v Prahe. V rokoch 1937 - 1939 náčelník štábu veliteľstva 9. divízie v Bratislave. V roku 1941 náčelník štábu Rýchlej divízie na východnom fronte, od v roku 1941 zastával rôzne funkcie na Minister­ stve národnej obrany (od júla 1943 náčelník štábu MNO), od 10. augusta 1944 zástupca generála Malára, veliteľa Východoslovenskej armády. Po chaotickom vypuknutí „povstania" preletel so skupinou letcov na sovietsku stranu s cieľom informovať maršala Koneva o situácii vo Výcho­ doslovenskej armáde. V polovici septembra 1944 bol Sovietmi vysadený na východnom Sloven­ sku s poslaním zorganizovať vojakov Východoslovenskej armády do protinemeckého povstania. Medzitým však Východoslovenskú armádu nemecké jednotky odzbrojili. Od decembra 1944 príslušník 1. česko-slovenského armádneho zboru v ZSSR. Po vojne ho obvinili z dezercie a „zrady na povstaní" . Odsúdený bol na 15 rokov väzenia. V roku 1953 zo zdravotných dôvodov prepustený z väzby v Ilave. Krátko na to zomrel v bratislavskej nemocnici. 69

71

Ivan Stepanovič Konev (1897 - 1973) - sovietsky maršal. Od jari 1944 velil 1. ukrajinského frontu. Pod jeho velením prebiehala karpatsko-duklianska operácia, do ktorej sa zapojil aj 1. česko-slovenský armádny zbor v ZSSR. Výsledkom vojenskej operácie bolo zdecimovanie jed­ notiek 1. česko-slovenského armádneho zboru.

slova driapal svoje perie nový neznámy muž. Celý zjav hovoril o nevšednom intelekte. Pýtam sa, kto je to? - Goldstiicker,72 slovenský Žid z Oravy, pražský komunista, profesor, znalec nemeckej literatúry, goetheológ.73 Podnes neviem, či je goetheológ, ale viem, že tam v rohu osamelý, tichý, sám so sebou, driapal perie človek, akých je málo, ktorý sa nenarodil, aby driapal. Iné také stretnutie. V celofánovej dielni. Básnik Václav Renč z Prahy. Sedel som vedľa známeho národohospodára doktora Jiŕího Hejdu. I ten písal básne, sonety v spomienke na svoju ženu, už nebohú. Schovával som mu ich. Tie nenašli. Ale našli jeho národohospodársku štúdiu o ...bartovi (?) a dali ho pre ňu do izolácie. Sedel som s Hejdom, ale zavše som sa prikradol, keď bachar driemal, k Václavovi Renčovi. Zasnený mi hovoril o svojich nádejach a plánoch. Napísal mi báseň k meninám. Stratila sa. Jednou z veľkých strát je básnický dar Renčov. Nemohol nepísať. Písal o Mariánskom stĺpe, slávnom pražskom pomníku, ktorý zrútili po prvej svetovej vojne, aby „odčinili Bielu horu". Báseň, plná bolestí, ale takých, čo liečia, ak nezabíjajú. Raz bude v de­ jinách českej literatúry, ak sa zachovala. Napísal druhú na invokácie Loretánskych litánií. I tá, i mnohé ďalšie sa dostala do rúk bacharov.

Spisovateľ a veľvyslanec Ivan Horváth Bol som v Ruzyni. Bolo to 31. marca - 13. apríla 1951. Ja som bol už „odbavený", čakal som, že ma odvezú, nevedel som kam, žil som v neistote a očakávaní: ani ako pred súdom a za súdu. Ešte horšie, lebo v Bratislave videli vo mne človeka, tu mal Doubek74 iný názor: „Čo si myslíte, čo ste? Ste h...o!" Bude to Sibír alebo pivnica? Alebo ma vrátia do Leopoldova? Nie, ne­ môžem, po tom všetkom, čo som tu skúsil, nieje možné, aby ma vrátili medzi ľudí, cez ktorých by sa mohli dozvedieť o Ruzyni doma i vo svete. Ešte som

72

Eduard Goldstiicker (1913 - 2000) - literárny vedec, komunistický politik a diplomat. Od v roku 1931 žil v Prahe, v rokoch 1939 - 1945 v emigrácii v Londýne. V roku 1947 - 1951 v diplomatických službách, naposledy ako veľvyslanec v Tel Avive. V roku 1951 ako sionista odsúdený na doživotie, v roku 1955 rehabilitovaný. V roku 1956 - 1968 pedagóg na Karlovej univerzite v Prahe. V roku 1968 emigroval a pôsobil ako profesor na viacerých univerzitách. V roku 1991 sa vrátil do Prahy, kde zomrel. Autor knihy Procesy - Skúsenosti Stredoeurópana (1989). 73 Goldstiicker nebol odborníkom na J. W. Goeťheho, ale na pražského, po nemecky píšuceho, židovského spisovateľa Franza Kafku, teda skôr „kafkológ". 74 Bohumil Doubek - podplukovník Štátnej bezpečnosti. Za prvej Č-SR príslušník ľavicovej Mladej kultúry, absolvoval dva semestre medicíny. Za Protektorátu pracoval ako robotník. Po r. 1945 pracoval na sekretariáte ÚV KSČ, odkiaľ v r. 1949 prešiel na kádrový odbor ÚV KSČ. S podporou K. Švába prešiel k bespečnostným zložkám a následne sa mu otvorila netušená ka­ riéra. Náčelník Správy vyšetrovania ŠtB. Spolu so sovietskymi poradcami organizoval politické procesy v Č-SR (R. Slánský a spol., G. Husák a spol. a ďalšie). Spolupracovník sovietskych poradcov uplatňujúci zločinecké metódy vyšetrovania A. J. Vyšinského. Krutý a bezohľadný vyšetrovateľ v Prahe-Ruzyni V r. 1954 na vlastnú žiadosť odišiel na veliteľstvo tzv. náprav-

nevedel mená Doubek, Lichačev,75 Sommer(?), ale vedel som všetko a vari aj viac, čo o nich dnes vie svet český, slovenský a hádam aj širší. V takomto očakávaní sa dívam na dvere. V pozorke76 temer stále cítim oko, ktoré ťahá, zarezáva sa vám do mysle. Tu sa čosi deje. Lomoz - dvere zarachotia a medzi nimi stojí neznáma postava, na očiach uterák, v jednej ruke deky, na nich porcia chleba, papie­ 77 rový pohár, zubná kefka a pasta, celý muklov majetok, druhou rukou si drží nohavice, aby nespadli Zrejmá vec; bude tu najmenej tri mesiace. Za tri mesiace chodenia a budenia každý schudne a keď mu nohavice nevymenia alebo neprispôsobia na novú mieru, musí si ich držať rukou. - Sundejte to! Neznámy si nevie rady. Ak si uterák „sundá" pravou rukou, spadnú deky, ak ľavou, spadnú nohavice, nakoniec sa rozhodne, zhodí deky - a dívame sa na seba ako vo sne. Pokloníme sa jeden druhému, vzájomne si dávame tituly, bachari vo dverách sa zháčili, ale rýchlo sa spamätali. - Jaký velvyslanec, jaký minister? Mlčte! Tak sa začala kapitola, mimoriadna i na tieto neobyčajné časy, ktoré nás naučili ničomu sa nediviť. Moja ruzynská kapitola s Ivanom Horváthom, napínavé dobrodružstvo, aké sa môže odohrať len v cele temer hermeticky uzavretej, izolovanej tak dokonale, že ste od susednej boli ďalej, než keby bola za všetkými oceánmi. Dobrodružstvo trvalo do 13. apríla, začalo sa 31. marca; obrátil som si číslice a tak som si ich zapamätal. Zatýkanie na hraniciach, cesta do neznáma, ako sa stal a ako „uveril", že sa stal špiónom, nočná škola pre svedka a osobitná pre obžalovaného: „Tož začneme tam: Manac'h...". Manac'h bol francúzsky literát z konzulátu alebo z vyslanectva.78 O pol noci zobudený Ivan Horváth musel referentovi odrecitovať svoju vlastnú obžalobu alebo svedectvo, ktoré malo pochovať priateľa. ných zariadení a následne pracoval v Motokove. V júli 1955 bol zatknutý a Vyšší vojenský súd v Pnbrame ho v r. 1957 odsúdil na 9 rokov väzenia. Trest mu bol postupne znižovaný a ešte v r. 1957 bol z väzby podmienečne prepustený. Pracoval v Čedoku, od r. 1964 na „invalidnom dôchodku". 75 Michail T. Lichačev - sovietsky poradca. Spolu s Makarovom (resp. s V. I. Komarovom) prišiel v októbri 1949 do Prahy, na oficiálnu žiadosť prezidenta Gottwalda. Podľa inštrukcií mi­ nistra Štátnej bezpečnosti gen. plk. Viktora S. Abakumova (1908 - 1954) ich hlavnou úlohou bolo odhaliť „česko-slovenského Rajka" medzi najvyššími funkcionármi KSČ. Lichačev svoje poslanie charakterizoval nasledovne: Neprišiel som do Česko-Slovenska diskutovať - „Ja prišol v Čechoslovakiu svorotit golovy". Prvým kandidátom na „česko-slovenského Rajka" sa stal mi­ nister vnútra V. Nosek. Lichačev s Makarovom však nesplnili svoju úlohu. Nepripravili v Č-SR veľký politický proces, tak, ako to od nich Moskva očakávala a boli odvolaní. (Pripravili proces s M. Horákovou, čo bolo z pohľadu Moskvy veľmi málo.) Obaja boli po návrate do ZSSR prav­ depodobne popravení počas protiberijovských čistiek, tak ako aj ich šéf V. S. Abakumov.

V r. 1950 sa stal hlavným sovietskym poradcom v Č-SR Vladimír Bojarskij, ktorého vzápätí vystriedal A. Besčastnov. 76 Priezor - okienko na dverách väzenskej cely. - rr 77 Mukl - muž určený na likvidáciu. - rr 78 Étienne M. Manac'h - francúzsky generálny konzul v Bratislave v rokoch 1946 - 1951.

V tú istú hodinu priateľ a možno v susednej izbe recitoval svedectvo podob­ né, len mená boli v opačných pozíciách. Zaznačujem si tieto veci, aby som na ne nezabudol v spomienkach, či ako nazvem túto prácu. Bude to dobrý materiál pre režisérov a psychológov, 79 pre spisovateľov, pre Mila Urbana napríklad. Neraz som si povedal: Skoda, že tu na mojom mieste nesedí človek pera Urbanovho - práve Urbanovho. (Poznali sa, bývali v manzardke nad kaviarňou Metropol, v jednej izbe Ivan 80 Horváth, vedľa neho Milo Urban a profesor Martin Novácky. Vravím, oni by mali písať tieto spomienky.) No ktohovie? Azda lepšie nemať fantázie, nemať pera umelcovho. Len si trochu okys­ ličiť pamäť a písať prosto, písať ako bolo, „ako sa stalo". Fakty! Jedine ony môžu rozlúštiť záhady. Ibaže práve v tom je ťažkosť, písať prosto, písať o skutočnosti takej, akú som ju videl v jej nahote a svojimi vlastnými očami. Písať neovplyvnený ne­ skoršími udalosťami, ktoré nás robia spätne múdrejšími, než sme boli vtedy, keď sme boli „pri tom". Myšlienky na schodoch robia z nás prorokov, ne­ prekonateľných diplomatov, štátnikov, v inej rovine robia z nás ľudomilov, čechofilov alebo semitoŕilov, ktorí teraz z piedestálu kresťanského humanistu súdime iných. Chcel by som sa vyhnúť divadelnej pokore, ktorá si vie sypať popol na hlavu tak elegantne, že si zaslúži obdiv a v obdive nad sebou zabú­ dame, že naša pokora je obyčajným farizejstvom. Hlavne, ja nie som ako ten mýtnik! Ale ak iný mýtnik začne manipulovať so svojou pokorou...

Nás nebolo treba nútiť k samostatnosti Keď som sa vrátil z väzenia, našiel som doma listy písané na rozlúčku žene, deťom, matke, kedysi v rokoch 1946 - 1947. A zápisky, ktoré sa poda-

79

Milo Urban (1904 - 1982) - popredný slovenský spisovateľ a novinár. Autor trilógie (Živý bič, Hmly na úsvite, V osídlach), ktorá patrí k vrcholným dielam slovenskej literatúry. Pracoval v redakciách viacerých denníkov [Slovenský národ (1924 - 1926), Slovák (1928 - 1940)] a bol šéfredaktorom denníka Gardista (1940 - 1945). Bol hlbokého sociálneho zmýšľania. Skúsenosti v americkom tábore boli preňho veľmi traumatické a natrvalo ovplyvnili jeho následné zmýšľa­ nie, konanie i literárnu tvorbu. V dielach Zhasnuté svetlá (1957), Kto seje vietor (1964) a hlavne Železom po železe (1996) hanobí, čo predtým velebil a veľmi nešetrne píše aj o svojom priateľo­ vi A. Machoví, ktorý v týchto troch zväzkoch vystupuje pod menom Alex Marek. - fv Pani Žoška (Žofia Urbanova) si kedysi v 70. rokoch zaspomínala: - Pýtala som sa Eržiky, čo povie na Milkov román... (Zhasnuté svetlá) - Prečítala som, odpovedala pani Machová, a celú noc som preplakala. - Ale keď prišiel Šaňko (Alexander Mach - takto ho v spomienkach menovala a pekný vzťah k nemu preniesla aj na svoje deti), z väzenia, dodala pani Urbanova, hovoril, že Milko (Milo Urban) má pravdu. Boli tam veci, ktoré si zaslúžia... - kk 80 Ján Martin Novácky (1899 - 1956) - botanik, pedagóg. Prvý rektor Vysokej školy poľnohos­ podárskeho a lesného inžinierstva v Košiciach (1946 - 1948) a riaditeľ univerzitnej Botanickej záhrady v Bratislave (1950 - 1956).

rilo prepašovať. Písal som ich ešte pred začatím súdneho rokovania. Bol som rozhodnutý držať sa pravdy, lebo pravda bola dobrá, nezakrývať nič z toho, čo som pokladal za správne a čo som urobil za štátnu samostatnosť a za jej udržanie, neskoršie i pre jej zachovanie do budúcnosti už v nových, dobe primeraných podmienkach. Chcel som aspoň pri súde a prípadne i svojou popravou poslúžiť dobrej veci. Od samého začiatku vyšetrovania pri zápisničnom výsluchu som faktami dokazoval, že nás nebolo treba nútiť k vyhláseniu štátu, že sme v prvom rade my Slováci, a nie Nemci, mali záujem na osamostatnení Slovenska. Ope­ roval som udalosťami, skutočnosťami, citoval dáta, menoval miesta, osoby a odvolával som sa na manifestácie za štát a na demonštrácie proti maďar­ ským plánom, proti postupu Prahy s odbúravaním autonómie, proti puču českých generálov, na fakty, ktoré žili i v pamäti samých obžalobcov. Sme národom a sme normálni, teda máme právo žiť vo svojom vlastnom štáte, ktorý je uskutočnením vôle národa slovenského, nie cudzieho. Uvádzal som dáta a fakty o našich cestách do Viedne a Berlína, do Varšavy a Budapešti, o našom pokuse s Rímom, o rokovaniach u Goringa81 a Ribbentropa,82 napo­ kon i u samého Hitlera, všetko to s jediným cieľom: Získať Nemcov pre našu vec a proti maďarskému programu, ktorý spo­ čiatku podporovali aj Nemci. S myšlienkou slovenského štátu - dokazoval som - neprišli Nemci. Bola ona (myšlienka) v slovenskom programe ako prirodzená perspektíva: po Cle­ velande a Pittsburghu, po poučení z Martinskej deklarácie, po tom všetkom, čo sa nasľubovalo pri tvorení prvej ústavy Č-SR, po vyhraných župných voľ­ bách v roku 1923 a parlamentných v roku 1925, po voľbe prezidenta v roku 1935, a čo splnené nikdy nebolo. Môže niekto pochybovať o tom, že po Trenčianskoteplickom zjazde (1932), po Pribinových oslavách (1933), po Piešťanskom manifeste (1936), sme boli v práve, že sme boli na tej istej ceste ako v marci 1939? V práve nie nastoliť myšlienku štátu - tá je nastolená už v samotnej existencii samobytného národa - ale uskutočniť ju. Hovorili sme „autonómia", ale mysleli sme „štát", spočiatku vo federá­ cii s českými krajinami. V Slovenských ľudových novinách (v dvadsiatych 81

Hermann W. Gôring (1893 - 1946) - ríšsky maršal. Veliteľ nemeckého letectva. V roku 1939 sa stal oficiálnym nástupcom A. Hitlera. Na konci vojny sa bez Hitlerovho vedomia pokúšal vyjednávať so západnými Spojencami o prímerí. V dôsledku toho bol zbavený všetkých funkcií. Ako blízky Hitlerov spolupracovník bol Medzinárodným vojnovým tribunálom odsúdený na smrť. Pred popravou spáchal samovraždu. 82 Joachim von Ribbentrop (1893 - 1946) - nemecký politik a štátnik. V rokoch 1936 - 1938 veľvyslanec v Londýne, 1938 - 1945 minister zahraničných vecí. Vrcholom jeho diplomacie bol nemecko-sovietsky pakt (august 1939), ktorý umožnil Hitlerovi, v koordinácii s Červenou armádou, napadnúť Poľsko a rozpútať 2. svetovú vojnu. Zaslúžil sa aj o podpísanie Paktu troch mocností (Nemecko, Taliansko, Japonsko) v roku 1940. Po skončení vojny ho Norimberský tribunál odsúdil na smrť a popravili ho.

rokoch som bol ich redaktorom) sme neraz zdôrazňovali: nie Pittsburgh, nie [ 43 Martinská deklarácia, ale Clevelandská zmluva! Teda federácia! Keď mladá generácia Slovenska prvý raz prehovorila, a to všetky politic­ ké smery, vyslovila sa vo svojej väčšine za štátoprávne prebudovanie Č-SR na federatívnom podklade. Obžalobcovia trvali na svojom: - Slovenský štát bol vyhlásený z donútenia, znamenal rozbitie Č-SR, čo bolo cieľom Nemcov, teda nebol v záujme slovenskom, ale nemeckom. Nebola to pravda, nebola to celá pravda. A polovičná pravda všetko za­ motá. Vidíme to dnes po tridsaťročnom odstupe: samá mätež, čo bolo prosté a jasné, dnes je zatemnené. Áno, Nemci už dávno pred Mníchovom dostali nielen Prahu, ale celú strednú Európu. Po pakte Praha-Moskva od roku 1935 sa každým dňom stávalo jasnejším, že západné mocnosti nás ponechali na Hitlera. My sme využívali tlak, ale nie v záujme cudzom; je trpkou skutočnosťou, že krok k uskutočneniu starých zmlúv, starých sľubov urobila Praha - myslíme cen­ tralistická, benešovská - až pod tlakom a vtedy, keď už bolo neskoro. Jesenné udalosti roku 1938 postavili nás do novej situácie. Fakty dokazujú, že veľmo­ ci mohli, ale nechceli zachrániť Česko-Slovensko. My sme nemohli, čo ako by sme chceli. (Č-SR sme my viac potrebovali. Český minister Krejčí o tom hovoril v Leopoldove). Išlo už len o to, či nás Maďari dostanú naraz alebo po kúsku a či musia prenechať z nášho územia niečo Poľsku a niečo Nemecku. V Berlíne i v Rí­ me, ale aj v Londýne, Paríži ba i vo Varšave, Maďari mali na svojej strane kruhy, ktoré vtedy rozhodovali. Ešte i literátov, napríklad Chestertona,83 čo ma osobitne bolelo. Kým sa nám nepodarilo dostať sa ku Gôringovi, Ribbentropovi a nakoniec i k Hitlerovi v Berlíne, Nemci boli na základe maďar­ 84 ských informácií presvedčení, že Slováci chcú do Maďarska. Jediný Imrédy hovoril pravdu. Také úspechy mala maďarská revizionistická propaganda. A česko-slovenská propaganda dokázala, že o Slovákoch, o ich vôli, svet temer nič nevedel. Keď sme po začatí Komárňanských rokovaní prišli do Berlína 11. októbra 1938, Gôring nijako neskrýval, že osud Prahy je speča­ tený. S Maďarskom mali zmluvy, ale nielen zmluvy; celé zameranie Berlína prialo Maďarsku. No boli náznaky, že toto zameranie sa mohlo zmeniť. Mali sme dosť dobré styky s Viedňou, s Hammerschmidtom85 a so Seyss-Inquar83

Gilbert Keith Chesterton (1874 - 1936) - anglický katolícky spisovateľ. Majster slova, ktorého

štýl A. Mach obdivoval. 84 Bela Imrédy (1891 - 1946) - maďarský ekonóm a politik. V rokoch 1928 - 1932 bol riadi­ teľom maďarskej Národnej banky, ministrom (1932 - 1938) a ministerským predsedom (1938 - 1939). Odsúdený na trest smrti a popravený 28. februára 1946. 85 Franz Hammerschmidt (? - 1939) - osobný referent a spolupracovník ríšskeho miestodržiteľa vo Viedni A. Seyss-Inquarta.

tom.86 Jesenné peripetie v otázke Slovenska medzi Nemeckom a Maďarskom nás držali v neustálom napätí. Niekedy sme mali dojem, že je už všetko stra­ tené, a keď už nemáme čo stratiť, bývame odvážni. Maďari sa netajili svojim konečným cieľom. Po viedenskom verdikte87 zostrili akcie: „Mindent visza - všetko späť!". Obávali sme sa i Poľska. Prahou sme neboli nadšení ani po vyhlásení autonómie. Praha si získavala Berlín. Boli denunciácie: Sloven­ sko je katolícke, klerikálne, Slováci sú oddaní Rímu, sú nespoľahliví. Pra­ ha chcela mať voľné ruky, držať opraty nakrátko i hospodársky i vojensky - akoby i v záujme alebo v zastúpení Nemecka. Hospodárske porady s Pra­ hou sa dostávali na staré cesty, vojenské velenie zostávalo v rukách českých generálov na celom Slovensku s neskrývanou chuťou zlikvidovať autonómiu. Nech prestane cudzí tlak, nech sa Nemci obrátia, je po autonómii. A zda­ lo sa, že v Nemecku skutočne nastáva zmena v pomere k Prahe. Vtedy sme nevedeli, ale cítili, že niekedy koncom novembra 1938 Hitler prikázal svojim ministrom, aby sa v nijakom smere neexponovali vo veci Slovenska. Naše obavy z Maďarska rástli. Celý úrad propagandy, noviny, rozhlas, kiná, som zapriahal do jedinej myšlienky: štát!88 Hlinková garda, akademici v Brati­ slave, študenti a mládež po celom Slovensku, nové pochody, staré piesne z meruôsmeho - všetko hrmelo štúrovskými heslom „... Napred sa ísť musí". A napred znamenalo k slovenskému štátu. Nielen z obavy, aby nás Maďari neobsadili. Nezdravé položenie, neisto­ ta, v akej sme sa nachádzali toľké časy, vyvolalo zdravý výbuch kladných síl. Aj strach z Maďarska sa zmenil na pozitívum. I pri výsluchoch, i pri súde, i v historických dielach sa opakovalo a opakuje, že len malá hŕstka vo vedení HSĽS bola za samostatnosť, ale národ bol proti. Skutočnosťou je, že slovenské dediny a mestá, roľníci, robotníci, akademici, teda národ vo svojej prevažnej väčšine zjednotený na prirodzenom základe vo svojom na­ cionálnom uvedomení, sa postavil za štát, kým práve v predsedníctve strany, predsedníctve parlamentu, vo vláde sa našiel neočakávane veľký počet váha­ júcich. 89 Keď sme uvažovali o tom, čo robiť, ak by niektorí vedúci zlyhali, alebo ak by parlament nemohol byť zvolaný (podľa ústavy ho mohol zvolať 86 Arthur Seyss-Inquart (1892 - 1946) - rakúsky politik. Pod tlakom Nemecka ho rakúsky kance­ lár v roku 1937 vymenoval za ministra vnútra. Organizoval anšlus Rakúska z vnútra. Stal sa Hit­ lerovým miestodržiteľom v Rakúsku. Po krátkej epizóde ako zástupca H. Franka v Generálnom gubernáte sa stal Hitlerov miestodržiteľ v okupovanom Holandsku. Súdený v Norimberskom procese. Odsúdený na trest smrti a popravený. 87

Viedenská arbitráž - veľmocenský diktát v rámci Mníchovskej dohody, ktorý 2. novembra 1938, vo viedenskom zámku Belvedere, jednostranne vyniesli ministri zahraničných vecí Ne­ mecka a Talianska. Slovensko bolo donútené odstúpiť Maďarsku Žitný ostrov a južné okresy. Maďarsko okupovalo mestá Senec, Galanta, Nové Zámky, Šurany, Komárno, Lučenec, Rimav­ ská Sobota, Rožňava, Košice, Kráľovský Chlmec a ďalšie. 88 Poznámka na liste dolu: „Ak nie Snem, námestia!" - kk 89 Poznámky na okrajoch: „Zo strachu sa stávajú hrdinovia. Z ľudí je národ. / Sú dni, keď cítite, že dejiny dýchajú. I strach i obavy a i zápor je kladom. / Ozvena je dôležitá. Keby v marci proti štátu niekto (za ....?), v hodine má proti sebe masy (Sidor)". - kk

česko-slovenský, pražský prezident), nepochyboval som o tom, že zástupco­ via slovenských obcí a miest by s najväčším nadšením vyhlásili samostatnosť Slovenska, povedzme na Námestí slobody v Bratislave. I o tom bude reč. V medzných chvíľach, keď ide o život, zdravý inštinkt, zdravý cit spája sa s rozumom a prestáva chytráčenie. K slovu sa dostáva múdrosť ľudu. V ta­ kejto chvíli nemôže strana alebo strany, ktoré Slovákov neuznávali za národ, hovoriť v mene slovenského národa. Ostatne, všetky tieto „česko-slovenské" strany boli na Slovensku v menšine. Komunisti stáli na základe samobytnos­ ti, boli časy, keď hlásali právo slovenského národa na samostatnosť „až do odtrhnutia". („Vypracte Slovensko!") Ale v situácii, v akej sa Slovensko na­ chádzalo v prvých mesiacoch roku 1939 (boli na stanovisku inom), nemohli prísť do úvahy. A nielen pre svoje iné stanovisko. Iné boli i medzinárodné danosti. Ostatne práve pre tieto museli komunisti (dialektici) zmeniť svoj „zásadný" postoj z roku 1929. Ľudáci mali od roku 1925 v každých voľbách prevažnú väčšinu sloven­ ských hlasov. Oni boli dôslednými nositeľmi národnej idey. V rozhodujúcich dňoch okolo tejto idey a na jej základe zmobilizovaný národ už nebral ohľad na Prahu alebo Budapešť, prestal prosiť a nemal strach. Možno si odmyslieť Homolov90 puč, ktorý urýchlil rozhodnutie, možno si odmyslieť Nemcov, ktorí mali v programe ovládať Prahu a nielen Prahu, ale nemožno si pred­ staviť, aby si Slováci nevyhlásili svoj štát, len čo si uvedomili svoju národnú samobytnosť v jej plnosti.

50

Bedŕich Homola (1887 - 1943) - český dôstojník. V rokoch 1935 - 1939 bol veliteľom VII. armádneho zboru v Banskej Bystrici. V dňoch 9 . - 1 1 . marca 1939 riadil vojenské operácie na Slovensku, ktorých úlohou bola likvidácia slovenskej autonómie (tzv. Homolov puč). Po 15. marci 1939 sa vrátil do Prahy, kde organizoval ilegálnu vojenskú skupinu Obrana národa. Kon­ com roka 1941 ho zatklo gestapo a v Berlíne ho popravili.

II. ODVALENÝ KAMEŇ V amerických zaisťovacích táboroch Vrátil som sa z väzenia, v ktorom som strávil triadvadsať rokov - od 11. mája 1945 do 9. mája 1968. Z toho prvých necelých šesť mesiacov som bol iba poloväzňom, pres­ nejšie zajatcom americkej armády v Dreikirchene, Bambergu, Freisingu, Natternbergu. Vozili ma v džípoch krížom-krážom po rozbombardovaných mestách Nemecka a Rakúska, kým pozbierali a roztriedili ministrov a mar­ šalov, vyslancov a generálov, „vojnových zločincov" a obyčajných „kolabo­ rantov". Raz som sedel v jednej izbe s ríšskym ministrom, raz s maďarským, v jednom tábore som bol s poslednou gréckou vládou a s chorvátskymi pro­ minentmi, v inom s bývalými vládnymi činiteľmi Litvy a zasa v inom s Hit­ lerovými... (nečitateľné). Naši žalárnici často nevedeli, či sú vojnovými zločincami ministri krajiny, ktorá ani vo vojne nebola, lebo ju ešte zavčasu a bez vojny oslobodila armáda nejakej veľmoci v záujme mieru, zbavila ju buržoáznej, teda tzv. štátnej sa­ mostatnosti a či vojnovými zločincami sú len ministri a generáli porazených štátov. A už najmä so mnou si nevedeli dať rady. - Slovensko? Teraz Č-SR? Tak vy nie ste porazený štát, vy ste spojenec, ale ste na listine ako člen vlády štátu, ktorý bol spojencom Nemecka a viedol vojnu. Neraz mi dávali americkí politickí dôstojníci otázky, nad ktorými som krútil hlavou. - K d e je Hlinka? Niečo počul o Hlinkovej strane, o Hlinkovej garde, ja som bol jej veli­ teľom, teda musím vedieť, kde je Hlinka. A takúto otázku mi dal aj sloven­ ský dôstojník, občan USA, ktorého rodičia pochádzali od Myjavy. Najprv som myslel, že vie o mojej tajnej akcii. Pred príchodom frontu sme odviezli Hlinkovú rakvu z ružomberského mauzólea, ktoré bolo zasiahnuté granátom. Mal som v programe uložiť Hlinku do krypty vedľa arcibiskupa Adalráma,91 urobiť istý historický oblúk. Ale dôstojník o tom nevedel, ani vedieť nemohol. Vyšlo, že Hlinku pokla­ dali za prezidenta Slovenskej republiky, pomýlili si ho s Tisom. To bolo vo Vocklabrucku. V Bambergu sa ma vypytovali na Fínsko, na Litvu. Mysleli

" Adalrám (t 836) - salzburgský arcibiskup, ktorý na pozvanie kniežaťa Pribinu v roku 828 vysvätil v Nitre prvý historicky doložený kresťanský chrám na území Slovenska.

si, že som z Vilna a chceli vedieť, ako by sa skončil plebiscit, aké percento by dostali komunisti. Mýlil si ma s nejakým Fischerom. O Cesko-Slovensku ne­ mal jasný obraz. O Slovensku vedel, že bolo vo vojne so Sovietskym zväzom a nechápal, prečo som odišiel, keď naša vláda urobila zmluvu so Stalinom. Dlhé hodiny som vysvetľoval, že sme sa svojho času preto rozišli s Prahou, lebo ona urobila pakt s Moskvou a že teraz aj preto som odišiel, ale nielen preto. Boli to hotové semináre, dôstojníci počúvali, čudovali sa. Už Cesko-Slovensko im bolo malé a Slovensko iba trojmiliónový štát, Rakúšanov asi deväť miliónov, i Maďarov toľko, Chorvátov ešte menej. Aké to mohli byť štáty, prečo ste sa nespojili všetci do nejakého zväzu? Vysvetlil som: Keby od nás záviselo, už dávno sme v Dunajskej federácii (Tuka, Seipel,92 Horthy93), v spolku stredoeurópskych štátov: slovenský, český, maďarský, rakúsky a ďalšie štáty - spolu asi päťdesiat miliónov obyvateľov. - To už áno, tak by sa dalo žiť. Ale ešte vždy biedne. Prečo si len Európa neurobí svoje spojené štáty? - Raz si ich vytvorí. Nebude iného východiska a inej záchrany. Česi majú legendu o biede, ktorá naučila Dalibora „housti", je i požehnaná bieda, i dob­ rý hlad, ktorý núti pracovať, vymýšľať, z neho sa rodia vynálezy, narodia sa z neho i Spojené štáty európske. Dôstojníkovi som odovzdal originály zápisníc všetkých zasadaní minis­ terskej rady Slovenskej republiky, svoje rodinné dokumenty, listy od Andreja Hlinku, ktoré mi písal do väzenia za prvej Č-SR a iné cenné veci. Do zápis­ nice som dal, že ich posielam Slovenskej lige v Amerike. Keď ma previezli do Freisingu, dokumenty išli so mnou. Posledný raz som ich videl v Natternbergu. Tam však mali systém: každého, kto prišiel do tábora obrali o kufre,

92

Ignaz Seipel (1876 - 1832) - kňaz, rakúsky politik a štátnik. Predseda Kresťansko-sociálnej strany Rakúska. V rokoch 1922 - 1929 bol rakúskym spolkovým kancelárom. Miklós Horthy (1868 - 1957) - admirál, maďarský politik a štátnik. V januári 1920 odhla­ soval maďarský parlament reštavráciu monarchie; M. Horthy sa stal regentom (1920 - 1944). Tvorca maďarskej politiky úzkeho spojenectva s hitlerovským Nemeckom, čo umožnilo naplniť jeho revizionistickú víziu obnovy „veľkého Maďarska". Budapešť oficiálne nastoľovala územné nároky predovšetkým voči Slovensku, Podkarpatskej Rusi, Rumunsku a Juhoslávii, iniciovala a podporovala iredentistické hnutia v uvedených štátoch. S podporou Nemecka a Talianska sa Maďarsko dvomi viedenskými arbitrážami (v 1938 a v 1940) násilím zmocnilo rozsiahlych úze­ mí Slovenska, Podkarpatskej Rusi a Rumunska. V spolupráci s nemeckou armádou sa Budapešť aktívne podieľa na vojenskom ťažení proti Juhoslávii (apríl 1941), okupovala časť jej územia, ktoré pripojila k Maďarsku. Týmito agresívnymi činmi sa napĺňal program maďarského revizionizmu, upevňujúceho mocenské pozície Nemecka v strednej a juhovýchodnej Európe. Na sklonku vojny sa Horthy usiloval odpútať sa od Nemecka a uzavrieť so západnými Spojencami separátny mier, s deklarovaným cieľom ponechať si územia susedných štátov, ktorých sa zmoc­ nil za pomoci hitlerovského Nemecka. Nasledovala nemecká okupácia Maďarska a internácia Horthyho v Nemecku. Američania ho v roku 1945 oslobodili z internácie a umožnili mu odísť do emigrácie. Takto sa vyhol súdu a zomrel v Estorile (Portugalsko). Po v roku 1989 previezli jeho telesné pozostatky do Maďarska, a za účasti predstaviteľov „novej" maďarskej politickej elity boli slávnostne pochované. 93

[ 47

ich obsah pohádzali do jamy, poliali benzínom, zapálili a nás kopli do zadku. Robili to zo smiechom, bez hnevu...94 Iba ja som si zachránil z dvoch kufrov ten menej cenný. Na vrchu som mal Sväté písmo, ktoré som mával na všetkých cestách. Seržant bol poľského pôvodu. Videl kríž. Otvoril. - Biblia? - Áno. - Vy nie ste neverec ? - Nie. ***

V rukách Američanov - očakávania a sklamania Na začiatku niekoľko slov o tom, ako sa robili tieto zápisky, v akom prostredí, za akých podmienok, a najmä - z akých pohnútok. Pôvodne boli adresované úzkemu kruhu blízkych ľudí a niektoré dokonca len mne ako ho­ vory so sebou, hovory človeka, ktorý odchádza a chce odísť, ako sa patrí. Prvé zošity zápiskov sú z emigrácie a zo zajatia. Vtedy, na konci druhej svetovej vojny som dúfal, že sa nám napriek všetkým zmluvám podarí do­ stať pred medzinárodný súd. Prezident a niektorí členovia vlády Slovenskej republiky boli presvedčení, že nebudú odovzdaní súdom svojich politických a väčšinou i osobných nepriateľov. Tým si možno vysvetliť, prečo sme sa hlásili na amerických vojenských miestach. Prezident Tiso bol na ceste ku kardinálovi Faulhaberovi, mal byť jeho hosťom, kým prehrmia prvé mesiace búrlivého vybavovania osobných účtov, vášní a odstraňovania nepohodlných ľudí. (To mal v programe napríklad Beneš. Bol to jediný jeho presne vypra­ covaný program pre povojnové časy v obnovenej Česko-Slovenskej repub­ like). Poslednú Gôbbelsovu reč sme si vypočuli ešte v Kremsmunsteri, v sláv­ nom kláštore benediktínov. Tu Tiso povedal svoj posledný prejav na pás pre rozhlasové vysielanie, tu bolo vypracované posolstvo, pre ktoré boli pred 95 Národným súdom také ostré boje („Legálna slovenská vláda - za obnovenie národnej slobody - za veľkopriestorové riešenie na základe božských a priro­ dzených práv národa"). V poznámkach mám dátum 24. apríla 1945, ale už neviem, či ide o dátum vypracovania alebo vysielania rozhlasom.96 Tu bola napísaná a podpísaná i dohoda s americkým veliacim generálom.97 Pri týchto posledných aktoch som nebol. Odišiel som do Gmundenu v tú istú noc, keď sa Tiso vydal na dávnejšie pripravenú cestu do Mníchova. Nedošiel, cestou sa zastavil, aby

94

Poznámka na okraji: „Dali mi to cítiť. Takže i to má nevýhodu, keď ťa nekopnú do zadku... Ludin... Pružinský". - kk 95 Pozri: VNUK, F.: Životopis Konštantína Čulena. Cleveland OH 1984, s. 108 - 109. 96 Prejav bol prednesený v rozhlase 27. apríla 1945. 97 Bližšie pozri VNUK, F.: Slovensko v rokoch 1945 - 48,1. Volga sa vliala do Hrona. Toronto-Sv. Jur 1994, s. 9 - 10 a 30 - 35.

prečkal prechod frontu v kláštore, kde ho neskoršie za dramatických okol- [ 49 ností zaistili.98 Ja som sa hlásil na americkom veliteľstve v Mondsee hneď po prechode frontu a 11. mája som sa stal najprv zajatcom, potom väzňom armády USA. Už v prvých dňoch prišlo k takým postretom, prechádzal som takými peripe­ tiami medzi generálmi porazenej a víťaznej armády, že nebolo možné nepísať o nich. Vtedy ešte nebolo problémom ani pero ani papier. Posledné dni slobo­ dy som prežíval so svojou rodinou neďaleko Mondsee v St. Lorenzi. Chodil som do Salzburgu, do Kitzhublu, kde bol Tuka, do Ischlu a St. Wolfgangu, kde boli diplomati, do Linza k našim robotníkom, do Kremsmunstru, Aurolzmunstru, Bad Hallu atď, k našim matičiarom, Hronskému", Mečiarovi,99 Bartkovi,100 vojakom a gardistom. V St. Lorenzi som mával hostí, ktorí mi ponúkali spoľahlivý úkryt alebo odchod do neutrálnych krajín. Dr. Pavelič,"" ktorý bol v tých dňoch neďaleko mňa, posielal odkazy, mohol som s ním do Talianska a stadiaľ do južnej Ame­ riky. Už sa vojna skončila, Hitler bol mŕtvy, ale niektorí nemeckí potentáti mali ešte stále veľké možnosti zariaďovať cesty do neznáma. Bol som s Dr. Kaltenbrunnerom v Bambergu, bola reč o tom, kde a ako „zmiznúť" - ale práve „zmiznúť" sme nechceli. Boli sme presvedčení, že u americkej armády máme alebo si nájdeme cestu pred medzinárodný súd. Neverili sme, zdra­ vý rozum nepripúšťal uveriť, že západní spojenci vydajú prezidenta a vládu Slovenskej republiky a reprezentantov ostatných porazených krajín strednej a východnej Európy súdom, ktoré na území ovládanom sovietskou armádou museli súdiť metódami Vyšinského,1"2 známymi z moskovských procesov. 98

Pozri: MURÍN, K.: Spomienky a svedectvo. Hamilton, Ont., 1987, s. 197 - 217. Stanislav Mečiar (1910 - 1973) - literárny kritik a historik. V rokoch 1934 - 1940 referent Literárnohistorického odboru MS, 1940 - 1945 vedecký tajomník MS. V rokoch 1938 - 1945 redigoval Slovenské pohľady. V roku 1945 emigroval a usadil sa v Argentíne, kde spolu s J. C. Hronským založil a viedol Zahraničnú Maticu slovenskú a redigoval jej edície. Venoval sa vý­ skumu Martina Kukučina (ktorý bol tiež emigrantom v Južnej Amerike), pričinil sa o postavenie jeho sochy a napísal o ňom monumentálne dvojzväzkové dielo Kukučín živý (1958, 1960). 100 Henrich Bartek (1907 - 1986) - jazykovedec. Obranca čistoty jazyka proti úsiliu Prahy zdegradovať slovenčinu na nárečie češtiny. V roku 1932 - 1939 referent Matice slovenskej. V roku 1940 zakladateľ a redaktor časopisu Slovenský jazyk. Správca Vedeckej spoločnosti pre zahraničných Slovákov. V roku 1945 emigroval do Bavorska, odkiaľ prešiel do Ríma. V roku 1955 sa vrátil do Nemecka, kde potom pracoval ako knihovník. V zahraničí vydal publikácie Nový pravopis slovenský (1954) a Slovenský pravopis. S gramatickými poučkami a slovníkom (1956). 99

101 Ante Pavelič (1889 - 1959) - právnik, chorvátsky politik a štátnik. V rokoch 1927 - 1929 bol poslancom juhoslávskeho snemu (Skupštiny). V roku 1929 - 1941 žil ako politický emigrant v Taliansku, kde bol vodcom ustašovského hnutia. Keď vzniklo nezávislé Chorvátsko, stal sa jeho „poglavnikom", t.j. hlavou štátu (1941 - 1945). Po vojne opäť odišiel do emigrácie. Žil v Argentíne, Paraguaji a napokon vo Španielsku, kde aj zomrel. 1112 Andrej Januarevič Vyšinskij (1883 - 1954) - generálny prokurátor a diplomat. Pochádzal zo židovskej rodiny z Odesy. Od v roku 1935 generálny prokurátor ZSSR. Všeobecne sa stal známym vedením zinscenovaných súdnych procesov v období tzv. veľkej čistky (1928 - 1938). Autor koncepcie súdnictva, ktorá tvrdila, že priznanie je dostačujúcim dôkazom viny. Spôsob,

Píšem o tom, v čo sme verili a čo sa podľa našich informácií dalo očaká­ vať. Mali sme v dobrej pamäti prejavy W. Churchilla z čias sovietsko-fínskej vojny. Za nepriateľa sveta č. 1 nepokladal nacistické Nemecko, s ktorým bolo Anglicko vtedy vo vojne, ale „boľševické Rusko", s ktorým vo vojne nebolo. Mali sme správy o snahách západných činiteľov nepustiť sovietsku armádu príliš hlboko do Európy a predpokladali sme, že v otázkach Európy bude mať rozhodujúce slovo prvý muž druhej svetovej vojny. Churchill sa prvý postavil proti Rusku ešte v čase, keď platil pakt Berlín-Moskva a keď Amerika ešte stále mala v programe plány svojich monopolov profitovať z vojny: zúčastniť sa jej svojimi dolármi, nie svojou krvou. Pred marcovými udalosťami roku 1939 som veril a svoju vieru otvorene hlásal (a nemýlil som sa: 14. marec mi dal za pravdu). S takou istou vierou som očakával na konci druhej svetovej vojny kompromisný mier napriek všetkým zmluvám. Nešlo tu len o informácie z Ankary od von Papena,103 od našich vyslancov v neutrálnych krajinách alebo od zástupcov neutrál­ nych krajín u nás, ktorým záležalo na tom - vo vlastnom záujme a z profesie - aby nás informovali, ale hlavne o logickú úvahu, o prostý predpoklad, že Churchill nebude pracovať proti záujmom vlastného sveta. Nepoznali sme pravé ciele dolárovej diplomacie, nevedeli sme, že v rozhodujúcich otázkach Roosevelt bude bližšie k Stalinovi než k Churchillovi, že anglické záujmy boli iné, než záujmy americké - aspoň pre prvé časy. V týchto našich očakávaniach sme sa sklamali, čo neznamená, že sme sa v nich opierali o naivné ilúzie. Myslím, že časom vyjdú na svetlo božie dokumenty o prípravách kompromisného mieru s Nemeckom oslabeným, ale neporazeným, s Nemeckom bez Hitlera, ale nie bez generálneho štábu, bez SS, ale nie bez Wehrmachtu. Niekoľko dní som bol na cestách a v zajateckých táboroch - Vôcklabruck, Maurernkirchen a iných - až som zakotvil v Bambergu. Tu som sa dostal do jedného bytu - premeneného na väzenie - s Dr. Kaltenbrunnerom, ktorý po Himmlerovom104 „zlyhaní" bol najobávanejším mužom Nemecka. Američa­ nia - zdalo sa - nevedeli, koho majú. Tu boli aj „vojnoví zločinci" všetkých akým sa „priznanie" u obžalovaného dosiahne, nebol podstatný. Na tejto zločineckej koncepcii boli založené stalinské politické monsterprocesy v ZSSR, a po roku 1945 aj v jeho satelitných štátoch. Od roku 1940 námestník ministra zahraničných vecí a po roku 1949 sovietsky minister zahraničných vecí. 103 Franz von Papen (1879 - 1969) - nemecký politik a diplomat. Počas prvej svetovej voj­ ny vykonával funkciu náčelníka tureckého generálneho štábu v Palestíne. Vedúca postava ne­ meckej katolíckej strany stredu (Zentrumspartei), kancelár (1932 - 1933), potom vicekancelár. V roku 1934 veľvyslanec v Rakúsku, v roku 1938 sa podieľal na pripojení Rakúska k Tretej ríši. V rokoch 1939 - 1944 veľvyslanec v Turecku. Po roku 1945 bol súdený ako „vojnový zločinec", ale bol oslobodený spod obžaloby. V roku 1949 ho tzv. denacifikačný súd odsúdil na 8 rokov nútených prác. V roku 1952 bol prepustený. 104 Heinrich Himmler (1900 - 1945) - Od roku 1929 ríšsky vedúci zbraní SS, od roku 1936 šéf všetkých zložiek polície (vrátane tajnej polície - gestapa). Po roku 1940 rozšíril represívnu poli­ tiku na okupované územia. Od roku 1943 minister vnútra a veliteľ záložnej armády. Na sklonku

malých národov obsadených či oslobodených najprv Hitlerom, potom Stali­ nom; ministri, diplomati, generáli a iní prominenti. Rozhovory s nimi som si zapisoval iba tak úchytkom. Tu ma vypočúvali americkí politickí dôstojníci dlho a dôkladne, ale nie veľmi zasvätene.1051 tieto výsluchy som si zapísal. Zaujímavé boli otázky, ktoré mi kládli. Nasledovali cesty: Freising, Norimberg, atď. Príchod do Natternbergu. Správy: Tisu v Garmisch-Partenkirchene, vraj - trýznia. V šope uprostred tábora. Bičovanie. Rozhovory s gréckymi, maďarskými, chorvátskymi pro­ minentmi v tábore. Bravúry černochov na džípoch zaplnených ministrami a generálmi. *** Prvých päť mesiacov som bol iba poloväzňom v americkom zajatí, zo za­ čiatku asi mesiac, temer stále na cestách z tábora do tábora, z väzenia do vä­ zenia. Boli to väzenia jedinečné, svojrázne, aké vie stvoriť iba víťaz na území porazeného. Ukázali nám tábory, do ktorých sa valili tisíce vojakov kedysi slávnej armády, čo mala dobyť svet. Tu som sedel s litovským politikom, ktorý sa uchýlil do Nemecka ešte v júni 1940, keď do Litvy vtiahla „oslobodenecká" armáda, tu s maďarskými ministrami, tu s nemeckými a zasa s Ru­ munmi, Chorvátmi, a tak sme sa zvítali starí známi, alebo sme sa poznávali s novými nositeľmi „slávnych" mien, o ktorých sme vedeli iba z kníh alebo novín, s ktorými sme sa bili, hoci sme boli spojenci. Teraz sme si veľmi rých­ lo, za jednu noc alebo za pár dní vyriešili všetky susedské i svoje problémy, ba i problémy celej strednej Európy. Veľkí dobyvatelia boli ústupčiví. Všetci sme si uznali a svätoštefanská koruna uznala, že patrí do starého železa a my sme zase uznali, že vlastne je nezmyslom hovoriť o tisícročnom otroctve. Pravda, všetci sme boli nevinní - na niektorých tu myslím bez irónie. A práve tí si hovorili mea culpa... Lebo nikto na svete nie je bez viny a najmä my sa právom môžeme pýtať: Kto sa odváži zdvihnúť kameň?... V Bambergu som sedel s Kaltenbrunnerom. Myslel som si, Američania nevedia, koho tu majú. Ale vedeli. Potom ma preložili do iného traktu. Tam 106 boli ministri z Budapešti, Vajna Gábor, Szálasi a ďalší. Tak som prešiel všetkými krajinami, poznal som všetky vlády a často presne tie osoby, ktoré vojny začal tajne vyjednávať so západnými Spojencami o separátnom mieri. V dôsledku toho ho A. Hitler zbavil všetkých funkcií a vylúčil z NSDAP. Pri pokuse o útek z Nemecka ho zajali britské jednotky. V zajatí spáchal samovraždu. 11,5 O týchto výsluchoch píše autor v ďalších častiach memoárov. - kk 106 Gábor Vajna (1891 - 1946) minister vnútra v Szálasiovej vláde. Ferencz Szálasi (1897 1946) - maďarský dôstojník a politik. V roku 1938 sa stal vodcom radikálnej politicko-vojenskej organizácie Šípové kríže. V roku 1944 - 1945, po okupácii Maďarska, sa stal predsedom vlády. Za spoluprácu s Nemcami odsúdený a popravený 12. marca 1946.

ma najviac zaujímali, a ktoré boli na konci druhej svetovej vojny na strane porazených najzaujímavejšie. Môžete si predstaviť rozhovory, povedzme, hneď s Kaltenbrunnerom, ktorý bol v posledných dňoch mocnejší a obávanejší než Himmler. Ríšski ministri sa obávali jeden druhého, zatykač bol na Goringa, od atentátu na Hitlera si pomaly ani jeden potentát nebol istý ži­ votom. Kaltenbrunner bol dobre zasvätený a čo ako nechcel hovoriť, predsa hovoril, rozmýšľal nahlas, lebo v takýchto chvíľach sa človeku nedá nehovo­ riť. Dnes už svet naisto pozná všetko, čo vedel Kaltenbrunner, no ja som bol vtedy ohúrený - a začal som písať. Niečo sa zachovalo, niečo pošlo, ale už samotné zapisovanie na papier má u mňa zvláštny účinok: na zapísané málo­ kedy zabudnem. Čo tu teraz sedím, vidím Kaltenbrunnera, ozrutná postava, tvrdý a - akože to len povedať - ani čo by bol profesorom morálky.

Rozhovor s priateľom z Litvy Sedím v džípe a obdivujem umenie černocha. Mohol by so svojím vozid­ lom - a s nami v ňom - vystupovať v cirkuse. Vedľa mňa sedí nový priateľ z Litvy. Je samá filozofia, samá otázka. Černoch ho nezaujíma. Prečo - dumal - prečo sme my vojnoví zločinci? My sme predsa nezačali vojnu, neboli sme vo vojne, nie my sme obsadili, nás obsadili, nevyčkali sme, odišli sme do Nemecka, nebol som nacistom, naopak, bol som vždy proti ním, ale kde preboha, kam sme mali? V poslednej chvíľke sme utiekli. Nech zostanem, zavezú ma za polárny kruh. Všetkých našich, čo nestihli alebo nechceli odísť, zaviezli kdesi do neznáma. Len po čase sme sa dozvedeli, i to neisté správy, že nezahynuli všetci, že žijú v koncentrákoch. A teraz my tu - v americkom tábore! Počúval som ho ako v zlom sne. Preštudoval som vznik každého menšie­ ho štátu, aj som písal: Írsko, Fínsko, Estónsko, Lotyšsko, všetky štáty svojím územím alebo počtom obyvateľstva ako Slovensko bývali často témou mo­ 107 jich rečí, politických meditácií, ktoré som nazýval kurzívkovým tónom. S polonofilskou líniou našej politiky som sa rozišiel i pre skúsenosti, kto­ ré som mal vo Vilne. S Chorvátmi som sa zbližoval a udržoval styky práve pre ich osud podobný nášmu po prvej svetovej vojne. Keď sa Írsko stalo nezávislým štátom na konci roku 1937, dal som túto udalosť na prvú stranu Slovenskej pravdy. Napísal som kurzívku: Zdravím írsku zástavu, oslavova­ li sme samostatné Írsko v Trenčíne, keď sme vydali heslo V tomto roku do útoku! - a to všetko sa stalo pre obžalobcu dôkazom, že sme už vtedy boli rozhodnutí rozbiť prvú republiku a vyhlásiť samostatnosť Slovenska. Obžalobca dával otázky, z ktorých vychádzalo, že tu nešlo o Írsko, o írsku zástavu a svojho času i cenzor mal také presvedčenie, nariadil konfiškáciu. Prirodze-

107 Úvahy a komentáre A. Mácha pravidelne uverejňované v denníku Slovenská pravda, vyšli ako osobitná publikácia v zborníku Kurzívkovým tónom (Trnava 1941).

ne, ako vždy, tak aj v tomto prípade, Slovenská pravda už bola dávno rozchy­ taná a roznesená po celom Slovensku. V džípe som sa dozvedal, ako sa dívali na naše veci Litovčania a bol som spokojný, dobre sa dívali. Litovčan zasa vítal moje pohľady na Litvu a na všetky národy, ktoré sa na konci prvej svetovej vojny stali samostatnými. I preto, ale nie hlavne preto, že nemecký generálny štáb mal záujem na tom, aby cárske Rusko bolo zmenšené, oslabené, rozvrátené a aby nemecké diví­ zie mohli byť presunuté na západ. Černošský seržant vystrájal bravúrne kúsky so svojím džípom, predbehol už troch svojich kamarátov, ktorí viezli možno Rumunov, možno maďar­ skú vládu a ktovie či nie samotného Szálasiho. Nie, neviezli, ukázalo sa, že v džípoch boli Japonci, ktorí tu uviazli. Poznal som ich, boli mojimi hosťami v Bratislave. Zastavili sme sa pri gazdovstve, akých je roztrúsených na stá v tejto krás­ nej tichej krajine Čierneho lesa (Schwarzwald). Neviem, čo sme tu hľadali, nikde ani stopy po vojne, len gazdu nebolo, ani synov ani paholkov, iba ženy, trochu vyľakané. Ochotne nám otvárali bránky na plotoch, keď sme chceli k studni. Kolóne velil židovský dôstojník od siajsijakov.108 Bol milý; keď ma videl, že si sadám za plot, poslal za mnou vojaka, ten mi podával papier a ne­ vedel som, či ma stráži alebo prišiel poslúžiť svojmu blížnemu. Keď vysvitlo, že generál Oschima (a či ako ho písať, azda Ošima) nieje medzi svojimi, dal som ho pozdraviť a prisadol som k môjmu Litovčanovi, rozbalili sme svoje porcie, čo nám rozdal americký seržant a pri obede sme pokračovali o osu­ doch baltských štátov. - Fínsko sa dalo do vojny, najprv Rusi proti nim, potom Fíni s Nemca­ mi proti Rusom. Som zvedavý, či zostane samostatné Fínsko, ale sotva. Už som počul, že Mannerheim je vojnový zločinec, uvidíte, odsúdia ho a doká­ žu, že bol zradca, už v roku 1918 zradil, keď spolu s nemeckým generálom pripravili vyhlásenie fínskej samostatnosti. Viete, Nemci dobre kalkulovali: rozparcelovať Rusko, Ukrajinu osamostatniť, umožniť revolucionárom cestu cez Nemecko, aby sa dostali do Petrohradu. V Breste Litovskom nadiktovali mierové podmienky, aké chceli. 109 My sme ich vítali, stali sme sa samostat­ nými štátmi: Estónsko, Lotyšsko i my i Fíni. Napokon aj Poľsko malo vtedy začo ďakovať Nemcom, pustili im Pilsudského.110 Rusko bolo na lopatkách 108

Príslušníci vojenskej spravodajskej služby CIC (Counter Inteligence Corps). Brestlitovský mier, uzavretý 3. marca 1918 medzi Nemeckom a sovietskym Ruskom. Ním sa boľševici zriekli Fínska, Ukrajiny, pobaltských krajín a kaukazských oblastí. Porážkou Nemec­ ka v novembri 1918 bol mier vyhlásený za neplatný. 110 Jozef K. Pilsudski (1867 - 1935) - poľský generál, politik a štátnik. V roku 1887 ho za revo­ lučnú činnosť poslala Moskva do vyhnanstva na Sibír. V roku 1914 viedol tzv. Poľskú légiu, kto­ rá bojovala proti cárskemu Rusku na strane Rakúsko-Uhorska. Keď na sklonku vojny Nemecko odmietlo garantovať nezávislé Poľsko, bol v roku 1917 zatknutý, ale čoskoro ho Nemci pre­ pustili. Po vyhlásení nezávislého Poľska sa stal hlavou štátu (1918 - 1922) a náčelníkom štábu poľskej armády (1918 - 1927). Úspešne viedol poľskú armádu v poľsko-sovietskej vojne (1919 109

a predsa to Nemcom nevyšlo. Lenin" 1 bol veľkorysý, poznal dobre svoje Rusko, vedel čakať. Jeho spojencami boli čas a diaľka a Dostojevskij,112 jeho Posadnutí, jeho Idiot, jeho Bratia Karamazovovci. Nikto tak nepomohol Le­ ninovi, ako najväčší jeho nepriatelia: nemecký generálny štáb a Dostojevského Besy. Opatrne som sa vyzvedal, či sa našli medzi Fínmi, Estóncami, Litovčanmi alebo Lotyšmi nejaké politické smery, ktoré by si samostatnosť svojich štá­ tov vyhlasovali za zradu na národe alebo za takzvanú. - Prečo? Nerozumiem - odpovedal môj litovský priateľ. Veď sme nor­ málni ľudia. Nemci nám pomohli, ale im nešlo o nás, išlo im o svoj záujem, no ešte väčší záujem sme mali my na tom, aby sme žili vo svojom štáte. - Nehnevajte sa, presne tak sme rečnili i my už pred vyhlásením nášho štátu a tak sa pozeráme na veci aj teraz, no za celú vojnu sme počúvali našich londýnerov,113 že samostatný štát nám nanútili Nemci proti vôli národa a že je iba takzvaný.114 Citujem mu „našich" londýnerov, že samotný štát nám nanútili Nemci proti vôli národa, že je iba takzvaný a že sme ho vyhlásili v záujme Ne­ mcov. Litovčan nechcel uveriť. - Nech by niekto povedal Fínovi alebo Litovčanovi, že samostatnosť im nanútili Nemci, aby tým oslabili Rusko, že fínska samostatnosť je proti zá­ ujmom vlastného národa, takého chlapa - podľa mienky môjho Litovčana - dali by do blázinca. Znovu sa vrátil k svojim otázkam. - A či my sme začali? Naša armáda vnikla na cudzie územie? A bolo to v záujme mieru? Nemci nás predali, keď urobili pakt so Stalinom. Jedni si vzali západné Poľsko, druhí východné a všetko, čo bolo od demarkačnej čiary na východ, i nás. A teraz ja som vojnový zločinec? Čo myslíte, vydajú nás Američania? - 1920), po ktorej bola stanovená východná hranica poľského štátu. V roku 1926, po vojenskom prevrate, prevzal funkciu ministra obrany, a až do svojej smrti vykonával funkciu hlavy štátu. 111 Vladimír Iljič Lenin (1870 - 1924) - boľševický ideológ, politik a štátnik. Vodca ruskej boľ­ ševickej revolúcie, diktátor. V roku 1912 založil extrémistickú boľševickú stranu a postavil sa na jej čelo ako vodca (vožď).V marci 1917 mu Nemci zariadili prevoz zo švajčiarskeho exilu cez Nemecko a Švédsko do Fínska (ktoré vtedy bolo ruskou provinciou). V Petrohrade zorganizoval a viedol boľševickú revolúciu, ktorá sa začala 7. novembra 1917 a viedla k nastoleniu diktatúry boľševickej strany. V roku 1919 sa strana premenovala na Komunistickú stranu Ruska (boľševi­ kov). Ako predseda Rady ľudových komisárov sa Lenin stal skutočným diktátorom v sovietskom Rusku, osobne zodpovedným za zločin genocídy, a za iné spáchané zločiny proti ľudskosti. 112 Fedor M. Dostojevskij (1821 - 1881) - ruský spisovateľ. Ako člen tajného spolku s revo­ lučnými ideami bol v roku 1850 odsúdený na smrť a len v poslednej chvíli rozsudok zmenili na štvorročné väzenie na Sibíri. Tam bol „pochovaný za živa a zavretý v rakve". Svoje zážitky opísal v knihe Zápisky z mŕtveho domu. Patrí k vrcholným postavám svetovej literatúry (Zločin a trest, Bratia Karamazovci, Idiot, Besy). 113 Londýneri = slovenskí prívrženci a členovia Benešovej exilovej vlády v Londýne. 114 Na túto tému sa diskutuje aj inde. - kk

- Neviem. Ale Američania majú iste tú istú náturu ako všetky veľmoci. Predávali Nemci, predávali Angličania. Tak môj priateľ a kolega. Totiž kolega ako vojnový zločinec, ktorý la­ mentoval nad tým, prečo je on vojnovým zločincom. - My sme začali vojnu? Naša armáda vnikla na cudzie územie? Samé otázky, trpké, bolestné otázky, aké si dáva každý malý národ, keď veľké mocnosti „zachraňujú mier". Neviem, čo sa stalo s mojím spoloční­ kom. Cesty sa nám rozišli v Bambergu. Tu som sa dostal do jedného bytu s Kaltenbrunnerom.

Odpočúvaný rozhovor dvoch českých koncentráčnikov Môj byt bol na poschodí v zadnom trakte väčšej budovy, v prednom boli kancelárie finančného riaditeľstva. Boli sme na prvom poschodí. Pod nami na dvore vysedúvali českí koncentráčnici, pravda, slobodne, bez stráži, ktorí boli na ceste domov, ale mu­ seli tu na niečo čakať. Mladý prchký muž sa rozhorčoval, priam zúril, keď americkí vojaci niesli balíky pre nás, nadával Američanom, že kŕmia tých nacistických gaunerov, keby to od neho záviselo... slovom jasná vec. Starý ho miernil. Mladý bol za Stalina. Starý sa nedal. - Postrieľať ich psov a nie balíky im dávať. My sme zdochýnali, vraždili nás hladom a tu ich kŕmia čokoládou. Starý miernil mladšieho, zrejme masarykovec. Rozbehli sa svetonázorové boje s veľmi praktickými dedukciami pre nás, ktorí sme ich počúvali. - Angličania už dávno boli vo vojne s Hitlerom a Stalin paktoval s ním. Nech Hitler nezblbne a nenapadne Stalina, ešte i dnes by... - Netáraj. Bolo jasné, že bude vojna a Stalin potreboval čas. Pakt bol iba naoko. - Naoko? A to iba naoko si rozdelili Poľsko? Bez paktu Stalina s Hitle­ rom nepríde k vojne. Hitler by sa neodvážil, nemohol začať. Ináč šťastie, že Hitler sa zbláznil a napadol Rusko. - To Západ chcel, aby Hitler bol silný, vyzbrojoval ho, huckal, dával mu Ukrajinu, dal mu Rakúsko, dal mu nás, všetko mu dával, len aby si zachránil kolónie, svoje moria, svoje trhy. Stalin preškrtol špekulácie západu. Ani teraz sa nedá oklamať. - A vidíš, tí kapitalisti futrovali boľševikov, dávali im lode, výzbroj, mu­ níciu, ničili nemecké továrne. Kde by bol Stalin bez nich? - Kde? Už by bol v Paríži a pomaly aj v Londýne. S inváziou začali päť minút pred dvanástou. A keby malo zostať, ako bolo, radšej nech všetko šľak trafí - prirodzená vec. - Mladý český komunista použil iný výraz, ostrejší

[ 55

a výstižnejší, v slovenčine nemáme preň priliehavé slová. Výmena názorov bola kde-tu prerušená, keď prichádzali noví generáli, ministri, kápovia z kon­ centrákov, vysokí gestapáci, gaulajtri a iní „vojnoví". - Keby nebolo nás, Američania by týchto zase kŕmili proti Moskve. Na to sa hneval i starý masarykovec. Uznal, že mladý má trochu pravdy, ale zasa my sme ľudia a už zas treba prestať s tými beštialitami. - Áno, ale najprv treba tie beštie všetky do plynu, ako oni židov, postrie­ ľať ich! Ale vidieť, kapitalisti sú kapitalisti, zase sa spolčia - a potom od podlahy všetko zmeniť. Ako v Rusku. - Len aby ti neprišlo ľúto. Sú dva fašizmy, jeden je horší ako druhý. A diktatúra ako diktatúra. Koncentrák ako koncentrák. Pravda, len v Ameri­ ke je demokracia a majú sa tam lepšie bez diktatúry, aj keď sú tam svinstvá a nespravodlivosť. Lenže tam je nespravodlivosť v blahobyte a v komunizme je samá bieda, všetci sú si v nej rovní. - Počkaj, počkaj. Kto sa prvý spolčil s Hitlerom? Keby sa s ním Stalin nedal do paktu, neprišlo by k vojne. - A práve vtedy by sme boli v hajzli, keby neprišlo k vojne. Nemci by nás zožrali, vyvraždili a západ by sa bol vykašlal na nás. Stalin vedel, čo robí, aby svet zbavil fašizmu. - Prečo sa potom spojil s arcifašistom? Hitler nebol fašista? - Netáraj! Bolo jasné, že vojna bude tak či tak. Stalin ešte nebol priprave­ ný, potreboval čas. Západ kŕmil Hitlera, vyzbrojoval ho. Stalin urobil zname­ nitý ťah. Vykŕmeného Hitlera obrátil proti jeho vlastným pestúnom. Poľsko, hovoríš - a čo bolo Poľsko, čím bol Pilsudski, Beck 115 a ten Rydz-Šmigly?" 6 Kapitalisti ešte horší ako naši českí. Keď nás Stalin chcel zachrániť, Poliaci ho nepustili. - Houby! Čo máš za logiku? Raz tvrdíš, že Stalin urobil správnu vec, keď sa spaktoval s Hitlerom, aby sa mohla začať vojna a teraz kecáš, že nás chcel zachrániť. - A kto nás zachránil? Keby nebolo vojny, hovorím ti, všetci zdochneme. Hitler by sa pomaly bez vojny zmocnil celej Európy, už mal Rakúsko, už mal nás, bez vojny! Nedohodli sa. Dva dni som prekladal túto vysokú školu maďarským mi115 Jozef Beck (1894 - 1944) - poľský politik a štátnik. Pôvodne dôstojník cárskej armády. Po vojne dôverník a spolupracovník maršala Pilsudského a minister zahraničia v rokoch 1932 - 1939. Po prepadnutí Poľska Nemeckom a Sovietskym zväzom sa uchýlil do Rumunska, kde bol internovaný a v internácii aj zomrel. 1,6 Edward Rydz-Šmygly (1886 - 1941) - poľský generál a politik. Hrdina poľsko-sovietskej vojny (1919 - 1920). Blízky spolupracovník maršala Pilsudského. V roku 1939 vrchný veliteľ poľských ozbrojených síl. V dôsledku jeho defenzívneho vedenia vojny bola poľská armáda rýchlo porazená a neschopná zadržiavať nemecký nápor. Po nástupe Červenej armády (17. sep­ tembra 1939), poľská armáda, sústredená v juhovýchodnom Poľsku, kapitulovala. Vláda utiekla do Rumunska, kde boli jej členovia internovaní. V roku 1941 Rydz-Smygly utiekol z Rumunska a vrátil sa do Poľska, kde sa zapojil do hnutia odporu. Čoskoro však vo Varšave zomrel.

nistrom, z nich jeden prekladal gréckemu po francúzsky. Tí dávali diškurz ďalej a tak sme poznávali budúcnosť. * ** Myslel som si, že Američania nevedeli, koho majú, kto je Kaltenbrunner. Nazdával som sa, že mal všetky možnosti pripraviť si útek alebo sa zmárniť. Len neskoršie som sa presvedčil, že Američania mali skvelú organizáciu a postupne cez riečicu priam vedecky zmontovanú roztriedili nás tak, že ani jeden nevypadol. Pomaly všetkých presúvali z tábora do tábora až sa dostá­ vali niektorí do Norimbergu, druhí do Budapešti a my do Bratislavy. Na týchto cestách objasnilo sa mi mnoho záhad, zrodilo sa plno dojíma­ vých zážitkov, prechádzal som ako v zlom sne cez hotové predpeklia. Mať talent, máme novú Divinu Commediu. * **

Keď sa končila „krásna rozprávka..." Počúvali sme z Londýna, že sme len figúrky Nemcov, že plníme ich vôľu, že naša samostatnosť je takzvaná a vôbec že nám samostatný štát nanútili nacistickí Nemci proti vôli národa. Vidíte, vy ste nás lepšie chápali a poznali, než naši vlastní londýneri, ako ich kedysi nazval náš baťko Škultéty117 - to som si už len pomyslel v spomienke na oslavy Škultétyho narodenín. S Litovčanom sme sa dostali do tábora na okraji Dreikirchenu. Tábor rás­ tol ako z vody. Keď sme prišli, bolo v ňom dvadsaťtisíc vojakov, o dva dni v ňom bolo už vyše tridsaťtisíc. Známy nemecký generál ma pozval do ma­ lej staničnej reštaurácie, ktorú rezervovali pre nich, dostal som dobrú čiernu kávu a potom sme sa uložili v osobitnom stane, ktorí zrubili vojaci za pol dňa, odkiaľsi priniesli brvná, kombinovali ich s vojenským šiatrom a mali sme parádne prístrešie. Študoval som vojakov porazenej armády, boli to hotové hody psycholó­ gie. Niektorí generáli už nemali výsostný odznak ani dištinkcie, niektorí ešte mali. Američania im ich nebrali. Ešte predtým než som sa dostal do tohto 118 tábora, cestoval som vo vlaku, ktorý viezol i štáb maršala Kesserlinga. '" Jozef Škultéty (1853 - 1948) - národný buditeľ, historik, jazykovedec. Člen vedenia Sloven­ skej národnej strany. Redaktor Národných novín a Slovenských pohľadov (1881 - 1919), správ­ ca Matice slovenskej (1919 - 1940). V roku 1942 prestal v Matici pracovať. Stúpenec a horlivý advokát slovenskej národnej i jazykovej samobytnosti. V rokoch 1942 - 1945 člen Štátnej rady. 118 Albrecht von Kesselring (1885 - 1960) - nemecký poľný maršal. Od júna 1934 zastával viaceré vedúce funkcie v Luftwaffe (nemecké letectvo). V roku 1943 vymenovaný za hlavného veliteľa nemeckých branných síl v Taliansku a juhozápadnej Európe. Je uznávaný ako jeden z najschopnejších nemeckých generálov. Viedol úspešné obranné akcie proti spojeneckej presile na Apeninskom polostrove (1943 - 1945). Zajatý v máji 1945. Odsúdený na trest smrti zastrele-

[ 57

Všetci dôstojníci boli presní, odmeraní k Američanom, ale úctiví. Bol som svedkom, keď americký major policajnej jednotky119 podával nemeckému generálovi ruku a ten ju nezbadal. Major nebol rodený Američan a vynašiel sa, neurobil škandál, začal si sťahovať rukavicu, hrešil, že je teplá, celý je spotený a rukavica je ako priglejovaná na ruke. Taká hlúposť a ako sa mi vry­ la do pamäti. Ešte i kropaje na majorovom čele som študoval, či sú od urážky alebo slnka - a rukavice mal, ako u nás v Bratislave mávali policajti na križo­ vatkách, biele, vysoká manžeta, aby bolo vidieť, keď diriguje dopravu. Major mal ešte i bičík a čižmy. Nikdy viac som nevidel takého „Američana". Nemeckí vojaci salutovali pred svojimi dôstojníkmi na každom kroku, priam striehli, aby mohli salutovať. Toľko zúfalstva, sebaklamu, tragédie i akejsi zaťatosti: nevidieť, neuvažovať, zostať strojom na plnenie rozkazov. Prichádza mi na um scéna z Bratislavy. Boli sme už na ceste do emigrácie, ale mne bolo ťažko odísť, vrátil som sa ešte raz. Bolo to na Polievací ponde­ lok 120 večer. Pri mojej vile Na záhone mladý nemecký nadporučík diškuroval so svojimi vojakmi, jedni zvíjali poľný telefón, iní čosi kopali. Zastavil som sa pri nich. Môj pobočník sa dal do reči s nadporučíkom, povedal, kto som, vojaci v okamihu zmeraveli v pozore a znova sa dali do práce. - Má to nejaký zmysel, pán poručík? Keď už je koniec. - Prosím, máme rozkaz a plníme ho. - Ale aký zmysel môže mať váš rozkaz, keď Rusi vnikajú do Viedne, tiahnú zo všetkých strán na Bratislavu, neviem, či sa ešte dostaneme z nej a vy tu naťahujete drôty. - Zvíňame ich. Ale pokiaľ ide o ten zmysel. Ak ešte niečo má zmysel, nuž to je rozkaz. Plniť rozkaz, jedine to nás môže zachrániť. Už rok ustupujem s mojimi chlapcami a drží nás práve len rozkaz. I najmladší z tých „chlapcov" mohol byť nadporučíkovi otcom, všetci sa dívali na svojho veliteľa trochu prekvapení, ale oddaní a hotoví vyplniť kaž­ dý nový rozkaz. Tu v tábore som na každom kroku videl, čo je pre nich šarža a rozkaz, čo ich drží nad vodou. Už sme si ľahli. Môj sused, starý známy generál sedí, hlavu v rukách opretých o kolená, zaujímavá pozícia pre generála. Je ticho, kde-tu ešte tichý hovor, tichý, aby nerušil spánok, lenže tu nikto nespí, všetci, cítim, že všetci bdejú, neviem prečo, ale viem, že nespia. Starý generál sa obráti ku mne, pokračuje ticho v rozhovore, ktorý nezačal so mnou, hovoril so sebou, teraz už i ja počúvam jeho trýznivé otázky: - Kde je chyba, kde len môže byť? ním, ale rozsudok zmenený na doživotný žalár. Prepustený v roku 1952. Autor memoárov Soldat bis zum letzten Tag. (Vojak až do posledného dňa.) 119 Príslušník vojenskej polície, Military Police (MP). 120 Ľudový názov pre sviatok lepšie známy pod menom Veľkonočný pondelok, ktorý v roku 1945 pripadol na 2. apríl.

Túto otázku si dával naisto už celé týždne. Aj prvú svetovú vojnu aj túto [ 59 druhú prehrali, hoci boli ako vojaci nesporne veľmi dobrí, obetaví, mali skve­ lú organizáciu, ovládli temer celú Európu a taká katastrofa, taká hanebná, taká dokonalá porážka. - Ale nie našou vinou, nie vinou nás vojakov. My sme plnili svoju povin­ nosť, splnili sme každý rozkaz, nebolo takej nemožnosti, aby sme ju nedoká­ zali, keď bol rozkaz; koľkí padli hrdinsky a teraz? Teraz sme zločinci a zdá sa, že celý svet je o tom presvedčený. Najhoršie na veci je, že i ja sám cítim... ale čo tu o citoch? Odmlčal sa, no poznám pokračovanie. Za týchto pár dní som už neraz počul práve od najlepších Nemcov, ešte i od vyslanca Ludina:121 - Hrozná, strašná porážka. Katastrofa, od ktorej nemohlo byť väčšej. Ale! „Aber!" Kto vie? Čo keby sme vyhrali, keby vyhral Hitler? Čo sme vlastne chceli, čo sme mohli dosiahnuť? Ludin mi to nepovedal a ani iní z Nemcov, ale som čítal v nich a vyčítal som z ich nedokončených meditácií, že si boli na čistom: mohla prísť i väč­ šia katastrofa. Víťazstvo. Totiž keby vôbec bolo možné, aby vyhral Hitler so svojím programom a nadiktoval ho celému svetu. A tak uvažovali práve najlepší z bývalých, kedysi fanatických nacionálnych socialistov, ktorí verili a bez rozmýšľania plnili rozkaz svojho veliteľa, každý svojho nadriadeného, všetci svojho vodcu. Pomaly bude polnoc, už len jedna lampa sliepňa na druhom konci pod šiatrom, hompáľa sa, maľuje obrazy, tiene sa rozťahujú ako peleríny fantó­ mov. Čosi zabubnuje na plachty. Dážď. Popŕcha. Ale do tichého dáždika sa mieša hučanie ďalekého vodopádu. Alebo mora? Hovorím mora, neviem, či more tak hučí, bol som i na severe i na juhu pri mori, akosi mi vypadlo jeho hučanie a teraz sa mi marí, že počujem hučanie mora. Nedá mi, vyjdem zo šiatra. V tábore pri vchode je niekoľkotisíc vojakov okolo narýchlo zbitého pódia. Na doskách zo tridsať-štyridsať spevákov. Zorganizoval ich veliteľ vojenskej rozhlasovej skupiny, urobili program, pár výstupov hercov a na konci pred rozchodom: „Ešte si zaspievajme." Tak sa to začalo. Spievali vojenské, potom ľudové piesne a zasa vojenské, akoby ich niekto vyberal: len staré, o tej slávnej lampe pred kasárňou a o rozlúčke s dievča­ ťom. 122 Ani som si neuvedomil, že i ja si nôtim tichučko, bez slova v sebe 121 Hans E. Ludin (1905 - 1947) - nemecký diplomat. Od januára 1941 až do konca vojny bol nemeckým vyslancom v Bratislave. Spočiatku mal voči Slovákom povýšenecky postoj a nadržal predsedovi vlády V. Tukovi, ale postupne zmenil svoje názory a vytvoril si veľmi dobrý po­ mer k prezidentovi Tisovi a sympatický vzťah voči Slovákom. Po vojne ho Američania vydali česko-slovenským úradom. Národný súd ho odsúdil na trest smrti. Pred smrťou konvertoval na katolícku vieru. Popravili ho 7. decembra 1947. 122 Nemecká populárna pieseň Lili Marleen (1939) skladateľa Norberta Schutzeho sa stala sve­ tovým hitom v interpretácii nemeckej herečky a speváčky Lale Andersenovej (1905 - 1972). Preložená bola do 50 jazykov. Pieseň bola obľúbeným hitom nielen medzi nemeckými, ale aj medzi spojeneckými vojakmi.

o hviezde nad Riom, o kamarátovi, ktorý kráčal pri mne, túto spievali na poh­ reboch a pri víne. Tu ju spieva celý tábor, tisíce a tisíce vojakov, spievajú, ako keby plakali na pohrebe alebo ako keby sa opili, aby tak nebolelo lúče­ nie s milou. Sentimentálna pieseň, fňukavá, ktorá vyvolávala slzy pri roz­ lúčke milencov i v živote, ale najčastejšie na javisku, keď sa končila krásna rozprávka, čo táto biedna pesnička vystrája! Desaťtisíce plačúcich vojakov! Vrátil som sa do stanu, môj sused ešte sedí zhrbený, tvár položená do starých rúk, dlane opreté o staré trasľavé kolená. Ešte večer nebol taký starý. Pozdra­ vím ticho, dobrú noc. Neodpovedal, slzy som nevidel, ale videl som, ako mu vzlykalo celé telo...: „Es war so schôn!" Cítili, „končí sa", ale bola to rozprávka a bola taká krásna?... „Es war so schôn." Veď práve, že „to" nebolo pekné. Nielen pomýlené, nie len chyba, ale že to bolo zlé a je šťastím, že nevyhralo. Víťazstvo, naznačovali i potom, aj keď len v otázkach, bolo by ešte väčším zlom, než je porážka vojakov odvážnych, hrdinských, poslušne plniacich rozkazy, poslušne a bez rozmýš­ ľania. A práve tu, v tomto „bez rozmýšľania", tu kdesi je odpoveď na pekelný paradox o víťazstve a porážke, tu, pán generál, tu je chyba, v tej poslušnosti „bez rozmýšľania".

*** Už sme dávno opustili zajatecký tábor v Dreikirchene, museli s nami odbočiť až na Passau, odtiaľ starou „cestou európskej kultúry" do Regensburgu, malá zastávka v Ingolstadte, potom veľmi dlhá a dramatická zastávka v Norimbergu - samé ruiny, iba zázrakom uchované fasády krásnych starých skvostov architektúry, kde tu neporušená brána, vyšívané priečelia a za ním celý dom v troskách. Ukázali nám miesta, odkiaľ kedysi hrmeli slová „vodcu a kancelára". Černošskí šoféri tu rozdávali čokoládu zo svojich prídelov ne­ meckým deťom, americký dôstojník sa usmieval, nehovoril, za neho hovorila dobrá čierna čokoláda dobrých čiernych Američanov. Bamberg. To už bolo 20. mája 1945.

Väzeň Krajského súdu v Bratislave (1945-1947) Eskorta z amerického zajatia Je november roku 1945. Priviezli nás sem 29. októbra. Bola to neobyčaj­ ná eskorta.f...]123 u prezidenta republiky železá i na rukách. Ale len v Prahe nám dali železá. Eskorta z amerického zajatia nebola taká prísna. Sedeli sme

voľne. Americkí vojaci medzi nami, a či my medzi nimi, akoby ani nešlo o eskortu. Veľké nákladné auto americkej armády, upravené pre takéto prí­ ležitosti: zakryté, aby nás nevideli alebo aby sme my nevideli. Pozeral som sa na svoju spoločnosť i na seba v nej ako redaktor, ktorý má napísať riport „o eskorte, akej ešte nebolo". Dobrý režisér by nebol spokojný s touto scé­ nou, ale filozof by ňou bol nadšený, ak je vôbec možné, aby filozof bol nad­ šený. Sedíme v polkruhu. Chrbtom k šoférskej kabíne sedí prezident republiky Jozef Tiso a vedľa neho... kto len sedel vedľa neho? Nie, chrbtom ku kabíne sedeli dvaja vojaci. Prezident sedel prvý na ľavej strane vojakov, vedľa neho jeho tajomník Dr. Karol Murín,124 pri ňom Ivan Murín,125 doktor teológie z Nitry, brat prezidentovho tajomníka. Čo tu hľadá, ako sa dostal medzi nás? Díva sa na mňa, chce mi niečo povedať, ale sa neodvažuje, hoci vojaci si nás veľmi nevšímajú, jeden z nich drieme. Iba veliteľ eskorty, nadporučík, ve­ selý, drobný človiečik, ktorý sa márne usiluje o marciálny výzor, primeraný úlohe, akú práve vykonáva, poučil nás, aby sme cestou nehovorili, správali sa tak a tak. Ivan Murín teda nehovorí, ústa sa mu jednako hýbu ako v modlit­ be. A skutočne sa modlí, ukazuje mi ruženec, zrejme mi radí, aby som držal s ním. Prikývnem, no neprestávam byť redaktorom a tak trochu i filozofom. Všetci sú vážni, veľmi vážni. Vidieť, že všetci sa usilujeme prekonať ner­ vové vypätie, niektorí z nás humorom, niektorí modlitbou. Minister financií Dr. Mikuláš Pružinský126 je zahľadený do seba, minister školstva Dr. Aladár Kočiš 127 zakrýva svoj smútok úsmevom, predseda našej poslednej vlády Dr. Štefan Tiso 128 je celý červený od akéhosi úsilia, zrejme sa pasuje s tým, čo má prísť. Zbiera sily pohrúžený do tajomstiev bolestného. 123

Nečitateľné. - kk Karol Murín (1913 - 1996) - právnik, filozof, pedagóg. Právo študoval v Bratislave, Záhrebe a Paríži. V rokoch 1938 - 1945 osobný tajomník Dr. Jozefa Tisu. V roku 1947 odišiel do emigrá­ cie. Pôsobil ako profesor filozofie na Université de Montreal. Autor diela Spomienky a svedectvo (Hamilton 1987), kde podáva svoje skúsenosti a zážitky v službách národa s dôrazom na jeho činnosť ako tajomníka prezidenta J. Tisu. 125 Ivan Murín (1911 - 1974) - kňaz, pedagóg. Profesor cirkevného práva a prefekt seminára v Nitre (1939 - 1945). V rokoch 1939 - 1964 nesmel vykonávať pastoračné povinnosti. Násled­ ne bol farárom v Liptovskom Hrádku a od v roku 1969 v Uhrovci. 126 Mikuláš Pružinský (1886 - 1953) - poľnohospodár, ľudovecký politik. Spolupracoval s An­ drejom Hlinkom od roku 1921 a bol poslancom pražského parlamentu (1929 - 1939) a sloven­ ského snemu (1938 - 1945). V Slovenskej republike bol najprv ministrom hospodárstva a potom financií (1939 - 1944). V novembri 1947 ho odsúdili na 6 rokov väzenia. 127 Aladár Kočiš (1907 - 1984) - právnik, novinár, ľudovecký politik. Od roku 1927 pracoval v redakcii Slováka a v ľudoveckej tlači. V roku 1939 predseda Zväzu slovenských novinárov. V roku 1942 - 1944 bol generálnym tajomníkom HSĽS a od septembra 1944 ministrom škol­ stva. Odsúdený Národným súdom na 6 rokov väzenia. 128 Štefan Tiso (1897 - 1949) - právnik.ľudovecký politik. Predseda Hlavného súdu v Bratislave (1939 - 1944). V septembri 1944 vystriedal Dr. Tuku ako predseda slovenskej vlády. Bol zá­ roveň aj ministrom zahraničia a pravosúdia. Odsúdený Národným súdom na 30 rokov. Zomrel vo väzení. 124

Plachta vzadu nie je stiahnutá, vidíme za nami džíp, v ňom dvoch dôs­ tojníkov, jeden česko-slovenský, Deutelbaum129 - teraz má iné meno, druhý americký, ktorý je veliteľom tejto eskorty - súdim z toho, že nás poučoval, aby sme nehovorili. Sú v družnom diškurze. Američan sa zabáva, smeje sa, pri každej zastávke sa nás vypytuje, či niečo nepotrebujeme. Podľa nápisu na ceste vidím, že už nie sme v Nemecku. Prechádzame nejakou dedinou. Raz si pozriem na mape, kadiaľ sme išli - myslím si; a tu mi príde: ja sa už na mapy veľmi pozerať nebudem. A načo aj? Ivan Murín sa stále modlí, ruku má z polovice vo vrecku, občas ju vytiahne, nový desiatok, zadíva sa na krížik. Čo tu len hľadá? Stále sa mi vynára otázka, ako sa sem dostal. Čosi sa mi marí: áno, bude to v súvise s pokusom dostať prezidenta do Mníchova, kde mal byť hosťom tamojšieho kardinála Faulhabera,130 kým pre­ hrmia frontové udalosti a prejdú prvé vášne povojnového rátania. Chceli sme pred medzinárodný súd. Veď hlavne preto sme išli do emigrácie. Prezident mal od kardinála pozvanie. Viem, že Ivan Murín odcestoval do Mníchova pripraviť, čo bolo treba a vrátil sa po prezidenta do BCrernsmiinstru, kde bolo evakuačné sídlo našej vlády. Ja som bol so svojou rodinou v Gmundene, len občas som prichádzal do Kremsmunstru k prezidentovi. Z Kremsmunstru sme toho rána, keď sa prezident vyberal do Mníchova, odchádzali spoločne. Ja som odbočil do Gmundenu a tam som sa na druhý deň dozvedel, že front už dávno preskočil Mníchov, teda prezident nedošiel. Toho istého rána, vlastne už v noci, odchádzal i Dr. Ferdinand Durčanský.131 129 Dôstojník, ktorého Alexander Mach nazýva Deutelbaum, sa v literatúre uvádza aj pod menom Deutelmann. V roku 1945 však bol známy ako št. kpt. Alexander Doman. Alexander Doman (1914 - 1996). Pochádzal zo slovenskej židovskej rodiny. V roku 1940 emi­ groval do Francúzska a Veľkej Británie, kde sa oženil a zapojil do česko-slovenskej armády. V lete 1944 bol spolu s ďalšími dôstojníkmi dopravený na Ukrajinu a začlenený do 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády v ZSSR ako veliteľ roty. Zúčastnil sa povstania. Od apríla 1945 prednosta 2. spravodajského oddelenia VIII. zboru v Banskej Bystrici. Od polovice júla 1945 zaradený do pátracej skupiny pre službu v zahraničí 2. spravodajského oddelenia Hlavné­ ho štábu v Prahe. Následne (do januára 1946) zástupca gen. justičnej služby Bohuslava Ečera česko-slovenskej komisie na potrestanie „vojnových zločincov", so sídlom vo Wiesbadene. Po februári 1948 prepustený z armády a zaradený do výroby. V roku 1969 rehabilitovaný. 130 Michael von Faulhaber (1869 - 1952) - kňaz, teológ. V roku 1917 ho vymenovali za ar­ cibiskupa Mníchovsko-frízinskej arcidiecézy a v roku 1921 povýšili na kardinála. Je autorom viacerých štúdií a monografií z odboru patristiky. Bol vedúcou postavou katolíckej Strany stredu (Zentrumspartei) a kritik Adolfa Hitlera a nacistickej ideológie. 131 Ferdinand Durčanský (1906 - 1974) - právnik, politik, ideológ slovenskej štátnosti. Od mla­ dosti bojoval za autonómiu a štátnu samostatnosť Slovenska. Minister autonómnej vlády (1938 - 1939) a vlády Slovenskej republiky (1939 - 1940), prvý slovenský minister zahraničných vecí. V roku 1945 odišiel do emigrácie. Národný súd ho v r. 1947 v neprítomnosti odsúdil na trest smrti. Koncom roka 1945 (resp. začiatkom r. 1946) založil prvú organizáciu slovenskej politic­ kej emigrácie Slovenský akčný výbor (od r. 1948 Slovenský oslobodzovací výbor), ktorého bol predsedom. V roku 1948 emigroval do Argentíny, odkiaľ sa v r. 1952 presťahoval do Nemecka. Až do svojej smrti stál v čele zápasu za obnovenie štátnej samostatnosti Slovenska. Spoluzakla­ dateľ Svetového kongresu Slovákov. Autor monumentálneho diela Biela kniha. Právo Slovákov na samostatnosť vo svetle dokumentov (1954).

Deň pred odchodom sme boli u prezidenta. Prezident bol presvedčený, že napriek všetkým dohodám a vyhláseniam spojencov nás americká armáda nevydá do sovietskej zóny. Len sa dostať do americkej zóny! Dostal sa. A všetci, ktorí sme sa nemuseli, no usilovali sa dostať do ame­ rickej zóny, všetci sme boli postupne vydávaní. Vydali Chorvátov, Maďarov, Litovčanov, Bulharov, Rumunov... Zastavili sme sa v Plzni. Už dobrú chvíľu sme čakali pred nejakým kom­ plexom budov. Tu príde veliteľ eskorty a vypytuje sa, či niekto z nás hrá na klavíri. Udivení sme sa pozreli na seba. Vojaci nám dali potravinové balíky, porciu na deň. Okrem jedného, ktorý zostal na stráži za naším vozom, všetci boli v budove, odtiaľ vychádzal spev, smiech dievčat, nálada. Akiste si chceli zatancovať, zrejme mali klavír, ešte potrebovali klaviristu. Čosi sa vo mne uvoľnilo. Dal som sa do neslušného smiechu a mal som čo robiť, aby som neprešiel do rehotu. Nik sa nehlásil. Niektorí z nás vedeli výborne hrať, Dr. Štefan Tiso bol výborný spevák. Vedel by im zaspievať pesničky, čo ešte nepočuli.132 Pankrác! Do Prahy sme prišli neskoro popoludní. Pankrác! Vošli sme bránou do veľkého dvora, zo všetkých strán staré vysoké múry, pieseň, mreže. I mreže i pieseň som ešte len cítil, už sa mi zarezávali do živo­ ta. Naozaj neviem, či som ich videl pri vystupovaní z auta, no určite viem, že vtedy vchádzali do môjho vedomia, do duše, aby sa mi stali životom na dlhé roky. Nebola v tom rozumná úvaha, muselo ísť o návštevu zo sveta spoza našej fyziky. V tých dňoch a ešte i po nich dlhé týždne a mesiace, nemyslel som, prosto zdravý rozum nedovolil myslieť, na roky života. - Jedného dňa vzali z tábora ministra alebo i menšiu šaržu a o tri dni počúvame z rozhlasu: odsúdený na smrť, rozsudok vykonaný. (So mnou v tábore boli chorvátski, maďarskí, rumunskí, litovskí a iní politickí alebo vojenskí prominenti zo všetkých krajín strednej Európy.) Pri vchode do väzenskej budovy nastala trma-vrma. Rozbehla sa zvesť o príchode slovenských... no načo tu opakovať mená, aké nám dávali. - To jsou nám hosté a hele, hele, president, vláda, slovenský stát, tak tady vás máme. Americkí vojaci posmutneli sa dívali na nás. Chceli sa dať s nami od­ fotografovať, už chytali aparáty, ale ich veliteľ zakázal, vec si rozmysleli a odišli, iba ich veliteľ niečo hovoril so svojím česko-slovenským kolegom, s ktorým nás sprevádzal a pobral sa aj on. V tej sekunde mi svitlo. Celou cestou sa ma držala myšlienka - poznám ho, určite ho poznám alebo jeho brata, otca. Myšlienka ma neopúšťala, dobiedzala. Trochu mi aj pomáhala odháňať iné, neveselšie. Až tu mi vyskočil z pamäti obraz môjho konškoláka 132 Štefan Tiso absolvoval paralelne s právom hudobnú akadémiu a na podnet Aloisa Kolíska uvažoval o hudobnej kariére. Pozri: Kultúra, č. 10/2005. - kk

[ 63

z Medera. Marci Reisz! Pravdaže Marci. Bol synom obchodníka so zmieša­ ným tovarom. Nosil mi do školy každý deň cukríky, „hromy" a ja som mu dával z mojej sedliackej desiatej. Ale Marci bol starý ako ja, mohlo ísť o je­ ho syna. Kto vie? židia sa zo strednej Európy húfne sťahovali do Ameriky, keď Hitler prevzal v Nemecku moc. Azda i Reisz sa vysťahoval. A česko-slovenský dôstojník, ktorý nás sprevádzal, ako som sa neskoršie dozvedel, bol Deutelbaum zo Zvolena. Teraz má nové meno, poslovenčené. Činil sa, aby všetko išlo tak, ako to noviny potrebujú, ale nič mu nevyšlo, všetko mu 133 pokazil Rašla. Na Pankráci sme boli od popoludnia 27. októbra do rána 29. októbra. Prvé hodiny boli trpké. Stáli sme na chodbe a čakali na „zadelenie". Každú chvíľu sa ukázali nejakí noví dozorcovia, čo nás chceli vidieť. Ja som tu našiel starých známych. Za prvej Č-SR som sedel zo štyri-päť ráz, niektorí sme sa poznali „z praxe". Počul som, ako jeden z nich rozdáva rozumy a svo­ je skúsenosti so mnou. Bájky. Ale svedok bol hodnoverný, skutočne bol v bratislavskej väznici v roku 1929 a ja som vo svojej knihe skutočne o ňom napísal, že bol pod vojenskú mieru; u nás sa hlásili, podávali žiadosti o pri­ jatie za dozorcu alebo za policajta skvelí vyslúžili chlapci ako hora a prijali takého šťúpleho, pokrúteného, ktorý nemohol byť vojakom. Teraz mi dal po­ cítiť toho „šťúpleho a pokrúteného". Keď sa nás už nasýtili, po jednom odchádzali a bolo nám vítané, že im organizácia nefungovala. Zostali sme úplne sami. Od Kremsmunstru sme sa nevideli. Cesty sa nám križovali. Ja som bol prvý v zajatí. Bol som v Bambergu, vo Freisingu - keď som z Freisingu odi­ šiel, priviezli tam Pružinského, Kočiša, Štefana Tisu. Boli sme spolu pár dní. Mňa vzali do Natternbergu a prezident Tiso prišiel do Freisingu, odtiaľ kdesi do Garmischu. Boli to zaujímavé cesty, križovatky, postrety, chvíľami priam dobrodruž­ né. Vlády porazených štátov lietajú na džípoch, černošskí šoféri vystrájajú s nimi bravúrne kúsky, mohli by s nimi vyhrávať prvé ceny na pretekoch. Viezli ma z Norimbergu do Bambergu, oproti letelo podobné auto, šoféri sa poznali. Možno kamaráti z Haarlemu,134 čo sa už roky nevideli. Náš poskočil na svojom sedadle, zatrúbil akúsi fanfáru. S vozom sa stal zázrak, krútil sa ako kolotoč, kamarátov tiež. Tancovali, kričali, vyleteli na svah, autá nechali a bolo radosti, veliteľ eskorty sa usmieval. Posadali sme si do tieňa a čakali, kým sa starí kamaráti vyhovoria. Zatiaľ sme vyriešili nejeden problém balt133 Anton Rašla ( 1 9 1 1 - 2007) - právnik, pedagóg. V rokoch 1939 - 1943 vyšetrujúci sudca Vojenského súdu v Bratislave (v tejto funkcii sa zúčastnil ťaženia proti Poľsku a ZSSR). Pre protištátnu činnosť zbavený funkcie a v máji 1944 vylúčený zo Slovenskej armády. Vojenský poradca člena ilegálneho vedenia KSS G. Husáka. V povstaní hlavný vojenský (poľný) proku­ rátor 1. česko-slovenskej armády na Slovensku, člen SNR. V roku 1946 - 1947 verejný (štátny) žalobca na Národnom súde v Bratislave. Vyznačoval sa krutosťou a má na svedomí mnohé ne­ vinné životy. V roku 1952 bol zatknutý a následne väznený. V roku 1968 rehabilitovaný. 134 Haarlem - predmestie New Yorku.

ských štátov a podunajskej kotliny. Boli sme šiesti ministri zo štyroch malých 135 štátov. Keď sme prišli do Bambergu, dostal som sa ku Kaltenbrunnerovi. Američania asi nevedeli, koho majú. Sotva ho strážili. Ale to bolo iba zdanie. No odbočil som. Tieto cesty by si zaslúžili celú kapitolu alebo i knihu. Ibaže času nebude. Teraz sa tu na Pankráci dozvedám smutné veci o osudoch niektorých mo­ jich priateľov v amerických táboroch a najsmutnejšie práve o prezidentovi Jozefovi Tisovi, o predsedovi vlády Štefanovi Tisovi, o ministrovi Pružinskom a o ostatných našich. Keď odišiel posledný dozorca a v kancelárii, pred ktorou sme čakali, ešte neboli hotové všetky formality nášho prevzatia, res­ pektíve zadelenia, opýtal som sa prezidenta: - Čo myslíte, čo očakávate? - Po tom všetkom, čo som prežil u Američanov, nerobím si nijaké ilú­ zie. Dozvedel som sa, že ho v americkom tábore (Garmisch-Partenkirchen) zatvorili do akejsi šopy, v ktorej bol predtým sklad cementu (rozličných mu­ rárskych potrieb), držali ho v nej bez vynesenia nejakého disciplinárneho trestu, len tak, nechali ho v špine. Keď mu donášali jedlo, najprv ho pouráža­ li, až potom mu podali šálku. Alebo: za pravého poludnia ho vykomandovali i s ministrami na apelplac, nariadili vyzliecť sa do pol tela, stáť v pozore a vojak s bičíkom chodil, raz jedného, raz druhého pretiahol bičom po chrb­ te, tak stáli hodinu, dve. Slnko pražilo, vyčerpaní od napätého očakávania, kedy udrie... Pružinský nevydržal, v očiach sa mu zahmlilo, čosi zašemotil a padol na zem ako podťatý. Dr. Mikuláš Pružinský, jedinečný odborník, človek čistých rúk, ktorý má veľkú zásluhu na tom, že naša koruna bola „dolárom" strednej Európy v najťažších časoch vojny a ktorého si vážil i protivník, ležal v bezvedomí, a šťastie, že omdlel, ináč by táto „zábava" trvala ešte hodiny. Nechápal som, počúval som prekvapený prezidentove trpké slová. So mnou sa nič takého nestalo, okrem toho, že všetkých príbuzných a priateľov, čo so mnou evakuovali, okradli o hodinky, šperky, ešte aj o darčeky, čo do­ stávali ako deti, uchované, opatrované celé veky. To bolo to dielo nejakého Waldecka z Prahy, ktorý bol najprv v službách gestapa a v americkom zajatí sa z neho stal organizátor okrádania rodín zaistencov. Dr. Pružinský, keď neskoršie, už v Leopoldove, prišla táto vec do reči, hodil rukou a prosil, aby sme o nej nehovorili. Aj Tiso radil pomlčať o nej. Pripisoval ju pomste za židov. Bol som iného názoru. Prečo šanovať Američanov? Nešanovať ani seba. 135 Ernst Kaltenbrunner (1903 - 1946) - právnik (právo študoval v Prahe), rakúsky národno-socialistický predák. Bol vodcom rakúskych oddielov SS. Po zavraždení Heydricha v roku 1942 ho H. Himmler vymenoval za šéfa ríšskej bezpečnostnej služby (Sicherheitsdienst). Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu ho odsúdil na trest smrti. Obesili ho v októbri 1946.

Chceli sme dobre. V podstatnej veci sme pokračovali správne. Za 14. marec pôjdem spokojne pred hocaké fórum. Budem sa k nemu hlásiť, dokážem ho obhájiť - a na Slovensku práve tak nebude ťažké dokázať, že sme boli v práve, že išlo dokonca o povinnosť - že o zrade by sa dalo hovoriť, keby sme nechali 136 veci „ísť svojou cestou" - ako radil Dr. Buday v kontroverzii so mnou ešte 5. či 6. marca 1939. Za nami stálo vyše 75 % hlasov, ak sme vzali za základ posledné voľby v Č-SR a skutočnosť, že v Žiline sa k nám dobrovoľne pri­ hlásili i strany, ktoré až dotiaľ nechceli uznať princíp národnej samobytnosti. Teda kto iný mal rozhodnúť? Boli sme povinní vziať zodpovednosť na seba. A prijmem ju pred akýmkoľvek súdom. Som dokonca rád, že to bude doma. Dr. Tiso dúfal, že pôjdeme pred medzinárodný súd. Nádeje vkladal najmä do Američanov. Zostrelení americkí letci, ktorí sa mali u nás „ako doma" - tak písali cestou Červeného kríža domov do Ameriky o svojom pobyte na Železnej studienke a neskoršie v Grinave.137 Druhá vec: americkí Slováci. Tretia: nechceli sme sa dať obsadiť Maďarmi, ak nejdeme s Nemcami, obsa­ dia nás, prípadne budeme roztrhaní. Trpká bude otázka Židov. No i tu máme dobrý argument. I keď to bolo kruté, ešte vždy sme neurobili nič také, čo nerobili v dejinách, čo azda i v budúcnosti robiť nebudú v podobných situá­ ciách s vysídľovaním časti obyvateľstva. Nám išlo len o vysídlenie. Keď sa začalo trúsiť, čo sa údajne deje v Poľsku so židmi, zastavili sme vyvážanie. Zdalo sa, že Tiso v tejto veci ponechá všetko na vládu, ale nie. Keď sme raz v Kremsmunsteri robili „poslednú bilanciu", stále spomínal Tuku. Vraj: „Keby nie Tuka..." Opýtal som sa ho: „Po auguste 1944 mal Tuka nejaké slovo? Nie. A čo sa dialo? I v židovskej otázke. Keď už Tuka ležal polomŕtvy, nebol vo vláde, do ničoho sa nemiešal, kto prišiel s návrhom vyviesť všetkých Čechov, urobiť poriadok s čechoslovákmi a so židmi? Vtedy, keď najviac demonštrovali vaši „mládenci" Paučo, Macek, vysokoškoláci, všetci tí, čo potom v Piešťanoch prijali váš program, jedine vám dôverovali, temer všetkých ministrov, pred­ sedu snemu, vysokých čechoslovákov, volali pred súd; bol pri tom Tuka? Pamätáte sa na útoky vašich mládencov proti mne, prednesené na Gašparovej prednáške v hoteli Tatra pod dojmom jeho slov? Vraj som kryl židov, Če­ chov, komunistov, Karvaša,138 Husáka, Novomeského, Šrobára. Vtedy som vám ponúkol demisiu a čo ste povedali?" Ale Tiso sa nedal, mal svoje argumenty, vlastne svoj jediný argument 136

Jozef Buday (1877 - 1939) - teológ, spisovateľ, ľudovecký politik. Blízky spolupracovník A. Hlinku. Poslanec (1918 - 1935) a neskôr senátor a podpredseda senátu (1935 - 1938) za Slo­ venskú ľudovú stranu. Podpredseda Slovenského snemu (1939). Jeho nečakaná smrť v novembri 1939 bola veľkou stratou pre mladý Slovenský štát. 137 Dnes časť mesta Pezinka. - jz 138 Imrich Karvaš (1903 - 1981) - národohospodár, pedagóg. V rokoch 1932 - 1938 generálny tajomník Národohospodárskeho ústavu pre Slovensko a Podkarpatskú Rus v Bratislave. V roku 1938 minister bez kresla, resp. minister priemyslu v pražskej vláde. V rokoch 1939 - 1944 gu­ vernér Slovenskej národnej banky, predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie a člen vlády.

na všetko: Tuka - Salzburg. Darmo som mu pripomínal, čo bol Salzburg, kto ho vyvolal. Ja som mal omnoho silnejšiu pozíciu pred Salzburgom. Mal som gardu, na čele generálneho sekretariátu strany boli moji mladí priatelia, ktorých som ja navrhol, a ktorých Tiso rád akceptoval pod dojmom nášho marcového víťazstva. Mal som rozhodujúci vplyv. Na všetkých významných postoch boli ľudia, ktorých som mohol nazvať svojimi. Pravda, nikdy som ich tak nenazval a ani som nechcel, aby sa cítili zaviazaní. No kto môže za to, že Nemci mali svojich špiónov na našich vyslanectvách a najmä, že ich mali v Londýne. Kto prezradil, čo sa deje medzi Rímom a Londýnom? Napokon išlo o obchod s Brazíliou za pomoci anglického zastupiteľstva v Ríme.139 Zvrškovec 140 mohol vedieť, aká je to nebezpečná hra. A nešlo iba o túto jedinú vec. Tam je Budapešť. Kto dával Nemcom dôkazy proti nám, vám, proti Ďurčanskému i proti mne? Ja som vedel odraziť nezmysly. Keby sme boli počúvali Tuku, nezostanú na dôležitých miestach ľudia, ktorí boli za Č-SR a proti nášmu štátu. Ja som predsa nemohol dať do väzenia prezidenta Najvyššieho súdu, guvernéra Národnej banky, náčelníka štábu, ale museli byť práve oni na tých vysokých miestach? A kto postavil finančných, hospo­ dárskych, teda rozhodujúcich kapitánov štátu na čelo, kto im dal moc, ktorú skvele vedeli využiť proti nám? Keď už nebolo možné vynútiť zmenu, musel som manévrovať, a myslím, že som nemanévroval zle. Ale ruku na srdce: Kto rozhodoval? Bolo to pred­ sedníctvo strany. Teda Tiso a Sokol.141 Ale Sokol predsa nikdy netajil, kam ho ťahá srdce; nie, srdce nie, ale kam ho ťahá rozum. Áno, bol výborným Nemci ho vyznamenali Veľkokrížom radu Nemeckého orla. Od roku 1943 člen Najvyššej rady obrany štátu. Zapojený do príprav protinemeckého povstania Slovenskej armády organizovanom ministrom národnej obrany gen. Čatlošom. Hlavnou úlohou Čatlošovej povstaleckej akcie bol prechod Slovenskej republiky na stranu Spojencov a uchovanie štátnej nezávislosti SR. Začiat­ kom septembra 1944 zaistený gestapom, väznený v Nemecku. Po roku 1945 učiteľ na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity, od roku 1950 na invalidnom dôchodku. 139 Pozri: STASKO, J. (ed.): Tvorcovia nového Slovenska; The Shaping of Modern Slovakia (Zborník k 70. narodeninám J. A. Mikuša). Cambridge, Ont. 1982, s. 169 - 199. 140 Jozef Miloslav Zvrškovec (1905 - 1958) - právnik, diplomat, ľudovecký politik. V rokoch 1938 - 1939 povereník slovenskej autonómnej delegácie na rokovaní s Maďarskom (1939), po­ tom slovenský vyslanec v Ríme a v Madride. Jeho snaha nadviazať spojenie s britským veľvy­ slanectvom v Ríme z poverenia F. Durčanského začiatkom roku 1940 podnietila nedôveru Berlí­ na voči slovenskej zahraničnej službe a bola jednou z príčin zásahu v Salzburgu v roku 1940. 141 Martin Sokol (1901 - 1957) - právnik, ľudovecký politik, štátnik. Právo vyštudoval v Brati­ slave. Už ako študent sa zapojil do práce v ľudoveckom hnutí. V rokoch 1927 - 1929 bol ústred­ ným tajomníkom a v rokoch 1919 - 1939 generálnym tajomníkom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. V roku 1935 bol zvolený za poslanca do pražského parlamentu. V Sidorovej autonómnej vláde bol ministrom vnútra. Keď Slovensko dostalo vlastný snem, bol v januári 1939 zvolený za jeho predsedu a v tejto pozícii zotrval až do zániku Slovenskej republiky v roku 1945. Predsedal historickému zasadaniu slovenského snemu 14. marca 1939, na ktorom bol vyhlásený samostat­ ný Slovenský štát. V Slovenskej republike zastával aj ďalšie významné funkcie, medzi nimi aj predsedníctvo Slovenského Červeného kríža. Udržiaval styky s občianskou opozíciou (Ursíny, Srobár) a v spolupráci s prezidentom Tisom pripravoval plán na odpútanie sa Slovenska od Ne­ mecka a prechod Slovenskej republiky na stranu Spojencov. V roku 1945 ho N K V D násilne

predsedom Snemu, lepšieho si želať nemožno, pracovitý, svedomitý, zname­ nitý odborník - ale bol za samostatnosť? Nebol.

O dejinnej nevyhnutnosti 14. marca 1939 Práve v Sokolovom prípade som videl dôkaz, že dejinné sily sú vždy viac ako špekulácie alebo strachy, čo ako čestné strachy takzvaných dejateľov. Dejinná nevyhnutnosť 14. marca má presvedčivý dôkaz práve v skutočnosti, 142 143 že mužmi 14. marca sa nestali Tuka, Cernák atd'., ale Sokol, Tiso, Sidor, Buday. Sokol nechcel samostatnosť a sám dal návrh na vyhlásenie. Tiso vá­ hal až do 10. marca, „štátnosť" chcel mať zabezpečenú v rámci Č-SR a práve on išiel do Berlína. (Ten Berlín nemal byť. I bez neho bolo všetko priprave­ né. Iba naša neschopnosť alebo náš „čestný strach" zavinili, že prišlo k ta­ kejto chybe krásy!) Sidor síce bol za samostatnosť, bol vodcom radikálov, bol proti Tisovej miernosti, ale jedného dňa, vieme prečo, no napriek tomu práve on navrhol, aby Tiso letel do Berlína a mal zásluhu na tom, že Snem hlasoval jednotne za samostatnosť. Ak niet Sidora, neverím, že by hlaso­ vali Čechoslováci Líška,144 Husárek,145 J. S. Vančo, 146 Peter Zaťko, 1 4 7 E. B. Lukáč. Niekoľko mužov česko-slovenskej orientácie bolo i medzi starými deportovala do ZSSR, odkiaľ ho v roku 1947 vydali česko-slovenským retribučným orgánom. Národný súd ho odsúdil na päť rokov väzenia, v roku 1949 bol z väzby prepustený. 142 Matúš Černák (1903 - 1955) - pedagóg, ľudovecký politik, diplomat. V septembri 1938 ho vymenovali za člena česko-slovenskej vlády. V prvej autonómnej vláde bol ministrom školstva. V rokoch 1939 - 1944 vyslanec Slovenskej republiky v Berlíne. Odsúdený Národným súdom na dva roky väzenia. Po prepustení odišiel na Západ, kde viedol nemeckú odbočku Slovenskej národnej rady v zahraničí (SNRvZ). Zomrel v Mníchove ako obeť komunistického atentátu. 143 Karol Sidor (1901 - 1953) - novinár, spisovateľ, ľudovecký politik a diplomat. Vyrastal pod krídlami Andreja Hlinku, ktorý mu bol vzorom a inšpiráciou. Od študentských čias až po svoju smrť v exile obetavo pracoval pre národ, predovšetkým na tlačovom poli, ale nezanedbával ani iné úseky verejného života; organizoval Orla, zakladal študentské a mládežnícke spolky a časo­ pisy, bol aktívnym členom a funkcionárom Spolku sv. Vojtecha, Spolku slovenských umelcov, Družstva národného divadla. V rokoch 1935 - 1939 bol poslancom pražského parlamentu, v ro­ ku 1939 zástupcom slovenskej vlády pri ústrednej vláde v Prahe (ako podpredseda vlády), veli­ teľom Hlinkovej gardy, nakrátko (v marci 1939) predsedom slovenskej autonómnej vlády a mi­ nistrom vnútra Slovenskej republiky a v rokoch 1939 - 1945 diplomatickým reprezentantom Slovenska pri Vatikáne. V rokoch 1945 - 1950 žil vo Vatikáne ako exulant a využívajúc svoje styky a známosti poskytoval morálnu i materiálnu pomoc slovenským povojnovým utečencom. V roku 1948 sa spolupodieľal na založení Slovenskej národnej rady v zahraničí (SNRvZ), ktorej bol predsedom až do svojej smrti. Zomrel 20. októbra 1953 v Montreali, Kanada. 144 Ján Líška (1895 - 1959) - veľkostatkár, politik. Poslanec pražského parlamentu za Živnosten­ skú stranu. Generálny tajomník Obchodnej a živnostenskej komory a člen viacerých správnych rád. V roku 1938 zvolený za poslanca Slovenského snemu. V roku 1944 prešiel k povstalcom. 145 Vojtech Husárek (1887 - 1971) - učiteľ, agrárny politik. Poslanec Slovenského snemu v ro­ koch 1 9 3 9 - 1 9 4 4 . 146 Ján S. Vančo (1890 - 1975) - statkár, agrárny politik, podpisovateľ Žilinskej dohody z októb­ ra 1938. Poslanec Slovenského snemu. 147 Peter Zaťko (1903 - 1978) - národohospodár, pedagóg. Minister Sidorovej vlády v marci 1939, poslanec Slovenského snemu (1938 - 1944), generálny tajomník Obchodnej a priemysel-

ľudákmi. Napokon i taký Gašpar148 bol až do vyhlásenia autonómie česko-slovenským lidákom, mičurákom. Za samostatnosť teda hlasovali i ľudia, ktorí boli celých 20 rokov dôslednými čechoslovákmi a v zmysle národnej jednoty. A nemuseli. Nik ich nútiť nenútil. Neskoršie, keď už vojna bola pre­ hratá, niektorí z nich si robili zásluhy z toho, že boli smutní, že zostali verní česko-slovenskej veci, ale museli, boli donútení. Ja si dobre pamätám na chvíľu, na minúty vyhlásenia samostatnosti. Áno, dojatí sme boli všetci, i ja som mal - neviem, ale mohol som mať slzy v očiach. Ak som ich mal, boli to slzy nevýslovnej radosti, šťastia, vedomia, že Slovensko je zachránené a nad to dosiahlo, čo je napokon cieľom každého zrelého kultúrneho národa. Tiso nenavrhol štátnu samostatnosť, ani Sidor. Ich reči dali iba základ. Ale poslanci rozhodovali. (A nieje pravda, že kanóny nemeckých monitorov z Dunaja boli namierené do okien Snemu. Tie okná sa nedívali na Dunaj, dí­ vali sa - marí sa mi - na Jókaiho ulicu, teda na viechy a smerom na Konvent­ nú, na miesta štúrovských spomienok.) Tiso výslovne týmito slovami skončil svoju reč: „Prosím vás, uvažujte, rozhodujte." A Sidor ešte pred Tisom - ako skončil svoju reč? Pamätám sa: „Páni, prosím vás o jednotnosť, sebavedomosť... Buďte presvedčení, že budem podporovať všetko, na čom sa vy uzne­ siete. Nech žije slovenský národ! Nech žije slobodná Slovenská krajina!" Ani jeden z rečníkov nepodal návrh na odtrhnutie od českých krajín alebo na vyhlásenie samostatnosti. Urobil tak jediný a jedine na to povolaný predse­ da snemu Dr. Martin Sokol, človek vážny, vedomý si svojej zodpovednosti, o ktorého národnej cti nik pochybovať nemohol a ktorý bol do posledného dňa oddaný Č-SR. Jeho slová viem naspamäť, štylizovali sme návrh spoloč­ ne: „... máme rozhodnúť o tom, či snem Slovenskej krajiny je za samostatný slovenský štát, alebo nie. Budeme hlasovať povstaním. Kto súhlasí s tým, aby bol vyhlásený samostatný Slovenský štát, nech vstane." A vstali všetci. I čechoslovácky orientovaní Slováci, vstal Husárek, Pet149 rovič, J. S. Vančo a všetci agrárnici, vstal tiež Líška za česko-slovenských živnostníkov, vstal E. B. Lukáč za česko-slovenských národných socialistov, nej komory. Od roku 1943 člen Šrobárovej ilegálnej skupiny. Člen povstaleckej SNR, povereník pre zásobovanie (1945) 148 Tido Jozef Gašpar (1893 - 1972) - spisovateľ, novinár, verejný činiteľ. Výrazný predstavi­ teľ bratislavskej umeleckej bohémy rokov 1920 - 1945. Do roku 1938 sa politicky angažoval v česko-slovenskej (Šrámkovej) ľudovej strane. V roku 1940 - 1941 bol slovenským chargé d'affaires vo Švajčiarsku a v rokoch 1941 - 1945 šéfom Úradu propagandy. Od júna 1945 bol internovaný v americkom zaisťovacom tábore v Rakúsku, odkiaľ ho 16. januára 1947 vydali česko-slovenským úradom. Národný súd ho v lete 1947 odsúdil na 20 rokov žalára. Z väzenia ho prepustili v roku 1958 a potom žil u svojej dcéry v Nových Zámkoch. Po prepustení napísal spomienkovú prózu Zlatá fantázia (1969) a dva zväzky Pamätí (\99% a 2004). 149 Ján Petrovič (1893 - 1962) - poslanec, agrárny politik. Poslanec za Republikánsku stranu od roku 1920. Predseda klubu republikánskych poslancov a člen predsedníctva agrárnej strany (1929 - 1938). Hlavný redaktor týždenníka Slovenská domovina (1924 - 1938). Podpisovateľ Žilinskej dohody a poslanec Slovenského snemu (1938 - 1944).

vstal Peter Zaťko, ktorý bol vtedy svetským reprezentantom Evanjelickej cirkvi na Slovensku, a za ktorým išla väčšina trenčiansko-teplickej „mladej generácie slovenskej" z roku 1932, ktorá sa už vtedy osvedčila vo svojej prevahe za federatívne riešenie. (Ak sa uskutoční v roku 1932, nebude roku v 1938 a 1939!) Bolo trpké a smutné počúvať v rokoch 1944 a 1945 alibistické meditácie 150 pánov, ktorí „museli a boli donútení". - Veď som sa na vás díval. Vstali ste všetci. I ty si vstal, priateľ môj, i ty. - Áno, ale bolo mi ťažko, bol som smutný a vstal som nerád, pomaly. - Vstal si pomaly? Krásne slová, hodné básnika a národného socialistu. Lenže ja som ťa nielen videl, ja som ťa i počul spievať Hej Slováci, našu národnú pieseň, ktorá sa v tej chvíli i tvojou zásluhou stala štátnou hymnou Slovenskej republiky. - Áno, spieval som, spieval, ale ticho. Ťažko tu nepísať satiru, ale nie som Horác,151 nemám talent na satiry, no raz o tom napíšem kurzívku, povedzme tak „Dejiny v kurzívke". Všetci mohli ísť na ryby, i ja som mohol. Ale už keď sme nešli (pán Smut­ ný to odôvodnil takto: „V marci a na ryby? Bol by som prechladol."), prečo sme sa dali donútiť, aby nám bolo dobre? Museli sme prijímať poslanecký plat v dobrej tvrdej valute? Korunu Slovenskej republiky už v druhom jej roku nazývali „podunaj­ ským dolárom", ešte i vo Švajčiarsku! A niektorí prijímali pekné tisíce ako členovia správnych rád. I niektorí literáti! Jedine moji bližší priatelia - literáti ako Valentín Beniak,152 Milo Urban, Mikuláš Gacek, 153 Karol Strmeň,154 Jožo Ambruš,155 Fero Šubík-Zarnov,156 Kútnik-Šmálov,157 Dr. L. Hanus,158 Rudo 150 Slová nepriamo adresované Emilovi Boleslavovi Lukáčovi, ktorý takto v ľudovodemokratic­ kej C-SR vysvetľoval svoj podiel na vyhlásení štátnej samostatnosti Slovenska 14. marca 1939. 151 Publius Horatius Flaccus (65 - 8 pred Kristom) - jeden z najväčších starorímskych básni­ kov. 152 Valentín Beniak (1894 - 1973) - notár, básnik, prekladateľ. V rokoch 1940 - 1945 pôsobil ako úradník na Ministerstve vnútra (osobný tajomník ministra). Jeden z najväčších slovenských básnikov. Počas vojny bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Po vojne bol politicky prenasledovaný a prinútený k predčasnému dôchodku v roku 1947. 153 Mikuláš Gacek (1895 - 1971) - notár, spisovateľ, prekladateľ. Padol do zajatia v roku 1915, v 1917 vstúpil do česko-slovenskej légie v Rusku. Prekonal sibírsku anabázu a domov sa vrátil až v roku 1920. Svoje zážitky umelecky spracoval v dokumentárnom diele Sibírske zápisky (T. Sv. Martin 1936). V roku 1939 vstúpil do služieb slovenského ministerstva zahraničia a v roku 1940 - 1941 bol tlačovým a kultúrnym atašé v Moskve. Osobný priateľ A. Mácha. V rokoch 1945 - 1956 bol opäť v Sovietskom zväze ako väzeň stalinského Gulagu. 154 Karol Strmeň (1921 - 1995) - básnik, prekladateľ, publicista, pedagóg. Študoval slovenčinu a filozofiu v Bratislave. V roku 1945 odišiel do emigrácie a v roku 1949 emigroval do USA, kde pôsobil spočiatku ako redaktor a neskôr pedagóg na univerzite v Clevelande. Patrí k najväčším slovenským básnikom 20. storočia 155 Jozef Ambruš (1914 - 1993) - literárny historik a kritik. V rokoch 1940 - 1943 pracoval na Úrade propagandy a v rokoch 1943 - 1945 bol kultúrnym attaché pri slovenskom konzuláte vo

Dilong,159 Dr. Jožo Cincík, 160 Mikuláš Šprinc,161 František Hrušovský,162 his­ torik, Jožo Cieker,163 Konšto Čulen,164 Ján Okáľ,165 Dr. Stano Mečiar 166 a vôViedni. Bol vynikajúcim znalcom obdobia 1780 - 1880. Vydavateľ zohraných spisov bernolá­ kovcov a štúrovcov (Ján Hollý, Ľudovít Štúr, Daniel Maróthy). 156 František Šubík (1903 - 1982) - lekár, univerzitný profesor a vynikajúci básnik, známy pod pseudonymom Andrej Žarnov. Bol členom Štátnej rady, predsedom Sociálneho ústavu HSĽS a v rokoch 1942 - 1945 prednosta zdravotného odboru Ministerstva vnútra. Bol členom Komisie Červeného kríža, ktorá vyšetrovala masové hroby poľských dôstojníkov v Katyni. V roku 1952 emigroval na Západ. Zomrel v USA. 157 Jozef Kútnik-Smálov (1912 - 1982) - kňaz, spisovateľ, prekladateľ, literárny a kultúrny his­ torik. Vyučoval slovenčinu na Učiteľskej akadémii v Spišskej Kapitule (1942 - 1949). Väznený v rokoch 1945, 1950 - 1951. Farár v Sliačoch pri Ružomberku (1951 - 1982). V roku 1968 - 1971 predseda Jazykového odboru Slovenskej liturgickej komisie. Jeho priateľ L. Hanus napí­ sal jeho životopis, Jozef Kútnik-Smálov (1986). 158 Ladislav Hanus (1907 - 1994) - teológ, publicista, prekladateľ. V roku 1935 - 1937 bol kap­ lánom v Ružomberku pri A. Hlinkoví. Od v roku 1938 profesor na Vysokej škole bohosloveckej, neskôr vicerektor a rektor kňazského seminára v Spišskej Kapitule. V septembri 1952 ho odsú­ dili na 15 rokov väzenia. Na slobodu ho prepusili v roku 1965 a do pastorácie sa mohol vrátiť v roku 1968. V roku 1984 odišiel na odpočinok a žil v Ružomberku. Je autorom mimoriadne hodnotného diela Pamäti svedka storočia (Bratislava 2006). 155 Rudolf Dilong, OFM (1905 - 1987) - kňaz-františkán, básnik. Známa postava slovenskej li­ terárnej spoločnosti rokov 1930 - 1945, jeden z najplodnejších slovenských básnikov. V rokoch 1943 - 1945 stotník duchovnej služby Slovenskej armády. V roku 1945 odišiel do emigrácie. Po krátkom pobyte v Taliansku emigroval do Argentíny a odtiaľ v roku 1965 do USA. Tu konal pastoračnú službu a bol redaktorom časopisu Listy sv. Františka. Veľmi aktívne sa zapájal do emigrantského politického života a bol blízkym spolupracovníkom Dr. F. Durčanského. 160 Jozef Cincík (1909 - 1992) - umelec, historik umenia. Tajomník umeleckého odboru Matice slovenskej (1932 - 1945). Opustil Slovensko v roku 1945 a do USA prišiel v roku 1947. Tu pracoval ako samostatný umelec vnútorných malieb a dekorácií kostolov. 161 Mikuláš Šprinc (1914 - 1986) - kňaz, básnik, prekladateľ, pedagóg. Do emigrácie odišiel v roku 1945. Sv. Stolica ho vymenovala za pápežského delegáta Vatikánskej misie pre sloven­ ských utečencov v Rakúsku a Nemecku. V roku 1946 emigroval do Ameriky, kde bol profesorom na Boromeo Seminary, Cleveland, Ohio. Vydal niekoľko básnických zbierok, zredigoval viaceré zborníky, prispieval do americko-slovenských časopisov. Bol spoluzakladateľom a tajomníkom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov (v zahraničí) a vydavateľom štvrt'ročníka Most. 162 František Hrušovský (1903 - 1956) - historik, univ. profesor a matičný pracovník. Okrem iného bol tajomníkom vedeckých odborov M S . Je autorom prvého systematického spracovania našej minulosti v slovenskom národnom duchu (Slovenské dejiny, T. Sv. Martin, 1939). V roku 1945 odišiel do emigrácie a zomrel v Clevelande, OH. 163 Jozef Cieker (1907 - 1969) - právnik, diplomat. V rokoch 1933 - 1939 pracoval na minister­ stve zahraničia v Prahe. Od v roku 1939 zastupoval Slovenskú republiku v Belehrade, Záhrebe a v Madride. Po zániku SR ostal v Španielsku a bol predsedom španielskej odbočky SNRvZ. Okrem toho bol vedúcim slovenského vysielania španielskeho rozhlasu a riaditeľom univerzit­ ného internátu pre študentov spoza železnej opony (Collegio Maior Santiago Apoštol). 164 Konštantín Čulen (1904 - 1964) - novinár, publicista, poslanec, mnohostranný národný pracovník, člen Historického odboru Matice slovenskej. Od v roku 1943 správca Slovenskej národnej knižnice v Turč. Sv. Martine. Najlepší znalec osudov slovenskej emigrácie v USA a v Kanade. V roku 1938 - 1939 pracoval na česko-slovenskom vyslanectve vo Washingtone a neskôr v redakcii časopisu Slovenská obrana. V roku 1940 sa vrátil na Slovensko, kde krátky čas viedol Úrad propagandy. V roku 1945 odišiel do emigrácie a v roku 1949 sa vysťahoval do Kanady. Bol redaktorom týždenníka Kanadský Slovák. V roku 1956 sa presťahoval do USA, kde spočiatku pracoval ako správca Slovenského ústavu v Clevelande. Neskôr bol prinútený hľadať

bec Matičiari Hronského'67 smeru, tí sa nedali „donútiť", neprijímali desaťti­ síce zo správnych rád, ani úplatky z fondov, ktoré tu zanechali benešovské, ale i agrárne a iné česko-slovenské finančné kapitanáty. Zasa som sa rozbehol v myšlienkach. Raz darmo. Keď tu píšem, už nesto­ jím na chodbe pankráckej väznice a nepočúvam Tisa, ako hovorí o tom, čo s ním robili v americkom tábore a prečo si nerobí ilúzie. Viem, mal by som zachovať mieru vecí, ako nám ju zanechal Marcus Au168 relius. Ale Marcus Aurelius sedel pri Hrone, zbrane odpočívali a nemal za sebou triadvadsať rokov, ktoré nazvať rokmi väzenia, bolo by urážkou toho, čo pod väzením rozumel svet do našich čias. Väzenia tu boli za Rakúsko-Uhorska, za prvej Č-SR i potom, prečítajte si Ilavu od Šándora169 alebo Jána Gála-Podďumbierskeho170 a opýtajte sa Novomeského, Husáka, ktoréhokoľiné zamestnania. Popri biede a nedostatku vytvoril v emigrácii mnohé literárno-historické diela trvalej hodnoty. 165 Ján Okáľ (1915 - 1990) - učiteľ, novinár, spisovateľ. V rokoch 1940 - 1944 pracoval v kul­ túrnom oddelení Ministerstva národnej obrany. Do emigrácie odišiel v roku 1945. V Ríme redi­ goval časopis Rím (1949 - 1950) a po vysťahovaní do USA bol redaktorom Slováka v Amerike (1950 - 1960). Posledné roky svojho života redigoval Buletín Svetového kongresu Slovákov. Je autorom niekoľkých zbierok básní a poviedok, ako aj kroniky svojho vysťahovaleckého života (Leto na Traune a Výpredaj ľudskosti). Zomrel v Chicagu. 166 Stanislav Mečiar (1910 - 1971) - literárny kritik, kultúrny a národný pracovník. Praco­ val v Literárnom odbore MS a v rokoch 1939 - 1945 bol redaktorom Slovenských pohľadov. V roku 1945 odišiel do emigrácie. Po krátkom pobyte v Taliansku emigroval do Argentíny, kde bol redaktorom mesačníka Slovenská republika (1949 - 1957). Bol spoluzakladateľom Za­ hraničnej Matice slovenskej a po Hronského smrti jej predsedom. Pričinil sa postavenie sochy Martinovi Kukučínovi v Punta Arenas. O M. Kukučínovi napísal obsiahle dvojzväzkové dielo (Kukučín živý, 1958 a 1960). 167 Jozef Cíger-Hronský (1896 - 1960) - jedna z najsvetlejších postáv slovenskej literatúry 20. storočia. Povolaním bol učiteľ. V roku 1926 vstúpil do služieb Matice slovenskej, kde sa v roku 1928 stal tajomníkom a v roku 1932 správcom. Pod jeho vedením Matica dosiahla svojho naj­ vyššieho a najširšieho rozletu. V roku 1944 ho martinskí povstalci zaistili a chceli popraviť a len so šťastím unikol istej smrti. V roku 1945 opustil Slovensko a po krátkom pobyte v Bavorsku a Taliansku emigroval do Argentíny, kde pracoval najprv ako robotník a potom ako technický kreslič.

V roku 1959 obnovil v zahraničí Maticu slovenskú. Bol čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov a v rokoch 1956 - 1960 predsedom Slovenskej národnej rady v zahrani­ čí. Redigoval matičné časopisy (Slniečko, Slovensko), napísal množstvo príležitostných článkov a vyše 30 kníh, z ktorých najznámejšie sú: Chlieb (1931), Jozef Mak (1933), Pisár Gráč (1940), Andreas Búr majster (1948), Svet na Trasovisku (1960). 168 Marcus Aurelius (121 - 180) - stoicky filozof a rímsky cisár (od roku 161). Autor diela Myšlienky, ktoré sčasti napísal na brehoch Hrona, kde jeho légie bojovali proti tamojším ger­ mánskym kmeňom. "' , Elo Sándor (1896 - 1952) - bankový úradník, spisovateľ. Veľký obdivovateľ a propagátor komunistického režimu v ZSSR. Jeho sympatie s komunizmom mu po roku 1945 zabezpečili funkciu riaditeľa Investičnej banky v Bratislave (1945 - 1952). Autor zábavných príbehov „svá­ ka Ragana z Brezovej" a niekoľkých nadšených cestopisov o putovaní po Sovietskom zväze. 170 Ján Gál-Podďumbiersky (1890 - 1964) - notár, publicista. Svoje príspevky uverejňoval hlav­ ne v zahraničnej tlači. Za jeden taký článok bol niekoľko týždňov internovaný v Ilave. Svoje väzenské zážitky opísal v knihe Z kalicha utrpenia (1947).

vek z našich protivníkov, ako sa im sedelo v Ilave, ktorej dávali meno Machau a ako povedzme v Ruzyni. Nuž a ja len Ruzyne som mal dobrých päť rokov, valdickej izolácie osem rokov... Potom roky a roky nepísať; pero zhrdzavelo, atrament vyschol, a tu od­ razu: píšte! Ešte dobre, že mám zápisky z očakávania posledných vecí, staré notesy, listy na rozlúčku, testament, poznámky na prázdnych stranách Sv. Písma, denník z amerického zajatia - mám čím krotiť a držať opraty nakrátko.

Na Vajnorskom letisku a odtiaľ do väznice Krajského súdu Z Prahy nás vzali 29. októbra. Vyvolali nás po jednom. Postavili pred kanceláriu. Odrazu na zakašľanie civila, ktorého som odkiaľsi poznal, vysko­ čilo presne toľko mužov, koľko bolo nás a dávali nám železá na ruky. Mne ich dával detektív, ktorý ma spolu s Imrom Suckým171 zatýkal ešte v roku 1929, v Tukovom prípade. Detektív bol i v roku 1929 i teraz veľmi slušný. Ak žije, posielam mu touto cestou vďaku za ľudské slová, ktoré mi povedal, keď mi dával železá. Prijali sme ich všetci pokojne. Zasa: modlitba a humor. A zasa to bol minister Pružinský, ktorého srdce nevydržalo. Padol a dlho le­ žal na kameni v bezvedomí. Jemu potom nedali putá. Povozili nás v otvorenom policajnom automobile Prahou. Aby sme vi­ deli. Alebo aby nás videli? Zakutých v okovách. Nešli sme priamou cestou. Trvalo, kým sme sa dostali na letisko. Tu nás čakala nebezpečná spoločnosť pražských zaslúžilých, revolučných gardistov, barikádnikov, ale najviac asi takých, čo si dodatočne potrebovali získať zásluhy. No plukovník Rašla, kto­ rý bol najvyšším našej eskorty, postaral sa o to, aby sa nič nestalo. Dali nás rýchlo do lietadla... A teraz rozhovory o lietadle. Za mnou sedel Dr. Rašla a Deutelbaum, predo mnou Tiso, prezident, pred ním Tiso, predseda vlády a ostatní. Vedľa mňa i vedľa každého z nás sedel detektív, akoby priviazaný ku mne. '" Imrich Sucký (1892 - 1973) - pracovník policajného riaditeľstva v Bratislave. K polícii na­ stúpil v roku 1919. V rokoch 1920 - 1923 pracovník trestno-kriminálneho oddelenia Policajného riaditeľstva v Bratislave. Od roku 1924 pracovník Odbočky spravodajskej ústredne pri Policaj­ nom riaditeľstve (obranné spravodajstvo). V rokoch 1940 - 1945 vedúci skupiny detektívov na 2. oddelení (obranné spravodajstvo) Ústredne Štátnej bezpečnosti. Aktívne sa zúčastnil na zatýkaní takmer všetkých vedúcich funkcionárov KSS v rokoch 1944 - 1945 a vypočúval ich. V máji 1945 zatknutý. Údajne spolupracoval s NKVD. V roku 1947 odsúdený na 20 mesiacov, krátko po vynesení rozsudku ho prepustili z väzby. Po februári 1948 emigroval na Západ. Žil vo Viedni, spolupracoval s americkou CIC. V roku 1957 ho ŠtB uniesla do Č-SR. Mal byť využitý vo vnútrostraníckych zápasoch vo vedení KSČ proti predsedovi vlády V. Širokému. Vyšetrovali ho a väznili na Pankráci, v Opave, Leopoldove, vo Valdiciach. V roku 1968 amnestovaný a ná­ sledne emigroval do Rakúska.

Bratislava. Vajnorské letisko. Deutelbaum navrhol program ceremónie, ale Rašla nesúhlasil. Nechcel dlhé reči o moskovskej zmluve a o vojnových zločincoch. Bol dobrý psycho­ lóg a vedel, ako by dopadli také ceremónie. Len rýchlo! Prvý vystúpil Tiso, prezident, za ním Štefan Tiso, nasledoval som ja, ale čosi podo mnou nefungovalo. Musel som zostať chvíľu na schodíkoch. Bola to chvíľa - ako Česi hovoria - za všecky peníze. Na ľavej strane špalier vajnorských žien a mužov, asi mali nacvičené výkriky hanby, zrady, ale nekričali. Dívam sa pod seba na národ filmárov, redaktorov, všetko známi, väčšina priatelia. Niektorých som sám prijímal do služby. Pred nimi v dôstojnom popredí stojí Elo Šándor, bankár, riaditeľ banky, agrárnik a komunista v jednej osobe, a hlavne spisovateľ. Veľký blok a veľké pero v rukách. Stojí rozkročmo a velebne. Tak, aby ho aparáty zachy­ tili v činnosti. „Spisovateľ v činnosti." Bude to dobrý titulok kurzívky. Pomaly sa sprievod pohýna. Čo sa deje? Sprava počujem vzlykot. Ženičky si utierajú oči, chlapi mlčia ako zareza­ ní, vidím medzi nimi známeho, sused Hlavatých, mával dobré pečené husi, patril medzi kritikov, bol možno u komunistov, kto sa o to staral, keď išlo o pečené husi. Pozdravil i ja som mu kýval hlavou. A pozdravili všetci. Mô­ žem povedať, že i redaktori, filmári, celý štáb verejnej mienky sa zachoval dobre. Len preberanie vojnových zločincov nešlo tak, ako si to želal Deutel­ baum. Zástupca bezpečnosti mal niečo povedať, ale slová sa mu zamotali, zasekli do akéhosi uzla - a povedal celkom civilne slová, ktoré tu nechcem reprodukovať. Ďalšia chyba bola s oknami autobusu, ktorým nás mali viesť do väzenia. Chceli záclony. Ale riešili vec tak, že nás viezli nie podľa pôvodného progra­ mu, lež bočnými ulicami a do väznice sme sa dostali odzadu. I tu bolo zle. Autobus sa nezmestil do brány. Pomaly okná Chorvátskej ulice boli plné ľudí a vzlykotu. Museli sme vystúpiť. Vchádzame pešky. Nad nami z okien do­ zorcov počujem kresťanské pozdravenie, plač a vidím ako žena dvíha svoje dieťa, aby videlo. A videlo. Taký obraz viac neuvidí. Vo väznici nás čakajú slovenskí dozorcovia. Starí, ešte „modrí". Sú nesvoji. Smutní. Nevedia skryť pred českými detektívmi, čo si o tom myslia. Železá nám snímajú z rúk. Ja som mal smolu. Detektív nenašiel kľúčik Zasa smola. Nenašli kľúčik od želiezok, od zámkov na nich. Najmenej polhodiny ho hľadali. Konečne sami. Dostal som dobrú celu na prízemí. Čistú, vydrhnutú, na stole čerstvý bochník chleba a soľ. To asi chodbár. A možno i vyššia hodnosť nás dala tak privítať. O pár dní som sa dostal na prvé poschodie. Teraz som na druhom. Cela č. 267.

Okno mojej cely sa díva ako poloslepé na Justičný palác.172 Moja cela má číslo 267. To je už tretia, čo som tu, v tomto „zadnom trak­ te" bratislavského Justičného paláca. Keď vchádzam do svojej cely, sprava je cela prezidenta Tisu, áno, prezidenta Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisu. Tu je i Dr. Štefan Tiso, predseda našej tretej vlády, jeho cela je od mojej druhá zľava, prvá z ľavej strany je cela ministra Dr. Mikuláša Pružinského. Podľa toho prezidentova cela má číslo 266, Pružinského 268, cela Štefana Tisu 269 a ďalej doľava sú cely ministra školstva Dr. Kočiša, prezidentovho osobného tajomníka Dr. Karola Murína, s ktorým v jednej cele bude i jeho brat profesor teológie Dr. Ivan Murín. Neviem si vysvetliť, prečo je tu s nami Ivan Murín, nebol členom vlády ani poslancom, nemal šaržu ani v armáde, ani v Hlinkovej garde, nemal nijakú funkciu v štátnom alebo verejnom ži­ vote, politicky exponovaný nebol, nechápem. Ale čosi sa mi marí: Bude to v súvise s pokusom dostať prezidenta do Mníchova, kde mal byť hosťom ta­ mojšieho kardinála Faulhabera, kým prehrmia frontové udalosti a prvé vášne povojnového rátania.

Exil sa začínal v Rakúsku Slávny kláštor benediktínov, ktorý hral takú významnú úlohu za rána eu­ rópskej kultúry podunajských krajín, stal sa od Veľkej noci 1945 útočiskom popredných činiteľov Slovenskej republiky, ich rodín, skupiny dôstojníckej stráže a v ich strede, v najkrajších komnatách kláštora bolo sídlo prezidenta-vyhnanca. Z jeho okien bolo vidieť ďaleko do kraja Dr. Tiso bol presvedčený, že nás americká armáda nevydá, preto sa treba dostať do jej zóny. Kremsmunster nebol úplne istý. Sovietska armáda bola v nebezpečnej blízkosti, vládla nervozita. Odchádzali sme z Kremsmunsteru spoločne. Niečo pred nami hneď po polnoci odišiel Dr. Ferdinand Durčanský so svojou rodinou smerom na Salzburg. Boli sme spolu až do jeho odchodu. Odprevadil som ho. Už sme sa rozlúčili. Ja som sa vrátil do prezidentovej evakuačnej izby v slávnom kláštore benediktínov a tu sa zjaví Durčanský. Viedenskí gestapáci, ktorí boli evakuovaní nad bránou kláštora, prepichli duše na všetkých kolesách nákladného i osobného auta, ktoré mal Durčanský pripravené na cestu. Skupina našich mladých dôstojníkov spozorovala, že sa niečo deje okolo automobilov, ale nestihla chytiť ani jedného z páchateľov, jeden z dôstojníkov videl, že vbehli do izieb gestapákov. Bola to nervózna noc. Už preskočili správy, že Hitler je mŕtvy. Večer prišiel do kláštora generál Hofle173 a neskoršie vyslanec Ludin. Obaja boli skleslí, rozrušení, prišli sa 172

Tu sa končí prepis 21-stranového súvislého rukopisu. Nasledujúci text je zložený z fragmen­ tov, ktoré prinášajú nové skutočnosti. - kk 173

Hermann Hôfle (1898 - 1947) - SS-Obengruppenfuhrer. Veliteľ nemeckých vojsk, ktoré

lúčiť. Ludin sa chystal na front so všetkými zbraneschopnými členmi svojho vyslanectva. Hľadali smrť. - Nechcem užívať veľkých fráz, ale pre nás niet inej cesty, jediný možný odchod, ktorý je čestný a má nejaký zmysel. Odišli. Prezident ich vyprevadil do predizby. Hôŕle sa ešte vrátil. Prosil prezidenta, aby mu požičal benzín zo svojich zásob. Ráno som odišiel i ja súčasne s prezidentom. Obaja na Západ. Prezident ku kardinálovi Faulhaberovi do Mníchova a ja som išiel za svojou rodinou do Gmundenu, kde som mal prenajatú vilu od istého rakúskeho Čecha. Mal čes­ ké meno, ale bol veľký Nemec a posledné dni sa stával bojovým Rakúšanom. Len čo som prišiel, upozornil ma, že sa blíži front a bolo by lepšie a tak ďalej. Vyšlo, že moju rodinu nahovoril už pred mojím príchodom, aby odišla ďalej na západ. Chcel mať vilu voľnú pre nových pánov. Americká armáda sa blížila rýchlosťou rýchlosti174 svojich motorov. Gauleiter Linzu rozhlasom dával rozkazy, aby boli odstránené zátarasy, odmínované mosty na všetkých cestách od západu. Zvyšné jednotky mali byť urých­ lene presunuté na východ, ale už nebolo času. Ponáhľal som sa za svojou rodinou, ktorá odišla do Mondsee, ale hlavnou cestou to už nešlo. Ešte v Gmundene som sa dozvedel, že americké jednotky prekračujú Dunaj. Chcel som tu vyčkať a zašiel som k zubnému lekárovi. V takej historickej chvíli a človeka rozbolí zub. Bol to vojenský lekár, ale už sa obliekol do civilu, pod bielym plášťom nebola uniforma. Tešil sa, že je koniec vojny, ale nebola to čistá radosť. Bol proti Hitlerovi, ale bol Nemec. Rakúšan pravda, no i Nemec. Čo bude s Nemeckom? Čo s nami? Rusi sú už vo Viedni. Málo chýbalo a mohli byť tu. Vidíte, človek sa teší, že je porazený Amerikou a nie Áziou. Aspoň nejaká útecha. Rozhlas oznamuje: vyzdvihnite si tovar a potraviny, čosi vysvetľujú o ústrižkoch, obuv, bielizeň, detské veci a potravinové lístky dostanú napred na toľko a toľko dní tie a tie konzervy, cukor, múku, asi desať minút počúva­ me, čo všetko je v obchodoch a nad Gmundenom už krúžia americké lietadlá, o hodinu-dve tu budú americké tanky. Nikde ani najmenší neporiadok, nijaký rozruch, iba ženy a starí chlapi sa ponáhľajú do obchodov. Lekár mi poradil, kadiaľ sa dostanem do Mondsee bočnými cestami. - Cez horu vedie dobrá cesta, možno smelo i autom. Celou cestou som myšlienkami u prezidenta. Kde môže byť? Do Mnícho­ va už nedošiel, nemohol, front mu zahatal cestu. A možno ho aj pustia. Prezi­ dent bol presvedčený, že napriek všetkým dohodám a vyhláseniam americká armáda nikoho nevydá do sovietskej zóny. Dúfal, že Amerika a západ uzná, že Slovensko nemalo inej cesty. Takú dôveru mal v Američanov. Bol rád, že Durčanský odišiel ďalej na západ. Mal s ním dlhé rozhovory, v septembri 1944 prišli zlikvidovať povstanie na Slovensku. Národný súd v Bratislave ho odsú­ dil na trest smrti povrazom. 174 Rýchlosťou rovnajúcou sa rýchlosti. - jz

dával mu poverenia, posielal po ňom odkazy. Nakoniec sa zíde, že Ďurčanský bol v nemilosti, teraz má dobré možnosti. Prezident neveril, že nás ame­ rická armáda vydá. Ak sa dostane pred súd, môže to byť len medzinárodný súd a tam sa nemá čoho obávať. Bol spokojný, plný nádeje. Svet uzná, že my sme inej cesty nemali. - Nech nás súdia, ale nech je to pred medzinárodným súdom, toho sa nebojím. Hovorili sme o udalostiach roku 1938, o marcových dňoch roku 1939. „To všetko bolo v poriadku. Ale neviem, ešte stále neviem, čo sme mali robiť v auguste roku 1944." Rád mal argumenty, ktoré všetku vinu dávali Tukovi, lenže práve rok 1944 dal Tukovi za pravdu. To, čo Tuka chcel a radil robiť v prvých rokoch štátu, a prečo prišlo neraz medzi ním a Tisom k roztrpčeniu, to sa Tiso so svojím kruhom usiloval presadiť, keď už bolo neskoro, keď už „očista od nespoľahlivých, polovičatých, zapredaných" nemala nijaký význam. Bolel ho iba rok 1944. August, september! Ako sa to len mohlo stať? A vinu prišíval človeku, ktorý dobre videl, predvídal, chcel zavčasu odstrániť príčiny vedúce k udalostiam roku 1944.

Pamätný rok 1968 Návrat do Leopoldova Bol to návrat ako v románe, ako v napínavom dobrodružstve, keď sa za­ čína nové. Začal sa januárom 1968. Valdice. Sedím si v cele izolovaného oddelenia tzv. nápravného ústavu, predtým nápravného zariadenia a ešte predtým trestnice. Pred panovaním Jo­ 175 zefa II. tu býval kartuziánsky kláštor. Sedím tu a starám sa o to, aby boli ženy krajšie. Robím náramky, náušnice, náhrdelníky. Zrazu sa otvorí okien­ ko na dverách a chodbár, celý vzrušený a tajuplný, mi dáva otázku. - Kto by sa stal prvým tajomníkom, keby odstúpil ten...? Povedal mi to jadrne české slovo. Ja ho nenapíšem, lebo čert nikdy nespí. - Nezmysel, povedal som, ale iba sebe. Chodbárovi som odvetil slušne, vždy sa to vyplatilo. Okrem toho tu mám ešte stále meno politického činiteľa a musím sa vyjadrovať tomu primerane dôstojne, uvážene. Vždy aspoň tri-štyri tupé slová pred prázdnu vetu: - Nazdávam sa, že... 175 Jozef II. (1780 - 1790) - rakúsky cisár a uhorský kráľ. Jeho panovanie je spojené s mnohý­ mi osvietenskými reformami. Medzi ne patrí aj zrušenie kláštorov mnohých kontemplatínych rádov.

Po takom vznešenom úvode každá hlúposť mala úspech. Lenže teraz som nepovedal hlúposť, uhádol som. Neprešiel ani mesiac a dostávam rozkaz baliť! Za päť minút som hotový. K lekárovi, do skladu, dávajú mi vlastné šaty a čo sa predtým nestávalo, povedali mi, o čo ide. Eskorta patrila medzi tajom­ stvá, mohol som tušiť, že ma vezú do Ruzyne alebo na Pankrác, ale nesmel som to vedieť. Teraz mi povedali presne a úctivo: - Ste preložený do Leopoldova. Šťastlivú cestu. Máte nejakú žiadosť? - Nie? Tak: S Bohom. Konečne! Tak nemám v spisoch, že nesmiem na Slovensko. Posledné roky nebolo najhoršie. Sprísnený režim izolácie mne nikdy neprekážal, bol dobrý i pre nervy. Keď viete, že už niet horšieho miesta, že vám nehrozí zhor­ šenie, to je dobré i pre nervy i pre dušu i pre chrbticu. Navykol som si naň a mal svoje výhody. Dávali sem „najhorších" a úplne logicky sa človek do­ stal medzi najlepších, medzi najzaujímavejších. Temer každý druhý hotový román. Vystriedalo sa tu zo dvesto kňazov, ktorí sa sem dostali práve preto, že niečo znamenali. Boli tu prominenti všetkých strán, cirkví, bolo tu päť katolíckych biskupov, provinciáli slávnych rádov, opáti kláštorov zvučného mena, spisovatelia, učenci, generáli troch slávnych armád, bol tu najlepší čes­ ký prútkar, okultista, pomológ, boli tu zakladatelia nových kongregácií, taj­ ných organizácií, tajných kresťanských demokracií, reprezentanti všetkých zakázaných ideológií. Slovom, spoločnosť vyberaná, ktorá vykonávala, aby som sa vyjadril žargónom rozsudkov, trestnú činnosť presne takú, akú mali zločinci vykonávať na slobode, ale nemali tam na ňu príležitosť a možno ani vôľu. Tu im dali jedinečné možnosti a ohromnú chuť vyriešiť všetky ešte nevyriešené alebo ani nenačaté štátoprávne, cirkevné i filozofické problémy. Všetko nepodstatné padalo. Smery sa vlievali do jedného koryta, protiv­ níci sa zbližovali. Prichádzalo ku konverziám. Nejedna cela sa zmenila na Jordán alebo katedrálu, na Sorbonu, alebo na generálny štáb. Vravím: Jedi­ nečná spoločnosť, lepšiu by som vonku nenašiel pohromade. Aby náš život nebola samá veda a meditácia, dávali nám sem prominen­ tov z iného sveta alebo z podsvetia. Nachádzali sa medzi nimi skvelé posta­ vy, ktoré nám vystrojili nezabudnuteľné zážitky. Hej Valdice, Leopoldov, Ruzyň a najmä Ruzyň! Aké to budú knihy, aké drámy, tragédie ale i komédie a kurzívky. Eskorta sa pohla. Sedím v peknom autobuse. Niektorí majú ruky v žele­ zách. Ja už nie. Trochu sa aj hanbím. Hradec Králové, Olomouc, Hava... Ne­ šťastná Hava (Elo Šándor napísal o nej vari tristo strán. Čítavali sme z nich, keď sme sa chceli zabávať. To isté i o Segedíne, o Vacove). Už sa blíži Leopoldov. Práve desať rokov, čo ma odtiaľ „vzali". Teraz ma tam „vracajú". A podivná vec! Teším sa, že idem do Leopoldova. Nebol nikdy medom, lenže i pekiel je viac a majú rozličné stupne, ako vieme z Danteho Božskej komédie.

Leopoldov bol okrem Ruzyne najhorším zo všetkých väzení, ale to bolo na začiatku päťdesiatych rokov. Taký rok 1952. Od 2. apríla v Novej samoväzbe! Ten, kto ho prežil v nej celý, už nemusí čítať Danteho ani Dostojevského Besov, Posadnutých diablom. Teda späť v Leopoldove. Vítajú ma starí známi. Velitelia sú zväčša tí istí, ale predsa úplne iní. A úprimne, z presvedčenia iní. Niektorí nečakajú na predpísaný pozdrav a neokrikujú, keď zahľadený kamsi nikoho nevidím. Pozdravia prví, prehodia ľudské slovo, usmejú sa. Dozvedám sa, kto nariadil 176 zrútiť Štefánikovu sochu, kto kostol a čia myšlienka to bola, aby práve kňazi, dokonca i biskupi asistovali pri búraní kostola.177 V roku 1952 som videl, keď rúcali Mariánsku sochu. Práve sme upratovali u náčelníka, biskup Gojdič,178 biskup Buzalka,179 hlava svätovítskej kapituly Čihák 180 a ja „bývalý ten a ten"! Utierame, zametáme, počúvame originality bacharov, odrazu rozkaz. - Na verandu! Nemali sme tam čo robiť. Nechápal som. Čihákovi bolo práve nedobre. Aj on musel. Náčelník si nás premeriava. Dáva pokyn bacharovi. Za pár mi­ nút vidíme scénu, akú si nevymyslel tak ľahko ani najlepší zo socialistických realistov. Štyria väzni, ale v tomto prípade nie kňazi, ani politickí, prichá-

176

Milan R. Štefánik (1880 - 1919) - hvezdár, generál, slovenský politik. Po štúdiách v Prahe pracoval ako astronóm vo Francúzsku, kde v roku 1912 získal francúzske občianstvo. V roku 1915 nastúpil do francúzskej armády, kde postupne dosiahol hodnosť generála. V Paríži - spo­ lu s T. G. Masarykom a E. Benešom - založil Národnú radu česko-slovenskú, v ktorej rámci vyvíjal úsilie o vytvorenie spoločného štátu Slovákov a Cechov. Organizoval česko-slovenské légie vo Francúzsku, Taliansku a Rusku. V prvej česko-slovenskej vláde bol ministrom voj­ ny, hoci ašpiroval na ministerstvo zahraničia. Ministrom zahraničia sa však stal jeho súper Dr. E. Beneš. V roku 1919 sa v Paríži vyostril osobný konflikt medzi ním a Dr. Benešom. V máji 1919 sa vracal talianskym lietadlom na Slovensko, ale zahynul pri havárii, ktorej okolnosti sú do­ siaľ nevyjasnené. Spočiatku sa hovorilo o omyle česko-slovenského vojska, ktoré začalo paľbu v domnienke, že ide o maďarské lietadlo. Neskôr sa hovorilo už len o „nešťastnej katastrofe". Cesko-slovenská vláda odmietala ustanoviť komisiu, ktorá by vyšetrila príčiny havárie, a táto neochota potom dala vznik presvedčeniu, že išlo o úmyselný zločin. 177 Opis nasledujúceho textu sa nachádza aj v iných častiach Machových spomienok, ale tu je podaný inými slovami. - kk 178 Pavol P. Gojdič, OSBM (1888 - 1960) - gréckokatolícky kňaz-bazilián, mučeník za vieru. V roku 1927 vymenovaný za administrátora a v roku 1940 za biskupa prešovskej gréckoka­ tolíckej eparchie (diecézy). V roku 1951 falošne obvinený a odsúdený na doživotie. Zomrel v leopoldovskej väznici. V roku 2001 bol blahorečený. 179 Michal Buzalka (1885 - 1961) - biskup, trpiteľ za vieru. Za kňaza bol vysvätený v roku 1908. Venoval sa výchove kňazského dorastu ako profesor teológie a rektor kňazského seminára (1922 - 1944). V roku 1938 vysvätený za biskupa. V roku 1940 obnovil vydávanie Katolíckych novín a bol ich zodpovedným redaktorom (1940 - 1945). Bol poľným vikárom slovenskej armády (1941 - 1945). Väznený v roku 1945 a opäť v rokoch 1950 - 1956. V januári 1951 odsúdený (spolu s biskupmi Vojtaššákom a Gojdičom) na doživotné väzenie. 180 J. Čihák (? - 1959) - arcidiakon metropolitnej kapituly pri chráme sv. Víta v Prahe. Spolu­ obžalovaný v procese s deviatimi českými a moravskými cirkevnými hodnostármi (proces Zela a spol., november 1950) a odsúdený na desať rokov väzenia. Zomrel v leopoldovskej väznici.

dzajú s rebríkom, kladú ho k soche Panny Márie, starej, vzácnej, umelecky cennej. Okolo krku Panny Márie omotávajú stránok, rebrík odkladajú, aby sa ne­ poškodil, je to národný majetok. Brigadiér komanduje: - Hó-ruk! Náčelník sa pasie na biskupoch. Gojdičovi je na omdletie. Prežehnáva sa i Buzalka i Čihák, blednú, ale sa držia. Ruky zložené k modlitbe sa im trasú. Socha s rachotom padá. Neviem, čo sa s ňou stalo ďalej. Istotne ju rozdrúzganú hodili do smetí. Náčelník nás zahnal upratovať chodby, záchody. Niektorí ruzynskí inštruktori, čo cvičili leopoldovských bacharov, si ukrutne potrpeli na takéto prevýchovné metódy: biskupi, práve biskupi, mu­ sia umývať záchody bacharov. Teraz všetci odsudzujú vandalské kúsky s ma­ riánskou sochou, i so Štefánikom, i s kostolom... To boli roky po februári 1948: Štefánik, vyrúbanie na stá nenahraditeľ­ ných stromov, zlikvidovanie lesíkov, alejí, dozorcovských záhrad, vinohra­ dov na šancoch. Čím viac bolo rečí o kultúre, humanite, o tom, že väzni už nie sú väzni, ale iba odsúdení so všetkými právami pracujúcich ľudí, vravím, čím viac bolo takýchto rečí, presne v ten istý deň, čo sa dávali nové jemné názvy väzniciam („nápravné zariadenie"), dozorcom („referenti, výchovní" a podobne), zmenili sa dovtedy celkom znesiteľné staré dobré trestnice na neznesiteľné pekla, na mučiarne, akých predtým nebolo. No i v týchto pekelných inštitúciách bolo možné nielen všetko stratiť a dostať sa na dno, ale v tej istej chvíli i veľa získať a dostať sa na najvyššie končiare ľudských možností. Ale to je už oblasť, ktorej dal meno Aristote­ les,181 keď prechádzal z fyziky do nových svetov.182 Do takých sa dostávam teraz i ja v tomto slávnom roku 1968.

Záhradníkom v Leopoldove V Leopoldove ma dali do izby s dvoma politickými. Jeden z nich bol sle­ pý. Sám si zavinil svoje nešťastie a tým bolo ono ešte mučivej šie. Chcel si vynútiť obnovu alebo preloženie. Ja som sa ne vypytoval a sám nerád o tom hovoril. Obaja robili štipce na vešanie bielizne. I ja som sa dal do štipcov. Aj sa mi darilo, ale žiadalo sa mi vzduchu, až mi duša píšťala za čerstvým vzduchom. Naznačil som veliteľovi, že by som rád do záhrady. Som reku zo sedliackeho rodu, viem, čo je to motyka a rýľ, rozoznám cibuľu od reďkovky, klinec od ruže a vzápätí, pravda, iba takým pomocným záhradníkom, lebo zodpovednosti som sa vyhýbal. Vedel som, aké zákerné sú semená, zaseješ i nikdy nevieš, čo vyrastie. 181 Aristoteles (384 - 322 pred Kristom) - grécky filozof. Od neho a z jeho školy v Aténach (Lýceum) pochádza filozofický systém, ktorý od 12. storočia (prostredníctvom Alberta Veľkého a Tomáša Akvinského) mal veľký vplyv na európsku kresťanskú filozofiu. 182 1 , j . d o metafyziky.

Ešte som nevedel, že prežívam svoje posledné týždne väzenia, ale okolo mňa, zdá sa mi teraz, všetci asi vedeli niečo a žičili mi. Predstavte si, celé dni na čerstvom vzduchu, pod holým nebom, odrazu, po toľkých rokoch. Boli tu šance, drôty, veže, ale i tie sa zmenili a nemal som už oči pre také nepríjemné veci, preto som ich nevidel. Sadil som, polieval, okopával, všetko ako za detstva v našom malom gaz­ dovstve. Prichádzali deputácie, starí bývalí väzni - kamaráti v nových funk­ ciách, pekné dievčatá a veselí chlapci z právnickej fakulty. Chceli vraj vidieť i mňa, posledného z vojnových zločincov strednej Európy (to je titul, však?), ale väčšinou som im ubzikol. Už i to bola ohromná zmena. Nebol som viac povinný dať sa ukazovať, ako ukazujú medveďov, tigrov a iné také šelmy v zoologických záhradách. Jedného dňa prišiel so svojimi poslucháčmi môj bývalý obžalobca, teraz profesor našej Istropolitany,183 generál Rašla. Zaujímavé stretnutie a neobyčajný rozhovor. Blížil sa deň amnestie. In­ formovali ma, že pôjdem i ja, ale nie teraz. Vraj by to mohlo škodiť býva­ lým takzvaným buržoáznym nacionalistom, ktorí sú znova pri vesle, keby ma pustili hneď pri prvej príležitosti. Ale najneskoršie, 28. októbra pôjdem. Veril som a pomýlil som i mojich doma. Každého pol roka bola návšteva, termín som mal určený na 14. mája, poslal som povolenku domov a ešte na­ písal nejaké slovo ružovou rečou starého väzňa na uspokojenie, že všetko je na dobrej ceste, i keď nie teraz v máji, v októbri naisto budem doma. Skutočne, všetko bolo na dobrej ceste. Ale i najlepšia cesta zostáva ces***

V atmosfére

185

očakávania

Tak mohlo byť človeku za prvého rána sveta, za prvej rosy. Všetko je čisté, vykúpané, všade samý ligot. Celý svet je rozjasaný. 183 Academia Istropolitana - univerzita v Bratislave založená kráľom Matejom Korvínom podľa vzoru univerzity v Bologni v roku 1465. Zanikla v roku 1492. 184 V súvislosti s návratom kolovala povesť, že poslal telegram žene. Skutočnosť je taká, že prišiel domov, na Šándorovu a keď tam nikoho nenašiel, nechali u susedov kufor, odobrali sa s Gryzlovom k Ľudovi Zúbkovi. Jeho dcére a mojej žene som večer pripomenul možnosť prepustenia otca. Nato sa vybrala taxí­ kom na Pošeň. Keď tam našla u susedov kufor, vrátila sa a medzitým sa u nás objavil s baterkou bradatý muž - Gryzlov a za ním otec. Našiel nás, s dcérkou, oproti Lafranconi, podľa opisu, ktorý mu poslali do väzenia. Moja sa o chvíľu vrátila. Amnestiu niekto pripomenul aj na Bišťanovej chate a odtiaľ sa tiež odobrala pani Machová do družstevného bytu na Šándorovej, ktorý venovala bratovi Mikulášovi-Vojtovi moja žena. Dcéra Marta z obavy, že otec nepríde a zažije sklamanie - ako viackrát - zobrala matku na chatu, -kk 185

Začiatok tejto kapitoly jestvuje v štyroch verziách, ktoré sa líšia niektorými detailmi. V prepi-

Tak mohlo byť ženám, keď prišli k hrobu a našli anjela. Kameň, ktorý im robil toľko starostí, našli odvalený.186 Takto mi bývalo, keď som, ešte v detstve, kráčal so svojím otcom a mat­ kou na prvú veľkonočnú omšu. Bol som hladný, ale pôst sa už pomaly končil. Matka niesla veľký kôš. Vedel som, že po omši bude svätená šunka, vajcia na tvrdo a baba s hrozienkami. No viac než šunka a baba s hrozienkami ma vzrušovalo radostné očaká­ vanie čohosi nevídaného, nádherného. Deň predtým sme upratali celý dvor, pozmetali mlat, poopravovali ploty, napílili a narúbali drevo na sviatky. V stajniach, v šopách, v pajte a ešte i oko­ lo krmníkov pozametané, všetko poutierané ako v prednej izbe, na priedomí pokropené. Večer ma otec ostrihal a umyl v koryte a teraz som celý v novom, nové šaty i čižmy i širák nový a podperený. Muselo prísť niečo nové, čo tu ešte nebolo! A vždy prišlo! Už sa ani nepamätám na to, čo všetko prišlo, ale na to očakávanie sa pa­ mätám. Žije vo mne ešte i teraz na konci môjho najdlhšieho pôstu. Ožívajú mi všetky noci a rána pred cestou na jarmoky do Nových Zámkov a Príbety, kde sme chodili predávať alebo kupovať kone. Ožívajú mi cesty pútnické a noci pred púťou do Máriatálu,187 Saštína alebo Mariazellu. Aj keď som vždy nešiel a len odprevádzal otca, matku, alebo starú mamu na kraj nášho cho­ tára, bol som plný vzrušeného očakávania ich návratu, ktorý býval sviatkom celej dediny, z darov Mikuláša, vianočného Ježiška, zázrakov veľkonočných, alebo darov z púti, čo boli spojené s Mariatálom, Saštínom, ba až hen s Mariazellom, kam len otec chodieval. Pamätám sa, ako som ich potom čakal, ich nové pesničky, obrazy, požeh­ nanie a všetky dary, aké len pútnici môžu prinášať. Vyšli sme na vežu, číhali sme, či už idú, a ktorí sme nemuseli vyzváňať, utekali sme naproti. Tak som očakával deň, keď už nie kravy, ale kone pôjdem pásť, keď sám pôjdem na koňoch, opraty vo svojich vlastných rukách. se sa brali do úvahy všetky štyri podoby. Jedna verzia má poznámku „Vrátené zo SAV". Ide zrejme o časť pamätí, ktoré si objednala SAV. Pri tom sa angažovali niektorí literáti ako Ľudo Zúbek a iní. Po vpáde vojsk v auguste 1968 autorovi rukopisy vrátili s poznámkou, aby sa o tom nehovorilo. Predtým vyplatili A. Machoví aj nejaký honorár. Základnou časťou tejto kapitoly je súvislý text so stranami, ktorý sa začína stretnutím s Gavrilom Gryzlovom. V kapitole sú redakčne zapracované do súvislého celku aj fragmenty, ktoré sa vzťahujú na tému. - kk 186 Autor naráža na evanjelium z veľkonočnej nedele: „Keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob. Vtom nastalo veľké zemetrasenie, lebo z neba zostúpil Pánov anjel, pristúpil, odvalil kameň a sadol si naň. Jeho zjav bol ako blesk a jeho odev biely ako sneh. Strážnici strnuli od strachu z neho a ostali ako mŕtvi. Anjel sa pri­ hovoril ženám: „Vy sa nebojte! Viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal". (Mt 2 1 , 1 - 6) 187 Dnes: Marianka.

Otca vzali na front a podnes mi v pamäti žijú očakávania poľných kariet. To však boli očakávania bolestné, hlbšie. Radosť zo splnenia vytvárala pev­ nejší fundament... Až jedno očakávanie zostalo očakávaním na celý život - otec sa nevrátil. Poznám teda všetky zákony očakávania. Teraz očakávam amnestiu. Je máj roku 1968. Takého mája a takého roku tu v Leopoldove ešte nebolo - najmä tu v Leo­ poldove. Ľudia sú ako vymenení. Sú dobrí. Každý je ako prvý človek bez hriechu, ba lepší, omnoho lepší. Už každý poznal jablko, všetky jeho rozkoše a tak i všetky purgatóriá,188 ale už povedal i svoje Conŕiteor, povedal „mea culpa" 189 a nielen povedal, takže sa mu všetko obrátilo na dobré, i hriech a bolesť, a je mu ako po kúpeli, ako za prvej rosy. Ľudia sa usmievajú. I väzni i dozorcovia. Pomaly nebude rozdielu medzi nami. V jadre, hádam, ani nebolo. Všetci sme boli v tom istom mlyne za­ priahnutí do toho istého žarnova a nielen tu, v leopoldovskom, dnes povest­ nom „mlyne". Jedni sme boli na tejto, druhí na tamtej strane drôtu, no všetci sme boli prigniavení. Doteraz. Do tohto roku. Ale dnes, po tieto dni najkrajšieho mája a roku, ktorému napochytre neviem nájsť primeraný superlatív? Na oboch stranách drôtu ľudia žijú ako deti v očakávaní zázraku. Oča­ kávame amnestiu nielen my väzni a nielen takú, akú môže dať zákon tohto sveta, štát alebo jeho hlava. Ide o milosť pre všetkých. Doslova o milosť zo sveta zázrakov. Možno, že nepríde. I tak. Už samotné jej očakávanie robí ľudí šťastnými, ľudskejšími, slobodnejšími: Kameň je odvalený a pri ňom stojí anjel. Väzňov je nás tu zo dvetisíc, neviem presne, ani nemám vedieť. Všetci sme napnutí rozrušení a kdesi tam, kde máva človek dušu medzi Veľkým piatkom a Veľkou nocou. Robíme štipce na vešanie bielizne, opravujeme debny na ovocie. Pre Kovošrot rozbíjame, tavíme, pílime železo z rozdrúzganých lietadiel, z rozbitých automobilov, nepodarkových strojov. Montujeme, projektujeme, robíme všetko, iba perie už nedriapeme - je rok 1968. Sme zafúľaní a slávnostní. V sklade sa ponáhľajú, akoby horelo. Traja z mladších sa rozhodli pre typicky leopoldovskú demonštráciu. Vy­ liezli na vysoký komín kotolne, myslím, že je to najväčší komín v tomto kraji, vyvesili naň zástavu z bielych plachiet, čím signalizovali svetu svoje očakávanie. Vydržali dva dni na komíne a teraz čakajú na raport, nebodaj bude z toho korekcia. 188

Purgatorium = očistec. Confiteor (= vyznávam sa) je spoločné vyznanie hriechov, ktoré sa recituje na začiatku každej sv. omše. Kňaz a veriaci sa bijú v prsia a uznávajú svoju hriešnosť slovami: Mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa - moja vina, moja vina, moja najväčšia vina. 189

Politických je nás tu už málo, ani nie sto. V rokoch päťdesiatych poli­ tických bývalo vyše poldruha tisíca a kriminálnych iba dvesto-tristo. Teraz je pomer opačný. Na začiatku mája sa rozšírilo, že politickí pôjdu všetci na amnestiu. Medzi kriminálnymi je z toho zle-nedobre, preto tá demonštrácia na komíne. Nedávno, vari pred mesiacom, boli tu starí kamaráti z Bratislavy, z Prahy a zo všetkých kútov nášho sveta - ešte nedávno spoluväzni, teda „zločinci", teraz znova slávni činitelia vo vysokých funkciách, či na ceste k nim - po­ zrieť si miesto svojho martýria. Čo meno, to všetko sama udalosť, plné sú ich noviny, televízia. Viem o nich, pravda, iba z tretej ruky, čo znamená, že viem o nich oveľa viac, než vedia oni sami. Mali utrúsiť, že i ja pôjdem, ale nie teraz v máji, ale až v októbri. Niečo také mi naznačil i generál Dr. Anton Rašla, tiež bývalý leopoldovský väzeň, teraz rehabilitovaný politický činiteľ a docent právnickej fakulty bratislav­ skej univerzity. Prišiel sem s exkurziou svojich poslucháčov študovať výkon trestu. Keď sa dozvedel, že ma z Valdíc vrátili do Leopoldova, vybavil si u náčelníka povolenie, aby mohol so mnou hovoriť. Bol to zaujímavý postret.190 Rašla bol mojím obžalobcom. Mal som troch obžalobcov a jedného po­ mocného. Rašla ako zaslúžilý ilegálny pracovník a komunista bol dušou obžaloby. Vypočúval ma osem mesiacov zápisnične, potom sme sa sekali tri mesiace a pol pred senátom Národného súdu. Teraz tu sedíme v tmavej kultúrnej miestnosti plnej krikľavých farieb s výzvami do socialistického sú­ ťaženia, do boja za mier, za hygienu pri práci a tak. Hovoríme o spoločných známych, ktorých som ja ako minister dal zatvo­ riť alebo prepustiť, prenasledoval alebo chránil, potom oni, ich režim zatvoril mňa. Napokon sme sa dostali do jednej cely v Leopoldove, vo Valdiciach, pod jednu strechu v Ruzyni a v iných takých inštitúciách. Oni vyšli z väzení, znova sa dostávajú do módy, ba i k moci a ja sedím ďalej. - Už nie dlho! Pôjdete naisto, i keď nie teraz v máji. Podľa toho som napísal mojim „rečou ružovou", akou píše každý starý väzeň (cenzor je spokojný a v liste je všetko i čo v ňom podľa predpisu nemá byť), aby ma teraz nečakali a tým som zavinil šťastie v nešťastí, ktoré prišlo už v máji.

Prvé stretnutie s Gavrilom Gryzlovom Večer 8. mája (1968), hodne neskoro, v čase, v akom ma predvádzali na výsluchy len v Ruzyni, prišiel kapitán S. a predviedol ma na veliteľstvo. V prítomnosti vyššieho dôstojníka ma tu očakával redaktor denníka Smena

190 To je skrátená verzia rozhovoru, ktorá sa nachádza na samostatnej strane. Podrobenejšie sa táto scéna opisuje aj v inej časti pamätí.

Gavril Gryzlov. Začal majstrovsky o tom, či sa i teraz pozerám na svoj prí­ pad, na svoj postoj v otázke Slovenského štátu ako za súdu. - Áno, presne tak. Ale prosím, ráčte zastaviť tú mašinu! Zbadal som, že sa mu krúti magnetofónový aparát a mýlil ma práve tento nový „otvorený" slušný spôsob. Bol som navyknutý na iné metódy. Magne­ tofóny bývali neviditeľné. 91 Ešte počas procesu s Eichmannom' prišli do Valdíc pražskí „novinári", z ktorých bol asi jeden skutočne novinárom. Dali mi prečítať list, ktorý mi za Slovenskej republiky napísal Dr. Falath z Ilavy, kde bol z môjho rozkazu zatvorený pre „zlé kúsky" so Židmi a pre finančné machle, ktorými nahrával Nemcom na škodu slovenských záujmov. Už dávno som na vec zabudol. Te­ raz sa stala aktuálnou. Falath sa v liste exkuzoval, bil sa v prsia a dokazoval, že svoju spoluprácu v istej akcii proti židom nemohol pokladať za trestnú, lebo veď Eichmann bol činiteľ taký a taký a Falathovi ani na um neprišlo, že ho dám zatvoriť spolu s Eichmannom.192 Slovom, z listu vysvitlo, že Eich­ mann bol zatvorený z môjho príkazu. Pánom teraz išlo o to, čo vlastne robil Falath a čo Eichmann. Dr. Falath bol vtedy v Rakúsku a Cesko-Slovensko žiadalo o jeho vydanie. Eichmann bol v Jeruzaleme a chystal sa proces proti nemu. Podnes neviem, čo chceli so mnou a odo mňa. Myslel som si, že ma chcú za svedka proti Eichmannovi. Kurizovali mi, ponúkli mi čiernu kávu. Boli prekvapení, že sme si mohli dovoliť také veci na Slovensku proti Ne­ mcom. - Vykázať Himmlerovho dôverníka Carbusa,193 zaistiť Eichmanna! Pane, také veci v Protektoráte sme si ani len predstaviť nevedeli. - Tvárili sa úctivo, pri odchode mi podávali ruky, čo sa nemalo, a potom v novinách som si čítal veci presne opačné. Nie že by mi dali do úst, čo som nepovedal, ale vynechali „nehodiace sa". Počul som, že i v televízii zrepro­ dukovali zápisnicu so mnou. Ceruzou utekali po riadkoch, ale tak, že to dob­ ré pre našu slovenskú vec bleskurýchle prebehli, kým všetko, čo mohlo po príslušnom komentári poslúžiť proti Falathovi a Eichmannovi, čítali pomaly a dôrazne. Už úplne iný bol štýl a spôsob Milana Vároša194 zo Smeny, ktorý mal 191 Otto Adolf Eichmann (1906 - 1962) - SS-Obersturmbannfiihrer. V roku 1941 ho Heydrich poveril „konečným riešením židovskej otázky". Bol zodpovedný za deportácie európskych ži­ dov do nemeckých koncentračných táborov. Po vojne bol internovaný, ale utiekol zo zaistenia. V roku 1950 prešiel do Talianska, kde sa vydával za utečenca. Pod falošným menom (Riccardo Klement) sa mu podarilo emigrovať do Argentíny. Tu ho našla izraelská rozviedka (Mossad). V máji 1960 ho zajali a ilegálne prepravili do Jeruzalema. Bol odsúdený na smrť a popravený. 1.2 Prípad Falath je zdokumentovaný v publikácii Nižnanský, E.: Holokaust na Slovensku. Brati­ slava : Židovská náboženská obec a Nadácia Milana Šimečku, 2003. - kk 1.3 Lorenz Carbus - rakúsky príslušník SS a agent Sicherheitsdienstu. Hral záhadnú zákulisnú úlohu v marcových dňoch 1939. Pohyboval sa v spoločnosti K. Murgaša a iných aktivistov ro­ kov 1 9 3 9 - 1941. 194 Milan Vároš (1937) - novinár, spisovateľ (literatúra faktu). Redaktor denníka Smena (1960 - 1969). V rokoch normalizácie bez publikačných možností. Po páde komunizmu šéfredaktor

so mnou niekoľkohodinový rozhovor vo Valdiciach v októbri 1963. Aj ten rozhovor bol zachytený na pásy, som však presvedčený, že bez vedomia re­ daktora Vároša. Inak by som bol vďačný, keby boli pásky zachované a keby som sa mohol k nim dostať. Vyšlo by, že som nebol zlým prorokom. Vároš pokračoval korektne, dal mi slovo, že neuverejní rozhovor so mnou bez môjho schválenia textu a slovo dodržal. Poslal mi text, ktorý musel zmeniť, „prispôsobiť", ako sa hovorí. Reč bola o Husákovi, Novomeskom, Urbanovi, ale hlavne o systéme, o slovenských národných orgánoch, o socializme a je­ ho hospodárskych úspechoch. V odpovedi som hospodárske úspechy socializmu porovnal s americ­ kými, západonemeckými, austrálskymi, ba aj s africkými; o systéme vo­ lieb som predpovedal na sto rokov dopredu, aké budú volebné výsledky vo všetkých socialistických štátoch. Na dodatočné písomné otázky, ktoré mi Vároš poslal o niekoľko mesiacov do Valdíc, som odpovedal, pokiaľ sa pa­ mätám, takto: Otázka: Čo by ste robili, keby ste sa stali politikom v socialistickom Česko-Slovensku? Odpoveď: Vypísal by som slobodné voľby alebo plesbicit. Bola to otázka odvážna a moja odpoveď celkom naivná, ale som si myslel a vari aj napísal: Vy ste presvedčení, že 99 percent národa bude hlasovať za jednotnú kandidátku komunistickej strany a jej filiálok? Keď sa to potvrdí medzinárodnou kontrolou slobodných volieb, bude to pre vás ohromný dô­ kaz, atď. Podobné boli aj ostatné odpovede na otázky „ako sa pozeráte dnes na povstanie, ako na Ferdinanda Durčanského?" Boli prosté a naivné. Mám informácie, že Vároš bojoval sedem týždňov, aby ten rozhovor do­ stal do novín. Márne. Nakoniec všetko zaspalo a nazdávam sa, že nič lepšie sa nemohlo stať. Teraz je tu Gavril Gryzlov so svojím viditeľným magnetofónom. Je už noc. Rozprávame sa. Pod chvíľou sa aparát záhadne rozkrúti. Odmlčím sa. Vidím, že je to redaktorovi ľúto. Zastaví stroj a ubezpečuje ma, že nič nedá, čo nesignujem. Ani nedal a myslím, že dlhé roky prejdú, kým bude možné uverejniť rozhovor so mnou celý, bez cenzúry a prispôsobenia. Je polnoc. Redaktor Gryzlov niečo zapisuje na lístok. Potom ho dá náčel­ níkovi a ten záporne pokrúti hlavou. Až ráno som sa dozvedel, že Gryzlov mi chcel zvestovať, že som na listine amnestovaných. Rozhovor pokračoval úplne voľne. Redaktor chcel poznať môj názor na súčasný vývoj u nás, v zahraničí, na socializmus; len tak všeobecne, keď sa dobre pamätám. Chcel som sa zachovať, ako sa na väzňa patrí a odpovedal som, aby som nezavadil týmto štýlom. - Socializmus? Áno, ale kresťanský! týždenníka Život a Rodina (1990- 2001). Autor knihy o záhadách Štefánikovej smrti (Posledný let generála 1991) a dvojdielnej publikácie Stratené slovenské poklady. (Vyd. Matica slovenská 2006, 2007.)

Pri rozlúčke mi redaktor Gryzlov podal ruku s mimoriadne dôrazným „Dovidenia".

Najkrajšie

ráno

Ráno 9. mája 1968. Budíček. Dnes bol zbytočný. Keď zaznel, už sme boli oblečení. V izbe sme traja: Ja, J. K. z Ostravy a F. H. takisto z Čiech. Obaja čakajú, sú po­ litickí. Na celom oddelení sme politickí zostali len my. Ostravan má nervy zničené. Sedí už dvanásť rokov. F. H. je ešte mládenec, iba dvadsaťštyriroč­ ný. Je presvedčený o svojej nevine. Pokúšal sa vynútiť obnovu procesu, ale nepodarilo sa mu to. Z roztrpčenia alebo azda s úmyslom upozorniť na seba nasypal si do očú tuhu z atramentovej ceruzky, úmyselne čakal, aby dostal zápal, bol presvedčený, že si ho všimnú, budú ho vypočúvať, slovom pohne sa celá vec, bude obnova a dostane sa domov. Nepochyboval o tom, že zraku nehrozí vážne nebezpečenstvo, už toľkí si nasypali tuhu a vyliečili sa. Ale všetko vyšlo inak. Obnovu mu nepovolili a stratil zrak. Je slepý. Krásny, zdravý mládenec a niet nádeje, že uvidí. Najhoršia vec, že si sám zavinil slepotu. Nehovorí o tom, ale jeho mlčanie a niektoré náznaky v otáz­ kach prezrádzajú, že si nevie odpustiť svoju nerozvážnosť. Má dievča. Chcel si urýchliť návrat domov a čo teraz, čo dievča? Veci už má pobalené, azda dnes. Otvárajú sa dvere. Do izby vchádzajú traja, štyria bachari, pomaly je izba plná uniforiem. Stále mám ťažkosť s názvom. Medzi nami muklami im ho­ voríme „bachari". Oslovenie úradné bolo jeden čas „pán veliteľ", neskoršie „pán referent" alebo príslušná šarža, ale i názvy hodností sa menili. - Slovom, do izby prišlo sedem, či osem príslušníkov ZNB 1 9 5 a začali sa sypať otázky. - Ako dlho ste sedeli? 196 „Sedeli"; perfektum. Teda i ja. - Triadvadsať rokov. - Je to možné? Triadvadsať rokov! Taký prípad som ešte nemal. Usmial som sa. Išlo o mladého esenbáka, sotva päťadvadsaťročného. Bol ešte v „plienkach", a ja som už sedel. - A bez prerušenia? - Áno, bez prerušenia, ale nie celých triadvadsať rokov, ešte chýbajú dva dni. Mohol som si dovoliť i žarty. Hovorili so mnou novou rečou, vypytovali sa ma na rodinu. Povedali, čo všetko o mne počuli. Vraj, už dávno som zo­ mrel v Tatrách, čomu aj verili. Teraz už vedia, že to boli klebety a sami robili narážky, kto mohol mať záujem na takých klebetách. 1,5 ZNB = Zbor národnej bezpečnosti. Pôvodná skratka bola SNB a odtiaľ pochádza aj slovo esenbák (príslušník Z N B ) . 196 perfectum = minulý čas.

Bachari (pardon, nie tak: príslušníci ZNB) sú iní, z gruntu noví ľudia a jeden z nich nám v roku 1952 dával robiť drepy a určoval poldávky, keď už i normálne dávky boli hladové. Pre nič za nič určoval na raport a každý raport znamenal dva-tri mesiace korekcie v starej, vtedy rozbúranej samoväzbe, okná vybité, v prachu a špine na zemi ležať. Keď priniesli obed, na ktorý väzeň, teda biskup Buzalka, major Šavel, predseda vlády Beran, opáti, ministri, generáli, kedysi hrdinovia, niektorý z nich dnes znova oslavovaný, už na smrť - prosím, doslova na smrť - vyhladovaný, čakal ako na záchranu života, tu bachar zaťukal na dvere a väzeň musel robiť drepy dotiaľ, kým nové klepnutie na dvere zastavilo drepy. Ale niekedy toto klepnutie konca drepov bolo úmyselne také tiché, že väzeň pokračoval v drepoch, kým neod­ padol, začo prišiel ďalší trest, predĺženie poldávok alebo korekcie. Medzitým vypršal čas, šálku musel vyložiť a zostal bez obeda. Teraz tu stojí vo dverách a neviem si predstaviť, že ide o toho istého člo­ veka, čo mi dával drepy. Hovoril som s ním hneď, čo ma pred niekoľkými týždňami sem priviezli z Valdíc. Cítil, že sa treba porozprávať. - Neviem, čo to bolo s nami. Kapitán K., veď ho poznáte, viete ten, čo bol odborníkom na sprísnený režim, presvedčoval nás, že ide o záchranu, o pre­ výchovu. Vraj ste všetci ohrozovali vládu proletariátu, boli ste v službách západných imperialistov, pripravovali ste obnovu kapitalizmu. Verte mi, ani som všetkému dosť dobre nerozumel, ale bol som presvedčený, že plním svo­ ju povinnosť. Keď „Partizán", tak ste volali toho Vígľašana, zastrelil jedného z vás, lebo sa vraj priblížil k ostreľovanému pásmu, tiež veril, že splnil svoju povinnosť. Vidíte, nik ho za to nepotrestal a ešte dostal ďalšie vyznamenanie. Čo sme si mali myslieť o tom všetkom? Ten zastrelený bol starý český sedliak. Jeho zločinom bolo, že neprepil po otcovi zdedený statok, ale ho ešte zveľadil. Keď prišlo „rozkulačovanie", vymysleli si o ňom, že neplnil kontingent, hoci nakupoval vajcia, aby mohol splniť, čo bolo temer nesplniteľné. Aj splnil, nuž vymysleli si iné. Sedel tu už tri roky a nevedel prečo, štvrtý rok ochorel, dali ho na „muklheim", kde boli bezvládni starci alebo práceneschopní invalidi. Aj tam boli povinní robiť, ale len také babračky: zametať, trhať zelinu medzi drôtmi, v ostreľovanom pásme a podobne. Práve vyvážali smeti. „Partizán" sedel na veži, v rukách samopal stále na­ mierený na niektorého väzňa. Odrazu zazneli výstrely a český sedliak, dobrý starý človek, ešte meter od ostreľovaného pásma padol mŕtvy. Jeden z väz­ ňov potvrdil, že sedliak mal namierené k ostreľovanému pásmu, ostatných šesť väzňov, ktorí ťahali, alebo tlačili káru, upravovali smetisko - a boli na pár krokov od udalosti, jednoducho „klamali" z triednej nenávisti. Ten „dob­ rý svedok" išiel na lepšie miesto, do miernejšieho väzenia. „Partizána" vzali na päť týždňov do akéhosi kurzu a pri najbližšom výročí čohosi zase dostal ďalšie vyznamenanie. Potom sa vrátil, sedával na veži so samopalom v ruke, no nás už netrestali, keď sme odmietli pracovať pod dostrelom „Partizánovej" veže.

To bolo, pravda, až v roku 1957, dávno po drepoch, keď ešte i taký nebez­ pečný zločinec, ako som bol ja, mohol celé tri mesiace pracovať s krompáčom pri kopaní kanálov, pravda, pod prísnou strážou, pod samopalmi veží, hoci vždy len vo vnútorných priestoroch „nápravného zariadenia" leopoldovskej pevnosti, ale od rána do večera na čerstvom vzduchu. Viete, čo znamenalo pre človeka, ktorý bol väčšinu svojich rokov stále v samoväzbe, pracovať na čerstvom vzduchu!

Socializmus s ľudskou tvárou v Leopoldove Bachar, ktorý nahlas rozmýšľal predo mnou, keď som sa s ním stretol po šestnástich rokoch, nerobil nejakú sebakritiku, nespovedal sa, nesypal si fari­ zejský popol na svoju hlavu, iba sa bil so sebou a hľadal odpoveď na záhadu: „Čo to vlastne bolo s nami?" Dlho som nechcel veriť úprimnosti jeho obratu. Až raz, bolo to 3. mája tohto nášho jedinečného roku 1968, zastavil ma, idú­ ceho z roboty, odvolal na bok a ticho, temer sprisahaneckým hlasom, celý vzrušený od nadšenia zvestuje mi, že videl študentov z Nitry a Hlohovca ako niesli veľký erb - dvojkríž na troch vrchoch a pochodovali pod slovenskými zástavami. - Myslel som na vás, reku, keby ste to videli! Spomínali sme vás, keď sme sa dívali na zástavy a na erb. Taký veľký som ešte nevidel. Aj som si zaumienil, že vám to poviem. Usmial sa, poobzeral. Bol by mi azda i ruku stisol, ale to by bolo už príliš proti predpisu. A predpis zachovával, ibaže teraz dával do predpisu kus z to­ ho, čo je v každom z nás dobré; v každom, i v najhoršom. Na druhý deň mi aj iní bachari, ale i mukli, čo mali návštevu, rozpráva­ li podrobnosti o pochodoch študentov na Bradlo. V Mestečku ich privítali, aj v Drahovciach, aj v Maduniciach, všade sa pridávali mladí, nebolo možné odolať. - Moja dcérka pribehla, rýchlo-rýchlo, idem..., hovorí. A márne zalamo­ vala moja rukami. Musela jej narýchlo niečo zabaliť, vzala si celý batoh, „aj pre chlapcov". Na prsiach už mala malý erb, všetci to mali a utekala. Od nás ich odišlo, vraveli mi, vyše päťdesiat. Okopával som vo väzenskej záhrade, prišli traja dozorcovia nakupo­ vať šalát, či čo, a traja naraz bez toho, že by sa jeden bál druhého, rozoberali svoje zážitky, jeden z Bradla, druhý z Bratislavy a tretí zase reprodukoval zážitky svojho syna, ktorý bol na nejakom mítingu v Parku kultúry v Brati­ slave. - Musel som hľadať staré knihy, vojtešské a také, no, i vaše, z času, keď ste boli ministrom. Chcel vedieť ako to vlastne bolo s Tisom a s vami. Dozvedel som sa o zaujímavých ozvenách Husákových odpovedí na otáz­ ky vysokoškolákov a, pravda, netajil som svoju radosť. No najviac mnou pohýbalo, že sa deti dozorcov učia spievať Kto za pravdu horí a chcú vedieť

celú túto hymnu i jej posledný verš. To už nieje obnova iba národná. A že ide o hlbší prerod všetkých, vidieť i z faktu zdanlivo bezvýznamného: - Predstavte si, môj svokor, ktorý každý groš tri razy obráti, než ho vydá, platil študentom a bol by im zaplatil celú krčmu za tie zástavy a za ten erb. Tak hovorili tí traja medzi sebou, traja, prosím a predo mnou, pred zá­ hradníkom i pred skladníkom z kuchyne, ktorý prišiel neskoršie po cibuľu. Pridal sa, započúval sa a nikomu ani len na um neprišlo stíšiť si slová, priškr­ tiť myšlienku alebo radosť z nej. Dnes viem i mená bacharov, ale ich nepomenujem, čert nikdy nezaspí, teraz iba drieme. Už tým, že môžeme vedieť ich mená i podľa otca i podľa krstu, stali sa nám bližšími. V rokoch päťdesiatych dávali sme im mená podľa všelijakých vlastností, príhod alebo výzoru: Nosárius, Vajčiak, Fajočka, Kovboj, Vajgl, Ryšavec, Chuchňavý, Sympaťák, Kozí bobek, Pán vôl, Sloní... (nechcem povedať čo), Hvízdavý Dan, Partizán, Gôring. Nie, Gôring to bol starý Nosálek, toho pra­ vé meno sme ešte vedeli, pred rokom 1950 nerobili z mien štátne tajomstvo. O každom z nich dala by sa napísať kniha lebo aspoň kurzívka a nie o každom po zlom. Študoval som ľudí, mal som času - a vyšlo mi to, čo sme vedeli a čo vede­ li i dávno pred nami: niet zlých ľudí, niet diablov, sú iba ľudia slabší a silnejší v odolávaní zlu. V každom je niečo z Adama pred jablkom a niečo po jablku. Rozhoduje, či sa ho dotkla Božia amnestia, či ju prijal a v akej miere. „Ve­ decký" iks-ypsilonizmus má iné slová, iné poučky o veci. Dokonale zlého systému, ako i dokonale zlého človeka niet. To iba najnovšie učili naše deti, že jedni boli a sú čierni a my sme boli, sme i budeme na veky vekov bieli. - Keď my niekoho obesíme, tak to bol diabol, zradca, vyvrheľ. Čo sme nerobili my, to bola samá okupácia, nesloboda, temno, vykorisťovanie. My sme však každú krajinu, kam vstúpil náš vojak, oslobodili, k nám sa každý národ pridával dobrovoľne, za nás, za našu kandidátku vždy hlasuje - a to neraz pod zástavami a za vyhrávania kapely - najmenej deväťdesiatdeväť percent národa. Dnes už tak nehovoria, dnes už i niektorého obeseného uzná­ vajú za človeka. Dávajú mu ulice, námestia, pomaly aj pomníky, (pravda len jedným, svojim, ale hlavná vec, že začali). Väzenia sa stávajú znova ľudský­ mi, pokiaľ väzenie ľudským byť môže. Prepáčte, že som odbočil, ale ja sa rád zastavím, rád odbočím. Som sla­ bý hriešnik a som rád, že môžem byť občas nedisciplinovaný. „I starý dobrý Homér chvíľami zaspal", poznať to na jeho hexa- či pentametroch, ako všetci vieme. Napokon aj čert niekedy zaspí, i keď nie tak dokonale a navždy, ako by sme si želali. Ostatne, kto vie? Život by bol úžasne fádny, nebolo by s čím a proti čomu zápasiť, nebolo by ani zásluh, ani metálov. Slovom, nakoniec nám vyjde, že zaplať Pán Boh aj za čerta. Nebolo by iste od veci zapísať si, aspoň pre seba (veď tieto riadky sa u nás nik neodváži dať do tlače), že bachari sa menili pred mojimi očami a že sa

chystal zázrak nielen v Leopoldove, ale v celom našom svete. Bola nádhera žiť v tomto očakávaní, lebo naisto tu platí, že očakávanie zázraku je viac ako zázrak samotný! Každé očakávanie je také. Očakávanie súdu, popravy alebo i objatia dievčaťa je viac ako objatie, ako súd, ako smrť. Viem o tom niečo. Pre mňa bolo očakávanie výsledku premeny, ktorú som pozoroval na naj­ horšom bacharovi Leopoldova, neobyčajným zážitkom. - Verte, najradšej by som sa i ja bol pridal k študentom. Bolo to akoby sa vyzliekal z kože, do ktorej ho obliekli ruzynskí „odbor­ níci na sprísnený režim". Niektorých z týchto odborníkov som videl „pracovať" v Ruzyni v roku 1950 a 1951. Keď ma vrátili do Leopoldova, videl som ich zaúčať a kontrolo­ vať bacharov leopoldovských, pravda len vybratých, spoľahlivých, akým bol vtedy aj „Nosárius". Treba dúfať, že išlo skutočne iba o kópiu, o navešané, nahúkané, nevlastné, čo nebolo podstatou. ***

Posledný deň vo väznici V izbe sa vystriedalo už asi pätnásť, vari až dvadsať príslušníkov väzen­ skej stráže a všetci boli úctiví, všetci dobrého srdca ku mne. Úradne mi ešte stále nič neoznámili, no, prirodzená vec, už som vedel všetko. Znova a znova sa vypytujú, kde bolo lepšie, či tu v Leopoldove alebo vo Valdiciach. Vedeli, čo poviem, no radi počuli, že v Leopoldove, prav­ da okrem toho nešťastného roku, či dvoch na začiatku päťdesiatych rokov. Chceli vedieť, ako sa cíti človek, aké má myšlienky väzeň, ktorý má za sebou triadvadsať rokov. Videl som, že ma študujú. I ja som študoval - ich i seba - ale iba jednou myšlienkou, druhou som súčasne riešil otázku, čo so zošitmi, ktoré sú plné poznámok, zážitkov, postretov so zaujímavými ľuďmi. V kachliach horí; v týchto starých, stuchlých múroch noci bývajú ešte i začiatkom mája dosť chladné. Tu nie je ústredné kúrenie, máme povolené akosi neúradne prižmúreným okom zohriať si aj izbu aj urobiť čaj, keď sa nám podarilo nahonobiť z debnárne odpadkov. Jedna myšlienka študuje, dru­ há balí a tretia rozhoduje: spáliť! Mám dva zošity plné zápiskov o väzenských zážitkoch. Materiál na celé knihy, pre režisérov, dramatikov, psychológov. Zápisky z prvých troch-štyroch rokov väzenia som vypašoval von. Do rokov päťdesiatych bolo možné písať a pašovať, kým ešte platili alebo dožívali reakčné predpisy. Potom vyše pätnásť rokov bolo vylúčenou vecou niečo vypašovať a každé napísané slovo hrozilo korekciou, ak nie horším trestom. Posledné tri roky zase bolo možné zapisovať bez väčšieho nebezpečenstva, ale vypašovať nešlo. Azda teraz? A čo, keď sa čert prebudí v bacharovi a bude chcieť prezerať kufor?

Konečne prichádza dôstojník s papierom. - Meno, číslo? Zbaľte si veci! „Zbaľte si veci!" Aký úžasný to býval rozkaz! Nikdy ste nevedeli, o čo ide, či len presťahovanie do inej cely, či cesta do Ruzyne, do inej väznice, či do korekcie. Nevedeli ste a nesmeli ste sa opýtať. Ešte pred dvoma-tromi rokmi vo Valdiciach! Za tri-štyri minúty ste museli byť hotový. Ani ste ne­ vedeli, s kým budete v cele, a spoločník v cele môže znamenať trojnásobný trest; alebo zase úľavu, oddych - strach i nádej; vždy neistota, čo bude o päť minút. - Honem, honem! Akoby horelo. Museli ste si vziať rozrobenú prácu, drôty, retiazky, svoje nástroje - všetko ste v rýchlosti pomiešali. Potom o niekoľko krokov ďalej ste v inej cele mali roboty na celý deň, kým ste všetko roztriedili a norma nebola splnená. Čo to boli za ponižujúce chvíle, aké útoky na nervy! Darmo ste sa usilovali zachovať rovnováhu, pokoj - stačilo jedno „honem" a ruplo to. Pravda, vždy doplatil väzeň, ak sa už neovládal. Ale dnes? Aké iné sú tie slová, tie isté slová. Nie sú rozkazom, nemajú v sebe nič iné zo svojho vyše dvadsaťročného obsahu, sú nové, sú ako sľub, ako pozdrav, ako želanie. No neprestali byť útokom na nervy. - Len pokojne. A ja pokojne, aspoň naoko pokojne, s najväčšou nevinou hádžem do kachieľ staré haraburdy a medzi nimi spomienky, v ktorých som si chcel zachovať: rozhovory a zážitky s biskupmi Buzalkom, Gojdičom, Vojtaššákom, Zelom, s provinciálmi všetkých rádov, s opátmi, s „tajnými" biskupmi, s predsedami vlád, ministrami a poslancami všetkých smerov a režimov, čo boli a sú v Č-SR, s generálmi starej česko-slovenskej armády, slovenskej ar­ mády, novej česko-slovenskej, nemeckej a maďarskej - s ktorými som bol v zajatí na konci druhej svetovej vojny, s politikmi všetkých štátov Európy, s gréckym predsedom vlády, s ministrami Pobaltských štátov, s ktorými som bol u Američanov, zážitky s prominentmi všetkých profesií, s aristokratmi zo starých kniežacích rodín, ale i zo sveta slávnych lúpežníkov, kasárov, sobáš­ nych podvodníkov a chuligánskych kráľov. Teraz horia v kachliach. Ale už tým, že som si ich zapísal, zachovali sa mi v pamäti. Takú zvláštnu pamäť mám, ak si zapíšem udalosť, vidím ju pred sebou, prostredie, kolorit chvíle, čerstvo zachytený rozhovor. Všetko mi ožíva vizuálne. Stali sa mi také veci. V prvých rokoch svojho väzenia, kým ma neukradli z Leopoldova do Ruzyne, bol som učňom, pomocníkom a pomaly už maj­ strom, i keď dosť mizerným, v našej kníhviazačskej dielni v Leopoldove. Na­ ším šéfom a hlavným dozorcom bol I. Ježko, jeden z nezabudnuteľných ľudí, akých býva medzi dozorcami málo. Vedel dodržať predpis s takým taktom, že nám pri ňom ani len na um neprišlo, že sme väzni. Keď sa mu narodilo dieťa, keď mal v rodine sobáš alebo i pohreb, aj my sme boli účastníkmi krstín, svadby alebo karu. Priniesol výslužku, bol čaj alebo čierna káva, zavinšo­ vali sme mu a robota išla radostnejšie, s chuťou. Mali sme niekoľkonásobne

väčší a hlavne lepší výsledok, ako neskôr pod prísnym dohľadom bacharov ruzynskej výchovy a metódy. Formálne sme splnili normy, ale i najbiednej­ ší kníh viazač by sa hanbil za takú kvalitu. Ježko sa vedel postarať o dobrú a výnosnú prácu. Prichádzali k nám celé knižnice z rozličných centrálnych inštitúcií, vysokých škôl, súdov i niektorých súkromných osôb na zaviazanie. Pravda, mne sa ušli knihy, ktoré ma najviac zaujímali. Niektoré state som si z nich vypísal. Napríklad z Boja o banky stať, ako sovietske lietadlá previezli určitú časť zlatého pokladu, ktorý bol uložený v banskobystrickej Národnej banke, do Moskvy. Neskoršie som si zapísal, čo som čítal v iných serióz­ nych prácach o „osudoch" slovenského zlatého pokladu. Prešlo mnoho rokov a vzali ma do Ruzyne a v Ruzyni chytil opraty i nakrátko. - Čo je so zlatým pokladom, kde je? Vieme, že ste o ňom informovaný. Vy ste vtedy predsedali ministerskej rade, lebo Tuka bol už chorý, vyradený. Musíte nám všetko „vykrámiť". V tomto prípade som prejavil náramnú ochotu. Nikdy som nechcel sám napísať odpoveď na otázky a teraz som to sám navrhol. - Dajte mi papier, pero! Napíšem podrobne! Dali. Do cely mi dali papier a pero! To už neboli roky päťdesiate. Taký zázrak, pero a papier v ruzynskej väznici, v päťdesiatych rokoch ani len pred­ staviť si neviem. Napísal som presne, čo bolo v tej a tej knihe. Autor Boja o banku (Dr. Kováčik) na strane dvadsiatej v jadre napísal toto: Hoci mali so­ vietski letci veľké starosti, bolo treba odvážať ľudí, najmä svojich ranených, Sovieti vyhoveli žiadosti povstaleckých činiteľov a odviezli toľko a toľko metrákov zlata a iných cenností do Moskvy. Pomenoval som vydavateľstvo knihy, dátum časopisu a keďže išlo o pramene také vážne, oficiálne a straníc­ ke, museli sa uspokojiť. Celý zlatý poklad Slovenskej republiky, všetko zla­ to, nazbierané z darov ľudu na začiatku štátnej samostatnosti Slovenska, teda v roku 1939, zostal nedotknutý v Národnej banke v Bratislave, okrem časti, ktorú pred bombardovaním Bratislavy odviezli a uložili na iných miestach. Čo sa stalo s touto časťou pokladu, o tom svedectvo vydávajú citované pra­ mene. V roku 1962, v auguste, sme sa museli vo Valdiciach pozerať na film o slovenskom zlatom poklade. Ukazovali gardistov, ako habali zlato od židov, ako im brali šperky, predtým, než ich hádzali do masových hrobov. Potom sa s týmto židovským zlatom ponáhľali cez hory a doliny do Bratislavy, kde zlato odovzdávali Národnej banke. Ja som podľa filmu stál nad horou zlata a preberal i ďalšie hory a to všetko vtedy, keď som už dávno nebol hlavným veliteľom. Svoje obecenstvo v roku 1963 páni režimu pokladali za také pre­ vychované, že mu mohli servírovať tvorenie zlatého pokladu na konci roku 1944, hoci každý na Slovensku vedel, že zbierka naň bola v roku 1939. Mohli filmovať, ako berú gardisti zlato od židov na ten poklad, hoci tisíce, státisíce slovenských ľudí, ktorí dávali svoje snubné prstene, zlaté hodinky, náušni­ ce, náhrdelníky, retiazky a iné zlato, dostali za svoje dary železný prsteň s ná­ pisom „Slovenský štát ďakuje". Taký prsteň je podnes v nejednej rodine -

a i oni sa mali presvedčiť, že zlato pochádzalo z masových hrobov, pri kto­ rých sa gardisti dali filmovať filmármi, čo v čase zbierky na zlatý poklad ešte ani ľudovú školu neskončili (a ak skončili, potom sami boli v HG). I takéto poznámky som mal zaznačené v zošitoch, ktoré teraz museli do kachieľ a horeli v nich spolu s historkami o Husákovi, Novomeskom a Holdošovi, o Ivanovi Horváthovi, temer o všetkých, ktorých osudy, niekedy až tragické, nemôžu neotvárať oči. Tragické osudy horeli pomiešané s kurzívkami o tom, ako kradol pod­ predseda pražskej vlády Ursíny šalát z väzenskej záhrady, kde práve pra­ coval, pre podpredsedu vlády Slovenskej republiky. Alebo o tom, ako „pod lipou" rozoberal udalosti a záhady z augusta 1944 a dozvedal sa o záhadách augustových roku 1939, o prípitkoch von Ribbentropa na Stalinovo zdravie a Stalinových na Hitlerovo zdravie, o prípitkoch, bez ktorých nemohlo prísť k rozdeleniu Poľska, k Osvienčimu, ku Katynskému lesu a vôbec k druhej svetovej vojne už v septembri 1939. Presvedčil som sa, či všetko zhorelo a chytil som svoje „zbalené". Dôstojník prikývol a opýtal sa: - Môžeme ísť? Taktne a úctivo otázkou dával rozkaz. Z izby sme išli dvaja starí. Naj­ mladší zostal, lebo okrem politického trestu mal aj nejaký iný, už vo väzení nadobudnutý, a naň sa amnestia nevzťahovala. Pri podávaní ruky mi bolo ťažko. Dobrý chlapec, dobrý priateľ. Bol slepý, ale pozorný a vždy vedel nájsť spôsob nejako poslúžiť, pobaviť, hoci sám zápasil so svojím nešťastím a mal čo robiť, aby sa pod ním nezrútil. Prvé kroky boli smutné a váhavé. Zastavili ma. Vrátil som sa odo dvier ešte raz mu podať ruku a, čo som ani nechcel, objal som ho. Chlapec sa roz­ plakal plačom, na ktorý dlho nezabudnem. Pocity ľútosti, ba aj zahanbenosti, sa ma držali ešte dobrú chvíľu a mys­ lím, že aj Ostravčana. Obaja sme odchádzali hodne pomýlení. Naše kroky by boli ľahšie, celkom ľahké, keby sme išli všetci traja. Chodba je plná nervozity. Ešte sa všetci nevzdávajú. Niekedy trvá i pol dňa, kým všetkých amnestovaných pozbierajú, roztriedia, no z nášho odde­ lenia - ukázalo sa, odišli sme len my dvaja. Na dvore pracujú kovošroťáci: Česi, Slováci, Maďari, hodne je Cigánov. Všetci ma poznajú a mám pocit, že mi nezávidia. Aj oni hovoria: Triadvadsať rokov!

III. CESTA K ŠTÁTNOSTI ^Úvodné fragmenty 197 Akým zázrakom som ostal nažive ? Akým zázrakom sa stalo, že som zostal nažive práve ja, posledný z „tro­ jice", ktorý mal byť prvý na popravisku? Mám pred sebou hieroglyfy svojich zápiskov, ktoré sa zrodili v očakávaní popravy. O poprave už nebolo možné pochybovať - sám predseda česko-slo­ venskej vlády198 otvorene o tom rečnil, čítal som jeho reč v novinách (prepa­ šovali mi ich vysokoškoláci, ktorí sa len preto dali zatvoriť, aby boli našimi chodbármi) a jeden z obžalobcov199 tým začal prvý zápisničný výsluch slo­ vami: - Koho, keď nie vás? Prezident Tiso bol „menším zlom" a bol kňaz. Pred vznikom Slovenskej republiky i za jej trvania boli Tisové skutky a postoje v lepšom svetle než moje, bol obľúbený. I keby ho odsúdili na smrť, predpokladalo sa, že dostane milosť. Predseda vlády Tuka bol na smrť chorý, jeho dni boli spočítané, chví­ ľami už ani hovoriť nemohol. Stále ležal a museli mu dať do cely ošetrova­ teľa (ten ho vozil na výsluchy a pojednávania). Bol som presvedčený, že ho nepopravia, nemôžu s ohľadom na úzus a vyčkajú tých pár dní. - Ale niekoho z vedúcich činiteľov popraviť musíme, povedal mi obžalobca Dr. Rašla. A koho, keď nie vás? Potom sa zháčil, a začal vysvetľovať, odôvodňovať a uspokojovať. Povedal mi to bez zlomyseľnosti, v dobrom, aby ma upokojil, pripravil. - Ste predsa muž. Raz ta každý musíme. Ostatne, máte za sebou pekný kus života. A niečo ste dokázali. Viem, deti, žena, bude im ťažko, ale uvážte, keby vás nechali nažive, odsúdiť by vás naisto odsúdili. A celý život hynúť v žalári! To je, priznajme si, ešte horšie než smrť. Nuž, uznal som. Rašla dôvodil: - V Bulharsku popravili toľko a toľko politických zločincov, v Rumun'" Takýto nadpis je v rukopise. - kk 1,8 Bol to Zdenék Fierlinger (1891 - 1976), predseda česko-slovenskej vlády v rokoch 1945 - 1946. 199 Ako ďalej uvádza Alexander Mach, išlo o Antona Rašlu, v rokoch 1946 - 1947 obžalobcu v procesoch Národného súdu v Bratislave

sku vari ešte viac, v Maďarsku popravili Szállásiho, Bárdossyho,200 Imrédiho, Jarossa201 a desiatky ďalších. Z toho vychodilo, že u nás musí byť aspoň desať-pätnásť popráv vedúcich činiteľov. Hovoril ležérne, bez hnevu, temer priateľsky a naisto bol presvedčený, že je humánnejšie popraviť človeka, než ho držať celé roky vo väzení. Rodina je z toho v stálom smútku, žena i deti majú celý život, akoby mora ležala na ňom. Cesty do väzenia, balíky - pred­ stavte si len, koľko balíkov! A neustále otázky, či je zdravý, či nehladuje, či sa nám vráti a kedy a aký? - Poprava trvá pár minút, ale časom všetko prebolí. A ľudia sa na vás, aspoň tí vaši, nepozerajú zlým okom. Deti, manželka budú vo vás vidieť mar­ týra, nejaký čas budú navštevovať hrob, kde-tu si poplačú, ale po roku, po dvoch... Slovom, upokojil ma. Najmä tých balíkov, tých by bola škoda. Mesačne jeden, do roka dvanásť, za desať rokov, za dvadsať, za tridsať... Vtedy som ešte nevedel, na aké cesty sa dostane humanita. Keď som sedel dvadsiaty tretí rok, balíky boli už len dva do roka, ak som nesplnil normu, iba jeden, aj to len dvojkilový, alebo ani jeden. A tak rodina nebola toľko za­ ťažená. V dvadsiatom treťom roku môjho väzenia sa začali obnovovať staré zvyky: návštevy, balíky zasa mali byť štvrťročne. Reku, pomaly sa vrátime do starých zlých časov, do rokov nášho štátu alebo prvej C-SR alebo dokonca Rakúsko-Uhorska. Každý mesiac, ba každé dva týždne balík - ale toho som sa už nedočkal. Politická úvaha vylučovala, žeby popravili Tisu, za ktorého intervenovali biskupi, predpokladal sa ohľad na Vatikán a na rozličné staré zásluhy: Beneš mohol hlavne Tisovi ďakovať, že Hlinková ľudová strana, ktorá v otázke voľby prezidenta mala kľúčové postavenie, rozhodla v jeho prospech. Tiso bol až do marcových dní roku tridsiateho deviateho za česko-slovenský rá­ mec, nepatril medzi takzvaných radikálov ako napríklad ja. A mnoho iných argumentov hovorilo za Tisu. Zdravý politický úsudok vravel: popraviť Ti­ su by znamenalo službu slovenskému štátu, bola by to nenapraviteľná poli­ tická a ešte viac psychologická chyba, akú si Benešova Praha nemôže do­ voliť. Rozumne sa dalo očakávať, že Tisu nepopravia a že Tuku nechajú umrieť. Ale jeden z nás musí byť popravený. „A kto, keď nie vy?" Bol som za štát, 200

László Bárdossy (1890 - 1946) - maďarský politik a diplomat. Od roku 1920 pracoval na mi­ nisterstve zahraničia ako šéf tlačového oddelenia. Vyslanec Maďarska v Londýne ( 1 9 3 1 - 1934) a v Bukurešti (1934 - 1938). V roku 1941 minister zahraničia a po Telekiho samovražde minis­ terský predseda. Za jeho predsedníctva Maďarsko vyhlásilo vojnu Sovietskemu zväzu a USA. V roku 1942 ho M. Horthy pozbavil predsedníctva vlády. Odsúdený na smrť zastrelením a po­ pravený v roku 1946. 201 Andor Jaross (1896 - 1946) - maďarský menšinový politik v Č-SR, predseda Zjednotenej maďarskej strany. Po Viedenskej arbitráži minister pre okupované južné Slovensko. Poslanec Národného zhromaždenia Č-SR, v rokoch 1938 - 1945 maďarského parlamentu. Minister v Szálasiho vláde. Po vojne v Maďarsku odsúdený a popravený.

za samostatný štát. Bol som rozhodnutý i pred súdom vytrvať na stanovisku, ktoré som presadzoval vo svojich prejavoch dobre pred 14. marcom 1939. Obžalobcovia nám ponúkali záchranné pásy: konali ste v stave núdze, do­ nútili vás Nemci, nebolo iného východiska. Zmenší sa tým i vaša vina i vec 202 Slovenska bude v lepšom svetle. Traja obžalobcovia Národného súdu (Rigan, Šujan, Rašla a občas i štvrtý - Gero), vypočúvali ma zápisnične desať mesiacov a za taký dlhý čas, keď vás denne obracajú, skúmajú každý váš krok temer od detstva, zblížite sa i čo by ste boli na smrť nepriateľmi.

Neboli sme donútení, my sme nútili Nemcov Vznikla kuriózna situácia. Pripisoval som si väčšiu „vinu", než mi dávali obžalobcovia. Mali tému, už neviem, či svoju, či predpísanú, že Slovenská republika nebola štátom, že ju chceli nie Slováci, ale Nemci. Nanútili nám ju a my sme ju prijali z donútenia, z núdze, lebo nebolo iného východiska, inak by Slovensko rozkúskovali a obsadili Maďari, Poliaci a Nemci. Pravda, i tak sme spáchali zločin, ale bol to zločin menší, než keby sme vyhlásili sa­ mostatnosť Slovenska bez donútenia. No ja som sa hlásil k tomu „väčšiemu zločinu" a podarilo sa mi „usvedčiť sa" z neho. Dokazoval som a dokázal: Nie Nemci „nútili" nás, ale my sme nútili Ne­ mcov, aby sa postavili za myšlienku samostatnosti Slovenska proti pôvodné­ mu maďarskému zámeru, pre ktorý si Maďarsko postupne získavalo a čias­ točne už získalo Talianov, časť vplyvných politikov Francúzska i Anglicka, Poľska a Nemecka. Obsadenie Slovenska Maďarskom bolo temer na progra­ me dňa, každého dňa druhej polovice roku 1938 a začiatkom roku 1939. My sme mali viac príčin obávať sa Maďarov než Česi Nemcov. Pre Maďarov pracovali silné kapitálové kruhy anglických konzervatívcov (tlačový magnát lord Roťhermere203 atď.). Maďarská iredenta mala úspechy v Paríži, Berlíne, ešte väčšie v Ríme a vo Varšave, podporoval ju židovský kapitál, podporovali ju vplyvné cir­ kevné kruhy, ktorým bola sympatická myšlienka obnovenia svätoštefanskej ríše - a raz darmo, vo Vatikáne mal väčšie slovo ostrihomský prímas kardinál Serédi,204 než trnavský administrátor Jantausch.205 202

Národný súd predstavoval najvyššiu inštanciu retribučného súdnictva v ľudovodemokratickej C-SR. Bol zriadený prezidentským dekrétom č. 17/1945 a nariadením SNR č. 33/1945. Okrem Tisu, Mácha a Durčanského súdil aj ďalších asi 85 osôb. Za predsedu súdu vymenovali Igora Daxnera. V procese s Tisom, Machom a Durčanským boli obžalobcami Ľudovít Rigan, Juraj Sujan, Anton Rašla a Michal Gerô. Národný súd bol nástrojom politickej pomsty a mal mnohé črty, ktoré sú v rozpore so zásadami tradičnej európskej justície. 203 Lord Roťhermere (Harold Sidney Harmsworth, 1868 - 1940) - žurnalista, konzervatívny poli­ tik, majiteľ tlačového koncernu Daily Mail. V roku 1927 rozvíril kampaň za revíziu Trianonskej zmluvy, ktorá vyvolala veľký ohlas na Slovensku (tzv. rothermeriáda). 2m Justín Serédi, OSB (pôv. Sapuček. 1884 - 1945) - benediktín, cirkevný právnik, historik, arcibiskup, kardinál. Po vysvätení za kňaza v Pannonhalme (1908) pôsobil v Ríme ako profesor cirkevného práva na benediktínskom učilišti Anselmianum. Spolupracoval na príprave Kódexu

Čoraz napnutej ší sme pozorovali cesty zahraničných ministrov Maďarska a Poľska, Talianska a Nemecka, i cesty na vyšších úrovniach. Nemci obsadili Rakúsko a západ nepodnikol ani jeden vážny krok. Nebolo ani treba hlbšie študovať hlásenia agentúr, zo samotných oficiálnych správ o rokovaniach stávalo sa stále jasnejším, že Nemecko dostáva voľnú ruku „organizovať" ochranu Európy pred nebezpečenstvom z východu. Tým bol spečatený osud Prahy spaktovanej s Moskvou. Dnes vieme viac a spätne sme múdrejší, ale pred obžalobcami som mohol operovať len s faktami, ktoré boli známe kaž­ dému zasvätenejšiemu novinárovi už pred Mníchovom. Mníchov znamenal Hitlerovo panstvo nad strednou Európou. Spomínal som obžalobcom, čo znamenala pre nás - po opätovnom upo­ zornení musel som už i pri zápisničnom výsluchu hovoriť len za seba - teda čo znamenala pre mňa ozvena Mníchova v Prahe, ale ešte viac v Londýne a Paríži. - Len sa rozpamätajte. Bol som vtedy v Prahe, nikdy som nevidel váš­ nivej šie demonštrácie ako v posledných septembrových dňoch. Masy sa va­ lili na Hrad, generál Syrový zachraňoval Beneša. (Po rokoch sme hovorili o týchto zúfalých dňoch v Leopoldove i so Syrovým i s Beranom a dozvedel som sa nové okolnosti, ktoré len potvrdili, že sme dobre videli.) A ulica mala pravdu. Nik neposlúžil tak dobre Hitlerovým plánom ako kedysi pán Beneš. Bolo komédiou pre olympských bohov ako sa Beneš na­ šiel na jednej línii s Goringom v otázke Rakúska. Nemám po ruke presné dátumy ani znenie oficiálnych vyhlásení - tieto riadky píšem v horách,206 ak sa dostanem k príslušným kapitolám, dúfam, budem v Bratislave a vyhľadám niekde správy novín z tých dní. Mám však v dobrej pamäti intrigy, ktorými chcel Beneš prekaziť rodiace sa zoskupenie štátov Dunajskej kotliny. Keď preskočili správy o Mussoliniho sondáži, o schôdzkach rakúskeho kancelára so štátnikmi niektorých krajín niekdajšej Rakúsko-Uhorskej monarchie, Be­ neš začal biť na poplach, hoci bolo jasné, že pripravovaná konfederácia mala 207 zarúbať Hitlerovu cestu k anšlusu. Benešova slepota alebo žiarlivosť splo­ dila neskoršie okrídlenú vetu: „Radšej anšlus ako Habsburg!" A vôbec nešlo o Habsburga, to musel vedieť i Beneš, išlo o záchranu pred spojením Ra­ kúska s ríšou (a tým ovládanie strednej Európy Berlínom). Presne v ten deň, keď Beneš chcel „radšej anšlus než Habsburga", Gôring vyhlásil, že prvý 208 pokus o obnovenie Rakúsko-Uhorska bude pre Nemecko „casus belli", cirkevného práva. Po smrti kardinála Černocha (1927) ho vymenovali za ostrihomského arcibiskupa-primasa. 205 Pavol Jantausch (1870 - 1947) - biskup, náboženský spisovateľ. Vysvätený v roku 1894. Za trnavského apoštolského administrátora ho vymenovali v roku 1922 a za titulárneho biskupa v roku 1925. Zaslúžil sa o náboženský život a katolícku výchovu mládeže i kňazského dorastu. 206 Mach písal svoje spomienky v Malých Karpatoch na chate svojho zaťa Bišťana (Modra). 207 Anschluss = pangermanistické úsilie v Rakúsku a Nemecku, ktorého cieľom bolo pripojenie Rakúska k Nemecku. Cieľ sa podarilo realizovať v marci 1938. 208 Casus belli - dôvod na vyhlásenie vojny.

goringovsky otvorene, až surovo sa vyhrážal, že ríša okamžite zakročí so zbraňou v ruke. Benešovo želanie „radšej anšlus" sa splnilo. Prišiel anšlus, po ktorom vie­ dla priama cesta k Mníchovu, ale - vravím - logika dejinných síl nedovoli­ la, aby bol Mníchov bodkou. Keď v Prahe plačom a päsťami demonštrovali proti Mníchovu, v Londýne ho s jasotom vítali. Keď prišla správa o podpí­ saní dohody, v Anglicku a v spriatelenom Francúzsku v divadlách, kinách, v kabaretoch, v prednáškových sieňach prerušili program, aby mohli ozná­ miť obecenstvu „radostnú správu". Presne tak, „radostnú správu", a ľudia ju prijali s neopísateľným nadšením. Teda nielen vlády a monopoly, nielen generálne štáby a slobodomurár­ ske lóže (napriek vysokým funkciám, ktoré mal v nich Beneš a jeho najbliž­ ší), prijali Mníchov ale i ulice všetkých veľkomiest rozhodujúcich veľmocí; pravda, okrem ZSSR, ale tam ulice v tomto zmysle ešte nemali. Čo z týchto skutočností vychodilo pre nás, pre slovenský národ, pre našu slovenskú krajinu? Mohli sme založiť ruky do lona a čakať. Boli medzi nami vážni ľudia, ktorých filozofiu pre kritické chvíle vyjadrovalo porekadlo: Keď sa veľkí bijú, malí pod stôl. Lenže Ľudová strana mala väčšinu slovenských hlasov. Od októbrových volieb v roku 1925, ba už od župných volieb v roku 1923 mala stále väčšinu a bola povinná vziať na seba zodpovednosť a konať. Tak sme sa pozerali na veci my „mladí", a kým žil Hlinka, v tomto smere i on bol mladý, bol radikál. Keby bol žil, kráčal by cestou k 14. marcu a 14. marca. Bol som jedným z dvoch, ktorých si dal Hlinka zavolať k svojej smrteľ­ nej posteli. Sidora a mňa. Dosiaľ napísaná malá literatúra okolo tejto veci je hodne jednostranná a práve o ňu sa opierajú niektorí historici dokazujúci, že Hlinka zanechal testament a že prikázal zostať verným Prahe. Vraj, keby žil atď. Pokiaľ „keby" patrí do histórie, bude hovoriť za 14. marec i v mene Hlinkovom. Hlinku už nemohli postaviť pred súd. Môžeme si predstaviť, čo by ho čakalo len za reči posledného roku svojho života: „S Bohom Prahe" - Žili­ na, január.209 Novoročný úvodník 1938 v Slováku za uplatnenie suverenity slovenského národa. V apríli 1938: „Povedieme vás čoskoro do rozhodujú­ ceho boja za právo národa." Hlinkov turíčny prejav pri rozvinutí originálu Pittsburskej dohody na bratislavskej manifestácii. Hlinková odpoveď talian­ 210 skemu žurnalistovi: „...A ktorý národ nechce byť samostatný?" V auguste pred svojou smrťou, pri rozlúčke s Dr. Hletkom, predsedom delegácie, ktorá priniesla z Ameriky originál Pittsburskej dohody, Hlinka povedal slová, kto­ ré sme neskoršie označili za úvod k 14. marcu. Týždeň pred svojou smrťou z balkóna ružomberskej fary Hlinka dal prisahať. Nepamätám sa na presné 209

Na veľkej ľudovej manifestácii 25. januára 1938 v Žiline Hlinka povedal: „Ak nás Praha ne­ počuje, ak Pittsburská dohoda, autonómia, nestane sa skutkom, tak povieme Prahe: S B o h o m ! " 210 VNUK, F.: Andrej Hlinka, tribún slovenského národa. Bratislava 1998, s 103.

slová, ale ich zmysel bol: Národe môj, zaprisahám ťa na tvoju česť, že v boji sa nepoddáš, neustúpiš, kým nezvíťazíš! Vidím umierajúceho Hlinku a vidím, ako plačúce masy ľudu dvíhajú ruky. Na také chvíle sa nezabúda. Deň pred svojou smrťou nadiktoval mi krátky prejav pre žilinský zjazd mládeže, študentstva i Orla. Keď som ho 211 čítal na žilinskom námestí, nevedel som, že čítam posledný Hlinkov odkaz. Neskoršie na manifestáciách za samostatnosť Slovenska som sa odvolával na tieto prejavy a odkazy. Preto si ich pamätám. Uvádzam tieto prejavy a uviedol som ich i pred obžalobcami na dôkaz, že nie Hitler, nie Nemci nám vnukli, alebo z nás vynútili hnutie za samo­ statnosť. Pravda, dlho sme hovorili „autonómia", ale (nechcem za iných, pí­ šem za seba) ja som pod ňou myslel štát, čo som neraz i výslovne zdôraznil. V niektorej z kapitol tejto práce odcitujem zo Slováka alebo zo Slovenskej pravdy referáty o prejavoch na tému: Stačí autonómia? Prirodzená vec, že nestačila, nebola riešením, nemohla ním byť. A pokiaľ sme hovorili o nej v dokumentoch strany, v návrhoch zákona, obsahovala všetky náležitosti su­ verenity, teda štát. Ešte v Slovenských ľudových novinách, ktorým som bol redaktorom v dvadsiatych rokoch, sme na prvé miesto kládli Cleveland a nie Pittsburgh, teda federáciu. Na trenčiansko-teplickom zjazde sme za základ štátoprávneho prebudovania Č-SR (pamätám sa na formuláciu, neraz som o nej písal po zjazde) kládli princíp federatívny, teda štát! (To bolo v roku 1932!) A tak od roku 1925 právom...212

Vypočúvania a dialógy s obžalobcami 213 Bol som pri tom a zostal som nažive. Uplynulo takmer tridsať rokov od toho dňa, ktorý som pred súdom nazval tým najšťastnejším. Za cesty, ktoré viedli a ktoré z neho vychádzali, žil som poldruha roka v očakávaní popravy. V tých neistých dňoch nebolo nič také isté ako práve táto poprava. A nielen moja. Chodbár - vysokoškolák, ktorý sa dal zatvoriť len preto, aby nám bol chodbárom - našiel spôsob, ako mi prepa­ šovať do cely výstrižky z novín, a tak som sa dozvedel o prejavoch predsedu vlády, budúceho predsedu senátu, ktorý nás mal súdiť a iných takých činite­ ľov o tom, čo nás čaká. Jeden z mojich obžalobcov, Dr. Anton Rašla, hneď na začiatku zápisničného výsluchu povedal mi celkom neprokurátorsky: 211 212

Pozri: VNUK, F.: Mať svoj štát znamená život. Bratislava 1991, s. 160 - 165.

Kapitola nedokončená. Na začiatku tejto kapitoly sa opakujú rozhovory a udalosti spomínané aj inde. Ponechali sme ich z toho dôvodu, aby sa zachovala ucelenosť a súvislosť argumentov, ktoré autor nastoľuje. 213

- Načo sa hrať na slepú babu? Ste muž, svoje ste vykonali. Raz každý mu­ síme tam, čo na tom záleží, či o rok prv alebo neskôr? V Rumunsku popravili toľko a toľko prominentov. V Bulharsku, Juhoslávii, v Maďarsku popravili tých a tých ministrov... Menoval mi ich a vyšlo z toho, že i ja pôjdem. Významne dodal: - A koho, keď nie vás?! Pre slečnu zapisovateľku to bolo trochu tuhé, i dozorca za mnou si začal hľadať vreckovku a zatrúbil do nej. Dr. Rašla sa pozrel na nich udivený. Bol vojak a videl všeličo. Dal sa do filozofovania o pravej humanite, aby nám vysvetlil, že poprava nie je najhoršia vec. - Ak by vás nepopravili, museli by ste celý život alebo veľmi dlhé roky žiť vo väzení. Rodina by žila s vami podobne, v stálom strachu, v neprestajných otázkach, či ste zdravý, či to vydržíte, či nehladujete? Váš osud by ležal na nich. Každá návšteva, každý list, každý balík by bol samý plač, samá slza... Nie je lepšia smrť? Pár minút a je po všetkom. Žene, deťom, a uznám, i vám, nebude to ľahko. Ale aspoň sa na vás, čo len vaši, budú pozerať ako na hrdinu. Obetoval sa za národ, za samostatnosť, za štát. Iná vec, aká to bola samostatnosť, aký štát... Prerušil som ho otázkami o terajšej samostatnosti štátov strednej Európy, a dokazoval som, že Slovenská republika bola i pri ozrutnom svojom spojen­ covi práve taká samostatná ako Maďarsko, Rumunsko alebo Bulharsko. - Samostatnosť vám nanútili Nemci, oni rozhodli o rozbití Česko-Slovenska, vy ste robili, museli ste robiť, čo vám Nemci nadiktovali. - Nemuseli sme. Mohli sme nevyhlásiť štát, mohli sme odstúpiť, mohli sme ísť na ryby, nechať Slovensko obsadiť Maďarmi, niečo Poliakmi, roztr­ hať. Veď viete, že Maďari mali na svojej strane nielen Taliansko a Nemec­ ko, ale získali si aj Poľsko. Rozličnými akciami (Rothermere atď.) dokázali ovplyvniť vo svoj prospech časť rozhodujúcich kruhov Anglicka i Francúz­ ska. O Č-SR bolo rozhodnuté už dávno predtým, než sme my začali akciu za samostatnosť. Len politický analfabet nevidel, čo sa dialo v Európe od roku 1935, od chvíle ako Praha podpísala pakt s Moskvou. Na západe sa začalo preskupovanie záujmu a postoja. Osud Č-SR bol spečatený. - Ste právnik, vojak a politik. Niečo som vedel o tej vašej ilegalite. Zá­ chranu ste videli v ZSSR, dobre, ste komunista. Ale my sme práve preto išli s opačným táborom. Preto sme sa opreli o Nemecko. Nebolo iného výcho­ diska. Bolo by nám azda milšie, keby na mieste hitlerovského Nemecka stá­ lo briiningovské, alebo Anglicko, alebo Amerika, ale nebolo v našich silách meniť zemepis a stvoriť geopolitické skutočnosti podľa našich želaní. To všetko viete, musíte vedieť! Ostatne, aký bol Hitler v rokoch tridsiatych? Zvolilo si ho Nemecko, kto­ ré dalo svetu rovnako Kanta a Hegela, Goetheho a Schillera, Beethovena, Wagnera, Marxa...

Zápisničný výsluch neraz prešiel do takéhoto diškurzu. Obžalobcovia, ktorí boli podľa Vyšinského štýlu práva súčasne vyšetrujúcimi sudcami, možno zámerne začínali debaty, aby vyhnali zajaca z kríčka. A boli štyria proti jednému. Dr. Rigan, Dr. Rašla, Dr. Šujan, a pre niektoré zvláštne otázky (vysídľovanie židov a podobne) Dr. Gerô. Mne boli tieto odbočky veľmi vítané a neraz obžalobca sa stal zajacom. - Boli ste donútení, uznajte, veď je to vo váš prospech. Boli ste zasle­ pení, Nemci vás zaskočili, využili, zneužili, vyvolávali strach z Maďarov, Poliakov. Vás štvali proti Maďarom, Maďarov proti vám a tak vás donútili vyhlásiť štát, rozbiť republiku, aby ju nie oni rozbili. - Nie tak. Logiku by ste mali dobrú, dedukovali by ste dobre, lenže pre­ misy nemáte v poriadku. Východisko nášho konania bolo iné, bolo dané fak­ tami, na ktorých sme my nič nemohli meniť, ale tieto fakty boli iné, než vaše predstavy o nich. I Hitler bol iný pred vojnou a iný za vojny. Na Hitlera sa treba pozerať očami rokov 1937 - 1938. Vtedy i Beneš hľadal cesty k Hitlerovi, všetko podnikol, aby sa Č-SR zblížila s Hitlerovým Nemeckom. Nešlo nám o ideologické veci. Išlo o život. Boli sme tak pevne presvedčení o tom, že jedinou odpoveďou na všetky obavy, na všetky neriešiteľné problémy, na všetky zúfalé otázky tých dní bola perspektíva samostatného štátu i proti plánom maďarským, i proti praktikám českých centralistov, ktorí len vtedy boli ochotní hovoriť o slovenskom práve vážne, keď boli pritisnutí a len čo tlak povoľoval, dostávali sa na benešovské platformy. Tak sme verili, že sme svoju vieru hlásali ako hotovú vec, ako skutoč­ nosť. Chceli sme vytvoriť a aj sme vytvorili takú situáciu, že ak by nevyhlásil samostatnosť snem, vyhlásime ju na Námestí slobody. Je dobré, že boli zachované všetky náležitosti legality. Ale ako to bolo s Fínskom, Litvou, Estónskom ako s Rumunskom, Bul­ harskom a napokon s prvou Č-SR? Vyhlasoval ich snem? A neboli rozhodu­ júce generálne štáby nemecké, francúzske, atď.? Ja som Rašlu chápal, viem, že ma chcel pripraviť, naliať mi čistého vína a skutočne mi poslúžil. Potvrdil, čo som už sám vedel, a nehrali sme sa na slepú babu. Hlavný obžalobca Dr. Rigan a obžalobca Dr. Sujan zrejme tiež vedeli, čo ma čaká, ale nehovorili o tom. Dr. Sujan začal spomienkou: - Písali ste proti mne, bili sme sa, ale ja vás uisťujem, že sa tým nedám ovplyvniť. Sujan bol za česko-slovenskú národnú jednotu a tuhý odporca slovenskej národnej samostatnosti; hoci Slovák, nepokladal Slovákov za národ a písal po česky. Podpisoval sa nie Juraj, ale Jirí Sujan, za čo som sa ja do neho občas poriadne zarezal vo svojich kurzívkach. Zaimponoval mi až za Slovenskej re­ publiky. Prihlášku do HG, ktorá mala byť spočiatku povinnou organizáciou,

vyplnil tak, že pobúril celú gardu v Krupine. Do príslušnej rubriky, v akých bol organizáciách, v akej strane, atď., napísal, že bol sociálny demokrat a že sa naďalej hlási k svojmu presvedčeniu česko-slovenského sociálneho de­ mokrata. Šujan bol okresným sudcom v Krupine a garda žiadala jeho odstránenie. Na vec sa pamätám preto, lebo som sám musel o nej rozhodnúť. Šujan sa žiadal do Banskej Bystrice, nuž dostal sa ta a na miesto, s ktorým bol spo­ kojný. A Dr. Šujan pokračoval: „Napokon nebolo všetko zlé a v tom podstatnom ste dostali za pravdu, môžete sa cítiť víťazom; takéto vedomie je silou a preto vám nebude ťažko, čokoľvek príde. Mali ste pravdu, vyhrali ste, môžete byť spokojný!" - Ano, vyhral som, a preto sedím. Vy ste prehrali, a ste mojím obžalobcom, som spokojný!214 Tak sa začal zápisničný výsluch. Trval osem mesiacov. Šujan mal veci vnútropolitické: príprava vyhlásenia samostatnosti, jej vy­ hlásenie, atď. Rašla mal otázky vojenské, gardy, účasť Slovenska vo vojne, ilegálne hnutia. Dr. Rigan ako hlavný obžalobca prichádzal ma vypočúvať vo veci medzinárodných vzťahov, dopĺňal a spájal materiál, kým obžalobca Dr. Gero mal hlavne veci týkajúce sa výsluchov s nemeckými činiteľmi a ži­ dovské záležitosti, ale všetok materiál bol taký pospájaný, že nebolo možné presne oddeliť, čo mal Rašla, čo Šujan atď. Vypočúvali ma striedavo. Súčasne vypočúvali Dr. Jozefa Tisu. Z otázok obžaloby som vybadal, čo asi vypovedal prezident. Často prerušili môj vý­ sluch ako obvineného a vypočúvali ma ako svedka vo veci ostatných mi­ nistrov, poslancov, veliteľov gardy, vojska a iných činiteľov Slovenskej re­ publiky. Usiloval som sa nikomu neuškodiť a bral na seba zodpovednosť za všetkých svojich podriadených, čo - prirodzene - nebolo žiadnym hrdin­ stvom, lebo dva razy ma popraviť nemohli. Keď som vycítil z otázok, že prezident svoju obhajobu založil na vine Nemcov, ktorí nás „donútili" a keď obžalobcovia s odvolaním na všetkých vypočutých reprezentantov autonomistického hnutia chceli mať i mnou po­ tvrdené, že Slováci boli proti vyhláseniu štátu, proti samostatnosti Slovenska, dostal som sa do ťažkého položenia. Prezidentovi som škodiť nechcel, ale jeho koncepciu o „donútení" som akceptovať nemohol. Zhrozil som sa, keď mi citovali obranu Tukovú, z ktorej vychádzalo, že ani on nechcel samostatný štát, že bol za zachovanie Česko-Slovenska na báze federatívnej, za zväzovú, za spolkovú republiku. Naznačovali mi (tu zdôrazňujem, že ma obžalobcovia 214

V rodine sa zachovala historka, ktorú mi povedala matka mojej ženy: Už po odsúdení eskor­ tovali A. Mácha vlakom do Bratislavy na súd ako svedka. Dozorca požiadal ženy, ktoré sedel: v kupé, aby im uvolnili miesto. Keď ženy otáľali, Mach im poradil: „Ženičky, vstaňte, lebo ja sedím preto, že som nepovstal". Moja manželka bokom uviedla, že ju to prekvapilo, lebo jej mama o tých veciach zvyčajne nerozpráva. - kk

nikdy k ničomu nenútili), že by moje previnenie bolo menšie a i Slovensko by bolo v pomere k ostatným krajinám v lepšom postavení, keby som i ja pri­ jal, že nám samostatnosť bola nanútená, že bola v záujme Nemcov a nie Slo­ vákov, že sme boli kvári nimi znásilnení a že i ja som konal „z donútenia". Niektoré okolnosti nasvedčovali tomu, že skutočne išlo o donútenie. Obžalobcovia o tom nepochybovali, boli priam po krk v dôkazoch, mali ich príliš mnoho pre túto svoju teóriu, ktorá bola nota bene oficiálnou náukou pre rečníkov, školy, tlač, no najmä pre súdy a teda v prvom rade pre obžalobcov. Videl som, akí boli prekvapení, keď som z bodu na bod uvádzal svoje prosté argumenty a podopieral ich odvolaním na oči a uši, na pamäť a osobnú skúsenosť, na logiku a úsudok samých obžalobcov: - Treba národ alebo jednotlivca nútiť, aby žil, aby si zachránil život, aby sa mal dobre, aby mal svoj byt a žil si v ňom svojím životom, podľa svojej vôle, ako každý iný dospelý človek alebo národ? Vlastný štát je prirodzený stav zdravého národa. Ak sme raz národom a chceme žiť ako národ samostat­ ným štátnym životom, je to výlučne naša vec a nik iný nemá právo nanucovať nám svoje umelé konštrukcie, že my národom nie sme, že síce máme svoju materčinu, ale i tá je zas dôkazom, že sme vlastne po slovensky hovoriaci Maďari alebo príslušníci kreácie, ktorú potrebovali pre mierové zmluvy a do fundamentu nového štátu.

Cesty k 14. marcu 1939 Osobné

vyznanie

Bol som pri tom a zostal som nažive. Uplynulo bezmála tridsať rokov od toho dňa, ktorý som pred súdom na­ zval svojim najšťastnejším.215 Za cesty, ktoré viedli k nemu a za činnosť, ktorá z neho vychádzala a ktorú obžaloba kvalifikovala ako trestnú podľa celej fúry paragrafov, žil som poldruha roka v očakávaní popravy a potom dlhé roky vo väzení. Teraz mi prichodí napísať, čo som prežil, ako sa to dalo prežiť a čo si o tom myslím. No raz neviem, ako začať. Začal som 14. marcom 1939, ale ukázalo sa, že sa treba vrátiť k sep­ tembru 1938 a ešte ďalej k januáru toho istého roka, keď sme vydali heslo „Do útoku!" Lenže „útoku" predchádzali akcie roku 1937 „Na Slovensku po slovensky!" a akcie predošlých rokov - „Slovensko Slovákom", Piešťan­ ský manifest v roku 1936, Pribinova Nitra v roku 1933, Trenčianske Teplice mladej slovenskej generácie v roku 1932, Matičný 12. máj toho istého roka, 215

Mach tým myslí 14. marec 1939.

Tukov proces v roku 1929, Rodobrana a volebné víťazstvo autonomistov v roku 1925, spory o tajnú klauzulu Martinskej deklarácie, ktorá zmizla a o jej originál, ktorý tiež zmizol. Toto sú roky 1925 - 1928, teda i roky Roťhermeriády216 a Vacuum juris.217 Všetky tieto udalosti mám v živej pamäti. Žil som nimi, dával som, ale ešte častejšie dostával v nich rany. Keď víťaz volieb z roku 1925, Slovenská ľudová strana, namiesto jedno­ duchého vyhlásenia autonómie chystala sa do vlády, putoval som prvý raz do väzenia. Do väzenia som išiel ešte štyri razy, ale dnes už viem, že to boli doslova „idylické väzenia", ktoré trvali vždy len pár mesiacov, raz dokonca len jeden mesiac a najdlhšie osem mesiacov. Bolo i tak, že som sedel iba niekoľko dní a vtedy sa v novinách písalo „martýr". Najpodarenejšie bolo, že i ja sám som si tak myslel. Hlinka mi písal až z Ameriky do väzenia „dulce et decorum",218 kde opravil Horácia: sedieť je viac ako umrieť. To boli časy! Český správca väznice ma prosil, aby som mu daroval Hlinkov list. Hovoril: „My sme mu v roku Černovej vypriahli kone. Chcel by som mať pamiatku od neho..." A mal som sa potom ešte lepšie. Mohol som písať do Slováka, redigovať týždenník Rodobrana, každý týždeň návšteva, strava zvonka. Orlice prinášali kytice, študentky mi písali zo všetkých krajín, kde boli na dovolenke, Janka Vlkova z Talianska, Baba Prídavková a jej muž Peter219 priniesli mi zo sva­ dobnej cesty kolínsku. Navštívili ma rodáci - Rodobranci zo Slovenského Medera a zo Šurian, prišiel Tiso, prišiel Sidor. Keď som odchádzal do trenčianskeho väzenia, na 216

Rothermeriáda - politická kampaň, ktorá vypukla koncom júna 1927, keď lord Roťherme­ re, majiteľ dvoch denníkov a niekoľkých periodík uverejnil v denníku Daily Mail článok pod názvom Hungary's Plače in the Sun (Miesto Maďarska na slnku). V článku sa dovoláva „spra­ vodlivosti pre Maďarsko" a prvým krokom v tomto smere mala byť revízia hraníc Maďarska s jeho susedmi. Maďarsku by sa mali vrátiť územia obývané Maďarmi, ktoré Mierová konferen­ cia nespravodlivo pridelila susedným štátom. Cesko-Slovensko by malo odstúpiť územie južné­ ho Slovenska a Podkarpatskej Rusi od Bratislavy až po rumunské hranice, kde vraj žilo milión občanov maďarskej národnosti. 217

Právnická teória, ktorú rozvinul Dr. Vojtech Tuka v novoročnom úvodníku Slováka v januári 1928, podľa ktorej - ak sa znova neprehodnotia vzájomné politické vzťahy medzi Slovenskom a pražskou vládou - 30. októbra 1938 vznikne na Slovensku bezprávny stav („vacuum juris"). K tomuto prehodnoteniu zaväzovala údajná tajná klauzula pripojená k Martinskej deklarácii. V skutočnosti Martinská deklarácia nemala tajnú klauzulu, ale deklaranti v zápisnici z druhého dňa (t.j. 31. októbra 1918) sa zhodli na tom, že po 10 rokoch by sa mal slovensko-český vzťah nanovo prehodnotiť. 218 Známy verš rímskeho básnika Horáca: Dulce et decorum est pro patria mori - Sladké a ho­ nosné je zomrieť za vlasť. m Peter Prídavok (1902 - 1966) - novinár, publicista, prekladateľ, politik. Pracoval v redakcii mnohých časopisov, zostavil viaceré antológie ľudových rozprávok, pripravil šlabikáre a čítanky pre ľudové školy. V roku 1938 - 1939 bol šéfom slovenskej tlače. V septembri 1939 odišiel do emigrácie, kde bol zástancom slovenskej samobytnosti a štátnej samostatnosti. V roku 1943 za­ ložil Slovenskú národnú radu v Lodýne, ktorá sa potom v roku 1948 pretransformovala na SNR v zahraničí (predseda: K. Sidor, gen. tajomník: P. Prídavok). V roku 1952 - 1966 bol vedúcim slovenského vysielania BBC.

bratislavskej stanici vyhrávala Pihíkova kapela220 a študenti spievali Kto za pravdu horí, a na stanici v Trenčíne zasa hudba a spev a slzy. Ešte i knihu som napísal o svojom väzení221 a to som mal za sebou len prvé štyri mesiace. Kni­ ha bol plná nadšenia a boja. Neodvážim ani len pozrieť do nej dnes, keď mám za sebou roky Ruzyne, Leopoldova a Valdíc, aby som sa nemusel červenať, hoci vtedy, keď som ju písal, písal som pravdivo a presvedčený, že pravdu má Hlinka i Tiso, i Sidor, celá redakcia Slováka a celý národ. Dnes by som za taký Hlinkov list mal proces a on by sa nemohol vrátiť 222 z Ameriky. Andrej Žarnov mi poslal - tiež z Ameriky, bol tam v Hlinko­ vom sprievode - báseň na otvorenej karte o fakle slobody, o rezaní a rúbaní „do krve" Vtedy to bolo v duchu boja za práva národa, ale bolo možné bojo­ vať. Súdili nás, zatvárali, vyhlasovali za všelijakých, ale nemuseli sme sa za nich vyhlasovať my sami, odsúdiť sa, vynadať si, nakydať na vlastnú hlavu a už napred právom posledného slova vyhlásiť, že i najvyšší trest bude spra­ vodlivý, lebo „som zradil, spáchal som najhoršie zločiny a zaslúžim si, aby mnou opovrhovala robotnícka trieda". Zašiel som ďaleko, no nevadí, aspoň aj vy vidíte, ako ďaleko zašiel svet, aké iné boli väzenia za Rakúsko-Uhorska, za prvej Č-SR i neskoršie do ro­ ku 1948 a aké boli od roku 1949 až do roku minulého (t. j. r. 1968 - F. V.) a uznáte, že je ťažko nepísať kurzívkou, ťažko je zachovať vážnosť, disciplí­ nu a mieru vecí. Vravím, že som už raz začal 14. marcom, napísal som tri či štyri strany, ale musel som vrátiť o polroka. Začal som znova, roztrhal a tak ďalej, až som sa dostal k Hlinkovej ceste do Paríža, k turčianskosvätomartinskému 30. ok­ tóbru, k Jurigovmu223 vyhláseniu v budapeštianskom parlamente o rozchode s Maďarskom ešte pred Martinskou deklaráciou, k Pittsburskej dohode a ešte ďalej ku Clevelandskej zmluve, ktorú som sa celé roky po príklade Jurigovom usiloval postaviť ako základ a východisko našich politických snažení. Proti Martinskej deklarácii, takej nejasnej („česko-slovenský národ"), vyzdvihoval som Jurigovo vyhlásenie z 19. októbra 1918. Proti Pittsburskej dohode som staval Clevelandskú zmluvu. 220

Kapela Jožka Pihíka bola v medzivojnových rokoch najznámejšia bratislavská kapela. Pozri publikáciu Mach, A.: Vo väzení. Bratislava : Kníhtlačiareň Jednota, 1930. Andrej Žarnov, pseudonym Františka Subíka (1902 - 1982). 223 Ferdinand (Ferdiš) Juriga (1874 - 1950) - kňaz, ľudovecký politik, publicista. Teológiu štu­ doval na Pazmaneu vo Viedni. Ako mladý kňaz sa zapojil do politickej aktivity v rámci Ľudovej strany a v roku 1906 ho zvolili za poslanca za stupavský volebný okres. Slovenské záujmy obha­ joval na pôde budapeštianskeho i pražského parlamentu, kde jeho vtipné a útočné prejavy vždy boli stredom pozornosti. Mal vysoké ambície, ktoré sa mu však nepodarilo uskutočniť ani na politickom, ani na cirkevnom poli. Bol svojráznou postavou svojej doby a jeho duchaplné výro­ ky boli priam legendárne. Začiatkom rokov tridsiatych sa skončila jeho politická kariéra a krát­ ko po tom i jeho kňazská činnosť. 221

222

Na tomto mieste Mach naráža na vystúpenie Ferdiša Jurigu v uhorskom sneme 19. októbra 1918, kde v mene Slovenskej národnej rady vyhlásil uhorský snem za nekompetentný vo vzťahu k Slovensku a Slovákom a proklamoval sebaurčovacie právo slovenského národa v Uhorsku.

Tak som písal v Jurigových Slovenských ľudových novinách a - prvý, kto odskočil od tejto čistej línie, bol práve Juriga. Pri spomienke na tieto jurigovské peripetie najradšej by som sa hneď v tejto chvíli dal do bitky so svojím „pestúnom", porážal ho jeho vlastnými zbraňami a prišlo by na moje: Dekla­ ráciu korigovať vyhlásením demokraticky zvolených zástupcov slovenského národa. Parlamentné voľby z roku 1925 dávajú nám ako väčšine právo i po­ vinnosť napraviť nedomyslené a nepravdivé v Martinskej deklarácii. (Vtedy, v rokoch 1925 - 1927, som použil výrazy „ľahkomyseľnosť", „deň slovenskej ľahkomyseľnosti". Pamätám sa dobre, lebo pre ne som, ako sa povie, dostal svoje i od Jurigu, i od Tománka,224 až som napokon nechal ich Slovenské ľudové noviny.) Bolo to moje prvé rozčarovanie. Nechápal som najmä Jurigu. V budapeštianskom parlamente hovoril právom a v mene slovenského národa - o „osobitnom štátnom zväzku na území, ktoré obývame...", o práve na samourčenie, ďakoval Wilsonovi, vyzdvihol, že je to „aj vôľa kráľa Ka­ rola". Keď pražský parlament prijímal prvú česko-slovenskú ústavu, práve Juriga a jediný Juriga zavolal: „Federácia!" Teda štát. Ale i ľud dolu na svojich zhromaždeniach už od začiatku, hneď po októb­ rových dňoch 1918, i keď dosť chaoticky a nedôsledne, hovoril o samostat­ nom slovenskom štáte. Iba že sa zamlčalo, čo sa nehodilo. V Ružomberku na prvom veľkom zhromaždení po skončení vojny, keď sa už vedelo o Mar­ tinskej deklarácii, ba práve v súvislosti s ňou, bola prijatá rezolúcia: „Žia­ dame si na základe samourčovania národov vybudovať na území Slovákmi obývanom samostatný slovenský štát v rámci ľudovej republiky česko-slovenských krajín." Tejto rezolúcii vôbec neuberá na význame skutočnosť, že ju koncipoval a prečítal neskoršie tak ostro protiautonomisticky orientovaný 225 226 čechoslovák Karol Hušek. V tých časoch jeho brat Jozef Hušek, podpisovateľ Pittsburskej dohody, odmietol v mene amerických Slovákov Martin­ skú deklaráciu: „Takej diplomatickej reči, akou je napísaná deklarácia, my nerozumieme - Dva národy v jednom národe... Tomuto ani učený človek nerozumie." 224

Florián Tománek (1877 - 1948) - kňaz, publicista,ľudovecký politik. Spolupracovník A. Hlinku, s ktorým sa rozišiel kvôli názorovým rozporom ohľadne V. Tuku v čase jeho procesu v roku 1929. Poslanec za Ľudovú stranu v rokoch 1920 - 1929. Dlhoročný redaktor Slovenských ľudových novín. 225 Karol Hušek (1891 - 1972) brat americko-slovenského novinára a národného pracovníka Jozefa Hušeka. Redaktor agrárnického Slovenského denníka, kde bojoval proti Pittsburskej do­ hode a autonomistickému hnutiu. 226 Jozef Hušek (1880 - 1947) - novinár a mnohostranný národný pracovník v Amerike. Do USA odišiel v roku 1907. Tam sa aktívne zapojil do slovenského národného života a patril nielen k najlepším americko-slovenským novinárom, ale aj k najhorlivejším burcovateľom národného sebavedomia. Ako redaktor najdlhšie pôsobil v Jednote (1912 - 1938) a v Slovenskej obrane (1939 - 1946) a obom časopisom vtlačil punč svojej dynamickej osobnosti. Bol podpisovateľom Pittsburskej dohody a jej zapáleným advokátom.

Keď som prvý raz rečnil na politickom zhromaždení vo svojej rodnej dedine, po župných voľbách v roku 1923, citoval som reč poslanca Dr. Budaya227 o suverenite slovenského národa, „ktorý prežil storočie útlaku v Uhor­ sku, prežije aj útlak poblúdeného čechoslovakizmu". Skvelý nástup to bol. Začal sa po župných voľbách v roku 1923, zostroval sa po celý rok 1924 (už som bol tajomníkom župným v Trenčíne) a vyvrcho­ lil v roku 1925. Hlinka predniesol svoju najvýznamnejšiu reč v parlamen­ 228 te a celé vianočné sviatky bolo Slovensko pod jej dojmom. Hovoril nie za jednu stranu, i keď najväčšiu, ale ako reprezentant slovenského národa. V lapidárnej skratke prešiel kultúrnymi i politickými dejinami slovenského národa, zrekapituloval všetky dohody počas prvej svetovej vojny medzi Slo­ vákmi a Čechmi (Moskva, Petrohrad, Cleveland, Pittsburgh), citoval vyhlá­ senia a sľuby prezidenta Masaryka. Pražskému Národnému zhromaždeniu uprel právo rozhodovať o slovenskom národe, o tom, či sme, alebo nie sme národom. O sebe má právo rozhodovať jedine sám „suverénny, svojrázny slovenský národ". Ústredný sekretariát ľudovej strany, v ktorom som mal vtedy na starosti styk s tajomníkmi, tlač, vysielanie rečníkov a inštrukcie pre nich, prestával byť sekretariátom strany a stával sa centrom hnutia. Išlo už len o to, aby slová dostali telo. Dnes je mi jasné, že len od nás záviselo nastolenie vlády, vytvo­ renie zákonodarného snemu a federalizovanie Č-SR. V tomto ohľade bola celá opozícia od konca roku 1923 jednotná. Šmeralova229 reč, povedaná dva či tri dni pred vianočnou Hlinkovou rečou, postavila Komunistickú stranu za samourčovacie právo Slovenska a Podkarpatská. - Každá krajina má právo svojím vlastným snemom rozhodnúť o svojom osude. Zachoval som si tieto slová najmä preto, že sme sa niektorí mladí pre ne dostali do konfliktu s Jurigom, ba i s Tukom.

227 Jozef Buday (1877 - 1939) - kňaz, publicista, ľudovecký politik, národný buditeľ. Za kňaza bol vysvätený v roku 1899. Od roku 1907 pracoval v Spolku sv. Vojtecha ako redaktor jeho časopisov a publikácií. Poslanec (1919 - 1929), senátor (1929 - 1939) a podpredseda HSĽS. Predseda Spolku sv. Vojtecha, poslanec a podpredseda Slovenského snemu. Autor viacerých poviedok, románov a populárno-náučných kníh. Vyznamenaný srbským Radom sv. Sávu. 228 Hlinka predniesol túto svoju reč 2 1 . decembra 1925. Reprodukuje ju K. Sidor vo svojom diele Slovenská politika na pôde pražského snemu. Zv. I., Bratislava 1943, s. 2 7 5 - 280. 229 Bohumil Šmeral (1880 - 1941) - český komunistický politik a boľševický ideológ. Vedú­ ca osobnosť KSČ-S a Kominterny. Jeho prejav odznel 18. decembra 1925. Povedal: „Voľby na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi boli plebiscitom, ktorý dokazuje pred celým svetom, že obyvateľstvo týchto oblastí živelne odmieta dnešný pražský buržoázny česko-nacionálny cen­ tralizmus. My komunisti s dôrazom vyhlasujeme, že pracujúci ľud na Podkarpatskej Rusi, práve tak ako aj na Slovensku, má právo rozhodovať o svojom osude na vlastných snemoch." V rokoch 1920 - 1929 poslanec, 1935 - 1938 senátor NZ. Od v roku 1926 pracoval trvalo v Exekutíve Komunistickej internacionály v Moskve, zdržiaval sa mimo Č-SR.

Nejasná a rozpačitá politika Ľudovej strany po voľbách v roku 1925 Rok 1926 sa stal rokom kupčenia. Praha si nemohla vymyslieť lepších separatistov, akými sme sa v tom čase stali my - ľudácki autonomisti. Tuka a Juriga v mene autonomistickej ľudovej strany vystúpili proti ko­ munistickému programu, odmietli Šmerala, odmietli heslo „za štát, za právo na samostatnosť Slovenska" a osvedčili sa za rámec Č-SR s nejakou krotkou autonómiou. Argumentovali takto: „Kde pôjdeme, keď sa odtrhneme od Pra­ hy? Máme sa dať k Moskve alebo k Budapešti?" Tieto absurdné na tie časy otázky položil Juriga a dokazoval, že je nám Slovákom dobre a že je lepšie vadiť sa s bratmi Čechmi, ako dostať sa pod Maďarov alebo Rusov. Prahe neprekážalo, že si Juriga zavtipkoval s proroctvom: „Príde čas, pri­ tisne Čechov do kúta a dosiahneme, čo budeme chcieť." V roku 1925 - 1926 bola Praha dosť „pritisnutá", mohli sme dosiahnuť všetko bez ohrozenia spoločného zväzku, keby vtedy federalizovali Č-SR. Nebolo Hitlera, Maďari boli slabí a Sovietsky zväz v tom čase? Nezmysel! A my? Poslúžili sme centralistom, prispeli sme k likvidácii Ministerstva s pl­ nou mocou pre správu Slovenska, ktoré sme za deň mohli pretvoriť na vládu. Praha plnila požiadavky svojich Nemcov. Lamentovali sme, že Nemci sú už vo vláde a čo my, kedy príjme nás? Bolo to trápne, nepochopiteľné, zahan­ bujúce. Nech nepríde lord Rothermere so svojou akciou za obnovenie veľkého Maďarska, ešte dlho by sa ľudová strana nedostala do vlády! Anglický tlačo­ vý magnát trochu pohýbal vodami a prišiel náš nešťastný 15. január. Za dve najslabšie ministerstvá - zdravotníctvo a unifikácie - vstúpili sme do vlády. (Práve unifikácie! My separatisti sme mali unifikovať!) Boli sme ako zareza­ ní. Hanbili sme sa vyjsť medzi robotníkov, akademikov a do dedín. Búrili sa vysokoškoláci a všetky naše organizácie. Vysmievali sa nám i Čechoslováci i Nemci i Maďari zo „zábleskov autonómie", z toho, že na rakúsky spôsob Čiech a Moravy dali i Slovensku „zemské zriadenie", jeho prezidenta podria­ dili ministrovi vnútra služobne aj disciplinárne. Zle na to myslieť i po štyridsiatich rokoch. Komunisti vydávali znamenité brožúry a plagáty s heslami „Vypracte Slovensko!", dokazovali, že Slovensko je schopné i hospodársky i politicky i kultúrne žiť nezávislým štátnym životom - a získavali hlasy. Naši protestovali, že pražská vláda trpí rozbíjanie republiky komunista­ mi. Juriga si obľúbil akúsi vetu o kanárikovi v zime: „Keby nás Česi nechali, alebo ak by sme ich my opustili, pochodili by sme ako kanárik vypustený v zime do lesa." Takú sme my mali taktiku! Podivné antagonizmy však odrazu vyvolali také obraty, ktoré z Jurigu a Tománka znova urobili najradikálnejších bojovníkov proti účasti ľudákov vo vláde, proti „zábleskom autonómie" a za federáciu v zmysle Clevelandu.

Mohol som smelo písať v Slovenských ľudových novinách proti vláde, v kto­ rej boli naši ministri a uverejňovať články mladých právnikov za federáciu. Juriga a Tománek volali: Hej ho, do jarma! Hejtmani kujú okovy! Širšie predsedníctvo, alebo výkonný výbor strany, ani nie o mesiac po vstupe do vlády, bol donútený vyhlásiť, že v zákone o krajinskom zriadení vidí malý krok k autonómii a že stojí aj naďalej za svojím návrhom zákona o autonómii z júna 1922. 230 Tu zasa zasiahli tajomné ruky Pražského hradu. Po Vrabcovi, Miču231 232 rovi a Koza-Matejovovi prišiel pokus rozbiť Slovenskú ľudovú stranu pomocou Jurigu a Tománka na základe Tukovho procesu. A zasa aké paradoxy! Práve tieto pokusy vyvolali dobrý obrat v autono­ mistickom hnutí. Hlinková slovenská ľudová strana vystúpila z vlády a odlev členstva zo strany, ktorý sa už stával katastrofálnym, sa zastavil. (Vo voľbách do krajinského zastupiteľstva strana upadla asi o 160-tisíc hlasov!)

Ľudová strana znova v opozícii Tridsiate roky sa niesli v znamení nového nástupu za autonómiu. Strana podala návrh za zmenu ústavy. Protesty proti koloniálnym pomerom na Slo­ vensku, organizovanie kultúrneho frontu, 12. máj 1932 v Matici, vystúpenie mladej generácie všetkých strán v Trenčianskych Tepliciach za federáciu. Keď hovorím „všetkých", tým chcem povedať, že všetkých tých strán, kto­ rých mládež prijala princíp slovenskej národnej samobytnosti za svoj. Viedli tu ľudáci, národniari, komunisti a tzv. regionalisti, ktorí však boli za mier­ nejší stupeň autonómie, ale uznali, že sú v mizivej menšine a že väčšina sa postavila za federáciu (Dr. Zaťko, 233 Dr. Karvaš234). 230

Jozef Vrabec (1887 - ?) - legionár, politik. Za poslanca zvolený v roku 1920 a poverený organizovať robotníctvo. Bol predsedom Všeodborového združenia. V roku 1922 začal napádať „maďarónstvo a tukovcov v Ľudovej strane", za čo bol zo strany vylúčený. V roku 1923 založil v Žiline Slovenskú kresťansko-sociálnu stranu. Bol to prvý pokus, podporovaný a financovaný Dr. Benešom a Mons. Srámkom, rozložiť Ľudovú stranu. 231 Martin Mičura (1883 - 1946?) — advokát, politik. Po prevrate obnovoval spolu s A. Hlinkom Slovenskú ľudovú stranu. Bol tekovským županom a v rokoch 1920 - 1922 ministrom pre správu Slovenska. V roku 1924 sa s Hlinkom rozišiel a potom bol predsedom Srámkovej ľudovej strany na Slovensku (1925 - 1938). Počas Slovenskej republiky bol predsedom Naj­ vyššieho súdu a podpredsedom Štátnej rady. I napriek tomu, že podporoval protištátnu činnosť, bol NKVD v auguste 1945 násilne odvlečený z bratislavskej nemocnice do Sovietskeho zväzu. Zomrel v sovietskom väzení, za doposiaľ nevyjasnených oklností. 232 Jur Koza-Matejov (1884 - 1973) - kňaz, novinár, publicista. Bol majstrom slova a štýlu. V roku 1922 sa stal zodpovedným redaktorom denníka Slovák. Pre nezhody s generálnym ta­ jomníkom P. Macháčkom odišiel z Ľudovej strany, založil vlastný časopis Slovenský národ, do ktorého pritiahol aj niekoľkých bývalých spolupracovníkov Slováka (Milo Urban, Gejza Medrický). Od v roku 1927 sa venoval iba náboženskej spisbe. V rokoch 1945 - 1948 bol redak­ torom Katolíckych novín, po v roku 1948 väzňom komunistického režimu. 233 Peter Zaťko (1903 - 1978) - národohospodár, politik. Kritik pražského centralizmu, jeden z predstaviteľov slovenského regionalizmu v období prvej Č-SR. Spoluzakladateľ časopisu Poli-

Toho istého tridsiateho druhého roku vzniklo vo Zvolene spojenie Hlinka - Rázus.235 Pribinovský rok 1933 otvoril Rázus svojím útokom proti česko-slovenskej ústave, ktorá neuznávala Slovákov za národ. Neobviňoval Čechov, svoj útok zameral na správnu adresu, proti sloven­ ským čechoslovakistom, proti Šrobárovi, ktorý bol informátorom „Hradu" a Dérerovi, ktorý sa „preslávil" svojou teóriou o inferiorite Slovákov v po­ mere k Čechom. („Všetky vrstvy slovenské sú dnes inferiórne voči vrstvám českým... Súčasná generácia slovenská je inferiórna voči českej..."), aby tým odôvodňoval, prečo Slováci nemajú byť v úradoch a ešte i tých niekoľkých, ktorí boli vo vyšších úradoch denuncoval svojim vyhlásením „Najneschop­ nejších úradníkov tejto republiky nachádzame práve medzi Slovákmi". Dnes znejú tieto slová neuveriteľne, no keď moja generácia vstupovala do politickej arény, keď sme mali organizácie zamietnutých slovenských matu­ rantov a vysokoškolákov, keď sme sa každý mesiac lúčili s tisícami sloven­ ských robotníkov a drobných roľníkov odchádzajúcich do zámoria, keď sa odmontúvali továrne a likvidovali podniky, čo tu prosperovali aj za starého Uhorska, prijímali sme Dérerove teórie, praktiky Šrobárove a ostatných čechoslovákov s citlivosťou ľudí, ktorým ide o chlieb, o život svojich, svojho národa i o svoj vlastný. Od roku 1923, keď som začal písať a vystupovať na zhromaždeniach, až do zunovania som opakoval veci, ktoré tu citujem. Tak sa mi zarezali do pa­ mäti. Napríklad podnes viem i stranu z Ottovho náučného slovníka - obchod­ nej časti, na ktorej reprezentant českého kapitálu poučoval, prečo má byť, prečo môže byť a teda aj prečo je Slovensko „naši koloniálni zemí". Vo svo­ jich výkladoch na zhromaždeniach alebo v novinách som spomenul, že kotika. Účastník rokovania zástupcov nemarxistických politických strán s HSĽS v Žiline (1938). V marci roku 1939 bol ministrom priemyslu, obchodu, živností a poľnohospodárstva v auto­ nómnej vláde K. Sidora. V roku 1939 predseda Najvyššieho úradu hospodárskeho, v roku 1941 - 1942 predseda Ústredne pre priemysel a surovinové hospodárenie. V rokoch 1938 - 1944 po­ slanec slovenského Snemu. Na sklonku vojny sa zapojil do protištátneho čechoslovakistického odboja. Člen povstaleckej SNR. V roku 1946 ho Národný súd oslobodil spod obžaloby „zločinu domácej zrady". V roku 1945 bol povereníkom pre zásobovanie a poslancom za Demokratickú stranu. V rokoch 1958 - 1960 väznený (Praha, Bratislava, Hava). Od v roku 1961 na invalidnom dôchodku, rehabilitovaný v roku 1968. 234 Imrich Karvaš (1903 - 1981) - národohospodár, pedagóg. Kritik pražského centralizmu, ve­ dúca osobnosť slovenského regionalizmu v prvej Č-SR. V roku 1938 bol nakrátko členom praž­ skej vlády. V Slovenskej republike mal významné postavenie: guvernér Slovenskej národnej banky (1939 - 1944), predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie (1942 - 1944), člen vlády ex offo. Nositeľ Veľkokríža radu nemeckého orla za spoluprácu. V septembri 1944 ho Nemci zaistili a väznili. Po vojne, až do roku 1948, pôsobil na Slovenskej univerzite. Posmrtne vyšli jeho memoáre Moje pamäti; v pazúroch Gestapa. (Bratislava - Banská Bystrica 1992). 235 Martin Rázus (1888 - 1937) - kňaz, spisovateľ, národniarsky politik. Od v roku 1930 ev. fa­ rár v Brezne. Odporca oficiálnej ideológie čechoslovakizmu a pražského centralizmu. Zástanca slovenskej autonómie. V tomto smere uzavrela v roku 1935 SNS s HSĽS autonomistický blok. Popredný ideológ Slovenskej národnej strany, v rokoch 1929 - 1937 jej predseda a poslanec Národného zhromaždenia.

[111

lónia nemusí byť niekde v Afrike, ktorá, pravda, v Ottovom slovníku nebola, no výslovne tam bolo, že „... koloniálni zeme múze sousediti s materskou...", čo môže byť povedzme Sibír; susedí s Ruskom a je jeho kolóniou.236 Preto sme prijali s nadšením Rázusov burcujúci apel: Zmeniť ústavu! A spytujem sa - pokračoval Rázus - koho „dielom", akým dielom je ústava? Vavro Srobár a jeho niekoľkočlenná klika nereprezentovala národ, jednako ona určila poslancov do revolučného Národného zhromaždenia za Sloven­ sko, ona rozhodla o ústave, ktorá pre slovenský národ je bezodným prame­ ňom krívd a stala by sa „ortieľom smrti", doslovne „ortieľom smrti". Tak, týmito slovami vystúpil Martin Rázus proti Šrobárovi, Dérerovi, Hodžovi, Ivankovi,237 Hrušovskému238 (čs. národnému socialistovi), proti všetkým slovenským čechoslovákom a varoval: Slovenský problém je tu a je taký istý, ako bol pred rokom 1918! Tak hovoril Rázus a taká bola reč rokov 1932 - 1933, teda v čase, keď Beneš nemohol operovať argumentmi z roku 1938. Chcem tu poznamenať, že na konci tejto práce, ak bude času, pozbieram dáta, citáty a uvediem pramene. Napokon, reči, prejavy, ktoré tu spomínam, boli uverejnené v dennej tlači, v parlamentných protokoloch, rozsudkoch ale­ bo obžalobných spisoch.239

Dr. E. Beneš a Slovensko Krátko po Rázusovej výstrahe odznela reč poslanca Onderču240 proti Benešovej zahraničnej politike. Zasvätení vedeli, že Beneš mal v Hlinkovej 236

Citát, za ktorý A. Mácha väznili, pochádzal z Ottovho obchodného slovníka, a jeho presné znenie je: „Slovensko bude naši koloniálni zemí; je mylným názorem, jako by snad koloniálni zeme neméla s materskou hraničit. Príklad je Rusko se Sibíŕí". (Pozri: Ottúv obchodní slovník. Zv. II, s. 1217.) 2,7 Milan Ivanka (1876 - 1950) - advokát, publicista. V roku 1907 zvolený do parlamentu na programe Ľudovej strany. Po prevrate sa aktivizoval najprv v Národnej strane, potom Česko-slo­ venskej národnodemokratickej strane (za ktorú bol v rokoch 1929 - 1934 poslancom) a v roku 1934 prešiel do agrárnej strany. Patril k popredným slovenským predstaviteľom protislovenského čechoslovakizmu a centralizmu. Ivankovou brožúrkou Proti tajnej iredente (1928) začala sa v Č-SR diskreditačná kampaň, ktorá vyústila do politického procesu s V. Tukom v roku 1929. Hlavný podnecovateľ kampane proti Dr. V. Tukovi v rokoch 1928 - 1929. Odporca slovenskej národnej samobytnosti. Po vyhlásení štátnej samostatnosti Slovenska sa presťahoval do Prahy a na Slovensko sa vrátil v roku 1947. 238 Igor Hrušovský (1872 - 1937) - národohospodár, politik. Zástanca „československej jedno­ ty". Poslanec od roku 1919, konateľ Klubu slovenských poslancov v revolučnom Národnom zhromaždení. Exponent Česko-slovenskej strany národnosocialistickej na Slovensku, ktorú za­ stupoval v pražskom parlamente do roku 1935. V roku 1928-1929 sa podieľal s Dérerom a Ivankom na kampani proti Tukovi. 239 K svojim zámerom sa A. Mach nedostal. Ako potvrdila aj Dr. Marta Hudáková-Beniaková, naznačili mu, že jeho návštevy Univerzitnej knižnice nie sú želateľné. - kk 240 Štefan Onderčo (1884 - 1937) - kňaz, ľudovecký politik. Ako farár pôsobil od roku 1913 až do svojej smrti v Naršanoch (dnes: Ražňany). Venoval sa nielen pastoračnej, ale aj ľudový-

slovenskej ľudovej strane dvoch a to práve najvýznamnejších ľudí. Jedným z nich bol sám Onderčo. Preto sa tým väčší význam pripisoval Onderčovmu prejavu a najmä ním prečítanej rezolúcii HSĽS. Masaryk a Beneš v roku 1933 už museli vidieť, že ich vnútro- i zahraničnopolitická koncepcia sa stáva neudržateľnou. Chceli Č-SR zachrániť revíziou hraníc na úkor Slovenka, zís­ kať si tým Maďarsko, uspokojiť jeho talianskeho protektora a takto oslabené Slovensko ešte viac pripútať koloniálnymi metódami k Prahe, aby mu ani na um neprišla „nijaká možnosť iného riešenia", než mu dával Beneš. Onderčo sa tu v mene Slovákov postavil proti Benešovi: Porazené štáty (Nemecko a Maďarsko) sa organizujú proti ustanoveniam mierových zmlúv, získali si už aj Taliansko. Onderčo predvídal, i keď to vo svojej reči v takej­ to súvislosti nepovedal, že si idú získať ďalšie štáty. Okrem západných cielil na Poľsko a žiadal, aby Č-SR zmenila svoj postoj k Poľsku a zapojila ho do Malej dohody. Onderčo radil získať okrem Poľska aj Rakúsko, aby tak temer stomiliónový blok štátov dal bezpečné smerovanie vývoju pre našu záchovu. - Ináč Slovensko odmieta prenechať svoj osud pražskej vláde a snemu, v ktorom nemá slovo, aj keby sa celé všetkými svojimi hlasmi malo postaviť proti diktátu pražskej väčšiny. Za Slovensko môže plným právom hovoriť len Slovenský parlament. Ten nemáme, ale ho mať chceme. - Taký bol obsah Onderčovho prejavu. Tu musím uviesť, že som doň mohol vštylizovať niečo zo svojich myšlienok, ktoré som v tých časoch začal rozvádzať v rôznych článkoch. S Onderčom som sa neskoršie dostal - už ako člen užšieho predsedníc­ tva strany - do sporu práve pre jeho „benešovskú" líniu, hoci popravde ona nebola až taká benešovská. Dnes už viem, že v Onderčovi mala naša strana rozhľadeného politika, ktorý bol v tých časoch právom uznávaný ako odbor­ ník v zahranično-politických otázkach. V aprílovej rezolúcii „zástupcov slovenského národa v pražskom parla­ mente" v roku 1933 HSĽS vyhlásila: „Slováci chcú žiť na historickom území Slovenskej krajiny... ako národ. Osvedčujeme sa za integritu slovenskej kra­ jiny a slovenského národa, ktorý nedá súhlas k trhaniu svojho tela a chce žiť ako rovnocenný člen spoločnosti kultúrnych národov!" Nóvum tu bolo, že právo rozhodovania s ohľadom na dané štátoprávne položenie rezolúcia vindikovala Slovenskej národnej rade, ktorá mala byť utvorená - ale nebola. Boli sme príliš zamestnaní prípravou Pribinových osláv. Po Pribinovej Nitre dostal som sa na osem mesiacov do väzenia - a to bolo dobre! Mal som času doháňať, študovať a pripravovať sa. Dôkladnejšie chovnej a sociálno-verejnej činnosti, čo ho priviedlo na politickú arénu. V roku 1919 založil v Ko­ šiciach týždenník Slovenská sloboda. V rokoch 1919 - 1937 bol poslancom a od v roku 1929 podpredsedom pražského parlamentu. Bol blízkym spolupracovníkom A. Hlinku a hovorcom Ľudovej strany v zahranično-politických otázkach.

som prebral dejiny vzniku štátov menších národov, ktorých osudy mohli nie­ čo povedať i nám. Vari nikto nemal vonku toľko času venovať rozboru Benešovej „Reči k Slovákom", s ktorou chodil po Slovensku.241 To som už sedel piaty me­ siac. Lámal som si hlavu odkiaľ, z čoho čerpá Beneš odvahu vyhlasovať, že ohrození sme vlastne len my, Slováci. Podľa Beneša si osemdesiat percent všetkých akcií zahraničnej politiky vyžiadala obrana Slovenska. - Medzi nami a Nemeckom je všetko v poriadku, náš pomer k Nemec­ ku a Nemecka k nám je dobrý a bude dobrý i naďalej, prorokoval Beneš ešte i s dôrazom: „V každom prípade!" Medzi nami - hovoril - a Nemeckom, ne­ bolo a nebude sporov. Ale Slovensko, Slováci? Beneš nám hrozil, že nemáme „kam jít", teda musíme mlčať, neozývať sa, držať sa akoby nás ani nebolo. Tak hovoril Beneš a týmto rečiam primerane robil svoju zahraničnú politiku. Náš Onderčo lepšie videl. V čase Benešových rečí o dobrom pomere s Nem­ cami upozorňoval na nemecké pohraničné kraje Čiech. Bola to príznačná výmena názorov. Českí poslanci skákali do Onderčovej reči: „Sežerou vás Maďari!" Onderčo a naši poslanci replikovali: „Vás zase zožerú Nemci!" Na také symptomatické veci človek nezabúda, keď o nich meditoval vo väzení. Keď som vyšiel z väzenia, dal som sa na cesty k susedom: Do Rakúska, Maďarska, Poľska. Bol som i v Juhoslávii. Ponavštevoval som vedúcich mužov Chorvátskej opozície. Najviac poučenia som si priniesol z Poľska, poučenia a vytriezvenia. Bol som vo Vilniuse medzi poľskými Litovčanmi, pochodil som ukrajinské kraje a mestá Poľska. Presvedčil som sa o osude Slovákov, ktorí sa po prvej vojne dostali do Poľska.

Prezidentská voľba v roku 1935 Osobitné kapitoly by som chcel venovať zážitkom z príprav voľby pre­ 242 zidenta a udalostiam po abdikácii Masarykovej. Vtedy už najväčšou poli­ tickou stranou nebola česká alebo česko-slovenská, ale nemecká - Henleinova. 243 Na Slovensku proti vláde bola najväčšia strana Slovenska HSĽS. V jej autonomistickom bloku bolo spolu s Rázusom dvadsať poslancov. Komunis241

V decembri 1933 minister zahraničia Dr. Beneš podnikol prednáškové turné po Slovensku a v sérii prejavov obhajoval protislovenskú ideológiu etnicky jednotného „československého ná­ r o d a " a pražský centralizmus. Jeho prejavy vyšli vo forme brožúrky pod názvom Reč k Slovákom o našej národnej prítomnosti a budúcnosti. Praha : Orbis, 1935. 242 Masaryk abdikoval zo svojho prezidentského úradu 14. decembra 1935. 243 Konrad Henlein (1898 - 1945) - sudetsko-nemecký politik. V roku 1933 založil Sudetsko-nemecký domáci front (SHF), ktorý v roku 1935 premenoval na Sudetsko-nemeckú stranu (SdP) a stal sa jej predsedom. Sudetsko-nemecká strana vyšla z volieb v roku 1935 ako najsilnejšia politická strana v Č-SR. V rokoch 1937 - 1938 viedol bezúspešne rokovania s pražskou vládou o nemecko-českom vyrovnaní. Sudetský problém bol nakoniec vyriešený Mníchovskou doho­ dou v septembri 1938. Po vytvorení Protektorátu Čechy a Morava bol ríšskym župným vedúcim (Gauleiter) v Sudetoch. Po vojne padol do rúk americkej armády a v plzenskej väznici spáchal samovraždu.

ti mali šesť, Maďari deväť, sociálni demokrati aj so židovským poslancom mali šesť, agrárnici dvanásť a ostatné strany po jednom poslancovi okrem česko-slovenských národných socialistov, ktorí mali dvoch, jedného českého a jedného slovenského poslanca. V roku 1935 mala opozícia na Slovensku 1 017 000 hlasov a vláda 608 000. Ale záujmy a programy strán boli prepletené, križujúce sa a po­ motané. Komunisti získali najviac hlasov v maďarských okresoch. Národní socialisti dostali hlasy Cechov žijúcich na Slovensku. Sociálni demokra­ ti mali niečo slovenských, niečo maďarských, temer všetky židovské hlasy a pomáhali si ako i lidáci hlasmi z druhého skrutínia. Záhadou zostalo, kto volil stranu česko-slovenských fašistov, ktorá dostala 32-tisíc hlasov a jeden mandát. Nemci na Slovensku nehlasovali všetci za Henleinovu stranu. Do­ stali len 27-tisíc hlasov. (Nemeckí kresťanskí socialisti a nemeckí agrárnici, až po anšluse, po marci 1938 vstúpili do Henleinovej strany. Takto Sudetsko-nemecká strana mala v pražskom parlamente 55 mandátov, kým najväčšia „česko-slovenská" strana agrárna obsadila spolu so slovenskými agrárnikmi 45 mandátov.) Z týchto čísiel bolo jasné, čo treba urobiť. „Politika je mate­ matika plus informácie." Praha dala Slovákovi premiérstvo; Hodža244 sa stal ministerským pred­ sedom, ale na Hlinkovú výzvu, aby vláda slovenskú otázku riešila uznaním národnej samobytnosti Slovákov, Hodža odpovedal: „Nie! Vstúpte do vlády a dohodneme sa!" Hlinka: „Na základe samobytnosti!" Hodža: „Nie! Od národnej jednoty československej neustúpime. O dva či tri roky bude vojna, musíme byť jednotní, pôjde hlavne o Slovensko!" Hlinka referoval klubu, sekretariátu, redakciám o rozhovore s Hodžom. Potom išli k Hodžovi ďalší poverenci strany: Tiso, Mederly,245 Sokol, Buday. Žiadali zmenu ústavy, ústavné vyjadrenie osobitnosti slovenského národa. Hodža: „Zmena ústavy neprichádza do úvahy". Ako posledný pokus predniesli návrh obnoviť Ministerstvo s plnou mo244

Milan Hodža (1878 - 1944) - novinár, slovenský politik. Od mladosti sa venoval politike a publicistike. V roku 1905 - 1910 bol poslancom budapeštianskeho parlamentu. Po prevra­ te vodca slovenských agrárnikov a niekoľkonásobný minister (unifikácie, poľnohospodárstva, školstva) a v rokoch 1935 - 1938 predseda česko-slovenskej vlády. V roku 1938 odišiel do emi­ grácie. V roku 1939 založil v Paríži Slovenskú národnú radu. V roku 1940 - 1941 žil v Londýne, kde ho Dr. Beneš zatlačil na okraj česko-slovenskej exilovej politiky. Sklamaný odišiel do USA, kde sa s pomocou amerických Slovákov pokúšal o návrat do vysokej politiky, ale bez úspechu. Bol významným ideológom a propagátorom povojnovej podunajskej federácie pod patronátom USA. 245 Karol Mederly (1887 - 1949) - právnik, ľudovecký politik. Právnické štúdium dokončil v roku 1916. V roku 1921 - 1922 bol mešťanostom Ružomberka, potom pracoval na župnom úrade. V roku 1927 bol kandidátom HSĽS na úrad prezidenta Slovenskej krajiny. V rokoch 1929 - 1935 bol poslancom a v rokoch 1935 - 1938 senátorom. Od roku 1929 riadil tlačové podniky HSĽS. Bol podpredsedom Slovenského snemu a autorom Ústavy Slovenskej republiky. V roku 1945 odišiel do emigrácie, ale v 1946 ho Američania vydali česko-slovenským úradom. Národ­ ný súd ho odsúdil na 6 rokov a vo väzení zomrel.

cou pre správu Slovenska. Hodža odmietol s odôvodnením, že na také rieše­ nie nieto finančnej úhrady (!). Denne sme uverejňovali štatistiky. Dokazovali, že na Slovensko sa nedo­ 246 247 pláca tak, ako tvrdila Praha. Sivák, Mojto, Sokol, Tiso, teda nie „radiká­ li", prichádzali do snemu s takým materiálom, ktorý nemohol nepresvedčiť. My „radikáli" sme vtedy videli v českom centralizme nášho spojenca. Nebyť jeho slepoty, dostaneme sa do vlády a pochodíme ako v roku 1927. Tiso, Onderčo, Buday, Sokol a Sivák dali sa získať a postupne získali - okrem dvoch - všetkých poslancov a senátorov HSĽS pre zvolenie Beneša za prezidenta. Nerád a po dlhom váhaní pristúpil na Tisov návrh i Hlinka i Rázus i Sidor, a tak strana volila Beneša. Beneš cestou svojho katolíckeho dôverníka Ruckla248 a cestou iných i cir­ kevných hodnostárov podnikol veľmi zaujímavé ťaženie na získanie Hlin­ kovej strany. Dal sľub, zasa jeden sľub,249 a keď bolo po voľbe, dostali za pravdu „radikáli". O autonómii, o uznaní slovenskej národnej samobytnosti, o zmene ústavy ani reči. Znova sa opakovali argumenty o starých a nových krivdách: Na sloven­ ské kultúrne inštitúcie išli iba 4 %, na nemecké 25 %, na české až 70 %. To sa písal rok 1936! Slovákov profesorov bolo na univerzitách len pol percen­ ta. Sivák vzdychol: Až úzko prichodí vysloviť „nula celých päť desatín per­ centa". A mali sme, veru mali, schopných učencov dostatok. Na slovenskej univerzite českí profesori vyhlásili: „Čeština je a zostane vedeckou rečou Slovenska." Profesor Peška,250 autor tohto výroku, s ktorým som po rokoch sedel v Leopoldove, povedal, že nešlo iba o jeho názor, také bolo oficiálne stanovisko. Neboli to teda slovenskí vysokoškoláci, nebola to redakcia Slovenskej 246 Jozef Sivák (1886 - 1959) - učiteľ, novinár, ľudovecký politik. V rokoch 1929 - 1931 šéf­ redaktor Slováka. Poslanec pražského parlamentu (1919 - 1938) a slovenského Snemu (1938 - 1945), minister školstva (1938 - 1944). V roku 1947 ho Národný súd odsúdil na 3 roky straty slobody. 247 Fraňo Mojto (1885 - 1971) - učiteľ.ľudovecký politik. Poslanec pražského parlamentu za HSĽS v r. 1929 - 1935. V r. 1943 - 1945 člen Štátnej rady. V r. 1939 - 1945 starosta Nitry. Redaktor časopisu Slovenský učiteľ. V r. 1947 odsúdený na 8 mesiacov väzenia. 248 Jan Jifí Ruckl (1900 - 1938) - český politik a diplomat.„Skutečný komorní Jeho Svätosti Pia X I . " - prezident česko-slovenskej kapituly rytierov Rádu Božieho hrobu. Sprostredkovateľ a poradca prezidenta Masaryka i Beneša v cirkevných záležitostiach. V roku 1935 agitoval za kandidatúru E. Beneša na funkciu prezidenta Č-SR a v tomto smere významne ovplyvňoval aj vedenie Č-SSĽ a HSĽS 249 Sľub, že sa splnia Hlinkové požiadavky o zmene ústavy, o uznaní svojbytnosti Slovákov a au­ tonómii, o čom potom po voľbách nechcel ani počuť. - rr 250 Zdenék Peška (1900 - 1970) - právnik, sociálnodemokratický politik. Od roku 1934 profesor Právnickej fakulty UK v Bratislave. Po návrate do Češka sa zapojil do protinemeckého odboja. V rokoch 1939 - 1945 väznený v Nemecku. V roku 1945 - 1946 poslanec DNZ, v rokoch 1945 - 1949 na Právnickej fakulte KU v Prahe. Koncom roku 1949 zatknutý a obžalovaný v procese Horáková a spol. V roku 1950 a odsúdený na 25 rokov väzenia. V roku 1960 ho amnestovali a v roku 1968 rehabilitovali.

pravdy, nie Kirschbaum,251 Pánis,252 Kovár, 251 ani Durčanský, ani Mach, bo­ li to českí profesori a úradné stanovisko Komenského univerzity v Bratisla­ ve, čo dali popud k akcii „Na Slovensku po slovensky". Tu nešlo iba o reč. Univerzita v Čechách dostávala 51 miliónov Kčs, na Morave 19,7 milióna, kým na Slovensku iba 11,9 milióna. (Pritom netreba zabudnúť, že v Prahe a v Brne boli české univerzity, české techniky, kým na Slovensku „českosloven­ ské" obsadené prevažne českými profesormi.) Po dlhých rokoch, už na konci prvej Č-SR, podarilo sa vybojovať Vysokú školu technickú pre Slovensko. Na všetky prípravné práce bolo navrhnutých 200-tisíc Kčs a 3 milióny na celú techniku slovenskú, zatiaľ na českú techni­ ku 31 a na moravskú 18 miliónov, kde už mali všetko vybudované. Tieto drobnosti sú len ukážkou a dôkazom toho, že sme nemali dobrú tak­ tiku. Až do roku 1938 smejú nemali. A v roku 1938 bolo neskoro. Prichodilo už len manévrovať, aby sme sa nedostali pod lavínu, ktorú sme nie my pohli. Udalosti ukázali, že sme nemanévrovali zle.

Rok 1938 Celý rok 1938 bol rokom manévrovania, i keď sme ho nazvali rokom útoku. My sme sa nechceli dostať pod kolesá voza. Keď sa nám naskytla príležitosť vyskočiť naň, využili smejú. O osude Č-SR bolo už rozhodnuté. Vtedy, v roku 1938, sme to vedeli z dedukcie, dnes to vieme z histórie. K Mníchovu nemuselo dôjsť a nemuselo byť cesty cez Komárno do Berlína, ale 14. marec 1939 - vyhlásenie sloven­ ského štátu - bolo dejinnou nevyhnutnosťou. O 14. marci nám hovoria, že prišiel predčasne. Dnes vieme, že prišiel oneskorene. Hovoria, že sme boli príliš radikálni, no naša vina je v tom, že sme neboli dosť radikálni. Naša nedôslednosť, ústupčivosť, nedostatok takti­ ky a iné také chyby zavinili, že Beneš mohol argumentovať lžou, že „existuje 251

Jozef M. Kirschbaum (1913 - 2001) - právnik, ľudovecký politik, diplomat. Od mladosti ak­ tívny v ľudoveckom hnutí. V roku 1939 - 1940 bol generálnym tajomníkom HSĽS a veliteľom Akademickej HG. Pre svoje protinemecké zmýšľanie musel odísť z vnútornej politiky. V rokoch 1942 - 1945 bol slovenským chargé d'affaires v Berne. V emigrácii spolu s K. Sidorom organi­ zoval SNRvZ (Slovenskú národnú radu v zahraničí). Od v roku 1950 žil v Kanade, kde pôsobil v kanadsko-slovenských i celosvetových spolkoch a organizáciách. Autor mnohých vedeckých publikácií. 252

Štefan Pánis - spolupracovník A. Mácha, redaktor Slovenskej pravdy. Zomrel v pomerne

mladom veku, 17. júna 1937. 251 Viliam Kovár (1915 - 1982) - novinár, publicista a prekladateľ. Popredný pracovník v radoch národne uvedomelej akademickej mládeže. V roku 1938 veliteľ Akademickej H G . V rokoch 1939 - 1945 redaktor Slováka a Gardistu. Blízky osobný priateľ A. Mácha. Autor spomienok Keď sa sloboda rodila..., kde chronologicky zachytil udalosti okolo 14. marca 1939. V roku 1945 emigroval do Rakúska, odkiaľ ho americké okupačné úrady vydali do Č-SR. Ľudový súd ho odsúdil v roku 1948 na 8 rokov straty slobody. Od roku 1953 vykonával rôzne administratívne povolania. Od roku 1981 na dôchodku.

československý národ", a táto lož mala byť základom existencie Česko-Slovenska. Kto vykonštruoval tieto argumenty pre Hitlera? Svojou dôslednosťou a neústupčivosťou sme si mohli vynútiť federalizáciu Č-SR už pred rokom 1938. Mali sme všetky podmienky, demokratickú väčšinu. Mohli sme sa oprieť o celú mladú generáciu Slovenska (Trenčianske Tep­ lice v roku 1932), o vôľu a odhodlanosť ľudu v roku 1933 (Nitra), o jednotný front strán, postavených proti Benešovi, keď už Beneš bol prekážkou prebu­ dovania a záchrany Č-SR. Je smutné, že s Prahou, pokiaľ nebola „pritisnutá", nebolo reči. Ale i od nás záviselo, aby bola „pritisnutá". Nemali sme stále až do zunovania zdôraz­ ňovať rámec Č-SR, hoci vpravde my Slováci sme ho viac potrebovali než Česi, ktorým nehrozil zánik, ako hrozil nášmu národu. Jurigovo „ruské nebezpe­ čenstvo", „maďarské nebezpečenstvo" a iné také „nebezpečenstvá" bolo treba zapriahnuť do služby našej veci. I nebezpečenstvo i strach i rozličné iné anta­ gonizmy sú silnou zbraňou v rukách dobrého stratéga. Naše omyly a ústupky pred rokom 1938 a naše skúsenosti v rokoch 1938 a 1939 sú toho dôkazom. Ešte koncom roku 1938 sme sa nazdávali, že k rozchodu môže prísť na spôsob švédsko-nórsky, podobrom, v dohode, i keď dohode viac-menej vy­ nútenej medzinárodnými silami, ktoré nahrávali nám, slabšiemu partnerovi. Bude o tom reč a budem sa môcť odvolať na nejedného svedka i na dokumen­ ty. Minister spravodlivosti profesor Krejčí v Leopoldove pred celou izbou, v ktorej nás vtedy bolo štyridsať, podrobne a presne reprodukoval naše roz­ hovory z konca roku 1938. Prekvapila ma Krejčího presnosť a dobrá pamäť, a tak som sa dozvedel, že Krejčí napísal knihu o našom smerovaní k samo­ statnosti, o jej vyhlásení a o stanovisku povolaného odborníka k slovenské­ mu 14. marcu. Krejčího aj jeho protivníci pokladali za zasväteného českého politika a vynikajúceho právnika. Dali sme sa do útoku začiatkom roku 1938 a útok sme zostrovali každým dňom, bol to útok podľa klasických stratégov; bol to vtedy jediný možný spôsob obrany. Teoreticky si vieme predstaviť iného spojenca alebo iných spojencov (rád si ich predstavujem), iných asistentov, iné pôrodné baby. Ale máme my tu národ pod Tatrami vo svojej moci stvoriť nové veľké národy alebo meniť náturu starých veľmocí, vytvárať nové geopolitické skutočnosti podľa našich želaní? Máme možnosť vybrať si príjemnejšieho suseda na juhu, vernejšieho na severe - a mať aj na západe aj na východe možnosti takých, čo nie sú sväto-sväte presvedčení o svojom práve spasiť nás, oslobodiť, ochrániť v záujme mieru i v našom vlastnom, ako sa povie, „najvyššom záujme"? Všetko otázky, ktorými sme odpovedali obžalobcom už pred 20 rokmi, keď nám neustále predkladali svoje: - Prečo práve s Hitlerom? Museli ste čakať práve na neho? Veď ste ve­ deli, kto bol Hitler a vedeli ste, čo nám hrozí! Museli ste vystupovať tak bez­ ohľadne práve v čase, keď bolo s Prahou a s celým štátom najhoršie?

- Ale dalo sa s Prahou hovoriť, keď nebola „v úzkych"? Nuž, nerozumeli sme si. A nielen preto, že obžalovaný s obžalobcom si málokedy rozumie. Pochopiť časy, vidieť náš problém, otázku našej (opovažujem sa napísať tieto veľké slová, hoci lepšie sa im vyhýbať) národnej jestvoty tak beznádejne postavenej pred tridsiatimi rokmi a vidieť tie isté otázky dnes po skúsenos­ 254 tiach druhej svetovej vojny, po Osvienčime, ale i Katynskom lese! ***

Ako sme dosiahli náš cieľ? Držali sme sa zákona, vydali sme sa správnou cestou, za správnym cie­ ľom. Aj sme ho dosiahli. Pravda, každý cieľ dosiahnutý v čase, na tejto na­ šej matke zemi, len čo ste sa dostali k nemu, mení svoju podstatu, z cieľa je nová cesta, nový prostriedok a tak do nekonečna. Netreba si pomáhať mysti­ kou, vec je jasná. Štát býva cieľom, kým ho niet a stáva sa prostriedkom, len čo sa stane skutkom. Normálnou cestou, normálnym stavom zdravého národa. Doteraz je všetko v poriadku. Ale v posledných svetlách človeka vidíme i kdesi za hranice nášho tušenia a súčasne i spoza týchto hraníc sa dívame na seba, na svoju prejdenú cestu: Tu teraz nastáva bieda s otázkami. Teraz, keď už vieme, že v septembri 1939 sa začalo vyvražďovanie miliónov žien a detí, ľudí, ktorí sa ničím neprevinili. Ako je možné, ako sa mohlo stať, že nemôžem povedať: som nevinný? Ide o vinu, ktorú nemožno vysloviť ani odpykať, iba ju prijať, premeniť ju na svoj kríž, kráčať s ostatnými... Ale zasa ak poviem „som vinný", nepoviem „čistú pravdu a len pravdu". Nejde tu o presne definovateľnú kriminálnu vinu, ide tu o vinu mravnú až náboženskú. Teraz už svet vie, kto bol Hitler. Vie, že bola druhá svetová vojna, ma­ sové hroby. Nazdávame sa, že vieme všetko, že poznáme príčiny, pohnútky, ciele. Ale skutočne poznáme? Naozaj vieme? Nieje Hitler ako Hitler. Iný bol v očiach sveta v roku 1938 alebo 1939, inak ho vidíme dnes. Človek je iný, keď pohýna lavínu, než keď ho už lavína nesie. Keď sa neskorší prezident Slovenskej republiky Dr. Jozef Tiso vrátil od Hitlera v noci na ráno toho dňa, ktorý sa mal stať prvým dňom nového štátu, zišli sme sa členovia vlády, predsedníctva snemu a užšieho predsedníctva 254

Tu sa končí rukopis na s. 3 a nadväzuje iný fragment, s. 2 - 11, ktorý sa začína týmto textom: „... cestu, všetky jej okľuky a zákruty. Vtedy, v rokoch 1938 - 1939, ste „videli" iba cieľ. Bol ešte kdesi ďaleko, vysoko, iba ste ho tušili, marilo sa vám, že ho vidíte, ako vídať končiar, o kto­ rom viete, kde je, kde má byť. A vy sa predsa dávate na cestu - lebo na cestu sa treba vydať ešte za tmy, ešte pred úsvitom, inak nedôjdete". - kk

Hlinkovej ľudovej strany na krátku poradu. Tiso nás informoval o svojej ber­ línskej ceste, o rozhovore s Hitlerom a Ribbentropom, ale nechcel odpovedať na otázku: - Čo teraz? - Nech rozhodne snem, povedal Dr. Martin Sokol, prvý predseda snemu, ktorý bol v Sidorovej „dvaapoldňovej vláde" ministrom vnútra. Na konci po­ rady opýtal sa Dr. Tisu: - Veríte Hitlerovi? Tiso bez rozmýšľania odpovedal, akoby sa bol na túto otázku pripravoval celou cestou z Berlína do Bratislavy: - Verím. Sokol sa neuspokojil s odpoveďou. Poukazoval na udalosti, ktoré podľa neho signalizovali nedobré veci. - Viete, čo všetko sa stalo, čo píšu o Hitlerovom slove, o jeho sľuboch a ubezpečovaniach. Boli ste s ním, rokovali ste s ním, videli ste ho. Aký je to vlastne človek, možno mu veriť? Neodvážim sa tvrdiť, že tu doslovne reprodukujem slová Dr. Sokola a Dr. Tisu, nebolo času v tie dni si zapisovať ani najdôležitejšie fakty, ale dobre sa pamätám na zmysel Sokolových otázok a Tisových odpovedí, no pamätám sa aj na zmysel Tisových dôrazne opakovaných slov. - Verím. Som presvedčený, že možno Hitlerovi veriť. Díval som sa mu do očú. 255 Boli úprimné, neklamali. Verím, že nás neklame. Ostatne, Hit­ ler nám nepovedal nič, o čom by sme mali príčiny pochybovať. Povedal, čo hodlajú urobiť Maďari, ako sa ponáhľajú, aké majú plány a o tých vieme aj my. Ponechal na nás, čo urobíme, ako sa rozhodneme. Teda my sa máme rozhodnúť. - Ale ako? - Ponechajme to na snem. A poďme. Už je čas. 256 Cestou ešte povedal nejaké u neho neobyčajné citom podfarbené slová o Hitlerovom pohľade a opakoval: Niet príčiny neveriť. Opakoval ich znova, predsa len neveril tak (znova akoby sám seba presvedčoval).257 Tiso nepredstieral, nehral, z každého slova bolo cítiť, že je presvedčený o úprimnosti Hitlerových slov. Ale ináč dal si záležať na tom, aby sa mu raz nevyčítalo, že chcel ovplyvniť rozhodnutie vlády, predsedníctva Snemu alebo strany. Účastníci rozhovoru sa poberali na zasadnutie snemu, ktorý mal rozhod­ núť. Ja som ešte chvíľu zostal, mal som pripraviť niektoré koncepty a pripra-

255 Alexander Mach v spoločnosti hovoril, že Martin Sokol položil Jozefovi Tisovi otázku, či sa pozeral Hitlerovi do očí. - kk 256 Podľa rozprávania neskoršieho biskupa Petra Dubovského Dr. Tiso sa radil s provinciálom jezuitov Rudolfom Mikušom, ktorý mu povedal: „Jožko, na to máš snem". - kk 257 Posledná veta je vpísaná drobným písmom. Ďalej je ešte v tejto vsuvke poznámka: „Neskoršie skúsenosti zo vzťahu Tiso-Hitler v Hlavnom stane v Berlíne". - kk

voval som ich v pevnom presvedčení, že všetko je v poriadku. Jediné nebez­ pečenstvo, ktoré hrozilo doteraz, „periculum in mora",258 zmizlo. Po návrate z internácie259 som bol roztrpčený na Sidora, na Tisu, na všetkých, že odkladali vyhlásenie štátu. I keď mali taktiku inú než my, kto­ rých nazývali „mladými" alebo „radikálmi" (najväčší radikál bol nebohý An­ drej Hlinka, ktorý sa ani nie pred rokom vyjadril nedvojzmyselne za štát a zo žijúcich najväčší radikál bol Tuka, ktorý mohol byť konzervatívnemu Soko­ lovi otcom), jednako boli v otázke štátu zásadne na tom istom stanovisku, čo my - alebo, aby som bol presný, musím hovoriť v singulári - čo ja. Mal som seriál prednášok na dôverných schôdzach akademikom, funk­ cionárom Orla, novozaloženej Hlinkovej gardy, starým rodobrancom, mla­ dým národohospodárskym odborníkom, kultúrnym pracovníkom, ktorých zvolával profesor Černák, ale mal som prejavy aj na verejných zhromažde­ niach, manifestáciách, o ktorých referovali noviny. Všetky smerovali k štá­ tu. Už pred vyhlásením autonómie, poznajúc praktiky centralistickej Prahy, hlásali sme: „autonómia nestačí". Na plagátoch bola téma prednášok s otáz­ nikom: „Stačí autonómia?" Jasná vec, že v otázniku bol zakódovaná aj od­ poveď: nestačí! Tak bolo pred rokom 1939. Už v rokoch dvadsiatych! Po voľbách v roku 1925, keď väčšina Slovákov dala mandát Slovenskej ľudovej strane, ktorá vyhrala voľby len vďaka jasnému nekompromisnému programu: Pittsburská dohoda. My, vtedajší rodobranci, sme očakávali, že strana vyhlási autonómiu, že bez nej do Prahy nepôjde. Pamätám sa, s akým nadšením sme vítali Hlinku, vypriahli kone z jeho koča. Vo svojej prostote sme nepochybovali, že sa ustanoví snem, ako bol v programe Pittsburskej do­ hody. Za autonómiu boli aj iné strany. Komunisti, napríklad, mali v programe ešte viac než autonómiu, hlásali právo na samourčenie až do odtrhnutia.260 Hlinka prišiel, všetci novozvolení poslanci a senátori s ním. Na manifes­ tácii namiesto krátkej, lapidárnej deklarácie o sneme a vláde prečítali akési Trnavské body, v ktorých bolo naširoko plno podrobností a nestalo sa nič. Strana vstúpila do vlády bez autonómie, dokonca ako na posmech prijala kreslo ministerstva unifikácií! „Separatisti" dostali práva i povinnosti „unifi­ kovať". Na spôsob starých rakúskych zemských úradov Čiech a Moravy bol vytvorený Krajinský úrad slovenský. Dostal prezidenta, ktorý bol podriade­ ným úradníčkom pražského ministerstva vnútra. Ministerstvo s plnou mocou 258

Periculum in mora = nebezpečenstvo z otáľania. Myslí sa tu na zatknutie, odvlečenie asi 300 slovenských aktivistov po vyhlásení štatária 9. marca 1939 (tzv. Homolov puč). Medzi nimi bol aj A. Mach. Na zákrok Sidorovej vlády zaistencov prepustili 13. marca. 260 V. kongres Komunistickej internacionály (Kominterny) v Moskve v roku 1924 vydal rezo­ lúciu, v ktorej sa hovorilo: „Kongres pokladá za potrebné, aby KSČ v pomere k slovenskej, nemeckej, maďarskej, ukrajinskej a poľskej národnosti vyhlásila a v praxi uskutočňovala heslo práva na sebaurčenie až do odtrhnutia. KSČ musí venovať osobitnú pozornosť a podporu boju Slovákov za ich nezávislosť...". 2W

bolo zlikvidované a tomu všetkému sa hovorilo víťazstvo. Jedine v Rodobrane a v Jurigových Slovenských ľudových novinách sme mali akú-takú mož­ nosť biť do týchto nedôsledností. V rokoch, o ktorých je tu reč, sme používali v Slovenských ľudových novinách jadrnejšie slová. Ako sa to mohlo stať? Bol som ústredným tajomníkom strany, mal som príležitosť vidieť do zá­ kulisia, ale dlho som sa v tej motanici nevyznal: dobrý program, krásne reči. A výsledky, skutky? Hanbil som sa, keď mi ľudia v Zlatých Moravciach po zhromaždení a zlete dávali otázky: - Čo je s autonómiou? Vyhrali sme, vstúpili do vlády a kde je autonómia? Takéto otázky som dostával na všetkých zhromaždeniach po celom Slo­ vensku. Zlaté Moravce som si zapamätal preto, lebo som mal kvôli nim opletačky. V Prahe interpelovali ľudáckych ministrov, či sa pokladajú za špiónov za hradbami nepriateľa. Niečo takého som totiž povedal v Zlatých Morav­ ciach: „Boj neprestal, ale v boji treba často meniť taktiku a najťažší údel má­ vajú bojovníci, ktorým je určené vniknúť do hradieb nepriateľa v prestrojení. Treba poznať nepriateľa, vyhľadať jeho slabiny. Autonómia zostáva naďalej programom a jej víťazstvo pripravujú i naši ministri vo vláde". Teda vykrúcačky, za ktoré som sa hanbil. Prišiel rok 1928, desiaty rok Č-SR. Dlhé mesiace sme písali o tajnej klau­ zule Martinskej deklarácie. Po desiatich rokoch sa malo znova rozhodovať, za každú cenu... Niektorí vyhlásili: I za cenu republiky. Tuku zatvorili, odsú­ dili, i ja som bol spoluobžalovaný pre Rodobranu, ale oslobodili ma. Strana vystúpila z vlády a začal sa nový boj, ale dôvera ľudu už bola otrasená. V roku 1935 pri voľbe prezidenta zase sklamanie. Práve Dr. Tiso, ktorý bol spomedzi ľudáckych činiteľov najbližšie k Benešovi, presadil a prebojo­ val proti Sidorovi a „mladým radikálom", aby strana hlasovala na Beneša. Tým sa rozhodlo o jeho zvolení. Strana bola jazýčkom na váhach. Jozef Tiso a deň pred voľbou i Hlinka dostali ubezpečenie v otázke autonómie. Ešte i České slovo vyzdvihovalo zásluhu Slovenskej ľudovej strany. Videli v nás vtedy „mluvčího", reprezentanta Slovenska. Ale Beneš nesplnil sľuby. Pre Hlinku nemal čas a Tisu odbavil diplomatizovaním. Situácia bola vždy ťaž­ ká, vždy bola zlá, keď mali byť splnené sľuby dané zodpovednými činiteľmi Prahy slovenským politikom, za ktorými stála väčšina slovenských hlasov. Tak prišiel rok 1938. Začali sme ho vyhlásením: V tomto roku do útoku! Hlinka dal ultimá­ tum: „Zbohom Prahe!", ak... - Žilina, január 1938. Tiso opakoval: „I za cenu republiky!" - Trenčín, február 1938. Obnovili sme Rodobranu pod iným menom: Hlinková garda.261 (Citovať dátum z Pravdy) 261

Prvá skupina obnovenej Rodobrany, pod názvom Hlinková garda, vznikla v Trnave niekedy koncom júla 1938. (Pozri: Slovák, 3. august 1938.)

Pozvali sme amerických Slovákov s originálom Pittsburskej dohody -Turice, 1938. Zjazd strany prijal návrh zákona o autonómii, ktorý bol predostretý vlá­ de.

Zasa odpoveď: „Situácia je zlá." Ale práve keď bola už skutočne najhoršia, odrazu i Beneš i ostatní cen­ tralisti boli ochotní o veci diskutovať. Prvý raz v septembri 1938 hovorili už vážne. Lenže vtedy už bolo všetko stratené. O osude republiky bolo rozhod­ nuté. A to nielen v Berlíne. Berlín dostal celú strednú Európu: urobiť poria­ dok, zorganizovať ju proti východnému nebezpečenstvu. V druhej polovici roku 1938 sa stávalo každému len trochu zasvätenému a uvažujúcemu čoraz jasnejším, že Česko-Slovensko sa neudrží. Maďari ani po viedenskom verdikte neboli spokojní. Chceli všetko. „Mindent vissza!" Poliaci využívali „zlú situáciu" Prahy a brali, čo sa len dalo. My sme si naiv­ ne mysleli, že Sidorovo polonofilstvo tak okázalo oslavované len nedávno vo Varšave, nám pomôže. Ale slovanskí bratia...262

Dnešnému uchu to znie neuveriteľne 263 Dnešnému uchu znie neuveriteľne, že predseda anglickej vlády, za ktorým vtedy stálo najmocnejšie impérium sveta, telegraficky prosil Adolfa Hitlera, aby ho prijal. Celý svet zo zatajeným dychom sledoval správy o prvej i dru­ hej ceste Chamberlaina k Hitlerovi, o ceste ministerského predsedu a minis­ tra zahraničných vecí Francúzska a Talianska do Mníchova, o posolstve pre­ zidenta USA, rímskeho pápeža a všetkých rozhodujúcich činiteľov sveta. Mali sme vzrušené dni v redakciách. Striedali sme sa pri rádioaparátoch, študovali správy svetových agentúr, rozoberali sme význam každého vypo­ vedaného slova i toho, čo bolo medzi riadkami. Ráno som si pripravil prednášku a večer už bola bezpredmetná. V klube našich akademikov musel som hovoriť o Hitlerovej reči, ktorá práve doznela, lebo sa týkala nás, Slovákov. V tých dňoch všetko sa týkalo nás, najmä nás. Ako i teraz, ako vždy. Boli sme prekvapení, jedni nadšení, druhí prestrašení, všetci napätí a vzrušení. V takých chvíľach počuť trávu rásť. Ak majú dejiny srdce, po­ čujete ho. Treba sa vžiť do napätia, do atmosféry tých dní, aby dnešný človek po­ chopil, hlavne pochopil, nielen súdil, ale hlavne pochopil. Keď pochopí, ne­ bude mať odvahy súdiť, bude porovnávať, bude sa učiť. 2

Kapitola nie je dokončená.

3

Kapitola je bez nadpisu a text je hodne škrtaný. Viaceré vyjadrenia a myšlienky su podrobnej-

e vyrozprávané na iných miestach pamätí. - kk a fv.

Chamberlainovi nešlo o Hitlera, ani o Čechov, a už vôbec nie o Slovákov. Išlo mu o mier, o zachovanie daného stavu, teda o kolónie, o trhy, o moc nad oceánmi. Ak Hitlera usmerní proti východu... Načo opakovať známe kalku­ lácie, ktoré napokon nevyšli, ale v tých dňoch boli pre Angličanov omnoho dôležitejšou otázkou, než osud nejakých neznámych krajín ďaleko od brehov Atlantiku. Anglicku ani Francúzsku nehrozilo, že budú obsadené Maďarmi a Poliakmi, roztrhané na tri kusy, jednako sa ich premien ponáhľali k Hitle­ rovi. Ani Beck, ani Horthy nešli do Berchtesgadenu, Kielu alebo do Berlína z obavy, že ich obsadíme my, Slováci, alebo Česi. Pre Maďarsko a Poľsko nebolo existenčnou otázkou, či nás roztrhajú, a predsa všetky ich cesty k Hit­ lerovi smerovali proti nám, aj keď ich reči na našu adresu zneli niekedy veľmi sladko. „Kordóny" a „diagonály" na ochranu Európy pred „nebezpečenstvom z východu" alebo Hitlerova moc nad celou strednou Európou so súhlasom západu pod tým istým titulom boli skutočnosti, v ktorých sme sa zmietali ako topiaci sa a nebolo nikde „ani stebla príslovečnej slamy", ako to po rokoch a v inej súvislosti napísal jeden slovenský básnik264 v očakávaní posledných vecí svojho života. Čo som tu práve napísal, táto predošlá veta ma usvedču­ je, že už i ja som podľahol tomu, čo viem o rokoch 1938 - 1939. Lebo len dnešnými očami sa vidím medzi tými, čo „sa zmietali". Vpravde som sa ne­ zmietal, nebol som zúfalý, nerobil som ako ten, kto sa topí. Obavy sme mali, no boli to obavy kladné, ktoré nehnali do zúfalstva, boli zdrojmi odvahy, chvíľami až hazardnej - kto hazarduje, ešte môže vyhrať - a rodila sa z nich viera, ktorá z nás robila prorokov. A nebola to metafyzika ani mystika, išlo 0 vôľu urobiť všetko, aby sa naša viera stala skutkom. Mohol by som pomenovať štácie, udalosti vedome pripravené i náhodné, prejavy, manifestácie, články a rozličné politické akcie z polovice dvadsia­ tych rokov, za ktoré som sa dostal do väzenia v rokoch 1926, 1929, 1933 - 1934. Ešte i články posielané z týchto väzení do Rodobrany, Slovenských ľudových novín, ale najmä do Slováka, mohli byť v rukách obžalobcov ar­ gumenty slúžiace ako dôkaz mojej viny, že som „zámerne rozbíjal Č-SR" a pripravoval 14. marec 1939. Ale i obrana by mohla použiť tie isté fakty ako dôkazy, že už v roku 1925 len preto sme zvolali po víťazných jesenných voľbách tisíce rodobrancov do Bratislavy, aby sme si vyhlásením autonómie vynútili federalizáciu Č-SR, a tým vzali vietor z plachiet jej vonkajších nepriateľov. Kto dobre pamätá na roky 1925 - 1927,265 nezapochybuje, že Slováci mali všetky príčiny, ale 1 možnosti a práva už v tom čase seriózne sa pokúsiť o vynútenie zmeny ústa­ vy, ktorá nás ani za národ neuznávala. Taká štátoprávna zmena sa mohla stať už vtedy. 264

Laco Novomeský. - kk V čase, keď toto autor napísal, ešte bolo dosť pamätníkov. Rukopis pochádza z prelomu šesť­ desiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia. - kk 265

Nielen ľudáci chceli snem a vládu. Za autonómiu boli ďalšie tri strany. A centralistické „česko-slovenské" strany, ak si chceli získať slovenských voličov, museli operovať - aj operovali - autonomistickými heslami. (Počú­ val som neraz takéto reči agrárnych kortešov, písal som o nich, preto ich mám v pamäti.) Komunistická strana vydala heslo o autonómii, o samourčovacom prá­ ve „až do odtrhnutia", Slovensko polepili plagátmi „Vypracte Slovensko!" a mala úspech. (Keď po roku 1935 opustila svoj autonomistický program „až do odtrhnutia", tomu faktu primerane sa zachovali komunistickí voliči pri parlamentných i pri obecných voľbách.) V jednej rezolúcii, ktorú koncipoval Juriga, Ľudová strana protestovala proti „svetoklamu", na ktorom spočíva Č-SR a podľa ktorého niet národa slovenského. Z tejto rezolúcie som robil program pre reči našich tajomníkov: keď sme sa dobrovoľne pripojili k Čechom, máme právo sa rozísť s nimi. V Prahe začali strihať ušami, zdalo sa, že sa vážne započúvali a zamysleli. K tomu prišlo komunistické „až do odtrhnutia" a sedem mandátov, ktoré tento kurz úplne nečakane priniesol na Slovensku komunistom. Nešlo už len o volebné heslá a hlasy. Hlinková a Smeralova reč signalizovali, že samourčovacie právo sloven­ ského národa môže byť uskutočnené. Tu odrazu vystúpi Juriga a prudkými jurigovskými slovami v mene svojej strany odmietne heslo komunistov za samostatnosť Slovenska a osvedčí sa za autonómiu s osobitným zdôraznením „v rámci Č-SR". Ide ďalej, reční vtipne, no netakticky o tom, že by sme pochodili, ako keď kanárika vypustia v zime do lesa. Zožrali by nás alebo Rusi alebo Maďari. Dával patetické otázky: Kde by sme šli? Do Moskvy alebo do Budapešti? A skončil svoje vystúpenie na obranu Č-SR bodrým žartovným spôsobom, akým sa hovorí v dobrej rodine. Nám je tu dobre, tu sa môžeme vadiť s Čechmi, ako sa vadia bratia, ale čo by z nás bolo, keby sme sa dostali pod Maďarov alebo pod Rusov? Juriga si aj zaprorokoval: Príde čas, ktorý Čechov pritisne do kúta a budú nám nútení dať, čo budeme chcieť, Takto rečnil Juriga v roku 1926 a v Prahe si povedali: Zaplať Pán Boh za takých autonomistov. Bola to teda naša vina. Chyby v taktike a chyba v politike je viac ako zločin.

Maďarské zámery My všetci, ktorí sme kráčali alebo prekážali kráčajúcim, či sme chceli alebo nechceli, pracovali sme pre 14. marec. Môžeme to nazvať dejinnou nevyhnutnosťou, osudom, niektorí tomu hovoríme vôľa Božia, iní vôľa ľudu. Skutočnosťou je - a dnes ju vidím ešte jasnejšie než pred 30 rokmi -, že

14. marec 1939, vyhlásenie štátnej samostatnosti Slovenska urýchlili práve tí činitelia, ktorí ho chceli prekaziť, prípadne spomaliť. I naši vlastní i nepria­ teľskí. Maďari sa neuspokojili s Viedenskou arbitrážou a po 2. novembri 1938 začali nové akcie proti nám, organizovali „slobodné čaty" (szabadcsapatok), „otrhané gardy" (rongyos gárdák). Vysielali na naše územie svojich najlep­ ších dôstojníkov ako nevinných príbuzných nielen do Bratislavy, Nitry a Pre­ šova, ale i do Trenčína, Žiliny, Ružomberka, Liptovského Svätého Mikuláša, Popradu, Levoče a Spišskej Novej Vsi. Mali sme o nich spoľahlivé správy. Naši odtrhnutí Slováci z Košíc, Lučenca, Levíc, Nových Zámkov, moji rodá­ ci z Medera, Šurian a Komjatíc posielali kuriérov s informáciami, ktoré zís­ kali od narukovaných, z výstrah, z vlastného pozorovania. Tie informácie sa zhodovali s výpoveďami zaistených maďarských „príbuzných", ktorých už bola plná Hava. Správy zneli: „do konca novembra", potom vo februári 1939 „do konca marca". Boli aj presnejšie, ale nie dosť spoľahlivé správy, že „15. marca266 najneskoršie" dostanú „všetko späť" (mindent vissza). Vo februári a začiatkom marca 1939 už i regulárne maďarské vojská na­ stupovali pozdĺž nových hraníc na juhu, kým poľské, v dohode s Maďarmi, nastupovali na severe. Maďari mali získaných Talianov, získavali si Nemcov, na svojej strane mali Poliakov. Reagoval som na tieto veci temer v každom svojom prejave na zhromaždeniach, v rozhlase, v novinách. A práve v tejto súvislosti môžem uviesť nejeden dôkaz, že pažravosť maďarských revizionistov - ich akcie, plagáty „mindent vissza", prenasle­ dovanie Slovákov na odtrhnutom území,267 streľba v Šuranoch na Vianoce 1938. (Môjho brata Jozefa a ešte štyroch mojich rodákov vodili v železách po dedine a nakoniec ich odviedli do Nových Zámkov, odtiaľ do Rábu, iných väznili v Komárne). Nástupy a cvičenia „otrhaných" a „slobodných" čiat prepašovaných k nám, vo svojich dôsledkoch urýchlili sformovanie nášho nástupu a našich príprav k 14. marcu. Urobili sme niekoľko pokusov, aby sme presvedčili Maďarov i Poliakov, že podnikneme všetko. Nijaká zbraň a nijaké prostriedky...268 Na um mi zišiel presný záznam rozhovoru s ministrami Imrédyho vlády. Čo všetko bolo pripravené! Na obsah sa pamätám. Náš kategorický impera­ tív: Návrat do Maďarska vylúčený. V Slováku som potom reprodukoval svoje slová ministrom i novinárom horthyovského Maďarska. Boli neoficiálne, preto mohli byť prudké a ostré. Boli adresované neinformovanému maďarskému ľudu a nedobre informova266

15. marec je maďarský štátny sviatok. Situácii utečencov sa venuje vo svojich pamätiach Gejza Medrický (Minister spomína, Bra­ tislava 1993) a kniha dokumentov Krvácajúca hranica. (Zostavil Dr. J. Višňovan /Dr. Jozef M. Kirschbaum/, Bratislava 1940). Z novšej literatúry pozri najmä Deák, L.: Viedenská arbitrái 2. november 1938. Dokumenty I. - III. Martin : Matica slovenská, 2002, 2003, 2005. 268 Nedokončená veta. 267

ným potentátom Nemecka. Teraz už vedeli, a to práve od jedného z „najhor- [ 127 ších radikálov", že pripojenie Slovenska k Maďarsku narazí na najväčší od­ por Slovákov, ktorí v ničom nie sú takí jednotní ako práve vo svojom odpore proti maďarskej iredente. Na našich prvých cestách do Nemecka prekvapení sme počúvali otáz­ ky dokazujúce, že maďarskí revizionisti vedeli úspešne klamať svet. A čo svet o nás vedel, vedel hlavne z podania maďarského, vo svetle maďarských plánov. Preto nám bolo treba toľko rečniť, demonštrovať, lebo sme chceli, aby miesta vtedy v Európe rozhodujúce, vedeli, že pripojením k Maďarsku staneme sa pušným prachom. Čo sa pamätám, viac sa už potom nestalo, aby Maďari operovali u Nemcov vôľou Slovákov dostať sa pod svätoštefanskú korunu. Pravda, neprestávali s agitáciou „mindent vissza = všetko späť" u nich i u nás. Naopak, túto agitáciu ešte zostrovali, neuvedomujúc si, že ňou nakoniec pomáhali nám. Takých paradoxov bolo vtedy viac. Takto voľáko som sa rozpísal, listujúc vo svojich zápiskoch, keď som sa prvý raz...

V marci 1939 ešte vojna nebola Nevyhnutnosť 14. marca Na väčšinu otázok odpovedal som za výsluchu a odpovede sú v zápisni­ ciach. Podľa Dr. Šujana tieto zápisnice a materiály týkajúce sa mojej trestnej veci obsahujú vari 30-tisíc strán. Ani veriť sa mi nechce. Toľko papiera! Dr. Sujan musel preštudovať moje zápisnične výpovede - a opakujem: zápisničný výsluch štyrmi obžalobcami trval vyše osem mesiacov, výpovede na hlavnom pojednávaní, ktoré trvalo tri a pol mesiaca a výpovede svedecké v iných procesoch. Tieto výpovede a odpovede si nemohli protirečiť. Mohol som sa mýliť v podrobnostiach, ale vo veciach dôležitých, podstatných, som sa mýliť ne­ mohol a nemýlil som sa. Bolo by nevkusom oháňať sa citátmi priateľských i nepriateľských pozo­ rovateľov alebo účastníkov politických procesov a znalcov procesného ma­ teriálu Tiso a spol., teda i môjho, no azda si smiem dovoliť konštatovanie, že mňa nemuseli usvedčovať. Nebolo a teda ani v spisoch nemôže byť prípadu, že by som svoje skutky alebo svoje prejavy zvaľoval na iných, nebral za ne zodpovednosť na seba, a to aj keď nešlo o moje priame, mnou vykonané skut­ ky. A rovnako, keď som sa teraz vrátil z väzenia, počujem, že vznikla celá literatúra o tom, čomu ďakovať, že ma nepopravili. Je vecou prirodzenou, že som sa nepriznával z hrdinstva. Nešlo totiž ani o priznávanie ani o hrdinstvo. Protivilo sa celému môjmu postoju k udalos­ tiam, akým bolo napríklad vyhlásenie štátnej samostatnosti, pokladať tieto

skutočnosti za také, že by sa bolo treba k ním „priznávať" alebo „neprizná­ vať". Išlo o fakty, o skutky, ktoré som robil alebo nerobil, a teda som ich prosto konštatoval. Bol som za právo slovenského národa na svoj štát, teda bol som za štátnu samostatnosť Slovenska a pokladal som za svoju povinnosť urobiť všetko, čo bolo v mojich silách, aby sa Slovensko stalo samostatným. A nielen preto, že ináč hrozilo rozkúskovanie, obsadenie Slovenska Maďarmi, Poliakmi a Nem­ cami. Nie! Hlavne preto, že i my, ak sme raz samostatným národom, máme právo rozhodovať o sebe v hodine, ktorá prišla možno predčasne podľa pred­ stáv niektorých našich, ale ktorú neprijať bolo by hazardom, ak nie zradou. Nebolo hazardom vyhlásiť samostatnosť akokoľvek nastolenú, ale hazar­ dom by bolo nevyhlásiť ju! Mohli sme ju nevyhlásiť, len od nás záviselo, či ju vyhlásime, alebo si povieme „zostaňme a poďme na ryby" a budeme zdieľať osud Cechov; my pod Maďarmi, oni pod Nemcami. Zastupovali sme i podľa volebných výsledkov z roku 1925 stále väčšinu slovenského národa, no nešlo len o štatistiku; v marcových dňoch roku 1939 stalo sa historickou nevyhnutnosťou vyhlásiť štátnu samostatnosť Slovenska a stalo sa tak v logike i duchu našich dejín. Nijaká vážna skupina obyvateľ­ stva sa neozvala proti vyhláseniu štátu. Boli skupinky českej i česko-sloven­ skej orientácie, ktoré nesúhlasili, jedna dokonca poslala list Snemu za zacho­ vanie Č-SR. 269 Komunisti, ktorí od polovice dvadsiatych rokov vyhlasovali v otázke Slovenska neraz ešte radikálnejší program než ľudáci („Vypracte Slovensko - Až do odtrhnutia!" atď.), začiatkom roka 1939 pre svoj postoj v medzinárodnej politike tých dní, nemali a nemohli mať smerodajného slo­ va. Nemohli nevedieť, že práve pakt Prahy s Moskvou bol hlavným impul­ zom k pregrupovaniu rozhodujúcich mocností v prospech plánov Berlína. Americkí Slováci (Slovenská Liga v Amerike) ešte hodinu pred vyhláse­ ním samostatnosti poslali telegram za záchovu Č-SR - ale boli prví, ktorí po 270 vyhlásení štátnej samostatnosti uvítali túto skutočnosť slovami nadšenia. Slovenských evanjelikov niektorí katolícki zaslepenci z nezdravých konfesijných pohnútok stavali proti štátu, ale dobre sa pamätám na prejav, kto­ rým prijali Senšelove Cirkevné listy vyhlásenie štátnej samostatnosti. A Cir­ kevné listy v tej dobe boli hlasom celého slovenského evanjelictva.271 O chlade, odpore hovorili až od chvíle, keď sa stalo zrejmým, že spo­ jenec, o ktorého sa opierala Slovenská republika, prehrá. Ale v marcových dňoch 1939 ešte nebola vojna, Slovenská republika nevznikla za vojny ako jej následok!

269

Urobila tak organizácia českoslovakisťických legionárov. Avšak ich list prišiel do parlamentu až po vyhlásení Slovenského štátu. Takže reálne nemohol ovplyvniť rozhodovanie poslancov. 270 Pozri: Vnuk, F.: Životopis Konštantína Čulena. Cleveland OH 1984, s. 75 - 76. 271 Vyčiarknutá poznámka: „A krajšie slová nenašli ani katolícki biskupi". - kk

Hitler a postoj Európy k nemu v rokoch 1938-1939 I keď rozbitie Č-SR sa v súčasných alebo povojnových spomienkach dip­ lomatov kladie za prvú príčinu druhej svetovej vojny - iní pokladajú rozbitie Č-SR za poslednú príčinu vojny -, rovnako si možno rozumne predstaviť, že nebyť tvrdého postoja Poľska a perfídnej anglickej diplomacie, k vojne nepríde. Pravda, je nevážne narábať vetami, ktoré začínajú slovíčkom „keby". Lenže ani dejiny, ani spomienky účastníkov dejinných udalostí, nezaobídu sa bez predstavivosti, aby mohli uvidieť seba a svoje skutky aj z druhej strany. Štrnásty marec nemusel byť práve 14. marca 1939! A bolo by nám ľuďom 14. marca milšie, keby mal pôrodnú asistentku nie takú, akú mal. Nie surovú a bezohľadnú, ale jemnú, plnú ohľadov, mravne bezúhonnú. No nie my sme postavili na čelo Nemecka Adolfa Hitlera a nie my... Jedného dňa dali mi do cely asi tridsať hárkov papiera, aby som odpove­ dal na otázky, napísané mizerným pravopisom, ale otázky tnúce do živého, aké dáva človek primitívny a zapálený svojou pravdou. Bolo to ešte pred začatím výsluchov. Moje odpovede budú v nejakom ústave dejín. Jedna z prvých otázok znela: Prečo s Nemcami, prečo s Hitlerom? Odpovedal som asi takto: Nemci sú národom Goetheho a Schillera, Kanta a Hegela, ale i Marxa a Engelsa, dali svetu Beethovena a Wagnera, najväčších učencov, vynález­ cov, sú najlepšími organizátormi, vojakmi, národom disciplíny a obetavosti a tento národ v slobodných demokratických voľbách podľa nemeckej ústavy, v ktorých kandidovala strana katolíckeho centra i sociálnej demokracie, stra­ na národno-socialistická i komunistická, postupne opúšťal katolíkov i komu­ nistov a prechádzal do strany Hitlerovej. Pamätám sa na tieto napínavé dni. A Hitler? Nie my sme boli prví, čo s ním rokovali. Pred nami išiel za Hitlerom Chamberlain a Daladier, hoci ani Anglicku ani Francúzsku nehrozilo, že budú rozkúskované a obsadené Maďarskom a tak ďalej. Vedeli, kto je Hitler a vedeli to lepšie než sme mohli vedieť my, ktorí sme nemali takú slávnu tajnú službu, akú mali v Londýne i v Paríži i v Moskve. Bolo už po Rakúsku, bolo po Česko-Slovensku, mierové zmluvy všetky roztrhané a po tom všetkom ešte i Stalin urobil pakt s Hitlerom, a tento pakt už pred vojnou roztrhal Poľsko a toto rozdelenie Poľska, na papieri hoto­ vé týždeň pred vypuknutím druhej svetovej vojny, bolo jej vlastným zača­ tím. Všetko na základe dohody s Hitlerom. Jasná vec: Hitler z rokov 1938 a 1939 nieje tým Hitlerom, ktorého poznal svet za vojny očami Osvienčimu, alebo ktorého vidí vo filmoch o Norím-

berskom procese, o koncentračných táboroch, prípadne očami historikov, čo mali možnosť preštudovať archívy plné tajných plánov. Ešte v apríli roku 1939, keď mal päťdesiate narodeniny, boli sme u neho na recepcii, ale s nami boli na recepcii i na slávnej - do tej doby vari najväčšej vojenskej prehliadke - zastúpené svojimi vysokými reprezentantmi všetky veľmoci a väčšina štátov celého sveta. Anglicko i Francúzsko, Španielsko svojím obrancom Alcazaru, generá­ 272 lom Moscardom, ale viac som sa zaujímal o názory a pohľady reprezentan­ tov Poľska, vždy, keď prechádzali pred nami tankové ozruty, pozeral som sa na dôstojníkov poľskej delegácie. My, príjemne malí a nikoho neohrozujúci, videli sme najviac, videli sme všetko, čo sa očami dá vidieť, no nevideli sme ani najmenšej známky pohŕ­ dania nacistickým vodcom, ani znak neúcty voči nemu. Nemyslím na pred­ písané formy zdvorilosti, na povinné poklony, tie nemajú mýliť, ide o tón, o nuansy, pohľady a úškrny bokom. Nič také, hoci už vtedy boli plné kníhkupectvá kníh o hrôzach v Nemec­ ku. Zdá sa, že ich čítali asi s takým záujmom, ako sa čítajú romány o príše­ rách, o fantómoch, ktoré napínajú, ale ktorým nik neverí. Záhady volebných úspechov Hitlerových, otázku, prečo sa hrnuli do jeho strany katolíci, sociálni demokrati a najmä komunisti, nazdávam sa, skúmal už nejeden psychológ, nejeden historik. Jasnú odpoveď dali fakty, nemecká skutočnosť pred Hitlerom. Pre nás rozhodujúca bola skutočnosť a smerovanie Nemecka tých dní, po­ stoj veľmocí k hitlerovskému Nemecku tých dní - a hlavne nebezpečenstvo, ktoré nám, Slovensku, hrozilo, ale nie z Nemecka. Maďarsko. Poľsko... A pred 14. marcom si Hitlera získavala i Praha. Ve­ rila mu. Chcela sa mu páčiť... naletela.

*** Osud Česko-Slovenska bol spečatený v Mníchove273 Ak sme národom, máme právo rozhodovať o sebe samostatne, neodvislo od vôle cudzej, povedzme budapeštianskej, varšavskej, prípadne inej. Prav­ da, pokiaľ je v našej moci takto rozhodovať. Pokiaľ sily stojace proti nám sú slabšie než sily, o ktoré sa v zápase vzájomne sa križujúcich záujmov môže­ me oprieť. Zdalo by sa, že v takejto situácii nemôže byť reč o samostatnom

272

José Moscardo Ituarde (1878 - 1956) - španielsky dôstojník, profesor na Vojenskej akadémii. Vyznamenal sa v roku 1936 ako hrdinský obranca Alcazaru (Toledo) v španielskej občianskej vojne. (K. Murgaš opísal túto hrdinskú epopeju zo španielskej občianskej vojny v knihe Hrdi­ novia Alcazaru, Bratislava 1937). Bol veliteľom dobrovoľnej španielskej jednotky (tzv. Modrá divízia), ktorá sa zúčastnila bojov na východnom fronte v roku 1941 - 1943. 273 Kapitola pozostáva z niekoľkých fragmentov - kk.

rozhodovaní. No v našom prípade išlo iba o zdanie. V skutočnosti konštelácia síl snažiacich sa o vedúce slovo v strednej Európe rokov 1938 - 1939 žičila našej veci práve vo chvíli, keď povrchné zdanie hovorilo proti nám a veštilo katastrofu. Každý, i nezasvätený, priemerný politik musel vidieť, že o Česko-Slovensku bolo rozhodnuté v Mníchove už definitívne. (Ak nie vôbec pred Mní­ chovom.) A nerozhodli o ňom len Nemci. Nie len Hitler. Koncom roka 1938 a začiatkom roka 1939 nešlo o rozbitie Č-SR. Koniec Č-SR ako samostatné­ ho štátneho útvaru bol na programe dňa nie z viny českej alebo slovenskej, teda nemohol byť ani odvrátený zásluhou českou, ani slovenskou, ani spoloč­ nou. Takzvaný Homolov puč (vpravde Eliášov274 alebo Havelkov275) už iba urýchlil koniec Č-SR. My „radikáli" - ako všetci autonomisti okrem malých výnimiek - mali sme samostatnosť v programe. Ak nebola v programe dňa, bola v perspek­ tíve. Za samostatnosť bol i Hlinka i Tiso práve tak, ako bol za ňu Tuka, ale­ bo Sidor, Černák alebo Durčanský. Rozdiel bol v taktike, povedal by som i v miere strachu a iných zdanlivo malicherných, no v rozhodujúcich chví­ ľach rozhodujúcich povahových vlastností. Dnes je ešte predpísané (ale vážni a teda i odvážni historici prestávajú držať sa doterajšej schémy) vidieť 14. marec 1934 ako dielo nadiktované Nemcami proti vôli a záujmu slovenského národa. Schéma je až prostučká: Celý slovenský národ bol proti samostatnosti Slovenska, celý (alebo možno dovoliť v prevažnej väčšine) bol za udržanie Č-SR - akoby práve o to šlo - len malá hŕstka najväčších zločincov, zradcov a tak ďalej, bola za rozbitie Č-SR a rozbila ju. Len tak, zo samopaše, zo zábavy. Súčasne boli títo veľkí zločinci aj malými figúrkami v rukách Nemcov, podplatení, alebo postrašení. A robili sme presne podľa tajných plánov nemeckého generálneho štábu. Nežartujem, presne takéto slová boli vyslovené v obžalobe proti mne. Ba jeden z obžalobcov so všetkou vážnosťou hneď v prvé dni zápisničného výsluchu citoval moje články zo začiatku roku 1938, v ktorých videl dôkaz, že som vedel všetko, čo malo prísť o rok, že som vedel viac než nemecký generálny štáb, alebo samotný Adolf Hitler. Dával mi v tomto smere otázky, dával mi ich celé dni a vracal sa k nim. 274

Alois Eliáš (1980 - 1942) - generál, český politik. V rokoch 1935 - 1938 bol veliteľom V. armádneho zboru v Trenčíne a pokladal sa za znalca slovenských pomerov. V marci 1939 (keď bol ministrom dopravy) radil prezidentovi E. Háchovi zosadiť Tisovú vládu. V Protektoráte bol predsedom vlády, ale zároveň aj organizátorom domáceho odboja (skupina Obrana národa). V roku 1941 bol odhalený a v júni 1942 popravený. 275 Jiŕí Havelka (1892 - 1964) - český politik. V rokoch 1939 - 1941 prednosta Kancelárie štátneho prezidenta Protektorátu Čiech a Moravy E. Háchu. Jeho blízky spolupracovník a dô­ verník. V rokoch 1939 - 1941 minister dopravy v protektorátnej vláde. V odboji spolupracoval s gen. Eliášom. V apríli 1941 zatknutý a väznený na Pankráci (od decembra 1941, na Háchov zákrok, v domácom väzení). Po v roku 1945 obvinený z kolaborácie. Národný súd ho v roku 1947 oslobodil.

Dni a noci pred 14. marcom 1939 Pokus Prahy odbúrať autonómiu Slovenska Dni a noci pred 14. marcom 1939 boli plné napätia a neistoty, udalosti sa rútili a zdalo sa, že niet sily, ktorá by ich zastavila. Obavy striedali ná­ deje. „Mierni" sa stávali radikálnymi a „radikáli" zdržanlivými, vždy podľa toho, aké nové informácie prišli, aké výsledky mali naše cesty do Viedne, do Berlína, do Varšavy, naše pokusy - také zúfalé! - s Rímom a s Budapešťou, ale najviac podľa toho, čo robila Praha. Praha bola odpísaná. Budapešť sme nechceli za nijakú cenu! A boli vážne návrhy. A v Prahe sa diali divné veci. Dvadsať rokov spoločného života v jednom štáte presvedčilo nás, sloven­ ských autonomistov, teda väčšinu Slovákov, že niet inej cesty ako tej, ktorá viedla k 14. marcu. A to nielen v ohľade na medzinárodný vývoj. Sotva uply­ nuli tri týždne od vyhlásenia autonómie a už ju začali z Prahy odbúravať. Temer dvadsať rokov trvalo, čo prvý raz uznala pražská centralistická vláda, že so Slovákmi treba rokovať a možno rokovať len ako s národom samobytným, že ústava, ktorá Slovákov neuznávala za národ, musí byť zmene­ ná, že vládu nad svojou krajinou plným právom môžu vykonávať len Slováci. Nech nepríde tlak medzinárodných síl, mohlo prejsť nových dvadsať rokov a Slováci nebudú pánmi svojej krajiny, nevynútia si uznanie svojej národnej samobytnosti. Dôkazom toho je história s odbúravaním autonómie. Predseda autonómnej vlády Slovenskej krajiny Dr. Tiso začiatkom no­ vembra 1938 dostal spoľahlivú správu prostredníctvom spravodajského dôs­ tojníka, ktorý mal dobré spojenie s vysokými vojenskými miestami v Prahe, že generál Prchala276 bol vyzvaný, aby pripravil akciu, ktorej cieľom nemohlo byť nič iné, ako vojenským pučom odstrániť autonómnu vládu Slovenska a nastoliť diktatúru českých generálov - iba naoko mal byť na čele jediný slovenský generál česko-slovenskej armády Viest.277 Za touto akciou stáli 276

Lev Prchala (1892 - 1963) - generál a český politik. V rokoch 1933 - 1939 krajinský veliteľ armády na východnom Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Na pokyn z Prahy tam uskutočnil 6. marca 1939 vojenský zákrok (puč). Od 6. marca do 15. marca 1939 minister vnútra, financií a dopravy autonómnej vlády Podkarpatskej Rusi. Po okupácii Podkarpatskej Rusi Maďarskom sa vrátil do Prahy. V máji 1939 emigroval do Poľska. Počas poľsko-nemeckej vojny bol velite­ ľom českej a slovenskej légie. Po porážke Poľska odišiel na Západ. Stál v opozícii proti Benešovým predstavám obnovy unitárnej Č-SR postavenej na ideológii čechoslovakizmu. V tomto smere spolupracoval so Š. Osuským, M. Hodžom, P. Prídavkom. Po v roku 1945 zostal v exile. Založil Český národný výbor a stal sa jeho predsedom. Zomrel v Rakúsku. 277

Rudolf Viest (1890 - 1945) - jediný slovenský dôstojník, ktorý v predmníchovskej Č-SR do­ siahol hodnosť generála. V rokoch 1937 - 1938 bol veliteľom VI. zboru v Košiciach. Sklamaný, že sa ministrom národnej obrany stal F. Čatloš a nie on, odišiel v lete 1939 do emigrácie a dal sa do služieb E. Beneša. V Benešovej exilovej vláde bol štátnym tajomníkom. Od roku 1940 člen Štátnej rady a neskôr štátny tajomník na ministerstve obrany. Od roku 1942 zástupca ministra národnej obrany. V októbri 1944 prišiel cez Moskvu do Banskej Bystrice, aby sa ujal velenia

čechoslovácki centralisti Šrobár, Ivanka,278 Dérer, Lichner279 a ostatní exponenti pražského centralizmu, ktorí už nikoho nereprezentovali, ale naďalej mali dôveru nového pražského vedenia. Treba uznať, že plán bol pripravený majstrovsky. Hneď po 6. októbri 1938 začali sa rokovania s maďarskou vládou v Ko­ 280 márne. Česko-slovenské ministerstvo zahraničia bolo zastúpené sloven­ skou reprezentáciou. Išlo o záujmy slovenské, o ochranu Slovenska, bolo teda správne, že na čele delegácie bol predseda autonómnej vlády Dr. Tiso. Práve túto okolnosť chceli využiť čechoslovácki centralisti pre svoj plán. Ve­ deli, že Maďari, podporovaní Talianskom, Nemeckom, čiastočne i Poľskom a opierajúci sa o svojich starých vplyvných priaznivcov v Anglicku a Fran­ cúzsku, majú veľké šance, ak i nedostanú všetko, čo chcú, ochotne im budú pririeknuté niektoré čisto maďarské kraje Slovenska, tým viac, že v tomto ohľade mali aj určité ubezpečenia zo samotnej Prahy. Čechoslovácki páni mali pripravenú propagandistickú mašinériu, ktorá hneď po odstránení Tisovej vlády mala Slovákov presvedčiť, že všetko za­ vinili autonomisti. „Boli by zapredali celé Slovensko Maďarom, keby im to vojsko zavčasu neprekazilo". Tak mali argumentovať. Pravda, rečou „slo­ venské vojsko", „slovenský generál", hovorili by Slováci: Šrobár, Ivanka, Dérer, Lichner, ale moc by patrila znova Prahe. A Prahu na Slovensku mohli zastupovať len takí slovenskí čechoslováci, ktorí sa nemali o koho na Sloven­ sku opierať, teda boli nútení poslúchať Prahu, ako to robili dvadsať rokov. Po odovzdaní poslednej dediny, ktorú by Maďarom pririekla arbitráž, asi 10. - 12. novembra 1938, stane sa to, čo sa potom stalo až 9. marca 1939 alebo čo sa stalo ešte pred tým na Podkarpatskej Rusi, ktorej vojenským diktátorom stal sa generál Prchala. Ťažko si vysvetliť naivnosť týchto pučistov, boli to predsa starí, ostrieľaní politici, mali za sebou rok 1918 a 1919, museli vedieť, že v roku 1938 už nerozhoduje o strednej Európe Paríž. Presne tie isté mocnosti, ktoré vytvorili a rozhodovali o osudoch Česko-Slovenska v rokoch 1918 - 1919, teraz ho odovzdali novej mocnosti na vôľu a vôľa tejto mocnosti nebola naklonená Prahe. I politické dieťa nemohlo nevedieť, že najmenší pokus, aký pripra­ vovali a neskoršie aj vykonali spomenutí pučisti, nutne dá Nemcom titul, na ktorý už dávno čakali. (To nerozhodlo. Rozhodnutie už bolo v Mníchove povstaleckej armády. V novembra 1944 padol do nemeckého zajatia a zomrel za nevyjasnených okolností. 278

Pozri poznámku č. 237. Ján Lichner (1897 - 1979) - agrárny politik, spolupracovník M. Hodžu. Bol ministrom v pr­ vej autonómnej vláde, ale pre svoje centralistické zmýšľanie bol nahradený P. Teplanským. V rokoch 1939 - 1940 riaditeľ a predseda správnej rady Slovenskej všeobecnej banky v Brati­ slave. V roku 1940 odišiel do exilu. Nepridal sa však k svojmu bývalému šéfovi M. Hodžovi, ale k jeho politickému protivníkovi E. Benešovi. Po obnovení Č-SR bol až do v roku 1948 členom česko-slovenskej vlády za Demokratickú stranu. V roku 1950 bol zatknutý a odsúdený na 17 rokov väzenia. V roku 1960 ho amnestovali a v roku 1968 rehabilitovali. 280 Bližšie pozri Deák, L.: Viedenská arbitráž - Mníchov pre Slovensko. Bratislava 1998. 279

134 ]

a zrejme muselo byť už dobre pred ním. Ale je paradoxný zjav, že práve tí dávali titul rozbiť Č-SR, ktorí ju chceli zachrániť. A tak bolo aj v nejednom smere.) Dr. Jozef Tiso na najbližšom zasadaní autonómnej vlády otvorene po­ vedal na adresu pučistov, „ktorých zástupca sedí tu s nami v tejto vláde", že Slovensko sa už nikdy nevráti tam, kde bolo pred 6. októbrom. Krátko nato 281 vláda generála Syrového odstúpila, centralista Ján Lichner bol vymenený, 282 do vlády sa dostal autonomistický zástupca evanjelikov Dr. Miloš Vančo a do pražskej vlády autonomisti vyslali vodcu radikálneho krídla Karola Sidora, ktorého hlavnou úlohou bolo čím skôr dostať velenie vojska na Sloven­ sku do rúk slovenských. Nepodarilo sa mu to. Všetky vyššie veliteľstva boli v rukách českých. Ešte i žandárov sme mali na Slovensku omnoho väčší po­ čet Cechov než Slovákov. (Pamätám si iba okrúhlu číslicu 283 1 400 Slovákov a 1 800 Čechov v marci 1939!). Omnoho citlivejšie pre každodenný život boli veci finančné. Aj po nastú­ pení Beranovej vlády neprestávalo odbúravanie autonómie a dokazovanie, že Slovensko nieje, nemôže byť samostatné, Slováci nie sú schopní vládnuť. Bolo sa treba biť za každú vlastnú korunu, pražskí kapitáni financií išli do ve­ decky vypracovaných podrobností. Ešte i papier, ktorý dosiaľ dodávali do ta­ mojších tlačiarní zo Slovenska, nariadili objednávať z Nemecka. (Na prípad si spomínam preto, lebo Slavošovce patrili Moravskej banke, teda českému kapitálu a z veci bola poriadna patália.) Minister financií autonómnej vlády, Teplanský, hoci nebol autonomistom (mal úlohu dôverníka pražskej vlády v Bratislave - ako sa to ukázalo v marcových dňoch), neraz prosil až modlikal v Prahe, aby zanechali staré praktiky českého kapitálu voči Slovensku; nič nedosiahol. Predseda pražskej vlády Beran a jeho ministri mali pekné reči, ale jeho organizovaným útekom českého kapitálu chceli nás pritlačiť k múru. V Čechách odkladali voľby do českého snemu, celé nové štátopráv­ ne usporiadanie pokladali za prechodné. Bolo zrejmé, že ide iba o získanie času a postupne pripravovali likvidáciu vynúteného stavu i na Slovensku i na Podkarpatskú.

Český postoj k Slovákom sa podstatne nezmenil ani po 6. októbri Česi čakali, že prestane tlak z Berlína, sami sa usilovali o to, aby Berlín ponechal na Prahu vec Slovenska. Ako predtým pred Parížom, teraz pred Ber­ línom vystupovali i v mene Slovenska. Prahe oddaní slovenskí čechoslováci 281

Stalo sa tak 1. decembra 1938. Syrového nástupcom sa stal Rudolf Beran. Miloš Vančo (1884 - 1970) - pravotár, národniarsky politik. Člen predsedníctva SNS a spo­ lupracovník Martina Rázusa. Bol poslancom Slovenského snemu (1939 - 1945). Odsúdený Ná­ rodným súdom na dva roky väzenia. 283 Okrúhle čísla. - jz 282

boli priam zavalení peniazmi a každý z ľudákov, ktorý sa ukázal ochotným odskočiť od nás, dostával z Prahy ohromné možnosti rýchleho zbohatnutia. Kto sa nedal kúpiť, bol zradca; predseda slovenskej vlády Tiso mi neraz s úsmevom hovoril, že ho zasa žiadali, aby odstránil toho i toho „zradcu", a pravda, medzi inými aj mňa. Nám vyčítali cesty do Berlína alebo do Varšavy, ale českí emisári všetko možné podnikali v Berlíne, aby Nemcov presvedčili, že Slovensko je kato­ lícke, klerikálne, oddané Rímu, je Nemecku nebezpečné a nespoľahlivé už svojou mentalitou, kým Cechy sú bližšie novému Nemecku svojim protikatolíckym postojom, svojou históriou a celým svojím duševným i duchovným založením. Vedeli sme o tom od samých Nemcov. Dr. Hammerschmidt alebo Dr. Flohr284 nás informovali o týchto zákernostiach. Dnes už vieme, že tu bol jasný zámer, ale zlé bolo, že tento zámer mali o čo oprieť. (Takisto ako zasa naše úprimne myslené a v záujme záchrany Slovenska pred obsadením Ma­ ďarmi presadzované podujatia využívali v opačnom smere: raz proti Prahe, raz proti Budapešti.) Ak hovorím, že v Prahe sa diali divné veci, nechcem tajiť, že ani my v Bratislave sme vo svojom zúfalstve a hľadaní správneho východiska nena­ chádzali práve najvhodnejšie a najkorektnejšie metódy. Ani vtedy, ani dnes nechápem, prečo sme nehovorili s pražskou vládou otvorene a bez vykrúcačiek. V bratislavských a pezinských rozhovoroch v decembri 1938 s českými ministrami Krejčím a Fischerom285 sa ukázalo, že možno a že i treba s praž­ skou vládou hovoriť otvorene. Ak sme v záujme Slovenska pripravovali vy­ hlásenie samostatnosti a rečnili o tom po celom Slovensku na verejných ma­ nifestáciách už mesiace, prečo sme mali zakrývať svoje ciele v rokovaniach s pražskou vládou? Po rokoch, už v Leopoldove, povedal mi Dr. Krejčí, že v Prahe boli ochotní a pripravení - aj keď neradi - rozísť sa s nami podobrom - tak, ako som o tom hovoril vo svojej argumentácii na pezinskej fare alebo v Tatranskej Lomnici a na Štrbskom Plese v decembri 1938. I Beran i Chvalkovský 286 žiadali, aby sme sa vyjadrili jasne, či chceme samostatnosť - a naši v Prahe sa nevyjadrili. Doma sme rečnili všetci, nielen Tuka alebo Mach, nielen Černák alebo Durčanský, ale i Tiso i Sidor, všetci sme ohlasovali samostatný slovenský štát už nie ako perspektívu, lež pres­ ne a nedvojzmyselne ako program dňa i v Sneme i na manifestáciách. Mali sme svoje veľmi vážne príčiny a mali sme právo nastoliť štátnu samostatnosť. Pred svojím odchodom do Berlína Tuka bol u predsedu vlády Tisu - bolo to 284

Fritz Flohr - tlačový referent Dr. A. Seyssa-Inquarta. Otakar Fischer (1884 - 1968) - právnik, český politik. V rokoch 1938 - 1939 minister vnútra v poslednej česko-slovenskej vláde a v prvej vláde Protektorátu Čiech a Moravy. V roku 1945 obvinený z kolaborácie. Národný súd ho v roku 1947 oslobodil spod obžaloby. 286 František Chvalkovský (1885 - 1945) - diplomat, český politik. Česko-slovenský vyslanec v Berlíne (1927 - 1932) a v Ríme (1933 - 1938). Bol ministrom zahraničia v Beranovej vláde (1938 - 1939) a po vzniku Protektorátu Čechy a Morava vyslancom v Berlíne. Zahynul v Ne­ mecku vo februári 1945 počas spojeneckého bombardovania.

285

začiatkom februára 1939, bola o tom vydaná správa úradnej STK, 2 8 7 uverej­ nená v úradnom orgáne vládnej strany, nastúpila čestná jednotka, ja som mal 5. februára prejav v Rišňovciach,288 všetko za účelom, aby sa Tuka v Berlíne mal o čo oprieť v dokazovaní, že my za nijakých okolností nechceme do Ma­ ďarska, že Slovensko chce štátnu samostatnosť a je odhodlané splniť všetky podmienky, aby ju dosiahlo.

Autonómia nestačí! Keď Tuka odchádzal do Berlína, ešte sme nevedeli, či sa mu podarí dostať sa k Hitlerovi a ani nedostal plnú moc urobiť také vyhlásenie pred Hitlerom, aké urobil, ale treba porovnať, či hovoril iné pred Hitlerom, než sme hovorili - i Tuka, i Tiso i my všetci - tu doma, napríklad na bratislavskej manifestácii pri príležitosti slávnostného príchodu Tuku po deväťročnom väzení (1929 1938) do Bratislavy,289 v Prešove, v Bardejove, v Piešťanoch, v Liptovskom Svätom Mikuláši a na ostatných manifestáciách temer vo všetkých sídlach okresov. Neskoršie - za Slovenskej republiky i pred Národným súdom - som počúval vysvetľovanie, že pod samostatným slovenským štátom bolo treba rozumieť autonómiu a že sme nič iné nechceli. Nuž za vojny, ktorá bola už prehratá a v obhajobe pred súdom, prosím, i ja som pripúšťal, ba aj podporil záujmy obrany spoluobžalovaného. Ale ani vo vedomí prehratej vojny, ani v záujme svojej obhajoby som na seba nepripustil, že pod autonómiou som rozumel samostatný štát alebo naopak, výslovne a dôsledne som dokazoval - i dokázal - že pod samostatným štá­ tom som rozumel presne samostatný štát. Mohol som sa odvolať - aj som sa odvolal na svoje (a nie len svoje) vyhlásenia, že „autonómia nič nerieši, auto­ nómia nestačí" a jediné riešenie, jediná záchrana je v úplnej štátnej samostat­ nosti. Nehovorili sme o nej ako o východisku, ale ako o práve samobytného národa, ktoré vyplýva zo zákona prirodzeného, zo zásady samourčenia, a od­ volávali sme sa neraz i na históriu prvého slovenského štátneho útvaru spred tisícročia. Môžem odcitovať mnoho prejavov svojich (aj iných) na túto tému z roku 1938 a najmä z prvých mesiacov roku 1939. A čo pokladám za dôleži­ té: tieto prejavy mali súhlasnú ozvenu nielen v Bratislave, Prešove, v Piešťa­ noch alebo v iných ľudáckych mestách a dedinách, lež i v bývalých baštách česko-slovenských a nekatolíckych. Skutočnosťou a nazdávam sa, že veľmi významnou, je práve táto ozvena, tento súhlas, nadšenie, s akým prijímalo Slovensko myšlienku samostatnosti. Pravda, miestami rozhodovala obava z maďarského obsadenia, no väčšina manifestácií za samostatnosť vyznela ako prejav vôle a uvedomenia si svojho prirodzeného práva žiť vlastným ži­ votom národa vo svojom štáte. STK = Slovenská tlačová kancelária. Pozri: Vnuk, F.: Mať svoj štát znamená život. Bratislava 1991, s. 188 - 189. Vojtech Tuka prišiel do Bratislavy 6. decembra 1938.

Za štyri mesiace temer každú nedeľu a často i vo všedné dni som mal prejavy za štát a nestalo sa ani raz, aby neboli prijaté so súhlasom. A treba povedať, že pracovali veľmi horlivo i zástancovia čechoslováckeho smeru, no bez najmenšieho úspechu pokiaľ ide o ľud, o verejnú mienku. Mali úspe­ chy v úzkych kruhoch, v rozličných bankových, priemyselných alebo veľko­ obchodných spoločnostiach, kde vedúcu úlohu hrali exponenti Živnobanky, Legiobanky, Zemskej, Moravskej a ostatných bánk, dokonca i vo vedúcich inštitúciách ľudáckych organizácií, v samotnom predsedníctve Hlinkovej ľudovej strany neraz boli vo väčšine odporcovia samostatnosti. Keď už ne­ mali argumentov proti medzinárodnými silami diktovanému vývoju a proti masovým prejavom roľníkov, robotníkov, vysokoškolákov za samostatnosť, utiekali sa k formuláciám: „sme za samostatný štát, ale nie teraz, lež po čase". Mám v živej pamäti dve ostrejšie zrážky s reprezentantom miernych, so senátorom Dr. Budayom na spoločných zasadaniach vlády, predsedníctva Snemu, predsedníctva strany po mojej reči v Rišňovciach. Buday mal skvelú elokvenciu a dal si záležať na forme. Kým ja som hovoril prudko a rýchlo, Buday prednášal svoje rétoricky vzorne postavené argumentácie pomalým, presvedčivým hlasom: - Chápem vaše obavy, ale ide práve o to, či vás tieto obavy z Maďarov nezaslepili, a či vaše akcie diktované obavami z maďarského obsadenia ne­ zbavia nás jedinej opory, ktorú tu ešte máme - myslel na Prahu -, i keď je ona oslabená a v prekérnom položení, je omnoho silnejšia než sme my bez nej. Je pravda, celých dvadsať rokov neplnila dohody, sľuby, ale teraz je i v jej vlastnom záujme plniť záväzky voči nám, teda treba jej veriť a zasa v našom záujme je držať sa Prahy, inak sa nezachránime. Nemcom veriť nemožno, tam je osud Rakúska, dostalo ubezpečenia a krátko nato bolo obsadené. Potom si pán senátor vytiahol tabatierku, hľadal cigaru, vybral jednu, nebola tá pravá, vybral druhú, poobzeral ju zo všetkých strán, prstami ju dôkladne preštudoval, položil do úst a teraz hľadal zápalky. Trvalo dobrú chvíľu, kým si zapálil, práve toľkú, kým nemal pripravené a správne sformu­ lované nové argumenty proti mojim. - Ešte nie sme pripravení, nebudeme mať ľudí, finančne neobstojíme, budeme hračkou v rukách Nemcov, ak nás vôbec budú chcieť chrániť proti Maďarom. Lenže: prečo by nás nedali Maďarom, keď majú s nimi zmluvy? Horthy bol u Hitlera. Kiel! Maďarskí ministri sú raz v Berlíne alebo v Mní­ chove, raz v Ríme alebo vo Varšave, už dvadsať rokov pracujú hlavne proti nám, sami sa neubránime, ale prostredníctvom Prahy máme ešte aké-také nádeje. Ani Rím, ani Varšava a tobôž Paríž alebo Londýn nie sú tak celkom pre plány Berlína s Cesko-Slovenskom. Zastavte, vyčkajte, my nesmieme aj z dôvodov morálnych zavdať príčinu k rozbitiu Č-SR. Stanovisko Vatikánu, odkazy našich z Ameriky, ale najmä skúsenosti s Hitlerovými sľubmi - to sú všetko veci, ktoré treba dobre uvážiť. Prirodzene nereprodukujem tu presne slová senátora Budaya a neviem, či odzneli vo februári hneď po Rišňovciach, alebo až 6. marca 1939, no môžem

[ 137

s istotou tvrdiť, že tu podávam ich zmysel, pamätám si dobre na moju odpo­ veď, preto som si zachoval argumenty, ktoré som sa usiloval odraziť, alebo ich obrátiť do môjho smerovania. - Či sa nám páči alebo nie, rozhodujúca je reč faktov a tie sú: Hitlera vyzbrojujú monopoly anglosaské a francúzske, ktoré to nerobia bez súhlasu svojich vlád. Francúzsko bolo povinné brániť Česko-Slovensko, ale spolu s Anglickom a Talianskom nanútili mu Mníchov, zbavili ho všetkých opev­ není, ktoré si vybudovalo z príkazu francúzskeho generálneho štábu, vydali nielen Č-SR, ale celú strednú Európu Nemecku, aby ho obrátili proti vý­ chodnému nebezpečenstvu - to sú fakty. Ak Nemecko nedodržalo sľuby ale­ bo zrušilo zmluvy, urobilo tak preto, lebo vedelo, že tak môže urobiť a že je to v záujme nemeckom, tak môžu pochodiť aj zmluvy alebo sľuby, dané Maďarsku, ak Nemecko nájde riešenie, ktoré sa mu lepšie hodí. My máme informácie, že Seyss-Inquart, Gôring a ich smer, ktorý je silnejší než Ribbentropov, nechcú podporovať Mussoliniho koncepciu s diagonálou Taliansko - Maďarsko - Poľsko, lebo je to koncepcia z Londýna a namierená čiastoč­ ne i proti Nemecku, nielen proti Sovietom, áno, vec je naoko zamotaná, ale hlavný smer je jasný, len tie bočné záujmy sú protichodné a práve tie môže­ me vymanévrovať vo svoj prospech. Nemecko potrebuje talianskeho spo­ jenca, ale nie príliš silného; západné mocnosti chcú mať bezpečnú ochranu proti komunistickému východu, ale nie v príliš silnom Nemecku. Obyčajná abeceda politická a najmä geopolitická ukazuje, že Nemecko nemôže ísť za Karpaty, nehrozí, že by nás obsadilo, no bude v jeho záujme, ak Slovensko nebude dané Maďarsku alebo do nejakého maďarsko-poľského spolku, ale vyhlásené za samostatný štát. Je jasné, že i Maďarom a Poliakom bude Slo­ vensko milšie ako samostatné než v rámci Č-SR ovládanej Nemeckom. né.

Moje argumenty boli hodne rapsodické, bez náležitej formy, no boli jas­

- I keby sme sa postavili na hlavu, Č-SR už nezachránime. Stratiť ne­ máme čo. Jediné hazardérstvo je nič nerobiť, neodvážiť sa. Povedzme, že Nemci nás oklamú, nuž stane sa iba to, čo aj bez ich klamstva je už ho­ tové. Ale všetky úvahy vedú k presvedčeniu, že nie je v záujme Nemecka, aby nás oklamalo, z čoho vychodí, že sa môžeme oprieť o tento predpoklad. I morálne! Lebo zachrániť národ od istej záhuby je v prvom rade morálnou povinnosťou vedenia strany a vlády, ktorá jediná z veľkých strán stojí na sta­ novisku slovenskej národnej samobytnosti a na svoj program dostala väčšinu slovenských hlasov, tým viac, že sa k nej v Žiline pridali aj ostatné strany okrem komunistov a sociálnych demokratov, ktoré však nie sú ani počtom mandátov ani s ohľadu na zloženie svojich voličov zo stanoviska slovenské­ ho rozhodujúce. Zo všetkého vyplýva: i keby nám nič nehrozilo ako národu, máme právo na svoj štát, no každé iné riešenie alebo odkladanie rozhodnutia znamená nielen stratu jedinečnej historickej príležitosti dosiahnuť najvyššiu métu, akú má každý národ, lež i katastrofu azda nenapraviteľnú. Vaše oba­ vy i vaše argumenty sú čestné, sú dôkazom statočného a uváženého prístupu

k osudovej otázke byť či nebyť, ale nedávajú na ňu odpoveď. Nič nerobiť, to nie je odpoveď, čakať nemôžeme. Odkladať, čakať? Ešte nikdy nebolo ne­ bezpečenstvo v meškaní, to naše latinské „periculum in mora" také hrozivé, ako práve v týchto dňoch. So senátorom Budayom som sedával v Carltone. Bolo dobré prichádzať s ním do kontroverzií. Bol múdry, bol človek čistým citom oddaný svojmu národu, bil sa po celý svoj život s maďarskou vládou alebo s českou, bojo­ val proti maďarskému jednotnému štátnemu národu a proti česko-slovenskej národnej jednote, ale nevedel si predstaviť, že by sme mohli žiť nezávislo od jedného alebo od druhého. Buday ma navrhol za člena užšieho predsedníctva strany, ale nemôžem povedať, že mal z toho radosť.

Homolov puč V noci na 10. marca 1939 v mojom byte na Malej ulici bolo rušno. A nielen v byte. Okolo vily, v ktorej som býval, sa už od večera pohybovali záhadné postavy. Mal som menšiu horúčku, prechladnutie, alebo vyčerpanosť - alebo oboje. Posledné týždne dňom nocou cesty, porady, návštevy - napätie rástlo každou hodinou. Až hlava hučala. Žena a lekár radili: ľahnúť si, vypo­ tiť sa, oddýchnuť si. Dobrá rada, prijal som ju a ležal som už niekoľko hodín, keď prišli dôstojníci z hlavného veliteľstva s poplašnou správou: prichádzajú české vojská, tankové jednotky, má byť štatárium, vojenská diktatúra... Neboli to nové správy. Včera po celý deň bola o nich reč na hlavnom veliteľstve gardy, vo vlád­ nej budove, vo Svoradove medzi akademikmi a plné boli nimi aj kaviarne. (Odporcovia 14. marca to neskoršie zvalili len „na kaviarne"). V stredu 8. marca bol u mňa Dúbravec290 so správou, ktorú mal z legionárskych kruhov, že je vymenovaná nová vláda, vraj vojenská, na čele s generálom Viestom. Volal som Sidora v Prahe, aby sa informoval o čo ide, ale som ho nemohol zohnať k telefónu, dlhé hodiny trvalo, kým sa konečne prihlásil. To už bola polnoc, alebo i po polnoci. Nevedel o ničom a nechcel veriť. Mali sme dobrú informátorku v kruhoch zasvätených do tajomstiev čechoslováckej kuchyne v Bratislave, Zuzu Dovalovú, ktorá držala s autonomistami radikálneho sme­ ru. Obrátil som sa na ňu, ale nevedela o ničom. Požiadal som hlavného veli­ teľa žandárstva Ištóka291 a policajného riaditeľa Jusku,292 aby boli na pozore, 2,0

Benedikt Dúbravec (1892 - ?) - slovenský dôstojník. V marci 1939 bol štábnym kapitánom pri IX. divízii v Bratislave. V roku 1939- 1940 vojenský atašé v Berlíne. 291 Timotej Ištók (1891 - 1947) - veliteľ žandárstva. Od novembra 1939 do júna 1942 hlavný veliteľ slovenského žandárstva. Pre vnútorné rozpory musel z funkcie odísť. V októbri 1944 bol znovu ustanovený za veliteľa žandárstva. V roku 1945 odišiel na Západ, ale bol vydaný česko-slovenským úradom. Národný súd ho odsúdil na trest smrti zastrelením. Rozsudok bol vykonaný 7. marca 1947.

(operoval som takou nepresnou vetou „na pozore"). Dali sme do pohotovosti gardu a čakali sme. Popoludní som bol u predsedu vlády Tisu. Informoval som ho o noč­ nom rozhovore so Sidorom, o svojich pozorovaniach a potom som prešiel k hlavnej príčine návštevy: bytové prehliadky u niektorých vedúcich gardis­ tov môjho kruhu. Tiso o nich nevedel. Hovoril mi, že z Prahy neprestávajú naliehať, aby som bol zbavený svojich funkcií, najmä vedenia Úradu propa­ gandy. V českých novinách preskočila správa, že už som bol zbavený svojho úradu. Tiso hodil rukou. Nevyjadroval sa presne a ešte stále nebolo jasné, či je za samostatnosť. Od polovice novembra roku 1938 bolo nám čoraz jasnejšie, že Maďari sa neuspokojili s viedenským rozhodnutím a nevzdali sa svojho starého progra­ mu dostať celý „Felvidék", celú „Hornú zem". Organizovali osobitné dôs­ tojnícke jednotky, ktoré vysielali k príbuzným na Slovensko a Podkarpatskú Rus. „Slobodné čaty" a „gardy otrhancov"" (rongyós gárdák) a iné podobné formácie mali pripraviť pôdu na obsadenie, vyvolať neporiadky, konflikty, aby bol odôvodnený zásah regulárneho vojska, ktorého zhromažďovanie po­ zdĺž hraníc nijako neskrývali. Vydávali plagáty, letáky, so starým iredentis­ tickým obsahom: „mindent vissza" (všetko späť). Presvedčovali sme sa, že nešlo iba o nejaké dozvuky starej, už bezpredmetnej akcie Maďarskej revizionistickej ligy, ale o vážny program rozhodujúcich maďarských miest. Ma­ li sme informácie, že v tejto otázke vládne kruhy Maďarska nie sú jednotné, ale rozdiel bol iba v taktike; starý plán zostával v platnosti najmä pokiaľ išlo o Slovensko a Podkarpatskú Rus, o spoločné maďarsko-poľské hranice. Vedeli sme (a dnes viem, že naše informácie boli dobré) o pôvodnom nemeckom pláne, podľa ktorého Maďari mali dostať Slovensko za určité pro­ tislužby. Svoje požiadavky Maďari mohli oprieť nielen o sľuby, reči, mani­ festačné gestá pri rozličných stretnutiach štátnikov, pri krste vojnových lodí, nielen o akcie tlačových magnátov, ale aj o objednávky a dodávky zbraní, koordinovanie vojenských programov, vytváranie koridorov podľa chysta­ ných nových hraníc štátov. Denne sme písali a rečnili o týchto skutočnostiach. Mám v živej pamäti nejednu cestu, nejeden prejav, alebo pakt, všetky sa týkali nás, najmä nás, nám rezali do živého. Boli sme citliví, reagovali sme prchko, niekedy až ostro...293

2,2

Ján Jusko (1896 - ?) - úradník, administrátor. Správca cudzineckého oddelenia na Policajnom riaditeľstve v Bratislave, neskôr prednosta III. odboru (samosprávy) na ministerstve vnútra. 293 Nedokončená kapitola.

Čo vieme dnes a nevedeli sme vtedy Dnes vieme, že v septembri 1939 sa začala druhá svetová vojna, vieme, čo ju vyvolalo, aké sily, aké protichodné záujmy sa spojili, aby sa mohla začať. Mám v živej pamäti chvíle prvého prekvapenia, ktoré vtedy priam ohúrilo celý svet, i náš malý svet Slovenska, Češka a ostatných národov strednej Eu­ rópy. Išlo najmä o nás - keď sa nemecký minister zahraničia von Ribbentrop zjavil v Moskve. Od prvej hodiny toho úžasného augustového dňa roku 1939 z minúty na minútu rástlo napätie. Oheň a voda sa spájali „v záujme mieru". My sme si želali mier, a preto sme verili, že skutočne ide o záchranu mieru, chceli sme veriť, že konečne sa ho podarilo zachrániť. Počúval som, čítal som svetové agentúry i dôverné správy vyslancov o každom slove Ribbentropa a Molotova,294 o Stalinovom prípitku na zdravie Hitlera, Stalinove slová o Hitlerovej veľkosti a krásne reči Berlína o Stalinovi. Dnes už vieme, že posledná augustová dekáda roku 1939 pochovala jeho zachraňovaný mier a splnila poslednú podmienku, aby sa mohla začať druhá svetová vojna. Ale vtedy? Boli sme presvedčení, že Poľsku nezostáva iné, ako splniť všetky požia­ davky Nemecka - Koridor, Gdansk. Len sme sa obávali, že naše kraje, ktoré nám Poliaci vzali po prvej svetovej vojne a teraz pred rokom pomocou Hit­ lerovho Nemecka - nedostaneme späť, ak sa nezapojíme, ak si návrat týchto našich „nám v najťažšej hodine urvaných kusov nášho živého tela" nevynútime pomocou toho istého Hitlerovho Nemecka. Ako hlavný veliteľ gardy nariaďoval som nástupy, manifestácie, podnikal som všetko možné, aby sme len nejako nepremeškali historickú príležitosť, aká sa nenaskytá každý deň. Začala sa vojna. Dnes už vieme, že demarkačná čiara, ktorá rozťala Poľ­ sko, bola určená vopred. Jedna armáda vnikala zo západu, druhá z východu podľa paktu - ibaže západná obsadzovala, kým východná, prirodzene, „oslo­ bodzovala", oslobodené boli všetky štáty na východ od línie určenej paktom Berlín - Moskva. Jedine Fínsko nebolo oslobodené, pustilo sa do vojny, zavi­ nil to Mannerheim295 a iní fínski „vojnoví zločinci". Na západe boli obsadené krajiny, lebo tie si neodhlasovali na 99 a pol percenta nový režim. Keď sa ho 294

Vjačeslav Michajlovič Molotov (vl. m. Skrjabin 1890 - 1986) - boľševický revolucionár, sovietsky štátnik. Blízky spolupracovník V. I. Lenina a J. V. Stalina. V r. 1930 - 1940 predseda Rady ľudových komisárov. V rokoch 1939 - 1949 ľudový komisár pre zahraničné veci. V r. 1939 podpísal sovietsko-nemecký pakt o neútočení, ktorý znamenal rozdelenie záujmových sfér medzi Nemeckom a ZSSR v strednej a východnej Európe, zánik Poľska a predznamenal druhú svetovú vojnu. 295 Carl Gustáv E. von Mannerheim (1867 - 1951) - fínsky generál a štátnik. Bol generálom cárskej armády. V roku 1918 vyhnal z Fínska boľševické oddiely. Keď Červená armáda napadla Fínsko viedol fínsku obranu v tzv. zimnej vojne (1939 - 1940). Bojoval po boku Nemecka proti Sovietskemu zväzu v rokoch 1941 - 1944 za navrátenie sovietmi okupovaných území. Fínsky prezident v rokoch 1944 - 1946. Fínsky národný hrdina, obratný diplomat a vynikajúci štátnik.

po vojne zbavili, boli tam, kde pred vojnou pod kapitalistickým vykorisťo­ vaním. Dnes vieme o koncentračných táboroch, o tých, čo už zanikli, aj o tých, čo zostali. Vieme o vraždení v Osvienčime a vieme o Katynskom lese. Mená Hitler a Stalin hovoria nám dnes niečo iné, než hovorili svetu v rokoch 1938 a 1939. Ak nemám písať satiru - a tak ťažko ju nepísať - mu­ sím nevedieť, čo vieme dnes už všetci. Vtedy, v roku 1938, som vedel, a všetci sme vedeli, o cestách Chamberlaina k Hitlerovi. Rokovali s Hitlerom, robili s ním pakty Anglicko i Fran­ cúzsko, naši susedia Maďari i Poliaci. Štáty a štátnici obracali sa k Hitlero­ vi v nádeji, alebo zo strachu. Už „vyriešil" otázku Sárska, Porýnia, pripojil k ríši „svojich rakúskych Nemcov" a práve chcel pripojiť i sudetských. S akým nadšením tlieskal Londýn i Paríž svojim ministerským predsedom, že zachránili mier! Ešte nikdy neoslavovali chladní Angličania, ako oslavo­ vali svojho premiéra, keď sa vtedy vrátil od Hitlera. V divadlách, kabaretoch prerušili programy. Davy sa valili na letisko vítať záchrancu, ulice, námestia anglických miest priam šaleli vďačnosťou a radosťou. V kostoloch sa modlili, že mier bol zachránený. A tak i v Paríži. A Berlín? Nadšene oslavoval svojho Hitlera. Nuž nie je Hitler ako Hitler. Keď sa neskorší prezident Slovenskej republiky vrátil zo svojej berlínskej cesty, bolo to ráno toho dňa, ktorý sa mal stať prvým dňom nového štátu, zišli sme sa niektorí členovia užšieho predsedníctva HSĽS vo vládnej budove v Bratislave a vypočuli sme Tisov referát o rokovaní s Hitlerom. Dr. Martin Sokol, predseda snemu, v tej chvíli ešte minister vnútra v „dvojdňovej" vlá­ de, opýtal sa Dr. Tisu: - Veríte Hitlerovi? Tiso bez rozmýšľania, ako by sa bol celou cestou z Berlína do Bratislavy zamestnával s touto otázkou, odpovedal: - Verím. Dr. Sokol sa neuspokojil s odpoveďou. Dr. Tiso opakoval už cestou zo snemu, že niet príčiny neveriť. Mrzel sa na Sokola. A nepáčili sa mu ani moje roztrpčené poznámky o tom, že nebolo treba čakať na cestu do Berlína. Mal som akúsi podvedomú obavu, že chyby krásy môžu uškodiť i podstate. Chcel som vidieť štát, jeho samostatnosť, jeho suverenitu v najlepšom svetle od samého začiatku. Záležalo mi aj na forme, až bolestne sa ma dotýkali i naše vlastné chyby, i zbytočné, surové zásahy „pôrodných asistentov". Veril som, že im bola daná plná moc nielen v otázke Slovenska, ale i celej strednej Európy a vo viere, že eticky je všetko v po­ riadku, mal som starosti, aby aj estetika neutrpela v očiach súčasného sveta alebo histórie. Vedeli ste predsa, vedeli sme všetci, od povolaných nemeckých činiteľov, na čom sme. Povedal nám to Gôring otvorene, diplomatickejšie to isté opa­ koval Ribbentrop už pred mesiacmi. Tuka nám presne referoval Gôringove

slová, keď sme ho poslali zachraňovať Devín. Bol u Goringa z poverenia slovenskej vlády, teda i odpoveď bola adresovaná slovenskej vláde. To bolo ešte v novembri, pred mesiacom, sám Hitler dal nám vedieť to isté čo Gôring v novembri a októbri prostredníctvom Tuku, čo včera povedal osobne vám. 296 Bol to Veesenmayer, Seyss-Inquart, Hammerschmidt, Flohr, najmä Seyss-Inquart hovoril jasne, nielen za seba. Dr. Tiso bol až dotiaľ presvedčený, že nie sme pripravení, nie sme schop­ ní, neobstojíme hospodársky, potrebujeme čas, ale po 7. marci už v Sidorovej 297 vile bol rozhodnutý. Preto nešiel do Prahy. Som presvedčený, že k vyhláse­ niu mohlo prísť so súhlasom vlády, keby Sidor nebol „politikoval". Nechápal som, a ešte ani teraz nechápem, čo malo za zmysel hrať sa s Nemcami, hrať sa s Čechmi - a zahrávať si s osudom svojej krajiny. Vtedy som veril, že roztrhanie Slovenska na tri kusy znamenalo by koniec nášho národa. Sidor bol vodcom radikálov, bol za štát. Tiso stál na čele strany a repre­ zentoval jej „mierne krídlo", ktoré bolo najsilnejšie i v užšom predsedníctve i v klube poslancov, ale za štát boli obaja práve tak, ako boli zaň Tuka, Černák, Durčanský. Vedelo o tom celé Slovensko, vedeli v Prahe, vo Varšave i Budapešti, v Berlíne i Ríme. Už tretí mesiac neprestávali manifestácie za samostatnosť. Rišňovce neboli ani prvé, ani posledné. Praha žiadala moje odvolanie, Tiso odmietol! Ako pred rokom Hlinka. Bol som za jasnú a čistú reč, za rýchle a rozhodné skutky, keď už bolo zrejmé, že nemáme čo stratiť. O osude Č-SR bolo rozhodnuté. Vtedy sme si mysleli, že v Mníchove, dnes vieme, že sa tak stalo pred Mníchovom. Okyptené Česko-Slovensko sa nemuselo udržať. Bolo pod mocou Nemecka a nemohlo byť naším záujmom, aby sme boli otrokmi otrokov. Berlín dik­ toval Prahe; v jadre i Budapešti a Varšave. Išlo o to: žiť v nemeckej sfére pod vládou Budapešti, alebo Budapešti i Varšavy? Naše manifestácie dávali odpoveď: Nie! Praha bola donútená pristúpiť na autonómiu, ale čo všetko podnikala, aby ju odmontovala! Hospodársky, finančne, chcela nás donútiť na kolená. Všetka moc vojenská bola i v autonómnom Slovensku v rukách výlučne čes­ kých. Písali sme nadšene o autonómii, o vláde slovenskej nad Slovenskom, ale sme vedeli, že vládne naďalej Praha. Súhlasila s odsunom deväťtisíc Če­ chov, úradníkov, železničiarov, ale dávala pozor, aby aj po odsune zostalo na Slovensku viac českých četníkov, než bolo slovenských. Mali sme hlavného veliteľa Slováka, ale českí četníci zostávali v priamom spojení s českým ve-

296

Edmund Veesenmayer (1904 - 1977) - SS-Standartenfuhrer, diplomat. Dôverník A. Hitlera v Rakúsku. Bol poverovaný špeciálnymi úlohami v strednej Európe (aj na Slovensku) a na Bal­ káne. Pri Horthyho pokuse uzavrieť separátny mier so západnými spojencami v októbri 1944, vo funkcii Hitlerovho splnomocnenca zosadil Horthyho, a podieľal sa na nastolení Szálasiho režimu. V r. 1949 odsúdený na 20 rokov väzenia, v r. 1951 omilostený a prepustený z väzby. 297

Bližšie pozri Sidor, K.: Takto vznikol Slovenský štát. Bratislava 1991, s. 68 - 70.

[ 143

lením v Prahe. Na Slovensku malo zostať i naďalej vyše 40-tisíc českých ľudí v dobrých pozíciách a 38 českých generálov. Museli sme sa biť o každú korunu. Praha išla do krajností, aby autonómiu odbúrala, alebo nás v nej zadusila. Napríklad odtiekla objednávku a namiesto z našich Slavošoviec - hoci na ich čele stál český generálny riaditeľ - objed­ nala si papier z Nemecka. Komandovala domov kapitál, ktorý celých dvadsať rokov sa kŕmil z mozoľov ľudí Slovenska, ale nechávala u nás svojich gene­ rálov vojska, generálov fabrík a bankových filiálok. Dali sme si do programu rodinné platy, budovať nový priemysel, ale mizerný tristotisícový schodok v rozpočte krajiny a dvestomiliónový schodok štátnych podnikov mal zabiť každý pokus začať nový, zdravý život, teda mal zabiť autonómiu.298 Odhla­ sovali ju naoko s veľkou okázalosťou, no potajme už v zárodku ju priškrtili. Z Prahy nám vyčítali cesty do Nemecka, ktoré sme začali pôvodne za jedi­ ným cieľom: získať pomoc Nemecka proti Maďarom. Pražskí emisári však chodili do Berlína ponúkať, aby Praha mohla naďalej, prípadne znova, ovlá­ dať Slovensko už i s požehnaním nemeckým a pre Nemecko. Usilovali sa po­ staviť nás do svetla „rímskych exponentov", klerikálov, ktorí sme nebezpeční a nespoľahliví pre nacionálne socialistické usporiadanie, môžeme torpédovať poriadok nastoľovaný i proti známym plánom Ríma podporovaného Londý­ nom. Tieto argumenty roku 1939 už boli zastarané, ale ich zákernosť mohla nás dostať do maďarského područia, čo Česi nechceli. Uvádzam tieto veci, aby som ilustroval, ako sa zhoršovalo a stávalo sa čo­ raz nemožnejším spolužitie Čechov a Slovákov aj po odhlasovaní autonómie. I československý orientovaní autonomisti sa rozhorčovali, že sa štátoprávne prebudovanie zaseklo, nebol zvolený a ustanovený český snem, ani ústredná vláda, ani ústredný parlament troch federatívnych štátov, že Podkarpatská Rus dostala diktátora Prchalu a že i Slovensku chystajú podobný osud. Mal som správy, že na čelo Slovenska idú postaviť vládu vojenskú, na čele s generálom Eliášom alebo Viestom. Upozornil som predsedu autonóm­ nej vlády Tisu a štátneho ministra Sidora. V noci z 8. na 9. marca sa skutočne pohli české jednotky, vojenské i četnícke. Prichádzali posilniť tie, čo už boli na Slovensku. Vracali sa stovky odsunutých četníkov. Znovu som upozornil Sidora, ktorý bol vtedy už v Prahe, a Tisu. Nariadili sme pohotovosť Hlin­ kovej gardy. Nemal som obavy. Manifestácie dokázali, že prevažná väčšina národa ide s nami „radikálmi", ktorí sme nepokladali autonómiu za definitív­ ne riešenie. Pod samostatným štátom sme rozumeli presne samostatný štát. V tomto zmysle vyznel môj úvodník v úradnom orgáne HSĽS Slováku na okraj vládneho vyhlásenia predsedu vlády Dr. Tisu v sneme. Takisto vyzneli všetky prejavy - v Bratislave, Prešove, Bardejove, Ružomberku, Piešťanoch, 298

Autorova poznámka na okraji: „Kedysi Praha prostredníctvom Šrobára, Mičuru kupovala ľudí ako Koza, Juriga, Vrabec. Teraz platila viac. Do správnych rád a ich predsedníctiev dávali svo­ jich autonomistov alebo regionalistov a tí držali Sidora. Len si pozrite členov jeho vlády: Zaťko, Sokol so svojimi regionalistami, so svojimi miernymi autonomistami". - kk

Liptovskom Svätom Mikuláši, teda nielen v Rišňovciach. Spomínam tieto, lebo mi utkveli v pamäti pre nejaký osobitný zážitok, nečakané vystúpenie bývalého odporcu, pre skandovanie nového hesla, čo si práve vymyslela mlá­ dež, pre podarenejšiu formuláciu, ktorá potom prešla i do novín, do rozhlasu, do kinožurnálu. Pravda, starali sme sa, aby sa o nich dozvedela a s ním sa zaoberala zahraničná tlač - najmä v centre, ktoré vtedy rozhodovalo. Nestačilo, aby ľud bol zapálený za myšlienku samostatnosti, aby za ňu manifestovali naše dediny a mestá - išlo o rozhodujúce sily, presnejšie o silu, ktorá vtedy jediná mohla rozhodnúť. Neraz sa ma pýtali, prečo som si vybral práve Rišňovce, malú dedinu pri Hlohovci, kde 5. februára 1939 odznelo vyhlásenie,299 ktoré sa potom spomí­ nalo vari najčastejšie a kde i pomník postavili na tom mieste. Nešlo o náhod­ né extempore. Profesor Tuka odchádzal v tých dňoch do Berlína. Chceli sme, aby sa dostal k Hitlerovi a mal sa o čo oprieť. Tuka nebol ani poslancom, ani členom predsedníctva strany, bol bývalým podpredsedom strany, bývalým šéfredaktorom Slováka, bývalým poslancom, ktorý sa pred pár mesiacmi vrátil z väzenia. Preto ho pred odcestovaním prijal predseda vlády Tiso a toto prijatie dali sme do úradných správ STK a novín. Tuka sa dostal ku Kepplerovi,300 Goringovi, nakoniec sa prostredníc­ tvom Ribbentropa dostal k Hitlerovi. Rišňovce a návšteva Tuková u predsedu vlády Tisu mali dať Tukovi oporu: i keď formálne nebol oŕiciál vlády, mohol vystupovať v mene hnutia, ale i s placetom predsedu vlády. Tak ako Clevelandská zmluva alebo Pittsburská dohoda nebola nadikto­ vaná Horthym z Budapešti alebo Pilsudským vo Varšave, tak ani myšlienka samostatnosti nevyšla z Berlína. Mohla mu byť vítaná, mohol ňou operovať, ale nebol jej pôvodcom. Dávno pred Hitlerom vystúpili naši na cestu, ktorá viedla k 14. marcu. Nuž vtedy sme vedeli mnoho, ale nie toľko ako dnes. No vedeli sme to naj­ dôležitejšie, to „jedno potrebné" a najmä: verili sme.

Pod Macochou

301

Dávam sa do práce, ale raz neviem, kde a ako začať, čomu dať prednosť, čo odložiť na zajtra. Mám toho veľa, batoh je ťažký. V hlave a pamäti mám ako v preplnenom kotle. 2,9

Vyhlásenie znelo: „Mať svoj štát znamená život, nemať svoj štát znamená smrť slovenského národa". (Pozri Slovák, 7. februáruára 1939.) 300 Wilhelm Keppler (1882 - 1960) - štátny sekretár pre špeciálne úlohy. Bol odborníkom na hospodárske problémy krajín strednej a juhovýchodnej Európy. 301 Rukopis má 6 strán, navrchu je poznámka: „Ritke". - kk. A. Mach tu opisuje svoje skúsenosti počas zaistenia Čechmi, ktoré sa odohralo v noci z 9. na 10. marca 1939 počas tzv. Homolovho puču. Po protizákonnom zosadení vlády J.Tisu české vojsko

Reč bude o troch životoch jedného človeka. Prvý sa mal skončiť 13. mar­ ca 1939, keď ho vzali presne o polnoci z kruhu priateľov, ktorí mu na rozlúč­ ku zaspievali druhú slohu piesne Kto za pravdu horí - Keď zahrmia delá, orol zaveje - a odviezli ho do lesa.302 Dlho nevedel, čo z toho bude, mal nádeje, ale rozum mal svoje argumenty. Brno už dosahujú Nemci, opodiaľ nastu­ pujú regulárne jednotky a domáci Nemci sú horší ako sám Hitler. Doktor S. z politickej sekcie policajného riaditeľstva je slušný, energický muž, je zdržanlivý, ale slzy má v očiach a teraz je predovšetkým synom svojej vlasti, ktorá hynie. Dostal rozkaz zaviesť ma kdesi a ani za svet nechce odpovedať na moju otázku. Jeho štyria ľudia sú rozzúrení. Jeden z nich sa chcel odstreliť, nedali mu, potom sa rozhodol ináč. Dnes už viem, že to boli kamarátove postrašené dedukcie z nejasných na­ rážok, čo českí policajti idú urobiť s ministrom Černákom a so mnou. Neveril som, ale stalo sa. O polnoci prišiel do našej izby veliteľ stráže. V izbe nás bolo asi dvadsať internovaných slovenských politikov, pracovníkov kultúry z Matice, redaktorov Slováka a Slovenskej Pravdy, profesor Tuka odsúdený na 15 rokov žalára, ktorý sa len nedávno dostal na slobodu, ďalej profesor Matúš Černák, čo ako minister podal prezidentovi Benešovi ultimátum a tak sa stal preň najpopulárnejším mužom tých dní: „Kto chce vidieť Slováka, nech si pozrie Cernáka!" Jedných priviezli až z Martina, iných od Zvole­ na, nás z Bratislavy. Tuka sa sem dostal vlakom od Tatier, kde prednášal na schôdzke spišských kňazov. Černák sa zúčastnil na zhromaždení v Modrom Kameni, kde ho zatkli bez ohľadu na imunitu. Mňa vzali z môjho bytu na Malej ulici nad Lafranconi. Urobili to až tak nešikovne, že o pár minút všetci akademici vedeli podrobnosti o zatýkaní, videli guľometné hniezda okolo vily, kde som býval. Len čo ma priviezli do vojenskej väznice na Krížnej ulici, už tam boli akademici z Lafranconi i zo Svoradova. Robotníci vyrukovali z tovární, úradníci z kancelárií a my za mrežami sme počúvali skandovanie z ulice o Tukovi a Machoví. Počuli sme aj streľbu. Bolo to 10. marca 1939 v poludňajších hodinách. Až po marco­ vých udalostiach som sa dozvedel o žene-predavačke, ktorú zabila odrazená guľka. Vojaci mali rozkaz strieľať do vzduchu. Guľka zrejme odskočila od vysokého múru a nič netušiacu nevinnú ženu, ktorá iste nechcela ani demon­ štrovať, ani prelievať krv za slobodu národa. Nebola ani v strane, ani v garde a stala jednou z mála obetí nášho marca.

a četníctvo obsadilo na Slovensku významné verejné budovy a dôležité dopravné a strategické objekty. Súčasne prebiehalo rozsiahle zatýkanie a deportácie na Moravu asi 250 - 300 popred­ ných aktivistov a funkcionárov HSĽS, Hlinkovej gardy a iných verejných činiteľov podozrivých „zo separatistických tendencií". Medzi zaistenými bol aj A. Mach, M. Černák, V. Tuka. Boli Väznili ich najprv v Brne a potom v Blansku. Na zákrok Karola Sidora boli 13. marca prepustení na slobodu. 302 Podľa rozprávania A. Mácha pieseň začal spievať Jano Farkaš. - kk

Anton Kopal z Uhrovca padol, keď českí četníci dobýjali veliteľstvo Hlinkovej mládeže v Živnodome. Napätie bolo úžasné a pomaly až neznesiteľné. Českí vojaci a četníci boli bezradní. Veliteľ divíznej väznice ma informoval, že niektorých z nás majú odviesť. Netajil sa tým, že to bude posledná cesta. Usudzoval to z reči čes­ kých dôstojníkov. Popoludní nás posadili do nákladného vozidla, asi desať nás bolo a toľko vojakov. Vedľa každého z nás bol vojak s bajonetom na puške. Vyšší dôstojník dal náročky svoj rozkaz veliteľovi eskorty tak hlasito a takým tónom, aby sme všetci počuli, čo nás čaká: - Víš, CO máš délat! Z pohľadu dnešných dní už viem, že tu išlo iba o zastrašenie, aby eskorta prešla bez nejakých pokusov o útek. Takýchto fígľov som za svojich 23 ro­ kov zažil! Temer pri každej eskorte. Ale vtedy prvý raz som i ja veril. Keď sme v Brne pred Cejlom vystupovali, vojaci museli urobiť špalier, pretože ľudia, ktorí vedeli, že sem privážajú slovenských autonomistov, „maďarónov", by boli „zradcov" pozabíjali. Z Cejlu nás museli previesť do Blanska, odtiaľ do „Kamenného mlyna", čo bola akási letná rekreačná osada pod Macochou, aby sa stratili všetky stopy po nás. Keď na druhý a tretí deň prichádzali novší, počuli sme, že po našich mestách - hovorili mi o Trenčíne, Žiline, Bratislave a Trnave - hučí z ampliónov vyložených do okien: „Kde je Tuka, kde je Mach?" Vraj bola vymenovaná nová vláda, Sivákova, Teplanského. Vedel som, že je Sivák v Ríme. O predsedovi vlády Tisovi nevedeli nič istého a o Ďurčanskom tvr­ dili, že je vo Viedni. O streľbe v Bratislave boli fantastické podrobnosti. Prečo to všetko? Neraz som hovoril, v Tatranskej Lomnici, v Bratislave alebo v Pezinku, s Beranom, Vavrečkom,303 Kalfusom,304 Krejčím, Fischerom, temer so všetkými ministrami druhej republiky. Vedeli priamo odo mňa, že sme roz­ hodnutí vyhlásiť samostatnosť Slovenska. Bol som presvedčený, že k roz­ chodu príde po dobrom na švédsko-nórsky spôsob. Už mesiace sme denne písali, rečnili, manifestovali za samostatný štát.. Pražská vláda vedela, nemohla nevedieť o týchto manifestáciách. Rok 1938 sme začali oslavou írskej zástavy. Všetky novoročné prejavy sa niesli v znamení „útoku", nástupu do posledného boja. Na konci roku 1937 sa Írsko stalo samostatným štátom.305 Na prvú stranu našich novín sme dali úradnú správu: - Dnes vstúpila do života nová írska ústava, ktorá trhá posledné zväzky 303

Hugo Vavrečka (1880 - 1952) - český spisovateľ, diplomat a politik. V r. 1922 - 1932 bol v diplomatických službách Č-SR ako konzul v Hamburgu a potom vyslanec v Budapešti. V Hodžovej a Syrového vláde bol ministrom propagandy (1938). 3M Josef Kalfus (1880 - 1955) - český finančník a politik. Minister financií v Hodžovej vláde (1936 - 1937) a opäť v Beranovej vláde a všetkých protektorátnych vládach (1938 - 1945). Ná­ rodný súd ho uznal za vinného, ale ho neodsúdil. Po roku 1948 ho však komunisti uväznili. 305 Nebolo to celkom tak. írsky slobodný štát (Irish Free State) bol vyhlásený 6. decembra 1922.

s Anglickom. Za dunenia kanónov vyvesili írske zástavy na všetky úradné budovy. De Valéra 306 so svojou vládou išiel do kostola. Na margo tejto správy, ktorá mi slúžila ako motto, som napísal novoročnú kurzívku. Každý čitateľ vedel, o akú samostatnosť nám ide. Cenzor ju síce vybielil, ale nestihol zabrániť, aby sa rozšírila, pretože bola zavčasu rozosla­ ná - ako každé také číslo Slovenskej pravdy - na všetky strany. O deň na to, 2. januára, sme využili zhromaždenie spojeného frontu „čes­ koslovenských" strán v Trenčíne. Po rečiach národne socialistického poslan­ ca E. B. Lukáča, istého sociálneho demokrata, lidáka a komunistu Clementisa odznel prejav o práve slovenského národa na slobodný život. Z pripravenej úradne schválenej čítanky som čítal mená národov, ktoré mali svoje slobodné štáty a boli územím alebo počtom svojich obyvateľov menšie než Slovenská krajina. Za každým znelo, nech žije Írsko, Fínsko, Švajčiarsko, Dánsko a ešte asi pätnásť štátov. Vydali sme heslo. „V novom roku do útoku!" Hlinka ho sankcionoval a v Žiline toho istého januára 1938 dal Prahe „Sbohom", ak sa neuskutoční Pittsburská dohoda. Dr. Jozef Tiso potom o mesiac neskôr hovoril v tom is­ tom duchu v Trenčíne. Boli sme spolu. Pamätám sa, ako dôrazne a nedvojzmyselne operoval svojou frázou: „I za cenu republiky!" Nebolo týždňa, a pomaly už ani dňa, aby sme v našich časopisoch, ktoré nám zastavovali, na zhromaždeniach, ktoré zakazovali, na manifestáciách or­ ganizovaných proti nám, ktoré sme temer vždy ovládli my autonomisti, neu­ robili ďalší krok na ceste k 14. marcu. Nevedeli sme, prirodzene, že v októbri vyhlásime autonómiu a o pol roka štátnu samostatnosť, ale sme boli rozhod­ nutí nezastaviť sa, nesadnúť na lep. Poukázania na medzinárodnú situáciu neúčinkovali. Práve naopak, využívali smejú vo svoj prospech. Keď bola autonómia vyhlásená po Mníchove - bolo už neskoro. Repub­ liku západ „odpísal" a celú strednú Európu predhodil pred Hitlerove Nemec­ ko. Nijako sme to neľutovali, aspoň my, mladí „radikáli". Razili sme cestu novej taktike pre víťazstvo staronového programu. Neprosiť, nežiadať. Prečo nám mala Praha vymenovať vládu? Vytvoriť situáciu, v ktorej budeme s ňou hovoriť ako rovný s rovným a potom sa dohodneme. Musíme sa rozísť, aby sme sa stali dobrými susedmi, dobrými priateľmi ako štát so štátom. V takom spolku, aký môže nám i Ce­ chom, prípadne ďalším štátom najlepšie poslúžiť. Novú írsku ústavu (a novú zástavu) prijali v novembri 1936. Súčasne aj oficiálne meno štátu zmenili na Eire. 306 Eamon De Valéra (1882 - 1975) - írsky vlastenec a štátnik. Narodil sa v New Yorku, jeho otec bol Španiel a matka národne uvedomelá Írka. Zúčastnil sa tzv. veľkonočného povstania proti britskej nadvláde v roku 1916. Bol zajatý a odsúdený a smrť, keďže bol americký občan, nepopravili ho. Po prepustení z väzenia viedol írsky odboj proti Britom. Keď sa Írsko osamostat­ nilo (1922), zapojil sa do politickej činnosti a stal sa predsedom vlády Slobodného írskeho štátu v r. 1932 - 1948 a v 1951 - 1954 a 1957 - 1959 predseda vlády Slobodného írskeho štátu. V r. 1959 - 1973 štátny prezident írskej republiky.

Nielen Tuka a ja. Budem môcť citovať prejavy Tisové, Sidorove, Ďurčanského i Černákove atď. - odvolávať sa na cesty do Berlína, Mníchova, Viedne, na pokusy vo Varšave a Budapešti. Všetci sme boli za štát. Rozdiel bol iba v taktike a v miere odvahy alebo strachu. *** 307

Neznáme lesy sú za temnej noci dvojnásobne čierne a všetky sú rovna­ ké, vždy tajomné a romantické. V noci z 12. na 13. marca roku 1939 som ne­ mal takéto pokojné myšlienky, hoci som bol hlboko v lesoch. Nevedel som, či som ešte v moravských lesoch, slovenských alebo českých. Viezli ma nimi a nevedel som, kam ma vezú. Nevedel som, či ma vezú na Slovensko, alebo do Čiech. Mal som také pocity, že ma vezú vedľajšími cestami a veľké oči, aké dáva tma v neznámych lesoch. Vedľa mňa z oboch strán sedeli detektívi, pri šoférovi tretí. Pred nami svetlá auta občas zachytili iné vozidlo a zasa svetlá za nami idúceho auta oslepovali nás pri záhyboch cesty, ktorá sa chvíľami vinula ako had. Všetci sme mlčali, jeden z detektívov zadriemal a oprel si hlavu o moje plece. Mal som zaujímavý pocit a dobrú tému na meditáciu. Detektívi z Brna boli roztrpčení, nahnevaní, bezradní, najradšej by uteka­ li k svojim rodinám alebo do ulíc svojho mesta. Včera i predvčerom vše sa zastrájali, že urobia krátky proces, ale ich šéf mal rozum i srdce na mieste, hoci jemu nebolo ani za mak ľahšie. Počul som, ako upokojoval starého roz­ zúreného policajta, ktorý bol veliteľom stráže práve v noci, čo sa mi vtedy zdalo byť poslednou mojou nocou. - Nemyslíte si, že im krivdíte? My sa bojíme Nemcov a oni si práve Nemcami dúfajú pomôcť proti Maďarom. Či by sme sa my neopreli čo aj o čerta, keby nás zachránil pred Hitlerom?... Argumentuje: - Ale proč se opírají práve o toho čerta. Kdyby jsme drželi spolu... Po dva dni sme mali rozhovory s politickým šéfom policajného oddielu, ktorý nás mal pod ochranou. V skratke sme rozobrali zmysel a históriu našich bojov a cieľ našich snažení za posledných desať - pätnásť rokov. Nerozumeli sme si, alebo sme si nechceli rozumieť celých dvadsať rokov. - My lepšie vieme, čo by nám hrozilo, keby nás dostali Maďari. Vy ste mali nielen svoje elementárne školy, ale i svoje stredné a vysoké české, svoje univerzity, svoje mocné inštitúcie kultúrne i hospodárske, boli ste páni doma a mali slovo i vo Viedni. Ale my? Vy ste i za Rakúska žili plným národným životom, vám nehrozil zánik. A my? Nemali sme jedinej vysokej, ani strednej školy, ba ani ľudovej. Brata mám na odtrhnutom území, stále ho zatvárajú. Čo potom s inými? A to ešte majú ohľad na svojich Maďarov u nás, ináč by naši mali ešte väčšie peklo v Maďarsku. Pre nás je doslova a bez rečníckej

Rukopis so stranami 1 - 3, začínajúci sa slovami „Neznáme lesy...", je pretrhnutý. - kk

frázy otázkou života zachrániť sa pred Maďarmi. Ale i v Č-SR by sme chceli žiť ako národ plnoprávny. Keď horí dom, nemôžem ísť na ryby. To je celá naša vina... Doktor práv, dobre rozhľadený v otázkach politických, otváral oči, keď som uvádzal dáta, mená, číslice o pomeroch na Slovensku za prvej Č-SR. 308 Nechcel veriť, že sme boli temer polokolóniou, nešlo iba o citáty takých...

Aká bola Slovenská republika? Čo som vyšiel z väzenia, neprestávam mať otázky. Samé otázky. Je ich priveľa. A po nich: - Napísať, napísať! Všetko je také pomotané. O jednej udalosti i päť šesť verzií. Čo bolo jasné, je zatemnené. Či už náročky, zámerne alebo len z neinformovanosti, všetko zamotali. Pomaly sa už nik nevyzná v tej motanici okolo 14. marca. Bol tu Slovenský štát? Bola tu Slovenská republika? Vyhlásili ste ju dňa 14. marca 1939? Bola uznaná ostatnými štátmi? Ktorými? Mala ústavu a akú? Prezidenta? Bola skutočne štátom alebo čím vlastne? Dvadsať rokov úradne hovorili a písali „takzvaný". Asi tri roky bolo do­ volené vynechávať „takzvaný" a niektorí odvážnejší historici, ako počúvam, sa odvážili napísať, že Slovenskú republiku uznali nasledujúce štáty: Poľsko, Maďarsko Švajčiarsko, Vatikán, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Bulharsko, Ru­ munsko, Juhoslávia, Belgicko, Fínsko, Holandsko, Španielsko, Švédsko, ba aj Ekvádor, Kostarika a Libéria. Uznali nás všetky európske veľmoci, teda nielen Nemecko a Taliansko, ale i Anglicko, Francúzsko a Zväz sovietskych socialistických republík, ďalej Japonsko, Čína, Mandžusko. Uznali nás de jure alebo de facto. Všetko sa to stalo nie za vojny, ale dobre pred vojnou a nie v jej dôsledku a bez vojnových súvislostí.309 Historici vládnuceho režimu i dnes kladú veľký dôraz na skutočnosť, že Slovenská republika vznikla za pomoci cudzieho štátu („pri kolíske stálo Ne­ mecko!") a že len dočasne bola uznaná ako právny subjekt, ako samostat­ ný štát. Vyhlásenie Slovenského štátu bolo dielom zrady. Vyhlásili ste ho z „donútenia" alebo v záujme Nemecka. Boli ste buď zradcami alebo prinaj­ menšom figúrkami v cudzích službách. Teda ako? Donútil vás Hitler? Boli ste u neho: Tuka, Tiso, Ďurčanský a Pružinský? Chodili ste za Gôringom, za Ribbentropom? - Pravdaže, chodili sme. A práve táto skutočnosť je dôležitá. Nie Nemci začali za nami chodiť, nie Nemci prišli s myšlienkou samostatnosti Sloven308

Nedokončená kapitola. ZSSR uznal Slovenskú republiku 6. septembra 1939, krátko po vypuknutí 2. svetovej vojny. Litva až 11. septembra 1939. 309

ska. My sme chodili za Nemcami. V spore s Maďarskom sme si získavali Nemcov, ale i Poliakov, Talianov, no Taliani a Poliaci stáli na strane Maďa­ rov. Boli sme už na ceste do Ríma. Márne. Jedine u Nemcov - i to zásluhou niektorých politických nehorázností maďarských činiteľov - sa nám poda­ rilo získať kúštik pôdy v boji proti maďarským revizionistom. Nemci mali v programe, s čím veľmoci súhlasili - ovládať celú strednú Európu, organi­ zovať ju nielen hospodársky. Všetko známe veci. Len politický analfabet nevidel, čo sa dialo. Cesko-Slovensko bolo odsúdené už od roku 1935. Po podpísaní zmluvy Praha - Moskva ešte i Francúzskom, hoci aj ono malo zmluvu s Moskvou, svojimi skutkami, lepšie povedané tým, že nič nerobilo, čo robiť bolo povin­ né v pomere k svojmu česko-slovenskému spojencovi...

O udalostiach, ktoré predchádzali 29. august 1944 Dr. Rašlovi som povedal v Leopoldove na jar 1968: - Za našej éry ste skutočne niečo protizákonné robili a sedeli ste za to iba niekoľko mesiacov. Za vážne veci, za ktoré všade na svete dávajú tresty smrti - bola vojna! A vo svojom vlastnom režime, o ktorý ste sa zaslúžili viac než ktokoľvek - reč bola o Husákovi, Novomeskom, Clementisovi -, len vo vy­ šetrovacej väzbe ste sedeli dva, tri i štyri roky proti všetkým zákonom, úplne nevinní a vaši žalárnici sediaci na najvyšších miestach, vaši najbližší priate­ lia a spolubojovníci, vedeli o vašej nevine! Ako ste to len mohli vydržať pri zdravom rozume? Odsúdili vás na doživotie, na desiatky rokov a čo s vami robili! Bol som v Ruzyni, viem o všetkých tortúrach z vlastnej skúsenosti, no ja som predsa len protivník, bývalý, ako hovoríte, minister, hlavný veliteľ, podpredseda vlády a všetko „fašistický, nacistický, klérofašistický" (neviem, ktorý epiteton je horší). Bol som teda nepriateľ, ale vy? Stále ma zamestnával problém, ako mohli vydržať tie úžasné beštiality ruzynské, kolodejské, leopoldovské, jáchymovské, valdické a neprísť o zdra­ vie, totiž o duševné zdravie, o rozum. Mne bolo ľahšie. Keď som prekoná­ val tie isté „veci" (aký biedny mám ja slovník!), azda i niečo horšie a dlhší čas, rovnako, netýrali ma moji vlastní. A to je rozdiel! V Ruzyni vyše päť rokov a okrem niekoľko málo mesiacov stále v samoväzbe „so sprísneným režimom", sám a za „neposlušné, nepolepšiteľné" správanie, pri výsluchoch obyčajne podrobený opatreniam, o ktorých neskoršie v Leopoldove sami boľševici priznávali, že „niečo takéto nedokázali ani nacisti". Bol som v jed­ nej cele alebo v jednej dielni s Loblom, Londonom, Ivanom Horváthom, Er­ nestom Ottom a temer so všetkými prominentmi komunistov, i s Husákom. Ale práve Husáka musím v tejto súvislosti vynechať, lebo i keď sme má­ vali diškurzy o všetkých možných otázkach, nikdy mi nehovoril o svojich

skúsenostiach v Ruzyni a ani neviem, či bol aj v Kolodejoch, v leopoldovskom mlyne, aspoň predo mnou nehovoril. Možno z hanby alebo i z obavy, že sa mu dostane takejto nepríjemnej poznámky: - Za Slovenskej republiky si bol dva-tri razy zatvorený, niekedy na pár dní, niekedy na niekoľko týždňov, nikto sa ťa nedotkol, nemusel si chodiť po väzenskej cele celý deň od piatej ráno do desiatej večer, nebudili ťa celú noc vždy, keď si zaspal, nebili ťa, nekŕmili podivnými jedlami a vyhlasoval si náš režim za teroristický, fašistický, tmársky. My sme ti boli samý zločinec, vrah a tak. A koho sme my dali popraviť? Či sme my popravili vášho generálneho tajomníka, vašich ministrov, vašich najzaslúžilejších ľudí? Povieš: „Židia", povieš: „masové hroby". Ale my sme Židov nevyvraždili; len čo sme sa dozvedeli, že ich Nemci vraždia, okamžite sme zastavili vysídľovanie. „Masové hroby?" Kedy a kto ich robil? Tam, kde bola moc v našich rukách a kým ste vy nezačali svoje akcie, tam a dotiaľ nebolo ani jednej popravy. Hrdíte sa takými svojimi ilegálnymi skutkami, za ktoré všade býva šibe­ nica, a ty najlepšie vieš, že my sme boli dobre informovaní o vašej ilegalite. Veď si bol i ty sám zatknutý, detektívi vedeli o každom tvojom kroku a čo sa ti stalo u nás? Nie z lásky k tvojmu boľševizmu, ale preto, že sme ťa pokla­ dali za človeka ako každého, mal si istotu života. A nielen ty, ale všetci vaši, i Novomeský i Bašťovanský, i Osoha i Široký a Ďuriš, i Rašla a Púll, Falťan a Vašečka, Schwarz 310 i Fomferra,311 i Exnár, Černocký, starý Dubček, Stahl, Okáli, Šoltész, Ernest Otto, Hagara, Glaser, Weiss, Szabó 312 a všetci vaši 310 Hans Schwarz (1910 - 1944) - nemecký komunista, sovietsky agent. Na Slovensko pricesto­ val v máji 1940 na švajčiarsky pas. V Bratislave založil fingovanú obchodnú kanceláriu a spolu s H. Fomferrom začal budovať rozsiahlu teroristicko-agentúrnu sieť. Chemikálie na výrobu vý­ bušnín získavali z Dynamitky. Keď v júni 1941 došlo v jeho bratislavskom byte v Manderláku k explózii, zmenil svoje pôsobisko a žil pod zmenenou identitou v Piešťanoch. Tu ho vo februári 1942 zatkla ÚŠB. Bol odsúdený na 12 rokov väzenia. Z ružomberskej väznice ho 27. 8. 1944 oslobodili sovietski partizáni. Zahynul v povstaní. 311

Heinrich Fomferra (1895 - 1979) - boľševický revolucionár, sovietsky agent. V r. 1930 ab­ solvoval Vojensko-politickú školu v Moskve. Ako agent sovietskej rozviedky pôsobil od r. 1938 v Nemecku, Maďarsku a od r. 1940 na Slovensku. Sovietsku agentúrnu sieť v Slovenskej republi­ ke budoval spolu s H. Schwarzom. Rezidentom bol H. Fomferra. Začiatkom r. 1942 ÚŠB odhali­ la sieť sovietskych agentov aj za pomoci židovských spolupracovníkov a zaistených komunistov. (Bližšie pozri Medvecký, M.: Spravodajské eso Slovenského štátu: Kauza Imrich Sucký. Bratisla­ va : Ustav pamäti národa 2007, s. 1 0 4 - 117.) Fomferra veľmi ochotne vypovedal na ÚŠB o svojej činnosti v snahe docieliť, aby nebol vydaný do Nemecka, kde ho čakala istá smrť. Bol odsúdený na 12 rokov väzenia, a spolu so Schwarzom ho z ružomberského väzenia oslobodili partizáni. Ako „expert" pôsobil na Povereníctve vnútra (G. Husák). V r. 1945 odišiel do sovietskej oku­ pačnej zóny Nemecka, kde budoval politickú políciu (K 5). Po vzniku NDR plukovník Štátnej bezpečnosti. Pripravoval agentov NDR na sabotážne akcie v NSR. Od r. 1959 na dôchodku. 312

Alexander Mach uvádza mená popredných komunistických funkcionárov a pracovníkov, kto­ rých ilegálna činnosť bola známa a sledovaná ÚŠB. Niektorí znich boli preventívne zaisťovaní, z dôvodu získania informácií. Súd im však vymeriaval veľmi mierne tresty. Ani jeden z nich ne­ bol popravený, čo v čase vojny -, v porovnaní s inými štátmi, ktoré boli vo vojnovom konflikte -, bolo skutočnou raritou.

funkcionári ešte z prvej republiky, všetci novší, boli v merku našej polície, o všetkých sme vedeli, veď sme vám zaistili všetky vaše ilegálne ústredné výbory, prvý, druhý, tretí i štvrtý, presne tak a vtedy, keď to uznala naša polí­ cia za potrebné, ale ani jeden z vás nebol za našej éry popravený. Tí, čo sa neskoršie dostali do povstania a do rúk Nemcov, tí nepadli našou vinou. Ba nejedného z nich sme zachránili, keď sme sa zavčasu dozvedeli, 313 314 kde je. Dostali sme z rúk Nemcov Bagara, Širokého, Ďuriša, každého, na koho nás upozornili. Nech nieje onej povstaleckej akcie vašich ľudí, nikto by nebol odvlečený do Nemecka. Boli ste upozornení, čo hrozí, ak sa dá dôvod pre príchod nemeckých jed­ notiek na Slovensko. Gestapácke zločiny, odvážanie slovenských vojakov, povstalcov, ilegálnych pracovníkov, masové hroby - to sú príšerné neľudské následky práve tých udalostí, ktorým sme chceli zabrániť. No vy ste si z našej snahy zachrániť Slovensko a ľudí - i vašich - robili a robíte posmech. Vraj sme boli mäkkí, bezradní... Naša zodpovednosť je najmä v tom, že sme neprekazili, čo prekaziť bolo našou povinnosťou a v našej moci. Osobne ja som sa opieral o predpoklad, že naši domáci protivníci majú zdravý rozum, že sa ho budú držať vo svojom vlastnom záujme i v záujme celého Slovenska. Predpokladal som, a v tom predpoklade som bol zajedno s prezidentom, že sa nezačnú nijaké akcie, kto­ ré by donútili Nemcov, alebo aj nás, zasiahnuť. Nemecký vyslanec Ludin už v júli 1944 zakročoval, varoval, prosil, aby sme dali súhlas k príchodu nemeckých jednotiek. Odmietal som to bez ťaž­ kostí. Mali sme výhodu a využíval som ju: v Nemecku spáchali atentát na Hitlera, vyslanec musel uznať, že nejaký ten výstrel, nejaký atentát ešte ne­ musí byť dôkazom, že je u nás všetko proti Nemcom. „Atentát na Hitlera nebol spáchaný u nás; neznamená, že celé Nemecko je proti vám, proti Hit­ lerovi, ako nemusí byť celé Slovensko proti vám, ak sa nejakému študentovi, ktorý prepadol, nechce domov a odíde do hôr. Áno, sú u nás zlé nálady, sú aj u vás. Keby ste neustupovali na frontoch, nebude tu ani reči o nejakom nebezpečenstve, ale ak sem príde front, potom je všetko márne, i keby sme popravili desiatky svojich protivníkov, nič nezachránime ani pre vás a už tým menej pre nás." 313

Andrej Bagar (1900 - 1966) - herec, režisér, pedagóg, komunistický politik. Ako obyvateľ Petržalky (ktorá v rokoch 1939 - 1945 patrila Nemecku) sa dostal do nemeckého koncentračné­ ho tábora. Na intervenciu slovenskej vlády a najmä svojho priateľa Matúša Cernáka (slovenský vyslanec v Berlíne) bol z koncentračného tábora prepustený. Fanatický komunista stalinského typu. Člen ÚV KSS a poslanec SNR v krvavých päťdesiatych rokoch. Riaditeľ Slovenského národného divadla (1945 - 1951) a rektor Vysokej školy múzických umení (1950 - 1962). 314 Július Duriš (1904 - 1986) - redaktor, komunistický politik. Pracoval v redakciách viacerých komunistických časopisov vo Francúzsku a v Č-SR. V roku 1940 prišiel z Prahy na Slovensko, kde bol pre ilegálnu činnosť zatknutý a väznený (1941 - 1945). Po r. 1945 bol poslancom, členom ÚV KSS a ÚV KSČ, ministrom poľnohospodárstva (1945 - 1951), predseda Zboru povereníkov (1951 - 1953), minister financií (1953 - 1963). V r. 1963 odvolaný z funkcií „pre vážne politické chyby". V r. 1968 - 1969 kritik stalinizmu a politiky ZSSR. V r. 1970 vylúčený z KSČ.

Ludin uznal. Bol to inteligentný nacista, ktorý už práve preto pomaly pre­ stával byť nacistom, bola s ním reč. Ustúpil. Keď druhý a tretí raz zakročoval a prosil a navrhoval poukazovaním už na niektoré veľmi vážne pohyby v horách na východe, v Liptove, ba aj v Turci, vymanévroval som zákrok žiadosťou, aby mi vymohol zbrane pre gardu. Vedel som, aká bude odpoveď. Zasa sme získali čas. Po ďalšej návšteve, pri ktorej mi Ludin nepovedal nič, čo by sme my už nevedeli od našich županov, okresných náčelníkov a po­ licajných a žandárskych miest, odpovedal som, že „podnikneme energické kroky" a vyhlásil som štatárium. Bol z toho poplach, ale ani prezident ani vláda nepredpokladali, že šta­ tárium bude aj na niečo inšie, než na uspokojenie Nemcov a na varovanie našich domácich protivníkov. Hovoril som s Novomeským, s generálom Malárom,315 s Ursínym, s plukovníkom Talským, s generálom Jurechom,316 s veliteľmi posádok v Žiline, Nitre, Martine, Zvolene, bol som v dobrom styku s väčšinou nám na život a na smrť oddaných vyšších dôstojníkov. Vedeli sme takmer o každom kroku - vravím - i o krokoch takého Husáka. Nebolo teda tak, ako on píše317 a po ňom, prirodzene, všetci súčasní režimisti, totiž, že aparát Slovenskej republiky sa rozpadol, že štátna bezpečnosť bola bezmocná, že celý národ bol proti svojmu štátu, vláde, prezidentovi, že vojsko, žandárstvo, polícia, ba aj garda, prestali byť oporou vlády. Ešte bude reč o menách, skutočnostiach, konkrétach, teraz iba toľko: Zostaňme pri spomenutom predpoklade, pri zdravom rozume vlastnom i našich protivníkov. To bola moja „tajná zbraň" pro domo sua. A zasa pred­ poklad, že Roosevelt,318 Churchill, ale i Wehrmacht tiež majú zdravý rozum 315

Augustín Malár (1894 - 1945?) - generál Slovenskej armády. Počas 1. svetovej vojny slúžil v česko-slovenskej légii v Taliansku. Po návrate na Slovensko v roku 1919 bojoval proti ma­ ďarským boľševikom. Vstúpil do služieb česko-slovenskej armády a v rokoch 1927 - 1930 na­ vštevoval Vysokú školu vojenskú v Prahe. V roku 1939 bojoval proti Maďarom na východnom Slovensku. V rokoch 1941 - 1942 bol veliteľom Rýchlej divízie na východnom fronte. V rokoch 1942 - 1944 slúžil ako vojenský atašé v Berlíne. V máji 1944 prebral velenie nad dvoma sloven­ skými divíziami na východnom Slovensku. V spolupráci s gen. F. Čatlošom pripravoval prechod Slovenskej republiky na stranu Spojencov. V tomto duchu predniesol v slovenskom rozhlase prejav k slovenským vojakom a radil im, aby sa nedali ľahkomyseľne strhnúť do povstania, ktoré je predčasné a namierené proti Slovenskej republike. Tento rozhlasový prejav sa mu stal osudným. Zahynul pravdepodobne v nemeckom koncentračnom tábore. 316

Štefan Jurech (1898 - 1945) - dôstojník Slovenskej armády. Od roku 1939 veliteľ 2. diví­ zie v Banskej Bystrici a od roku 1940 náčelník štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. V rokoch 1941 - 1942 vojenský atašé v Budapešti s akreditáciou pre Bukurešť, od roku 1942 aj pre Rím. Veliteľ Rýchlej divízie (1942 - 1943) na východnom fronte. Od roku 1944 veliteľ Vojenského vedeckého ústavu v Trenčíne. V spolupráci s ministrom národnej obra­ ny gen. Čatlošom pripravoval protinemecké povstanie Slovenskej armády. Zatknutý gestapom 2. septembra 1944 v budove Ministerstva národnej obrany. Zahynul v nemeckom zajatí, prav­ depodobne vo februári 1945. 317

Alexander Mach tu naráža na legendárny opis komunistickej protištátnej činnosti, ako ju interpretuje G. Husák vo svojich memoároch Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Bra­ tislava 1964. 318 Franklin D. Roosevelt (1882 - 1945) - americký prezident v rokoch 1933 - 1945. Svojím

a budú sa ho držať v záujme svojich národov, bola „tajná zbraň", s ktorou som mohol narábať vo všetkých úvahách a manévroch zameraných do širších a ďalších perspektív. Išlo o zdravý rozum, o logický úsudok. Čo tu píšem, nie sú konštrukcie dodatočné. Ja viem, „po rákoši páni múd­ ri", všeličo ináč vidím dnes a inak sa mi javili veci, ľudia, možnosti pred štvrťstoročím. Ale môžem sa odvolať na moje rozhovory s politickými od­ porcami, ktoré, ako som pri súde a po súde videl, zostali zachované. Môžem sa odvolať na moje zápisnične výsluchy, ktoré trvali temer celý rok v mojej vlastnej veci, ako obvineného, alebo vo veciach iných ako svedka. Sú tu moje odpovede na otázky obžalobcov a predsedu i členov senátu Národného súdu. Napokon sa môžem odvolať aj na niektoré svoje verejné prejavy, povedal by som v hodine dvanástej, ktoré sa, bohužiaľ, ukázali správnymi proroctva­ mi. 319

Začalo sa to predčasne A len preto sa akcia320 mohla začať, že sa začala predčasne! Prv, než ju plánovali jej iniciátori. Okrem jedného sme ich mali všetkých na očiach, ich schôdzky, ich plány a časové termíny boli nám známe. Teórie o tom, že sa bezpečnostný aparát rozpadol, že každý od toho utekal, sú bez základu a v protirečení seba samé porážajú. Vedeli sme o schôdzkach ilegálnych sku­ pín, o ich podnikoch a plánoch. Len sme ešte nevedeli o vojenských činiteľoch, ktorí boli rozhodujúci. Pravda, i v tomto ohľade boli naše slovenské pomery takého osobitného rázu, že aj bez presných dát sme temer s istotou mohli menovať osoby, ktoré prichádzajú do úvahy pre prípadnú vojenskú akciu.321 Stačilo izolovať o desať dôstojníkov viac než by sme boli izolovali, keby sme zavčasu dostali príslušné mená a nepríde k 29. augustu 1944. Zdôrazplánom N e w Deal pomohol USA prekonať hospodársku krízu. V roku 1941 vydal spolu s W. S. Churchillom známe 8-bodové vyhlásenie o spravodlivom povojnovom usporiadaní sveta (tzv. Atlantická charta). Pred prezidentskými voľbami v roku 1940 sľuboval, že Amerika nevstúpi do vojny. Keď v decembri 1941 Japonci napadli a zničili americkú pacifickú flotilu v Pearl Harbour, USA zasiahli do svetového konfliktu a podstatnou mierou prispeli k porážke Nemecka i Japonska. 119 Rukopis pokračuje textom v zátvorke, v ktorom sa hovorí: „Tejto kapitole by som mal dať titul „V očakávaní zázraku". M á m už kapitolu „V očakávaní popravy". Teraz už niekoľko me­ siacov všetci žijeme, akoby sme čakali amnestiu, akoby mal spadnúť kameň zo srdca, uvoľnene, bez mory, i spánok je iný i sny sú dobré, ba i keď bdieme, akoby sa nám sníval krásny sen. Všetci čakajú amnestiu, a to je už polovica slobody, od januára. Ľudia, bachari, sú ako vymenení. Kaž­ dý sa usmieva. Všetci sú dobrí. Nosárius. Ako po absolúcii, ako po kúpeli". - kk 120

Tzv. povstalecká akcia.

121

Do textu je vložená strana s touto poznámkou: „...a hlavne, že sme odkladali zaistenie niekoľ­

kých politických a vojenských činiteľov". - kk

ňujem, išlo by len o izoláciu a nie o popravy! Dôkazom toho je skutočnosť, že za veľmi vážne činy, za ktoré sa počas vojny všade platí smrťou, u nás neprišlo ani v jednom prípade k poprave. Kde sme mali dva či tri rozsudky smrti, bolo už vopred vybavené, že vyššia inštancia rozsudky smrti zmení na väzenie. Nie popravami, jednoduchou výmenou podozrivých alebo i viac než podozrivých veliteľov, mohla byť vyriešená celá vec (nazývam ju „vecou", 322 ešte stále som pre ňu nenašiel správne meno). Prečo sme nezasiahli zavčasu, o tom bude reč. Tu len opakujem, že pre aparát nebolo problémom zaistiť alebo izolovať pomerne veľmi malý počet osôb. Je naivné a je ahistorizmom predstavovať situáciu tak, ako ju celých dvadsať rokov kreslila vládnuca povstalecká garnitúra - vždy podľa potreby dňa a vždy inak. Ostatne, už samotná skutočnosť, že ani jeden z vedúcich politických činiteľov, ktorí určili podmienky akcie a mali stáť na jej čele, ne­ bol v Banskej Bystrici, naznačuje odpoveď na otázku: prečo sme nezasiahli včas? Vojnu sme my vyhrať nemohli. Aj keby sme boli povešali hoc i desiatky ilegálnych pracovníkov, ani vtedy by sme nezmenili osud Slovenska. Bez nás bolo rozhodnuté zásluhou Benešovej zmluvy s Moskvou a na jej základe pritakaním západných mocností, čo bude so Slovenskom a s celou budúcou strednou Európou v prvých povojnových rokoch a možno i desaťročiach. My sme mohli očakávať, že európsky západ vo svojom záujme nepri­ pustí, aby kapitulácia Nemecka bola skutočne a doslovne bezpodmienečná. Mohli sme predpokladať, že Churchill sa bude držať svojich vlastných slov, ktoré vylučovali vyradenie Nemecka ako mocenského faktora z Európy na dlhší čas. Všetko sme mohli, čo kázal rozum, teda manévrovať i v pomere k Nemcom už porazeným, ale ešte príliš silným, i v pomere k zajtrajším ví­ ťazom, no front sme zastaviť nemohli. Manévrovali sme tak, aby obetí bolo čo najmenej. Boli možnosti takého konca. Ilegálne vedenie (Husák - Novomeský - Šmidke) bolo v rozumných ru­ kách. Nazdával som sa a mal som i dôkazy, že prijíma naše argumenty, po­ vedané pri rozličných intervenciách vo forme otázok, dávaných sebe: „Čo vlastne chcú? Donútiť Nemcov, aby obsadili Slovensko, alebo donútiť nás, aby sme i my zaviedli režim popráv?" - Dajte nám toľko a toľko divízií proti severu, toľko proti juhu a východu - záruku, že o mesiac tu budú americké vojská, potom môžeme robiť inú politiku. Ale bez tých divízií?

322 Na druhý deň po tom, čo bol A. Mach prepustený z väzenia, opýtal som sa ho, ako to bolo možné, že povstanie vypuklo, keď jeho povinnosťou bolo starať sa o bezpečnosť štátu. Odpo­ vedal mi, že zoznam dôstojníkov pripravujúcich povstanie dali k dispozícii prezidentovi Tisovi. Prezident oboznámil so zoznamom gen. Čatloša a ten varoval uvedené osoby pred ich zaistením. Bola pripravená špeciálna jednotku gardistov, ktorá mala zaistiť a izolovať osoby nachádzajúce sa na zozname. Tieto mali byť zaistené v hoteli Šport na Donovaloch, kde spolu aj s manželkami mali byť strážení, pričom by aj naďalej dostávali svoj dovtedajší plat. - kk

Nemcov sme zasa presvedčovali, že partizánske akcie sú veľmi slabé, pozhadzovaní parašutisti neznamenajú vážne nebezpečenstvo, stačia proti nim naše vlastné sily. Z nálady obyvateľstva, ktoré nemôže nevidieť, že front sa blíži, netreba usudzovať na protinemecký odboj. Toho niet, je iba strach, že je už všetko stratené, umlčuje našich a povzbudzuje protivníkov, no ani tí nerobia nič vážne. Bolo prirodzené, že takýto stav manévrovania neudržíme do samého kon­ ca a že sme mali svoje predstavy. V každom prípade sme boli rozhodnutí nepripustiť zbytočné vraždenie a nevypustiť z rúk opraty, kým by ich nepre­ vzali ruky tak isto rozhodnutých. Masové hroby nemuseli byť! Nebolo našou vinou, že k ním prišlo. Vojna by sa skončila presne tak, ako sa skončila i bez masových hrobov. Vžívali sme sa do úvahy protivníka: Najvýhodnejším riešením bolo do­ stať územie Slovenska do klieští bez ťažkých bojov. Pochod otvorenými ní­ žinami vyžadoval nepomerme menšie obete. A ešte jedna vec: ak sme boli nútení súhlasiť s príchodom nemeckého vojska koncom augusta, bolo by väčším zločinom súhlasiť s ním na začiat­ ku augusta, tak ako o to žiadali? V tom prípade účasť slovenského vojska v povstaní je vylúčená - a bez tejto účasti si nemožno povstanie ani len pred­ staviť. Niekedy sa zdá, že máte v rukách vládu, moc, ale je to vždy naopak: moc má v rukách vás. Vedeli sme už, čo sme nemohli predvídať v rokoch 1938 - 1939, vedeli sme, čoho sú schopní Nemci, ale vedeli sme i o Katyni a iných podobných skutočnostiach. Keby nám bolo možné voliť medzi Nemeckom a povedzme Amerikou alebo Anglickom! I o nich bolo známe, že majú nátu­ ru veľmocí. Jednako - tam by bola voľba ešte vždy možná. Ale s boľševikmi? To by bolo z dažďa pod odkvap. Nezostalo iba apelovať na zdravý rozum, na vlastné záujmy protivníkov a nútiť ich, aby sa držali svojho rozumu. Išlo o tých slovenských protivníkov, o ktorých sme vedeli, že stoja na stanovisku slovenskej národnej samobyt­ nosti, v čom bola záruka pre každý prípad. Táto úvaha bude podložená faktami. Teraz sa vraciam k trestnému činu „zrady na povstaní". Nechceli sme ho. Varovali sme ešte v hodinu, keď bolo možné „zadržať", ako povedal generál Malár. V sobotu, 26. augusta 1944, krátko pred začatím akcie, povedal som v mene vlády: Beda nám, ak na Slovensku budú robiť poriadok iní než Slováci. Mal som rozhovory s veliteľmi všetkých posádok, 323 vybral som sa s generálom Turancom do Trenčína, Žiliny, s programom 323

Jozef Turanec (1892 - 1957) - generál Slovenskej armády. Veliteľ 1. poľnej divízie v Tren­ číne a v rokoch 1941 - 1942 veliteľ Rýchlej divízie na východnom fronte. Veliteľ vynikajúcich kvalít, čo potvrdil najmä v roku 1942 pri dobytí Roštová na Done. V auguste 1944 vymenovaný za hlavného veliteľa Slovenskej armády (dovtedy bola funkcia zdvojená s funkciou ministra ná­ rodnej obrany). Po prílete do Banskej Bystrice 29. augusta 1944 ho jeho kmotor Ján Golian dal

dostať sa do Martina, Ružomberka, Mikuláša atď., ale v Žiline ma zachy­ til telefonát prezidenta Tisu: rýchle sa vrátiť, treba zvolať ministerskú radu ešte dnes. A tak som sa popoludní vracal do Bratislavy, kde už boli v behu rokovania o príchode nemeckého vojska na Slovensko. Vtedy už bolo roz­ hodnuté. Ale nerobil som si a nerobím si zásluhu z toho, že som nebol pri tom rozhodnutí. Vláda ho schválila, som zodpovedný, hlásil som sa k tejto zodpovednosti i pred súdom. Ostatne, nešlo a nepôjde už nikdy o to, či bolo správne alebo nesprávne rozhodnúť tak či onak. Išlo o to: bolo v našich ru­ kách zmeniť vývoj? Kto odpovie na túto otázku, nebude sa viac hrať s obvineniami a ani mož­ nosťami iného riešenia. Tieto myšlienky nechcú byť obranou. Chcem nimi naznačiť, aké úvahy nás viedli pri konci druhej svetovej vojny a povedať, prečo sme sa nepostavili na druhú stranu frontu, prečo sme „neprešli", ako nám radil nejeden budúci činiteľ. Našou „tajnou zbraňou" bolo presvedčenie, že západ vo svojom vlastnom záujme nebude podporovať plány svojho dočasného spojenca, ktorého nepre­ stal pokladať „za nepriateľa západnej civilizácie číslo 1". Ešte za sovietsko-fínskej vojny sa presne takto vyjadroval Churchill a v tom čase Anglicko bolo vo vojne s Nemeckom. Niečo sme vedeli z kruhov von Papena, niečo zo správ našich vyslanectiev v Madride, Berne a najmä v Ríme. Po obsadení Maďarska v marci 1944 nám bolo jasné, či sa oplatí špekulovať a nadväzovať styky s anglickými ale­ bo americkými miestami. Dokonca i zo sovietskych kruhov, presnejšie z kruhov kyjevského ve­ denia, ktoré vysielalo parašutistov na naše územie, prezident dostal vážne znejúci a serióznou cestou poslaný odkaz. Ale prezident nemohol mať istotu, či ten odkaz neprišiel z nemeckej strany. Mali sme už nejednu výstražnú skú­ senosť. Ani nehovorím o tom, že bolo vylúčené, aby prezident napomáhal nejakému riešeniu a upravoval východisko na komunistické, aby prijal cesty, ktoré by ho osobne azda mohli zachrániť, ale znamenali by prechod k „ne­ priateľovi západnej civilizácie č. 1". Veľmi dobre videl veci. V rozhovoroch, v tých dňoch, ešte pred augus­ tovými udalosťami, keď ma poveril pripraviť novú vládu pre nevyliečiteľnú chorobu prof. Tuku, ktorý už len ťažko mohol stáť na nohách a svoju funkciu predsedu vlády už dávno nevykonával. Prezident Tiso neraz načal otázku: - Čo myslíte? Ponechajú všetko na Beneša alebo sú nejaké iné možnosti, v ktorých by Slovensko vystupovalo ako osobitný, samostatný celok v hoca­ kom rámci, ale ako štát? Prezident pokladal Beneša za najväčšiu prekážku, za najväčšie zlo zo stazatknúť a následne ho vydal sovietskym partizánom, ktorí ho deportovali do Moskvy. Zo ZSSR sa vrátil v roku 1946 ako svedok pri Národnom súde. Odsúdili ho na smrť, ale rozsudok bol zmenený na 30 rokov väzenia. Zomrel vo väzení.

noviska slovenskej národnej samobytnosti a štátnosti. Kedysi ho sám navr­ hoval a presadzoval v našej strane. Nech nie Tisových manévrov za Beneša pred prezidentskou voľbou v decembri 1935, vtedajšia väčšina zvolí iného kandidáta a tým aj iný smer zahraničnej i vnútornej politiky Č-SR. 324 Ešte predtým v rokoch 1926 - 1927 sa Tiso najviac usiloval dostať stranu do vlá­ dy a „cestou evolúcie vydobyť autonómiu". Ukázalo sa, pravda, že zaviedol stranu do slepej uličky a víťazstvo autonómie oddialil o celé desaťročie. Dnes sa zamýšľať nad týmito peripetiami: ľudáci vyhrali voľby, mali všetky pod­ mienky a všetky tromfy v rukách, ešte i komunistické stanovisko („samourčenie až do odtrhnutia") a vyjednávali, vyjednávali až nakoniec vyjednali dve najslabšie ministerstvá v Prahe, čo na Slovensku vyhlasovali za „záblesk autonómie". Tiso ešte v novembri 1926 chránil Ministerstvo s plnou mocou pre Slovensko, ale v januári 1927 Ľudová strana vstúpila do vlády - a dostala Krajinské zriadenie s prezidentom, ktorý bol služobne i disciplinárne závis­ lý od ministerstva vnútra v Prahe, bol vymenovaný pražskou vládou a nie volený zástupcami slovenského ľudu. Ministerstvo s plnou mocou, ktorého pretvorenie na vládu Slovenska sme vtedy pokladali za jediné a úplne priro­ dzené riešenie, padlo dokonca vinou práve Ľudovej strany, jej vedenia, jej ministrov. Pamätám sa, ako nám bolo vtedy ťažko vysvetľovať našim voličom, pre­ čo sme prijali práve ministerstvo unifikácií, či sme nevideli, že sme sa stali figúrkou centralistických pražských strán a uskutočňujeme ich program: uni­ fikujeme, namiesto aby sme Slovensko separovali, vytvorili z neho samo­ statný celok, krajinu so svojím snemom a so svojou vládou, čo všetko bolo v tom čase v našich možnostiach. Stačilo nejsť do Prahy. Vláda nás mohla zatvoriť, mohla Slovensko obsadiť bez ťažkostí, veď všetci velitelia vojska, žandárstvo, riaditelia polície v Bratislave i v Košiciach boli Česi - ale práve takýmto činom by už Praha vtedy urýchlila vývoj k slovenskému štátu. Vte­ dy, keď ešte nebolo Hitlera. Viem, nielen v histórii, a ani v spomienkach sa nemá operovať slovíčkom „keby", lenže hypotéza je metódou i pri hodnotení v spomienkach, či krízové situácie nemali byť riešené inak, než boli - a že riešenie opierajúce sa o väčšinu hlasov, teda o vôľu národa, bolo nielen prá­ vom - bolo priam povinnosťou vedúcich činiteľov, ktorí boli povolaní usku­ točniť vôľu Slovenska. V tejto súvislosti by som chcel odbočiť a povedať čosi o Jurigovi. Mal som rád Jurigu, pýšil som sa, že bol mojím pestúnom a práve s Jurigom som sa dostal do „sporu" pre jeho podľa môjho názoru pomýlenú taktiku 324

Hlinková slovenská ľudová strana bola síce dôležitým, ale nie rozhodujúcim faktorom pri voľbe prezidenta. Pri hlasovaní 18. decembra 1935 E. Beneš dostal 340 hlasov, jeho protikan­ didát Dr. Nemec 24 hlasov a 78 lístkov bolo odovzdaných prázdnych. Keby neboli za Beneša hlasovali slovenskí ľudoveckí poslanci a senátori, bol by dostal 307 hlasov, čo je viac ako dve tretiny a aj vtedy by bol býval zvolený za prezidenta. Význam hlasovania HSĽS na Beneša spočíval v tom, že zdisciplinoval rebelujúcich agrárnikov, ktorí by v prípade iného hlasovania HSĽS boli pravdepodobne odovzdali svoje hlasy za Benešovho protikandidáta.

tých dní: Bránil republiku proti komunistom, ktorí po našich víťazných voľ­ bách v roku 1925 dôsledne presadzovali heslo samostatného Slovenska, teda viac než autonómiu. Nazdával som sa (vraveli mi, že naivne), že teraz treba držať spolu: ľudáci i národniari, komunisti i kresťanskí socialisti, Slováci, Maďari, Nemci, Rusíni, všetci „praobyvatelia". Keď sme s týmto heslom išli do volieb, boli sme mravne zaviazaní splniť svoj program, alebo aspoň vy­ konať všetko, prípadne dať sa i zatvoriť za jeho splnenie. Snem, autonómna vláda a je to! Ostatné je vecou dohody s Prahou. Lenže už na novej základni. Nebudeme prosiť, modlikať, budeme rokovať ako národ s národom, krajina s krajinou, či zostaneme v jednom rámci a za akých podmienok. Juriga ma vyhlásil za „nespratné chlapčisko", ale inak mi nechal voľnú ruku v Ľudo­ vých novinách a zastal sa ma v nejednom stretnutí pre moje „radikálstva" vo vedení strany alebo redakcií našich časopisov. Bol demokratom až tak ďaleko, že mi síce vynadal, keď som v prejave na výročie Martinskej deklarácie povedal v jeho prítomnosti, že oslavuje­ me deň „slovenskej ľahkomyseľnosti", ale neprekazil, aby som v Ľudových novinách písal o tejto ľahkomyseľnosti: áno, odtrhnúť sa od Maďarov bolo správnym revolučným skutkom, no vyhlásiť, že nie sme národ, že sme len akási vetva iného národa, to bolo i proti národnej skutočnosti i proti vôli sa­ motných deklarantov, proti ich väčšine! Prečo pripustili, aby takáto závažná deklarácia zostala vari najnejasnejším miestom v našej histórii? Prosím o prepáčenie, že som trošku odbočil, ale súčasne i zahlasujem, že vždy odbočím, ak mi niečo príde na um, na čo zabudnúť nechcem - i keď chronologicky alebo podľa regúl, ktoré majú viazať spisovateľov, nie je na­ mieste odbočovať. Ja si však môžem dovoliť takúto neregulárnosť, nie som spisovateľom, nemôžu ma škrtiť ich zákony. Ak tým zaviním, že z môjho písania nebude kniha - s Pánom Bohom -, bude tak ešte lepšie pre mňa, pre moju istotu a pre moju slobodu slova i ducha. K Jurigovi - a v tejto súvislosti i k Tukovi a Tisovi - sa ešte vrátim. Ale k odbočeniu už tu bude dobré pridať ešte jedno Jurigovo proroctvo. Keď brá­ nil jednotu Cesko-Slovenska proti komunistom, argumentoval, že lepšie je nám s Cechmi sa vadiť, ako sa s nimi rozísť. Kam by sme išli, keby sme sa odtrhli od Prahy. Do Moskvy alebo do Pešti? - A myslíte si, že inej cesty niet? Ani na um vám nepríde predstava Slo­ venska ako Slovenska, ako skutočne osobitnej krajiny. Stále rečníte za tú našu slovenčinu, za tú našu krajinu a keď príde príležitosť, aby krajina bola krajinou a aby sme sa už nikdy viac nemuseli biť za práva „našej slovenči­ ny a našej krajiny", vtedy zabudnete na všetky svoje reči, programy a sľuby - a bojujete proti sebe, proti autonómii. Načo máme my brániť Prahu? Keď sú komunisti za slovenskú samobytnosť a dokonca za štát, tak sú naši, treba sa oprieť aj o nich. Juriga dokazoval, že s Prahou si vždy poradíme. Ale s boľševikmi by sme si neporadili. Ľud by išiel s nimi a bol by nám koniec. Túto obavu Juriga nosil v sebe už od roku 1918 a ňou sa dajú vysvetliť temer všetky nedôsled-

nosti - nielen Jurigove - vo vedení autonomistického hnutia. Teda i vstup našej strany do vlády, odbúranie Ministerstva s plnou mocou, prijatie české­ ho a moravského modelu pre naše „krajinské zriadenie" a ako vrchol našej nedôslednosti ministerstvo unifikácií. Málo chýbalo, že sa 15. január 1927 325 nestal Waterloom nášho hnutia, lepšie povedané Ľudovej strany - lebo hnutie „za autonómiu" nebolo vecou jednej strany, bolo vecou celého náro­ da, jeho národnej samobytnosti a práva na svoj osobitný štátny život. (Pod „autonómiou" sme nikdy nemysleli iba autonómiu!) *** Nie vždy, ale temer vždy ľud uhádne, čo je jeho záujem. No vždy musí mať niekoľko svojich, ktorí či už v dlhých učených traktátoch, alebo v krát­ kych lapidárnych skratkách povedia, čo mu vidia na očiach, čo cítia, vycítia a formulujú za ľud...

325

Waterloo - mestečko v Belgicku, kde Napoleonova armáda v roku 1815 utrpela porážku, ktorá znamenala koniec Napoleonovej moci.

IV. SPOMIENKY GARMONDOM326 Vrátil som sa z ciest, z ktorých nemalo byť návratu Vrátil som sa z ďalekých ciest. Niektoré z nich mali byť posledné. Prešiel som ich celé po samé hranice a ešte nejaký krok za ne. Myslím, že viem niečo o tom, čo je na druhej strane. Už som sa rozlúčil, napísal posledné listy, prepašoval hieroglyfy svojich zápiskov, hieroglyfy preto, aby sa v nich nikto nevyznal, ak by sa pašerákovi nedarilo. Teraz sa v nich skoro ani ja sám nevyznám a trápim sa ich lúštením, aleje to radostné trápenie. Cez tieto hieroglyfy vidím seba i svojich spolupút­ nikov, začiatky i posledné veci našich ciest v jasnom svetle, aké nám svieti len po veľkých otrasoch a za veľkých očakávaní, aké svieti odchádzajúcim a tým, čo už odišli. Kedysi, za detstva i neskoršie, nerozumel som niektorým slovám Písma (Barabáš, Korinťania a podobne), a to slovám najdôležitejším, podstatným, denne opakovaným. Ani som sa nezamýšľal veľmi nad nimi, hoci to boli slová, ktorým právom patrí superlatív najdôležitejších, jedine dôležitých. Slová Otčenáša. Keby sa tak aj žili, ako sa hovoria. Alebo keby nám svietili slová, ktoré si opakujeme každý večer a pri každom pohrebe v spomienke na všetkých, čo odišli za posledné hranice našich ciest: A svetlo večné nech im svieti! Ide o zážitok temer mystický, a práve preto veľmi skutočný, čítať si zápis­ ky napísané vo svetle, ktoré svieti odchádzajúcim. Podával som im ruky, díval som sa im do očí, ktoré sa už pozerali na veci, čo sú za hranicami nášho tušenia. - Ešte niekoľko týždňov. Ešte niekoľko dní. A pôjdem i ja. Pripravil som si, čo poviem žene, deťom. Napísal som na prázdne stra­ ny Písma vrcholné chvíle a zážitky života, poznámky na margo udalostí, skutkov, prejavov, za ktoré mi navrhli trest smrti. Ešte i slová pred povelom k poslednej salve. Vedel som: bude to ráno, za východu slnka... Ale nebol som si istý, či

326

Garmondom ako väčším typografickým písmom sa v novinách sádzali závažnejšie, dôležitej­ šie články. Preto je tu garmond synonymom prvoradej vážnosti. - jz

obstojím, či sa mi podarí poslúžiť dobrej veci. Preto som sa pripravoval, učil a, myslím, aj som sa naučil kráčať na svoju popravu. Ale zostal som. Potom ma ešte niekoľko ráz viedli na cesty, z ktorých nemalo byť návra­ tu. 327 Mal som školu, videl som odchádzať na popravu doktora Vaška, ná­ 328 čelníka Kubalu. Vedel som o každom slove predsedu vlády Tuku, ako ho viezli a niesli - videl som ho ležať pred súdom a videl som, že má dni spo­ čítané, že sa nedočká svojej popravy. A dočkal sa. Už úplne mŕtvola v po­ sledných chvíľach, ako to býva i pri normálnom umieraní, ožil, rozjasnil sa a keď aj nevedel kráčať na svojich nohách, predsa ešte našiel v sebe sily, aby odišiel dôstojne. O chvíľu mi rozprávali, ako si Tuka sňal okuliare, starostlivo poutieral sklá, dal do vrecka, poklonil sa, usmial, prežehnal a úctivo pokynul katovi... Nechcel som veriť. Podnes nechápem veci, ktoré mi svedkovia tejto popravy rozprávali. (Bude o nich reč.) Poprava išla za popravou. Nemohol som po­ chybovať, že i mňa čaká. A tak som sa pripravil. Po ňom odchádzal prezident Slovenskej republiky. Sedem a pol mesiaca sme chodili na výsluch. Tri a pol mesiaca sme stáli pri sebe na hlavnom po­ jednávaní pred Národným súdom. Cely sme mali vedľa seba. Denne skoro ráno, asi hodinu pred budíčkom, mi zaklepal lyžicou alebo hánkami o svoj stolík, ktorý bol zamurovaný do spoločnej steny. Keď oň udrel, počul som, ako keby zaklopal na môj stôl. Zobudil som sa, umyl a pripravil. Prezidentovi dovolili slúžiť svätú omšu vo svojej cele a ja z mojej cely som mu slúžil ako miništrant. Keď zaťukal raz, to bol introitus, dvakrát ofertorium, potom zno­ va raz, to bol začiatok kánonu a tak denne.329 Na prechádzke sme spočiatku chodili všetci, celá vláda, Štefan Tiso, Pružinský... i prezidentov tajomník,330 i šéf prezidentskej kancelárie.331 Vyslanci, generáli, poslanci chodili osobit­ ne. Medzi sebou sme hovoriť nesmeli, ale „na schodoch", kým dozorcovia

327

Anton Vašek (1905 - 1946) - právnik, redaktor. V rokoch 1930, 1935 - 1937 zodpovedný redaktor Zpráv mesta Bratislavy, 1933 - 1938 Hlasu slovenskej samosprávy, generálny tajom­ ník Slovenského krajinského zväzu obcí a miest. V rokoch 1939 - 1942 prednosta kontrolného a revízneho oddelenia Mestského úradu v Bratislave, v rokoch 1942 - 1944 prednosta 14. od­ delenia Ministerstva vnútra, ktoré malo na starosti židovskú otázku. Po vojne odsúdený na smrť a popravený 25. júla 1946. Pochovaný v rodnom Lamači. 328 Otomar Kubala (1906 - 1946) - učiteľ, redaktor, verejný činiteľ. Od roku 1932 tajomník Združenia učiteľov-vojakov na Slovensku, v rokoch 1940 - 1941 zástupca hlavného veliteľa HG, redigoval časopis Gardista (do roku 1941) a od roku 1942 vydával Náš boj. V rokoch 1941 - 1942 a opäť od septembra 1944 bol náčelníkom štábu Hlavného veliteľstva HG, od januára 1945 vedúci bezpečnostného oddelenia MNO. Národným súdom odsúdený v roku 1946 na smrť a popravený. 329 Introitus (vstupná modlitba), ofertorium (obetovanie), kánon - liturgické časti tridentskej (predkoncilovej) svätej omše. 330 Dr. Karol Murín 331 Dr. Anton Neumann

hľadali kľúče, povedali sme si, čo bolo treba (nebolo v tom nijaké búranie republiky). Vedel som, že si prezident nerobil nijaké ilúzie, ale bol presved­ čený, že o rozsudku smrti nemôže byť reči. Mal akési ubezpečenie od kano­ nika Cvinčeka,332 ktorý ho navštívil. Podľa toho si pripravil obhajobu. I ja som pevne veril, že prezident ostane nažive a ja odídem. Toho som sa držal a - nazdávam sa, že práve preto som zostal nažive ja, za ktorého život by nikto nedal deravý groš. Prezident bol v očiach pánov moci za Československej i za Česko-Slovenskej, ale aj za Slovenskej republiky „menším zlom" a ja som bol vždy väčším. Bol som radikálom, pripravoval som samostatnosť, po jej vyhláse­ ní som bol dôsledne za nemecké spojenectvo, práve tak ako za Slovenský štát do všetkých dôsledkov. Súdu bolo ťažko prijať, že spojenectvo bolo len prostriedkom, že špekulácie v tejto veci museli mať za následok katastrofu i štátu i národa v situácii, aká tu vznikla za vojny. Súd videl iba vonkajšiu surovú skutočnosť a tá hovorila v mojom prípade za trest smrti. Nuž proti všetkým citovým želaniam rozum nemohol pochybovať. Ostatne - veríte, či nie - vedieť napred, že zajtra na úsvite... A bez toho, že by ste mysleli na samovraždu. Vedieť napred hodinu svojej smrti! Ohromná vec a nie zlá, sú veci omnoho horšie. Rovnako neveríte s istotou, neviete, lebo neveríte do poslednej chvíľky. Čakáte zázrak. A práve čakanie zázraku je ešte väčšou vecou, vari jednou z najväčších. Dni, týždne, dlhé mesiace som uvažoval o týchto otázkach a vyšlo mi, že predsa je len požehnaním „nevedieť dňa ani hodiny".333 Frázičky o tom, že nádej je silou slabých, že humor je zbraňou, že pravý muž nedúfa, neopája sa nádejami, nemá strach a má rád istotu, i keď ide o smrť..., všetky takéto frázy sú prázdne farizejstva románových hrdinov. Slovom chcem povedať, že žiť v očakávaní svojej popravy je zriedkavým zážitkom, takým, že ho možno i závidieť. Občas sa spotíš od strachu, občas si plný akéhosi mystického šťastia, prechádzaš do metafyziky, ale nikdy si nestál tak pevne na pôde skutočnosti ako v týchto chvíľach. Kto si chce overiť správnosť svojho svetonáhľadu, pevnosť svojho fundamentu, nenájde lepšej príležitosti, ako dostať sa do môjho položenia. Žiť osamote, v samotke, sám - to je dôležité. A vedieť, rozumne vidieť, že jediná cesta vedie na popravu. A žiť tak v očakávaní „istej smrti" aspoň pár týždňov - mne sa darilo pol druha roka. Žiť tak v najlepších svojich rokoch a mať rád ženu i deti, mať rád ľudí, i tých, ktorí sú proti tebe a ktorí si myslia, že si ich nepriateľom.

332

Andrej Cvinček (1880 - 1949) - kňaz, ľudovecký politik. Bol farárom v Krásne nad Kysucou (1917 - 1926) a od roku 1927 žil ako kanonik, neskôr ako pápežský protonotár v Nitre. Anga­ žoval sa v Srámkovej ľudovej strane, za ktorú bol poslancom v krajinskom zastupiteľstve. Po vojne sa aktivizoval v Demokratickej strane, ako jej poslanec a podpredseda. Po voľbách bol podpredsedom SNR (1946 - 1948). 333 Parafráza slov Svätého Písma: Vigilate itaque, quia nescitis diem neque horám. (Bedlite teda, lebo neviete dňa, ani hodiny, Mt. 25, 13).

A vedieť, rozumne vidieť, že jediná cesta vedie na popravisko. Niet otázky, na ktorú nenájdeš správnu odpoveď, a to bez dlhého hľada­ nia. V každom smere. Nielen filozofickom. Preto mi bolo ľahko odpovedať na všetky otázky obžalobcov. A ľahko mi bolo aj neodpovedať. Nie tak, že „sa nepamätám", lež „viem, ale na túto otázku vám neodpoviem"! A nestalo sa, že by sa obžalobca rozzúril pre takú­ to odpoveď. Naopak: Mal som pocit, že i on sa dostal do krážov toho svetla, ktoré svieti odchádzajúcim, alebo už odišlým. Hovorím „do krážov", prime­ ranejšie by bolo povedať „do kúzla", i keď to znie trochu divne. Azda sa mi podarí napísať, čo tu len naznačujem, keď sa hlbšie ponorím do sveta svojich zápiskov „V očakávaní", a najmä chvíľ ruzynských, [...J,334 leopoldovských. V tomto očakávaní dávať si otázky a prijímať odpovede. Jeden z mojich troch obžalobcov mi rozprával o novej humanite. Zajali gardistov. Bolo ich päť či šesť. Tí, čo ich zajali, usilovali sa gardistov uspo­ kojiť. -1 my sme garda, gardoví. Nemajte obavy. Chlapcom dali zajesť, vypiť, ponúkli cigarety, zapálili im a keď sa chlapci cítili už úplne spokojní, odrazu boli na inom svete. Prešli bez bolesti, bez hrô­ zy práve v najlepšom vychutnávaní cigarety. Kým jedni ich zabávali, druhý nenápadne zašiel za priekopu, na ktorej okraji sedeli - a spustil samopal. - Bol taký rozkaz. Vojakov brali do zajatia, ale gardistov nie. Neviem, či bol skutočne taký rozkaz a či ide o skutočnú príhodu. Nie je vylúčené, že obžalobca si chcel pomôcť týmto obrazom, aby ilustroval novú humanitu a našiel pre ňu dobré, ľudské - ako si myslel - argumenty. Nuž nie tak. Odrazu, nečakane. Ani tak masovo. Boli horšie, neporov­ nateľne horšie veci v koncentrákoch. I ja sám som zažil - najmä v Ruzy­ ni - chvíle, ktoré by vedelo opísať iba Danteho alebo Dostojevského pero. Viedli ma do neznáma po príslušnom poučení, už ste cítili chlad a pieseň akejsi pivnice, oči zaviazané, ruky spútané, koniec, mysleli by ste si. A nebol. Ale mohol byť. (Takých prípadov bolo!) Aj by ste si boli želali, aby prišlo vykúpenie. Už ste boli na dne. Nie tak, ako Gorkij 335 opísal dno, ale úplne na dne, keď ste už nemali nič, keď už všetko bolo stratené, už-už ste strácali i vedomie živočíšnej existencie od nevýslovnej slabosti. Celé dni, celé týždne nespať, noc čo noc budený - tridsať, štyridsať i viac ráz a celé dni, denne pätnásť - šestnásť hodín stále, zdôrazňujem neustále, bez jedinej zástavky chodiť, pri výsluchoch prekonávať túry, aké si normálny mozog ani vymys­ lieť nemôže - nuž po takýchto týždňoch a mesiacoch guľka do tyla je bez prepínania, bez básnických zveličovaní, skutočne vykúpením. 334

Nečitateľné. - kk Maxim Gorkij (vl. menom A. M. Peškov, 1868 - 1936) - autor viacerých románov, divadel­ ných hier a poviedok. Zakladateľ tzv. socialistického realizmu v literatúre, ktorý bol v ZSSR, a po r.1945 v jeho satelitných štátoch, kanonizovaný ako súčasť štátnej marxisticko-leninskej ideológie. Propagátor a obhajca stalinských metód štátneho teroru. Cien UV VKS(b). 335

Tieto otrasy mali aj svoju veľmi dobrú stránku, ako ju má každé zlo. Tú goetheovskú. Tragédiou i tohto ruzynského pekla bolo, že nosilo v sebe záro­ dok čohosi presne opačného, než chcelo dosiahnuť. I všeobecne i v jednotli­ vostiach - ak mal človek pevný základ.

Kto všetko stratí, všetko získa Nechápal som, po celý život mi bol nejasný zmysel vety Svätého Písma o tom, že kto všetko stratí, všetko získa. V Ruzyni som pochopil. A nebol to žart, bolo úprimné a pravdivé, keď na začiatku akejsi novej tortúry, išlo o výsluchy vo veci biskupov, odpovedal som vedúcemu vyšetrovania: - Načo ma strašíte, že máte prostriedky donútiť ma, alebo, že ma „voddéláte" a ani pes nezaštekne. Verte mi, ak mi zariadite smrť (dokonca som bol taký úctivý, že som povedal „ak mi ráčite zariadiť smrť") urobíte mi len dobre a ja sa ani nahnevať nemôžem. Som človek veriaci, samovraždu nespácham, ale keď sa postaráte, aby skončili tieto veci, naozaj mi neurobíte zle. Veď viem, že sa odtiaľto beztak nedostanem, nuž čím skoršie - tým lepšie atď. Neurobili mi nič. A keď som im vysvetlil, že naozaj nefígľujem, začali na novú strunu. Ani potom nebola Ruzyň med, ale žiť i prežiť sa dalo. A bol v tom všetkom ešte i zisk, skvelý, neopísateľný zisk, aký človek nikdy ne­ máva a nemôže mať z príjemných vecí a akého sa nedostáva v pohodlí, v úspechu, ale len v najväčšej tvŕdzi, len v biede, núdzi, z ktorej sa už nič nedá urobiť iba cnosť - „Z núdze cnosť"! Svet, náš krásny svet, nemá nič krajšie ako zážitok, ktorý už nie je z tohto sveta, a predsa je pre tento svet, lebo mu odkrýva jeho zmysel. Blahoslavení, ktorí ho nájdu bez otrasu, bez Ruzyne. To boli ďalšie návraty z ďalekých ciest. Temer zázračné. A ešte väčším zázrakom boli postrety s ľuďmi, ktorí ma posielali na tieto posledné cesty. Také návraty a postrety si fantázia nemôže vymyslieť. Sedel som temer so všetkými, ktorí rozhodovali, keď my sme odchádza­ li. Na samom konci mojich väzení prišiel do Leopoldova muž,336 ...ktorý mi pred rokmi oznámil, čo ma čaká. - A koho, keď nie vás? - Pozrite sa, boli ste hlavným veliteľom gardy, ste zodpovedný za všetko, čo sa robilo vo vašom rezorte, ostatne, sami ste hlásali „ste osobne zodpo­ vedný" a už z prvej zápisnice vidieť, že sa hlasité k tej zodpovednosti, teda najlepšie bude čisté víno v pohári. Ste muž, niečo ste dokázali a napokon, raz každý zomrie, nuž nie je lepšie skončiť život teraz, keď je človek v poriadku,

336

Bol to štátny žalobca na Národnom súde v Bratislave pplk. just. Dr. Anton Rašla. Túto scénu s Rašlom opísal A. Mach niekoľkokrát. Tu sa opakuje, ale ponechali smejú, aby nebol narušený celkový kontext kapitoly.

bez všelijakých chorôb staroby, bez trápenia po nemocniciach alebo neko­ nečného umierania medzi svojimi, ktorým spôsobujete zbytočné muky? Vysvetlil mi, že odsúdený budem tak či tak a keby sa stalo, že mi nedajú trest smrti, naisto dostanem doživotný žalár. Ale túto humánnejšiu možnosť pripustil len ako hypotézu, ktorá mu mala poslúžiť za dôkaz, že lepšie bude, keď ma popravia. - Vaši príbuzní by žili v stálej obave o vás. Navštevovali by vás a po kaž­ dej návšteve bolo by im ešte ťažšie. Predstavte si len balíkov koľko by vám museli poslať za dvadsať - tridsať rokov! A tie slzy! Tento posledný argument nie je do smiechu. V takých časoch, aké pred­ vídal, balíky nie sú maličkosťou. No nepredvídal, že v stálom zlepšovaní väzenia sa stanú „nápravnými ústavmi", väzni prestanú byť väzňami a stanú sa odsúdenými, ktorí budú mať právo plniť normy a ako odmenu budú môcť prijať balíky dvojkilové, výnimočne až trojkilové raz za pol roka. Keď ma pán povolaný uspokojoval, ešte platili staré predpisy buržoáznych reakčných režimov, ktoré zaťažovali rodiny, mohli, teda museli posielať balíky každý mesiac a to nie dvojkilové, lež i tri - štyri a na Vianoce alebo Veľkú noc až šesťkilové. Mne teda posielali len spočiatku každý mesiac, po roku 1948 už rodina nebola tak zaťažená. Niektoré roky mi neposlala ani jeden. - Ak vás odsúdia na smrť, viem, rodina, žena, deti - bude im ťažko. Ale, uľahčí im, že umriete ako martýr. Ľudia sú ešte zatemnení. Podarilo sa vám národ dostať až ta, že vás budú pokladať za hrdinu, ktorý obetoval svoj život za národ, za samostatnosť. To pomôže i deťom i manželke. Ale pomaly sa utíšia, uspokoja, občas zájdu na hrob a život pôjde ďalej. Dokázal mi teda, že nič nebude také dobré, také humánne i pre mňa i pre rodinu ako poprava. Neskoršie som sa presvedčil, že to myslel skutoč­ ne úprimne a nie zle so mnou. A ani šibenicu som nemal dostať. Obžaloba navrhovala smrť, ale nie povrazom. Podľa nej zastreliť bolo čestnejšie než obesiť. Takéto výhľady som mal ja, naproti tomu nedalo sa predpokladať, že popravia prezidenta Tisu. Súdne rokovanie s prezidentom a so mnou sa skončilo. Veľkonočné sviat­ ky sme strávili v napätom ovzduší. Na prechádzkach sme sa nesmeli rozprá­ vať, ale bola príležitosť na schodoch. - Neodvážia sa, nemôžu si to dovoliť. Vedia, že sa nesmú zahrávať s ná­ rodom. Bol presvedčený, že Demokratická strana splní svoj sľub. Nevedel som presne, či bol daný taký sľub, ale pochyboval som, či demokrati budú schopní 337 splniť sľub, ak ho vôbec dali. 3,7

Začiatkom roka 1946, pri rokovaní o tzv. Aprílovej dohode, evanjelické vedenie Demokratic­ kej strany dalo predstaviteľom katolíkov verbálny prísľub, že sa pričiní, aby Dr. Tiso nebol od­ súdený a keď bude odsúdený, bude amnestovaný a zvyšok života bude môcť stráviť v niektorom kláštore. Po tomto ubezpečení katolícki voliči odovzdali svoje hlasy D S , ktorá vo voľbách (26. mája 1946) získala 62 % hlasov.

A stalo sa. Trest smrti povrazom. A žiadosť o milosť zamietnutá. Mňa previezli do väzenského oddelenia vojenskej nemocnice pri Červenom moste. Keď ma viezli, videl som okolo väznice husté kordóny policajných i vojenských strá­ ži. Justičný palác, ktorý sa za celý čas súdu premenil na pevnosť, bol obkole­ sený dvojnásobnou reťazou kordónov, guľometné hniezda, v Bratislave plno ozbrojených. Jeho okolie, ale i celá Bratislava, ba celé Slovensko tých dní bolo také zaistené, že všetky nádeje, o ktorých mi hovoril prezident, ukázali sa márnymi. Videl som, že sa so mnou hrá akási divná hra, ale som ju vtedy ešte nechá­ pal. Až po dlhom čase v Leopoldove, kam postupne prichádzali demokrati, komunisti, som sa dozvedel, čo sa vlastne stalo a prečo sa tak muselo stať. Najmä udalosti okolo milosti pre Tisu dokázali, že Tisová poprava bola ve­ cou Benešovou, i keď nielen jeho vecou. Na tretí deň po poprave prišiel za mnou kňaz,338 ktorý pochovával Tisu. Povedal mi: - Večer ma zavolali do väznice Krajského súdu. Riaditeľ mi prikázal, aby som sa pripravil, priniesol si, čo potrebujem k pohrebu a zachoval si všetko pre seba. Prišiel som. Poslali ma s tým, aby som čakal pri Blumentálskom kostole. Asi o polnoci prišlo auto. Vystúpil prokurátor, ktorého dozoru podliehala väznica, vzal ma do vozidla, v ktorom už sedel riaditeľ väznice a správca pohrebného ústavu katolíckej cirkevnej obce. Za chvíľu boli sme pri Martinskom cintoríne. Zaviedli ma k vykopanému hrobu, pri ktorom stálo šesť mužov v civile. Nad hrobom rakva. Prokurátor ma vyzval, aby som od­ bavil pohrebné obrady. Pochovaný tu bude bývalý prezident Dr. Jozef Tiso. Žiadal som, aby mi otvorili rakvu, aby som sa presvedčil o pravde. Otvorili mi ju. Pri svetle som poznal Tisu. Tvár nemal deformovanú. Bola pokojná, bledá - až biela, alebo sa tak zdalo pri svetle policajných lámp. Na krku bolo vidieť nabehnutý šrám, modrý pruh, nemohol som sa zdržať, keď som naň pozrel, rozplakal som sa. Ruky mal zložené na prsiach, ale už neviem, či mal v nich kríž alebo sa mi len zdalo. Ponáhľali sa. Zatvorili rakvu a začal som obrady. Správca pohrebného ústavu mi asistoval. Otčenáš šeptali všetci. Bolo nám ťažko 339 . Spustili rakvu do hrobu a rýchle sypali na ňu hlinu, ubíjali a zase sypali. Chceli mať hrob zarovnaný. Položili naň štvorce trávnika. Zostal len malý kopček sotva badateľný. Keď sme odchádzali, videl som iný hrob, na ňom kríž bez mena. Čerstvý. Neskoršie som sa dozvedel, že na tento hrob kládli vence. Keď som sa teraz vrátil z väzenia, hľadal som prezidentov hrob. Našiel 338

Bol to salezián, páter Ján Staš. Oficiálny záznam o tajnom pohrebe prezidenta Tisu pozri Vnuk, F.: Dokumenty o postavení Katolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1945 -1948, Martin 1998, s. 127. Pozri tiež zborník Voj­ nový zločinec alebo svätec. Svedectvá pravdy o Slovensku. II. diel. Sereď, 1998, s. 550 - 552. 339

som hrob predsedu vlády, náčelníka Hlinkovej gardy340 a ostatných popra­ vených, ale prezidentov nie. Na mieste, kde podľa slov duchovného väznice mal byť, našiel som iné hroby, nové ani nie desať rokov staré, aj hroby ostat­ ných popravených, ale prezidentov nie.341

Človek, ktorý už vie svoj deň a hodinu Áno - lebo tak sa tebe ľúbilo.342 Ako inak začať? Človek, ktorý už vie, začína slovom Knihy kníh - Biblie. Už vie a prijíma, práve preto začína Knihou. Už vie, že to bude ráno, včas ráno, ešte pred východom slnka. V tie dni všetky popravy boli za úsvitu. ** * Do cely mi dali papier a ceruzu. Mal som odpovedať na dvadsať otázok. Najprv mi dali dvanásť a potom ešte osem. Prezidentovi dali dvaadvadsať. Spolu sme nesmeli hovoriť, ale cely sme mali vedľa seba. Cestou na prechádz­ ku obyčajne na schodoch - keď sa „stratili" kľúče - alebo pri holení, či pri inej takej príležitosti povedali sme si všetko, čo bolo treba. Čo ako nás izolovali, oddeľovali od seba, ukázalo sa, že najväčšia ostražitosť má najviac dier. Papier a ceruza v cele! To už cela nie je tak veľmi celou. Prvé som si za­ písal svoje veci. Pre mňa a pre svojich. Odrátali mi hárky, ale kontrola bola až trojnásobná, teda nebolo kumštom odložiť niekoľko hárkov a polovicu ce­ ruzky, ponechať si polovicu ceruzy a tak. Neskoršie mi aj úradne povolili i ceruzu i papier, ba dali mi do cely celé zväzky starých novín, staré ročníky, v ktorých bola moja trestná činnosť, a mali pomáhať pamäti „spresňovať" dáta, dni a hodiny mojich343 zločinov. 340

Pravdepodobne Otomara Kubalu. - kk Po návrate z väzenia Alexander Mach rozprával v spoločnosti, že prišiel k miestu, kde podľa opisu kňaza mal byť pochovaný prezident. Našiel tam však iný hrob. Šiel za vecou a zistil toto: Keď pán B., ktorý bol činiteľom na súde či na nejakom inom úrade, ktorý mal dočinenia s poh­ rebom prezidenta, zomieral, povedal synovi: „Synku, pochovaj ma tam a tam. Tam leží náš pán prezident". Kedysi navštívil A. Mácha synovec Vojtecha Tuku z Rumunska. Popri návšteve Tukovho hrobu šli sme k pomníku, na ktorom boli vtedy mená F. B. a MUDr. R. B. Pri tomto pomníku som A. Mácha vyfotografoval a on, alebo Tukov synovec, zasa vyfotografoval mňa. Na túto skutočnosť som si spomenul pri čítaní Machových pamätí uverejnených v Historickom zborníku, 12, č. 1 - 2/2002, ktoré publikoval R. Letz. Fotografie som zrejme dal A. Machoví pre Tukovho synovca, ale filmy som našiel. Pri porovnaní s inými zábermi na filme som zistil, že pri pravdepodobnom hrobe prezidenta sme boli v lete v r. 1996. - kk 341

342 343

Slová zo Svätého Písma (Mt. 11, 26) - fv Slovo „mojich" je v rukopise prečiarknuté, - kk

Človek, ktorý už vie svoj deň a hodinu, nepokladá názor, ba ani len príkaz svojho dozorcu, alebo svojho obžalobcu za najdôležitejšiu vec na svete, tobôž, keď má takých dozorcov, čo sú pod dozorom, a obžalobcov, čo sa stále menia a sami nevedia, čím a čí vlastne sú. Ja som mal šiestich a dlho som nevedel, či sú vyšetrujúcimi sudcami alebo obžalobcami a či budú vymenení. Nakoniec vyšlo, že vyšetrujúci sudca a obžalobca je jedno a to isté a že poslední dvaja sú definitívne mojimi, tretí bol hlavný obžalobca. Občas prišiel „zosúladiť" (vtedy sa rodili nové slová), doplniť alebo vysvetliť niektoré záhady. Nuž vtedy, v takom výhodnom položení, sa ľahko darilo obchádzať názo­ ry a príkazy správy väznice i správy vyšetrovania. - Prvé riadky boli intímne, mali sa dostať k mojej žene, mali ísť načierno - a podarilo sa ich vypašovať. - Druhé boli zápisky o udalosti, ktorú pokladám za najväčšiu, za najšťast­ nejšiu môjho života, hovorím za najšťastnejšiu, hoci jej ďakujem, že tu žijem v očakávaní svojej popravy. Trochu mnoho superlatívov, viem, ale keď žijete v takom očakávaní, obyčajné slová sú slabé, nič sa do nich nezmestí. - Až na tretie miesto sa dostali odpovede na otázky akejsi neznámej vy­ šetrovacej a či výskumnej inštitúcie. Otázky boli dielom neodborníka, preto boli trefné, rezali do živého, no mne boli vítané, vravím aj preto, že pri písaní cela prestávala byť celou. Tie, čo ťali do živého, osobné, pripomínali Horácia, takého primitívneho, ale Ho­ rácia. Aj som si zapísal na ich okraj: Nihil humani a me alienum puto! 344 Čo všetko mám za sebou! Aký úžasný, aký biedny, aký skvelý život. Ešte som tu a už čítam z prepašovaných výstrižkov o zločinoch, ktoré sú zásluhou, o zásluhách, ktoré sú omylom, o dobrodruhovi, ktorý chce byť svätým a robí z núdze cnosť, čo sa, pravda, nepatrí, lebo podľa terajšej módy, čo práve za­ čína svoju vládu, z núdze sa má robiť neresť. # * #

Ku koncu 1. svetovej vojny a bezprostredne po nej vznikol samostatný štát lotyšský, estónsky, litovský, fínsky a vznikla i samostatná Ukrajina. Moskva bola v úzkych, ale i Nemci na západe boli v tvŕdzi. Z prvej vojny vyšlo obnovené slobodné Poľsko, vzniklo Česko-Slovensko, Juhoslávia - ani jeden štát sa nezrodil sám od seba, z vlastných síl svojho ľudu, ale rozhodne z jeho vôle a v jeho prospech. Nemecko bolo porazené, ale bolo to iba hrou alebo paradoxom histórie, že z nedobrých zámerov vyjdené výpočty poslúžili dobrej veci? Kto sa odváži dnes vyčítať cárskemu generálovi jazdy Mannerheimovi, že sa spojil s nemeckým generálom, neviem už jeho meno, aby svojou silou pomohli k víťazstvu vôle fínskeho národa? A nech niekto povie Fínom, že oni boli len figúrou na šachovnici alebo dokonca zapredancami 344

Parafráza dlhšieho citátu: Homo sum et nihil humani a me alienum puto. (Som človek a nič ľudského mi nie je cudzie.)

alebo zradcami v službách nepriateľa, keď si vyhlásili svoju štátnu samostat­ nosť! Áno, odtrhli sa od Ruska v jeho najťažšej hodine, ale boli by sa mohli vôbec odtrhnúť, keby neprišla táto ťažká hodina? Dá sa malému so silnejším hovoriť, keď nieje pritisnutý? Malé imperializmy sú nezmyselné a hlúpe, obyčajne agresívnejšie než veľké, i keď nie sú také nebezpečné ako veľké, a pred svetom hrajú neraz úlohu pokrokových činiteľov, no beda od nich menším. Nebolo by mi dobre pod Viedňou, ale Budapešť bola ešte horšia. Nebol to med s Berlínom, ale keby sme sa dostali do protektorátu, ktorý by Berlín uskutočňoval cez Prahu, no beda mi! Praha bola viedenskejšia od Viedne, ponúkala sa byť berlínskejšia od Berlína. Za Č-SR nás vôbec neuznala za národ, za autonómie, práve keď sa najviac reč­ nilo o rovnoprávnosti, rovnocennosti, vtedy všetkými prostriedkami doka­ zovala, práve vtedy najviac, že nie sme schopní svojbytnosti, samostatnosti - samé reči a ešte všetky veliteľské miesta vo vojsku, teda rozhodujúce, boli v rukách českých! Finančne, hospodársky? A bezpečnostný aparát: 1 800 českých a len 1 400 slovenských žandárov, to za autonómie, prosím! (Číslice sú okrúhle, bolo niečo viac než 1 800 českých, rečnilo sa o tom, ale už presne neviem.) *** Bola tu so mnou celá plejáda vzácnych postáv, kňazov i laikov, niektorých mená už idú svetom. O vzburách v Levoči, Čadci, Žiline atď., o „Katolíckej akcii" vedeli sme viac než ľudia vonku, lebo hrdinovia tých udalostí a priami svedkovia sedeli s nami, kým noviny, rozhlas alebo mlčali alebo vykrúcali, zakrývali, čo teraz s rozhorčením biľagujú a zatracujú. Zapisujem si mená, aby som nezabudol na zážitky, objavy, obraty, roz­ hovory niekedy priam šokujúce. Bol som zvedavý, čo sa vlastne stalo s tým a tým včera ešte slávnym a dnes už zločincom. Zabili ho, alebo sám sa zmárnil? A prišiel práve činiteľ, ktorý bol pri samovražde generálneho tajomníka KSS Bašťovanského. Ako to bolo s milosťou pre prezidenta Tisu? Prišiel Drtina, minister spravodlivosti v Prahe, ktorý bol najpovolanejší vedieť a po­ vedať. Bol tu Ursíny a overil som si, čo som vedel, vyjasnil som si tem­ né miesta. Bol som spolu s predsedami pražskej vlády Beranom, Syrovým, Krejčím, ožili roky 1938 - 1939. ...Niekedy môj spoločník v cele bol môj známy, inokedy z tamtej strany barikády. Práve on a len on môže odpovedať na otázky, ktoré vás trápia už roky, alebo ktoré iba teraz boli nastolené a zo „slávnych hrdinov" urobili „zločincov" Pomaly sa rozhovorí. Ožívajú dramatické chvíle podľa toho, kto je tu so mnou. (Raz je tu Beran, raz Krejčí, je tu generál Syrový, inokedy generál Marko. Ideme do väzenskej ošetrovne, sedíme pod lipou pred nemocnicou a počúvam Ursínyho. Pri celofáne alebo na prechádzke počúvam Drtinu.345) Ani jeden nevynáša, neprezrádza, len si dáva otázky a odpovede, vy svet-

ľuje, medituje, bije sa so sebou a s tým druhým, tretím, ktorý všetko zavinil, vracia sa do Moskvy, do Bystrice, do Londýna a do Prahy. Každý to chcel dobre, každému to vyšlo zle, až sme sa našli v tejto leopoldovskej cele novej samoväzby alebo na III. oddiele alebo v hale. Husák pracuje pri starom zabijackom lise, ktorý mal byť dávno vyradený, veď ohrozuje život, ale práve 0 to ide, aby ohrozoval život - a ja pracujem na druhom konci haly, kde je elektromontážna dielňa Stalin je mŕtvy, i Churchill i Beneš i Berija. Tisu popravili i Tuku, ale 1 Slánského a Clementisa. Tu v Leopoldove žijú ďalej s nami, v našich re­ čiach. Sme v Hitlerovom hlavnom stane, sme v Berchtesgadene. Sú tu väzni z Osvienčimu a sú tu aj ich strážnici. Vieme o podrobnostiach temer všetkých táborov nemeckých i ruských, o Katynskom lese. Od Esterházyho vieme, čo sa dialo za polárnym kruhom, od českých kňazov počúvame, čo bolo v Dachau. Tri roky, čo sme takto mohli poznávať jeden druhého, intimity priateľov druhej strany, biť sa s nimi politicky a pomáhať si ľudsky, tie tri roky boli moje z ...346

*** Odísť, ako sa patrí Vrátil som sa... Chcel som napísať: „z iného sveta." Lenže ja som sa z neho nevrátil, i keď viem, že som znova tu na tom­ to svete a žijem obyčajným životom. A moje dni sú plné obyčajného života - vidíte, opakujem obyčajného - nepoznám krajšieho epitetonu! Každá moja minúta, každá hodina dýcha z plných pľúc akýmsi radostným očakávaním, akým dýchajú hodiny a dni ľudí, ktorí sa dostali na samé dno bolesti, jedna­ ko... Som tu, zostal som nažive, sám neviem ako. Poprava išla za popravou. Popravili prezidenta, predsedu vlády, popra­ vili... Pol druha roka sa žilo v očakávaní smrti. Keď odchádzali, lúčili sme sa „dovidenia". Veď nebolo, nemohlo byť pochybností. Po druhej svetovej vojne nebolo nič istejšie ako moja poprava. A tak si myslím, že viem niečo o tom, čo je na druhej strane... Obžaloba navrhla trest smrti, nie obesením. Teda odídem za salvy. - Bude to na úsvite. Pred východom slnka vás vyvedú z cely. Môžete mať kňaza.

345

Podľa rozprávania Alexandra Mácha, tí spoluväzni, ktorých do väzenia poslal vtedajší mi­ nister spravodlivosti, Drtinu verejne ignorovali, čo ho mrzelo, a snažil sa k nim priblížiť. Jeden z nich (mal to byť protektorátny minister, ktorý kedysi robil spolu s Drtinom asistenta Benešovi - ak si dobre pamätám, keď bol Beneš prezidentom) mu napokon podal ruku s poznámkou: „Vole!"-kk 346 Text nemá pokračovanie. - kk

Ohromná vec. Vedieť napred s istotou, že zajtra ráno pred piatou hodi­ nou. Bude tam zástupca súdu, riaditeľ väznice, úradný lekár a kat, nie, kat tam nebude, ale popravčie družstvo, len každý druhý bude mať nabité naos­ tro, aby ani jeden nevedel naisto. Vedel som všetko. Naučil som sa dobre svoju popravu. Prečítajú vám rozsudok, kňaz dvihne kríž, prežehná, povel. Hrdinovia si sami dávajú povel. Pekné, ale ja som nebol až takým hrdinom. Bude lepšie pokojne sa dívať na kríž, odísť pokojne. A tak som odchádzal polroka. Navykal som si. - Človek navykne na všetko, iba na bolenie zubov nie - žartoval som, keď som žiadal, aby mi vytrhli boľavý zub. Žartoval som, vravím, ale bolo to ako pískanie v lese za noci. Čítam si zápisky z tých dní a vidím, nebolo mi všetko jedno. Vedel som o istote a predsa som dúfal. Vždy to tak býva, či očakávate súd, či popravu, dievča alebo chlapca, predovšetkým očakávate zázrak. Lenže v mojom prípade? Nuž, pripravili ma, a ja sám som sa usiloval pripraviť sa. Chcel som odísť, ako sa patrí. - Preto ste zostali. Práve preto, povedal mi duchovný väznice P. Staš,347 keď ma navštívil po rozsudku. Keď sa ma po rozsudku pýtali, prečo som zostal nažive, nevedel som odpovedať. - Neviem. Nazdávam sa, že tu ide o nespravodlivosť, alebo vyššiu spra­ vodlivosť. Poprava by bola málo. Sú horšie veci ako poprava. Tá trvá desať - pätnásť minút. Po rokoch v Ruzyni neraz vo mne zalomcovalo: „Prečo, prečo?" A keď som sa preberal z bezvedomia, bývalo mi ako za veľkonočného rána. Všetko bolo jasné, čisté a spravodlivé. Nie, nie je to len metafyzika. (Pravda, ne­ chcem povedať, že fyzika je viac než metafyzika).

Byť viac vďační Bohu za smútky než za radosti ne.

Na začiatok malá meditácia; inak by sme si nerozumeli - alebo len bied­

Tieto riadky píše človek, ktorý sa už rozlúčil, napísal svoje posledné lis­ ty, prepašoval svoje zápisky napísané v očakávaní svojej popravy, vedel, že nebude obesením, ale zastrelením, v tomto očakávaní žil dosť dlho, takže sa naučil vidieť veci, udalosti, ľudí najmä seba vo svetle, čo svieti tým, čo už odišli, i odchádzajúcim. Po rokoch, keď sa vrátil do tohto života, ľahko a z presvedčenia, nazdáva sa, že i presvedčivo, vie odpovedať na otázku: Ako je možné, že ste ostali nažive? Popravili prezidenta Slovenskej republiky, dokonca popravili vašich 147 Ján Staš - kňaz-salezián, ktorý bol v rokoch 1942 - 1948 poverený duchovnou správou väz­ nice Krajského súdu v Bratislave.

podriadených, za ktorých ste boli zodpovedný, ba čo viac, aj ste vzali na seba zodpovednosť za nich i ako svedok i ako obžalovaný - a ste tu - ako, ako? Na tieto a mnohé podobné otázky nemôže odpovedať ani fiškál ani poli­ tik, ba dnes ešte ani historik. Odpoveď je kdesi až tam v metafyzike, kde sa môže dostať iba filozof a veriaci, tam, kde musel hľadať už starý Aristoteles, keď mu fyzika nevedela odpovedať práve „na najdôležitejšie, na jedine dô­ ležité". - Sú i horšie veci ako je poprava. A tie horšie veci prišli, aby bol naplnený zákon nie tohto sveta. Dostali ho na samé dno, kde stratil všetko, i svoj strach. Verte, nič nieje také strašné, ako nemať strach. Kým sa ešte máte čoho obávať, môžete byť aj hrdinom, ale aký človek, aký hrdina, ktorý nemá čo prekonávať a už ani nevie chcieť, iba kdesi hlboko v jeho podvedomí, zostáva chvíľami bolesť: - Bože môj, prečo ma len nepopravili? Neboli to slová zúfalca túžiaceho po samovražde. Boli to slová Jóba na smetisku,348 boli v nich všetky smútky, aké človek môže uniesť a neprísť o rozum. Kedysi čítal Rilkeho349 a zamýšľal sa nad jeho slovom, ale nerozu­ mel, nebol ešte uspôsobený porozumieť, že by sme mali byť vďačnejší Bohu za smútky než za radosti. Kedysi ako študent i neskoršie stále chcel niečo ve­ dieť, ale ani učiteľ, ani profesor ani prístupná kniha mu nevedeli odpovedať. Až teraz! A nebola to „len metafyzika", ani „len mystika" - bola to praktická, priam rukolapná skutočnosť.350 (Ruzyň, roky 1950, 1951, 1953 do prvej polovice. Druhá polovica roku 1953 a potom roky 1958 - 1960; tie už neboli také zlé, aj keď ani tie neboli samý med.) - Nebudete mluvit? Voddéláme vás a ani pes nezaštekne! - A možno zaštekne, - povedal. Keď už nemáte čo stratiť, presnejšie, keď strata je vlastne ziskom, aj hu­ mor mení svoju kožu, ba i svoju podstatu a viera skutočne prenáša hory. Mali tam vyberaných psov, zavýjali nad ránom až hrôza, no niekedy sa rozbesnili za večera alebo i na pravé poludnie. Azda mali mimoriadne cviče­ nie. Neskoršie vyšlo najavo a dozvedel sa to až v Leopoldove, že psy zavýjali pri každom umieraní človeka. Vtedy, v Ruzyni, odsúdený nevidel tých psov. Keď ho vyviedli z cely, vždy mal oči zaviazané, ale človek skúsený pozná psov aj podľa fajty zo za­ výjania. A psy poznajú človeka, hádam omnoho lepšie než ho poznali ruzynskí odborníci. Naisto by štekali.

348

Pozri Sväté Písmo, kniha Jób 3 , 3 - 26. Rainer Maria Rilke (1875 - 1926) - nemecký básnik. Narodil sa v Prahe, dlhé roky žil v cu­ dzine (Rusko, Francúzsko, Taliansko) a zomrel vo Švajčiarsku. Patrí k najväčším nemeckým básnikom 20. storočia. Skladal básne nielen v nemčine, ale aj vo francúzštine. Jeho poézia mala veľký vplyv na tvorbu mnohých básnikov, umelcov a mysliteľov 20. storočia. 350 Táto úvodná meditácia sa vyskytuje aj v iných článkoch. - kk 349

Tak sa potom vyhrážky typu „Voddéláme vás" menili na dobré želania, ktorých splnenie by sa stalo vykúpením. Stal sa nezraniteľným, nebolo zbra­ ne proti nemu, lebo sa menili na chlieb, alebo, povedzme to učenejšie, na skalpel v rukách dobrého, vždy úspešného operatéra. Nebolo zbrane ani ne­ priateľa. Tak sa stalo, že nemá, nemôže mať nepriateľov. Až po tieto posledné vety potvrdia vám tu napísané všetci, alebo takmer všetci absolventi Ruzyne, Kolodejov a inštitúcií, akou bola napríklad „nová samoväzba", povestný „mlyn" v Leopoldove. A potvrdili by aj posledné vety, lenže im chýbalo to podstatné, to „jediné dôležité." Hovoril som o tom s Lôblom i s Londonom, temer so všetkými komunis­ tickými prominentmi, najmä s intelektuálmi. Dalo sa hovoriť so všetkými,351 čo prekonali Ruzyň. Rozumieť treba: prvých rokov päťdesiatych nášho 20. storočia. Dlhé diškurzy sme mávali napríklad o zmysle bolesti, o zmysle života, smrti a o iných podobných filozofických zaujímavostiach, ale ani jeden z nich sa neodvážil odpovedať odpoveďou, čo mu vyšla z úvahy i zo života, odpove­ ďou duše, ktorá je, ako je známe, u každého naturaliter christiana.352 Prečo u komunistov išlo o neporovnateľne väčšie utrpenie než u ľudí môj­ ho razenia? Nedivil som sa, že sa temer každý pokúšal o samovraždu, do­ konca som sa neraz čudoval, že sa nezmárnili. Veď ich vlastná strana, čo im bola bohom, zavrhla a vyhlásila za zradcov, vyvrheľov a zločincov. Museli si právom posledného slova žiadať najvyšší trest, vyhlasovať verejne pred celou svojou stranou, že ani ten nebude primeraný veľkosti spáchaného zlo­ činu. Súd tu súdil v mene strany, čo osobitne zdôrazňovali! Odsúdený musel vyznať, že si zaslúži, aby ním celá robotnícka trieda opovrhovala.353 Keď som ja očakával svoju popravu, vedel som, že moja Cirkev bude pri mne, že kňaz pôjde so mnou na popravisko, ako išiel s každým (pokiaľ boli popravy civilizované, európsky ľudské), kým Clementis, Slánský, Geminder, Frejka, Reicin, Šváb, Šling, Šimon354 a ďalší (v jedinom procese zo štrnástich obžalovaných popredných, a treba povedať najzaslúžilejších, komunistov popravili jedenásť) kráčali pod šibenicu sami a svojou stranou odkopnutí, išli pod šibenicu s vedomím, ktoré samo osebe bolo tryznou, utrpením, aké nemohli poznať ani najväčší z martýrov kresťanstva.

351

Vyčiarknutá poznámka: „jedine s Husákom nebola reč o veciach viery". - kk Citát z Tertuliána: Omnis anima naturaliter Christiana. (Každá duša je od prirodzenosti kres­ ťanská.) 353 Proces s generálnym tajomníkom KSČ Rudolfom Slánským v novembri roku 1952. - rr 354 Tu spomínaní vedúci predstavitelia KSČ boli súdení v procese „s vedením protištátneho špi­ onážneho a sprisahaneckého centra v čele s Rudolfom Slánským" v novembri 1952 a popravení 3. decembra 1952. V neskorších rokoch boli všetci „rehabilitovaní". 352

[ 175

Zmysel utrpenia Bol som so všetkými, ktorí prešli touto kalváriou. Dlhé roky som bol i s vynikajúcim komunistickým odbojárom Ernestom Ottom. Bola to neuve­ riteľná vec, ale každý v Leopoldove o nej vedel. Stali sme sa dôvernými pria­ teľmi, rozpovedal mi svoju i svojej ženy tragédiu, ako ho vodili dlhé mesiace znova i znova na popravu. Na popravisko, pod šibenicu prišiel v poslednej chvíli nejaký nový pokyn: Ješté jednou dostávate pŕíležitost! Tak sa stala z Ernesta hotová ruina. Trvalo dlho, kým sme ho v Leopoldove dostali do poriadku.355 Chcel by som o ňom napísať osobitnú prácu, len neviem, neviem, ne­ mám pera Dostojevského; tu fantázie netreba, pretože Ottov prípad prevyšuje všetko, čo fantázia Dostojevského, Danteho i všetkých veľkých spisovateľov vytvorila.356 Iný je prípad slovenského spisovateľa Ivana Horvátha, kedysi povereníka, podpredsedu Národnej rady a veľvyslanca C-SR v Maďarsku. Patrí však do rovnakej kategórie otázok v zmysle utrpenia, ktoré je nezmyslom pre každé­ ho dôsledného komunistu, akým Ivan v očakávaní svojho súdu bol, keď som s ním sedel v jednej cele. Moje očakávanie bolo v porovnaní s Ivanovým len idylou. Ja som sa ne­ musel zamestnávať obavami, že moji priatelia budú posielať rezolúcie alebo telegramy strane i súdu, vyhlasovať ma za zločinca a žiadať pre mňa „zaslú­ žený trest", teda smrť. Citlivý človek, akým Ivan Horváth bol, vedel, čo sa dialo v maďarskom prípade v procese s Rajkom,357 čo sa dialo v Rumunsku, Bulharsku i so stovkami ruských prominentov, práve s tými najlepšími, naj­ viac oslavovanými. Obaja sme sa pamätali na Fučíkovu358 reportážnu vec 355

Na inom mieste Mach píše o tomto svojom spoluväzňovi: „Profesor Ernest Otto mal byť za čo súdený našimi súdmi za Slovenského štátu. No my sme ho dali do nemocnice. Aj s profeso­ rom Hagarom. Pracovali proti Slovenskej republike a zaslúžili sa i ako ilegálni pracovníci i ako povstalci. Vlastní ich odsúdili. Ernest Otto dostal trest smrti. Celý rok ho vodili na popravu. Boli sme spolu v Leopoldove dlhé roky. Zblížili sme sa. Prekvapilo ma, keď som čítal Roznera a najmä Juraja Špitzera (1919 - 1995). Napísal o Ernestovi Ottovi skvelú vec. Ale zrejme neve­ del, čím sa stal Ernest Otto vo väzení. Musím sa dopátrať, ako zahynul. Či to bola samovražda zo zúfalstva, či niečo ešte horšie. Bude v záujme dobrej veci napísať pravdu o živote a smrti Ernesta Ottu". 356

V denníku Práca niekedy v roku 1964 mu venovali článok. Bol uverejnený pod názvom Tritisícšestopäťdesiat dní súdruha Ernesta. - rr 357 László Rajk (1909 - 1949) - revolucionár a komunistický politik. Pochádzal zo židovskej rodiny. V r. 1936 - 1939 bojoval v Španielsku. V r. 1941 sa tajne vrátil do Maďarska, kde pra­ coval v ilegalite ako tajomník ÚV KSM. V roku 1946 bol ministrom vnútra a v r. 1948 - 1949 ministrom zahraničia. V tom istom roku obvinený z titoizmu a spolu s ďalšími 18 komunistami súdený. Popravený v roku 1949, rehabilitovaný v roku 1956. 358 Július Fučík (1903 - 1943) - komunistický novinár, redaktor. Pracoval v redakcii denní­ ka Rudé právo (1929 - 1938). V roku 1930 navštívil ZSSR a svoj zidealizovaný obraz podal v knihe V zemi kde zítra již znamená včera (1932). V roku 1942 bol odhalený ako ilegálny pra­ covník KSČ, zatknutý a uväznený na Pankráci. Odtiaľ prepašoval svoje dojmy a pozorovania,

o ZSSR - Kde zajtra je už včera. Fučík tu opisuje príšerný prípad: Syn posiela súdu list alebo telegram, v ktorom sa zrieka svojho súdeného otca, zrieka sa otcovského mena a žiada, aby mohol niesť meno najväčšieho nepriateľa svojho otca atď. - Otca popravili. London mi zase v Leopoldove rozprával, čo zažil, keď jeho žena, jedna zo slávnych francúzskych komunistiek, ktorá ho mala až dojímavou láskou rada, podala žiadosť o rozvod a išla sa ho zrieknuť. Strana jej bola viac a jej muž bol stranou zavrhnutý, lebo sa priznal, že spáchal tie najhoršie zločiny, ktoré, prirodzene, nikdy nespáchal. Ivan Horváth mi hovoril o svojich deťoch, najmä o dcére, ktorá bola pý­ chou učiteľky ruštiny. Tá ovládala jej ducha a ducha marxizmu-leninizmu ako ani jedna iná v ruskej škole v Budapešti359. Pýtal som sa, či sú jeho deti skutočne také oddané a vzorné, ako by mali byť deti každého poriadneho komunistu. Bol som voči nemu náročky bezohľadný. Chcel som v ňom vy­ volať otras, ktorý aj u intelektuála typu Horváthovho dokáže viac ako celé knihy nezvratných argumentov, aby som ho dostal na cesty, ktoré z každého piatka vedia urobiť nedeľu, i Veľkonočnú nedeľu a túto práve len z Veľkého piatka. Svedkom týchto rozhovorov sa stal Alois Navrátil z Brna, za protektorá­ tu ilegálny pracovník, potom väzeň Hitlerových kriminálov. Bol to statočný človek, ktorý odmietol proti Slingovi 360 svedčiť nepravdy, hoci ako starý boľ­ ševik bol nepriateľom Slingových metód. Azda stihnem napísať malý medailónik i o zážitku a zisku, aký som mal z pobytu s Ivanom Horváthom v jednej cele ruzynského ústavu na vyrábanie špiónov i z takých ľudí, akým bol on sám. Tu ho spomínam s úctou a vďač­ nosťou, lebo aj jeho prípad mi pomohol rozlúštiť záhady, ktorých rozlúštenie poslúži dobrej veci. Ani som nezbadal, že som prešiel z tretej osoby do prvej. Prosím, uznajte, pero mi hrdzavelo vyše dvadsať rokov.

*** Kto všetko stratil, i strach, mohol už len získať, nech by prišlo hocičo. Tak ktoré potom vyšli knižne ako Reportážpsaná na oprátce (v upravenej forme v 1947, úplný text v 1995). Neskôr ho odvliekli do Nemecka a tam popravili v septembri 1943. Pôvodný text jeho Reportáže editori účelovo upravili, v súvislosti s pestovaním kultu Fučíka, ktorý sa mal stať medzinárodným symbolom heroizmu komunistov. Kniha vyšla v 317 českých a cudzojazyčných vydaniach. 359 Ivan Horváth bol v rokoch 1948 - 1950 česko-slovenským veľvyslancom v Budapešti a jeho deti tam chodili do školy pre deti sovietskych diplomatov a iných sovietskych občanov v Ma­ ďarsku. 360 Otto Šling (1912 - 1952) - komunistický politik. V roku 1937 bol vo Španielsku s ambulant­ nou jednotkou. Vojnové roky prežil v Londýne. V roku 1945 sa vrátil do Č-SR a bol krajským tajomníkom KSČ v Brne (1945 - 1950). Obvinený z titoizmu a špionáže bol odsúdený na smrť a popravený 27. novembra 1952. Rehabilitovaný v roku 1963.

[ 177

sa vyhrážky menili na dobré želania a nebolo viac zbrane proti nemu. Stal sa nezraniteľným, nemal viac nepriateľov, nemohol ich mať, všetkých premenil a slúžili mu v slovách, ktorými odpúšťame, ale ešte viac v tých, ktorými pro­ síme o chlieb náš každodenný. Nejde len o mystiku, tým nechcem povedať, že mystika je únikom zo skutočnosti a z rozumu. Sám sa o tom presvedčil. Keby nie tejto jeho filozofie žitej ako sa žije z každodenného chleba, už by ho tu nebolo. Ľahko to dokáže. Tu len naznačuje: nech by sa bol chcel pomstiť svojim protivníkom, keď sa aj oni dostali do mlyna, čo sami postavili, už by ho tu nebolo. Nutne by sa stal z „ochotného" svedka spoluobžalovaný a spoluobesený. *** Keď sa mu361 zasa vyhrážali, akoby obligátnym úvodom do novej túry, ak nebude poslušne prikyvoval a podpisovať, odpovedal asi takto (na páske to budú mať doslovne): - Neráčte sa namáhať. Vy sa mi vyhrážate hrozbami a mne sú to nie hrozby, ale dobré želania. Som človek veriaci, sám sa nezmárnim, no viem, čo ma tu ešte môže čakať po tom všetkom, čo som tu zažil, videl a počul, nemôžem predsa rozumne predpokladať, že sa odtiaľto dostanem živý (vtedy ešte nevedel, kde vlastne je). Ak by ste ma skutočne „voddélali", len by ste mi poslúžili.

Vrátil som sa z väzenia... Vrátil som sa z väzenia, v ktorom som strávil 23 rokov. - Triadvadsať rokov bez dvoch dní. „Vzali" ma 11. mája 1945 a „pustili" 9. mája 1968... Nezabudnuteľné štácie plné otrasov, prekvapujúcich odhalení, postretov a zážitkov aké sa môžu zrodiť len v kataklizme a nikdy nemôžu vymyslieť. Aspoň poznámku-dve o nich: S maršalmi a generálmi porazenej armády, keď štyridsaťtisíc vojakov plače. S Kaltenbrunnerom, ktorý bol vtedy „horší od Hitlera"... Samovraždy v táboroch. Čoho je schopný nositeľ rytierskeho kríža za cigaretu. Päťsto diplomatov, ministrov, generálov a iných takých činiteľov na kolenách. Koľkokrát nás nevydali a prečo nás napokon vydali? Konverzie a úteky. Chceli sme pred medzinárodný súd. Kto dal rozkaz biť prezidenta a ministrov?

Tu hovorí Mach o sebe v tretej osobe.

***

V očakávaní popravy Zápisničný výsluch s malými prestávkami trval osem mesiacov, hlavné pojednávanie od 2. decembra 1946 do 18. marca 1947, teda spolu rok. Ešte pred začatím výsluchov som počúval, kde-tu aj čítal z prepašovaných novín, čo ma čaká. Hovoril o tom predseda vlády Fierlinger, rečnil o tom sám pred­ seda Národného súdu Daxner. Jeden z obžalobcov (vypočúvali ma štyria) hneď pri prvom výsluchu pokladal za svoju povinnosť naliať mi čistého vína, aby som vedel, čoho sa držať. - V Rumunsku popravili všetkých prominentov Antonescuovho362 smeru, i v Bulharsku popravili toľko a toľko poslancov, ministrov - povedal mi číslo - tak isto v Maďarsku, Juhoslávii. Obžalobca, zrejme s úmyslom poslúžiť mi, pripraviť ma, pokračoval: - Aj my musíme. Aspoň vedúcich. A koho, keď nie vás? Otázka nedobre zaúčinkovala na zapisovateľku. Dievča sa roztriaslo, ne­ vedelo zadržať slzy. Obžalobca sa trochu zháčil, čo nechcel. Začal meditáciu, adresovanú i nám obom, ale najmä sebe.363 *** Mám pred sebou zápisky, starý čierny zošit, v ňom drobné litery, chví­ ľami ich treba lúštiť lupou. Zošit blúdil po pivniciach a pôjdoch sedliackych domov, schovávala ho matka, keď umrela, aj zošit akoby odišiel s ňou. Teraz ho mám pred sebou a mal by som písať o jeho zrode, o cestách, osudoch ľudí, ktorí v ňom žijú pod šiframi - žena mala k nim kľúč. Mal by som chuť a mám i povinnosť Zápisky sa zrodili z očakávania a v očakávaní. V cele som bol sám. Ved­ ľa mojej bola cela prezidenta Tisa. I prezident sedel sám. V ďalších celách boli ministri: Dr. Pružinský, Dr. Kočiš, predseda poslednej vlády našej re­ publiky Dr. Štefan Tiso, prezidentov tajomník Dr. Karol Murín, na druhej 362

Ion Antonescu (1882 - 1946) - dôstojník a rumunský politik. Bojoval v balkánskej a 1. sve­ tovej vojne. V roku 1922 - 1926 vojenský atašé v Paríži, potom šéf generálneho štábu a mi­ nister národnej obrany (1933 - 1938). Ministerský predseda a vodca (Conducator) v rokoch 1940 - 1944. V roku 1944 bol zosadený a vydaný Sovietom. V septembri 1946 bol s viacerými spolupracovníkmi postavený pred súd, odsúdený a popravený. 363 Nasleduje vyčiarknutý text: „Rád by som ju tu reprodukovať doslovne, zapísal som si ju, hneď sčerstva, len čo som sa vrátil do svojej cely, ale ešte sa porozprávam s ním, pouvažujem, či neublížim, lebo ublížiť nikomu nechcem. Niekoľko ráz očakávať svoju poslednú hodinu s ce­ lou istotou, prežiť otrasy, navštívenia, aké mne prišlo prekonať, žiť dlhé, nekonečné roky v ce­ le sám so sebou a so svojim Bohom pripravený, že o chvíľu sa to zasa začne - ešte by mal ubližovať?" - kk

strane chodby bol náš vyslanec v Berlíne Matúš Černák, náš rímsky vyslanec Dr. Bohdan Galvánek,364 ktorí prišli o niečo neskoršie za nami. Neskoršie, v decembri, prišiel i minister Dr. Gejza Medrický,365 mal prísť i Dr. Vojtech Tuka, ale som ho nevidel, až pri súde, bol v inom trakte väznice. Obžalobca mi hovoril, že sa sotva dožije súdu, ale nevedeli, či ho budú voziť do súdnej siene na nemocničnej posteli alebo vyčkajú smrť. Pomaly prichádzali z ame­ 366 rických táborov guvernér Národnej banky Kubiš, posledný náčelník Hlin­ kovej gardy Otomar Kubala. Zo začiatku neboli v našom oddelení, ale vedeli sme o nich od chodbárov a dozorcov. Vyše roka sme čakali na súd. Začiatkom roka 1946 mi úradne prečítali v cele, že som daný pod obžalobu spolu s Dr. Jozefom Tisom a Dr. Ferdi­ nandom Durčanským, ktorý má byť súdený in contumatiam,367 teda bude­ me traja spoluobžalovaní. Len prečo takáto kombinácia? Nazdával som sa a pôvodne tak bolo, že ma budú súdiť s prezidentom Tisom a s predsedom vlády Tukom. Ale Tuku chceli súdiť osobitne a Durčanského dali do našej trojice, lebo si to vyžadovala réžia, ktorej úlohou bolo Durčanského čím skôr biľagovať ako jedného z najhorších. Bolo známe a nielen u nás, že ho Nemci bojkotovali, vynútili si jeho odstránenie, čím získal Durčanský na západe dobré meno. Tieto veci robil prostredníctvom predsedu Národného súdu ale­ bo sám Daxner,368 ako neskoršie vyšlo; obídením Slovenskej národnej rady v priamom spojení s niektorými sekretármi a s Prahou. Zašiel si i k Benešovi do Topoľčianok a konferoval s ním o veciach nastávajúceho súdu. Igor Daxner mal byť predsedom senátu v našej veci. Jedného dňa prišiel do mojej cely s dvoma pánmi zo štátnej bezpečnosti. Nariadil im prekutať celu, urobiť osobnú prehliadku a sám sa horlivo zúčastnil na tejto dôstojnej akcii. Nenašli nič, ale Daxner zbadal jabĺčko na polici. - Odkiaľ ho máte? Kto vám ho dal? - Z balíka. - Akože, vy dostávate balíky? Škandál! Zakazujem. Riaditeľ vysvetľoval, že podľa predpisov tak a tak. Márne vysvetľoval. Na nás predpisy neplatia. - Ja som... čo hľadali... o tom... Ale Daxner sa zháčil a vyšiel von. Zrejme mu prišlo na um, že by mu ne­ vyšlo, keby začal porovnávať, ako sa mal on a ako sa máme my vo väzení. Daxnera zatvorili za Slovenského štátu vo veľmi vážnej veci. Všade na 364

Bohdan Galvánek (1907 -?) - právnik, diplomat. Pracoval pri repatriácii slovenských robot­ níkov z Francúzska v lete 1940, potom pôsobil ako chargé d'affaires v Berne, vyslanec v Ríme (1940 - 1943), Sofii (1943 - 1944) a napokon v Berlíne (1944 - 1945). 365 Gejza Medrický (1901 - 1988) - právnik, novinárj'udovecký politik. Bol poslancom Sloven­ ského snemu, ministrom hospodárstva (1939 - 1944) a generálnym tajomníkom HSĽS (1941 - 1942). V roku 1947 ho odsúdili na 7 rokov väzenia. 366 Rudolf Kubiš (1885 -?) - bankár, verejný činiteľ. V rokoch 1939 - 1945 bol riaditeľom Tatra banky. V septembri 1944 sa stal guvernérom Slovenskej národnej banky. V roku 1945 odišiel na Západ, ale Američania ho vydali a v roku 1948 bol odsúdený na 18 mesiacov väzenia.

svete, v každom štáte, ktorý bol vo vojne, za takú vec bol trest smrti. Prišla Maša Haľamová, myslím, že bola Daxnerovcom blízka príbuzensky. Daxnerovci sú slávnou rodinou v našich dejinách. Marko Daxner369 patril do plejády našich najväčších. Keď mi Maša Haľamová370 povedala, že Daxnera zatvorili, vyvalil som oči, nechcel som veriť. Veď Igor Daxner a všetci z je­ ho rodiny boli národniari, autonomisti mali dobré meno. Igora som osobne bližšie nepoznal, ale vedel som o ňom od Tida Gašpara, ako mu jeho brat zazlieval, že zradil svätú vec Rosie. S jeho bratom, ktorý bol kedysi na Zemedelskej rade, som bol v úzkom priateľstve. Nariadil som veci dôkladne vyšetriť. Boli vážne. Nedalo sa nič robiť. Ale Maša Haľamová bola pojem. Najlepšia z našich žien-spisovateliek, jej Červený mak nám učaril. Jej muž, skvelý človek, kedysi vedúci funkcionár nášho Ústredia katolíckeho študentstva, i on prosil, prosili všetci. Zavolal som si šéfa zdravotníctva, bol ním univerzitný prof. František Šubík371. Básnik nášho boja a nad to bás­ nik, akých je málo aj v lyrike intímnej. Vedel som o zdroji jeho najhlbších veršov, poznal som jeho bolesť, vážil som si ho a vysoko hodnotil. Aj on prosil a súhlasne s Mašou Haľamovou vyznelo i lekárske svedectvo, podľa ktorého má Daxner TBC, treba ho rýchlo zaviezť do nemocnice. Dal som príkaz. Daxner sa dostal do štátnej nemocnice a žil si tam slobodne, mohli ho navštevovať, my sme nerobili v nemocniciach väzenské oddelenia s desiat­ kami dozorcov, občas sa prišiel pozrieť detektív, ktorému bol pridelený rajón alebo prípad, vypili si štamprlík, podiškurovali si o politike, o vojne alebo o ženách a Daxner si mohol zasa voľkať, jesť, piť, pobaviť sa, mohla prísť žena, priateľ, brat... Kto sa u nás staral o takéto veci? Keď Daxner neumieral, oznámili termín súdu, ale Igor Daxner ubzikol. Pekne autom, potom vlakom. 367

In contumatiam = V neprítomnosti Igor Daxner (1893 - 1960) - právnik („slovenský Vyšinský"). Po štúdiách pracoval na Hlav­ nom súde a Generálnej prokuratúre. V rokoch 1939 - 1943 bol vrchným radcom Najvyššieho súdu v Bratislave. V r. 1943 zatknutý pre protištátnu činnosť. Po prepustení organizoval v ob­ lasti Tisovca komunistické partizánske skupiny. V r. 1945 náčelník rozviedky 4. partizánskej brigády, spolupracovník NKVD. Po vojne ho KSS presadila za predsedu Národného súdu (1946 - 1947). Ako nominant KSS viedol politické procesy proti hlavným predstaviteľom Sloven­ skej republiky. Svoju sudcovskú činnosť opísal v knihe Ľudáctvo pred Národným súdom 1945 - 1947, ktorá vyšla posmrtne v roku 1961. 369 Štefan Marko Daxner (1822 - 1892) - advokát, národný buditeľ, ideológ slovenskej štátnosti. V r . 1861 druhý podžupan Gemersko-Malohontskej župy, od r. 1872 hospodáril na rodinnom statku v Tisovci. Jeden z vedúcich predstaviteľov štúrovského hnutia. Vedúci činovník spolku Tatrín, spoluautor Mikulášskych žiadostí z r. 1848. Za aktivity v slovenskom povstaní odsúdený štatariálnym súdom v Plešivci v roku 1848 na trest smrti. Z väzenia v Pešti ho oslobodili cisárske vojská. Počas povstania 1848 - 1849 bol kapitán Hurbanových gardistov. Osnovateľ Memoran­ da slovenského národa z roku 1861, spoluzakladateľ a funkcionár Matice slovenskej (1863), spoluzakladateľ Tatra banky (1885). 368

370

Maša Haľamová (vl. m. Mária Pullmanová, 1908 - 1995) - úradníčka, spisovateľka. Praco­ vala v sanatóriu v Novom Smokovci, kde sa kedysi liečil aj A. Mach. Vydala zbierku intímnej poézie Červený mak (1932) a potom sa na dlhší čas odmlčala. Po roku 1955 publikovala ďalšie knihy poézie, prózy i čítania pre deti. 371 Známy básnik Andrej Žarnov. - jz

A žil si vo svojom rodnom kraji. Niektorí naši sa rozhorčovali, že zatykač ho nenachádza, ale mesačný plat ho nájde vždy. Ešte nebol odsúdený a podľa našich predpisov mu patril plat. Zavolal som si náčelníka okresu, v ktorom žil a účinkoval Daxner. - Niet ho. Ale urobím všetko. Podľa rozkazu. A neurobil nič. Možno spolu s Daxnerom preberal, čo vymyslieť, aby plat prišiel vždy a zatykač nikdy. Viac som sa o vec nestaral. Nie od toho závi­ sel výsledok vojny. Mohli sme všetkých podzemárov pozatvárať, mali sme ich v merku, vedeli sme o nich viac než tušili. Náš slovenský svojráz je už taký, že aj bez polície som vedel, kedy a kde mali schôdzu, koľko vypili, aké ženské historky sa naďabili v podzemnej činnosti, vedel som, prečo sa opil Púll 372 a prečo vypadol z okna. Hlásila mi to i polícia, ale ešte pred jej hláse­ ním mi hovorila o celej historke moja žena a jej priateľky a ich priatelia. Ešte dobre, že po fronte nevymysleli: „vyhodili ho z okna fašistickí sadisti". Púll sa doráňal, ale nič sa mu nestalo, mal dvoch anjelov strážnych, v takom bol položení. Ale aspoň sa zachoval statočne, nedal zatvoriť nikoho za to, že mu najlepší kamarát vyviedol nepekný kúsok. Daxner sa nezachoval tak pekne. Nariadil mi jablko vziať. Bolo mi ho ľúto - toho jablka. Deti si odtrhli od úst, najkrajšie jabĺčko: - Bude pre otca. ^ Žena napísala, povedala. Jabĺčko mi bolo nie jedlom, bolo mi kyticou, obrazom. Keď som sa naň zadíval, cela prestala byť celou. Už ho teda nemám. Neskoršie som sa usi­ loval nájsť iné vysvetlenie. Ráčite vedieť, keď chcete odísť správne, ako sa patrí, nemáte viac hnev v srdci, nemáte nepriateľa, nevidíte viac ľudákov, národniarov, fašistov, komunistov, vidíte len ľudí a vidíte ich presne takých, ako vám ich káže vidieť Nový zákon. Hoci ani nemyslíte na prikázanie, na Písmo, máte v srdci nové svetlá, akési nové aspekty, všetko, doslovne všetko vidíte sub specie aeternitatis,373 ale nie nejako po latinsky, nie pateticky, lež tak civilne, prirodzene, bez uniformizovania, znásilňovania, bez pretvárky. Žil som pol druha roka v takomto očakávaní. Chcel som odísť ako sa patrí, a preto som zostal. Ani na um mi neprišlo, že zostanem nažive - a som presvedčený, že len preto žijem. Prišli horšie dni a horšie roky, než boli roky našich súdov. Môžete si dnes ľahko predstaviť, čo asi robili berijovci pražskí, teda moskovskejší od mos­ kovských, keď dostali do svojich rúk veliteľa Hlinkovej gardy. Boli poučení a napumpovaní proti mne tak, že som v Ruzyni neraz ľuto­ val: prečo ma len nepopravili? Chceli, aby som im potvrdil, že som mal za 372

Ján Púll (1914 - ?) - právnik, komunistický politik. Člen ÚV KSS a ÚV KSČ (1944 - 1954). V tomto období vykonával viaceré vedúce funkcie v štátnej správe: bol povereníkom priemyslu a obchodu, sociálnej starostlivosti, financií, ako i podpredsedom Zboru povereníkov. Od roku 1954 pracoval v bankovníctve. 373 Sub specie aeternitatis = pod zorným uhlom večnosti.

vojny styky s Clementisom. Malo ísť o také nehoráznosti, že ich ani napísať nechcem, také absurdnosti, akým by nikto na Slovensku nemohol uveriť. Od­ mietol som.374 Neskoršie, keď ma vrátili do Leopoldova, čítal som a od spo­ luobžalovaných Clementisa som počul, že sám Clementis sa priznal k tým veciam a jeho vlastní priatelia i straníci svedčili o ňom tie veci, ktoré ja som odmietol. No čo nasledovalo po takej mojej neochote, zaťatosti! A predsa 375 nemôžem hovoriť o nejakom utrpení v porovnaní s Osvienčimom. Prosto, vedel som, že sa treba popasovať so svojím krížom, vziať ho a niesť, lebo tak sa patrí. V tom okamihu už nie ty nesieš svoj kríž, ale, kdesi som čítal, prečo ho niesť, on nesie teba a nič zlého sa ti viac nemôže stať. Verte, keby som tak robil rovno z vypočítavosti, nemohol by som to robiť pre seba lepšie, pro­ spešnejšie. Na každom kroku som sa presvedčil, pravda, vždy dodatočne, lebo napred som prosto nekalkuloval - nebolo času, že som urobil najlepšie sebe, keď som nechcel škodiť ani svojmu najväčšiemu odporcovi. Keby som sa bol dal donútiť svedčiť proti Clementisovi alebo svedčiť na Novomeské­ ho, že ma navštevoval v Leopoldove a že som dával pokyny, adresy, na koho sa obrátiť doma, na koho v zahraničí, keď pôjde o obnovenie buržoázneho Slovenského štátu, teraz už na línii západných imperialistov, dnes už neži­ jem. Je logické, že by som sa stal spoluobžalovaným a boli by ma popra­ vili alebo niekde stratili. Koľko ľudí - a to menších hriešnikov než som ja - zmizlo! Niekoľko mesiacov mi dali cítiť „zač' je toho loket", niekoľko raz som sa poberal na druhú stranu, vzbudil dokonalú ľútosť, keď ma viedli so zavia­ zanými očami a zacítil som pivničnú pieseň, no vždy som padol na všetky štyri ako padajú mačky, ktoré ani poňatia nemajú o metafyzike, kým ja som prechádzal do nej a dalo sa vydržať i v naj mizernej šej fyzike tohto sveta. Mal som skvelé zážitky pri výsluchoch. Doubek - čo tu píšem, už viem, ako sa volal - sa posadil vysoko na stôl, ja som smel výnimočne sedieť, a to ešte nízko. Išlo o pripravenú réžiu, ani Nemci to nevedeli lepšie. Ty si nízko, malý, slabý, hladný, nevyspaný, vyčerpaný od chodenia. Uvážte: denne, ráno od piatej do večera do desiatej šliapať a v noci vás budia tridsať, štyridsať i viac ráz a tak celé mesiace bez prestania, padáš, omdlievaš... Až odrazu necítiš nič. Ste dokonca [...]376 silný, aký ste nikdy nebývali. Aj uterák mi dovolili sňať z očí a vidím: Doubek, jeho adlatus,377 ktorého meno podnes neviem, potom ešte zo päť-šesť referentov, každý ako mäsiar alebo boxer. Všetci majú vyhrnuté rukávy, stoja pripravení - a Doubek za­ čína: 374

A. Rašla v máji 1968 uverejnil v Práci článok pod názvom Mach ako svedok, v ktorom napí­ sal, že „Mach - ako veriaci - odmietol krivo svedčiť". - kk 375 Tu je zle čitateľná vsuvka: „Po Osvienčime, kde milióny... - aké utrpenie". - kk 376 Nečitateľné. - kk 377 Adlatus = pôvodne „pobočník", neskôr sa týmto výrazom označoval zástupca.

- Ste nepriateľ robotníckej triedy, máme dôkazy o vašej činnosti proti komunistickej strane, ste buržoázny nacionalista. - Áno, ráčite mať pravdu, vždy som bol proti triednej politike, proti ko­ munizmu a skutočne som bol nacionalistom. Bachari sa chytajú za bruchá, zbadali, že ich šéf pokračuje, akoby mal pred sebou Clementisa alebo Novomeského. Podriadení sa však chytajú za bruchá aspoň v duchu - keď ich šéf strieľa capov. Doubek sa rozzúril, musel som vstať, predpažiť a začala sa zábava. Vypytoval sa, či viem, ako zahášali gestapáci cigarety v uchu, a bol ochotný poučiť ma, priložil cigaretu k môj­ mu uchu, ale nepritlačil, čakal. Ja som pozbieral posledné zvyšky svojich síl, ale nič - Doubek nepritlačil. Kochal sa, aký som ja úbožiak, pre nič za nič a len omdlieť. Poslali ma k iným. Boli dvaja. Šéf spustí: - Tož, pane... Budete nám vykladať. Poviete všetko, podpíšete všetko, ak nie, máme spôsoby... a vysypal fúru otrepaných vyhrážok, ktoré sa stále opakovali a už neúčinkovali. - Neráčte sa unúvať. Vravíte, že ani pes nezaštekne. Prosím. Uverte, že to bude pre mňa najlepšie.... Viem, že odtiaľto sa nedostanem a keď by ste za­ riadili moju smrť už teraz, prosím. Ja sám sa nezmárnim, som človek veriaci a ani mi nedáte príležitosť. Ale ak vy si vezmete túto vec na starosť, urobíte mi dobre a čím skoršie, tým lepšie. Nebola to hra a vypočúvajúci vybadali, že hovorím úprimne, i logika bola presvedčivá. Len výraz „zariadite" sa im nepáčil, ale ja som úctivo vysvetľo­ val, že v tom netreba vidieť posmešné narážky, ja som si už navykol na také slová ako výchovné alebo nápravné „zariadenie"; nič po zlom. - Čo nám to tu hovoríte! Predsa si len nemyslíte, že vás chceme zlikvido­ vať. Tak sme to nemysleli. Asi povedali svojim kolegom slovo-dve o mojich predstavách. Od tej chvíle sa mi viac nevyhrážali a boli trochu slušnejší alebo, lepšie povedané, trochu pomýlení. Nevedeli si prosto rady s človekom, ktorému by bolo víta­ né, čo ho malo vlastne zastrašiť. Áno, keď raz prejdete na druhú stranu, len raz, už sa jej nebojíte. A keď ste už všetko stratili, ale musíte byť o tom presvedčený, musíte mať všetky argumenty, aké len rozum môže poskytnúť, že „všetko je skončené" - ako to 378 napísal komunistický básnik, ktorý bol v tých časoch o pár izieb ďalej odo mňa, čo sme, pravda, vtedy nevedeli -, v takomto položení nepoznáte strach, ste „hrdinom" a ani o tom neviete. A nie je vo veci nijaká abnormalita. Blázni a nemluvniatka sa neboja, myslíme si. Normálny človek nemôže žiť bez strachu. Strach je veľmi klad­ ná hodnota, totiž jeho prekonávanie. I pre človeka i pre národy. Viem niečo o tom z našich marcových dní. Z ľudí robí národy, z národov ľudstvo. Čítal som, že akýsi rakúsky grófik pri Slavkove 379 obdivoval Napoleona:380 Laco Novomeský. - kk

- Sire, okolo vás lietajú granáty, petardy a vy stojíte v tomto daždi bez mihnutia oka, bez strachu! - Pán gróf, keby ste vy mali taký strach, aký mám ja, už dávno by ste utiekli. Táto známa historka je dobrým kľúčom pre normálne situácie a hovorí za celé knihy. Ja mám s ňou iný zámer: Kto nemá strach, nemôže byť hrdinom. Teda ak hovorím o svojich psychologicky zaujímavých stavoch, nehovorím o hrdinstve, teda dúfam, nehovorím nevkusne. Ale zašiel som priďaleko, odbočujem stále ako kedysi Juriga. No uznáte, Juriga sedel ani nie celý rok381 a mal právo na takéto nedisciplinované odboč­ ky. Ja som sedel triadvadsať rokov. Bude dobre povedať, že sa ani v nasledujúcich riadkoch nebudem znásil­ ňovať. Čo mi príde, napíšem, mám toho veľa v batohu, je mi ťažký a nie som spisovateľ, nemusím sa držať predpísaného metra, dosť som mal disciplíny, dosť som sa naškrtil myšlienok. Nazdávam sa, že i preto bude na mieste po­ vedať čo-to bokom, aby som bol zrozumiteľnejší. Keby som len tak napísal: Kto všetko stratil, všetko našiel - napísal by som pravdu, ale vyznela by ako banalita alebo bonmot, no tu nejde o vtipné slovičkárenie, ide o skúsenosť dosť draho zaplatenú, ale takú, že by bolo pýchou nepísať o nej. Ešte mnoho takých zážitkov mi príde pod pero, ktoré znova i znova budú oslavou viery a humoru. Sú dané len človeku, ktorý bol dlho na samom dne a všetko stratil a teraz je najbohatší, lebo všetko našiel, a najmä našiel seba. Opakujem, nemám a nemôžem mať nepriateľov: nikto mi nemôže urobiť zle, len ja sám, ale v skutočnosti ani ja sám si nemôžem urobiť zle, neurobím tak i preto, lebo mám drahých ľudí a im by som spôsobil bolesť. Teraz ide o to, čo je zlé - vyjde nám, že zlo je lož a pýcha, teda vlastne stačí pove­ dať lož. A ešte ide o postoj, o uhol pohľadu. Môže byť pokora, ktorá hovorí, vidíte, aký som ja! Nie ako tamten farizej, čo sedí v prvej lavici, ale ja tu v poslednej. Tolstoj382 chcel na staré kolená prejsť uchom ihly, aby sa dostal do kráľovstva nebeského, aj prešiel, ale ako vieme od Merežkovského, zo­ stal ťavou, bol „pokorný z rozumu". Dostojevskij bol pokorný bytostne, ale z navštívenia Božieho: prežil svoju popravu, prežil pokorenia väzníc... To 379

Slavkov pri Brne (známy vo svete ako Austerlitz) - bojisko troch cisárov (francúzskeho, ruského a rakúskeho), kde Napoleon 2. decembra 1805, napriek početnej presile, porazil svojich protivníkov. Po bitke Napoleon diktoval podmienky mieru, ktorý bol podpísaný 23. decembra 1805 v Primaciálnom paláci v Bratislave. 380 Napoleon I. Bonaparte (1769 - 1821) - francúzsky generál a geniálny vojenský stratég. V ro­ koch 1799 - 1814 cisár-autokrat Francúzska a území, ktoré si podmanil svojimi výbojmi. 381 Juriga bol v r. 1906 odsúdený na dva roky väzenia a 1 200 korún pokuty „pre poburovanie novinami". Sedel teda viac než rok! 382 Lev Nikolajevič Tolstoj (1828 - 1910) - ruský spisovateľ, sociálny reformátor a mysliteľ. Autor epických diel Vojna a mier (1869) a Anna Korenina (1877). Kritizoval formalizmus pra­ voslávnej cirkvi, ktorá ho v roku 1901 exkomunikovala. Prepadol náboženskému mysticizmu a hlásal život podľa zásad evanjelia, hlavne podľa pravidiel, ktoré zjavil Ježiš v svojej Reči na Vrchu. Ježiša pokladal za proroka a učiteľa, ale nepriznával mu božstvo.

[ 185

neznamená, že každý, kto prežil popravu alebo Ruzyň, je Dostojevskij, ale keby Dostojevskij nebol stratil všetko, nebol by našiel v sebe Bratov Karamazovovcov, Posadnutých diablom, ani Idiota, ani Zločin a trest. V týchto súvislostiach bude reč o Ernestovi Ottovi, o Ivanovi Horváthovi, o Clementisovi a Novomeskom, o Husákovi, Rašlovi, Daxnerovi, o všetkých, ktorých sme my zatvárali a chránili a ktorí potom zatvárali nás, ale zatvárali a popravovali aj svojich. Všetkých mám v Otčenáši: Mal som i Daxnera. (Počúvam, že zomrel presne v deň výročia popravy prezidenta Tisu.) Podľa všetkého, čo už dnes viem o ich osudoch i podľa skúseností vlastných (sedel som temer so všetký­ mi) - nazdávam sa, že právom ich mám v Otčenáši - a nielen tam, kde sa modlíme „i my odpúšťame naším vinníkom". Daxner videl vo mne väčšie „zlo" než v Tisovi. A nielen Daxner. Zasa musím povedať: právom. Najmä zo stanoviska nových pánov moci i pánov moci prvej Č-SR. Bol som za samostatnosť a nepoznal som v tejto otázke kompromis. Nepozeral som, čo Praha, čo Budapešť alebo Varšava - a dnes už netreba dokazovať, že sme samostatnosť nechceli pre Nemcov, pre Ber­ lín, že sa nezrodila z nejakého chvíľkového Hitlerovho rozmaru, ale sme ju chceli pre svoj národ, v záujme našej Slovenskej krajiny, pre jej záchranu - i preto, že by nás inak roztrhali a roztrhaných obsadili, no hlavne preto, že sme národ normálny, ktorý má právo na svoj štát a nemôže ho nechcieť. Budem tu hovoriť v singulári, i keď singulár je nevkus, lebo chcem byť presný a nemám právo hovoriť za iných, ešte stále nevidím do duší ani mo­ jich najbližších, s ktorými sme vedome alebo i nechtiac kráčali, alebo si pre­ kážali cestou k 14. marcu. Moja „vina" tu bola vari najväčšia. Pred súdom som sa k nej hlásil, iba­ že som ju nepokladal za svoju vinu, ale za svoju povinnosť. Bolel ma osud židov a všeličo iné, ale hlásil som sa ku všetkému, čo som urobil pre vyhlá­ senie samostatnosti Slovenska a pre jej záchovu. Dokazoval som, že tu nešlo v prvom rade o záujem Nemcov, im bolo jedno, či nás obsadia Maďari alebo Poliaci. Nemci mali v dávnom programe rozbiť Č-SR a ovládať nielen Prahu, ale celú strednú Európu. Mali v tom pomoc nakoniec celého Západu. Keby sme sa boli postavili na hlavu, my sme na veci nič meniť nemohli. Pravda, nemuseli sme vyhlásiť štátnu samostatnosť, mohli sme ísť na ryby alebo sa schovať do pivnice a piť a plakať, ale Č-SR by sme tým nezachránili a naša rybačka alebo náš vlastenecký plač v pivnici pri víne by dnes história právom nazývala zradou, keby ešte vôbec bola reč o našej histórii. Čo tu píšem, na všetko sú dôkazy, stačí si prečítať niekoľko sto mojich článkov, kurzívok a prejavov na zhromaždeniach alebo manifestáciách, po­ vedzme, len od januára roku 1938, ktorý sme začali heslom „V tomto roku do útoku". Rišňovce neboli prvé, dalo by sa povedať, že boli medzi poslednými! Slovom nie div, že som bol „väčšie zlo". A predsa. Popravili prezidenta, ktorý bol v tejto podstatnej veci „menším zlom",

popravili predsedu vlády, ktorý už ani nežil, nevedel ísť na vlastných nohách ani pred súd, ani na popravisko - a ja som tu. Bol som pri tom. Bol som pri všetkom, čo obžaloba uviedla ako zloči­ ny. Nik nemôže povedať, že by som sa nehlásil ku všetkým svojim skutkom a cestám, čo viedli k 14. marcu alebo vychádzali z neho. Štrnásty marec som vyhlásil za najšťastnejší deň svojho života, keď som dokazoval súdu, že národ prijal vyhlásenie Slovenského štátu nielen s „výdychom", ako tvrdil hlavný obžalobca Rigan, ale s nadšením, o čom mal súd dôkazy z archívu, zo správ, hlásení, od svedkov z celého Slovenska, ba ešte i od zahraničných Slovákov. Môj obhajca si myslel, že som sa pochoval tým vyhlásením. Neskoršie som sa dozvedel, že i najväčších mojich odporcov za súdnym stolom, i samého Daxnera, som si získal práve takýmto mojim postupom. Čo malo pochovať, „zachránilo" alebo aspoň prispelo k „záchrane", na ktorú som vtedy nemohol myslieť. Ale Daxner, mám dojem (hoci nemám nijaký dôkaz), už od začiatku, keď prečítal moje prvé zápisnične výpovede, zmenil svoje pôvodné stanovisko a nechcel moju popravu.383 Usiloval sa to kryť, preto neraz tak surovo nadá­ val, zakázal balíky, a len mne, robil to nápadne, aby ho nik nemohol obviniť, že nie je nestranný, vlastne treba tak povedať, že nie je dosť stranícky. Mám fúru spomienok, postrehov, ktoré mi dodatočne prišli na pomoc, keď som študoval otázku: čomu, komu pripísať, že mi navrhli trest smrti, ale nie pov­ razom, a že mi dali len 30 rokov trestnice a nie smrť? Hovorili: Novomeský. Mach zachraňoval Novomeského, Novomeský za­ chraňoval Mácha. No, Laco Novomeský takého slova nemal. Svedčil v môj prospech, z jeho svedectva, ale i zo svedectva Jána Smreka384 a všetkých ostatných vyšlo mnoho dobrého pre mňa, najmä: neboli popravy a všetci, ešte i naši najväčší politickí protivníci mali istotu, že k popravám u nás nepríde, kým je moc v našich slovenských rukách. To nebolo nič nové, túto skutoč­ nosť, o ktorej u nás každý vedel, chceli akosi zamlčať, a tak svedectvá mali svoju cenu, ale neboli by ma zachránili. Iní mali teóriu: Široký, Duríš. Boli odvlečení do Protektorátu, Nemci ich mali v rukách, Mach ich dostal späť, zachránil. To bola pravda, ale ani Široký, ani Ďuriš nepreložili krížom slamy za mňa. 383

Ako rozprávala moja testiná Alžbeta Machová, po skončení pojednávania prišla do kancelárie Igora Daxnera a nehýbala sa. Po istej chvíli jej Daxner povedal: „Nebude odsúdený na smrť", -kk 384 Ján Smrek (vl. m. Ján Čietek, 1898 - 1982) - novinár, spisovateľ, prekladateľ. V rokoch 1925 - 1929 redaktor Národných novín v Turč. Sv. Martine, zakladateľ a redaktor literárno-kultúrneho mesačníka Elán (1932 - 1944 a 1946 - 1947). V rokoch 1939 - 1944 pracoval na Úrade propagandy, v rokoch 1945 - 1948 prednosta kultúrneho odboru na Povereníctve informácií. Po februári 1948 chcel pracovať ako „slobodný spisovateľ", ale v roku 1950 ho komuniisti odstavili do dôchodku. Autor mnohých básnických zbierok vysokej umeleckej hodnoty, ale aj dobového oportunizmu.

A zasa iní, že ma zachránil Husák. V roku 1944 bol zatknutý a Mach ho dal prepustiť. Kto pozná Husáka a pomery, vie, že Husák bol a zostal do kon­ ca bezohľadným a najtvrdším našim odporcom. Beda, keby od neho záviseli naše životy. Nikto z vedúcich činiteľov nášho štátu nezostane nažive. 385 Niektorí naši ľudia, dokonca aj šéfredaktor Slováka v Amerike, vážne píšu: Mácha zachránili židia, lebo dal zastaviť vyvážanie židov - a vôbec, čosi tu nie je v poriadku. Na túto poslednú múdrosť netreba odpovedať. Pravdou je, že zastavenie vyvážania židov malo rozhodnú úlohu v mojej veci. Ja mám však na otázku, prečo som nažive, úplne inú odpoveď.386 Bude tu o nej reč.

*** Po roku očakávania popravy nazdával som sa, že som úplne vyrovnaný, pripravený, jednako som sa obával, či sa zachovám, ako sa patrí. Preto som napísal tie listy.387 Po celý rok očakávania vlastnej smrti prekvapila ma nejedna poprava. A dával som si otázky, či aj ja neprekvapím samého seba. Videl som a keď človek už nemá čo stratiť, vidí veľmi presne. Videl som svoju vlastnú minu­ losť, svoje výhry a porážky v úplne inom svetle. Niekdajšie svoje východiská a zamerania videl som z nového uhla. V týchto dňoch stanovisko večnosti nebolo frázou. Človek sa stáva prirodzene pokorným bez straty sebavedomia a dôstojnosti - pokiaľ je prostý a neusiluje sa hrať divadlo. Pýcha, póza, kŕčo­ vité pridržiavanie sa predstavy, že je výnimočným zázrakom a pupkom sveta, vyznieva falošne alebo prechádza do grotesky.

385

Pozri Alexander Mach. In: PAUČO, J.: Tak sme sa poznali. (Predstavitelia Slovenskej repub­ liky v spomienkach). Middletown : Slovák v Amerike, 1967, s. 204 - 207. 386 V liste manželke 23. 3.1947 píše A. Mach o komplexe „nedomyslených, polovičatých progra­ mov, z ktorých vyšiel i ten hrozný omyl v židovskej otázke" a tiež „poďakuj sa aj za mňa tým židovským činiteľom, čo Ti ponúkli pomoc a sa tak pekne zachovali". V roku 1988 som dostal z „podzemia" informáciu, že istý eštebák ponúka za významnú sumu denník A. Mácha z rokov 1946 - 1947. Z denníka som zabezpečil niekoľko kópií. Originál odkúpila istá rodina z Viedne. V zázname zo dňa 20. marca 1947 sa v denníku uvádza: „Ťažké, otriasajúce dni prešli. Teraz som so sebou a čakám posledné veci...Vydralo sa zo mňa, čo muselo von, čo som nesmel zadržať. Ako to dobre. Moja mi to povedala najlepšie: nebola by som mala nikdy pokoja, keby si tie slová nebol povedal, ako kameň zo srdca keby mi bol odpadol. Keby si to nebol povedal tak úprimne, snáď by som hľadala cestu do kláštora, keď už deti odrastú. Lebo treba za to pykať, odčiniť, urobiť všetko, čo od nás závisí." - kk 387 Listy, ktoré A. Mach, v očakávaní svojej popravy písal svojmu bratovi, matke, setre a man­ želke, možno nájsť v diele, VNUK, F., Mať svoj štát znamená život. Cleveland, OH, 1987, s. 351 - 3 5 4 .

***

S odvahou a vierou Dávam sa do práce, ale raz neviem, ako a kde začať, čo dnes a čo odložiť na zajtra. Mám toho veľa, batoh je mi ťažký. Toľké roky nepísať a práve 388 vtedy nepísať. Každý nový postret, alebo temer každý, bol udalosťou, zážitkom, ktorý sa priam núkal do pera. Len také holé, neupravené, bez Dostojevského, Shakespeara. Boli to tragédie a niekedy aj komédie, akým rovné nevymyslí ani najbujnejšia fantázia. Veď len uvážte! Dobrých dvadsať rokov prvej a druhej republiky sa bi­ jem s českými centralistami, ešte i za autonómie, ba vtedy práve najtuhšie. Nechápali alebo nechceli chápať nás a my sme nechápali ich. Zrazu sa do jednej cely dostanú dvaja najväčší protivníci, reprezentant českého centraliz­ mu a najhorší z autonomistov. Do jednej cely alebo dielne, dvaja alebo i dvadsiati, niekedy nás bolo v izbe leopoldovskej trestnice i vyše päťdesiat politických. Mal som niekoľko rokov dosť dobrých, bol som v spoločných izbách, dielňach, na prechádzkach s prominentnými protivníkmi alebo - čo bývalo často ešte užitočnejšie s jednoduchými vojakmi z tamtej strany frontu. Temer každý deň z tých troch-štyroch rokov som si mohol vyberať. Teraz Beran! Áno. Predseda pražskej vlády Rudolf Beran. Potom generál Syrový, tiež predseda vlády práve v časoch najväčšej tragédie. Môžem sa dozvedieť, čo vtedy a vtedy, pri tej, či onej akcii urobil Beneš, čo sovietsky vyslanec, ako to bolo s pomocou. Zajtra si vezmem ministra Krejčího, či si pamätá na náš rozhovor v Bratislave a najmä na ten v Pezinku v decembri 1938. Vtedy sme už boli rozhodnutí o samostatnosti. Nielen z ohľadu na maďarské nebezpečenstvo, ktoré sme probovali zapriahnuť do svojho voza a nielen preto, že Praha nám čoraz citeľnejšie „do­ kazovala", že autonómiou sa nič nevyriešilo. Chcem vedieť, či si pamätá na pezinskú faru a na prípitok o rybe a hosťovi. Krejčí sa pamätal. Už sme boli po prechádzke dve hodiny v izbe, kde nás bolo vyše štyridsať, a Krejčí pokra­ čoval. Českí kamaráti otvárali oči: - Tak proč j ste nám to neŕekli? My porád, že kudla do zad, a teď vidí­ me... Mal som obyčajne na celé týždne dopredu v programe viacerých činite­ ľov. 388 Takouto alebo podobnou poznámkou začína autor svoje zápisky viackrát. Ide zrejme o obdo­ bie, keď písal svoje spomienky na požiadavku SAV. Požiadavku vybavil pravdepodobne Ľudo Zúbek, ktorého navštívil s novinárom Gavrilom Gryzlovom, keď po návrate z väzenia - na svoje veľké prekvapenie a sklamanie - nenašiel doma nikoho. - kk

Háchov zástupca Dr. Kliment a Benešov minister Dr. Drtina, ktorý z Lon­ dýna hlásil pod pseudonymom Pavel Svätý. Chcel som si u neho overiť to, čo som už vedel o milosti pre nášho nebohého prezidenta od Ursínyho. Overil som si.389 Od povstalcov alebo od „povstalcov" som sa chcel dozvedieť, prečo za­ čali predčasne. Naznačil som im: Nech nezačnete predčasne, potom by ste už vôbec neboli začali. A nebolo by masových hrobov. Boli zaujímavé diškurzy o tom, že čo keby nebolo povstanie, či by sa bola vojna ináč skončila a či by Slovensko malo dnes, teda v roku 1950, iné postavenie. Mohlo mať horšie? Nútil som porovnávať. Fínsko bojovalo po boku Nemecka, viedlo vojnu so Sovietskym zväzom ešte prv, než Nemecko a bez povstania prešlo do povoj­ novej éry. Má sa horšie? Alebo Maďarsko. Bolo tam povstanie? A ako sa má dnes? No, nielen ja som chcel vedieť. Ešte častejšie chceli vedieť Česi alebo ko­ munisti alebo židia. Naši čechoslováci (ktorí sa vo väzení väčšinou prekrstili, niektorí dobre že nie za gardistov, čo som už i ja sám prijímal s nechuťou) chceli vedieť, prečo sa mi nepodarilo, čo sme načali v Martine pri Skultétyho oslave založením strany, aby boli aspoň dve. Iný by bol vývoj. - Vnútropolitický možno, ale prišla vojna a na jej výsledku sme nemohli nič meniť, aj čo by sme do chlapa ťahali za jeden stránok. Bolo otázok! Ako, kto začal s Bielou légiou? 390 Čo je pravda okolo sa­ movraždy Jana Masaryka391 alebo generálneho tajomníka KSS Bašťovanského? 392 A prosím! Do našej cely prišiel človek, ktorý zo všetkých vedel naj­ viac. Bol pritom a bol často jediný - alebo aspoň jeden z mála, ktorý mohol zasvätene hovoriť, alebo mlčať. V cele nemlčali, hovorili. Hovorili najmä vtedy, keď som sa nepýtal. V cele sa nedalo nehovoriť práve o tom, o čom hovoriť nemal, nesmel, ale čo najviac tlačilo, alebo sa najviac žiadalo... 389

Mach nikde neuvádza výsledky svojho „overenia". Dr. Prokop Drtina, minister spravodlivosti v rokoch 1945 - 1948, dosť podrobne vysvetlil svoju verziu okolo udelenia milosti prezidentovi J. Tisovi v memoároch Československo - muj osud. Kniha života českého demokrata 20. století. (4 zväzky, Toronto 1982; Praha 1991 - 1992). 390 Biela légia - podzemná slovenská národne orientovaná organizácia v prvej polovici päťde­ siatych rokov. 391 Jan Masaryk (1886 - 1948) - český politik.Syn prezidenta Masaryka.Cesko-slovenský mi­ nister zahraničných vecí (1942 - 1948). Počas februárového puču v r. 1948 odmietol sa pridať k ministrom protikomunistickej koalície. Stal sa členom Gottwaldovej pofebruárovej vlády. Tra­ gicky zahynul 10. marca 1948 za okolností, ktoré ostávajú dosiaľ nevyjasnené. 392 Štefan Bašťovanský (1910 - 1952) - komunistický politik a ideológ. Člen KSČ od roku 1930. V roku 1939 - 1942 pracovník Ministerstva dopravy a verejných prác v Bratislave. V roku 1942 prešiel do ilegality (vedúci funkcionár 4. ilegálneho ÚV KSS). V máji 1943 bol zatknutý. Kon­ com augusta 1944 ušiel z väzenia. Zúčastnil sa banskobystrického povstania. Spolupracovník NKVD. V rokoch 1945 - 1952 člen ÚV KSČ a ÚV KSS (generálny tajomník), poslanec NZ a SNR. Pod taktovkou Prahy sa spolu s predsedom ÚV KSS Viliamom Širokým aktívne zapojil do vnútrostraníckej kampani proti „ľudákom" v KSS (tzv. buržoázni nacionalisti) Clementis, Husák, Novomeský, Okáli. V januári 1952 odvolaný zo všetkých straníckych a štátnych funkcií a následne zatknutý. V novembri 1952 spáchal vo väzení samovraždu.

Slovo o najväčšej bolesti Niektorý tvrdý chlap sa dlho-dlho držal ako zaťatý. A z ničoho nič sa roz­ hovoril. Jedného nekonečného popoludnia sa rozhovoril i jeden mladý väzeň odsúdený na tridsať rokov. Chcel mať v rukách samopal. Nemal viac než sedemnásť. Iní chlapci sa dostali k puškám, strážili mosty. Aj on chcel, no rodičia mu to zakazovali. Utiekol s kamarátmi. Konečne dostal pušku. Strá­ žil. Neskoršie prišli také rozkazy, ktorých sa bál, ale hanbil sa nebyť hrdinom. Vyžiadali si ich Nemci. - Vraj budeme stáť na stráži na križovatke. - Potom nás vykomandovali strážiť židov, ktorí mali kopať opevne­ nia, zákopy. - Ani neviem ako, dostal som sa do Kremničky.393 Áno, je to pravda. Ne­ hnevajte sa. Minule ste sa pýtali, ale nešlo mi to. Teraz viem, stále vidím ten obraz. Nejaký Nemec prišiel ku mne a kývol, aby som strelil do jamy. A ja som strelil. Triasol som sa, ale som strelil. Všetci boli už postrieľaní, mŕtvi, ale ja som strelil. To je moja vina. Za tú ma však ani nesúdili. Odsúdili ma za to, že som išiel strážiť vlak a nákladiaky, na ktorých viezli židov kopať zákopy. Nemyslel som, že ich idú zmámiť. Stále sa mu zdalo, že vidí detskú ruku. Takú malú rúčku v jame, do ktorej strelil. Za daždivého, smutného odpoludnia sme sa pozerali cez zamrežované okno na mokrý šanec, za ktorým žili slobodní ľudia. Vedel som, že môj mla­ dý priateľ teraz medzi nich nechcel. Opätovne prežíval dávno prežitý otras. Očisťoval sa z viny, ktorú spáchali na ňom. - Ja som deti nevidel. Keď som ja sprevádzal, deti tam neboli. Ale v jame boli! Jedno som videl a myslím, že ešte žilo. Nie, nežilo! Nemohlo už, veď Nemci... Chlapci mi neskôr povedali, že v jame boli všetci už dávno mŕtvi. - A naši strieľali? spýtal som sa. - Nie. Ani jeden z nás nestrieľal. My sme nevedeli, že ich budú vraždiť. Ani jeden z našich. Iba ja raz, vtedy, keď mi dali samopal. Mal som svoju pušku a z tej som strieľal len tak, do stromov, hoci sme nesmeli. Ja som tria­ fal, ale do ľudí nikdy ani raz, iba do tej jamy z Nemcovho samopalu. Takýchto rozhovorov bolo málo. Za celých 23 rokov len štyri podobné, podobné, no každý úplne iný, hoci vždy šlo o tú istú tragédiu. Neviem si predstaviť, z akej pekelnej pohnútky dávali ešte mladým nedospelým chlap­ com samopaly, aby strieľali do mŕtvych. A nemohol som sa oddeliť, izolovať do nejakého vzduchoprázdna, ale­ bo skryť, utiecť od diabolského vraždenia. I teraz, čo sa tu dávam do práce, chcem, musím napísať slovo o bolesti, o najväčšej bolesti, o najťažšom otrase z uvedomenia si tragického faktu, že dobrá vec, ktorú i dnes pokladám za vec spravodlivú, dostala sa do spojenia so silami, čo nútili deti strieľať do mŕtvych. Kremnička - obec pri Banskej Bystrici, kde sa nachádza masový hrob obetí povstania.

[191

Nie som fiagelant a nejdem si okázalo a frajersky sypať popol na hlavu. Dobrá vec zostáva ňou bez ohľadu na brud a kal, cez ktorý musela prejsť. Vo svojej podstate nemohla byť nijakou nečistotou. Ak jej bolo dané prechádzať najhorším brudom predpeklia, bola to jej cesta vykúpenia, očisty. Ale my, čo sme ju na tieto cesty dostali a nimi viedli, máme svoj podiel zodpoved­ nosti. Aspoň ja, osobne ja som si toho vedomý. A tak otras môjho priateľa je i mojím, prežil som ho s ním a už nikdy nezložím kríž, svoj kríž. Mohol by som povedať, že nebolo inej cesty. A nazdávam sa, že právom by som tak hovoril. Inej cesty skutočne nebolo. Nie my sme si položili svoju krajinu a svoj národ na tento kus zeme pod Tatrami. My sme nerozhodovali o tom, koho si zvolí najväčší národ Európy, my sme nediktovali, aby s ním robili pakty iné mocnosti - a to o nás a proti nám. Všetko sú to známe skutočnosti. Jednako, my sme nemuseli. Mohli sme utiecť, alebo nebrať na vedomie, že sme zvolení a tak sme povinní niesť zodpovednosť. Pokojne sme mohli ísť na ryby, schovať sa do pivnice a piť, či plakať. Iná je otázka, či by sme práve tým nespáchali zradu, zločin, práve tým, že sme nemali odvahu pošliapať trávnik, aby sme zachránili život, ktorý mlel už z posledného. Nemuseli sme. A predsa sme do toho šli. Keď už všetko bolo stratené, išli sme do toho s odvahou ľudí, ktorí už nič nemôžu stratiť. S odvahou a vierou. Veril som, že prišiel čas. Bol som presvedčený - a nielen ja - (úmyselne hovorím v singulári, nieje to vkusné, ale chcem byť presný), že nastáva his­ torická chvíľa. Vravím, veril som a ako veriaci som prorokoval. Z proroctiev vznikli dáta, s ktorými si dnes niektorí historici nevedia rady. A nevedeli si s nimi poradiť ani obžalobcovia.... Po celý rok som prednášal, organizoval manifestácie, založil Hlinkovú gardu, neskoršie Úrad propagandy a všetko zameral, pokiaľ bolo v mojich si­ lách, k jedinému cieľu. Bol som vedome obmedzený týmto jediným cieľom, nepozeral som sa napravo-naľavo, videl som pred sebou deň, ktorý potom nastal, dostal svoje meno a dnes je v histórii. Nebol som, prirodzene, sám, bolo nás mnoho, omnoho viac, než sa dnes pripúšťa, budú o tom dôkazy - a trvám na tom, že za nami išla rozhodujúca väčšina národa, za nami „mladými" alebo „radikálmi".

*** 394

... [je] pravdou, že 14. marec, ku ktorému viedli všetky naše cesty a nielen naše, [bol však] dejinnou nevyhnutnosťou, dostal naše dobré právo do nedobrého spojenia. Jednako: Kým bola reč o 14. marci, o príprave a vyhlásení samostatnosti - nech si ju dávajú do úvodzoviek - stál som pred súdom vzpriamený (po394

Nasledujúce dva fragmenty pochádzajú pravdepodobne z čistopisu Machových pamätí, ktorý sa nenašiel. - kk

vedal by som hrdý, keby tieto slová nezneli teatrálne), chcel som a vedome som pripravoval, nie sám, ale hovorím za seba, štátnu samostatnosť. Cesta do Berlína viedla cez Komárno. Raz to historici dokážu. Ale k 14. marcu nemu­ sela a nemala viesť naša cesta cez Berlín. Teoreticky 14. marec si dobre a rád predstavujem na iných cestách aj v iných termínoch. Mohol prísť prv a nebo­ lo by 2. novembra 1938, odtrhnutia najbohatších krajov Slovenska Maďarmi. Mohol prísť neskoršie a v dohode s Čechmi, ako sme o tom hovorili v Tatrách (nie v Lomnici, ale na Štrbskom plese) pri príležitosti Háchovej návštevy na Slovensku po Vianociach v roku 1938 a ešte predtým v Pezinku za návštevy dvoch českých ministrov - Krejčího a Fischera - a ešte potom dobre pred 14. marcom. Vravím v dohode, lebo už i u českých činiteľov sa ujímal názor, že rozchod je jedinou cestou. My sme sa ináč zachrániť nemohli, ale rozhodova­ lo, že sme chceli žiť ako národ bez ohľadu na zámery iných. Neviem podnes, prečo bolo treba mystifikovať Prahu, že my nepracujeme na tom, aby sme si Nemcami pomohli proti Maďarom, ktorí sa dvadsať rokov opájali myšlienkou obnovy „veľkého Maďarska" a v roku 1938 už konkrétne za pomoci Ríma i Varšavy a pôvodne i Berlína chystali sa obsadiť Slovensko. #** ...[Slovenský štát bol v našich predstavách] dávno pred svojím zrodom. Všetky cesty viedli k nemu. A nielen naše, nielen cesty našej generácie. Nemohli sme vedieť, že to bude práve v utorok 14. marca roku 1939, ale sme verili, ako veriaci sme prorokovali: - Budeme mať svoj štát. Nešlo o dátum. Teoreticky si vieme 14. marec predstaviť neskoršie, ale aj skoršie. Ak by sme boli pripravení, bol by sa ním stal 6. október 1938. Namiesto autonómie vyhlásim samostatnosť a nemusel prísť viedenský verdikt 2. novembra 1938, ktorý nám vzal okrem krajov maďarských a miešaných i najbohatšie kraje čisto slovenské, nemuselo prísť k ceste do Berlína, samostatnosť sa nemusela dostať do úvodzoviek jej odporcov a mohla mať dvoch, prípadne až troch garantov, čo je v politickej matematike vždy menej ako jeden garant.395

Prepadlisko ...Poznal som všetky smútky i ten najhorší, keď som si v posledných ho­ voroch so sebou povedal, „už nikdy sa neusmejem". Bol som na samom dne, 3,5

Na okraji je drobným písmom poznámka, ktorú indigová kópia nezachytáva celú: „Sily dvoch alebo troch pri dobrom manévrovaní jedna druhú oslabujú, alebo i úplne rušia... a tým je ruše­ ná...".-kk

strácal som sa v akejsi svojej priepasti, strácalo sa všetko, čo bolo ešte ľud­ ské, i strach sa strácal, už ani hrdinom som nemohol byť - aký hrdina, ktorý sa nemá čoho báť, čo prekonávať? Aby bolo jasné: nie je tu reč o väzeniach, z ktorých nemalo byť návra­ tu, ani o poprave, ktorá bola už hotovou vecou. „V tých časoch po druhej svetovej vojne, takých vášnivých a neistých, nič nebolo také isté, ako vaša poprava," povedal mi muž v tejto veci najpovolanejší. Boli to časy pomsty, zakrývania starých metálov a získavania nových, keď sa najviac museli pom­ stiť tí, čo sa nemali za čo pomstiť. Ide tu o horšie veci, než môžu byť žaláre, doživotné tresty alebo popravy a práve tieto „horšie veci" ma zaviedli na dru­ hú stranu. Ak očakávate svoj koniec, očakávate predovšetkým zázrak. Istota, že vás tu nebude, taká istota nie je nijakou istotou. Ak očakávate popravu dva roky a ešte jeden mesiac, už vás nebolí, dávno je prekonaná vierou a humo­ rom, keď ste len trochu chlap. Ale vedieť, že vaša vec, za ktorú hodno, ako sa vraví v učebniciach, i žiť i mrieť, dostáva sa do prepadliská zavalená špi­ nou a klamstvom! Darmo je čistá, spravodlivá ako život, ako šťastie, darmo, už roky počúvam stále iba o plienkach, o špinavej vode, o šialenej pôrodnej babe, nepeknej, surovej, akoby ona bola darcom života a život sám iba akousi handrou i to nečistou. Už roky tak a videl som: prejdú ďalšie roky, vari aj de­ saťročia, a stále bude reč o špinavej vode, urobia z nej nielen rozsudky, ale aj dejiny, bude o nej celá veda, literatúra, umenie, filmy, celé inštitúcie budú žiť z tej vody, básnici, herci, učenci budú mať z nej slávu a budú z nej bohatnúť, žiaci prepadávať alebo získavať štipendiá, azda sa i moje deti budú učiť, aký som bol zločinec, najväčší v strednej Európe. Rozhodovali sme o vojnách, o životoch tisícov a státisícov a súčasne aké sme boli (aký som bol) bezmoc­ né figúrky, čo sa dali donútiť, aby sme sa nedali roztrhať na tri kusy a žili, ako žije každý iný človek alebo národ. A vedieť, vidieť, dňom-nocou mať hlboko v sebe ešte niečo omnoho strašnejšie: Lebo očakávať popravu nebolo až také strašné, strašné bolo ve­ dieť, teraz už bezpečne vedieť, čo sa dialo v Osvienčime! Pre súd ste mali dôkazy i svedkov, nóty a zmluvy, z ktorých vychádzalo, že sme súhlasili iba s vysídľovaním, že sme ešte i trovy usídlenia zaplatili, že nám ani na um ne­ mohlo prísť, čo sa potom stalo, čo už dnes vieme, súdu sme vedeli dokázať, že sme zastavili vyvážanie, len čo sme sa dozvedeli, čo sa deje, ale dokážte svojmu svedomiu, uspokojte ho, keď raz viete, že to vraždenie miliónov bolo dielom spojenca, o ktorého ste sa opierali a pomocou ktorého ste zachraňo­ vali životy svojich, život svojho národa. Poviete si na vysvetlenie alebo na utíšenie iné slovo než je „Osvienčim", poviete „Katyň". Ale márne! Darmo je ono pravdou, skutočnosťou, nič nevy­ svetlí, nič nepovie, neutíši. Najradšej by človek mlčal, nehovoril, nepísal, ale dá sa tu mlčať? Napo­ kon, i keď hovoríte, to podstatné, to najhlbšie sa aj tak nedostane z vás, čo ako by ste chceli. Slová sú také biedne, také malé. Do porotnej siene prišla ženička v čiernom háve, marí sa mi, že mala

v rukách ruženec omotaný na zápästí, ako ho mávala moja matka, pozdravi­ la kresťanským pozdravením, prišla druhá ženička, prišiel chlapec vari pätnásť-šestnásťročný, prišli ďalší a svedčili o vraždení detí a žien, o masových hroboch. Dôstojník, nemecký dôstojník, syn kultúrneho národa, najväčšieho v Európe, ktorý dal svetu také dary ducha, vedy, umenia, že si bez nich nevie­ me predstaviť život, a vraždil deti, ako keď si človek zapaľuje cigaretu. - Oficier rozkázal, aby nás všetkých zahnali do izby. Ja som vbehol prvý, skryl som sa pod stôl, ktorý bol pri posteli, v kúte, oficier strelil každého do hlavy, stále strieľal, izba bola už plná mŕtvol, potom strieľal v kuchyni a na dvore, zastrelil mi otca, matku, štyroch bratov a sestru. To som sa dozvedel až po streľbe, bol som skrytý, zahádzaný; keď už všetko stíchlo, vyšiel som a utiekol som k bratancovi do Hrabičova. Oficier zastrelil 67 ľudí a ešte boli aj ranení, len zdanlivo mŕtvi. Tak svedčil chlapec, volal sa Debnár, z Ostrého Grúňa, tak svedčil roľník, jeden z postrelených, ale nezabitých, tak svedčili svedkovia z Kľaku, 396 kde Nemci zavraždili 84 ľudí, neľutovali malé deti, neľutovali ženy. Na tieto svedectvá nemožno zabudnúť. Naša vec nebola spojená vo svojom čistom jadre s tými zločinmi, a pred­ sa, ako ju oddeliť od nich, aby bolo každému jasné, že slovenský národ ajeho štát, jeho prezident a vláda nemali nič spoločné s tým neuveriteľným, ne­ pochopiteľným, z čoho sa zrodil Osvienčim, Katyň, masové hroby, plynové komory - že nemôžeme byť zodpovední za zločin, o ktorom sme nevedeli, ktorý sme nechceli a proti ktorému sme sa postavili od prvého okamihu, čo sme začali mať tušenie a pochybnosti, že nie je všetko v poriadku.397 Dôka­ zy mám na to v samotnom rozsudku. Vec je taká dôležitá a rozhodujúceho významu nielen osobne pre mňa, ale pre celý národ a štát slovenský, že sa tu odvolávam na číslo a stranu rozsudku a citujem onú stať doslovne: „K tomuto uvážil Národný súd ešte to, že obžalovaný už roku 1942 v ok­ tóbri, nezištne, tak ako vo všetkých horeuvedených prípadoch, zastavil depor-...."

196 Obce Kľak a Ostrý Grúň používali partizáni po potlačení povstania ako svoje základne pre prepady nemeckých vojakov. Po niekoľkých varovaniach nemecké oddiely (jednotka Edelweiss a trestná rota SS) brutálne zasiahli a koncom januára 1945 obe obce vypálili a pri tom zavraždili desiatky nevinných občanov. 197 Takto posudzovala tieto tragédie aj slovenská pospolitosť v decembri 1946, keď v úvodníku Katolíckych novín ich šéfredaktor Jur Koza Matejov písal: „Vinný nie je ten, počas postavenia ktorého sa stali veci ďalekosiahleho významu, nezávislé od jeho vôle, bez jeho možnosti tomu zabrániť. Ak on myslel dobre, chcel dobre, aj keď nevyšlo podľa jeho vôle, tak ako to on myslel, ale podľa starej zásady Nec Hercules contra plures, že sily ktoré stáli proti nemu, boli silnejšie ako jeho, pričom on trval na svojich morálne zdôvodnených postojoch a jeho úmysly boli naj­ lepšie, ten nie je vinný".

196]

***

O Eichmannovi, Carbusovi, Falathovi, bare...398 Nie som tu úplne. To neznamená, že nie som tu celý: Som tu celý, som tu so ženou. A ešte nadto je ma akosi viac, lebo som sa vrátil z tamtoho sveta bez toho, že by som ho opustil, je so mnou a preto mi je tento svet samým zázrakom, módne (?) by sa mohlo povedať „nadsvetom". Som tu akoby som bol aj tam, ešte stále tam. Sú so mnou a či vo mne všetky moje životy. Každý jeden dobrodružstvom, aké f...] 3 " nepoznajú. Tu bude reč o troch. Ak mi zvýši čas, rád by som sa venoval aj ostatným. Píšem v hore. Som tu sám, teda zasa: so ženou. Práca s drevom, s vodou - a potom si píšem v duchu... *** ... Českí detektívi sňali nám putá. Ale [...]400 slovenskí ľudia okremjedného jediného (neskoršie ho zatvorili) - tvrdého a zaslúžilého donášača Širo­ kého motákov, ktoré sme, pravda, dostávali my - nám všetci podávali ruky. S úctou sa pozerajú na omšový kalich, dar Pavelica401 Tisovi. Zapísali každú maličkosť a nič sa nestratilo.402 *** Čo tu píšem, kdesi znie - Prejdi Jordán. Prešiel som. I Styx.

403

A kto pre-

3,8 Táto kapitola je prepis 22-stranového, rýchlo písaného a ťažko čitateľného alebo aj nečitateľ­ ného konceptu, v ktorom sú námety rozvedené v článkoch, ale aj poznámky, ktoré sa rozpraco­ vané už nenašli. V tomto prípade ide o písomnosť, ktorá bola predmetom krádeže ŠtB. - kk 399 400

Nečitateľné. - kk

Nečitateľné. - kk 401 Ante Pavelič (1889 - 1959) - právnik, chorvátsky vlastenec a politik. V rokoch 1927 - 1929 bol poslancom juhoslovanského snemu (Skupštiny). V rokoch 1929 - 1941 žil ako politický emigrant v Taliansku. Keď vzniklo nezávislé Chorvátsko, stal sa jeho "poglavnikom" (1941 - 1945). Po vojne opäť odišiel do emigrácie. Žil v Argentíne, Paraguaji a napokon vo Španiel­ sku, kde aj zomrel. 402 Poznámka sa vzťahuje na deportáciu prezidenta a vlády do Bratislavy, ktorá je rozvedená inde. - kk 403 V gréckej mytológii Styx (správnejšie Acherón) bola riekou v podsvetí, cez ktorú pltník Cháron prevážal zomrelých z jednej strany podsvetia na druhú stranu. Podmienkou bolo, že mali so sebou jednu mincu (obolos) na zaplatenie. V opačnom prípade museli zomrelí sto rokov putovať po brehu rieky. Preto v antickom Grécku dávali zomrelým pod jazyk mincu.

šiel, každý vie. Myslím i ja, že viem niečo o tom, čo je na druhej strane. Ako Tolstého knieža. * ** Z prvých otázok vysokoškoláka, mladých robotníkov zo starých rodín slovenských národovcov; pýtajú sa veci, akoby oni prišli z druhého sveta, a nie ja. Vidím, že dobrých 20 rokov historici, profesori prali plienky, ale tak, ako sa perie politická bielizeň - aby bola spínavšia. Videl som za súdu (Daxner, Rašla, Sujan) ako majstrovsky vyťahovali práve plienky. Vedeli dobre, že nič tak nešpiní politikov ako ich bielizeň, ako otváranie ich spálni, koľko si vypili, koľko žien mali... - Ešte i Tukovi - Krejčí! - ba aj Tisovi. Musel som prerušiť čítanie jedného hlásenia, nepravda, ale... O mne vážne rozširovali: Kartár. Nikdy som nekartoval. Zapaľoval si ti­ síckami cigarety. Nikdy som nefajčil. V opilstve rozbil luster a ležal v Krem­ nici v bare pod stolom so ženskými... * ** Peter Zaťko, Imrich Karvaš boli so mnou v Tatrách, bol som tam so ženou a s dcérkou, malou. Bolo to na Silvestra 1940, dcérka chcela so mnou prvý ta­ nec, polnočný... Nuž čardáš a zaviedol som dcérku do izby, mala iba jedenásť rokov. Na tretí deň cestujem z Tatier a počúvam v jednom vozni susedov, nevšimli si, že sedím s Petrom Zaťkom. Ten Mach!

*** V Londýne mali umelcov na vymýšľanie takých vecí. Ale súd mi vážne dával otázky o státisícoch a kartách, o rozbitom lustri, o tisíckami zapaľovaných cigaretách.

*** 404

Sedím si, starám sa o krásu. Pred piatimi rokmi bol tu slovenský redak­ tor, mal rozhovor.405 Vraj pôjdem domov.406 Rozhovor mal zlé následky. Bola napríklad otázka: Panuje presvedčenie, že už by vás mali pustiť na slobodu. 404

Fragment sa vzťahuje na väzenie vo Valdiciach, kde Mach a viacerí ďalší väzni boli zapojení do výroby bižutérie. - kk 405 Z iného fragmentu vyplýva, že ide o novinára Milana Vároša zo Smeny, ktorý mal s A. Ma­ chom niekoľkohodinový rozhovor vo Valdiciach v októbri 1963. - kk 406 Žiadosť o amnestiu podanú v roku 1962 Krajský súd v Bratislave zamietol. (Dokumenty sú uložené v Slovenskom národnom archíve v Bratislave.) - kk.

Predtým dvaja českí v čase Eichmannovho procesu. Doniesli dokonca list z Ilavy, z ktorého vysvitalo, že som dal Eichmanna zaistiť. List písal Dr. Falath,407 keď aj on bol zaistený pre veci, ktoré robil v službách Eichmanna. Bola to senzácia svojho druhu. Redaktori boli milí. Obdiv, uznanie. - U nás, v Protektoráte sme si také niečo ani predstaviť nemohli a dodnes nechceme veriť. Zaistiť Eichmanna. Vykázať Hitlerovho splnomocnenca. Písali, podpisoval som, ale potom v novinách pravý opak. Vraj Falatha som dal prepustiť preto, že to žiadali Nemci. Pravda bola, že Falath sedel veľmi dlho a len keď napísal priznanie, čo všetko popáchal, na zákrok samé­ ho prezidenta Tisa, ktorého uprosili Falathovi príbuzní a jeden veľmi vážený kňaz, dal som ho prepustiť. Dávali otázky o Lorenzovi Carbusovi, či je pravda, že som ho dal vyšupovať, hoci bol dôverníkom Himmlerovým. - Áno, dal. Dal som ho zatknúť. Žandári ho chytili, ešte sa i pamätám kde... Bolo to v Oščadnici. Zabával sa tam s nejakou viedenskou krásavicou, ktorá tancovala nahá na stole medzi pohármi. Práve z tejto nepolitickej prí­ činy som urobil titul vyšetrovania, pravda, nešlo mi o tanec nejakej slečny. A kým som ja mal bezpečnosť v rukách, Carbus nemohol viac na Slovensko, i keď za neho zakročoval vyslanec a po ňom ešte vyššie i najvyššie berlínske miesta. Jedného januárového dňa som bol sám. Suckého, posledného politického väzňa z tretieho oddelenia, odeskortovali do Bratislavy. Po jeho odchode ma vypočúvali o ňom. Ale nič vážne, chceli len vedieť, či je pravda, že za prvej Č-SR zatýkal Tuku i mňa a ako je možné, že zostal na svojom mieste až do konca. Vraj mal dôležité postavenie, najdôvernejšie veci. Zatýkal Širokého, Duriša. To všetko som vedel a vedel som i viac. Zatýkal aj iných, z ktorých sa neskoršie stali najvyššie osobnosti v štáte.

Židovská otázka 408 Čakať na popravu nebolo až také strašné, myslieť na osud židov bolo mi v tých dňoch očakávania rozsudku omnoho ťažšie. Svedomie darmo hľadalo uspokojenie: veď ja som nemohol predpokladať, že príde k takému zločinu. Som zodpovedný iba za ich vysídlenie, ale nemám nič spoločné s ich vyvraž­ dením. Nebude ťažké dokázať, že som po tej správe (hoci som jej pre neuve-

407

Falathov prípad je podrobnejšie opísaný v inej časti Machových spomienok. Nasledujúci text je z rukopisu - so stranami 191-196. Aj vzhľadom na čísla strán je to zrej­ me časť už zostavených ucelených pamätí, ktoré sa nenašli ani v podobe konceptu, akú majú tieto strany, ani v podobe čistopisu. Predmet zachytený na týchto stranách sa vyskytuje aj inde: v článku Americké cesty. Záhlavie je od autora. - kk 408

riteľnosť nechcel veriť), náhodou i v prítomnosti I. K.,409 vyhlásil vyslancovi Ludinovi: Ak by to bola pravda, viac ani reči nemôže byť o pokračovaní, viac nebude ani jeden žid vyvezený. Ludin o tom podal nótu. Budú dôkazy i svedkovia. Nejde ani tak o mňa - ide o vec národa, ktorého som bol zástup­ com, i o moje deti, ženu - v tejto veci budem čistý i svedomie mám čisté, ale zodpovedný som za vyvezenie a bez toho nepriamo i za osud ďalší. Teraz už viem, všetko sa dokázalo, v rozsudku mám slová: „... zasta­ vil deportáciu židov do Poľska akonáhle nadobudol pevného presvedčenia, že sú tam usmrcovaní." (S. 142, Rozsudok Národného súdu, Tnľud 6/46.) A ide o rozsudok, ktorý radšej zamlčal veci pre mňa dobré. Napríklad zaml­ čal, že spisy, svedectvá (Novomeský, Smrek, atď.) jasne dokázali, že som bol rozhodnutý nepripustiť popravy, v tom zmysle som sa osvedčil a ani neboli, aj keď prišlo k rozsudku. Celé manévrovanie v tejto veci mi bolo uľahčené i Ludinovou pomocou i zdravým rozumom politických odporcov, no fakt je, že k popravám nedošlo. Známy je môj výrok (prípad Falath - Janek - Lorenz Carbus): „Chceme štát, ale ak by sme ho mali zaplatiť životom jediného nemluvňaťa židovského, tak nechceme... atď. (Ešte v novembri 1938.)410 Keď som bol proti popravám vo veci najväčších našich nepriateľov, ktorí sa skutočne dopúšťali ťažkých a nebezpečných trestných činov, prečo by som mal byť obviňovaný, že som bol za masové popravy tisícok nevinných detí a žien? V židovskej veci povolaní z Ústredne Židov vedia, že som po roku 1942 - aj keď odzneli slová „príde marec, príde apríl a pôjdu transporty" - ne­ dal príkaz a nedal ani súhlas k pokračovaniu vyvážania, lebo nebola splnená (a od Ludina som vedel, že ani splnená byť nemôže) podmienka, ktorú som položil vyslovene Ludinovi pre pokračovanie vyvážania: naša, nami určená komisia do Poľska, ktorej bude umožnené presvedčiť sa o pravde. (Dôraz je na „naša", nie nemecká.) Ja som napríklad dostal opätovné správy, čo sa deje v táboroch (Sereď, Nováky) a odmietal som návrhy, aby boli zlikvidované a Židia z nich odve­ zení Nemcom. Nebol rozhodujúci dôvod, že nám boli aj hospodársky pro­ spešní, išlo o to, aby zostali tu, keď sme už vedeli, že v Poľsku sa dejú hrozné veci, o ktorých my nesmieme dostať správy. Stále odkladali, klamali nás a ja som v tom videl dôkaz najväčší. Nageler411 naštval Hamalu (okresného veliteľa HG v Nitre), a spol. aby ma výkrikmi obviňovali, že som Židmi podplatený, nedržím pôvodný program

4I

" Imricha Karvaša. - kk O tejto akcii sú dokumenty vo vyššie citovanej publikácii Holokaust na Slovensku - Obdobie autonómie 6. októbra 1938 - 14. marca 1939. Bratislava 2003 . - kk. 411 Viktor Nageler (1903 - ?) - SS-Obersturmbannfuhrer.Nemecký poradca (Berater) pre Hlin­ kovú gardu od septembra 1940 - do januára 1945, keď bol prevelený na západný front. V HG podporoval pronemecké sily i proti A. Machoví. Stál za vydávaním časopisu Náš boj, v ktorom sa útočilo proti politike vlády i proti hlavnému veliteľovi HG A. Machoví. 410

a sľub o vyvezení všetkých židov. Reč bola vysielaná rozhlasom. Ale po reči nenasledovalo vyvážanie Židov. Dal som zatvoriť Hamalu, o ktorom vysvit­ lo, že prijímal úplatky od Židov a na druhej strane slúžil Nagelerovi. Neza­ 412 budnúť spracovať: Nageler mal zakázané chodiť na HVHG. Carbus Lorenz bol pod dozorom a nakoniec som ho dal vyšupovať zo Slovenska. I Nage­ ler i Carbus boli Himmlerovi ľudia. Himmler v Bratislave v septembri 1944 u Tisu protestoval len proti mne. Poukázal na moje reči (Krupina) a „viac než mierny" postup, styk s podzemím, s komunistami, ktorých som vraj kryl, to 413 boli správy od Nagelera. Útoky Viliama Riesa - Ivana Javora, Kubalu atď. proti mne. Útoky, prejavy na schôdzach akademikov i počas reči T. Gašpara, že som chránil 1. čechoslovákov, 2. boľševikov, 3. Židov, 4. Čechov, ktorí všetci otvorene boli proti štátu. Piešťanský zjazd mladých, takzvanej „Tisovej mládeže" (Kosorin414) ešte začiatkom roka 1945, v januári, vyčítal, že nebola doriešená židovská otázka, a v rezolúcii jeden bod hovoril ostro za jej „radikálne riešenie". (Vyhľadať text.)415 Po prvom a najmä druhom bombardovaní prejav Tida J. Gašpara so sú­ hlasom prezidenta Tisu a urobiť židov a Čechov zodpovednými za bombar­ dovanie. Následky! „Židov pohádzať do horiacej Apolky." 416 To prirodzene nechcel ani T. J. Gašpar, ani Tiso. Ale kto vyvolal svojimi prejavmi takéto beštiálne nálady? Keď som T. J. Gašpara zahriakol, sťažoval sa prezidento­ vi a ten sa postavil za neho. Dôkazy: STK, Slovák z tých dní a môj prejav v rozhlase proti nim, ako aj vyhlásenie pred kurzom HG v bývalej Sedrii, ve­ čer v Slovenskom klube. Na druhý deň prišiel Novomeský a iní, že som mal vždy byť taký, no aspoň „teraz". Nechápali, že i „teraz" je veľmi nebezpečné ísť až tak ďaleko. Každý deň hrozilo, že Nemci obsadia Slovensko. Dvakrát v auguste a predtým v júli (zistiť či raz, či tiež dva razy) zákrok Ludinov, aby vláda súhlasila s príchodom nemeckých vojenských jednotiek. Odmietol som. Hlásenie Karmasinovej spravodajskej skupiny a najmä Nagelera Himmle­ rovi proti Tisovi, ale hlavne proti mne: len naoko je za priateľstvo s Nemca­ mi, od samého začiatku bol a teraz už drzo vystupuje proti. Išlo o hlásenie,

412

Medzi vrátenými písomnosťami sa nenachádza podrobnejšie spracovanie tejto témy. - kk Viliam Ries (pseud. Ivan Javor, 1904 - 1989) - kňaz, básnik, učiteľ. Za kňaza vysvätený v roku 1930, kňazskú službu prestal vykonávať v roku 1943. Napísal niekoľko zbierok nábo­ ženskej poézie. V r. 1941 vstúpil do politiky, kde bol predstaviteľom radikálneho smeru. Bol re­ daktorom časopisu Náš boj. Autorom publikácie Kontinent v prerode (1943). Väznený v rokoch 1945 - 1957. Po prepustení z väzenia pôsobil ako učiteľ. 414 Mach tu naráža na zápisky J. Kosorina: Zo život národa, za trvanie štátu, ktoré zhabala Štátna bezpečnosť v r. 1946 a ktoré potom zoširoka citoval a komentoval G. Husák v týždenníku Nové slovo. Boli použité ako usvedčujúci materiál aj pri ľudových súdoch. 415 Bližšie pozri: Vnuk, F.: Mať svoj štát znamená život. Bratislava 1991, s. 3 1 0 - 312. 416 Apolka = rafinéria Apollo, ktorá vyhorela pri bombardovaní Bratislavy spojeneckým letec­ tvom 16. júna 1944. Pri bombardovaní zahynulo asi 280 civilných osôb. 413

ktoré priniesol Ludin prezidentovi a ten ho dal mne (Kubala, Ries-Javor, Ra­ bína, Košovský a ešte asi štyria417).

Zdanlivo Salzburg hovorí proti mne V tom čase (t. j. v lete 1940) som bol i politicky, i vo verejnej mienke, i mocensky v silnejšom postavení než po Salzburgu. Mal som HG, stranu prostredníctvom Joža Kirschbauma, ktorého som dosadil hneď v deň 14. a 15. marca 1939, mal som propagandu. Ako veliteľ HG som bol v istom zmysle nad členmi HG, ktorí boli vo vláde, atď. Už bolo prineskoro, keď som sa dozvedel, že Salzburg pripravil nechtiac vlastne Tuka (Bavlnová aféra418) a chcel našu tieseň využiť proti Tisovi. (Sta­ rý antagonizmus ešte z čias po odsúdení Tukovom.419) Ale ja som predsa sám a prvý navrhoval v ministerskej rade pred prezidentskou voľbou Tisu ako jediného možného kandidáta vlády. Dôkaz bude i v zápisnici - i u ži­ vých svedkov. Dňa 15. augusta 1939 môj prejav v Topoľčiankach:420 „Ako išiel národ jednotne vtedy a vtedy - tak pôjde jeho reprezentácia jednotne do voľby prvého prezidenta." Réžia bola taká, že vlastne ľud si zvolil Tisu. Moje informácie o Tisovej obľube tlmočil Killinger421 ešte pred Salzburgom. A potom som opätovne pred nemeckým vyslancom Ludinom zdôrazňoval Tisovú obľubu. 417

Spomínané osoby predstavovali okrajovú politickú skupinu pronemeckej orientácie, sústre­ denú okolo časopisu Náš boj. 418

Pokus ministra F. Durčanského o samostatnú slovenskú zahraničnú politiku. Na jeho pokyn slovenský vyslanec v Ríme (Dr. J. Zvrškovec) 5. januára 1940 navštívil britské veľvyslanectvo v Ríme a žiadal „návrat britskej konzulárnej reprezentácie do Bratislavy a aby Slováci smeli im­ portovať zo zámoria určité suroviny, ktoré sú nenahraditeľne potrebné pre priemyslové podniky v štáte". V žiadosti sa vysvetľovalo, že Slovensko je v súčasnej vojne samostatným neutrálnym štátom a nevzťahujú sa naň opatrenia blokády, ktorými bolo izolované od zámorských obchod­ ných partnerov Nemecko. (Pozri: Tvorcovia nového Slovenska. Ed. J. Staško. Cambridge, Ont., 1982, s. 1 7 0 - 1 9 9 . ) 4 " Podľa Machovho rozprávania A. Hlinka poslal Jozefa Tisu za E. Benešom, či disponuje dô­ kazmi proti Tukovi, ktoré z bezpečnostných dôvodov nemohli predložiť súdu. Tiso údajne refe­ roval, že Beneš mu ich ukázal. Neskoršie však vysvitlo, že mu žiaden dôkaz nepredložil, ale len položil ruku na akúsi kopu papierov a povedal: „Tady jsou". Avšak táto informácia, adresovaná Hlinkoví, mala za následok, že ľudovci nepostavili V. Tuku do druhého volebného skrutínia a musel ísť do väzenia. Vysvetlenie osobného antagonizmu Tisu voči Tukovi opieral Mach, o tézu Dostojevského, podľa ktorého ten, kto niekomu ukrivdil, nenávidí potom ukrivdeného. Túto hypotézu vyslovil Alexander Mach aj inokedy, pri inej príležitosti. - kk 420 Prejav v Topoľčiankach neodznel 15. augusta, ale v nedeľu, ktorá má najbližšie k 16. júlu 1939, keď sa tam konala tradičná púť k Škapuliarskej Panne Márii. 4:1

Manfred von Killinger (1886 - 1944) - nemecký politik a diplomat. V službách ministerstva zahraničia zastával úlohu generálneho konzula v San Franciscu (1936 - 1938). Od júla 1940 do januára 1941 bol vyslancom Nemeckej ríše v Bratislave, odkiaľ ho vyslali do Bukurešti (1941 - 1944). Odstránenie gen. Antonesca a prechod Rumunska na stranu Spojencov v auguste 1944 pokladal za neúspech svojho diplomatického pôsobenia a 2. 9. 1944 spáchal v Bukurešti samo­ vraždu.

Iné ciele mal Tuka osobne. Iné ja: začal som sociálne veci: Rodinné domy, robotnícke byty, rodinné mzdy, atď. Proti Tisovi som vystúpil často, ale pre jeho ochranu čechoslovákov i v strane, i vo vláde, najmä v hospodárskom sektore. Spor pre židovskú po­ litiku: „Načo vyvážať drobných, neškodných, urobme to naopak: vyviezť pánov, ktorí dávali státisíce na maďarskú revizionistickú propagandu a tých malých nechajme." Pozrieť sa na ochrancov, aké mali akcie v účastníckych spoločnostiach? A čo som mal ja alebo Tuka? No dávať ma stále do súvisu Tuka - Mach proti Tisovi? Keď väčšinou som bol kameňom medzi nimi. 1. Prípady Baar, Nemec = Killinger. - Spor s beráterom Globkem,422 2. Sčítanie ľudu, 3. Zeitschrift fiir Politik a Germ. Gesellschaft, 4. Schmidtov prejav, skonfiškovanie Grenzbote.423 Rozpory s Tisom pre konfesijné školy, pre Veľký piatok, ústavu evanje­ lickej cirkvi atď. A vždy skočil do toho Tuka, aby sa vyvŕšil na Tisovi. Vec: Snaczky424 - Originál v rukách von Mackensena!425 Prípady s hviezdami a dvojkrížom. Každodenné prijímanie: i Tuka i Tiso a potom stále nenávisť, hnev, intrigy proti sebe. Výroba materiálu proti Tukovi raz v Londýne, raz na MNO 4 2 6 a v jednom prípade dokonca v Budapešti.

422

Hans J. M. Globke (1898 - 1973) - právnik. Ministerský radca, autor komentára k norim­ berským zákonom. Globke nepatril k tzv. beráterom, ktorí prišli na Slovensko ako výsledok salzburských rokovaní v roku 1940. Podieľal sa na vypracovaní židovského kódexu. Po vzniku NSR štátny tajomník K. Adenauera. 423 Grenzbote - oficiálny tlačový orgán nemeckej národnostnej skupiny na Slovensku. 424 Anton Snaczky (tiež: Snacký, 1895 - ?) - dôstojník, novinár. V rokoch 1925 - 1927 redaktor Slováka, v roku 1927 zakladateľ a redaktor časopisu Autonómia. Obžalovaný v procese s prof. Tukom v roku 1929 (väznený do roku 1932). Po vzniku Slovenského štátu vojenský atašé v Bu­ kurešti, Ríme, Budapešti. V súvislosti s napätím osobných vzťahov medzi prezidentom Tisom a predsedom vlády Tukom ho obvinili z vlastizrady, a preto sa rozhodol zostať v Maďarsku. Jeho dezercia vyvolala zvýšené politické napätie medzi prezidentom Tisom a Dr. Tukom. (Pozri: VNUK, F.: Mať svoj štát znamená život. Bratislava 1991, s. 260 - 266). V neprítomnosti odsúde­ ný v SR v roku 1942 na trest smrti. Po roku 1945 emigroval do Argentíny.V argentínskom exile sa so Snackým stretol jeho politický spolupútnik z HSĽS Jozef Joštiak. Snacký mu povedal, že v dôsledku osobných sporov prezidenta Tisa s predsedom vlády Tukom zostal z politických dô­ vodov v Maďarsku. Ako „tukovec" bol na Slovensku účelovo obvinený zo špionáže v prospech Maďarska. Do Nemecka nemohol odísť, lebo sa opodstatnene obával, že ho Berlín vydá na Slovensko. (JOŠTIAK, J.: Z môjho života. In: Joštiak, J. - Jankovič, L.: Dva ž i v o t y - j e d e n osud. Ed. J. Bobák, Bratislava, D o m zahraničných Slovákov, Bratislava (1996), s. 102 - 103). 425

Hans Georg von Mackensen (1883 - 1947) - nemecký diplomat a politik. Od roku 1923 vyslanecký radca v Ríme, Bruseli, Madride. Od roku 1933 vyslanec v Budapešti. V rokoch 1938 - 1943 veľvyslanec v Ríme. 426 Raz Mach spomínal, že koč, v ktorom sa mal viesť Tiso pri inaugurácii, poškodili tak, aby vypadlo koleso. Akosi sa však na to prišlo. - kk

***

Na poradách o židovskej otázke Na poradách o židovskej otázke, o vyvážaní a podobne, som nebol ani raz. 427 428 Bol tam Tuka ako predseda - a [...] Dr. Koso, ktorý bol i prezidiálnym šéfom predsedu vlády i ministra vnútra... Ale ani na Kosu nezvaľovať všetko. Ludinove hlásenia boli konštruované tak, aby sa nimi odôvodnila podpo­ ra pre Karmasinovu skupinu. Okrem toho bol stály spor medzi Himmlerom a RAMom. 429 Bolo groteskné, keď Ludin chcel dokázať, že Slováci vlastne ani nechceli ani nechcú štát. Nemcom by sa hodilo i na Slovensku mať protektorát, bolo by to jednoduchšie. Ale pravdou nebolo, čo sa takto pre priezračné ciele vy­ mýšľalo. Prvý raz o vysídlení v hlavnom stane začiatkom jesene 1941. 430 Potom rokovania Tuka - vyslanec Ludin. Začiatkom marca prišiel Tuka s návrhom a predstavil ho ako hotovú vec. Hoci som bol temer v susedstve s Tukom, ja som sa o veci dozvedel od pre­ zidenta. Bola i v predsedníctve strany, až potom vo vláde, vtedy som už ja vedel, tesne pred zasadaním vlády mi dal program. Súhlasil som, teda som zodpovedný. Ale súhlasila i vláda! Nepamätám sa, že sa niekto ozval pro­ ti. Iba akési informačné otázky. Až o 3-4 dni v Štátnej rade presný [...]431 program. Podľa toho, čo bolo v hlavnom stane: Lublin? (Nemci skutočne chceli v Lubline pôvodne usídliť t...].432)

Zastavenie

vyvážania

Zastavenie vyvážania: Ak som vzal na seba, že som zodpovedný, atď., potom i za zastavenie vyvážania, potom aj za jeho zastavenie! Veď nikto 433 neprišiel predtým s nijakým tlakom - jedine list Vojtaššákov . Hneď v ten 427

Nečitateľné. - kk Izidor Koso (1896 - 1978) - právnik, administrátor. V rokoch 1928 - 1938 pôsobil vo via­ cerých funkciách na Krajinskom úrade. Od októbra 1938 do januára 1944 bol prezidiálnym šé­ fom Ministerstva vnútra, 1944 - 1945 prednosta prezidiálneho oddelenia predsedníctva vlády a evakuačný poverenec vlády SR. Odsúdený Ľudovým súdom v roku 1948 na 18 rokov, z toho 12 rokov v osobitnom pracovnom útvare. 429 RAM = Reichsaussenministerium [ríšske (nemecké) ministerstvo zahraničných vecí]. 430 V skutočnosti to bolo počas návštevy čelných predstaviteľov SR v Hitlerovom hlavnom stane 19. až 22. októbra 1941. O židovskej otázke sa rokovalo na oddelenom stretnutí medzi J. von Ribbentropom a V. Tukom. Príznačné je, že o tomto rozhovore predseda vlády V. Tuka neinfor­ moval prezidenta Tisa. 431 Zle čitateľné. - kk 432 Nečitateľné. - kk 433 Tieto dve vety sú zrozumiteľnejšie a obšírnejšie vysvetlené v podkapitole Nad jedným listom biskupa Vojtaššáka. - kk 428

deň. Až keď už bolo oznámené Ludinovi, začali prichádzať Burzio,434 Buzalka. Sivák mal na súde najväčšie zásluhy zato, že vynášal z ministerskej rady. Mal za čo. Ale že by sa bil za Židov? Všetci majú zásluhy za záchranu, ale ak majú - všetci to mohli robiť len cezo mňa, veď vraj ja som rozhodoval. Viem o prípadoch: Keď už som dal zastaviť, odrazu prichádzajú inter­ vencie, dvaja - traja páni naraz za toho a toho. Bol som prekvapený. Veď nič neviem, že má byť vyvezený. Je všetko zastavené dotiaľ, kým sa nepre­ svedčíme. Neskoršie vyšlo: páni „ochrancovia" sami vymýšľali chýry, tajné úpravy, porady o novom vyvážaní, o ktorom nikto nesmie vedieť. Ale oni zakročili a Mach (alebo Tuka) odstúpili od plánu. Prípad Tiroler.435 (Sokol), Hamala, Turček436 a páni okolo Šrobára, ktorému Židia už prestávali „prehrá­ vať" na kartách. Tiso mal odísť na radu Vatikánu. To chcel Tuka prostred­ níctvom Sidora! Tiso bol v spore s Tukom v inej veci. Keby sa v tom nenávistnom napätí Tiso postavil za vyvážanie, Tuka bude proti. (Meniny a pani Tuková o de­ dinskej fare.437) List biskupa sa síce nenašiel, ale existuje doklad - list ÚŠB zo dňa 8. júna 1943 sekretariátu ministra vnútra, v ktorom ÚŠB odpovedá na list sekretariátu MV zo dňa 6. marca 1943, vec: „Pamätný spis židov - zistenie pisateľa - šetrenie". V liste ÚŠB sa uvádza, že hlavný rabín Armin Fried udal, že o pamätnom spise nemá vedomosť a že „mohol byť spísaný len členstvom odborovej organizácie pre neizraelitov na Slovensku so sídlom v Bratislave". Podľa ÚŠB „vy­ šetrovanie medzi židmi musí sa prevádzať veľmi opatrne a bude to vyžadovať dlhšieho času". V stopovaní po autorovi pamätného spisu sa bude pokračovať. - (Originál listu ÚŠB sa nachádza v spise Ján Vojtaššák, ĽS 1948.) Pozri: Kultúra č. 23/2003. Ďalší dôkaz existencie listu biskupa Vojtaššáka je v liste A. Mácha, z Valdíc 23. augusta 1962 Najvyššiemu súdu v Prahe prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. List A. Mácha je sťaž­ nosťou proti tomu, že sa na neho nevzťahuje amnestia z 9. mája 1962. V liste A. Mach poukazuje na rozsudok NS, s. 42: „... obžalovaný zastavil deportáciu židov do Poľska..." a uvádza: „Stalo sa tak hneď v ten deň, keď mi bol doručený list biskupa Jána Vojtaš­ šáka so správou o hroznom osude hroziacom Židom našim v Poľsku a v ktorom žiadal za každú cenu zastaviť transportovanie Židov do Poľska, zakročiť na záchranu už vyvezených Židov a pre záchranu židov ešte nevyvezených vykonať opatrenia, aby sa nedostali do rúk Nemcov." - kk Ján Vojtaššák (1877 - 1965) - biskup, národný buditeľ a trpiteľ. Za biskupa ho vymenovali v roku 1921 a Spišskú diecézu riadil takmer 30 rokov. V rokoch 1 9 4 0 - 1945 bol členom Štátnej rady. V roku 1945 bol uväznený. V roku 1950 ho uväznili znova, trýznili a postavili pred súd, ktorý ho v januári 1951 odsúdil na 24 rokov väzenia. V roku 1963 ho prepustili, ale bol naďalej pod policajným dohľadom a na Slovensko sa nesmel vrátiť. 4,4 Giuseppe Burzio (1901 - 1966) - biskup, diplomatický zástupca Sv. Stolice. V rokoch 1935 - 1938 bol radcom nunciatúry v Prahe, potom pôsobil ako chargé d'affaires v Litve a v rokoch 1 9 4 0 - 1945 ako internuncius v Bratislave. 435 Zle čitateľné. - kk 436 Teodor Turček (1898 - 1964) - veľkostatkár, poslanec pražského parlamentu i Slovenského snemu. Pracoval v ľudoveckom hnutí od roku 1920. Vo voľbách v roku 1935 ho zvolili za po­ slanca. V pražskom parlamente presadzoval otázku hospodárskeho zveľadenia Slovenska. Aj v rokoch 1939 - 1945 sa venoval prevažne hospodárskym záležitostiam. Odsúdený Národným súdom na tri roky väzenia. 437 Ide pravdepodobne o tento prípad: Podľa Machovho rozprávania, keď už bolo veľa rečí

Dnes vidím (videl som to už i v roku 1944), že Tuka staval neprijateľné požiadavky v predpoklade, že Tiso nemôže súhlasiť a že ho Nemci donútia, aby odstúpil. Tieto požiadavky často vyšli od Tuku, alebo Tuka si ich objed­ nal - ale: Tiso sa nepostavil proti nim. A to urobil správne. Čo však ešte viac účinkovalo: Pri každom rozhovore o týchto veciach som držal akoby s Tu­ kom, no vždy som zdôraznil, že pre štát a pre Nemecko, o ktoré sa opierame, je Tisová popularita nezaplatiteľnou hodnotou. Nikdy som tieto veci (okrem Harmónie) nepredniesol tak, aby sa mohlo zbadať, že ide o manévrovanie. Ale keď klamali Nemci, ani my sme nemuseli byť úprimní! Avšak v otázke vyvážania, keď už bola podpísaná dohoda, ja som chcel byť dôsledný. - Tak som rečnil najmä v prítomnosti Karmasina alebo Nitscha,438 aby sme v Berlíne mali v iných smeroch lepšie postavenie. (Vtedy som myslel i na odtrhnuté kraje.) Ale ináč vo vyvezení Židov som videl i vy­ riešenie maďarizácie atď. ***

Akú rolu zohral Tuka Tuka bol pokladaný za muža Vatikánu, ktorý chcel obnoviť v nejakej forme Monarchiu, zväz katolíckych štátov v Dunajskej kotline. Celá fúra „dokumentov" o tom, že Tuku jezuiti dostali do ľudovej strany (páter Hidvéghy). 439 Keď som Tukovi oponoval, odpovedal: Prečo nie? Ja som hrdý na svoj odznak dvojkríža, mám ho na prsiach (keď idem k svätému prijímaniu), môže byť vedľa mňa žid s Dávidovou hviezdou, mňa to neurazí a on má byť hrdý... Odvolával sa často na svoje spojenia, na svojho spovedníka, denne chodil na sväté prijímanie. Bolo Tukovým dielom, že po vyhlásení štátnej samostatnosti všetci katolícki členovia vlády išli do Ružomberka do jezuit­ ského kláštora na duchovné cvičenia, tam za zatvorenými dverami meditova­ li, pristúpili k sviatostiam a držali prísne silentium.440 Exercície viedol páter 441 Weiss-Nägel/Jurovský. Krátko nato sa stal provinciálom jezuitov.

o zlom osobnom vzťahu Tiso-Tuka, nahovorili prezidenta, aby šiel Tukovi na Vojtecha blahože­ lať. Prezident skutočne prišiel. V dobrej vôli chválil Tukovcov, ako majú pekne zariadený byt. Mach poznamenal, že V. Tuka má dobrý vkus a vedel si vybrať architekta, ktorý mu navrhol zariadenie. Na dobromyseľné slová prezidenta pani Božena Tuková vraj poznamenala: „No veď nie sme na fare u nejakého dekana". J. Tisa sa tieto slová dotkli, vzal si klobúk a odišiel. - kk 438 Mathias Nitsch - mešťanosta Kežmarku. Vedúca osobnosť nemeckej národnostnej menšiny na Slovensku. Člen Štátnej rady. Od r. 1943 vládny komisár. 439 Karol Hidvéghy (1872 - 1959) - jezuita, kazateľ, spisovateľ. Bol známy ako populárny ka­ zateľ a misionár. 440 Ticho, mlčanlivosť. — rr 441 Jozef Weiss-Nägel/Jurovský (1899 - 1976) - jezuita, kazateľ, pedagóg. Rektor kolégia noviciátu v Ružomberku. V rokoch 1942 - 1950 bol provinciálom jezuitského rádu na Slovensku.

Začiatok židovského „riešenia": Viď v Slováku a v Slovenskej pravde rozhovor s provinciálom jezuitov.442 Vojtaššák, Škrábik:443 Ide o kliatbu za najväčší zločin, za zavraždenie Boha, Ježiša Krista Židmi. Spočíva na nich kliatba. Ja som nikdy neprijal takéto názory za svoje, hoci som v nich rástol od detstva. Mňa trápili židov­ ské krčmy, obchody, že maďarizovali, tretina národa do cudziny, atď. V roku 1938 sa exponovali za pripojenie Košíc, Nitry, Bratislavy do Maďarska a ce­ lých dvadsať rokov najbohatší Židia financovali revizionistov. Išlo o vysídlenie! A nie o vyvraždenie! Tie dva smery. Áno, jeden bol za česko-slovenský vzor hospodársky i so­ ciálny. Rozhodovať chceli účastinári bánk atď. Druhý bol za sociálne radikál­ ne zmeny - aj pomocou Nemcov. Ale prvý smer si čoraz s väčším úspechom získaval Nemcov pre zachraňovanie záujmov hŕstky, čo ovládala priemysel, peňažníctvo atď. * ** Hitler stál za Tisom. Keď boli spory, vždy sa postavil na jeho stranu. A Ti­ so Hitlerovi dôveroval. „Verím!"... 14. marca 1939 (Tiso Sokolovi). 444 Tuka si získaval priazeň Nemcov, robil veci až vlasy dupkom vstávali. Ale i Tiso i Tuka sa nakoniec dohodli. Mach bol medzi dvoma kameňmi. Salzburg zavinila „hlúpa bavlna". Rímsky vyslanec Zvrškovec, londýneri... Využil ho Tuka nepekne, ale bez môjho vedomia. Moje informácie proti plánu. Ešte i Karmasin bol za záchranu Tisovej veci. Spory boli iného koreňa. (Luteránske veci, konfesionálne školy, forsírovanie starých čechoslovákov alebo nových „účastinárov". Mach chcel voľby a dve-tri strany. (Turčiansky Svätý Martin - Skultétyho oslavy - Ursíny etc.) Ďurčanský pôvodne proti konzervatívnym. Až otázka veľkostatku v Nevericiach 445 a tie „bavlnové" veci. No bol vždy za nemeckú líniu a protimaďarsky až šovinistický. Nemci využívali jedných proti druhým a všetkých pre seba, ako to býva vždy! Tiso pred súdom: Nechcel štátnu samostatnosť, len vinou Hitlera, z donú­ tenia! (A čo je pravda?) I za štátu aj Ludinovi dávali informácie, že Slováci

442

Tento rozhovor s provinciálom Mikušom je uverejnený aj v publikácii Holokaust na Sloven­ sku. Bratislava : Židovská náboženská obec, 2001. - kk 443 Andrej Škrábik (1882 - 1950) - kňaz, publicista. Od roku 1941 pomocný biskup s právom nástupníctva v Banskej Bystrici. Po smrti biskupa Mariána Blahu banskobystrický biskup (1943 - 1950). 444 Ide zrejme o uvádzanú Sokolovu otázku J. Tisovi po jeho návrate z Berlína 14. marca 1939, či sa pozrel Hitlerovi „do očú". K tejto téme sa A. Mach vyjadril aj v ďalšej časti memoárov. - kk 445 V roku 1939 sa Dr. F. Ďurčanský stal vlastníkom veľkostatku „Pusta-chotár" pri Nevericiach (okres Zlaté Moravce).

vlastne nechceli a nechcú štát, že len „my Nemci" to držíme, a teda Slováci sa nemajú tu ozývať, rozhodovať a rozkazovať. Tiso verzus Tuka, staré antagonizmy. Keby bol Tuka, povedzme, proti luteránom, Tiso bude za nich. Keby Tiso bol proti Židom, Tuka ich bude brániť. 446 Napríklad vymenovanie Starinského, prípad Ištóka etc. Zatajenie, že sme všetci vedeli o Tukových cestách! Stále reči: „chystajú puč" a nakoniec „puč" urobili tí, čo stále vyrábali dôkazy pre udržovanie sporu Tiso-Tuka. Židovská vec nie je taká jednoduchá, ani Tuka taký diabol, ako ho maľu­ jú. I keď nechcem deglorifikovať anjelov, akými boli „ochrancovia", pravdu treba hľadať v iných a širších súvislostiach. Tuka bol ešte na Pankráci, keď Sidor začal s Birobidžanom.447 Z vieden­ ského rozhlasu každý večer hrmelo „So Sidorom proti Židom" (a nie s Tu­ kom alebo Machom) 448 - a nakoniec Sidor je ochranca.449

*** Pred súdom svojho svedomia Ak prechádzam na otázku židovskú, akoby som ani neprechádzal, všet­ ko je spojené. Všetky skutky a myšlienky jedného človeka a všetkých ľudí navzájom. Povedal som pred súdom svojho svedomia, ale i nahlas, neskor­ šie i pred Národným súdom, že som zodpovedný, no myslím si, že nielen ja - i keď ja v miere omnoho väčšej, než boli naši jednoduchí horlivci, ale zasa 446

Peter Starinský (1906 - 1946) - od marca do septembra 1941 prednosta Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB), neskôr prednosta 15. oddelenia Ministerstva vnútra (štátno-bezpečnostná agenda). Odsúdený Národným súdom na smrť a trest neskôr pozmenený na 30 rokov väzenia. 447 Birobidžan - územie východnej Sibíri (pri Chabarovsku), s rozlohou asi ako Slovensko, ktoré bolo výnosom Najvyššieho sovietu v rokoch 1928 a 1934 vyhlásené za Židovskú autonómnu oblasť (Jevrejskaja autonomnaja oblasť). Ľudoveckí politici (najmä K. Sidor) často vyzývali slovenských židov, najmä tých, čo boli aktívni v marxistických stranách, aby opustili Slovensko a odišli do Birobidžanu. 448 Pozri Holokaust na Slovensku, c. d. - obdobie autonómie: „Pozor žide, Sidor ide". - kk 44 ' V texte nasledujú kusé poznámky, ktoré sú poväčšine inde rozpracované. Niektoré, čitateľ­ nejšie, uvádzame: „Tiso: Budujeme svoj samostatný štát Tiso pred súdom, nie, nechceli sme. Donútil Hitler Žid. vec: láska k blížnemu Kliatbu? Do roku 1950 ináč Himmler proti mne Nageler vykázaný, ale po mne ho Tiso vyznamenal Franka kto vyznamenal? Hôfleho - atď., v Bystrici? Hofle i mňa nútil, odmietol som. Čo tí druhí? Nemci aj po povstaní zakročovali, ale odolávali naši úspešnejšie než Tuka? Spišiak - Budapešť - zákrok maďarskej vlády". - kk

boli vysoko nado mnou a dávno predo mnou, ktorých zodpovednosť (mieru ich zodpovednosti), môže posúdiť len milosrdný Pán Boh. „Birobidžan" (Si­ dor). Na samom začiatku som hovoril o veci s provinciálom jezuitov na Slo­ vensku, otcom Mikušom, hovoril som s biskupom Vojtaššákom, mal som spojenie s pátrom Hidvéghym, ešte predtým som hovoril (už od detstva) so svojimi otázkami: „Prečo je u nás každý krčmár Žid, my ideme okopávať, pretŕhať, otec kosí, matka naberá, my s bratom musíme hrabať, nosiť snopy v takej horúčave a páni si sedia v chládku, pred obchodom, pred svojou krč­ mou alebo v záhradke, aj Reisz, aj Frank, aj Schwarz, aj Jakub Griinov.450 Reisz Marci bol môj kamarát, i Hegedus Dula, hrali sme sa vždy, ale ani raz nevyšli so mnou na roľu. Ja som musel už od mala najprv husi, potom kravy, nakoniec kone pásť. No, tie kone, tie som už rád - ale nevidel som pánov ani raz pásť ani len kravy. Orať, kosiť? Také otázky sme si dávali až neskoršie. Môj ujec Mančik-báči mal každý tretí-štvrtý mesiac svojho čerta, vždy to zavinil Reisz na Vŕšku. (Lebo v Mederi boli dvaja /Reiszovia/. Jedného krč­ ma bola na Vŕšku, na dolnom konci hlavnej ulice dediny, na druhom konci bol kostol)451. Mančikove kone sa samy zastavili pred jeho krčmou, ale keď išla s ním i tetka, nič sa nestalo. Väčšinou i sám Mančik- báči sa odtrhol ešte zavčasu, ale raz za tri-štyri mesiace sa nevedel odtrhnúť zavčasu, zostal ako priviazaný v krčme i dva-tri dni. Môj otec a Ján Mach predný už striehli, nie­ kedy aj v noci, ale neustriehli vždy, dokonca i my deti sme číhali, aby sme zbadali, ako sa ujec potkýna domov. Celá ulica bola hore nohami, smiech, nadávky, rozhorčenie a cirkus - a tak prichádzal viac po štyroch než o dvoch nohách náš ujec. Ak ho nepoviazali, vystrájal až hrôza. Vyhodil si malú dcér­ ku z belčova, hodil ju do okna, syna ovalil akýmsi poriskom. Syn žil ešte mnoho rokov, ale ako polomŕtvola, bolo mu vykúpením, aj otcovi, keď zo­ mrel. Dcéra, krásne dievča, bola na celý život ťažko poznačená. Farár, notár, richtár - bol to môj strýc - márne prosili židovského krčmára, aby niektorým nešťastníkom nedal piť, keď to na nich príde. Dnes už viem, že vina nebola len v Židoch - Židov u nás už niet, no pije sa ďalej. ***

45(1

Židovské rodiny v Machovej rodnej obci Slovenský Meder. Tento t e x t - d o konca o d s e k u - j e ešte zvlášť na samostatnej strane, označenej „ B " , je to kópia z karisbloku. Na konci je poznámka: „Pokračovanie v zošite C". Aj táto poznámka nasvedčuje, že autor zostavil ucelené spomienky, ktorých čistopis sa stratil. - kk

451

Zadíval som sa na synagógu Prechádzam na židovskú otázku, ale akoby som ani neprechádzal, všetko je spojené, nič nemožno vytrhnúť. Myslieť na popravu nebolo také strašné, strašné je myslieť na osud Ži­ dov, na celú židovskú otázku, s ktorou je naša vec spojená až osudové, teraz už osudové, i keby nebolo viac u nás ani jedného Žida. Ale musím hovoriť v singulári, nie my, nie Tiso a Tuka, nie gardisti alebo ľudovci a už nijako nie národ. Nie; len ja. V tejto veci a v každej bolestnej, osudovej, zostávam sám so sebou. So svojou zodpovednosťou, so svojím svedomím, tu by som najradšej položil pero a utiekol, ak by sa dalo utiecť - ale kam? Keď som sa vrátil po tých 23 rokoch - bola už o tom reč - prvá cesta ma viedla na cinto­ rín. Hneď v ten istý deň do Dómu sv. Martina a zadíval som sa na synagógu a prišlo mi ťažko. Bol som sám a bol som rád, že som sám, nikto ma nepo­ znal, nevidel, ale myslel som si, že všetky oči vidia moju hanbu. Idú ju búrať, počúvam. Nemali by. Mala by tu zostať. I keby už ani jedného Žida nebolo, mala by tu zostať ako výkričník, ako svedomie. Ale i keď ju zbúrajú, zostane - a keď len v jednej duši, bude tu pre všetky, lebo všetko je spojené, všetko súvisí. Všetky skutky jedného človeka i všetky jeho myšlienky raz navždy až do skončenia vekov sú spojené s myšlienkami, so skutkami, s bolesťou a osudom všetkých živých i tých, čo už odišli. Hovoril som (a vo mne neprestáva hovoriť táto otázka z iného sveta), prečo práve s Hitlerom? Prečo sa musela dostať dobrá vec, dobré právo nášho národa na túto cestu ? Na jednu cestu, do spojenia so zlými silami? A dokázal som, usiloval som sa dokázať, čo dokazovať nebolo treba, že dobrú vec nija­ ká špina nemôže urobiť v jadre zlou. Jednako zostáva. ***

Ťažký deň procesu453 Táto práca by si zaslúžila titul: Vytrhnuté listy alebo vybrané dokumenty. Ide o prácu človeka veľmi vážneho, zanieteného, ktorý hľadá pravdu, ale bez svojej viny nepozná všetky súvislosti a v snahe poslúžiť veci, ktorú pokladá za dobrú, poslúžil mýtu, legendám. Nezabudnem nikdy na ťažký deň procesu, keď Tiso dokazoval, že mal pravdu v otázke vyvážania Židov, ktoré odôvodňoval vo svojej reči (Ho­ líč?) 454 tým, že ide o plnenie prikázania Božieho a jeho ducha: „Miluj blíž-

452

Separátna strana s poradovým číslom 203, pokračovanie chýba. Úvodná veta naznačuje, že strana bola súčasťou ucelených pamätí. - kk 453 Separátna strana s poradovým číslom 215, bez predchádzajúcej a nasledujúcej strany. - kk 454 Otáznik za slovom dal autor. - kk

neho svojho ako seba samého." Teologicky Tiso vedel argumentovať a mal pravdu, pokiaľ išlo o samotné prikázanie vo všeobecnosti filozofickej: Ak mám milovať blížneho, najprv musím seba a len tým je daná miera láske k blížnemu. Najprv ja, môj národ, až potom iný. Z toho akosi vyšlo, že mô­ žeme, sme v práve, ba je i povinnosťou, ak nám iný krivdí, alebo ak sa len tým dá zachrániť môj národ, keď „vyriešime" židovskú otázku, nuž musíme ju „vyriešiť". Ergo: Vysťahovanie Židov etc. Bolo mi hrozne. A predsa ja som bol „väčšie zlo" aj v tejto veci, ako som bol „väčšie zlo" i pri vyhlásení samostatnosti. Rozhodujúce slovo malo vždy predsedníctvo strany. Ak sa postaví proti, nepríde k vyvážaniu. Mohlo prísť k Protektorátu, Židov by nik nezachránil, ale my sme „nemuseli"...

V. SPOMIENKY KURZÍVOU Rozpomienky na ľudí a udalosti... Milan Hodža455 Andrej Hlinka umieral. Milan Hodža, ktorý vtedy v auguste 1938 stál na čele pražskej vlády, sa dal každú hodinu informovať o Hlinkovom sta­ ve. Lekári dávali Hlinkoví už len niekoľko dní. Bol som pri Hlinkoví spolu so Sidorom. Nás dvoch, najmladších členov užšieho predsedníctva ľudovej strany, si dal telegraficky zavolať k smrteľnej posteli. Bol som svedkom, ako sa Hlinka potešil, keď mu mešťanosta Ružomberka oznámil, že príde pred­ seda vlády Hodža, ktorý sa dal ohlásiť s tým, že už sadá na vlak. Ale Hodžu vrátili. V tom čase každá hodina prinášala stále nové a stále zlé prekvapenia a povinnosti. Dal sa ospravedlniť s tým, že príde na druhý deň. Hlinka sa ho už nedočkal, nastala agónia a krátko pred ňou sa ešte vypytoval na priebeh orolských a študentských slávností v Žiline. Pod oknami Hlinkovej fary boli zhromaždené masy ružomberských občanov. Prišli i košickí Orli, ktorí sa osobitným vlakom neskoro večer vracali zo žilinského stretnutia do Košíc. Pritiahli aj so svojou kapelou na námestie pred ružomberskou farou. Zahrali pieseň „Starý náš". Hlinka chcel, ale už nemohol k oknu. Lekári nedovolili prístup k umierajúcemu ani malej delegácii Orlov, ktorá ho chcela pozdra­ viť. Košická orolská kapela naposledy Hlinkoví zahrala slovenskú hymnu. Z vonku bolo počuť spev, ale stále menej ľudí spievalo, väčšina plakala. Hlin­ ka sa usiloval aspoň narovnať, ale nešlo to. Dvíhal pravicu na pozdrav, ale i tá mu padala. Keď hymna doznela, Hlinka sa odrazu rozhovoril: „A Milanovi povedzte, že som ho mal rád a..." To boli posledné slová Andreja Hlinku. Jeho agónia sa ešte niekoľkokrát prerušila a bolo vidieť, ako na minútku - na dve naberá vedomie. Už nemal silu hovoriť a možno ani nechcel. Šeptal modlitbu a krátko po polnoci zo­ mrel. Neposielal pozdrav svojim najbližším, kanonikovi Jozefovi Šrobáro455

Rukopis tejto kapitoly sa začína odsekom, ktorý autor vyčiarkol: „V našich novodobých deji­ nách najväčší politickí protivníci boli Andrej Hlinka a Milan Hodža. Hlinka stál dvadsať rokov na čele autonomistického hnutia ako vodca boja za uznanie slovenskej národnej samobytnosti a za uskutočnenie práv z toho vyplývajúcich. Hodža naproti tomu bol hlásateľom česko-sloven­ skej národnej jednoty". - kk

vi, 456 biskupovi Jánovi Vojtaššákovi, ale svojmu najväčšiemu politickému protivníkovi Hodžovi. Zachoval som si túto spomienku a neraz o nej hovoril priateľom, keď sme niekedy v obviňovaní a v ostrých slovách proti našim odporcom zachádzali priďaleko. v

Novomeský, Bagar, Štefan Dubček S Lacom Novomeským som sa stále bil. Bol to dôsledný nekompromis­ ný komunista, ktorý vedel, že som proti komunizmu telom i dušou. Nikdy ani len ioty457 nepopustil zo svojho, ale keď hrozilo jeho priateľom alebo jemu samému niečo nedobré, vedel, že sa môžeme priateľsky pozhovárať. Takto svojou intervenciou zachránil Širokého i Ďuriša, ktorí boli prevezení z Bratislavy do Brna a už nechýbalo veľa, aby sa nevrátili. Bolo to v nejakej súvislosti s Rašlovým prípadom. Novomeský chránil Bagara, ktorý bol vo Viedni v rukách ríšskych súdov s ťažkým a už dokázaným deliktom, kde dá­ vali sekeru aj za menšie veci a jeho prípad bol jeden z najťažších. Dostali sme ho do Bratislavy s odôvodnením, že ide o nášho štátneho občana i keď býval v Petržalke - vtedy na území Ríše. Po vypuknutí vojny s Ruskom Nemci žiadali od svojich spojencov ur­ čité preventívne opatrenia proti nebezpečnejším komunistom. V Maďarsku, Rumunsku, Bulharsku i u nás bolo nariadenie zaistiť niekoľko sto exponova­ ných funkcionárov komunistickej strany, legálnej či ilegálnej. Novomeský bol medzi prvými. Prišiel pre neho detektív, ale nebol doma. Keď sa vrátil, prišiel ku mne a zatykač bol odvolaný nielen na neho, ale i na všetkých, ktorí mali byť, ale ešte neboli zaistení. Následne tých, čo už boli v Ilave, prípad­ ne ešte len na polícii, prepúšťali na slobodu postupne za niekoľko málo dní alebo týždňov. Po rokoch sme boli Novomeský i ja pod jednou strechou v Ruzyni; jeden ako trestanec už dávno odpykávajúci si svoj trest a druhý vo vyšetrovacej väzbe. Mali sme sa čo oháňať, aby sme vysvetlili, že také odvolanie zatykača nemuselo byť základom vlastizradného sprisahania a ani zmluvou, ktorá by z Novomeského urobila agenta „fašistického ministra vnútra". V Prahe ne­ vedeli pochopiť, že komunista môže prísť na čiernu kávu k ministrovi vnútra bez toho, že zradil tretiu internacionálu alebo členov druhého ilegálneho ÚV KSS. Teraz (v roku 1968) sa dozvedám od Rašlu, že Novomeský má byť znova postavený na dôležité miesto vo svojej strane i vláde a možno bude predse­ dom Národnej rady. 456

Jozef Šrobár (1873 - 1946) - ľudovecký politik. Kanonik bratislavskej kapituly. Brat Vavra Šrobára. Blízky priateľ Andreja Hlinku. Ako kňaz sa venoval hlavne mimoškolskej výchove mládeže (Združenie katolíckej mládeže. Katolícky skauting). Poslanec Slovenského snemu v ro­ koch 1 9 3 9 - 1 9 4 4 . 457 Iota - najmenšie písmeno gréckej abecedy („i").

Spomínali sme i Štefana Dubčeka,458 otca Alexandra Dubčeka, ktorý mal významnú funkciu v ktoromsi podzemnom výbore, bol za Slovenskej repub­ liky zatvorený, ale prišla intervencia. - Má deti, ženu, chodí do kostola a tak ďalej. Intervenoval za neho tren­ 459 čiansky farár Msgr. Marsina, nejaká rodina z Uhrovca prišla prosiť na faru v Bánovciach, kde prezident republiky každú nedeľu vykonával svoje povo­ lanie farára. Nezostalo ako starého Dubčeka prepustiť na slobodu. Šéf bezpečnosti a jeho detektívi boli roztrpčení: - Celé mesiace sme pracovali, kým sme ich dostali. A Dubček bol nebez­ pečný, u neho sme našli archív ústredného výboru. Nedalo sa nič robiť. Intervenoval Marsina u mňa, rodina zase u Tisu. Dubček išiel na slobodu. Beňuškovi460 som zopakoval jeden z mojich už otre­ paných argumentov: - Títo ľudia nemôžu škodiť štátu. Ak Nemci prehrajú, i čo by sme všetkých komunistov a čechoslovákov pozatvárali, nič sa na veci nezmení. Ak by Nemci vyhrali alebo ak sa vojna skončí nejakou dohodou so západom, potom sa môžu všetci podzemní postaviť hoc' aj na hlavu, štát sa udrží bezpečne, teda... Ale ani nebolo treba argumentovať. U nás každý zaistený mal desať pat­ rónov a každý patrón našiel cestu alebo k prezidentovi republiky, k predse­ dovi snemu, vlády a to bola takmer vždy cesta domov.

458

Štefan Dubček (1892 - 1969) - komunistický funkcionár. Slovenský vysťahovalec v USA (1912 - 1921), nadšený budovateľ komunizmu („Interhelpo") v ZSSR (1925 - 1938). Po ná­ vrate na Slovensko sa zapojil do komunistickej, protištátnej činnosti. V máji 1942 kooptovaný za člena 3. ilegálneho ÚV KSS. Už 19. júla 1942 ho zatkla ÚŠB. V roku 1944 ho Krajský súd v Bratislave odsúdil na 28 mesiacov väzenia. Vo februári 1945 ho gestapo odvlieklo do Mauthhausenu. - fv V tejto súvislosti A. Mach spomínal ako prezident Tiso, keď prišiel z Bánoviec, si v pondelok predvolával príslušných činiteľov a konzultoval s nimi poznámky, ktoré si robil pri stretnutí s farníkmi a inými činiteľmi. Tak v jeden pondelok si predvolal Mácha a vraví, že pán dekan v Trenčíne Andrej Marsina mu povedal, že zavreli istého Dubčeka, ktorý je poriadny človek a má početnú rodinu. Prezident reagoval tak, že to bude nejaký prechmat a postará sa o jeho pre­ pustenie. Napriek Machovej argumentácii, že to je vážny prípad, našli u neho zakopaný v kozom hnoji archív ÚV KSS a že jeho vypátranie stálo veľa námahy. Dr. Tiso trval na Dubčekovom prepustení, keďže to už prisľúbil dekanovi Marsinovi. Neskôr Mach svoju amnestiu v roku 1968 pripisoval aj „vďačnosti" prvého tajomníka ÚV KSČ Alexandra Dubčeka za to, že jeho otec do­ stal veľmi mierny trest, nebol mučený a vo väzení sa s ním zaobchádzalo veľmi korektne. - kk 459

Andrej Marsina (1885 - 1985) - kňaz, národný buditeľ. Od r. 1935 farár v Trenčíne a ná­ sledne dekan predvážskeho dištriktu. Organizátor ľudoveckého hnutia v trenčianskom kraji, za­ kladateľ a vydavateľ týždenníka Trenčan. Člen Štátnej rady (1940 - 1945). R. 1948 odsúdený Ľudovým súdom na 4 roky väzenia. 460 Jozef Beňuška (1908 - 1945) - právnik, policajný úradník. V rokoch 1937 - 1941 pracovník Policajného riaditeľstva v Bratislave, 1941 - 1942 zástupca prednostu (vedúci protikomunis­ tického oddelenia), 1942 - 1944 prednosta ÚŠB, od decembra 1944 policajný riaditeľ v Žiline. Spolupracoval s nekomunistickým protištátnym odbojom. Začiatkom roku 1945 ho zatklo ges­ tapo. Zahynul v koncentračnom tábore Mauthausen.

Mišo Lechta z Ivanky Zima bola ešte zimou, ale marcovou. Rána tých dní boli štipľavé, no také, čo vyháňajú z domu, sedliaka na roľu, lesníka do hory. Slnko bolo skúpe a malo zuby, no už jarné, jeho lúče nehrýzli; keď sa chvíľami ukázalo, čo smelším chlapcom vyzúvalo čižmy. I noci boli čoraz kratšie. Ale noc pred 14. marcom 1939 nemala konca-kraja. Bolo už po polnoci, keď som si ľahol, jednako nie a nie dočkať sa rána. Vedľa mňa ležal Mišo Lechta opásaný granátmi. Spal nepokojne, stále sa obracal a jeho granáty zakaždým akosi divne zašramotili. Lechta sa vše prebudil, zahundral čosi a chrápal ďalej. V susednej izbe, v predizbe i na chodbách a na schodoch driemali chlapi, ktorých mi pridelil Viktor Pecho-Pečner461 z hlavného veliteľstva gardy. Inžinier Pecho-Pečner vedel, prečo mi poslal práve Michala Lechtu, sta­ rého vojaka, odvážneho muža s veľkým kruhom podobných mužov. Vedel, že Lechta pozná cesty i spôsoby, kde a ako sa dostať k zbraniam. Včera na­ poludnie prišiel rozkaz a večer boli ozbrojení všetci jeho kamaráti - vojaci z Ivanky, zo Zohora, Stupavy i z celého okolia Bratislavy. Michal Lechta - pojem. Jánošík našich dní. Bol mi kmotrom, zachránil mi život, prvý zaútočil proti nespravodlivým hraniciam hneď po viedenskom verdikte v novembri 1938 a v marci, krátko po vyhlásení samostatnosti, keď nás Maďari napadli na východe, Michal Lechta medzi prvými bol na fronte. Vzal do svojho malého dodávkového auta granátov, streliva, koľko sa len zmestilo, zorganizoval kolónu a na druhý deň už bol s ňou v Michalovciach. Po jeho boku bojoval Klanica, ktorý padol, Lechta sa vrátil a nechcel zložiť zbraň. Neuznal nijaký zákon, nijaký predpis. Niekoľko ráz som mu pohrozil súdom, neveril. Odchádzal som na návštevu do Nemecka, do salónneho vozňa vstúpi Lechta a hlási: „Mám tu jedenásť mužov, sme vašou strážou, ja som neveril Cechom, neverím ani Nemcom." Márne boli argumenty diplomatov, museli sme ho násilím poslať domov i s jeho Jánošíkmi. Bol verný a bezohľadný vo svojej vernosti, ktorá sa pomaly stávala i jeho i mojím osobným nešťastím a vyvrcholila v tragédii. Musel do väzenia.462 Vždy mi je trpko, keď mys­ lím na Michala Lechtu, záchrancu môjho života.463 Akí sme malí, akí slabí a bezmocní najmä vtedy, keď si myslíme, že sme pánmi života a smrti, keď sa nazdávame, že máme v rukách moc, vládu, gardu, políciu, žandárstvo! Nie. Práve v rozhodujúcich chvíľach nie „my vláda" máme v rukách moc, ale 461

Viktor Pecho-Pečner (1899 - 1978) - inžinier, verejný činiteľ. Činný v HSĽS (predseda brati­ slavskej odbočky HSĽS) a v Hlinkovej garde (župný veliteľ HG). Námestník mešťanostu Brati­ slavy. V roku 1945 odišiel do emigrácie. Američania ho vydali česko-slovenským orgánom, bol postavený pred Národný súd a odsúdený na 20 rokov väzenia. 462 Vyčiarknutá veta. - kk 463 Vyčiarknuté slová: „záchrancu môjho života". - kk

ona má v rukách nás, mňa i každého, kto chce vykonávať úrad „pána moci" dôsledne a so všetkou zodpovednosťou

*** Tvár dedinou požehnaná Dvere sa otvárajú s rachotom. Už som tu dlhé mesiace a ešte stále som si nenavykol. Navykneš si azda i na šibenicu, i na myšlienku, že o mesiac-dva jedného dňa budeš vedieť: zajtra o takomto čase pred východom slnka..., i na takú myšlienku navykneš. - Ja som si na to navykol, ale na bolenie zubov a na tieto dvere nie a nie. Ako keď hrom udrie - vtom bachar stojí vo dverách. Už ani nemyslím, akosi samé od seba mi idú slová: „Pätnásť tridsaťpäť hlásim všetko v poriad­ ku, žiadosť nemám, závady nijaké." Vari zasa prehliadka, už nebola hádam päť dní. Niekedy je denne, potom prejde i týždeň bez nej. To za dverníkom464 akoby v úkryte striehnu dvaja-traja esenbáci, odrazu vtrhnú do cely, jeden sliedi, či nevidieť niečo v kútoch, v záchode, za slamníkom, druhý ma súri, aby som sa rýchlo vyzliekol donaha, drep, predpažiť, prečeše mi vlasy hre­ beňom, akým som za detstva česával koňom hrivu, keď sme ich okrášľovali na jarmok alebo asentírku, na svadbu, rukovanie a tak. Zaplietli sme lyko i do hrivy i do chvosta a potom sme sa hrdili - naše sú krajšie. Šaty mi no­ hou vykopli na chodbu, pár surových poznámok, niekedy bez nich - a vyšli. Zväčša mi šaty s bielizňou vkopli o pár minút do cely, ale nezriedka som čakal aj pol hodiny nahý, až si zmysleli, že výchove učinili zadosť, alebo im už zavádzali. Teraz však nič také, nijaká prehliadka. Pri výbuchu dvier, tak som si po­ menoval otváranie dvier, ako vždy, strhol som sa. Možno i triasol, bol som slabý a pripravený stále na niečo nové, vždy na niečo horšie. Ale nič sa ne­ deje. Príslušník stojí vo dverách, pozerá sa, v očiach nijaké blesky, naopak, usmievajú sa mu, i celá tvár je neobyčajná, úplne ľudská. Dívam sa na neho ako vo sne, musel som vyzerať. - Kos, jo, kos. Slyšíte? Áno, bol to drozd, ja som ho počul už predtým a počúval som ho dob­ rú chvíľu. Vyhvizdoval piesne všetkých vtákov. Nikdy som ho nevidel, cez mliečne mriežkované sklo som ho vidieť nemohol, ale poznal som ho doko­ nale, ako poznáva človek so zažmúrenými očami, žil mi v predstavách krás­ ny, čierny, šelmovský a dobrého, štedrého srdca. V tejto chvíli som však zabudol na všetko, prešla tak azda i celá minúta, dozorca, už ho nechcem ani v myšlienkach menovať bacharom, má výzor dobrého, milého, ľudského dozorcu z Rakúsko-Uhorska alebo z prvej repub-

Dvierka na dverách. - kk

liky, dozorca sa usmieva, prikyvuje tak pre seba, potom sa usmeje i na mňa, napokon povie čosi nádherné, nečakané. - No jo, no dobre. Povedal to ticho, bez hnevu a jedu a zatvoril dvere. Zdalo sa mi, že sa stal zázrak i s dverami, nezatvorili sa s kanonádou, ale temer jemne, i keď buchli, lebo ináč to nešlo, ale akoby súčasne odprosovali, že musia tak búchať. Zá­ zrak trval ešte hodinu, azda i dlhšie, tak trochu celý deň bol zázračný. V cele sa rozjasnilo. Iný bol slamník, akosi inakšie vyzeral i záchod, všetko sa zme­ nilo. Vravím všetko, hoci v cele okrem slamníka, opretého o stenu a troch pokrovcov vyrovnaných akoby britvou na ňom, nebolo ničoho, nebolo stolca ani stoličky, v tom čase v Ruzyni sa nesedelo, no všetko, čo bolo i nebolo, všetko sa tu zmenilo. Steny, vzduch, zrkadlo vody v otvore toaletného mies­ ta, už sa mi bridí povedať záchod, všetko je tu ľudské, neuveriteľne ľudské. Tento bachar to bude asi sedliak, odkiaľsi z Moravy, alebo z Chodska. Alebo hádam baník z Ostravy a možno je z Prahy. Ale nieje z mesta; tvár má vetrom, slnkom, dedinou požehnanú. Iste má deti, aj žena jeho musí byť taká dobrá stvora ako on. Nech ich všetkých Pán Boh živí! Chcelo sa mi pomodliť. Cítil som sa úplne vymenený. Chodil som ďalej, ale nohy už tak neboleli. Po hodine už mal iný službu, vybadal som, že sa dlhšie pozeral dierkou a vycítil som, že nielen oko dierky je zo skla, čaro sa pomaly strácalo, ale ešte dlho do noci zohrieval, oslňoval úsmev človeka všetky kúty cely i duše. Zaspal som a zázrak trval i v noci, nebudili ma, aspoň sa tak pamätám, že noc po tomto zázračnom dni bola tichá, svätá, ľudská.

Moje svedectvo o Tukovi Bol som pri tom a zostal som nažive. Som presvedčený, že preto som zostal, že sú i horšie veci ako poprava a tie mi bolo prežiť, aby sa naplnil zákon. Sú horšie veci ako smrť, sto ráz hor­ šie. Žiť vo vedomí, že správna vec, za ktorú je hodno i žiť i umierať, dostala sa do spojenia s najhoršími silami a znášať následky, žiť v otázkach, čo sme vlastne mali robiť? Jeden spojenec - ukázalo sa - bol zlý, druhý možný ešte horší, iného nebolo a vohnať národ do samovraždy? Kedysi, za detstva i neskoršie, denne som opakoval slová: ...a svetlo več­ né nech im svieti465. Teraz si čítam zápisky napísané v takomto svetle. Pri každom lúčení, keď sme si podávali ruky, mohol som spokojne povedať „dovidenia". Nebolo pochybností, aj ja pôjdem za nimi. Rečnil o tom predseda česko-slovenskej vlády, vyslovil sa otvorene i predseda Národného súdu, ktorý nás mal súdiť, čo ma čaká, hoci súd sa ešte ani nezačal. A ako povedal, tak aj odchádzali jeden po druhom... 465

Z cirkevnej modlitby za zomrelých: „Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti"!

Predseda vlády Tuka. Ležal na pohyblivej posteli, ktorá bola ako popravčie kreslo, ležal tak pred súdom! Myslel som si, nepopravia ho, vyčkajú tých pár dní, veď už umieral. A popravili ho. Pred úsvitom toho rána som ho chcel ešte vidieť. Nemal tu nikoho. Nedovolili. Bol s ním kňaz. Vedel som to o pár minút po poprave: - Bol neočakávane bystrý. Ako bývajú umierajúci pred poslednou agó­ niou. Elegantným oblúkom odhodil cigaretu, sňal si okuliare, pozorne ich poutieral, položil do vrecka, poklonil sa úctivo ako sa vždy každému klaňal akousi staromódnou úctou, prežehnal sa. Tak mi hovoril svedok, ktorý hovoriť nemal, ale nedalo mu, aby mi za horúca nepovedal o svojich pocitoch. - Nemal som ho rád. Stále iba zlé som počúval o ňom po tieto dni. Videl som umierať nevinných, koľko žien a detí zahynulo! Tuku odsúdili právom, zaslúžil si, ale je tu niečo, s čím si neviem rady. Je možné, aby bol niekto až taký, ako o ňom píšu, až taký, že ho museli popraviť, ponáhľať sa s popravou, popraviť umierajúceho, aby im neumrel bez popravy? Hovoria, že slúžil Ma­ ďarom. Ako mohol byť potom predsedom slovenskej vlády? Už vtedy som si zaumienil napísať celú pravdu o Tukovi. 466 Ešte chorý, ale na prosbu Tisovú, Sidorovu i nás všetkých sa vybral do Nemecka zachra­ ňovať. Bol prvý, ktorému sa podarilo dostať až k Hitlerovi. Všade dokazoval, presvedčoval, že Slováci nechcú späť k Maďarom. Podnikal všetko možné, aby Slovensko nebolo roztrhané na tri kusy. Zdalo sa v tých dňoch, že Nemci práve tak ako Taliani sú rozhodnutí splniť maďarské požiadavky. Keď sa Tuka vrátil od Hitlera, referoval s radosťou, že už nehrozí obsadenie Slo­ venska Maďarmi. Až do začiatku roku 1939 nebolo jasné, ako sa rozhodnú Nemci vo veci Slovenska. Po Mníchove bol osud Česko-Slovenska spečatený. Nebyť ciest, zákro­ kov, akými boli aj Tukové, nebyť slovenských manifestácií proti maďarským plánom a za samostatnosť Slovenska, Nemci by dodržali zmluvy i sľuby dané Maďarom. Tuka nám referoval: Hitler bol presvedčený, že nielen Maďari chcú Slovensko, ale i Slováci sa chcú dostať do Maďarska. Tak boli Nemci informovaní, tak ich spracovala skvelá maďarská revizionistická propagan­ da. Hitlerovi boli dodávané údaje o Slovákoch až do mníchovských dní len v tom smere, pokiaľ ich potreboval ako argumenty proti Prahe, proti Benešovi, proti Cesko-Slovensku. Ale čo so Slovenskom po rozbití republiky? Na túto otázku mali dať od­ poveď Maďari. Nielen Česko-Slovensko, ale celá stredná Európa bola pone­ chaná na vôľu Nemecka. Ono dostalo plnú moc - (pekné slová západných 466

Alexander Mach vo svojich rukopisoch uvádza, že napíše prácu o Vojtechovi Tukovi. Ne­ vedno, či sa tento zámer podaril. V rukopisoch, ktoré odovzdalo ministerstvo vnútra, sa však ucelená práca o Tukovi nenachádza - iba fragmenty a zmienky pri iných témach. Najrozsiahlejší je magnetofónový záznam, ktorý Alexander Mach nahovoril krátko pred svojou smrťou. (Pozri časť memoárov - O profesorovi Tukovi.) - kk

mocností na adresu Prahy boli práve len peknými slovami) - organizovať, zabezpečiť krajiny strednej Európy proti nebezpečenstvu z východu. S tým cieľom malo byť posilnené i Maďarsko. Nemci sa až koncom roka 1938 za­ čali vážne zaoberať myšlienkou, že môže byť i lepšie riešenie než dať Slo­ vensko Maďarom. Tu nerozhodoval princíp vôlkisch, ale záujem Nemecka a pre ten bolo výhodnejšie, keď Slovensko bude samostatným štátom. Bola im vítaná, čoraz bližšia myšlienka, za ktorú v tých časoch oduševňovali sme a oduševňova­ li sa zhromaždenia od Bratislavy po Michalovce. Nebolo nedele a sviatku bez takýchto manifestácií. Rozhlas, film, noviny, celý úrad propagandy sme zapriahli do tejto práce. Myšlienka samostatnosti bola vítaná pre Nemcov, ale prišli sme s ňou, prirodzene, my Slováci, lebo pre nás bola otázkou ži­ vota. Nech v týchto dňoch plných napätia, neistoty, obáv, ale súčasne i nadše­ nia a boja, nech sa nájde niekoľko vážnejších slovenských ľudí, ktorí by sa osvedčili za Maďarsko, nevieme, či by sa našla sila, ktorá by nás vtedy za­ chránila. A bol to práve Tuka, ktorý sa najviac pričinil, aby Nemci boli infor­ movaní o nekompromisne protimaďarskom postoji Slovenska. Tuka hovoril ostro proti Prahe, vedel, že tým si získa Berlín, ale Prahe už škodiť nemohol. Prahe vtedy už nikto nemohol škodiť. Vec Prahy bola v Berlíne „erledigt". Ale Slovensko zachrániť pred obsadením Maďarmi ukázalo sa ešte mož­ ným a práve tu má Tuka najväčšiu zásluhu. Budú o tom dokumenty a chcem o tom napísať podrobne. Tak aj o Tukovom procese v roku 1929, keď som bol Tukov spoluobžalovaný. Zákulisie tohto procesu bude dôkazom pre kaž­ dého, kto chce poznať pravdu, celú pravdu o Tukovi. Nikto Maďarom a maďarským záujmom tak neuškodil v rokoch 1938 - 1939 ako Tuka.

*** Ešte jedna charakteristická udalosť, ktorá musí donútiť Tukových nepria­ teľov, aby sa aspoň zamysleli nad tým, či skutočne bol Tuka nepriateľom slovenského národa, či ho zrádzal raz Maďarom, a potom Nemcom (hoci v danej situácii i bez dôkazov jedno vylučuje druhé). Po vyhlásení samostatnosti Slovenska, len čo sa Tuka vrátil z internácie, začal sondovať pôdu, prípadne hľadal cesty, ako získať i garanciu Poľska, aby nemecká nebola príliš silná. Dúfam, že sa nájdu dôkazy o týchto Tuko­ vých snahách, no i keby sa nenašli teraz, po čase vyjdú na slnko Božie (ako dosiaľ všetko vyšlo, aj keď po dlhšom čase). Zaznačil som si tieto myšlienky v deň Tukovej popravy a teraz si ich zapisujem, aby som si takto dal do programu niektorej mojej práce: pravdu o Tukovi.

*** Počúvam otázky: - Ako to bolo so Sidorom a ako s Tukom? - Sidor chcel štát aj pred marcom. Chcel ho stále, stále samostatnosť Slovenska a potom, keď sa o nej rozhodovalo, nechcel ju, slovom chcel-nechcel? - Alebo Tuka! Je fúra dôkazov o ňom, že mal pracovať pre Maďarov. Keď už Maďari vyhrávali svoj dvadsaťročný boj, keď sa Č-SR rozpadávala a oni mali dostať Slovensko, Tuka podnikal proti nim všetko možné. Cestuje, oroduje, klania sa Hitlerovi a získava ho pre myšlienku slovenskej samostat­ nosti, presvedčuje ho, že Slováci nechcú k Maďarsku. Nakoniec sa Nemci skutočne postavia proti svojim starším plánom, proti svojim vlastným sľu­ bom, ktoré dal Hitler Horthymu „Viete vysvetliť túto záhadu? Boli ste Tukovi blízko, vari najbližšie, aj keď ste sa s ním občas bili! S kým ste sa vy nebili? Poznáte ho najlepšie, máte odpoveď?" - Mám, presnú a jasnú, ktorá hovorí za všetky knihy dokumentov. Tuko­ vú smrť, očakávanie popravy a celé Tukovo umieranie, teda posledné roky života, lebo umieral takmer tri roky. A umierajúci máva jasnú reč. Ja som počúval, rozumel jej a bol som neraz ohúrený. Ani Tisovi, ani mne neprišlo na um, urobiť nejaký krok proti Maďarom a Tuka využil každú príležitosť. Posledný raz 467 takto: Ležal v akomsi kresle, ktoré mohlo byť aj posteľou. Viac z ohľadu na chorého človeka, aby som ho ubezpečil, že ešte žije a má nejaké slovo, pri­ šiel som k nemu do budovy ministerstva zahraničia, v ktorej bol aj ministrov byt, referoval som mu, čo sa stalo v noci. - Prišiel ku mne vyslanec Ludin, aby som prijal vojenského atašé. Pri­ jal som. Oznamoval a v zmysle zmluvy žiadal uvoľniť tie a tie trate. Všetko smery do Maďarska. Ráno bolo celé Maďarsko obsadené Nemcami. Bola nedeľa. Tuka sa dvíha, chce do úradu. Prosí zavolať nemeckého vyslanca, potom maďarského. Ale tí sú už obaja zahlásení. Tuka mal byt na tom istom poscho­ dí ako úradovňu, nemusel po schodoch. O chvíľu prijal maďarského vyslanca v mojej prítomnosti. Vtedy to už ináč nešlo. - Pán vyslanec, je mi ľúto, chápem vaše nešťastie, ale teraz i vy, Ex­ celencia, i vaša vláda isto pochopíte, ako bolo nám, keď Maďarsko odtrhlo naše južné kraje. Nikdy sme sa ich nezriekli. Úctivo vám oznamujem, že vláda Slovenskej republiky teraz robí kroky, aby sme si tieto kraje teraz vzali späť. 467

Bolo to dňa 15. marca 1944, keď nemecká armáda začala operáciu Margarethe - vojenská okupácia Maďarska. Berlín zosadil Kállayovu vládu a dosadil vládu na čele s maďarským vy­ slancom v Berlíne Dome Sztójayom (1883 - 1946).

Maďarský vyslanec bol roztrpčený, že využívame hodinu ich nešťastia, keď sú v najväčšej tiesni. My sme si však mysleli, že práve len v tiesni našich protivníkov, keď sú pritlačení, len vtedy je silnejšie naše právo. O hodinu dával Tuka na vedomie nemeckému vyslancovi: - Južné kraje, ktoré nám boli vzaté viedenským verdiktom zo dňa 2. no­ vembra 1938 a ktorých sme sa nikdy nezriekli (Tuka toto zdôrazňoval pri každej oficiálnej príležitosti na adresu Berlína i Budapešti), vláda Slovenskej republiky mieni oslobodiť jednotkami svojej armády. Vyslanec Ludin vedel, že tu sa nič nedá robiť. Musel to oznámiť svojej vlá­ de, ale bolo jasné, že ríšska vláda asi nepripustí komplikácie. „Až po vojne!" Tuka argumentoval znamenite a bystro. - Vy máte dosť starostí beztak. Vaše vojsko odbremeníme. Južné Slovensko si na starosť vezme slovenská armáda... Tuka hovoril ako vo vytržení, už videl, s akým nadšením nastupujú slo­ venskí vojaci, ako masírujú po uliciach Košíc, Lučenca, Levíc, Nových Zám­ kov a Komárna. Môžeš do Medera bez pasu.468 To bolo v marci 1944. Niektorí „ilegálni" bojovníci boli až naľakaní: Ešte to! Tuka bude mať zásluhu. Jeden z nich ma ešte 1. mája 1944 presviedčal, že bude lepšie, keď všetko zostane tak, ako je, vina Maďarov bude tým väčšia... Nepovedal „a my budeme osloboditeľmi". Trochu som odbočil, ale chcel som aspoň naznačiť, aké boli veci zložité, aký zložitý problém je Tuka. Na svojom mieste budú o tom hovoriť fakty. Napokon každý jeden človek, tobôž ak sa dostane do takzvanej histórie ešte zaživa, je zložitý problém. I Sidor, Sokol, Ďurčanský i Matúš Černák. Pravda, ani ja som nebol až taký primitívne jednoduchý ani vo svojich vlast­ ných očiach. Keď sa teraz dívam na niektoré svoje „vrcholné", „historické" alebo ako už nazvať tie skutky, nerozumiem si dosť dobre a pýtam sa: „Bol som to ja, taký husár, taký kozák, taký prorok alebo taký hlupák." Lebo niektoré skutky boli skôr husárske kúsky. 8

'"' Túto udalosť opisuje A. Mach aj na inom mieste, kde uvádza: Keď bol (V. Tuka) už viac na posteli než vo svojom úrade, ani chodiť nemohol, v marci roku 1944 za obsadzovania Maďarska nemeckými jednotkami ma prekvapil návrhom, ktorý neprišiel na um ani Tisovi ani mne - a nik by nemohol tvrdiť, že sme nechceli získať tieto kraje späť. No jediný Tuka v klasickej forme oznámil maďarskému vyslancovi, že odtrhnuté kraje hodláme oslobodiť našim vojskom. - Pozvali sme už pána nemeckého vyslanca, aby sme jeho prostredníctvom predostreli ríšskej vláde, v zmysle starších našich vyhlásení a na základe nášho práva nám prináleží obsadiť odtrh­ nuté slovenské územie. Videl som smútok a roztrpčenie maďarského vyslanca. Odišiel. O chvíľu prišiel nemecký vysla­ nec a Tuka mu oznámil stanovisko vlády Slovenskej republiky takou formou, že nemecká vláda sa musela zaoberať našou nótou. I keď v danom čase z ohľadu na komplikovanosť chvíle nesú­ hlasila s Tukovou iniciatívou, jednako bol zaprotokolovaný nový dokument o práve slovenskom na odtrhnuté kraje. Tuka celý ožil, kým dúfal, že sa krok podarí, a veľmi ho zarmútilo, že sa tak nestalo. Už videl masírovať našich vojakov Košicami. V tom čase bolo trochu naivné predpokla­ dať, že Nemci by súhlasili s naším návrhom, no chcel som tu aspoň slovo predoslať z toho, čím by som chcel poslúžiť celej pravde o „neobľúbenom a nenávidenom" Tukovi.

Tu je Hlinka, tu je Juriga. Aké úžasné prekvapenia vedeli pripraviť sebe i národu! A predovšetkým tuje prezident Slovenskej republiky Dr. Jozef Tiso. Tiso a Hitler, Tiso a Sidor, Tiso a Tuka, Tiso a Sokol. Bude o tom reč a v tejto súvislosti tu nevystanem ani ja, i o sebe musím. Je nevkusom hovoriť o sebe, no ukáže sa, že ešte väčším by bolo mlčať o sebe.

*** A nezabudnuteľnou ostáva aj jeho smrť. Prežehnal sa a s miernym úsme­ vom zahľadel sa kdesi pohľadom krátkozrakého a predsa kdesi do ďaleká, až „za hranice nášho tušenia", ako by povedal Rilke. Až do tej chvíle všetci, čo boli pri poprave, dívali sa na neho s nenávisťou a pohŕdaním. Po čase jeden z asistujúcich mi s obdivom rozprával o Tukovej smrti. Tiso umieral s vedomím, že ho budú oslavovať, uctievať i napriek poprave, ba poprava ešte prispeje k jeho úcte a dobrému menu medzi jemu vernými. Ale Tuka vedel, že ho nenávidia mnohí aj z tých, ktorí vítali samostatnosť, boli oddaní svojmu štátu a mali začo ďakovať i Tukovi. V rozhodujúcich dňoch koncom roka 1938 a začiatkom roka 1939 Tuka medzi prvými a všetkými svojim silami využívajúc starých známostí i slávy svojho mnohoročného väzenia, svojich nevšedných vedomostí a schopností, pripravoval samostatnosť Slovenska, získaval pre ňu Nemcov i samého Hitlera, ktorý bol, ktorý bol dovtedy - ako hovoril - presvedčený Maďarmi, že Slováci chcú späť do Maďarska. Proti Maďarom nikto z nás, ani Tiso nepodnikal také ostré kroky ako Tuka. Bol u Goringa za Devín. Opätovne cestoval do Berlína, keď hrozilo, že Nemci sa zasa vracajú na stranu Maďarov v Slovenska. Republiku rozbíjať nemusel, tá už bola. I potom za Slovenskej republiky použil a využil každú príležitosť, aby na medzinárodnom fóre zdôraznil naše právo na odtrhnuté kraje (pri pri­ stupovaní k Paktu troch mocností). História Slovenskej republiky bola by sfalšovaná, ako je doteraz i v nejednom poctivo myslenom diele, keby sa nepovedala celá pravda o Tukovi. Treba ju vysloviť a chcem ju vysloviť rečou faktov bez glorifikácie alebo deglorifikácie jedných i druhých. Ešte i tak zostane na Tukovom mene mnoho nedobrého aj pre mňa, ktorý som mu bol i politicky i osobne vari najbližšie. Pre mŕtvych i živých vždy je lepšia pravda ako jej obchádzanie, tobôž skresľovanie. Je farizejstvo držať sa starého klasického De mortuis nil, nisi bene. Ináč ani starí sa ho nedržali i keď radi omáľali túto vetu. Je správne a spravodlivé o mŕtvych len pravdu (alebo radšej mlčať, ak vyšší zákon ne­ diktuje hovoriť). Ostatne, pravda je vždy dobrá. Dnes je Tuka pokladaný v očiach nielen protivníkov Slovenskej repub­ liky, ale i jej oddaných, v očiach Tukových súčasníkov i mladších, ak nie vo svetle netvora, tak vo svetle akejsi čiernej záhady. Čo bolo zlé, to urobil Tuka, vždy Tuka. I keď sme dobre vedeli, že Tuka nemal nič spoločného s vecou, alebo dokonca všetko vynaložil, aby ju prekazil. A zasa čo dobrého

222 ]

urobil Tuka, vždy sa pripisovalo inému, nikdy nie Tukovi. Londýneri vyrába­ li „zrady", intrigy jedného proti druhému a, pravda, nadržali tomu „menšie­ mu zlu", ku skutočným pridávali sa vykonštruované príčiny rozporov a bo­ lo z nich niekedy hotové peklo. Politikov pošpinených nepravdami ťažko umývať. Ale platí i druhá strana mince: umývať, prať v politike a v histórii, znamená špiniť pravdu. Odbočil som. Tu by sa zišlo poznamenať, že sa nebudem znásilňovať alebo ukladať si zdržanlivosť z ohľadu na pravidlá spisovateľského remesla. Vždy odbočím, ak mi niečo príde na um i keby dobrý štýl a poriadok vyžado­ val čakať, až príde príslušná kapitola. Mám príliš plný a ťažký batoh. Každé odbočenie mi uľaví. Ktovie, či by som ináč nezabudol na nejednu zaujímavú dôležitú vec - a roky sú už pokročilé.469

Alois Navrátil N. A. Vrátil z Brna,470 dostal sa do Ruzyne - ako si oni myslia - omylom. Kedysi za prvej republiky bol funkcionárom komunistickej mládeže na Mo­ rave. Za vojny ho nacisti zatvorili, sedel v Štajerskom Hradci. Po vojne sa utiahol. Odmietol prijať vysoké poverenia. Ale ako bývalý funkcionár strany mal slovo vo vedení. Raz ho použil u krajského tajomníka Šlinga v záujme architektov, ktorých zatvorili preto, lebo ich potrebovali pre uskutočnenie rozličných stavebných plánov. Celé Brno vedelo, o čo ide. Šling chcel mať lacné odborné sily. Navrátil poznal jedného z architektov, vedel o jeho nevi­ ne a žiadal Šlinga, aby ho dal prepustiť na slobodu. Šling odmietol. Navrátil napísal svojmu priateľovi Noskovi, ktorý bol vtedy ministrom vnútra, že to, čo Šling robí, je výbornou službou západným imperialistom, Šlingovo pokra­ čovanie vyzerá, akoby si ho objednali z Londýna. Navrátil už dávno zabudol na svoj list Noskovi.471 Jedného dňa ho pozva­ li. Chceli „dôkazy" proti Šlingovi. Vedeli, nemohli nevedieť, že v liste išlo o bežný obrat. Ale nešťastný Navrátil sa darmo vyhováral, že nevie o nija­ kých dôkazoch, veď napísal „akoby", tým ešte nepovedal, že Šling je v služ­ bách Londýna, že je agentom západných imperialistov. Všetko bolo márne. Navrátil sedí tu už pol roka a z toho presne tri mesiace musel „šlapať", pre­ konať tortúry temníc, hladovania a budenia. Keď ho dávali do temnice, mal radosť, lebo tam ho aspoň nebudili a nemusel chodiť. Tak sa stávalo, že naj469

Opis Tukovej smrti je aj v časti Niekoho musíme (v článku V očakávaní popravy). - kk Tohto spoluväzňa označuje autor ako N. A. Vrátil, asi z opatrnosti, lebo vtedy ešte mohol žiť. Len v článku Byť vďačnejší Bohu za smútky než za radosti ho uviedol pravým menom - Alois Navrátil. Pod týmto menom sa bude uvádzať v ďalšom texte. - kk 471 Václav Nosek (1892 - 1955) - český komunistický politik. V rokoch 1924 - 1938 bol tajom­ níkom Červených odborov. V roku 1939 emigroval do Anglicka, kde bol vodcom tamojších komunistov-utečencov z Č-SR. Bol podpredseda Štátnej rady v Londýne (1942 - 1945). Po vojne bol poslancom za KSČ, ministrom vnútra (1945 - 1953) a napokon ministrom pracovných síl ( 1 9 5 4 - 1955).

470

horšie tresty z normálnych čias, klasické temnice alebo korekcie, v Ruzyni bývali vítaným oddychom. Konečne ho prestali mučiť, dali ho do stavu „odbavených" a tak sme sa dostali do jednej cely. Sme tu spolu už druhý týždeň. Poznáme si svoje rodiny do tretieho kolena, celé svoje rodné dediny, zážitky študentské a učňovské a svoje plány, keď zasa prídu normálne časy. Človek je nezmar, okrem pár hodín, keď býval na dne aj po najhorších tortúrach znovu začal dúfať, veriť, že nejakým zázrakom proti všetkým výpočtom rozumu dostane sa z toho. Napriek všetkému, čo tu prežil a po čom ho sotva môžu pustiť medzi ľudí, veď čo by z toho bolo, keby porozprával, čo sa deje v Ruzyni, Navrátil veril, že sa vráti domov, ba že i život sa vráti do normálnych koľají. Prvé chvíle sme si nedôverovali, každý si myslel, že mu toho druhého nasadili. Vždy tak býva, až odrazu padne slovo alebo niečo sa mihne v oku a vieš naisto, že sa netreba obávať. Mne sa za celých 23 rokov nestalo, aby som „naletel" a zakaždým, keď som nenaletel, býval som na to hrdý asi ako býva povrazolezec, keď zasa prešiel a nespadol. Ani Navrátil ani ja sme du­ šičky nemali veľké, keď sme sa zamýšľali, čo s nami asi urobia. Po tom, čo sme i jeden i druhý tu prežili, sotva nás vrátia medzi ľudí. No povzbudzovali sme sa, že to nemusí byť práve Sibír, ak nás nechajú nažive. Život každého môjho spoluväzňa je hotovým románom, lepším, často aj otrasnej ším než životy hrdinov Dostojevského. Len mať jeho pero alebo pero nášho Mila Urbana. Neraz som si povedal, škoda, že tu nesedí, aký zisk by mal z neho národ, aký materiál je tu pre jeho skvelý talent. Často som si predstavoval, ako by písal Milo Urban, keby sa sem dostal, keby prekonal, čo my tu prekonávame, ak by, pravda, ešte prišli časy, ktoré písať dovolia, ako dovoľovali písať komunistom za nášho režimu, a to za voj­ ny. Ako napríklad mohol písať Laco Novomeský, Ján Rob Poničan, Chorvát i Horváth, Chrobák, Kostra, Pišút, Tatarka, Považan.472 A všetci ostatní! Ne­ jeden dnes už slávny, myslím komunisticky slávny, básnik alebo spisovateľ písal bez toho, že by si musel znásilňovať pero. Písal Smrek svoje verše proti bombardovaniu Varšavy, Amsterdamu alebo Belehradu, písal Lukáč svojho Molocha na pokračovanie, nič sa nestalo, hoci každý vedel, o koho a o čo ide. Prichádzali mi na myseľ rad radom naši literáti, kde sú, čo robia, keď ma tu teraz vypočúvali na nejedného z nich.

472

Všetci títo spisovatelia bol prominentní po roku 1945. Nevedeli nájsť jedno pozitívne slovo o Slovenskej republike. Pritom však všetci boli počas jej trvania veľmi produktívni a vydávali diela, ktoré v mnohých prípadoch predstavujú vrchol ich literárnej činnosti. Laco Novomeský (1904 - 1976), Ján Rob Poničan (1902 - 1978), Michal Chorváth (1910 - 1982), Ivan Horváth (1904 - 1960), Dobroslav Chrobák (1907 - 1951), Ján Kostra (1910 - 1975), Milan Pišút (1908 - 1984), Dominik Tatarka (1913 - 1989), Michal Považan (1913 - 1952).

„Fašista" Ján Smrek O Smrekoví, napríklad, jeden z ruských expertov ruzynského tímu cel­ kom vážne tvrdil, že bol fašista. A chcel to mať mnou podpísané. Darmo som dokazoval, že písal protinacisticky, bol orientácie demokratickej, protihitlerovskej. Či pije, či fajčí, či básne píše, vo všetkom je demokrat, ako zákon káže. - Povedzte, je Smrek komunista? - Nieje. - Tak je fašista. Taký bol meter berijovcov v Ruzyni. Podľa toho, vravím, aj Churchill je fašista! - A čo je? Pravdaže je fašista. Vec bola vybavená. Už len podpísať. Nepodpísal som, a tak som šliapal i za Smreka. Vypočúvali ma aj vo veci Ivana Horvátha. Musel som ho poznať, stýkať sa s ním, lebo vraj ja som zariadil, aby mohol byť advokátom. To isté tvrdili aj vo veci Husákovej. Mali „dokázané", že od ministra vnútra záviselo, či niekto mal alebo nemal advokátsku kanceláriu. Teda Husák i Horváth praco­ vali pre nás, lebo inak by nemali advokátske kancelárie. Bola potom patália z celej histórie, keď sa ukázalo deň pred pojednávaním už v Bratislave, že Husák kanceláriu nemal. Bolo treba preinačovať naučené úlohy.

Kauza Ivan Horváth Netušil som, že sa s Ivanom dostanem do cely v Ruzyni, hoci som mal z čoho predpokladať, že je tu. Sme v Ruzyni, v zakliatej a prekliatej väznici štátnej bezpečnosti. Rok 1951, posledný marcový deň. Chcel som si tento dátum dobre zapísať do pamäti, lebo ruzynské dni, ktoré sa začali 31. marcom a skončili sa 13. aprí­ lom, teda obráteným číslom, žiadalo sa mi zachovať pre celý zvyšok života. Takýmito „pomôckami" som si zachoval nejeden deň a okrem toho som si cvičil pamäť. Vo dverách postava neznámeho muža. Na očiach ručník, ním sú zakryté nielen oči, lež celá tvár. V rukách drží deky, na nich porcia chleba, v papiero­ vom obale zubná pasta, kefka a mydlo, celý majetok ruzynského väzňa. Neznámy muž vo dverách si nevie rady. Ruky má plné a ešte i nohavice si musí držať, aby mu nespadli - zrejme bol iných rozmerov v páse, keď ho sem doviezli. „Oblek" tu dávali primeraný, vrecové nohavice boli bez remeňa, gumový opasok bol zašitý do pása tak, aby nemohol poslúžiť, ak by sa väzeň chcel obesiť, i blúza, gate, košeľa, všetko bez gombíka, bez šnúrky, vreckov­ ka bola osminkou normálnej, pančuchy neboli dovolené, v cele nesmel byť nijaký výklenok, nijaká ostrejšia hrana, vodovodná rúrka bola hlboko v stene a z gumy, splachovacie zariadenie tureckého záchodu bolo na chodbe. Ne-

jedna komisia nejeden deň prešpekulovala, čo ešte odstrániť, aby sa väzeň nemal o čo zavadiť, do čoho hlavu vraziť, ak chcel vodu, zatlačil gumový kolík v múre. Kým ma „obrábali", nemal som v cele ani stola ani stoličky. Teraz, čo sme v cele dvaja „odbavení", máme stôl i stoličky a smieme sedieť. Ale teraz stojíme a dívame sa na tretieho. Ešte stále má oči zaviazané. Bachar je už rozzúrený. - Sundejte si to! Neznámy muž si nevie rady. Ak si uterák „sundá" pravou rukou, spadnú deky, ak ľavou, spadnú nohavice. Konečne sa rozhodne. Jednu ruku si uvoľ­ ní, zhodí ručník a - zháči sa. I on i ja sme zabudli, kde sme a čo sme. Vo dverách stojí môj starý dobrý známy Ivan Horváth. Celý ohúrený sa díva na mňa, ja na neho a pozdravujeme sa ako za stará v dobrej spoločnosti. Bachara už triafa šľak. Dívame sa na seba ako vo sne. Pokloníme sa jeden druhému, vzájomne si dávame tituly, bachari vo dverách sa zháčili, ale rýchlo sa spamätali. - Jaký velvyslanec, jaký ministr. Mlčte! - Nevite, kde ste, nebyl j ste poučen? Poučení sme boli. Nikto nesmel vedieť, kto som a čo som, totiž kto som bol a čím som bol, tu bolo len číslo pätnásťtridsaťpäť. No pozabudol som sa a prezradil som ako pokrstili Ivana a Ivan zasa pre­ zradil môj starý titul, načo som ja zasa poctil Ivana jeho najväčším titulom. Všetko sa odohralo v jedinej minúte a bachar nevedel, či revať, či mlčať, ale asi mu rýchlo zapálilo a rozhodol sa: lepšie nepočuť, než dať sa vypočú­ vať a mať vytriasačky. Vzal uterák, kefku, pastu a zapleštil dvere. Dvere sa zabuchli. A teraz stojíme proti sebe, ešte stále rozrušení, dob­ rú chvíľu bez slova. „Ivan Horváth" hovoria mi ústa tak ticho, tak smutno. A Ivan oslovuje ma akoby ma oslovil za štátu. Pomaly prichádzame k sebe. Aj Navrátil sa prihlasuje, predstavuje sa. Začínajú sa nekonečné otázky a odpovede. Nový človek, nový život, nový román v cele a zase si myslím, že Milo Urban by tu mal byť. - Išiel som so ženou z Bratislavy do Budapešti. Už sme sa blížili k hra­ ničnej čiare, tu predíde veľké elegantné vozidlo, postaví sa krížom cesty, za ním druhé, z ktorého vyskočilo asi päť mužov. „Pôjdete s nami!" Musel som do ich auta. Bolo mi strašne. Čosi sme už tušili. Ale že by aj mňa? Ani na um mi neprišlo. Bol som predsa ako veľvyslanec v Budapešti mimo domácej hry. A bol som si istý, že nič takého niet, čo by mohlo dať titul... Tak priviezli Horvátha do Prahy. Nevedel, že je v Ruzyni. V aute mu za­ viazali oči, keď sa dostávali na perifériu vedúcu do Ruzyne. Bolo to pred Vianocami 1950, začiatkom decembra, ak sa nemýlim, šiesteho. Také dátumy som si vždy priviazal v pamäti k nejakej rodinnej alebo politickej udalosti, k niečomu, čo mi zarezalo do živého a keď už nič nebolo, toľko som majstroval s pamäťou, až mi v nej zakotvil deň, ktorý som nechcel stratiť, ktorý stál za to, aby som si ho zachoval. Šiesteho decembra je

vlastne Mikuláša, narodeniny môjho najmladšieho syna. Teda na Mikuláša to bolo, čo sa Ivan dostal do Ruzyne. A do mojej cely prišiel 31. marca 1951. Keď sa 31 obrátilo na 13 v na­ sledujúcom mesiaci, vypukla revolúcia, hotová malá revolúcia medzi ruzynskými referentmi práve pre našu celu, pre Ivana Horvátha a pre mňa. Ale tie necelé tri týždne boli krásne. Pre Ivana bolo zo začiatku ešte pár trpkých dní. Musel chodiť. A v noci ho budili. Aj som si myslel, že čosi tu nie je v poriad­ ku, lebo noc čo noc ho volali na výsluch. Teda ešte nebol „odbavený". Až v Leopoldove sme si vysvetlili záhadu. Bola výmena referentov, to občas aj medzi nimi boli čistky, niektorých aj zatvorili. Tak sme sa dostali omylom do spoločnej cely dvaja, ktorí sme ani vedieť nemali o sebe, nieto sa ešte rozprávať. Požehnaný omyl. Ivan Horváth mal za sebou bohatý a rušný život. Pocho­ dil kus sveta už ako študent. A mal oči umelca a také mal i pero. Pamätám sa na jeho Vízum do Európy.473 To bola malá udalosť i pre neliterátov. Teraz i Vízum do Európy len-len že neposlúžilo ako dôkaz, že sa už dávno pripra­ voval, mal podozrivé spojenia, aké práve špión potrebuje. Chodil si pomaly po izbe a nás dvoch, čo sme už mohli sedieť, bolel kaž­ dý jeho krok. Chodil tretí mesiac. Chvíľkami si chcel oddýchnuť, oprieť sa o slamník, ktorý stál pri stene, ale bachar vdrúzil a celý rozzúrený vynadal Horváthovi: - Máte predpísaný chodit! Co si to dovoľujete? - Ale veď chodím, prosím úctivo. Na druhý deň už referent vedel, že sa Ivan previnil. Volal ho. Poučil, predpísal nový trest: častejšie budenie. Poradili sme mu, aby sa jednoducho zrútil. Zrútil sa, my sme zo záchodovej misy načreli vody do dlane, začali sme „omdletého" Ivana umývať tak, aby sme ho poriadne zašpinili, vlasy doriadili, kriesili ho a „celí zúfalí" sme začali búchať na dvere. Táto metóda sa osvedčila. Pribehli dvaja bachari a zavolali svojho veli­ teľa. Ten hlásil vec referentovi, prišiel sociálny, ba aj sám náčelník väznice a Ivan viac nechodil. Myslím si, že referenti aj tušili, čo za komédiu sme to urobili, ale už aj oni boli radi, keď sa našiel dôvod neplniť berijovské príkazy. Všetko, ešte i dobré srdce muselo sa stavať na klamstve, i dobré veci sa mohli podariť len vtedy, keď sa podložili lžou. Ale aby som nezabudol na taký malý medailónik z Ivanovho chodenia: Kráča, vlečie sa, krok za krokom, už len padnúť, blížila sa ôsma hodina ve­ černá, vtedy bývalo najťažšie. Aspoň pre mňa, siedma - ôsma hodina bývala krízová, o deviatej, ba aj o desiatej, keď sa chodenie končilo, už som bol ako stroj, nič som necítil, len úžasnú slabosť, takú tupú, ale nebolestnú a ani som o sebe dobre nevedel. Keď zaťukali a zavolali večierku, ako v polosne som zvalil slamník, rozhodil deky a padol som ani podťatý - len spať, spať. Ale

Horváthova kniha Vízum do Európy vyšla v roku 1930.

triasol som sa myšlienkou, že len čo zažmúrim oči, musím vyskočiť, podať hlásenie a tak bude po celú noc. Aj s Ivanom bolo tak a bolelo nás, hanbili sme sa, že my sa máme lepšie. Dívame sa na neho, zastaví sa, zamyslí a hovorí si, zrejme nevie, že i my počúvame jeho myšlienky: - A znovu by som si len ju vzal. Druhú... Spamätal sa, zahanbil, zapýril sa ako študent. Iba on sám by vedel napí­ sať, aká sila bola v tej myšlienke na ženu, ako ho držala, ako mu okrášľovala tieto mizerné dni. Starý Ivan Horváth. Spisovateľ, podpredseda Národnej rady, povereník, spolu s Janom Masarykom bol v OSN, na konci veľvyslanec Č-SR v Maďarsku. Predsavzal som si, že ak sa raz z tohto všetkého dostanem, zájdem za manželkou Ivana Horvátha, pobozkám jej ruku a pokúsim sa nejako, nevtie­ rajúc sa do intímnych vecí dvoch ľudí, taktne - ak sa to vôbec dá - naznačiť, priblížiť jej tú chvíľu, tú myšlienku, tých pár slov. Čo píšem tieto spomienky, ešte stále som sa neodhodlal navštíviť manželku Ivana Horvátha. Nedočkal sa rehabilitácie,474 nedočkal sa dnešných nádherných dní, nádherných i na­ priek tankom a transportérom. Ba azda práve im.475 Teraz sme už traja. Dívam sa na Ivana Horvátha. Upravuje sa, zachraňuje, čo tu z ľudskej dôstojnosti ešte zostalo. Ponúkame mu stoličku. Bachar čosi spozoroval a poučuje, že vy, číslo to a to, sedieť nesmiete, „ani mluvit". Vyvalili sme oči: Trvalo dobrú chvíľu, kým sa bachar presvedčil: - Mluvit múžete, ale sedét ne a budete šlapat. Ivan Horváth musel „šlapať". Ešte tu bol len štvrtý mesiac. Bolo nám smutno. Nám dvom, čo sme už mohli sedieť, nazdávam sa, v duši bolo ťažšie než Ivanovi. Bol vyčerpaný. Nohy sa mu podlamovali, v očiach chvíľami až bezradnosť. A bolesť, nie tupá, ale bolesť filozofa, umelca. Ivan Horváth bol človekom z rodu básnikov, i keď nepísal básne. Bola v ňom Sorbona i Drážďany, Praha i Bratislava a Budapešť. Žila v ňom múdrosť starého rodu. Čo tu tak chodí, vidím ho s Milom Urbanom a Marti­ nom Nováckym, profesorom, čo bývali v bratislavskej Metropolke pri štátnej nemocnici na najvyššom podlaží. Tam som ich navštevoval. Azda teraz by bola súca chvíľa v spomienke na Ivana Horvátha zame­ ditovať si o zázrakoch, ktoré sa v jedinej sekunde odohrávajú v lebkách troch ešte živých. V zlomku sekundy vidím Ivana Horvátha dnešného i toho, o ktorom som čítal ešte v Leopoldove, keď bol vo vysokých funkciách, sú­ časne v tom istom zlomku sekundy ho vidím v Senici, advokáta, skvele si474

Z väzenia ho prepustili v roku 1959. Zomrel v roku 1960. - jz Na tomto mieste rukopisu je takáto poznámka: „Pokračovať: poznámka o Manachovi a Kunošíkovi ako základ špionáže, Rákoši a jeho žena u Horváthovcov, s Jánom Masarykom v New Yorku, pokus o samovraždu. Fučíkovo „Kde včera je..." a Ivanov prípad - Erenburg sa bojí zakročiť za Ivana atď.". - kk

475

tuovaného, z bohatej rodiny uvedomelého národovca štúrovského štýlu. Pri ňom sa mi vynára zo závitov iný advokát, Hajdu,476 ešte väčší boháč, starý bol majiteľom kúpeľov. A zas iný advokát, veľkostatkár, ktorého syn sa stal komunistom. Vynárajú sa desiatky ďalších bohatých obchodníkov, z ktorých sú dnes komunisti, ale zrejme tu vari všetci sedia ako „buržoázni nacionalis­ ti", ako dedukujem z výsluchov. Clementis a Novomeský, Okáli i Siracký, Lôbl i Friš, Husák i Vašečka, Falťan, Kunoši, Hemelka, Púll - všetci, ktorí si skvele žili pod ochrannou rukou guvernéra Národnej banky Slovenskej 477 republiky, alebo i v arizovaných podnikoch. Mal by tu sedieť aj Fraňo Kráľ a Urx,478 ale mŕtvych nezatvárajú. O tých ma nevypočúvali, pre nich nebolo treba šliapať. Horváth si ešte pokojne sedel v Budapešti ako veľvyslanec, Clementis v New Yorku ako minister zahraničia, Novomeský, Husák, Okáli ako pove­ reníci a ja som od januára 1950 počúval o nich ako o zradcoch, zločincoch, agentoch. Celkom vážne sa ma pýtali, ako často chodieval za mnou do Leo­ poldova Novomeský. Keď som dokazoval, že ide o nezmysel, veď Novo­ meský nie je špendlík, aby ho nebolo vidieť, a predsa ho nikto u mňa na náv­ števe v Leopoldove nevidel, ovalili ma dôkazmi, zápisnicami svedkov, ktorí ho videli a vedeli, že išlo o obnovenie Slovenského štátu. Vraj presne deväť ráz bol za mnou a dával som mu rady, na koho sa obrátiť doma i v zahraničí, pokyny, ako odtrhnúť Slovensko. A referent sa čudoval: - Veď vám to nemôže škodiť, keď podpíšete. Čo ich bránite? A vlastne práve tým, že ich bránite, dokazujete, ako vám na nich záleží. Clementis mal mať so mnou spojenie za vojny. Husáka som dal prepustiť preto a preto... I Okáli bol prepustený. A čo Horváth?479 Ivan Horváth sa díva na svoje pantofle, nohy nedvíha, len ich tak poťahuje za sebou, Boh vie, kde mu blúdi myseľ, zohne sa, dvíha čosi, odhodí to a vlečie sa ďalej. Tu zahrmia dvere. Bachar. Za ním druhý. Nechápeme. Ani Ivan, ani my dvaja. Krik, vyhrážky. Po dlhom vypyto476

Vavro Hajdň (1913 - ?) - komunistický politik. Námestník ministra zahraničných vecí. Spo­ luobžalovaný v procese R. Slánský a spol. a odsúdený na doživotie. Rehabilitovaný v roku 1963. V r. 1968 mu bol udelený Rad republiky 477 Fraňo Kráľ (1903 - 1955) - učiteľ, spisovateľ. Jeho prvé práce (Jano, Čenkovej deti, 1932) majú literárnu hodnotu, ale neskoršie sa z neho stal socialisticko-realistický „inžinier ľudských duší", čo mu vyslúžilo vďačnosť komunistického režimu („oddaný syn strany") a titul národného umelca. 478 Eduard Urx (1903 - 1942) - novinár, komunistický funkcionár. Redaktor komunistických časopisov na Slovensku (Pravda chudoby, Spartakus, Dav). Pred trestným stíhaním ušiel v roku 1931 do ZSSR. Odtiaľ sa po dvoch rokoch vrátil a žil ilegálne v Č-SR. V r. 1938 zástupca šéfre­ daktora Rudého práva, v r. 1939 - 1941 člen 1. ilegálneho ÚV KSČ. Zomrel v koncentračnom tábore Mauthausen. 479 V rukopise je vyčiarknutá nasledujúca veta: „Musel som si dať pozor, aby som nepovedal, kedy a s kým som ho videl a že býval s Urbanom a Nováckym, všetkých pozatvárajú, ak ešte žijú". - kk

vaní, vysvetľovaní vyšlo najavo, že Ivan niečo zbadal na dlážke, zdvihol to, ale nevedel čo; konečne si spomenul, že to bol vlas. - Nemluvte! Kde je? Našťastie ho Ivan našiel. Dlhý vlas. Mali sme šťastie. Inak by nás vyšet­ 480 rovali a boli by z nás vynútili nejakú pílku. Prvé dni sme načali na stá otázok, osudov, obratov, z priateľov nepriate­ lia, z marxistov nacionalisti, z obetavých, oslavovaných hrdinov, z povstal­ cov zbabelci a zradcovia. A stále otázky - prečo? Ivan bol plný otázok, aké si dáva človek len sebe, pasuje sa s nimi a ne­ zbadá, že odrazu myslí nahlas, hľadá odpoveď, pomaly ju hľadáme spoločne, z konkrétnych prejdeme na všeobecné, na hľadanie zmyslu toho všetkého a monistovi odpovedá dualista, materialistovi odpovedá kresťanský realista, ale Ivan Horváth sa nepoddáva, argumentuje, operuje dôkazmi, stavia premi­ sy, dedukuje presne, ale zasa nevyšlo nič pevné, nič isté. V noci, obyčajne o pol noci, sme sa prebudili na ťuknutie. Číslo to a to. Za minútu už Ivan vychádzal a vrátil sa o dve o tri hodiny, niekedy už o hodinu a posledné dni ani pol hodiny netrvala škola.481 Keď som sa ráno opýtal, hneď po prvom nočnom výsluchu, čo bolo, Ivan mi odpovedal lakonicky: škola. Neskoršie sa rozhovoril, ako vyzerala jeho škola. Referent je slušný, hovoril, vždy sa ospravedlní, ale že inak to nejde, musí. - Teda začneme tam, že vás Manac'h 482 zavolal jedného večera, kam vás to zavolal? - Na Železnú studienku. Požiadal ma, aby som v jeho mene pozval tých, všetko literátov, medzi nimi aj Kunošiho.483 Alexandra Kunošiho a či Kunošíka, tak sa volá najnovšie. Odpovedal som, že Kunošíka nemôžem zavolať, lebo bol práve vymenovaný za vyslanca tuším do Buenos Aires. Vymenova­ nie ešte nebolo zverejnené a ja som prezradil, atď. O týždeň celú vec zmenili. Stačí takto: V styku s Manac'hom, ktorý bol príslušníkom francúzskeho konzulátu, agentom, prezrádzal som štátne tajom­ stvá, páchal som špionáž. Takto primitívne to mal povedať, tak sa učil Ivan Horváth a tak mal aj vypovedať, že bol špiónom, menoval ho Clementis, teda - jasná vec.

480

V rukopise je vyčiarknutá vsuvka „(pokus o sprisahanie a plán úteku)". - kk Osobitná príprava, kde sa odsúdenci museli naspamäť učiť odpovede na otázky, ktoré im sudcovia predložia. 482 Etienne Manac'h - francúzsky konzul v Bratislave. 483 Alexander Kunoši (1908 - 1962) - právnik, komunistický politik. V rokoch 1936 - 1938 úradník Česko-slovenského exportného úradu, v roku 1939 emigroval do Veľkej Británie. Za­ pojil sa do Benešovho čechoslovakistického odboja. V r. 1945 - 1947, 1948 - 1951 pracovník Ministerstva zahraničných vecí (1947 - 1948 veľvyslanec v Argentíne). V r. 1951 - 1954 väz­ nený, od r. 1957 na dôchodku. 481

Udivovalo ma, že Ivan sa pomaly vžíval do svojej úlohy s akousi odo­ vzdanosťou - povedal by som - do vôle Božej, keby nešlo o marxistu. Darmo som ho presviedčal, že túto nehoráznosť neprijme nijaký súd ako špionáž, veď na druhý deň vymenovanie - ako vravíš - bolo v novinách! - Áno, na druhý deň. Ale keď som ja povedal Manac'hovi, ešte nebolo v novinách, bolo to ešte štátne tajomstvo. Tak presvedčili, tak poučili ruzynskí odborníci vzdelaného právnika, mys­ liteľského spisovateľa Ivana Horvátha. Veril, úprimne veril, že sa previnil, že spáchal špionáž. Vedel som si predstaviť trýzeň, v ktorej žil, keď sa až takto obvinil. Už ho nebolo treba presviedčať, že spáchal trestný čin vlastizrady, referenti mali iba zo začiatku ťažkú prácu, teraz za nich pracovala proti Hor­ váthovi jeho vlastná samotrýzeň, akýsi moderný druh flagelantstva. Po ro­ koch som poznal viacerých, ktorí prežili Ruzyň a ktorí sa dodatočne skúmali, čo sa s nimi vlastne stalo, ako bolo možné, že uverili v zločiny, ktoré nikdy nespáchali, že obviňovali seba, žiadali trest a prijímali ho s uspokojením.

Aký zmysel má môj život, moja smrť? Bolo po súde Dr. G. Husák a spol. Z väznice Krajského súdu previezli ma na Račiansku cestu, kde má štátna bezpečnosť väznicu, vybudovanú pod­ ľa vzoru ruzynskej väznice. Zase sám. V cele je obrovský slamník, čerstvo napchatý, vyzerá ako veľký batoh slamy a zaberá polovicu cely. Okno ako v Ruzyni, malé, horná časť vetrania zostrojená tak, aby sa nedalo niečo vy­ hodiť alebo vhodiť, vzduch prichádza komplikovanou cestou cez úzky otvor, sklo je nepriesvitné a mriežkované. Kdesi na protiľahlej strane dvora mu­ sia byť nejaké ubikácie pre „príslušníkov", prípadne jedálne alebo zábavné miestnosti. Čo ma priviezli, stále tam vyspevujú monotónnu pieseň o frajer­ ke, ktorú vzal kamarát. Počuť dobre. Už je večer. „Vysielame správy." Zo­ strujem uši a skutočne prestali vyspevovať, zrejme i príslušníkov zaujímajú správy dnešného večera. Je 24. alebo 25. apríla 1954. Vari pred mesiacom oznámil mi referent, že pôjdeme všetci, obžalovaní i svedkovia, do Bratislavy. Zaviedli ma do skladu, kde bolo šiat ani v neja­ kom Neherovom484 obchode. Chceli ma obliecť čo najlepšie. Bolo mi trápne. Fantázia pracovala, komu asi patril oblek, ktorý tu skúšajú, či sa mi hodí? Neviem, či obeseného pred spopolnením vyzlečú. Taká dôležitá vec patrí k všeobecnému vzdelaniu - a neviem. Na druhý deň otvoria sa dvere, bachar je akýsi úctivejší, nerozkazuje, ale prosí: zaviažte si oči a vedie ma jemnejšie než inokedy, azda práve tento nezvyk zavinil, že som vrazil do akéhosi rohu

484

Nehera - moravský podnik na výrobu textilného tovaru, ktorý - podobne ako Baťa - mal sieť predajní po celom Slovensku.

a na čele zostalo znamenie, ktoré môjho referenta potom náramne rozčúlilo. - Práve teď! Ale nevynadal mi, i on bol slušný. Chvíľu som čakal v jeho kancelárii. Nesedel som v kúte, kde za lavicou zamurovanou do steny je „zariadenie", ktorým pripevnia vypočúvaného, ak by sa správal nedôstojné, sedel som pek­ ne na stoličke. Malé poučenie. Potom príde kapitán, ktorého meno ešte ani teraz neviem, nedozvedel som sa ho dodnes. Mal asi desať vlasov na hlave a venoval im mimoriadnu starostlivosť. Jeho úlohou bývalo „zakročiť", keď už človek strácal seba, keď už nič nechápal, keď neúčinkovali nijaké urážky, nadávky, ani psychické ani fyzické vynálezy. Ja som si ho pre seba nazval samaritánom, neskoršie som sa presvedčil, že som ho mal nazvať farizejom. Vzal ma a viedol na dvor. Len čo som vystúpil z budovy, priskočí niekto a rozhorčuje sa, „proč si mu zavázal oči", oslovuje ma „pane" a prosí, aby som si uterák zložil. Vidím pred sebou veľký prepychový autobus. Už v ňom sedí vari desať mužov a jedna žena, akosi cítim, že to nie sú príslušníci, ba­ charov poznám, i keď sú v civile, to je už taký zvláštny cit starého mukla. Ba­ charov je raz toľko ako nás. Ide s nami aj jedna ošetrovateľka, ktorú poznám, roznášala lieky alebo „lieky", teraz má na starosti väzenku. Všetci ju pozoru­ jeme. Je pekná, vkusne oblečená, len vlasy má nápadne naondulované. Pohne sa strážny voz pred nami, hovorím strážny, no nevidieť na ňom, že vezie strážnikov, za ním my a za nami zase strážne vozy, ale v našom autobuse je normálny obraz, priam exkluzívne výletný, akoby sme boli ne­ jakí aristokratickí turisti zo západu. Vezú nás krížom-krážom Prahou. Zrej­ me captatio benevolentiae. Zastavíme sa pred výkladom, v ktorom vystavujú hory masla, syrov a podobných vecí s veľkými číslami nad nimi, toľko a toľ­ ko tisíc korún usporí rodina za rok znížením cien, ktoré práve oznámili a te­ da ďakujeme strane, vláde, známe veci. Pred iným výkladom spomalíme, je v ňom televízor, hoci je už rok 1954, ale za mnou sediaci pán poznamenáva, tak bokom, stará vec. Akože stará, videli ste už? Pravdaže som videl. Kedy, kde? Nuž v Amerike, tam majú televízor v každej lepšej krčme. Zrejme pre­ pína, myslel som si, chce ich ohúriť. Celá cesta bola mimoriadne zaujímavá. Nič sa nedialo, ale vo vzduchu, medzi nami, v nás všetkých vládlo podivné napätie. Okná nám nezastreli. Dí­ vam sa. Ľudia, stromy, všetko jarné, živé, nádherne obyčajné! Veliteľ eskorty chce hudbu, šofér zapína, z rozhlasu sa ozvú velebné tóny anglickej hymny, pozrieme sa sprisahanecky na seba, skvelá vec, tak sa prezradiť. A to šofér štátnej bezpečnosti! Rýchle točí, no zdá sa mi, že bachari nezbadali, čo sa stalo, usmievam sa a vidím, i Nový sa usmieva. Za mnou veselá poznámka, vtipná, akoby Werich nahrával Voskovcovi 485 v Oslobodenom. Bude z Turca, vari luteránsky pastor, taký má hlas a takú i reč, čistú podľa Bankových 486 485

Jifí Voskovec (pôv. Wachsman, 1905 - 1981) a Jan Werich (1905 - 1980) - pôsobili v avant­ gardnom Oslobodenom divadle, ktoré sa v r. 1929 stalo scénou V+W, až do jesene 1938. Boli povestní svojimi satirickými komentármi dobových spoločenských pomerov.

Pravidiel. Ale vyšlo, pravda až neskoršie, keď sme sa dostali dvaja do jednej cely, že som sa mýlil. Nijaký pastor z Turca, ale Lobl. Komunistický národo­ hospodár Eugen Lôbl. Pred svojím zatknutím bol v Amerike, odtiaľ poznal televízory a hymna Britov mu pripomenula pobyt v Londýne. Bolo niečo po polnoci, keď sme prešli hranice, potme som hádal, tam sú Kúty, Leváre, teraz ideme cez Malacky. Zastavili nás svetlá. Strážny voz pred nami je obklopený postavami. Prišli nám z Bratislavy vraj hlásiť „všetko v poriadku". Ale nebolo všetko v poriadku. Do Bratislavy sme prišli po pol druhej v noci, keď by malo byť v meste mŕtvo. Na nešťastie pri Justičnom paláci motali sa tackavé postavy, pred vchodom do väznice tiež. Chvíľu sme stáli, potom sa otvorila brána, autobus sa však do nej nevmestil. Nastali debaty medzi ruzynskými a bratislavskými orgánmi bezpečnosti. Nad nami kde-tu sa otvára okno. Štátne tajomstvo bolo v nebezpečenstve. Nakoniec nám za­ viazali oči a po jednom nás vyberali z autobusu, viedli za ruky - pozor, teď schody, doprava, tri schody, doleva, rýchle, sundejte si to - a bol som v cele, zdá sa mi, že v tej istej, v ktorej som pol druha roka čakal na súd a potom na tie posledné veci, vedľa mňa sprava bol prezident Tiso, zľava minister Pružinský, oproti vyslanec Matúš Černák. Teda doma. Áno. Keď ma vzali na rok-dva do Ruzyne a vrátili potom do Leopoldova, do trestnice prosím, oddýchol som si a temer šťastný som zavzdychol „chva­ labohu - doma!" I teraz. Doma. V Bratislave. I keď je tu zrejme celá Ruzyň, dozorcovia, lekár (zdá sa mi, že sa volal Brunner), vyšetrovatelia, ešte i ošetrovateľka z Ruzyne, jednako sme doma, sme v Bratislave. Ale vedeli sme to len my, že sme v Bratislave. Okrem sudcov, žalobcu, a prirodzene, okrem pár ľudí okolo Bacílka, málokto vedel, že tu idú súdiť Husáka, Novomeského a ich spoločníkov. Boli sme úplne izolovaní v tom istom trakte, kde sme boli v rokoch 1945 - 1947 prezident a vláda Slovenskej republiky. Tak sa časy menia, tak tento svet beží. Aký materiál, aká téma pre drama­ tika alebo kurzívkara! V cele ma denne navštevoval môj ruzynský referent, neskoršie som po­ čul, že každého svedka i obvinených navštevovali príslušní referenti. Mali príkaz vytvárať dobré ovzdušie pre súd, aby sa všetko darilo. Stravu dávali ani v Carltone. Čím horšie mená a tituly mali padať v súdnej sieni, tým kraj­ šie nás oslovovali teraz. Už tri roky pripravovali súd, nuž mal by sa vydariť. Ale kdesi čosi sa zaseklo. Referent príde i s nejakým novým pánom. Vysvit­ lo, že to bol referent iného väzňa. 486

Henrich Bartek (1907 - 1986) - slovenský jazykovedec. V r.1932 - 1939 referent Matice slovenskej, redaktor časopisu Slovenská reč. Zakladateľ časopisu Slovenský jazyk. Spoluautor Pravidiel slovenského pravopisu (1940). V r. 1945 emigroval na Západ (Rakúsko, Taliansko, Nemecko). Aj v emigrácii sa venoval slovenskej jazykovede.

- Zle je, pán Mach. Musíme vás dať do cely po dvoch, niet miesta. Koho by ste tak chceli? Ohromná vec. Vybrať si spoločníka do cely! V posledných rokoch môjho väzenia sa stávalo, že mi vyhoveli, keď som prosil, aby mi nedávali do cely blázna alebo fajčiara, ale teraz som bol iba v desiatom roku a ani snívať som nemohol o takom šťastí. Dobrý spoluväzeň! Ťažko vypísať, čo znamená mať v cele dobrého spoločníka. Niekedy mi bolo, že by som volil raz toľko sedieť, „len nie s týmto nešťastníkom". Obaja sme si boli v takom prípade na ťarchu, väzenie bolo hotovou kalváriou, každé zakašľanie jedného, ba každý krok, každé slovo dráždilo, urážalo, ubíjalo druhého. Veď byť spolu dňom-nocou týždne a mesiace, v cele pracovať, jesť, spať, pozabúdať sa, chrápať, keď už i samo ťažšie vydýchnutie druhého prichodilo akoby to robil náročky, len aby do mňa pichal. Inokedy by sa povedalo, že dobiedza, že žartuje, teraz si vravím zase zapára, zase začína a v cele je peklo. No i keby bol spoločník z cukru, život v cele ho urobí neraz otravou. Čas­ to ľahšie mi bolo s chuligánom, surovcom alebo i s polobláznom než s člo­ vekom dokonalým. Dokonalí bývajú úžasne únavní, fádni a nepríjemní. Vari niet väčšej smoly, ako mať v cele človeka bez chyby. Totiž takého, čo sa nikdy nemýlil, čo všetko vie a pokladá za katastrofu sveta, že akurát on tu sedí, ktorý jediný by mohol správne poradiť americkému prezidentovi alebo anglickej vláde. Mne osobitne ťažko bolo s ľuďmi ináč úplne normálnymi, ale príliš usilovnými, ktorí vo dne v noci mysleli na akúsi svoju povinnosť, na svoje poslanie a využili každú minútu pripraviť sa na svoju veľkú úlohu. Vždy vzorne plnili normu a keď ju mali, učili sa niektorú ďalšiu reč alebo študovali Einsteina, štátne právo alebo dejiny filozofie, slovom, stávali sa čo­ raz dokonalejšími a mňa neprestávalo trápiť, že si žijem tak pokojne. Už som sa mohol naučiť desať rečí a nenaučil som sa poriadne ani dve. Radšej som sa oddával takým neužitočným slabostiam, ako sú rozkoše z Dostojevského, Shakespeara, Goetheho alebo zo Cervantesa. Utešoval som sa - veď čo iné mi zostávalo - že lepší je normálny somár ako učenec v blázinci. A kto ho tam vie, či je naozaj somárstvo zostať nor­ málnym a či je múdrosťou dostať sa do ústavu, kde sú samí Napoleonovia, králi alebo samí géniovia. A keď už mal človek za sebou pätnásť-dvadsať rokov, mal vyše práva i tomu primeraných skúseností pre poučenie i pre vý­ strahu.

Vedno s Eugenom Lôblom Trochu som sa zatúlal. Vráťme sa do bratislavskej cely. Teda pýtali sa ma, koho by som chcel za spoločníka. Prosil som toho pána, čo v autobuse sedel za mnou. Ktorého? Nuž toho a toho, vyzerá tak a tak, prichodí mi rečou akoby bol z Turca, bude to nejaký luteránsky pastor. Ten, čo hovoril, že videl televízory v Amerike. - Vždy ť to je Lôbl! Jaký pak pastor?

Za chvíľu som bol vedno s Eugenom Lôblom. Bol pre mňa hotovou stud­ ňou informácií z kruhov londýnskej emigrácie, z bratislavských i pražských, trochu i z ďalších marxistických, politických i hospodárskych i literárnych oblastí. Referenti, Loblov i môj, prichádzali denne, chceli nás „režírovať", prav­ da, nebolo nám ťažké povyberať z nich, čo sa len dalo. A tak sme sa dozve­ deli, že proces odložili pre Husákovu tvrdosť. Zaťal sa a nechce sa pohnúť z miesta. Pochvaľovali si rozumnosť Novomeského, páčil sa im Ivan Horváth i Holdoš a Okáli, ale Husák všetko kazil. Roztrpčovali sa, že im vzal desať rokov zo života. Už všetko bolo hotové. Ej, keby to bolo pred rokom alebo dvoma rokmi! Husák sa mýli! Dostane doživotie, Novomeský len desať ro­ kov. Všetko je hotové. Boli sme u Bacílka. Bol tam i predseda súdu i proku­ rátor, náš šéf i my a je rozhodnuté. Lôblovi a mne, ešte pred začatím súdu, presne podľa počtu rokov poveda­ li, kto koľko dostane. Vtedy sme nechceli veriť. Keď ma 24. alebo 25. apríla toho istého roku 1954 previezli do bezpeč­ nostného „giganta" (neviem, prečo sme tú budovu na Račianskej ceste v Bra­ tislave pomenovali gigantom), hneď v prvý večer som sa presvedčil, že pro­ roctvo referentov sa splnilo navlas. Po pesničke o frajerke, ktorú vzal kamarát, nastalo ticho a v tom počuť z rozhlasu, že v Bratislave bol po tie a tie dni súd s G. Husákom a spol., že Husáka odsúdili na doživotie, Novomeský dostal desať a ostatní presne toľko rokov, koľko im určili u Bacílka. Túto priam neuveriteľnú vec som rozpo­ vedal Husákovi, keď som s ním neskoršie sedel v Leopoldove a nemohol by som tvrdiť, že sa jej Husák čudoval. S Lôblom sa žilo znamenite. Myslel som si, kým som ho osobne nepo­ znal, že je jedným z najlepších národohospodárov - teda komunistických. No čo som s ním sedel pár týždňov v Bratislave, a najmä potom v Leopoldove, prichodil mi nie ako suchý hospodársky odborník, ale skôr ako odvážny re­ formátor viac filozofický než hospodársky. Chcel byť dôsledne marxistický, ale práve preto sa stále dostával do závozu. Bol šibeničné vtipný, ľudský a tolerantný. Ako spoločník, bol jeden z najlepších, s akými som za 23 rokov väzenia zdieľal celu. 487 *** Najviac mi bol Lôbl vítaný preto, lebo som dúfal, že mi odhalí záhady okolo popravy Clementisovej, Slánského, Gemindra, Reicina a ostatných 487

Bohužiaľ, o E. Loblovi sa nedá povedať, že by prechovával podobné priateľské city voči spoluväzňovi Machoví. Vo svojich pamätiach Svedectvo o procese s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánským. Bratislava 1968 a najmä v ich prepracovanej verzii, ktorá vyšla v zahraničí pod názvom My Mind on Trial. 1976; (v slovenskom preklade pod názvom Trýzeň svedomia. Toronto 1974) sa o Machoví vyjadruje veľmi nekorektne.

- bolo ich tuším jedenásť - komunistických pohlavárov. Kládol som otázky: prečo vlastne popravili Clementisa, prečo? A najmä: prečo sa popravil sám? Clementis i Slánský i ostatní? Ich posledné slová pred vynesením rozsudku, ktorými sa obvinili z naj­ horších pre komunistu zločinov, boli pre mňa už druhý rok neriešiteľným problémom. - Čítal si „dokumentárne dielo" vydané čs. ministerstvom spravodlivosti 488 Sprisahanecké centrum Slánský a spol.? Čítal si, čo povedal Slánský a Cle­ mentis a čo povedali o sebe ostatní právom posledného slova? Lôbl prikývol. Nielen čítal, nemusel čítať, on počul na vlastné uši, díval sa na Clementisa i na Slánskeho atď., keď sa vyhlasovali za zradcov, keď nad sebou vynášali najstrašnejšie rozsudky. Oznamovali súdu i národu s akýmsi nepochopiteľným flagelantstvom, ako sa dostali najprv na cestu úchylky, po­ tom zrady, ako páchali najhoršie zločiny, až také, že ani najväčší trest nemô­ že byť primeraný ich veľkosti. Co to bolo? Žiadať si dokonca opovrhnutie! Veď tak, čo to bolo za zúfalstvo!? - Stredovekí flagelanti aspoň verili, že sebatrýznenie im prinesie večnú odplatu, nekonečné šťastie, slávu nebeskú a preto sa vedeli bičovať radostne, teda nie z nejakej abnormality. Ale čo sa mal bičovať Clementis, Slánský a ostatní? Strana im predsa nesľubovala za to večnú slávu. - I keby boli Clementisa po takej sebaobžalobe, povedzme, oslobodili? Predstav si, mohol by žiť? Viem, čo sa dialo v Ruzyni. Myslím, že s komunistami predsa len ne­ robili také kúsky ako s národnými socialistami, katolíkmi alebo aké mohli robiť s „vojnovým zločincom a hlavným veliteľom gardy". Viem o drogách, o všetkom, no ani najsilnejšia droga, ani najhoršie mučenie nemôže ma pred­ sa donútiť, aby som sa popravil ešte pred fyzickou popravou. Hútal som, hútal a vyšla mi otázka, či si sami nevolili taký spôsob samo­ vraždy, aký bol jedine možný pre ľudí, ktorí sa dostali do krážov ruzynských odborníkov. Lôbl mal teóriu, že tam človek prestal byť človekom, že už nekonal ako človek, dostal sa do stavu, že ho nemuseli presviedčať, sám seba presviedčal: som zločinec. Túto teóriu som nechápal, ani dnes ju nechápem. Môže ju „po­ chopiť" iba človek svetonáhľadu Lôblovho, alebo Slánskeho a jeho druhov. Môže ju „pochopiť" a najmä prijať iba intelekt opantaný dialektikou, ktorá má formulky a tégliky pre všetky chémie i alchýmie, ktorá z bieleho vie ob­ ratom vykúzliť čierne, z hrdinu zradcu, ale nevie odpovedať na to podstatné, na to jediné, čo potrebuje vedieť človek idúci na popravisko! Veď si len predstavme Vlada Clementisa bez 20. zjazdu KSSZ, bez

488

Ide o propagačnú brožúru Poučenie s vedením protištátneho špionážneho a sprisahaneckého centra v čele s Rudolfom Slánským (Bratislava 1953), ktorého autorom je K. Bacílek.

Chruščova,489 ktorý je ináč človek čisto náhodný a nijako podstatne nezapadá do dejín ako nutnosť, ako nevyhnutnosť. Naisto - Clementis aj bez 20. zjazdu KSSZ by bol Clementisom. Presne takým, akým bol. Ani nie takým, ako ho opísal rozsudok, ba ako sa opísal on sám, ale ani takým, ako ho dnes opisujú. Lenže predstavme si Clementisa takého, akým skutočne bol - kráčajúceho na popravisko. Nemohol nemať otázku prečo, aký to má zmysel, aký zmysel má táto moja smrť, aký zmysel mal celý môj život? Len, prosím, prísne zostať pri otázke, neodbočiť! Ide o podstatnú a jedinú odpoveď! Mohol ju dostať? Ruzyň je, vlastne bola, ústavom i pre skúmanie, ktorý kameň je pravý, ktorý svetonáhľad vie odpovedať na všetky i na tú jedinú otázku. No nemusíme byť v Ruzyni. Stačí stáť nad hrobom najbližšieho človeka, ženy, milého, rodiča alebo dieťaťa - a zvlášť dieťaťa, ktoré trpelo po celý svoj nevinný život. Prečo? Kde je tu nejaký zmysel, cieľ, príčina? Pred Ruzyňou nevedel som si vysvetliť slávnu vetu: „Kto všetko stratí, všetko získa." Tam som ju pochopil. Byť na dne môže byť viac než byť na vrchole. Všetko závisí od fundamentu.

Pohľady z okna väzenskej cely Buržoázni

nacionalisti

Z okna cely, keď sa postavím na posteľ, vidieť na dvor. Občas ma niečo ťahá do okna. Býva tak, že z ničoho nič vystúpim na posteľ, chytím sa mreže a dívam sa a dívam. Ale teraz mám i príčinu, počujem kroky, pozriem sa a vidím obraz „za všecky peníze", ako hovorí náš chodbár. V cele leopoldovskej „Novej samoväzby" sme dvaja. Obrátim sa na Tida Gašpara, ale ešte raz si overujem, či sa nemýlim. Nie, je to Novomeský, s ktorým chodí Ivan Horváth? Za nimi je Daňo Okáli a Husák. Piateho nepoznám. - Tido, vidím Laca Novomeského! Tido tomu nechce veriť. Hoci sme vedeli, že Novomeský a jeho štyria spoločníci boli odsúdení, neverili sme, že ich dajú do Leopoldova medzi nás. Je rok 1954, leto. Sme zasa izolovaní, už niekoľko týždňov a nevieme, či tu budeme rok 489

Nikita Sergejevič Chruščov (1894 - 1971) - sovietsky politik a štátnik. Predstaviteľ stalinizmu. V roku 1943 - 1947 predseda ukrajinskej vlády. Zodpovedný za zločiny páchané na ukrajinskom národe v čase vojny a v povojnovom období. V rokoch 1953 - 1964 prvý tajomník ÚV KSSZ (1958 - 1964 predseda rady ministrov). Na 20. zjazde KSSZ (1956) „odhalil" zločiny stalinizmu. Týmto sa začal proces postupnej „liberalizácie" totalitného systému v ZSSR a v je­ ho satelitných štátoch. V roku 1964 zbavený všetkých funkcií, žil v ústraní mimo Moskvy.

alebo dva alebo či len pár mesiacov. Izolácia v novej samoväzbe bola neprí­ jemná vec. Ubytovanie by ušlo, dokonca bolo neraz výhodou, keď bol človek sám alebo keď sme boli dvaja a to ešte s takým skvelým spoločníkom. Ale podliehali sme takzvanému sprísnenému režimu, čo sa týkalo hlavne prechá­ dzok, pošty, návštev, stravy, práce. Všetko sme mali v zhoršených podmien­ kach, hoci už aj normálne leopoldovské podmienky boli v tých časoch dosť mizerné. V spoločných ubikáciách bývalo voľnejšie. Bolo viac čítania, novín a najmä pohybu. Nikdy sme nevedeli a často ani dodatočne nám nepovedali, prečo nás izolovali. Niekedy sme si sami našli vysvetlenie. Najčastejšie to bývalo po nejakom prejave amerického prezidenta, napríklad keď hovoril o „oslobodení východných európskych satelitov" alebo keď boli nepokoje vo východnom Nemecku, v Poľsku, prípadne v Maďarsku. Americký prezident nedodržal ani jeden sľub, ani jeden program, ale my sme platili za každú reč o „sateli­ toch". (Vysielali sem našich chlapcov, tých tu popravovali, zatvárali...) Boli, pravda, aj iné príčiny. Jeden čas tu izolovali vyše sto budúcich svedkov alebo budúcich obžalo­ vaných. To v čase, keď si celú leopoldovskú samoväzbu vyárendovala štátna bezpečnosť, ktorá slúžila ako výrobca špiónov a zradcov vlasti vo veľkom. Po roku 1954 sem dávali niektorých ťažkých previnilcov a disciplinár­ ne potrestaných. Český básnik Václav Renč mal v sebe plno básní, nevedel ich nenapísať a my sme mávali sviatok pri ich čítaní. Niekto bol neopatrný, bonzáci ho udali a Renč sedel vari rok v izolácii pod prísnym trestom. Jiŕí Hejda,490 známy český národohospodár, písal sonety, hlboké, intímne, tak pre seba. Prišli mu nato a dali ho do samoväzby. Profesor Fero Buzek býval v izolácii po celé roky. Vari preto, lebo sa na neho hnevali, že bol pre niektorých veliteľov stálym mementom. Keď ho tu svojho času „vyšetrovali", prinášali ho z výsluchov dobitého, krvácajúceho v plachte. Hodili ho do cely a nestarali sa, či žije. Ožil a znova ožil a teraz je pre nich až príliš živý ako Chestertonov hrdina. Nuž asi to bolo príčinou jeho izolácií.491

Dve ženy... Je už dobre po večeri a na dvore sa zasa čosi deje. Nové kroky, nezvyklé v nezvyklom čase. Tak neskoro a prechádzka? Pozriem sa oknom. - Ženy! Dve ženy! Drobčia, cupkajú si ani na korze. A celkom pekné. 490

Jiŕí Hejda (1895 - 1985) - národohospodár, novinár. Prívrženec národno-socialistickej strany. Spolupracoval s časopismi Pntomnost, Lidové noviny, České slovo. V r. 1935 - 1937 generálny tajomník, 1937 - 1939 generálny riaditeľ koncernu ČKD. Spolupracoval s českým odbojom. Spoluobžalovaný v procese Horáková a spol. a odsúdený na doživotie. V r. 1962 amnestovaný. 491 Alexander Mach hovoril vo filmovom týždenníku v roku 1968 o tomto prípade, ale nikoho nemenoval. - kk

Sú vo väzenských hábach, ale svedčia im. Jedna je postaršia, no ešte dosť ženská, trochu je krehká, bude jej štyridsať, ani nie, zdá sa mi veľmi smutná, nevidím ju dobre, ale marí sa mi, že ju poznám, hádam len z fotografie. Dru­ há je mladšia. Obe sú k svetu! Kto len môžu byť? Na druhý deň sa dozvedám klebety. Chodbári hovoria, vraj Švermo­ 492 493 va a Taussigová. Nechápem, že práve tieto dve ženy dali do jednej cely. 0 Švermovej mi rozprával London, Lôbl a Kobold, ktorý mal, ak sa nemý­ lim, jej dcéru za manželku. Všetci o nej hovorili s úctou a obdivom. O Taussigovej neviem, či dobre píšem jej meno, sa trúsili reči, že bola vo funkcii, ktorej prináležalo rozhodovať, či zatknúť alebo nezatknúť aj v takých veciach ako bola vec Švermovej. Teraz tu sedia spolu a diškurujú. Dnes museli mať ostrú dišputu. Volali osobitne im pridelenú príslušníčku, ktorá ich vodí do kúpelne a tak. Dnes ju zavolali, aby zakročila a urovnala nedorozumenie medzi nimi. Ženský krik bolo počuť až do našej cely. O pár dní ich odviezli. Ešte dlho sa o tom ho­ vorilo. Už som bol znovu v normálnom prostredí, driapali sme perie s gene­ rálmi, biskupmi, poslancami, s boľševikmi i národnými socialistami, lidákmi 1 esesákmi - a hovorili sme o dvoch ženách. Podarené by bolo, keby sme sa mýlili, keby to nebola Švermova, ani Taussigová. Ale tak či onak, spestrili nám dni a oživili celú novú samoväzbu.

S krajanom Andrášikom o dňoch bez radosti Dostal som sa do cely so železničiarom z Bratislavy. Bol mi rodákom od Nových Zámkov. Zatvorili ho preto, lebo nedokázal štyriadvadsať ho­ dín bdieť a zavinil katastrofu na Krížnej ulici v Bratislave: v rozdrúzganom nákladnom aute dvaja mŕtvi a poškodený rušeň. Poprosil som ho, aby mi rozprával, ako žil, o svojom dni, o svojej rodine, priateľoch, o svojom oby­ čajnom živote. A rozprával. - Nebolo by tak zle. I zarobí si človek, zaje si i vypije si. Pravda, treba ča­ kať na mäso. Keď som prišiel zo služby, pomáhal som vymeniť moju v šore, ale to by nebolo najhoršie. I plat som nemal zlý. Ale... Zamyslel sa, odmlčal a znova začal: - Viete, predtým, za prvej republiky, nebolo vždy a každému dobre, bola 4.2

Márie Švermova (rod. Švábova, 1902 - 1992) - česká komunistická politička. Členka KSČ od r. 1921. Manželka Jana Švermu.V r. 1929 - 1938 členka ÚV KSČ. Po r. 1939 v ZSSR. Od v r. 1945 vedúca funkcionárka KSČ. V r. 1949 - 1951 zástupkyňa generálneho tajomníka ÚV KSČ R. Slánskeho. V r . 1951 zatknutá, obvinená z protištátnej činnosti a špionáže a v januári 1954 odsúdená na doživotný trest. V r. 1956 prepustená z väzenia a v r. 1963 rehabilitovaná. Signatárka Charty 77. 4.3 Jarmila Taussigová-Potňčková (1914) - komunistická politička. Poslankyňa a členka ÚV KSČ. V roku 1948 vedúca kádrového oddelenia ÚV KSČ. V rokoch 1949 - 1950 bola členka obávanej Komisie straníckej kontroly. Zatknutá v roku 1952 a spoluobžalovaná v procese M. Švermova a spol. V r. 1960 amnestovaná. Signatárka Charty 77.

i nezamestnanosť, i platy neboli také vysoké, už za Slovenska bolo lepšie, zárobky boli dobré, len to, že prišla vojna a človek sa bál, čo bude, neistota, ako sa skončí vojna, čo bude po nej, i bombardovania som zažil, ale... Zase sa zasekol. Nakoniec predsa len našiel, čo dlho hľadal: - Vtedy si ľudia dôverovali a bola to radosť. Išiel som z výplaty, zastavil som sa s kamarátmi v krčme, vypili sme si, zaspievali, pohovorili si a nikto sa nebál. Ani len na myseľ neprišlo, že by som sa mal niečoho strachovať. A bola vojna. Mohol som nadávať, ale nikdy mi neprišlo, že by som mal tŕpnuť, čo teraz, či ma niekto neoznámi, či ma nezavrú. Jedni sme nadávali, druhí chválili, povadili sme sa, zapili sme to a bolo veselo. Kúpil som niečo žene, aby nefrflala, niečo deťom, aby aj oni mali radosť. Áno, bola radosť. - A teraz? - To práve to, teraz jej niet. Radosti niet. A nikdy neviete, kto vás udá. Po výplate sa zastavím v krčme, ale vždy sám, vypijem si, nepoviem slo­ va, lebo človek nikdy nevie. Vypijem si aj druhý aj tretí kalištek a ešte je mi horšie, hnevám sa na súdruha prednostu, že musím na akési prednášky 0 ateizme, hnevám sa na ženu, že musím ísť s ňou tajne do kostola. Chodie­ vali sme k saleziánom, teraz chodíme raz do františkánov, raz do Dómu, tam je mnoho kútov a tmavšie. Tam sa stratíme, človeka niekto uvidí a dieťa vám nevezmú do učenia. I ten prednosta nám káže o ateizme - Boha niet, a žena mi hovorí, pozri sa tam za tým stĺpom, stojí tam súdruh prednosta so svojou ženou a modlí sa. Zbadal ma, začervenal sa, ba až zbledol. Iste nebude spať, potvora, myslí si, že ho udám. Neudal som ho, ani on mňa neudal, boli sme si odvtedy akosi bližší. Chápete to? Už som sa ho tak nebál, ale celkom istý som si nebol ani ja a dám krk, že ani on. A tak sa hnevám ešte i v tej krčme. Predtým - ej, ako bolo predtým! Človek sa nebál a bolo veselo. Teraz ešte 1 pred svojím deckom si musím dávať pozor. Neuveriteľné veci mi povedal (a nevedel, aké odhalenie, aký objav to bol pre mňa) o svojom poslednom prvom máji. - Museli sme všetci. Jeden dostal štandardu, druhý zástavu, ostatní sme kráčali za nimi. Tí, čo najmenej robili, tí najviac vykrikovali heslá, my za nimi. Na námestí okolo Stalina boli prejavy - vidím, ako kamarát oprel svoj transparent o múr a pomaly sa tratil, i ja, ale ďaleko som nezašiel. V druhej ulici stáli esenbáci, milicionári a zväzáci a držali v rukách stránok. Všetci sme boli obtočení štrankom a ani sme o tom nevedeli. Keby som sa nebol pokúsil utiecť, podnes by som nevedel, ale ani tak som sa nevrátil, zašiel som k rodine, ktorá bývala z tejto strany stránku, teda bližšie k Stalinovi. Bolo nás tam plno, no báť som sa nebál tak veľmi, ale istý som si nikdy nebol. Nahnevá sa kmotor, nahnevá švagor, vykričí, zabudne v hneve, že i ja mám čo vykričať a všetko sa dozvie kádrovník. Tak bolo. Teraz začína byť inak.494 Autor tu prechádza z rozprávania spoluväzňa k vlastnej spomienke. - kk

[ 239

Ľudia si začínajú veriť. Sú ako po zlom sne. Mory, bosorky miznú. Nosárius, ktorý bol v päťdesiatych rokoch postrachom „Novej samoväzby", ne­ čaká na pozdrav, prvý kývne rukou a usmeje sa. Nie je v tom úsmeve ani vypočítavosť, ani strach. Je to prostý, čistý, ľudský úsmev človeka, ktorý je šťastný, že už nemusí trýzniť, že trýznenie nie je viac svätou povinnosťou triedne uvedomelého strážcu a tak ďalej. To všetko vlastne len ja kladiem do jeho mozgu, on si ani nepomyslí, že sa zmenil. Je iný, je dobrý, lebo všetko okolo je iné a všetci okolo sa zmenili. Leopoldov roku 1952 v Novej samoväzbe a Leopoldov roku 1968 v tej istej samo-väzbe - to sú dva svety... Medzi nimi celé oceány, celá večnosť.

O čom bola reč s Tidom Gašparom?495 My tu s Tidom Gašparom a ostatnými sedíme preto, lebo sa „čosi" deje vo svete, nevieme čo, ale náš chodbár vie a sprisahanecky žmurká: „Už to praskne!" Praská mu to pomaly desať rokov a bude mu praskať ďalšie desaťročie, no hlavná vec, že mu praskanie pomáha. A nám nie je zle. Tido Gašpar je samá iskra. Žije v ňom starý Martin i stará Bratislava, Mitrovského496 felibri i historky Frica Motošku.497 Sú tu s nami. V Tidových úsmevoch alebo smútkoch sú tu E. B. Lukáč, Smrek, Beniak, Žarnov, Hronský i Gacek i Urban.498 Chodíme po Vysokej, po Valonskej, po nábreží, až sa dostávame do Zlatej fantázie. Ožívajú šťavnaté historky pomotané Štefánkou, ožíva Mičura, Kállay, Šrobár, Országh, Dula, Jesenský,499 ožívajú utečenci z Kúnovho 500 Maďarska, herci a literáti z Prahy i Viedne, ba až z Moskvy. 4.5

Tido J. Gašpar bol autorom knihy O čom je reč? (Bratislava 1939), ktorá je zbierkou jeho politických komentárov (uverejnených v rozličných časopisoch) k udalostiam v rokoch 1938 - 1939. 4.6

Milan T. Mitrovský (1875 - 1943) - výtvarník a spisovateľ. V rokoch 1923 - 1928 vychádzali v slovenských časopisoch jeho Listy bratislavských felibristom, v ktorých - po vzore francúz­ skeho felibrizmu (hnutie za pozdvihnutie provensálskeho jazyka a kultúry) - sa usiluje pozdvih­ núť slovenskú povojnovú kultúrnu činnosť. Tido Gašpar vo svojich Pamätiach I. (Bratislava 1998) ho nazýva „duševný aristokrat" (s. 2 6 1 - 267). 4< " Frico (Fridolín) Motoška (1891 - 1956) - akademický sochár, rázovitá postava turčiansko-svätomartinskej bohémy. V roku 1945 odišiel do emigrácie a zomrel v Argentíne. 4,8 Literárne postavy rokov 1920 - 1945, s ktorými sa Mach i Gašpar spločensky stretávali a pria­ telili. Emil B. Lukáč (1900 - 1979), Ján Smrek (1898 - 1982), Valentín Beniak (1894 - 1973), Andrej Žarnov (1903 - 1982), Jozef C. Hronský (1896 - 1960), Mikuláš Gacek (1895 - 1971), Milo Urban (1904 - 1982). Niektorých z nich Tido J. Gašpar intímne predstavuje vo svojich memoároch {Zlatá fantázia. Bratislava 1969; Pamäti I. a II. Bratislava 1998). m Osobnosti slovenského politického a verejného života: Martin Mičura (1883 - 1946?) - práv­ nik, politik. V slovenskej politike bol činný od roku 1918. S Hlinkom bol spoluzakladateľom povojnovej Slovenskej ľudovej strany v roku 1918. V roku 1924 sa s A. Hlinkom rozišiel a bol predsedom Srámkovej Česko-slovenskej ľudovej strany, do ktorej sa hlásil aj Tido J. Gašpar. V rokoch 1918 - 1938 zastával mnohé vedúce úlohy v štátnej správe. Bol županom, ministrom

Navštívil ma tu sovietsky spisovateľ, tak sa predstavil, človek ešte mladý. Chcel vedieť čo-to o mne, ako sa teraz pozerám na svoju minulosť, na Tisu, na Tuku a čo Tido Gašpar? - Veď je tu! Dobre viete, opýtajte sa ho! Nechcel, povedali mu vraj, že je v nemocnici, netreba ho rušiť. Ale mňa sa jednako len vypytoval, či uznám, že bol taký a taký, či pil, či nie. Nuž, nevylial, hovorím, ale tak piť, ako som videl piť vašich, tak z našich ani jeden nedokázal. 501 502 Fadejev, Šolochov, hej, to sú majstri a nielen pera! Bolo po rozhovore. Náčelník, ktorý bol prítomný, trochu sa mračil, ale nakoniec - počul som - i jemu sa zapáčila historka, rozširoval ju a nepovedal mi ani krivého slova. a predsedom Hlavného súdu. V Slovenskej republike predsedom Najvyššieho súdu a podpredse­ dom Štátnej rady. Odmietal Šrobárov čechoslovakizmus. V lete 1945 ho z bratislavskej nemoc­ nice odvliekla sovietska NKVD. Zomrel v Sovietskom zväze za neznámych okolností. Jozef Kállay (1881 - 1939) - pravotár, bankár, agrárnický politik. Prívrženec čechoslovakizmu. V rokoch 1922 - 1927 minister pre správu Slovenska, 1927 - 1938 verejný notár v Bratislave. V rokoch 1937 - 1938 predseda krajinského výboru agrárnej strany; Vavro Šrobár (1867 - 1950) - lekár, politik, ideológ čechoslovakizmu. Obdivovateľ T. G. Masaryka, propagátor jeho ideí a neskôr uskutočňovateľ Masarykovej politiky na Slovensku. V ro­ koch 1918 - 1920 minister s plnou mocou pre správu Slovenska. V rokoch 1925 - 1929 predseda Klubu agrárnych poslancov. Od r. 1937 žil na dôchodku v Trenčianskych Tepliciach; Jozef Országh (1883 - 1949) - administrátor, politik. V rokoch 1928 - 1929 viceprezident, 1929 - 1938 krajinský prezident, v roku 1938 penzionovaný; Matúš Dula (1846 - 1926) - právnik, národniarsky politik. Pôvodne prívrženec slovenského autonomizmu. Od roku 1914 predseda SNS a Slovenskej národnej rady (1914 - 1919), 1918 - 1920 poslanec NZ, podpredseda a neskôr predseda Klubu slovenských poslancov. Svoju poli­ tickú činnosť skončil ako senátor za Cesko-slovenskú národnú demokraciu; Ján Jesenský (1874 - 1945) - pravotár, spisovateľ, politik. Prívrženec čechoslovakizmu. V pred­ mníchovskej Č-SR vykonával funkciu župana, vládneho radcu a v r. 1931 - 1938 viceprezidenta Slovenskej krajiny. V r. 1945 prvý slovenský národný umelec. 51X1 Bela Kun (pôv. Kohn, 1886 - 1938?) - boľševický revolucionár a ideológ. Pochádzal zo ži­ dovskej rodiny.Ako vojak rakúsko-uhorskej armády padol do ruského zajatia, kde vstúpil do Červenej armády. Po návrate do Maďarska založil Komunistickú stranu Maďarska a pričinil sa o vyhlásil Maďarskej republiky rád 21. 3. 1919, ako druhého štátu sovietskeho typu v Európe. Organizoval polovojenské teroristické skupiny Leninovi chlapci, zložené najmä z fanatických židov. Prostredníctvom týchto skupín nastolil v Maďarsku surový červený teror. Po potlačení boľševickej revolúcie utiekol do Rakúska, kde bol internovaný. Od r. 1921 pôsobil ako emisár Komunistickej Internacionály v Nemecku, Rakúsku a Česko-Slovensku. Zahynul za neznámych okolností počas stalinských čistiek. 501

Alexander A. Fadejev (1901 - 1956) - sovietsky spisovateľ. Za román Mladá garda (1945), neskôr niekoľkokrát prepracovaný, získal Štátnu cenu za literatúru. Predseda Zväzu spisovate­ ľov ZSSR, poslanec Najvyššieho sovietu a člen ÚV KSSZ. Reprezentant stalinizmu v sovietskej kultúre. Dvakrát vyznamenaný Leninovým radom. V období kritiky kultu J. V. Stalina spáchal samovraždu. 502 Michal A. Šolochov (1905 - 1984) - sovietsky spisovateľ. Námety pre tvorbu čerpal z kozác­ keho prostredia, z občianskej vojny a z druhej svetovej vojny (Osud človeka, 1957). Za štvor­ dielny román Tichý Don (1928 - 1940) mu bola v r. 1960 udelená Leninova cena. Za celoživotné dielo získal v r. 1965 Nobelovu cenu.

Dnes tu teda sedíme, lietame po svete, ponárame sa do svojich myšlienok. Pýtame sa jeden druhého, čo sme vlastne mali robiť, mali sme utiecť, hodiť flintu do žita? Veď zločinom by bolo, keby sme sa uhli, keď sme mali väčšinu za sebou a boli povinní konať podľa toho, ako sme videli vôľu tej väčšiny a ako sme sami cítili, že konať treba. Nech nevyhlásime samostatnosť, aj tak by nikto republiku nezachránil, ale Slovensko obsadia Maďari, niečo si vezmú Nemci, niečo Poliaci - a náš národ roztrhaný zase by hynul. Avšak hlavné, podstatné, rozhodujúce predsa bolo, že mali sme a máme a vždy mať budeme právo žiť ako národ, žiť životom prirodzeným, normál­ nym a pre každý národ normálne žiť znamená žiť vo vlastnom štáte. Môže byť štát vo zväzku s iným alebo inými štátmi, s českým, maďarským, poľ­ ským alebo rakúskym, ako je hospodársky, kultúrne, sociálne najvýhodnej­ šie, ako je po krvi a z citu najmilšie, ale vždy na základe svojho štátu, s ním a skrze neho. Rozrečnili sa u nás staré reči, Mikuláš, Žilina, Ružomberok, Prešov, všetky manifestácie za štát, všetky argumenty, všetky strachy, či nás Maďari nepredídu, či možno Nemcom veriť, či boli Rišňovce správne. A stá­ le vychodilo, že ináč sme nemohli. Boli chyby i veci zlé, tie sme nechceli a keď sa už stali, vzali sme za ne zodpovednosť, sme tu... Otvárajú sa dverce na dverách, vkladajú nám šálky, večera. Chvíľa mod­ litby a sadneme si, šálka na kolene, lyžica monotónne sa dvíha, načiera, ani neviem, čo vlastne jem. Dívam sa na starého priateľa. - Pamätáš sa, boli sme v Berlíne, Ribbentrop dával obed. Po obede pri čiernej káve prisadol si k tebe Hitlerov pobočník a vypytoval sa, čo my Slo­ váci, už ako slovanský národ, cítime. A vôbec, čo hovoria na pakt Berlín-Moskva u vás? Počúvame, že vo svete je ohúrenie z toho. Napokon, nie div. Hitler - Stalin. Vravia, že je to ako oheň a voda. Tido Gašpar sa vtedy v berlínskom Kaiserhofe zamyslel. Bolo vidieť, že chce odpovedať tak, aby ani neurážal, ale ani neslužbičkoval: - Viete, ono je pravda, že tu ide o spojenie ohňa a vody. Ale práve z ta­ kéhoto spojenia, keď sa dobre podkúri, je sila, para, čo ženie rušne, čo ženie svet dopredu, ťahá dejiny. - Slovom, ráčite chápať? Hitlerov pobočník, ako sme sa neskôr dozvedeli, povedal túto historku svojmu pánovi a ten chcel vedieť, kto je ten oheň a kto je tá voda. Čím je on a čím Stalin? Pobočník prišiel na večeru, ktorú nám dával Gôbbels 503 a obrátil sa na Tida Gašpara s Hitlerovou otázkou. Tido si potiahol z pohára i z cigarety, zahľadel sa na ohník, pomaly ho zaháša a opatrne, ako námorník na pevnej zemi (ináč vtedy rozhýbanej ani more za búrky), váži slová. 503

Josef Paul Gôbbels (1897 - 1945) - nemecký politik. Minister národnej osvety a propagandy (1933 - 1945). Jeden z najbližších spolupracovníkov A. Hitlera. Svoje nevšedné intelektuálne schopnosti vložil do služieb národnosocialistickej ideológie a politiky. Z propagandy vytvorili účinnú a obávanú zbraň proti skutočným, ako aj fiktívnym nepriateľom Ríše. Ku koncu vojny spáchal samovraždu, spolu s manželkou a šiestimi deťmi.

Kto je oheň a kto voda? To je, koniec-koncov, vedľajšie. Rozhodujúce je, kto vedie mašinu, kto je „mašinfírer". A jasná vec, predsa každý vie, kto je tu Fuhrer. Na druhý deň Gašparova odpoveď kolovala po celom Berlíne. 504 - Spomínaš si na Baldura von Schiracha? Boli sme s ním vo Viedni v Belvedere a potom sme vyšli na Kahlenberg. - Dobre, dobre. Belvedere, Kahlenberg, ale nejde mi z hlavy Novomeský. A Okáli, Horváth. Či vedia, že sme tu i my. Mali by sme im dať vedieť. Azda prostredníctvom chodbára. Nech vedia, že sme pod jednou strechou, že i my tu sedíme, i my „tu ležíme, ako zákony kázali nám".505

Román, ktorý som nenapísal Mám pred sebou staré poznámkové bloky, niekoľko vreckových ka­ lendárov, mám tu zápisky, ktoré sa mi podarilo prepašovať z väzenia ešte v rokoch, keď väzenia a trestnice boli len väzeniami a trestnicami, teda keď v nich bolo možné aj písať aj prepašovať napísané. Myslím na roky 1945 - 1949.1 v týchto rokoch boli väzenia kruté, ale vravím, boli to ešte väzenia. Pravda, už nie také ako za Rakúsko-Uhorska, za prvej Č-SR, alebo za Slo­ venskej republiky. Mám ešte v dobrej pamäti moje väzenia v dvadsiatych i tridsiatych ro­ koch. Mohol som tam napísať celé knihy, aj som napísal a temer denne som posielal články, kurzívky do novín. Prekladal som romány z nemčiny, i sám som sa pokúšal o nejaké. Napísal som napríklad novelu Polnočná eskorta. Bolo to čosi ako de­ tektívka o Bagnárovi, maďarskom lúpežníkovi zo Sedmohradska. Vylúpil veľkobytčiansku banku, kde zavraždil strážnika. Odsúdili ho na smrť a kým čakal na svoju popravu, rozprával mi také historky zo svojho života, že sa priam pýtali na papier, na javisko, či do filmu. Teraz by z nich mohol byť napínavý seriál do televízie. Mal dievča, magistru alebo lekárku, ktoré bolo bohaté, platilo, prosilo, behalo za advokátmi - a keď už všetko bolo márne, vyšpekulovalo plán. Milencovi odvážni spoločníci sa preobliekli za žandá­ rov, dali si vyrobiť potrebné dokumenty a prišli o polnoci pre Bagnára, že ho prevezú z väznice trenčianskej sedrie do Bratislavy. Zazvonili, ospanlivý dozorca lenže nenaletel, no väzenské predpisy pamätajú i na také fígle 504

Baldur von Schirach (1907 - 1974) - nemecký národno-socialistický aktivista. Patril k úzke­ mu kruhu Hitlerových spoločníkov. Od r. 1931 ríšsky vodca mládeže (Reichsjugendflihrer von NSDAP); od r. 1933 vodca Hitlerovej mládeže (Hitlerjugend) s titulom SA-Gruppenfuhrer. V r. 1940 sa stal Gauleiterom Viedenskej oblasti a v tejto funkcii zotrval až do konca vojny. Norim­ berský tribunál ho odsúdil na 20 rokov väzenia. Z väzby bol prepustený v roku 1966. Je autorom memoárov Ich glaubte an Hitler. (Veril som Hitlerovi). 505 Druhý riadok dvojveršia, ktoré je nápisom na pamätníku postavenom pri Thermopylách sparťanským hrdinom, ktorí v nerovnom boji proti Peržanom všetci padli: „Pútnik, zvestuj Sparťanom, že my tu mŕtvi ležíme, ako zákony kázali nám".

a práve že bola polnoc - prišiel inšpektor, starý Ďuriš-báči a o chvíľu sa zja­ vili skutoční žandári z pátračky. Túto napínavú historku som dal na začiatok ako „ťahák". To sa dobre platí. Vtedy som potreboval peniaze, ako vždy - i keď som sedel. No vec som odložil, chcel som si zachovať takzvané meno vážneho človeka. A ško­ da. Svet má o jedného spisovateľa menej. Napínavý začiatok, ako hovorím, 506 mal byť iba „captatio benevolentiae" pre vydavateľa, aby videl, že zarobí, no detektívka bola iba akýmsi obalom filozofických traktátov, hlbokej psy­ chológie a ostrých politických argumentov, ktorými som chcel poraziť všet­ ky strany okrem tej mojej. V románe boli pasáže o súčasnej i o Marikovskej republike,507 o fraštackej (Felcánovej508) republike a o fúre ďalších republík z prvého prevratu, o Jurigovom poslednom súde, o Kúcanoch, Búranoch a mojich rodákoch - Mederákoch.509 Román som teda napokon nechal.510 Zostal som pri novinách a pokračoval v politickom boji. Potom som sedel ešte tri - štyri razy. V jadre vždy za tú istú vec, ktorá nakoniec vyhrala. Stal som sa vládnym činiteľom, hlavným veliteľom, ministrom... No to je už iná história, iná a skutočne - vážna ako život a ako smrť. Doslova tak. Išlo o život - môžem povedať bez nadsadenia -, o život národa, z čoho akousi vyššou logikou alebo metafyzikou vyšlo, že som sa znovu dostal do väzenia. Teraz tu mám pred sebou okrem starých materiálov novinárskych, minis­ terských a ešte starších študentských, okrem konceptov a štúdií z prvých vä­ zení, ktoré by som ja trochu neskromne mohol nazvať univerzitami, novšie, čerstvejšie, v očakávaní súdu, čo mal byť nielen obrazne posledným a v oča­ kávaní - ako to len napísať, aby som nepatetizoval, nedojímal, alebo neprepí­ nal? - šibenice. Nie, šibenice nie, lebo hneď po prvých výsluchoch mi jeden z mojich obžalobcov naznačil: Poprava bude zastrelením. Mal som až päť obžalobcov. Prví dvaja sa neosvedčili. Nebudem ich spo­ mínať, svojho času písali o nich, boli to dobrí ľudia, preto sa neosvedčili. Ne­ chcem tvrdiť, že tí, čo sa neskoršie osvedčili, boli inakší. Na samom konci aj oni sa „neosvedčili". Dostali sa do nemilosti, i do väzenia a jeden z nich sedel so mnou v Leopoldove, i keď nie v jednej cele, ale pod spoločnou strechou 506

Upútanie priazne. - rr Išlo o epizódu z roku 1918, keď obyvatelia Maríkovej (pravdepodobne Dolnej) vyhlásili Slo­ bodnú republiku Maríková. Podľa rozprávania pamätníkov údajne aj vyhlásili vojnu Považskej Bystrici, ale útok sa nevydaril, lebo Bystričania pred prichádzajúcim „nepriateľom" rozobrali most ponad Váh. 508 Géza Felcán - boľševický extrémista a demagóg. V predvolebnej kampani v roku 1920 robil veľké výtržnosti na západnom Slovensku. So svojou bandou lumpenproletárov rozbíjal zhro­ maždenia ľudovcov, agrárnikov a národniarov. Pri jednom takomto incidente (v Rumanovej pri Hlohovci) boli vyhasené dva ľudské životy. Terorizoval hlavne okolie Hlohovca, kde mala sídlo jeho „bočná vláda". 509 O obyvateľoch Kútov, Borského Sv. Mikuláša, Slovenského Medera-Paláríkova. - kk 510 Veta pokračuje prečiarknutým textom: „nedokončil; mal som sedieť rok a sedel som iba osem mesiacov, tretina mi odpadla, už neviem, či amnestiou, alebo čím sa tak stalo. Dávno tomu", -kk 507

„novej samoväzby". A vlastne prečo obchádzam, môžem napísať mená: Dr. Juraj Sujan, Dr. Anton Rašla a Dr. Ľudovít Rigan.511

Spomienky na Kartouzy Posledné dni vo Valdiciach Bol to návrat ako v románe, ako v napínavom dobrodružstve, keď sa za­ čína nové dejstvo. Nijaké návraty nebývajú také živé ako návraty z mŕtvych domov - i keď vedú do iných mŕtvych domov. Bola to vzrušujúca eskorta z Valdíc do Leopoldova a krásna, bola po­ sledná. Eskorty! Doteraz každá viedla do neznáma. A bolo ich. V železách so zaviazanými očami, so psom, pre vami auto i za vami, v päťdesiatych rokoch obrnené alebo tančík, taký bol človek dôležitý a taký nebezpečný, keď išiel z jedného mŕtveho domu do iného. Moje eskorty boli tak organizované, aby som nevedel, či to bude Sibír, na druhý svet, alebo Ruzyň, Leopoldov, zasa Ruzyň a znova Leopoldov, po tretej ruzynskej prišla valdická eskorta, ktorá sa párkrát opakovala. Až teraz pri poslednej som vedel, kde ma vezú, vedel som, že idem do Leopoldova - a to už vlastne ani nebola eskorta, chýbal jej strach z neistoty, no bola ešte napínavejšia než všetky predošlé. Žije vo mne, ako žije cesta domov. Sedím si v cele izolovaného oddelenia nápravného ústavu vo Valdiciach pri Jičíne. Predtým to bola trestnica, povestné „Kartouzy" pre najťažších zločincov. Ako mnoho iných trestníc i táto bola pôvodne kláštorom. Po tri­ dsaťročnej vojne sa tu usadili kartuziáni - mnísi večného mlčania. Modlili sa a pracovali, aby tento kus zeme bol ešte bohatší a krajší. Hodne som o nich čítal a nadchýnal sa. Nemyslel som, že tu budem raz sedieť i ja a pracovať, aby ženy boli ešte krajšie.512 A čo tak sedím, odrazu sa otvorí okienko na ťažkých železom obitých dverách. Chodbár Mináček strčí hlavu do okienka a celý vzrušený mi dáva otázku: - Poviem vám senzi, ale najprv vy mi povedzte, kto by sa stal prvým ta­ jomníkom, keby odstúpil ten... Chodbár povedal „jadrne" české slovo, bežné pomenovanie, vari najčastejšie, ale ja ho nenapíšem, čert nikdy nespí. Vedel som však, o koho ide. Odložil som klieštiky, náhrdelník a vďačný za vyruše­ nie, ktoré neprestávalo byť pre mňa ani po toľkých rokoch ohromnou udalos­ ťou, pobral som sa k okienku. Začal sa dôležitý politický diškurz. 511

Rukopis sa končí čiarkou. - kk

512

Vo Valdiciach väzni vyrábali bižutériu. - kk

- Nezmysel! - Ale áno, odstúpil, počul som to v kancelárii a už viem, kto je nový, bu­ dete prekvapený. Som však zvedavý, či uhádnete. Teda, čo myslíte, kto? - Nazdávam sa... Po takom vznešenom úvode typu „nazdávam sa", každá hlúposť vyzerala múdro a mávala úspech. Ale teraz som nevyriekol hlúposť, uhádol som. - Panečku! Keď môj chodbár povedal panečku, to už niečo znamenalo. Chcel vedieť, čo bude ďalej. Odvetil som mu muklovsky: - Bude to dobrý, sedíme dál! To už ale nebola vážna reč. Mináčkovi sa nepáčila. Nebola hodná váže­ ného človeka, tobôž nie takého politického činiteľa, za akého ma tu pokladali i po takej dlhej dobe. Nuž dal som sa do toho vážne, pomaly s dôstojnosťou primeranou postaveniu a menu, ktoré už nijaká voda zo mňa nezmyje. Na chvíľu som sa zamyslel a rozobral som našu stále aktuálnu otázku v novej situácii o najdôležitejšom, či to bude pre nás muklov dobré, či to už praskne a kedy. Prorokoval som ako prorok, čo jedáva kapustu, teda i pre tú kapustu i pre kozu. - Bude to dobré, presnejšie povedané, bude to lepšie, ale podstatná zmena nebude, nemôže byť. Viete, pán Mináček, sféry sú rozdelené už Teheránom. Jalta zostáva Jaltou a socialistický tábor socialistickým. Maďarsko, Poľsko, východné Nemecko probovali a viete, ako pochodili. Slovom, vyšlo mi, že to nepraskne. I čo by sa všetci na hlavu postavili, prevrat nebude, a teda ani amnestia, iba ak na päťdesiate výročie Č-SR a to nejaká malá s výnimkami. - Nazdávam sa... a dôstojne som skončil rozklad a výklad novej situácie. Chodbár odišiel trochu zronený. Ja som chytil klieštiky, vzal náhrdelník a dal sa znovu do okrášľovania a myslel som na ženu, pre ktorú bude. Keby tak vedela, kto a za akých podmienok jej robil náhrdelník.

Imro Sucký Bol som sám. Donedávna sme bývali dvaja. Sedel so mnou Imro Sucký, slávny šéfdetektív, starý typický Prešporák, postava, od ktorej nebolo sláv­ nejšej a obávanejšej v Bratislave za prvej Č-SR i za Slovenskej republiky. Veľké aféry, chýrne zločiny, bravúrne zatýkania, senzácie, ktoré bývali dlhé mesiace na prvých stranách novín a nielen slovenských alebo českých, sú navždy spojené s jeho menom. Svoju kariéru začal v roku 1918 hneď po prevrate, skončil ju v roku 1945 po druhej svetovej vojne a zdá sa mi, že mohol v nej pokračovať, ale nechcel. Viem o tom nielen od Suckého, ale i od generála Rašlu a vedúcich činiteľov povojnovej štátnej bezpečnosti, s ktorý­ mi som sa v rokoch päťdesiatych dostal do jednej cely. Sucký zatýkal troch predsedov vlád, niekoľko ministrov. Zatýkal i profesora Tuku i mňa ešte za prvej republiky v roku 1929.

Zatýkal a vypočúval neskoršieho predsedu česko-slovenskej vlády Širokého, ministrov a povereníkov Ďuriša, Husáka, Novomeského. Desiatky ďal­ ších zaujímavých ľudí, politických prominentov, z ktorých sa neskoršie stali zločinci a znova prominenti, ak ich neobesili, alebo ak nespáchali samovraž­ du. Nikto nepoznal tak dôverne a z vlastnej skúsenosti našu svojráznu ilega­ litu, všetky skupiny „podzemného hnutia", všetky štyri tajné ústredné výbory komunistickej strany za Slovenskej republiky, zákulisie Tukovho procesu za prvej Č-SR a iných procesov alebo afér až natoľko nebezpečných, že sa ani pred súdy nedostali. Za svoje meno ďakuje slávnym prípadom kriminalistickým, lebo spočiatku pracoval v kriminalistike. Sú toho hotové romány, lenže ich nenapísalo pero. (Chcem dúfať, že ich napíše.) Pôvodne ho odsúdili na dva roky. Po odpykaní trestu odišiel za svojou že­ nou do Viedne. V jeho neprítomnosti ho odsúdili znova. Bolo to vo februári 1948. Dali mu dvadsaťpäť rokov za tú istú vec, za ktorú mu predtým vymerali dva. Sucký ani nevedel, že bol znova odsúdený. Žil vo Viedni. Jedného dňa sedel v kaviarni, kelner mu priniesol niečo na zajedenie, niečo na vypitie a na druhý deň sa našiel v cele. Až o tri, či štyri dni sa dozvedel, že je v Ruzyni a že s ním mali kríž. - Boli ste už v bezvedomí a ešte ste sa bili, kopali, vyvolali ste hoto­ vý kravál. Teraz máme z toho nepríjemnosti. Rakúske noviny píšu hlúposti a rakúske veľvyslanectvo zakročuje. Musíte nám z toho pomôcť, inak... Ale Sucký nechcel pomôcť. Predviedli ho k samotnému ministrovi vnútra Barakoví.513 Tu vyšlo, že na únose nezáleží. O tom jednoducho nič nevieme. Boli ste právoplatne odsúdený a budete sedieť triadvadsať rokov, dva roky vám súd započítal. Budete sedieť, ak nám nepoviete všetko, čo viete. No Sucký nevedel. Nevedel nič o Širokého prípade, nič o tom, čo on vyzradil alebo nevyzradil a prečo dostal taký malý trest za takú veľkú vec. Bola predsa vojna, prišiel z nepriateľskej krajiny s poslaním, za ktoré všade na svete je len jeden trest, trest smrti a Široký si žil pekne ako nejaký „oufada", chodil na krajský súd „úradovať", mohol ísť do mesta, vy ste vedeli všetko, čo on vedel! Odkiaľ, od koho? No Sucký sa už nerozpamätal. - Odsúdili ste ma, som väzeň! Dajte mi pokoj - alebo ma obeste! Všetko bolo márne. Muselo sa nájsť iné riešenie celého plánu. Bolo to v rokoch 1957 - 1958. Neskoršie sa od Baraka Sucký dozvedel, o čo vlastne išlo. To bude zasa román, hotová politická detektívka a nebude treba vymýš­ ľať. S Barakom totiž sedel dva roky v Opave. - A potom poviete, že „mŕtvy dom". Každá cela je plná dobrodružstiev, 513

Rudolf Barak (1915 - 1995) - komunistický politik. Po roku 1945 pracoval v aparáte KSČ na Brnenskú. V roku 1950 sa stal predsedom KNV v Brne a v roku 1953 námestníkom predsedu vlády. V septembri 1953 vystriedal V. Noska ako minister vnútra a v tejto funkcii zotrval až do v roku 1961. Za jeho pôsobenia boli odvlečení z Rakúska viacerí politickí emigranti (Sucký, Vicen, Laušman) a v Mníchove bol spáchaný atentát na M. Černáka. V roku 1962 ho zatkli a odsúdili na 15 rokov väzenia. Rozsudok zrušili v roku 1968, ale Barak sa do politického života už nevrátil.

[ 247

každá žije životom románových hrdinov. V každej sa odohrávajú drámy, niekedy až tragédie, aké pozná len grécka antika a hádam ešte Shakespeare a potom už len naše osvietené dvadsiate storočie plné humanity vyššieho štýlu.

Ďalší spoločníci v cele Pred Suckým som sedel v cele niekedy sám, ale väčšinou spolu s tromi alebo štyrmi. Boli to mená, ktoré si musím zapísať. S biskupom Hopkom,514 pred ním som sedel s olomouckým biskupom Zelom, 5 " s poslancom Dr. Huťkom,516 „tajnými" biskupmi, kňazmi, provin­ ciálnu, politikmi, prominentmi všetkých smerov a s nepolitickými všetkých remesiel... Profesor Alexander Hirner,517 významný sociológ, generál Hitzergrad (?) a tajomník Demokratickej strany Hraško,518 ktorý bol za Slovenskej re­ publiky našim atašé na berlínskom vyslanectve. Do väzenia prišiel zdravý a odchádzal umierajúci, aby zomrel doma. Títo traja prišli so mnou v jednej eskorte a niekoľko mesiacov nás nechali aj v jednej cele, bola to bieda a boli to i krásne dni, no nedarila sa mi norma.

Na cele s dvoma bláznami Dostal som sa do cely dvoch bláznov, jedného dokonalého a ten bol skve­ lý, dobrý človek, druhého poloblázna. Tomu bolo zverené určité „poslanie" proti mne, ale som si ho získal, stal sa mi „kamarátom" a keďže bol v našej izolácii najsilnejším chlapom, ktorý pritom nemohol byť plne zodpovedný za svoje skutky, mal som v ňom ochrancu, akého nemal nikto. Získal som si ho geniálnou metódou. Vypral som mu onuce, mal ich už vyše roka... Nedostával čistú bielizeň, lebo si ju aj tak nikdy neobliekol 514

Vasil Hopko (1904 - 1976) - gréckokatolícky biskup, mučeník za vieru. Bol zaistený v roku 1950, odsúdený na 15 rokov väzenia a prepustený z väzby v roku 1964. Ťažko znášal väzenie a v jednom čase sa musel liečiť na psychiatrii. Blahorečený v roku 2003. V texte nasleduje vyčiarknutá poznámka: „ktorý tam prežíval také ťažké navštívenie, také du­ ševné muky len preto, že bol dobrým kňazom, že nechcel zradiť svoju cirkev, ale zasa nevedel si rady s návrhmi...". 515 Stanislav Zela (1893 - 1969) - svätiaci biskup olomoucký. Bol hlavným obžalovaným v pro­ cese Zela a spol., ktorý sa uskutočnil v novembri 1950. Odsúdili ho na 25 rokov väzenia. Spolu s ním boli obžalovaní aj ôsmi ďalší českí a moravskí cirkevní hodnostári: J. Opasek (doživotie), A. Mandl (25 rokov), S. Jarolímek (20 rokov), O. Švec (20 rokov), J. Boukal (18 rokov), J. Kulač (17 rokov), V. Mrtvý (15 rokov) a J. Čihák (10 rokov). 516 Matej Huťka (1904 - 1979) - advokát, národný pracovník. V rokoch 1939 - 1945 verejný notár v Michalovciach, 1938 - 1945 poslanec slovenského Snemu. Od roku 1942 predseda žup­ nej organizácie HSĽS Sarišsko-zemplínskej župy. Po roku 1945 emigroval na Západ, americké orgány ho vydali česko-slovenským orgánom. Národný súd ho v roku 1947 odsúdil na 20 rokov väzenia.

- kým mu ju dávali. Neznášal čistotu, čistú bielizeň roztrhal a zostal v špi­ navej. Neumýval sa, čo bol rok dlhý, do kúpeľne musel, chodieval s nami, ale nešiel pod sprchu. Keď murári natierali cely, vzal štetec a celý sa natrel farbou. Tvár, vlasy, telo a tak zostal mesiace. Keď natierali bránu, znova sa natrel. Jedol za troch a stále ležal na dlážke pod mojím nosom. Nedalo mi, už som si nevedel rady, najhoršie bolo s onucami, keď som ich vypral, pre­ svedčil som ho, že sa musíme všetci traja poumývať a vzájomne vydrhnúť. Vydrhol som ho, že len tak výskal od rozkoše. Dojalo ho to a rozpovedal mi, prečo dostáva tri porcie, čo mu poradili a ako ho poučili, kto som ja, koľko českých detí som dal zavraždiť. Malo ich byť päťtisíc, neviem prečo práve päťtisíc, ale vravím, tie onuce urobili zázrak. - Já vás nevoddélám, nebojte se! A s tím plánem úteku, s tím Adenauerem,519 to je všecko svinstvo. Len som otváral oči. 520 Temná história, no boli aj temnejšie a všetky sa napokon stali jasnejšími, svetlými - zásluhou nejakých vypratých onúc.

517

Alexander Hirner (1911 - 1987) - sociológ, spisovateľ. Študoval v Ríme a v Paríži. V rokoch 1940 - 1941 bol šéfom úradu Hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy, odkiaľ prešiel do Matice slovenskej (1941 - 1953). Bol šéfredaktorom vydavateľstva Osveta (1953 - 1958), kde bol obvi­ nený z protištátnej činnosti, nespravodlivo odsúdený v procese so skupinou tzv. encyklopedistov a väznený (1958 - 1966). Po prepustení z väzenia pracoval v rozličných vydavateľstvách a bol lektorom sociológie na Filozofickej fakulte UK (1969 - 1977). Posmrtne vyšli jeho pamäti Ma­ tičná myšlienka (1992) a Denníky sociológov 1. Alexander Hirner 1953 - 1955. (2004). 518

Správne: Milan (Elemír) Hanko (1905 - 1966) - novinár, publicista, prekladateľ. Šéfredaktor denníka Slovenský východ (1936- 1938) a redaktor Slovenského hlasu (1938- 1939). V roku 1940 tlačový atašé v Berlíne, v rokoch 1940- 1943 riaditeľ Slovenskej tlačovej kancelárie . Po roku 1945 pracovník Zpravodajskej agentúry Slovenska. Angažoval sa v Demokratickej strane, ale nebol tajomníkom DS. 519 Konrad Adenauer (1876 - 1967) - právnik, nemecký politik a štátnik. Hoci bol v politike od roku 1906 a mešťanostom Kolína v rokoch 1919 - 1933, jeho meno sa stalo známym až po voj­ ne, keď zorganizoval a pretvoril Kresťansko-demokratickú úniu (CDU) na účinnú a priebojnú politickú stranu. Nacisti ho dvakrát väznili (1937 a 1944 - 1945). Po vojne sa vrátil na politickú arénu, bol nakrátko mešťanostom Kolína a venoval sa vnútropolitickým záležitostiam. V roku 1949 ho zvolili za kancelára a bol ním až do v roku 1963. So svojím ministrom hospodárstva L. Erhardom pretvorili zruinované Nemecko na prosperujúcu krajinu a ekonomickú veľmoc (tzv. Wirtschafswunder). V Č-SSR bolo Adenauerovo západné Nemecko predmetom závisti a on sám bol objektom ideologickej nenávisti. 520

Nasleduje vyčiarknutá poznámka: „Tomuto „kamarátstvu" ďakujem, že sa podarilo zachrániť biskupa Vojtaššáka, keď mu dali do cely môjho „hrdinu Valdíc", môjho „magora" (tak sme hovorili polobláznom), ktorý vraždil, ale nechápal, prečo ho museli zatvoriť pre takú hlúposť", -kk

Spoluväzeň Gustáv Husák Vraj vôľu ľudu vyjadrujú tanky Za sychravého jesenného rána roku 1956 kráčame pomaly chlap za chla­ pom do práce. Každý máme v ruke malý batôžtek, šálky, kúsok chleba. Čapi­ ce stiahnuté do očí. Ani dívať sa nechce. Neviem, kto kráča predo mnou, kto za mnou a kto vedľa mňa. V očiach mi sedí ťažký sen. Niekoľko dní sa nám dýchalo lepšie i sny boli plné nádeje. Ale zasa je všetko ako toto sychravé väzenské ráno. Sivá hmla, šedivé šaty, šedivé tváre, tu i mladí sú od hlavy do päty šediví. I vlčiaci za koridorom, ich zachrípnutý brechot, ostnaté drôty, nad nimi sa hompáľajúce zašpinené svetlá, škripot retazí, vŕzganie bagančí, pokašliavanie nádchavých, všetko sa stráca v šedivosti, v zúfalej, nekonečnej šedi. A tak pomaly šedivieme i väzni i bachari i psy do nového dňa. Vychádzame z vnútorného dvora starej pevnosti, prechádzame prvým gátrom, druhým, zlievame sa do kolóny, čo sa hadí, pomaly sa posúva ako lenivý had, kde-tu sa ozve pozdrav - taký švejkovský „té Buh", pomaly sa preberáme, šibeničných pozdravov a výlevov je čoraz viac. Začína sa poli­ tika. - Tak vidíš, ty vole, porád už to praskne, už to praskne a ono ti prasklo v gebuli. Končí sa prvý súvislejší dialóg. Prichádzajú starší, vážnejší: ministri, generáli, opáti, pozdravujú sa pekne po kresťansky ako baníci alebo po sokolsky, len veľmi zriedka i to iba žar­ tovne počuť „česť". - Čo nového? - Je to dobrý, sedíme dál. - Čo povieš na Kádara? Ani som nezbadal, že táto otázka vyletela z mojich úst. Bola vo mne po celú noc. Gniavila, morila ako mora. Večer sme načúvali. Opravári priniesli správy z dielne, kde si chlapci ľahko našli vlny z celého sveta. Do Maďarska sa rútia tanky zo všetkých strán. Západ mlčí, vlastne reční, ale tak, že by bolo lepšie, keby mlčal. A sovietske tanky - áno, tie hovoria. Kráčam a pýtam sa suseda, čo on na tie tanky a na Kádára. Spoluväzeň odpovedá lakonicky. - V poriadku. - Akože v poriadku? Predsa celé Maďarsko, najmä mladé, vychované už „v novom duchu", celé ukázalo svoju vôľu. - Vôľa, vôľa. To nebola vôľa ľudu. Chceli mu naoktrojovať svoje záujmy a nazvali ich vôľou ľudu. Ostatne, ľud často nevidí dobre svoj vlastný záu­ jem, neraz mu ho treba nanútiť... a tak ďalej. Známa pesnička. Slovom, môj sused - starý boľševik, bol presvedčený, vlastne chcel byť presvedčený, aby mňa mohol presviedčať, že vôľu ľudu vyjadrujú tanky. - No, Kádár tam dlho nezostane.

- Vieš čo, povieme si o rok, či zostal alebo nezostal. Ja som presvedčený, že zostane - a nielen to. A Kádár je tam podnes. Ale nešlo a nejde o Kádára. Ide o môjho suseda. V to sychravé ráno som spoznal človeka, ktorého som študoval už mesiace a márne. Teraz konečne vidím, čo je zač. Obdivujem ho, ale neviem sa s ním zblížiť. Jeho vlastná strana, ktorá mu bola bohom, odkopla ho, zbavila slo­ body a čo je ešte horšie, vzala mu zmysel života, pošpinila ho: agent, zradca, vyvrheľ, traktovala ho celé mesiace vo všetkých novinách, v prejavoch svo­ jich reprezentantov epitetonmi, akých sa mu nikdy nedostalo od najväčších protivníkov. Neviem, či z bezradnosti alebo zaťatosti, či preto, že nemal iné­ ho východiska alebo z komplexu, ktorý ktosi nazval dogmou naruby, držal sa svojej strany ako topiaci britvy. Hoci bol presvedčený, že náboženstvo je nezmyslom, v najlepšom prípade cukríkom alebo strašiakom pre malé i staré deti, mal všetky podmienky stať sa veriacim: dostal sa do slepej uličky. Ide len o to, či bude mať odvahu, akú mali všetci veľkí konvertiti a o to, či sa mu dostane milosti, pravda nie tej, ktorú dáva nejaký Novotný. Zapamätal som si toto sychravé ráno - o dva roky ma vzali do Ruzyne. Išlo o vec zlatého pokladu - a o Husáka. To vždy dali dve-tri, aby som neve­ del, o ktorú vlastne ide.

*** Argumentovanie s Husákom Vo väzení som sa zblížil s Eugenom Lôblom, ešte viac s Ivanom Horváthom. Boli to postrety za veľmi dramatických okolností. Dlho som bol s Gustávom Husákom, no - hlavy sme si neprebíjali, ale sme sa ani nezblí­ žili. Keď bola v Leopoldove hromadná hladovka,521 ktorú oficiálne nazvali vzburou a vinníkov súdili ako vzbúrencov, Husák nedržal s nami, zachoval sa ako vzorný komunista a ako vzorný väzeň. Vidím ho a počujem jeho názory. Vždy zaťatý, vždy dôsledne najprv komunista, potom komunista a až kdesi na posledných miestach to ostatné. Azda budem môcť napísať, čo sme si povedali na margo maďarských udalostí z roku 1956. Bolo to v neskorej jeseni 1956. Dobre som si zachoval argumenty fiškála, akých má Moskva a komunistická strana veľmi málo. Ja som sa nazdával, že Kádár sa dlho neudrží, tanky odídu a bude po Kačinej svadbe. Husák, vtedy svoju vlastnou stranou odkopnutý, jej prvým tajomníkom a Ústredným výborom ešte stále kopaný, za vyvrheľa, za zradcu, za agenta a neviem za ešte akého zloducha vyhlasovaný, postavil sa tvrdo za Moskvu, za Kádára, že ma išiel šľak trafiť. 521

Táto hladovka (vlastne protestný štrajk proti zlej a nevyhovujúcej strave) sa odohrala 29. augusta 1955.

Keď ma po rokoch znova raz „vzali" do Ruzyne a začali probovať, či by som predsa len neuznal za správne povedať akúsi novú „pravdu", ktorú oni už beztak vedeli, ale viete, ide o históriu - ako to vlastne bolo. Išlo o Husáka. Vybadal som, že zase na neho niečo šijú, nuž použil som rozhovor z onej jesene za sychravého rána. Ešte som pridal: „Aký slovenský nacionalista, aký nepriateľ Cechov, veď i ženu má Češku a že takmer všetci slovenskí bur­ žoázni nacionalisti majú Češky a skvelé Češky. I Clementis i Novomeský, i Husák, i Rašla majú ženy Češky a skvelé Češky. Armádu mali v rukách dôstojníci, ktorých mali vo svojich rukách ich ženy Češky, skvelé Češky". Nuž nezabudol som a chcel by som o Husákovi toho napísať hodne, čisto ako štúdiu viac psychologickú než politickú.522 Len vravím, ako by vravel Sokrates:523 Viem, že neviem. A či nebude múdrejšie mlčať, aby som zostal filozofom, ako to na druhú stranu radili Rimania?524 No uvidíme. Môj priateľ v cele sa vždy zamyslel a stíchol na celé hodiny, keď mu po starej obyčají vyšlo: „Jo, uvidíme!" a položil si do dlaní svoje slepé oči, celú svoju slepú tvár. Ľudsky ešte zaujímavejšie boli moje zážitky s Eugenom Lôblom. Zblížili sme sa za okolností, aké si ešte nijaký režisér nevytvoril pre svojich hrdinov. O týchto veciach bude isto dovolené písať. Sú neškodné a nenapísať ich by bolo hriechom. *** Eugen Lôbl a ja sme sa nezvyklým spôsobom z reči dvoch ruzyňákov dozvedeli o porade predsedu súdu, prokurátora a ruzynských eštébákov u Bacílka, na ktorej bolo rozhodnuté o trestoch pre Husáka, Horvátha, Okáliho, Holdoša a Novomeského. Presne také tresty aj dostali. Neraz som o tom hovoril s Husákom. Márne. Nikdy nepovedal slova proti strane. Hoci podľa mňa stranou bol prvý tajomník Bacílek, predseda KSS Široký a Ústredný výbor a zjazd, Husák tak veci nevidel. Poznal som ho ako suchého realistu, ale v otázke strany bol mystikom, bola mu bohom, alfou a omegou, i keď ho odkopla, zavrhla, a málo chýbalo, že ho nepopravila ako Clementisa. Vždy... 525

522

Takáto štúdia n i e j e k dispozícii. V súvislosti s krádežou Machových písomností sa vyskytla fáma, že to mohlo mať vzťah k Husákovi. Tu sa hodí pripomenúť, že to bolo necelý rok po tom, čo sa Husákovým energickým zákrokom proti niektorým členom vedenia KSČ umožnilo Svätej Stolici vyhlásiť slovenskú cirkevnú provinciu. - kk. 523

Sokrates ( 3 8 0 - 450 pr. Kr.) - starogrécky filozof, ktorého životným heslom bolo: „Viem, že nič neviem". (Scio me nihil scire) 524

Tu má Mach na mysli starorímske príslovie: Si tacuisses. philosophus mansisses.

525

Nedokončená veta.

***

Poznám dobre rukopis Novomeského. Je čistý, jasný, ako tlačené litery v knihe. Ale ešte stále neviem, či to bol naozaj jeho rukopis. Musím sa ho opýtať. Sedel som v Ruzyni druhý raz a už po druhý raz som bol - aspoň ja som si tak myslel - „odpísaný", lebo ma dávno prestali vypočúvať. Teraz išlo o prí­ pad Novomeský a spol., ktorý na konci premenili na Husák a spol. Neviem, či sa nemýlim, ale z výsluchov a z toho, ako menili konštrukciu žaloby, vy­ badal som, že za hlavného vinníka majú Husáka a že Novomeský prestal ním byť. Raz sa azda dozviem, prečo sa tak stalo. Dostal som knihy. Každý druhý týždeň mi dajú do cely na čítanie dve-tri. Knihy roznáša príslušníčka Národnej bezpečnosti. Väčšinou mi pred celu položila také, čo som už mal zo päť-šesť ráz, a ktoré ma už nemohli zaují­ mať. Poznal som väčšinu Stalinových, Gottwaldových,527 Dimitrovových528 a podobných spisov. Prečítal som si hlavné veci Marxa, Engelsa a Lenina. S pôžitkom som čítal Gramsciho529 Listy z väzenia. Mali v knižnici vari se­ demdesiat nemeckých, niečo viac ruských, pár maďarských a niečo anglic526 Táto spomienka na L. Novomeského má tri strany strojopisu, ktorý autor opravil a doplnil, -kk 527

Klement Gottwald (1896 - 1953) - komunistický politik a ideológ. Pôvodne stolár. V r. 1918 - 1920 v česko-slovenskej armáde ( v r . 1919 bojoval na Slovensku proti maďarskej Červenej armáde). Člen KSČ od r. 1921. V r. 1921 - 1926 funkcionár KSČ na Slovensku (redigoval Pravdu chudoby, Hlas ľudu). Od r. 1925 člen ÚV a Politického byra ÚV KSČ, protagonista stalinizácie KSČ. Od roku 1929 generálny tajomník KSČ a funkcionár Komunistickej internacio­ nály v Moskve. V r. 1938 emigroval do ZSSR, vedúci predstaviteľ zahraničného vedenia KSČ. Po r. 1945 protagonista sovietizácie ľudovodemokratického Česko-Slovenska. V r. 1948 - 1953 prezident Č-SR. Nesie hlavnú zodpovednosť za nezákonnosť, justičný teror a zločiny spáchané proti ľudskosti v povojnovom Česko-Slovensku. 528

Georgi Dimitrov (1882 - 1949) - komunistický politik, ideológ, štátnik. Zakladateľ Bulhar­ skej komunistickej strany (1919). V r. 1923 zorganizoval povstanie. Po potlačení revolty utiekol do Juhoslávie a bol odsúdený na smrť in absentia. V r. 1924 - 1929 žil v Sovietskom zväze. V r. 1929 bol poslaný do Berlína ako koordinátor činnosti stredoeurópskej Internacionály. V r. 1933 zatknutý a obvinený z podpalačstva Ríšskeho snemu a odsúdený v Lipsku (Leipzig). Väze­ niu unikol tak, že ho vymenili za nemeckých letcov väznených v ZSSR. Dostal sovietske štátne občianstvo a bol vymenovaný za generálneho tajomníka Komunistickej Internacionály (1934 - 1943). V r. 1946 sa vrátil do Bulharska, kde sa ujal vedenia strany i vlády. S maršalom Titom plánoval vytvorenie balkánskej federácie (Juhoslávia-Bulharsko-Rumunsko). Dimitrov zomrel v sovietskom sanatóriu za nevyjasnených okolností. 529 Antonio Gramsci (1891 - 1937)-spisovateľ, komunistický politik a ideológ. Spoluzakladateľ (s P. Togliatim) Talianskej komunistickej strany v roku 1921. Jedna z najvýznamnejších postáv svetového marxizmu. Väzeň Mussoliniho fašistického režimu (1926 - 1934). Autor mnohých teoretických štúdií a úvah. Známe a veľmi zaujímavé sú jeho niekoľkozväzkové väzenské zá-

kých kníh. Išlo väčšinou o preklady tých istých níh, čo tam mali v češtine alebo v slovenčine. Bolo i niekoľko klasických. Medzi nimi Gončarovov Úšust v češtine. A práve túto knihu som dostal jedného dňa. Strž. Listujem v nej nadšený, už som ju neraz čítal, ale tu v Ruzyni je Gončarov nádherný dar. Mám na dva-tri týždne z čoho žiť. Listujem a odrazu vidím - toaletný papier poskladaný ako záložka, rozkladám, vyrovnávam papier a čítam Novomeského rukopis. Ide zrejme o impurum fragmentu básne, venovanej matke. Prečítal som si ju zo desať ráz a myslím, že som si ju zapamätal dobre: Všetko je skončené, niet zámky, ni od vrátok a nikde ani stebla príslovečnej slamy. Pri veciach posledných myslím na počiatok... i na vás, (myslím) mami. Či ešte žijete, ako sa máte kdesi, či vám ešte slúžia údy staré, mdlé. I ja som ostarel a myslím, že sa zdesím až uvidím sa znova v zrkadle. (Autor básne) je tu, aspoň pred týždňom-dvoma tu bol. A čaká, ako som ja čakal kedysi, na posledné veci. Ale za čo? Ja som aspoň vedel, za čo a ne­ musel som si zúfať. Nesúdili ma moji, nesúdili ma za to, že som zradil svo­ ju stranu, svoj štát, svojich. Ale práve za to, že som od nich neodstúpil ani v najhoršej tvŕdzi. Nemusel som pľuť na seba a utekať od zodpovednosti. Nemusel som si zúfať. A mohol som sa spokojne - i keď pokorený pod moc­ nou rukou Všemohúceho - pripravovať na posledné veci človeka s istotou, že moji ma neopustia, že v ich mene pôjde so mnou človek s knihou v ruke až na popravisko a ešte i tam dá požehnanie. Ale čo Laco Novomeský? Čo môže prekonávať ako obvinený zo zlo­ činov, pre komunistu najstrašnejších: zrada strany, triedy, Zväzu, obvine­ ný vlastnou stranou, stranou, čo je mu bohom, čo je mu všetkým, cieľom a zmyslom života? Ako ma vedel presviedčať, ako nástojčivo, vehementne, trpezlivo i rozčerteno! Stál vždy na svojom, predo mnou - a myslím pred nikým - netakti­ zoval. Bol komunistom, ako zákon Moskvy káže, keď Moskva povedala, že Bucharin, Zoščenko alebo Sostakovič530 je biely, bol mu biely, keď o mesiac pisky, ktoré vyšli v slovenčine pod titulom Listy z väzenia. Autor sa v nich snažil skĺbiť Marxov historický materializmus s tradičnou filozofickou metafyzikou. 530 N i k 0 i a j I. Bucharin, Michail Zoščenko.Dmitrij D. Sostakovič - obete Stalinových čistiek z rôznych období. N. I. Bucharin bol v r. 1938 popravený. Spisovateľ Zoščenko a hudobný skla­ dateľ Sostakovič čistky prežili.

na to povedala, že je čierny, bol čierny. Tak vo všetkom. Stalin skazal - a to bolo sväté. Kamenev, Radek, Tuchačevskij531 a desiatky najväčších svätých odrazu boli zločincami, Trockij532 - no hrôza i vysloviť. A teraz aj Novomeský, veľký komunista, kedysi oslavovaný samotnou 533 Moskvou, Bucharinom, Fadejevom, Iľjom Erenburgom, ide cestou zrad­ cov, vyvrheľov, agentov. Tak ho pomenovali a súdili. Keď som čítal jeho koncept básne o matke, nevedel som, že sa raz z toho všetkého dostane ako zázrakom. Chcel by som vedieť, či sa mu chce veriť, či vie veriť, ako kedysi, či sa zlomený básnik narovnal, či sa uvidel v zrkadle, či sa v ňom vidí, či sa zdesil a či sa neprestal desiť.534 Tieto riadky už píšem na slobode - ako sa hovorí. Som v Bratislave. Je koniec augusta roku 1968.

Fragment o Bašťovanskom V rokoch 1947 - 1949 prichádzal do Leopoldova Weiss-Valášek v nevin­ nej, nenápadnej funkcii. Hovorili, že je tu komisia poslancov, ktorej prislú­ cha dozor nad väznicami. Pomaly sa však ujala správa, že Weiss-Valášek je najvyšším šéfom štátnej bezpečnosti na Slovensku. Od roku 1948 bol refe­ rentom vedenia KSS pre bezpečnosť, čo podľa novoprijdených väzňov malo znamenať, že mu neformálne, ale fakticky podlieha štátna bezpečnosť. Ešte koncom roka 1949 ma vypočúval vo veci Trojana. Neprešli ani celé dva roky

531

Lev B. Kamenev (1883 - 1936), Karol B. Radek (1885 - 1937), maršal Michal N. Tuchačev­ skij (1893 - 1937) - obete stalinských čistiek. Kamenev a Radek boli ideológovia boľševizmu a blízki spolupracovníci V. I. Lenina. Maršal Tuchačevskij, ako veliteľ Červenej armády, sa aktívne podieľal na červenom terore v sovietskom Rusku. 532 Lev D. Trockij (pôv. Bronstein, 1 8 7 9 - 1940) - Po Leninovi naj významnej šií vodca boľševic­ kej revolúcie v cárskom Rusku. Ideológ boľševizmu. Pochádzal z ukrajinskej židovskej rodiny. V roku 1917 stál na čele sovietu v Petrohrade, ktorý sa stal centrom boľševického prevratu. V prvej sovietskej vláde bol komisárom zahraničných vecí (sprostredkoval brestlitovský mier). V rokoch 1918 - 1924 vojnový komisár, založil Červenú armádu ako ideologické vojsko. Po Leninovej smrti (1924) ho Stalin postupne vytlačil z mocenských pozícií. Ideológ permanentnej, svetovej revolúcie. V roku 1927 bol vylúčený z VKS(b) a vyhostený zo ZSSR. Žil v Mexiku, kde ho Stalin dal zavraždiť. 533 Iľja Ehrenburg (1891 - 1967) - komunistický spisovateľ a publicista židovského pôvodu. Dôsledne slúžil totalitnému režimu a bol jeho veľkým propagátorom v zahraničí. Propagátor Stalinovho kultu. Viackrát navštívil Slovensko a nadväzoval osobné kontakty nielen s Novomeským, Clementisom a davistami, ale aj s R. Dilongom, Tidom J. Gašparom, Milom Urbanom. Na sklonku 2. svetovej vojny jeden z hlavných propagátorov genocídy civilného nemeckého obyvateľstvu na územiach okupovaných Červenou armádou. 534 Z tohto textu sa dá usúdiť, že ho A. Mach napísal ešte pred stretnutím s Novomeským po návrate z väzenia. V polovici sedemdesiatych rokoch úspešne intervenoval u Novomeské­ ho v prospech svojho vnuka, aby sa dostal na architektúru. Intervenciu realizoval Ľ. Pezlár. -kk

a v Ruzyni ma vypočúvali vo veci Valaška už zatvoreného.515 Nevedel som, 0 koho ide, pýtali sa, či poznám Weissa: - Weisov je veľa. - Ide o Weissa, ktorý vás vypočúval a ponúkol vám i desiatu. Všetko vie­ me, povedzte nám, čo o ňom viete, nezatajujte, lebo... Nevedel som nič, ani keď mi ukázali jeho fotografiu s číslom na prsiach - práve tým mi prezradili, že už i on sedí. Keď ma koncom mája 1954 eskortovali z Bratislavy, viezli sme sa spolu s Valaskom. Spolu sme prišli do Leopoldova a dali nás do spoločnej cely. Boli sme niekoľko dní sami dvaja a mal som tak príležitosť poinformovať sa o veciach, o ktorých práve Valášek vedel najviac. Nevypytoval som sa, iba som nahlas meditoval o Širokom, o iných a len tak akoby mimochodom, začal som o Bašťovanskom. Prečo sa zmámil? Generálny tajomník komunistickej strany Štefan Bašťovanský, podľa in­ formácií, ktoré som mal o ňom ako minister vnútra, bol jedným z najzaslúžilejších ilegálnych pracovníkov. Podľa šéfa našej bezpečnosti bol obetavý, inteligentný, do istej miery neboľševický typ komunistického aparátnika. Bol odvážny, ale jeho odvaha nebola takého druhu, aby som si ho vedel pred­ staviť s revolverom v ruke, ako si práve samovraždou rieši svoj konflikt so svojou stranou, ktorej venoval celý život. Bol mi jednou zo záhad, akých roky päťdesiate priniesli celú fúru. Rozlúštenie jednej by bolo rozlúštením všetkých. Ešte bolo v živej pamäti, ako spolu s generálnym tajomníkom česko-slo­ venskej komunistickej strany vynášal nemilosrdný ortieľ nad Clementisom, Husákom, Novomeským. Bašťovanský použil také výrazy, o ktorých sa nechcelo veriť, že vyšli z jeho úst. Také boli surové a urážlivé. Ponižovali Clementisa nielen ako komunistického politika, ale aj ako človeka. Neviem už presne, ktoré epite­ tony ktorý generálny tajomník povedal o Clementisovi, v jadre boli rovnaké: „zradca", „zmija", morálne padlé „indivíduum". Boli to výrazy také silné, že už nemohli účinkovať, nemohli škodiť obviňovaným, boli dôkazom bezrad­ ného zúrenia, teda vlastne slabosti toho, kto ich vyslovoval. Ako len mohol Bašťovanský uveriť, že Clementis je zradca, že ním je 1 Husák i Novomeský? A keď už uveril, keď už videl, čo čaká Clementisa, ako mohol taký inteligentný človek nevidieť, čo čaká jeho samého? Zastrelil sa. Valášek prišiel k nemu hneď po tragédii. Vraví, že by si ne­ bol vedel predstaviť Bašťovanského, ako si opiera revolver, ako mieri ním 535

Oskár Valášek (pôv. Weiss) - v rokoch 1948 - 1951 bol bezpečnostný referent pri ÚV KSS. Zatknutý koncom roka 1951 spolu s inými židovskými vysokými funkcionármi Štátnej bezpeč­ nosti (T. Baláž, M. Bél-Blumŕield, Š. Čermák-Porges, J. Glaser, M. Horský-Stern a ďalší), ktorí predtým nadšene „odhaľovali" rôzne sprisahania a pripravovali zinscenované politické procesy. Proces s touto zločineckou skupinou sa konal koncom roka 1953. Odsúdený na 17 rokov väzenia, v roku 1960 amnestovaný.

na seba samého. A videl ten revolver, ale už vypadnutý z ruky pri mŕtvom generálnom tajomníkovi. Za Slovenskej republiky ho zatýkal jeden z našich najlepších detektívov, od ktorého som sa už vo väzení dozvedel podrobnosti o tomto zatýkaní. Bola noc. Kdesi v turčianskych horách neďaleko Martina. Bašťovanský už nesti­ hol utiecť, detektív ho zatkol, vzal ho do Bratislavy. Vypočúvali ho, ale ne­ prezradil, neudal nikoho. Ešte i vo väzení mi naši detektívi o ňom hovorili 536 s veľkou úctou. Tak pekne hovorili už len o Osohovi. A predsa Bašťovanský zmizol dokonale. Clementis, Šmidke majú ulice, námestia. Rehabilitovali aj Slánského, hoci ten o Clementisovi a jeho druhoch nehovoril o nič lepšie než Bašťovanský. Zaujímavé sú cesty spravodlivosti.

Posedenie s Rašlom v Leopoldove (jar 1968) Bolo to zaujímavé stretnutie. Dr. Anton Rašla bol jedným z mojich obžalobcov pred Národným súdom. Najprv ma osem mesiacov vypočúval zápisnične, potom sme sa sekali dobré tri mesiace pred Daxnerovým senátom Národného súdu. Teraz sa tu stretávame v Leopoldove v tmavej miestnosti, ktorej dali honosný názov „kultúrna". Je plná krikľavých plagátov, svojím nevkusom odstrašujú, hoci ich poslaním je dvíhať pracovné normy, slúžiť hygiene, bo­ jovať za svetový mier a dávať chuť do socialistického súťaženia. Naše oddelenie sa volá od päťdesiatych rokov „Vatikán". Tu bývali a driapali perie alebo látali staré vrecia známi kňazi. Tu umieral biskup svä­ tého života Gojdič, hlava Svätovítskej kapituly Čihák, prešlo tadiaľto na stá kňazov, opátov, prelátov, teologických profesorov, tajných i netajných bis­ kupov a provinciálov všetkých rádov a kongregácií. Preto - „Vatikán". Ne­ skoršie sem dávali politických väzňov z ostatných oddelení, ktorí už neboli schopní ťažšej práce. „Vatikánske oddelenie" sa stalo slávne v čase, keď sme my, laickí väzni, sedeli v izolácii v tzv. Novej samoväzbe alebo driapali perie v samostatne strážených miestnostiach. Vtedy už medzi nami boli vysokí činitelia súčas­ ného režimu, ktorí začali robiť tzv. Katolícku akciu. Teda zo sedem biskupov 536

Ján Osoha (1901 - 1945) - komunistický politik a ideológ. Bol českého pôvodu, zamestnaním mlynár. Člen KSČ od roku 1922. V rokoch 1926 - 1935 študoval v ZSSR, v tomto období člen VKS(b). Zo ZSSR prišiel na Slovensko ako profesionálny revolucionár, 1935 - 1937 oblastný tajomník KSČ v Michalovciach. Od roku 1938 v ilegalite. V Slovenskej republike organizoval ozbrojené protištátne skupiny pripravujúce ozbrojený boľševický prevrat. Člen prvých troch ile­ gálnych vedení KSS. Autor programového hesla KSS „za sovietske Slovensko". V júli 1942 zatknutý a následne odsúdený na 14 rokov väzenia. Zomrel pri rakúskom meste Melk, keď ame­ rické lietadlá bombardovali transport, v ktorom ho prevážali do Nemecka.

a prelátov - špiónov, zo sedem kostolov a oltárov - muničné sklady plné granátov, guľometov a tak ďalej. Bude tu veselá i smutná reč o týchto rokoch a ich hrdinoch. Sedel som tu s nimi a robil som interview na témy, aké redaktori za po­ dobných okolností ešte nikdy nerobili. Na jednej strane „komunistický pá­ 537 pež", na druhej „tajný biskup" alebo zase generáli, ministri a či iní promi­ nenti všetkých smerov, strán, cirkví a všetkých profesií. Kde-tu medzi nimi slávni lúpežníci, kasári, zlodeji, ešte i sobášni podvodníci, ktorí sa stali poli­ tickými väzňami pre pokusy o útek, lebo v tom čase sa o každom úteku dalo dokázať, že mal vlastizradný, špionážny účel, a keď sa i nepodaril, bol tu úmysel. Nedúfal som, že po rokoch sa i ja dostanem do tohto „Vatikánu". Teraz je oddelením pre najstarších väzňov a ja tu mám i medzi najstaršími smutnú slávu - prvenstvo, no rád by som sa stal z prvého posledným - niekde na druhej strane drôtu. *** Nie sú to už len jalové nádeje. Vidím, že Rašla má úprimnú radosť, že mi môže aspoň naznačiť, že roky môjho väzenia sa končia. Uznáva, že boli pridlhé, ale vraj, my sme na vine, my sme začali, vlastne Nemci a tí boli naši spojenci. Rašla má svojrázny humor. Ešte vo Valdiciach som v Kultúrnom živote čítal úryvky z jeho knihy Civilista v armáde.538 Dobre uhádnuté i ako charak­ teristika. Rozprávali sme sa viac ako dve hodiny. Rašla má i mal svojrázny humor. Aj počas procesu, keď bola reč o šibe­ niciach, pomáhali sme si humorom. Pravda, je v tom rozdiel. Iný je humor prokurátora, ktorý „posiela", a iný obvineného, ktorý „ide". Môj humor bol naozaj šibeničný, Rašlov zase civilný. Iróniou je, že po dlhých mesiacoch, keď stojíte denne proti sebe, sa na­ koniec zblížite aj s najväčším zo svojich nepriateľov. Toto však platilo na Slovensku, v Ruzyni by takéto zblíženie nebolo možné. Tu máme svojráznu náturu. Môžeme si byť politickými odporcami akokoľvek nekompromisný­ mi, nikdy neprestávame byť v prvom rade ľuďmi. Rašla bol za Slovenskej republiky justičným dôstojníkom našej armády a pracoval v ilegálnom hnutí ako komunista. Niekoľkokrát ho zatkli aj odsú­ dili, vedeli sme teda o ňom. Robil veci, za ktoré dôstojník vo vojne dostane trest smrti. Pravda, nikto z nás nechcel ani pre Rašlu, ani pre nikoho iného smrť, ale dostal šesť mesiacov väzenia, ktoré si odsedel, ako mi sám hovoril 537

Titulom „komunistický pápež" boli označení viacerí známi prenasledovatelia cirkvi v rokoch päťdesiatych, medzi nimi Cepička, Fierlinger, Husák, Holdoš. Tu však ide o tých „pápežov", ktorí skončili vo väzení, t.j. Holdoš, alebo Husák. 538 Kniha vyšla v roku 1967.

„vo fešáckom krimináli". Chodil z neho na obed do kaviarne (sám som ho videl v Carltone) alebo domov a či pod viechu, ako mu bola vôľa. Naši ľudia, ba aj nemecký vyslanec alebo dôstojníci Nemeckej vojenskej misie mi neraz vyčítali, že trpíme takúto „frašku". Séf bezpečnosti a naši dôstojníci prichá­ dzali roztrpčení: Načo takéto komédie, načo vyhadzovať peniaze na štátnu bezpečnosť, na vojenské súdnictvo? O veci hovorili na nemeckej misii i na nemeckom vyslanectve. Chcel som dať Rašlu do Ilavy, ale nemohol som uro­ biť poriadok. Bolo by nevyhnutné odstrániť z armády zo tridsať ľudí, ktorí už v čase Rašlovho prípadu boli dokázateľne v protištátnych službách, väčšinou čechoslováckych, no najvyšší veliteľ držal ochrannú ruku nad nimi a robil tak v presvedčení, že chráni poriadok v štáte. Ale čo sa dalo robiť?

O dôstojníkoch a iných pripravovateľoch povstania Rašla najlepšie vedel a vie, akých sme mali dôstojníkov, aj to, čia to bola vina alebo zásluha, že sme ich mali takých. Rašlu som si zapamätal. I on si pamätal na moje kroky proti nemu, no nemôžem povedať, že sa chcel pomstiť. Vedel, že by nebol zostal na slobode, keby to bolo záviselo odo mňa, jednako správal sa korektne. Rašla tušil, čo ma čaká, a ja som vedel, že nezostanem nažive, a taká vec zbližuje, obrusuje hrany. Väčšina dôstojníkov Slovákov, ktorých sme prevzali z česko-slovenskej armády, mala čechoslovakistickú výchovu i v národnom, teda v protislovenskom smere. Nejeden z nich mal ťažkosti rečové. Boli dlhé roky v Čechách, ženy mali Češky, a to skvelé Češky, nacionalistky, až šovinistky. V rodine hovorili po česky, ešte i po návrate na Slovensko ich domácnosti neboli slo­ venské. Títo starší dôstojníci sa po vyhlásení samostatnosti Slovenska stali vyššími a najvyššími veliteľmi, mali vplyv na mladých dôstojníkov. Prichá­ dzalo tu k neuveriteľným paradoxom v otázke vernosti k svojmu štátu, k vlas­ ti. Ale načo o tom hovoriť. Sú to všetko veci známe a boli nám známe. Vyčítalo sa niektorým z nás sa, že sme boli radikálni, ale v pravde, na­ šou najväčšou chybou bolo to, že sme neboli dostatočne radikálni. Mali sme mnoho znamenitých dôstojníkov, ale práve najschopnejší z nich boli odstr­ kovaní, denuncovaní, pre rozličné bezvýznamné ľudské slabosti postavení do svetla neverných manželov, opilcov, atď. Strojcovia týchto udavačských kúskov vyrábali materiály podľa londýnskych rozkazov a pracovali úspeš­ ne. Nahrávala im naša nedôslednosť alebo „dobré srdce" našich najvyšších, ktorí si nevedeli predstaviť, čoho všetkého sú schopné spravodajské fabriky. Niektoré historky sú nad všetky špionážky alebo detektívky. Českí dôstoj­ níci sa naoko stali Nemcami a majstrovsky dokázali vyvolávať nálady proti Tisovi, ale hlavne proti Tukovi, proti štátu, jeho vláde a tak slúžili Benešovi omnoho úspešnejšie, než sa to darilo otvoreným českým dôstojníkom alebo českým ženám slovenských dôstojníkov. Generála Jurecha, nášho najschopnejšieho dôstojníka, intrigy zahnali do

tábora, ktorý spočiatku priam nenávidel. Bol u mňa, slzy mal v očiach, keď sa dozvedel, ako ho u prezidenta pošpinili a čo všetko si o ňom povymýšľali, až dosiahli, že päsťou hrozil prezidentovmu obrazu, zúril proti prezidentovi, ktorého mal spočiatku zo všetkých najradšej. Bolo tragédiou, že som nemal sily, že nebolo cesty, dostať ho zo slepej uličky. Mal som obavy, že spácha samovraždu - aj ju spáchal spôsobom najhorším. Kedysi rodobranec, jeden z prvých a jeden z mála, čo sme mali v armáde v rokoch 1924 - 1925, skončil na strane svojich najväčších politických nepriateľov. S Rašlom som, ako so žalobcom, pravda, nikdy o týchto veciach nehovo­ ril, ani sa nemohol dozvedieť o podstatnej príčine našich tragédií. Zostával - a s ním všetci politici i vojaci jeho razenia na druhej strane frontu - iba pri povrchu. Rašla sa nazdával, že dobre vidí, ale jeho zorný uhol mu v tom prekážal. Správne dedukoval, iba premisy nemal v poriadku. Písal o rozpadávaní štát­ neho aparátu, o potkanom úteku z topiacej sa lode, o tom, že sa bezpečnost­ ný, žandársky, vojenský sektor postavil vo svojej väčšine proti vláde alebo zostal bokom, keď sa blížil koniec vojny. Avšak súčasne napísali celé romány o svojom hrdinskom boji proti tomuto temer neexistujúcemu bezpečnostné­ mu aparátu, o tom, ako im odhalil prvý, druhý, tretí, štvrtý ilegálny Ústredný výbor Komunistickej strany a pozatváral všetky skupiny podzemného hnutia - pokiaľ ich pozatvárať chcel. Nechcem a ani netreba dokazovať, že hlavnú zásluhu na tejto skutočnos­ ti nemal bezpečnostný alebo spravodajský aparát štátu. Naše slovenské po­ mery boli už také, že sme vedeli všetko aj o najtajnejších schôdzkach tzv. ilegálnych organizácií, ešte i o rodinných veciach, o manželských alebo mi­ leneckých nepríjemnostiach, o kamarátskych vzťahoch, drobných intrigách, o lumpačkách, z ktorých sa stali dôležité zasadania, alebo o zasadaniach, kto­ ré sa skončili lumpačkou, aby sa dostali do histórie. Niekedy sme ich sami museli upozorniť, aby pamätali na zadné kolesá. Kanonika Srobára som po­ slal do Trenčianskych Teplíc poučiť brata, čo mu hrozí a nielen jemu, čo má robiť, aby sme ho nemuseli zatvoriť. A tu išlo o Vavra Srobára, ktorý zastupoval Edvarda Beneša a jeho lon­ dýnsku vládu. Mal ich dôveru, plnú moc a bol autoritou, ktorá na Donovaloch a v prvých dňoch i v Banskej Bystrici rozhodovala a rozhodla o udalostiach z konca augusta 1944. Srobárom začatá akcia už dva dni bežala, keď sa ešte páni, čo ju neskoršie prevzali, „motali" a nevedeli sa „vymotať" z Bratislavy. (To nie sú moje výrazy, to Husák, Lettrich a ostatní „sa nevedeli vymotať z Bratislavy". Sám Husák takto originálne nazval prvé dni, ktoré sú v každej revolúcii, v povstaní, vojenskom puči alebo v občianskej vojne - ráčte si vy­ brať - rozhodujúce.) A tohto hlavného činiteľa, Benešovho splnomocnenca, ktorý dával rozkazy Golianovi, sme mali v rukách. Vedeli sme o schôdzkach predsedu snemu Slovenskej republiky,539 predMartin Sokol.

sedu Najvyššieho súdu,540 predsedu Najvyššieho úradu pre zásobovanie a zá­ roveň guvernéra národnej banky541 v byte Šrobárovom. Vedeli sme, prosto nemohli sme nevedieť o všetkých zasadaniach vedenia ilegálneho ÚV KSS. Vedeli sme o plukovníkovi Talskom. Štátna bezpečnosť, jej šéf Beňuška, šéf detektívov Sucký mali presné správy o pomeroch vo vojsku. Vedel o nich aj prezident., ešte i biskup Škrábik poslal z Banskej Bystrice list, ktorý mu 542 dali plukovníci Kanák a Zverin. Z Londýna posielané správy boli zachyte­ né buď našimi, alebo nemeckými orgánmi. Pamätám sa dobre na niektoré rozhovory s Ursínym, so Zaťkom 543 ale­ bo zasa na inej línii s Augustínom Pozdechom,544 napokon i so samotným Lacom Novomeským, alebo i so ženami, ktoré mali neraz lepšie informácie a najmä presnejšie zameranie do cieľa než ich manželia, vedúci alebo veli­ telia budúcich revolúcií, pučov a povstaní. Z týchto rozhovorov nebolo veľ­ kým kumštom dedukovať, čo sa chystá, kedy a kde sa „to" má začať. Zápis o tajnom „založení" SNR 545 som mal na druhý deň ráno o 9. hodine, o 10. hodine ho mal predseda vlády a o 11. hodine prezident republiky, ale ani jeden z nás mu neprikladal takú váhu, akú by zaslúžil - po rokoch. A prá­ ve o to ide. Vidieť veci v ich pôvodnom čase, prostredí, kolorite a význame, vidieť ich očami dňa, v ktorom sa odohrali, ale v ktorom sa odohrala fúra iných, vtedy omnoho dôležitejších udalostí. Stačí položiť otázku: Bol by zločin „zradcov povstania" väčší, keby boli dali súhlas k príchodu nemeckého vojska o týždeň alebo o mesiac prv, než ho v skutočnosti dali? Bolo by možné nejaké povstanie bez armády? Bolo problémom izolovať, zaistiť niekoľko dôstojníkov, o ktorých sa vedelo, aké majú styky, akého sú zamerania, pod akými bačkorami konajú, kto financuje ich akcie, alebo ich pijatiky, slovom, kto ich „drží v hrsti" a nahradiť spoľah­ livými, ktorí si nechcú zakryť doterajšie vyznamenania metálmi budúceho pána? 540 541

Martin Mičura

Imrich Karvaš 543 Viliam Kanák (veliteľ Brannej výchovy v Banskej Bystrici) a Ondrej Zverin (veliteľ divíznej oblasti v Trenčíne). Zaistili ich povstalci v Banskej Bystrici krátko pred vypuknutím povstania a 12. októbra 1944 spolu s ďalšími slovenskými dôstojníkmi zavraždili pri Ľubietovej. Pozri: VNUK, F.: Rebelanti a suplikanti. Lakewood OH 1989, s. 91 - 102. 541 Peter Zaťko (1903 - 1978) - národohospodár, pedagóg. Minister Sidorovej vlády v marci 1939, poslanec Slovenského snemu (1938 - 1944), generálny tajomník Obchodnej a priemysel­ nej komory. Od roku 1943 člen Šrobárovej ilegálnej skupiny. Člen povstaleckej SNR, povereník pre zásobovanie (1945). Autor knihy pamätí Národohospodár spomína. L. Sv. Mikuláš 1994. 544 Augustín Pozdech (1895 - 1 9 6 0 ) - k ň a z , politik. Od roku 1927 kňaz Blumentálskeho kostola v Bratislave. Bol prívržencom čechoslovakizmu a po roku 1945 člen predsedníctva Demokratic­ kej strany. V rokoch 1945 - 1946 podpredseda bratislavského MNV. Pre svoj protikomunistický postoj odsúdený na 12 rokov väzenia. 545 V súlade s oficiálnou dobovou terminológiou používa A. Mach názov „SNR". Protištátna, ile­ gálna organizácia, ktorá vznikla na Vianoce 1943 sa nazývala Politické ústredie. V čase štátneho prevratu v Slovenskej republike sa Politické ústredie malo pretvoriť na Slovenskú národnú radu. Stalo sa tak v Banskej Bystrici 5. septembra 1944.

Vojnu sme vyhrať nemohli. O budúcnosti, aj našej krajiny, rozhodovali veľmoci, tak ako to bolo už neraz. Ale bola by sa vojna skončila ináč bez au­ gustových udalostí a masových hrobov, ktoré boli ich následkom? Bez úžas­ ných obetí na životoch a majetku národa presahujúcich mnohonásobne obete celej našej účasti na vojne? Pravda i my môžeme dostať otázku: Prečo ste to teda neprekazili, keď ste o tom vedeli? Nuž práve preto, že sme vedeli. V abecede bezpečnostnej mašinérie platí, aby nikdy nezakročila predčasne a nedala novej garnitúre príležitosť pripraviť novú akciu. Nechcem tu rozoberať, čo by sme boli robili, keby... Aleje isté, že povstanie by sa nezačalo, ak ho nezačne predčasne, a to nepovolaný Vavro Šrobár, ak nevyvraždia nemeckú misiu v martinských kasárňach z rozkazu nie slovenských vodcov ilegálneho hnutia, lež proti ich zámerom. Hovorilo sa mnoho o tajnej Hitlerovej zbrani. Našou tajnou zbraňou bolo presvedčenie, že vedúci ilegálneho hnutia všetkých smerov na Slovensku majú zdravý rozum, vedia, čo je v záujme Slovenska, aj v ich vlastnom a že sa budú držať zdravého rozumu. Táto naša zbraň zlyhala. Nie z našej viny, ani z viny našich domácich protivníkov, ale toho tretieho, ktorý sedel v Ky­ jeve. 546 Varšavské povstanie Nemci utopili v krvi, vyvraždili výkvet Poľska a od­ stránili väčšiu časť možných „konkurentov" (hrozné slovo, ale v takejto sú­ vislosti niet lepšieho),547 ktorí by po víťazstve, opretí o svoju statočnú záslu­ hu, boli povolaní a povinní vládnuť podľa vôle a z vôle svojho národa. Ale kto dal Nemcom čas a možnosť, kto im dal príležitosť a titul k masovému vraždeniu dokonca i tam, kde to už pre nich nemalo zmysel a kde vo vlast­ nom záujme chceli sa tomu vyhnúť aj tí najbesnejší hazardéri z Hitlerovho okolia? Zločin nacistického velenia nemohol byť už ani väčší ani menší aj bez Varšavy či Banskej Bystrice. Nemuseli byť ani masové hroby a miliar­ dové škody... Chcel by som v tejto súvislosti hovoriť o Fínsku. Dva razy viedlo vojnu proti ZSSR - nie z vlastnej vôle - ale viedlo. Z vojny vyšlo bez svojej Ban­ skej Bystrice. A má sa horšie? Prehralo vojnu, bolo porazené. Stalo sa však meno Fínska nečestným? 546

V Kyjeve sídlil Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia (UŠPH). Podriadený bol ÚV KS(b) Ukrajiny a operatívne Ústrednému štábu partizánskeho hnutia pri Najvyššom velení Červenej armády. UŠPH riadil sovietskych agentov (partizánov) vysadených aj v Slovenskej republike s cieľom pripraviť podmienky na sovietizáciu území, ktoré obsadí Červená armáda. Kyjevu pod­ liehal aj partizánsky veliteľ Piotr Alexejevič Veličko, ktorý pravdepodobne vydal 28. augusta 1944 príkaz na fyzickú likvidáciu nemeckej diplomatickej misie, vracajúcej sa z Rumunska do Nemecka. 547 Varšavské povstanie vypuklo 1. augusta 1944 a trvalo do začiatku októbra. Napriek tomu, že Červená armáda prenikla začiatkom augusta až k východným predmestiam Varšavy, Nemci povstanie brutálne potlačili, pričom bolo zabitých vyše 200 000 Poliakov. Vedúcou silou Var­ šavského povstania bola nekomunistická Armija Krajowa, ktorá bola pre poľských komunistov a Moskvu neakceptovateľná. - rr

Pravda, iné bolo a tiež je položenie Fínska i geopoliticky, aj v iných ohľa­ doch. Mám pripravenú prácu o vzniku samostatných štátov malých národov ešte z rokov 1933 - 1934, keď som sedel v Trenčíne. I v polemikách neskorších rokov, napríklad aj s Clementisom, neraz bola reč o tejto otázke. Udalosti, ktoré prišli po roku 1938 a po roku 1945, sú skvelým materiálom pre pouče­ nie slabých hriešnikov strednej Európy a pre pobavenie olympských bohov. Vec je dnes taká tragická a súčasne komická, že neviem, či mám o nej písať čiernym vážnymgaramondom historikov, alebo kurzívou humoristov. *** Generál Rašla mi začal dokazovať, že som nemusel tak dlho sedieť, uznával, že dvadsaťtri rokov je veľa. Mal som pocit, že ho to úprimne trápi a z niektorých náznakov som vybadal, že moje väzenie začína trápiť i Novo­ meského a všetkých mojich srdečných nepriateľov. (Azda okrem jediného, Husáka, hoci s ním som sedel najdlhšie. Osobne sme sa znášali dosť dobre, iba politicky sme si boli navzájom neznesiteľní.) Rašla sa usiloval dokázať, že nemuselo prísť k popravám a k týmto dlhým rokom väzenia, ale vraj my sme na vine, my sme „začali", nemali sme ísť s Nemcami, atď. - stará pieseň! Kto prvý obsadil Slovensko? Aký to bol vojenský puč, ktorý dal Nemcom právo zasiahnuť v marci 1939? A potom i v roku 1944? A bola u nás čo i len jedna poprava? - Kým sme moc mali na Slovensku v rukách my, kým sem neprišli po­ riadky robiť iní, nebolo popráv a nemuselo prísť ani k masovým hrobom. Rašla však dobre poznal moje argumenty. Iba som načal a už sa poberal k svojim mladým právnikom a právničkám.548 Ja som odišiel do svojej izby, aby som si rozhovor zaznačil, lepšie pove­ dané, aby som si zaznačil myšlienky, ktoré som nepovedal, ale ktoré by som raz chcel hodiť na papier. Podali sme si ruky a „dovidenia" už neznelo tak nezmyselne, ako to bolo toľko rokov.

Väznica Leopoldov - kedysi pevnosť Tak mohlo byť človeku za prvého rána sveta, za prvého veľkonočného rána, za prvej rosy. Všetko je čisté, vykúpané, všade samý ligot, celý svet je rozjasaný. Tak mi bývalo za detstva: ešte som mal hlad, štyridsať dní nebolo mäsa, ale už som vedel, že pôst sa končí, mama išla na malú omšu s veľkým košom, po omši bude svätená šunka.

548

A. Rašla bol v Leopoldove na exkurzii s poslucháčmi Právnickej fakulty UK. - kk

Tak mi bolo za jedného rána, za najkrajšieho májového rána - a roku, akého ešte nebolo. Je máj roku 1968. Leopoldov. Kedysi to bývala pevnosť. Začali ju stavať pred tristo rokmi za cisára Leo­ polda I. proti Turkom, ktorí sa pozerali na stavbu z hlohoveckého kopca na druhej strane Váhu. Podľa kronikára to bola vtedy najväčšia pevnosť v celej monarchii. Stavbu začali v roku 1665 na jar a v roku 1669 bola hotová. Šance, vysoké pätnásť-šestnásť metrov, v ich útrobách sa nachádzali ka­ sárne, stajne a muničné sklady. Ja som ich poznal už len ako kazematy. Keď sme ich v roku 1952 búrali, nevedeli sme si rady s obrovskými kvádrami. Kamene boli pospájané takou zvláštnou maltou, že sme mali čo robiť, kým sme ich uvoľnili, odborníci študovali zloženie malty. Na šancoch boli bohaté, zdravé vinohrady a sady pre úradníkov a dozorcov väznice, vzácne ovocné stromy, zriedkavo úrodné orechy, jablone, hrušky, marhule, čerešne. Do roku 1949 Leopoldov zvonka i z vnútra vyzeral ako záhrada vo venci menšej hory. Trvalo dobrý rok, kým vyrúbali stromy, vytrhali vinič a terén upravili podľa pokynov hlavnej správy „nápravných zariadení" ministerstva vnútra v Prahe, odkiaľ prichádzali odborníci štátnej bezpečnosti. Z Leopoldova sa stala no­ vodobá pevnosť pre najhorších zločincov. V druhej polovici roku 1951 začali sem „dopravovať", hovorím zámerne „dopravovať", lebo jestvoval vtedy osobitný dopravný poriadok, pravidelné linky z Plzne-Borov, z Jáchymova, z Prahy atď., odkiaľ vychádzali. Ostatné štácie boli napojené na linku: Brno, Mirov, Pardubice, Hradec Králové, Olo­ mouc, Hradište a odtiaľ na Trenčín a Ilavu, kde bol uzol. Odtiaľ jedno rame­ no viedlo na Žilinu, Ružomberok až do Košíc a druhé na Leopoldov. Tu jedni vystúpili a druhí pokračovali na Nitru a Bystricu s odbočkou do Želiezoviec a ďalší na Bratislavu a zasa naspäť. Na čele konvoja išiel malý tank alebo obrnené vozidlo, dva-tri autobusy plné väzňov strážených psami a bacharmi, ktorí boli pripravení na streľbu, medzi autobusmi a na samom konci ďalšie tanky. Eskorte velil dôstojník, ktorý so svojím štábom išiel dobre popredku. K dispozícii mal skvelú bojovú techniku, najnovšie spojárske vynálezy, ktoré ho spájali s centrálou v Prahe a so stanicami, kde boli v pohotovosti potrebné mobilné sily, ak by sa niečo stalo. Tieto poučné zaujímavosti nám rozprávali samotní ich hlavní organizá­ tori a exekútori, keď ich pozatvárali a sedeli s nami, pravda, až po rokoch, v Leopoldove, na Mirove alebo vo Valdiciach. „Úprava" Leopoldova pre nové potreby trvala už pomaly rok a ešte nebo­ la hotová. Niektoré dni na šancoch nás pracovalo až dvesto, dvestopäťdesiat i vyše, pomáhali dva buldozéry - jeden ruský a jeden taliansky. Ruský gigant neposlúchal, kým malý „Fiat" veselo rúcal a hrnul pred sebou celé hory. Na­ koniec „rusáka" nechali odpočívať a všetku prácu vykonával malý „talian". Konečne boli kazematy zaplnené. Ohromné miestnosti, ktoré odborníci vy­ hlasovali za jedinečné na uskladnenie potravín a na vínne pivnice, boli zava-

lené hlinou a kamením, ale šance zostali. Keby sme i tie mali zbúrať, trvalo by nám to, i čo by nás zapriahli na tisíce aj so všetkou technikou, najmenej päť rokov. Teda nieje pravda, že búrať sa dá rýchlejšie, než budovať.

Zbúranie mariánskeho stĺpa a Štefánikovej sochy No boli aj rýchle, až rekordné akcie búrania. Krásnu sochu generála Šte­ fánika, ktorá stála uprostred pevnosti, zbúrali za pol hodiny. Kostol, v ktorom sa nachádzali vzácne sochy, obrazy, maľby a oltáre veľkej umeleckej ceny a pod kostolom krypty veliteľov pevnosti a riaditeľov ústavu, zbúrali za dva dni. Kňazi, ba aj biskupi boli vykomandovaní, museli nosiť tehly, rozbité sochy i všeličo iné, aby sa prevychovali. V marci roku 1952 som bol spolu s biskupom Buzalkom, biskupom Gojdičom a hlavou Svätovítskej kapituly z Prahy Čihákom zametačom, alebo krajšie upratovačom. Museli sme čistiť, čo páni bachari zašpinili. Jedného dňa nás náčelník postavil na balkón svojej kancelárie. Nevedeli sme, o čo ide. Vtom skupina kriminálnych väzňov prichádza k mariánskemu stĺpu, kde bola socha Panny Márie z roku 1678. Nedávno ju dal riaditeľ Dr. Slávik549 reštaurovať akademickým sochárom, pretože šlo o chránenú pamiatku. Väzni postavili rebrík a okolo krku Panny Márie podľa rozkazu náčelníka uviazali povraz, podišli a zatiahli. Biskupi sa museli prizerať. Triasli sa, slzy im pa­ dali. Cihák omdlel. Náčelník ho však nepotrestal za to hneď, ale až na druhý deň. (Kdesi našiel pavučinu a mal dôvod.) Celá akcia bola skončená za desať minút, ale nebola celkom úspešná. Socha sa nerozbila a ani kriminálni väzni nemali odvahy splniť rozkaz doslova. Nerozdrúzgali ju! Niekde ju mali ulo­ žiť, bolo o tom mnoho rečí. Tam, kde stál kostol, urobili klzisko a na mieste sochy Panny Márie a blízkej záhrade, plánovali urobiť bazén pre bacharov. Takto bol pomstený Tôkôly. 550 Ako spojenec Turkov mal Leopoldov do­ byť a zbúrať. Samotní Turci chceli dodržať podmienky vašvárskeho mieru, v ktorom sa zaviazali neprekročiť Váh. Z ich rozkazu ho prekročil až uhorský veľmož Tôkôly, ale veliteľ Leopoldova Zinzendorf (?) odrazil útok. Na pa­ miatku Tôkôlyho porážky dal postaviť práve tú sochu Panny Márie. V Leopoldove sa razili aj peniaze. Keď sme búrali kazematy a kopali ka­ nály, našli sme mince s iniciálkami Leopolda na jednej strane a na druhej nápis „ex necessitate". Peniaze dal raziť veliteľ Leopoldova generál Schwarzenau v roku 1705, keď pevnosť obliehal Rákoci. Tu pod Leopoldovom si 551 Rákoci vylomil zuby. Zaútočil dva razy, vždy márne a jeho porážka pod 54

' Eugen Roth-Slávik - správca Leopoldovskej väznice v rokoch 1945 - 1949. Imrich Tôkôly (1657 - 1705) - sedmohradské knieža, vodca stavovského povstania proti Habsburgom v roku 1678 - 1687. Po porážke povstania utiekol do Turecka. 551 František II. Rákoci (1676 - 1735) - sedmohradský vojvoda a šarišský župan. Vodca protihabsburského povstania v rokoch 1703 - 1711. 550

Leopoldovom bola mu začiatkom konca. Vtedy sa preslávilo i Mestečko pri Leopoldove a dostalo právo súdiť a pranierovať i listina o tom i pranier boli pýchou Mestečka, ktoré dnes už ani dedinou nie je, iba časťou Leopoldova. I Kossuthovi552 maďarskí povstalci mali v rukách Leopoldov a tu dali popra­ 533 viť Šuleka a Holubyho. Leopoldov pôvodne patril do chotára Berekseku, terajšieho Šulekova. Keď rakúsky veliteľ dostal Leopoldov do svojich rúk, poslal na šibenicu jeho 554 dočasného kossúthovského pána Mednyanského. Tým sa skončila sláva Leopoldova ako pevnosti. V roku 1855 sa stal trestnicou. Štyri roky spravovali leopoldovskú trest­ nicu milosrdné sestry a vtedy tu boli také milé pomery, že sa trestancom nechcelo ísť domov. Veliteľka sa volala Baumgartnerová a prvá vydala vä­ zenský poriadok po slovensky. Leopoldov mal i riaditeľa, ktorý bol predtým trestancom, Ernesta Kováča, účastníka maďarskej revolúcie. Tu bol riadi­ teľom chýrny reformátor väzenstva Tauffer. Dielne, ktoré on dal postaviť v sedemdesiatych rokoch devätnásteho storočia, pretrvali do našich čias. Za Tauffera sa Leopoldov stal vzorom väzníc Európy. Za prvej Č-SR a za Slo­ venskej republiky Leopoldov vegetoval, nebol využitý, po niektoré roky bol poloprázdny, až v roku 1948 ožil a najmä v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia stal sa znova slávnym, až svetoznámym. V rokoch 1914 - 1918 bol tu uväznený katolícky kňaz Jozef Kačka,555 pôvodne odsúdený na smrť pre protivojnové kázne, potom na intervenciu ko­ šického biskupa Fischera-Colbrieho556 cisárskou milosťou premenili mu trest na doživotie. V roku 1929 sedel tu niekoľko rokov neskorší predseda vlády Vojtech Tuka, odtiaľ ho preložili do Prahy na Pankrác. Našli sme raport552

Ľudovít Košút ( 1 8 0 2 - 1894)-právnik, maďarský politik. Hoci bol slovenského pôvodu (jeho otec pochádzal z Turca) stal sa vedúcou osobnosťou maďarského národného huntia a horlivým obhajcom etnicky jednotného maďarského štátu. Zásadne odmietol uznať existenciu slovenské­ ho národa v Uhorsku. Vodca maďarského odboja proti Habsburgom v rokoch 1848 - 1849. Po roku 1849 žil v emigrácii, väčšinou v Taliansku. 553 Viliam Šulek (1825 - 1848) a Karol Holuby (1826 - 1848) - účastníci slovenského povstania v roku 1848. Splnomocnenci SNR pre nábor slovenských dobrovoľníkov do Hurbanových gárd. Boli zajatí maďarskými gardistami pri Hlohovci. Vojenský súd ich odsúdil na trest smrti obese­ ním a neďaleko Šulekova 26. októbra 1848 ich popravili. Na mieste ich popravy bol v Hlohovci - Šulekove v roku 1968 odhalený pamätník. 554 Ladislav Medňanský (1819 - 1849) - dôstojník. Veliteľ maďarských jednotiek v bojoch s bánom J. Jelačičom. Spolu s K. Ordódym veliteľ leopoldovskej pevnosti. Zajatý cisárskym voj­ skom a 5. júna 1849 v Bratislave popravený. 555 Jozef Kačka (1865 - 1938) - kňaz, publicista. V rokoch 1904 - 1916 bol farárom na Donovaloch. V kázňach odsudzoval vojnu a nabádal slovenských vojakov, aby nebojovali za cudzie záujmy, za čo bol v roku 1916 zaistený a odsúdený a 15 rokov väzenia. Priateľ A. Hlinku. Od roku 1921 až do odchodu na odpočinok (1932) bol farárom v Hájnikoch pri Sliači. (Autorom uvedené údaje nie sú celkom presné). 556 Augustín Fischer-Colbrie (1863 - 1925) - košický biskup v rokoch 1904 - 1925. Jediný z predprevratových biskupov, ktorý bol priaznivo naklonený Slovákom. A preto nemusel po roku 1918 opustiť svoju rezidenciu a pôsobil ako košický biskup až do svojej smrti v roku 1925.

né lístky, dokumenty o trestoch, žiadosti a odpovede na ne, korešpondenciu slávnych väzňov, výkazy, účty a podobne. Z toho materiálu potom Dr. Karol Kôrper,557 Dr. Karol Mederly a desiatky ďalších väzňov zostavili neobyčajný archív, ba aj väzenské múzeum, v ktorom boli priam umeleckej ceny výrobky z chleba, z dreva, hodiny zo zápaliek, predmety, ktoré väzni pohltali, kliešte, lyžice, kladivá, celé retaze, lekári mali čo študovať, takých hltačov nebolo ani v cirkusoch. Všetky tieto práce vyšli nazmar. V roku 1952 raportné lístky a ostatné vzácne spisy bachari používali na zapaľovanie do kachieľ a múzeum rozo­ brali. Raz sme ako upratovači s biskupom Buzalkom zametali v ubikáciách bacharov, pri kachliach sme našli zvyšky raportných lístkov, medzi nimi i je­ den Kačkov, vzal som si ho, aby som ho zachoval, ale ho našli a zlikvidovali, ešte dobre, že ma zaň nepotrestali. Od 2. apríla 1952 izolovali nás asi tristo „politických", ktorých sem po­ zvážali z celého štátu, v takzvanej Novej samoväzbe. Odrezali nás úplne od sveta i od spoločných ubikácií, čo boli v starej centrálnej budove. Začal sa „sprísnený režim" v celom Leopoldove a špeciálne zostrený v Novej samo­ väzbe, ktorá mala už od roku 1950 priliehavý názov „mlyn". Všetkých po­ litických mohlo byť okolo 1 500 až 1 700, presne sme nevedeli, aspoň my v mlyne; bol to počet na leopoldovské ubikačné možnosti neslýchaný. Boli tu ministri, poslanci, generáli, neskoršie biskupi, opáti, kňazi, spi­ sovatelia, novinári a vôbec intelektuáli všetkých smerov a profesií, všetkých cirkví a režimov, aké boli v prvej i druhej Č-SR, potom v Slovenskej republi­ ke, v Česko-slovenskej ľudovodemokratickej ešte za prezidenta Beneša. V rokoch päťdesiatych prichádzali sem aj komunistickí prominenti.

O dvoch neprajných kritikoch Prosté fakty akoby tu nikdy neboli Marí sa mi, že nie tam, ale tu sa dejú zázraky, nie tam, lež na tejto zemi žijeme v samých záhadách. Jednoduché veci som našiel zamotané. Prosté fakty, ktoré videli tisíce, milióny ľudí, celý národ, ako by tu nikdy neboli. 557

Karol Kôrper-Zrínsky (1894 - 1969) - kňaz, publicista, verejný činiteľ. Vysvätený za kňa­ za v roku 1918. V rokoch 1919 - 1945 bol veľmi aktívny v kultúrnom a náboženskom živote Slovenska. Bol profesorom náboženstva, spirituálom v seminári, tajomníkom Ústrednej kato­ líckej kancelárie, riaditeľom biskupskej kancelárie v Trnave, redaktorom Kultúry, Duchovného pastiera a iných katolíckych časopisov. Bol poslancom Slovenského snemu (1938 - 1944) a fa­ rárom Dómu sv. Martina v Bratislave. V roku 1946 bol odsúdený na osem rokov väzenia. Po prepustení z väzenia chcel ísť späť do pastorácie, ale nedostal štátny súhlas. Napísal vynikajúcu modlitebnú knižku pre inteligenciu Prameň z Boha (1939) a veľmi hodnotnú autobiografiu Môj život (1993).

Ľudí, kedysi obľúbených je predpísané vidieť v nenávisti, jasné prípady sú zatemnené a nečisté sú, naopak, samý jas a krása. Poznal som osobnosť zložitú, plnú protirečení, nevšednú svojimi zásluha­ mi, ale i skutkami nesporne zlými, o ktorej vieme, že sa najväčšmi zaslúžila, keď išlo o záchranu národa pred roztrhaním jeho živého tela a krajiny. Dnes je to už ani nie hriešnik, teda ešte človek, dnes je to jednoducho dokonalý 558 diabol. Poznám dosť dobre i seba, nepridalo by mi, ani nevzalo, keby som chodil na ryby, na poľovačky, keby som bol kartár, fajčiar a keby som sa občas bol opil. Počul som a počúvam celé historky, „bolo to i v rozhlase", pred súdom, že som si tisíckami zapaľoval cigarety, prehrával tisíce v kartách, videli ma opitého váľať sa pod stolom v kremnickom bare, chytal som ryby, poľoval som. - A prosím: v živote som nefajčil, nekartoval, čo mi kedysi Hlinka vy­ čítal ako vážny nedostatok. Opiť som sa nevedel, prosto nedokázal som to, i keď som mával dobrú vôľu a rád si posedel s dobrými kompánmi, ale v kremnickom bare som nesedel, tam totiž bar vôbec nebol, ako mi povedali Kremničania. Nebol som ani rybárom, ani poľovníkom a uvidíte, aké poľo­ vačky alebo rybačky mi „dokázali".

Jozef Paučo a historické kurča Prepáčte mi tieto banality. Ktosi ich dostal do histórie a nebol to vždy nepriateľ. Požičali mi knihu vydanú dokonca v Amerike. Napísal ju zasväte­ ný „náš človek", bývalý šéfredaktor Slováka559 a čítam, že som preto zostal nažive, lebo som slúžil židom. Tí ma zachránili, naznačuje - a to je ešte horšie, než keby napísal prostú lož. Zamestnať fantáziu je vždy horšia služba pravde, než ju porážať obyčajným cigánstvom. Asi ho podplatili - a ešte aj inú zradu som musel spáchať, inak by som nezostal nažive, nepovie akú, ale podrobne opisuje svoje zásluhy v boji proti mne: Bol som s Tukom v Nitre a on, hrdina, zariadil, aby nám servírovali skromný obed či večeru. Kurča. Len kurča. Ešte i teraz po tridsiatich rokoch píše o tejto historickej udalosti ako o svojom odvážnom kroku v boji proti fašizmu. Pravdou je, že kurča mám rád, môže byť paprikáš alebo pečené, hocako, len nech je. Ak by som bol vedel, že pán historik a spisovateľ, doktor práv a funk­ cionár temer všetkých spolkov, aké sme len mali alebo aké majú americkí Slováci, tak veľmi sa zaslúžil v Nitre roku Pána tuším 1940 - bol by som sa mu poďakoval a dal mu aj nejaký metál, ak by sa za kuracinu dávali metále. V svojej historickej práci píše, že som o tom vedel; nuž, čo povedať? Ani pred súdom som nechcel hovoriť „nepamätám sa", na to historické kurča sa však skutočne nepamätám, no raz darmo, už je v histórii, ako ďalší vážny dôkaz proti mne. Ide zrejme o V. Tuku. - kk Paučo, J.: C. d., s. 205.

Dokonalý Tido J. Gašpar odhaľuje moje nedokonalosti Iný taký priateľ napísal teraz vo svojich pamätiach, že vcelku proti Ma­ choví nič nemá, ale raz darmo, Mach sa stal „pánom situácie a úplne ovládal slovenský verejný život", každého som chcel odstrániť a „docieliť samovlá­ du". Tuku som len preto neodstránil, lebo ten mi pomáhal a pre jeho starobu som sa ho nebál a že uskutočňoval moje koncepcie. On, pisateľ týchto pamä­ tí, bol síce šéfom propagandy, ale to bola pre neho „krížová cesta" a „galeje". Videl chyby, videl fašizáciu, ale on nič, on skríkol pred obžalobcom Rašlom, že musel pracovať s tými, „ktorí sa nazývajú fašistami". A ďalej: „Pravdu povediac, ja som bol za všeľudský poriadok... nadšeným prívržencom myš­ lienky kresťanskej renesancie a kresťanského humanizmu..." Rabínov syn mu povedal (cituje si ho): „Veď vy ste nielen skvelý ľudomil, ale i semofil." (Tak: „semofil"!) Takého ani rabínov syn nepoznal. I pán Katz bol toho názoru a iný pán (cituje aj iných o sebe, nechce citovať len seba) povedal, že v rozhlase vládol strach a hrôza, ale prišiel Gašpar a zavládla tam „noblesa a elegancia". Zostal iba preto, lebo „vyššia etika zodpovednosti ma vždy presvedčivejšie nútila, aby som neopúšťal národ". On nás musel dvíhať, my všetci sme boli druhá garnitúra, nízka a ešte sme padali, obyčajní niktoši. Dérer kedysi hovoril o Sidorovi a jeho kruhu „sopľoši a všiváci", Gašpar ho­ vorí jemnejšie: „Ja som mal predovšetkým záľubu vo vynikajúcich ľuďoch. No musel som sa uskromňovať" - a opisuje podrobne, ako sa uskromňoval. Vstúpil do bodegy. „Šéf ma hneď hlasne a s veľkou okázalosťou560 vítal. V bodege bolo plno ľudí. Medzi nimi stratený a nikým nevšímaný sa tiesnil minis­ ter Fritz."561 Ale Gašpar zasiahol, pozdvihol Fritza k sebe, do výšky, hneď ho obslúžili a keď odišiel, pani bodegárka sa pohoršovala: „Minister, minister, čert ho pozná, aspoň svojím vystúpením by mal dať znať, kým je. Krčí sa ako úbohý previnilec." „Skutočne, šedí ľudia to boli." Minister má kričať, že je minister, keď vojde do obchodu, aby ho prednostne obslúžili, klaňali sa mu a omdlievali, aký je to vznešený pán, aké má bokombrady, aký je vycifrovaný, podperný, šarmantný, iba tak mohol dokázať svoju súcosť za ministra. O mne píše úplne vážne: „Mach si namýšľal byť povolaný k tomu, aby Slovákov viedol", ale som „neimponoval" Gašparovi, neimponoval som ani Esterházymu, cituje ho a cituje všetko, vynáša alebo i vymýšľa a majstrovsky predkladá dôkazy, že som bol posledný, úplne na nič a len preto si ma vyvolil osud, urobil ma nevedomým.

560

honosnosťou, nápadnosťou - kk Gejza Fritz (1880 - 1957) - právnik, ľudovecký politik. Poslanec pražského snemu za HSĽS v rokoch 1925 - 1935, senátor v rokoch 1935 - 1938. Poslanec Slovenského snemu (1938 1939) a ministerjiravosúdia (1939 - 1944). V rokoch 1939 - 1944 predseda Najvyššieho správ­ neho súdu, člen Štátnej rady (1940 - 1943). Odsúdený Národným súdom na 2 roky väzenia. 561

Volá za svedka Huga a Zweiga. A našiel vysvetlenie, prečo práve ja, kto­ rý som sa nenarodil ani v Turčianskom Svätom Martine, lebo Gašpar uznáva (výslovne o tom píše) iba martinských národovcov (seba radí medzi nich) a ja som sa nenarodil ani na dvore nejakého maďarského grófa, lebo tí Gaš­ parovi imponujú ešte viac. Prečo práve Mach? Nuž vinou osudu. Aké šťastie, že som nebol zaťažený zdedenými alebo naučenými znalosťami. Aké šťastie! Aké šťastie, že tu bola druhá garnitúra a „šedí, chvíľkoví ľudia". Ináč by nebolo štátu, nemal by ho kto vyhlásiť, spravovať, ba ani rozbiť, lebo i to pripisuje Gašpar mne. Len neviem, neviem. Píše, že chcel povstanie, videl v ňom splnenie akejsi svojej túžby, bojoval síce proti nemu, ale vtedy ešte nevedel, že bojuje proti svojej túžbe. Takéto veci popísal alebo presnejšie, takéto state z pamäti spisovateľa Gašpara uverejnil mesačník slávneho mena Slovenské pohľady v r. 1968. Takto píše „náš človek"! Šéf propagandy Slovenského štátu.

VI. ÚPRIMNE A ROZVÁŽNE Fara a dedina 562 Paberkovanie spamäti (o rodnej dedine a najmä o jej fare) Prvý presný obraz o našej fare mám z leta roku 1914. Večer pred mobi­ lizáciou prišli sme po mláťačku, ktorá stála na gazdovskom dvore. Mláťač­ ka patrila družstvu, v ktorom boli aj moji dvaja strýcovia - Ján a Martin -, s nimi prišiel môj otec pomáhať pri sťahovaní mlátiacej garnitúry do nášho dvora. Otec zrejme nebol, nemohol byť členom družstva, lebo nebol veľkým gazdom ako moji strýcovia a v tomto mláťačkovom družstve boli len veľkí gazdovia a farské gazdovstvo - v tom čase v dedine najväčšie. Neviem, ako sa stalo, že aj my sme mlátili na tejto veľkogazdovskej, tzv. Bosákovej mlá­ ťačke (Bosák-báči bol jej motoristom), pravdepodobne sme sa „zviezli" popri strýcovi Jánovi. Bývali sme v spoločnom dvore a naše humno i mlat, i pajta boli konca strýkových. Dnes si viem vyrátať, že to muselo byť koncom júla. Dátum mi - pravda - už nežije v pamäti, ale večer toho dňa mám jasne pred sebou. Okolo pána dekana Šimka (písal si meno po maďarsky: Simkó Károly), boli toho večera hádam všetci významnejší gazdovia, richtár, prísažní, kostol­ ný otec. Všetci boli vzrušení. Pán dekan niečo vysvetľoval. Mával najlepšie spojenia, patrónom kostola bol gróf Károlyi a dekan bol s grófom zadobre. - V noci alebo zajtra bude mobilizácia. Nové, divné, neslýchané slovo. Mobilizácia! Kde-tu padlo i slovo vojna. Ale tohto slova sme sa nebáli, nebolo nám nové ani cudzie. Na vojnu sme sa hrávali od mala. Vykopali sme jamku, vložili do nej loptu (po medersky „lobdu"), rozdelili sme sa: jeden bol Turek, druhý Srb, tretí Rus alebo Talian a tak ďalej, najstarší z chlapcov vyvolá­ val voko-voko. Vtedy som ešte nevedel, že voko-voko treba písať s „ c " a že (v latinčine) znamená volám-volám. I hra sa tak menovala: voko-voko. Vy­ volaný musel rýchlo skočiť k jamke, od ktorej sme boli v kruhu na dva-tri Publikované v Kultúre č. 29 - 30/1998. - kk

kroky, chytiť loptu a koho zasiahol, ten bol vyradený do konca hry; keď zo­ stali dvaja, vojna sa začala odznova. A takýchto hier na vojnu bola fúra. Vy­ hodiť loptu na strechu alebo len tak dovysoka, zavolať „Turka" alebo „Srba", ten ju musel chytiť a trafiť chlapcov rozutekaných v polkruhu. Nuž vojna nám nebola cudzia. Ale mobilizácia? Pán dekan už vedel, čo bude po mobilizácii. Aj chlapi vedeli, museli vedieť alebo aspoň tušiť. Boli akosi preinačení, vážnejší, našli voľáke nové slová a staré užívali po novom. Všetko sa menilo, i slová, i ľudia, všetko do­ stávalo nový, zvláštny význam. Deti, „my deti", sme to len cítili. Okolo polnoci zažiaril kostol. I fara bola samé svetlo. Ľudia prichádzali na faru a odchádzali z nej. Aj môj otec prišiel. So mnou. Ale ja som zostal vonku. Nebál som sa. Bolo svetlo a pes bol uviazaný. Bol to ozrutný pes, ako teľa, i takej farby, naše teľa malo takú farbu. Aj sme ho­ vorili „psisko ako teľa". Keď Jágó zaštekal, to ani nebolo ako zaštekanie psa, ale ako zahučanie nejakej obludy zo strašidelnej rozprávky. Neskoršie, už ako študent, čítal som detektívku, ktorej stredom bol pes, taký krvavý, čítam o ňom a priam ho počujem a vidím jeho oči, vyhŕka z nich oheň a papuľu má samú krv, až mi naskakovali zimomriavky po chrbte. Tak mi bývalo, keď som išiel na faru a Jágó nebol uviazaný. Fara a Jágó. V detskej predsta­ ve dlho patrili dovedna, hoci fara a zlý pes, prirodzená vec, nepatria k sebe. Čudujem sa teraz, že som nenapísal kurzívku na túto tému, keď mi kurzívky bývali denným chlebom.

to.

Slovom, zlý pes nemá čo hľadať na dobrej fare. A na farskom dvore nemá byť záhadný strom. Na fare má byť jasno a čis­

Kým bol otec u dekana, obdivoval a skúmal som strom uprostred dvora, ktorý bol v nočnom osvetlení okien ešte záhadnej ší než býval za vidna. Nikto mi nevedel povedať, aký je to strom. Prosto nemal mena. Mal akési bobule a pod ním sa často hemžila chrobač. Myslel som si, že sa chrobáky rodia z tých bobúľ. Po mnohých rokoch som videl podobný strom vo Valdiciach uprostred väzenského dvora; tu sa hodil, tam bol doma, dokonca bol okrasou, mal pekné červené bobuľky. Bol to hloh. Neviem, po čo bol otec vtedy na fare. Iba keď rukoval, povedal mi, že všetko vybavil, aby som mohol do gymnázia, že pán dekan sa postará o zápis, o školné, o žiacky lístok do Nových Zámkov, o všetko. Toho večera sme ani my deti nešli spať. Dlho do noci žila dedina ako vo dne. Hlúčiky chlapcov, mládencov, ale i žien, dievčat a detí stáli pred kaž­ dým druhým-tretím domom, najviac pred Surkovým domom a pred obec­ ným, ktorý bol v tom čase dolu konca hlavnej ulice, „našej ulice", ešte nema­ la mena, vlastne mala, to najkrajšie: „naša ulica". Hemžili sme sa okolo starých, behali od hlúčika k hlúčiku, i my sme boli dôležití, dôležitejší ako inokedy. Raz ma chytil otec, len tak, položil si ruku na moje plece alebo hlavu, nerobieval také veci, nuž cítil som, že sa stávam

dôležitým. I mama bola na ulici, i tetky Kančíkovie, ktoré sa často vadili, hnevali, teraz boli tiché, načúvali rečiam mužov, boli neobyčajne dobré, ne­ posielali nás spať. Odrazu z poštovej ulice, totiž z ulice, v ktorej bola pošta, vyleteli dvaja na koňoch, ani sme ich dobre nevideli, ja som ich vpravde ani vidieť nemohol, bol som kdesi pri mláťačke, lebo aj ona ma zaujímala a Bosáka-báčiho som mal rád, vedel všetko, hodinky opraviť, magnetom dvíhať železo, namagnetizoval mi krivák a potom som i ja vedel dvíhať ním ihly, ba aj klince, mal zá­ zračnú lampu, dnes sú také veci už staré, až smiešne staromódne. Bosák- báči bol aj hlásnikom, aj hrobárom, hodinárom, no v prvom rade mašinistom. Keď pán dekan zaviedol do fary, do kostola a jeho okolia elektrinu, Bosák-báči obsluhoval malú elektráreň a bol teda i elektrikárom. Bol nám prvý i najväčší v dedine. Býval vedľa školy neďaleko kostola, bol pravou rukou farárovou. A bol filozofom. Keď som sa ho opýtal, prečo sa hnevá pán dekan a pán organista, odpovedal otázkou: „Kto ti povedal, že sa hnevajú? Nerozprávajú sa, ale sa už nehnevajú. Ty tomu nerozumieš." Všeličomu som nerozumel. Nikdy som nevidel v kostole lekárovu manželku a lekár býval najčastejším hosťom na fare, najbližším priateľom pána dekana. Ani paholok Janáč, ktorý jeden čas slúžil u môjho strýka-richtára, nemal času do kostola, čo taký býval zavalený robotou okolo statku fary. „Statok treba nakŕmiť, obriadiť aj v ne­ deľu" - počul som raz a počúval som často iné také odpovede, čo vyvolávalo iné otázky a nikdy neuspokojili. Nevedel som sa uspokojiť, hnevalo ma, ešte i v kostole zamestnávalo, že sa tí dvaja kostolní ľudia, fara už takmer svätá, nikdy nerozprávali, len si odkazovali po kostolníkovi, niekedy aj miništranti sprostredkovali odkazy-rozkazy, viem to, býval som miništrantom. Keď sme išli z pohrebu, celou dlhou cestou kráčali vedľa seba, ako sa patrilo, ale mlčali obaja, ako sa nepat­ rilo, slova neprehodili a potom odkazovali jeden druhému to i to. Čosi sa raz pohnevali - počul som. Prečo? A čo ťa do toho! Prečo sa nepomerili, prečo si neodpustili, aspoň pred spoveďou. Bosák-báči však začal o inom: Bubnujú! Akože? V noci! Utekáme od mláťačky na ulicu. Kamaráti majú náramné reči. Videli sme husárov. Vyleteli z ulice od pošty, jeden bol hornista, zastavili sa pred notárovcami, nevieme, niečo doniesli, potom leteli tade k cintorínu do Nededu a Šoku; tak voľajako sme poznali susedné dediny. Tam boli Uhri, to bola cudzina, chamraď, čo kapustu vozila. Nebolo času povypytovať sa a povedať všetko. Pán bubeník, Pogár-báči, znovu už pred nami zabubnoval. Bývali sme oproti Šurkovmu domu. Pogár-báči bubnoval, ale teraz nie on oznamoval, že dáva na známosť. Nie! Teraz sám pán richtár začali: Pochválen Pán Ježiš Kristus. Dáva sa na známosť: Náš pán cisár a kráľ jeho apoštolské veličenstvo atď. František Jo­ zef Prvý! Pán richtár prečítal mobilizačnú vyhlášku. Potom druhý papier, na

[ 273

ktorom stálo, kedy ktorý ročník odchádza, ktorým vlakom a že kostol je už otvorený, pán dekan i pán kaplán budú spovedať, prvá omša bude o tej a tej hodine, druhá bude ráno, ešte predtým, než majú odísť k vlaku siedmi honvédi-husári a piati „gôzôš" husári a pešiaci k vesprímskym tridsiatym prvým. To všetko sme si dobre zarezali, to nám páni hlboko zarezali do pamäti, lebo rukoval Jano-báči Predný, Stevo-báči Predný, dvaja Jánovia Mančíkovie, i môj otec, Jozef Mach, neskoršie i Karol Mančík, len z nášho dvora naruko­ vali do vojny šiesti, z nich traja padli na fronte, jeden sa vrátil ťažko zranený, jeden sa dostal do zajatia, môj otec padol medzi poslednými na talianskom fronte a pochovaný je pri Assiagu. Nuž, zarezala sa nám mobilizácia, čísla regimentov a miesta hlboko do pamäti. Na fare bolo aj potom rušno, hádam ešte rušnejšie, než za mobilizácie. Teraz sa ukázalo, čím je fara pre dedinu. Bolo treba žiadosti písať, zariaďo­ vať, aby si rodiny pomáhali; kde nikoho nezostalo, na radu, na prosbu alebo i na rozkaz z fary prišla pomáhať i nerodina. Zásluhou fary sa celá dedina stala jednou rodinou - ako to už býva, malé hnevy, malicherné každodenné trampoty často rozdeľujú, veľké nešťastie vždy spája, vždy, ak je tu sila a zá­ klad, akou bývali a majú byť fary. A čo tu ja poučujem, filozofujem, keď mám spomínať? V spomienke mi žije fara, ožíva najčastejšie v spojení s menami: Juriga, ktorého obraz visel v našej prednej izbe pod pondusovými hodinami medzi obrazmi svätých na čelnej stene. Kostolanský (volal sa Kostelanský, ale vo mne žije meno Kostolanský). Po rokoch som ako rečník bol v Starom Te­ kove, vítal ma - bol tam farárom - otvoril zhromaždenie a po ňom sa mi poďakoval, aj ma pohostil, hoci bol jeden z mála kňazov česko-slovenských Hodžových agrárnikov. Ernest Bokor, pri jeho priezvisku vždy som povedal i krstné meno, páčilo sa mi: Ernest, teraz mám zaťa Ernesta, dobré meno dobrých ľudí. Ernesta Bokora som raz navštívil. Mal čudnú chorobu, nemo­ hol stáť rovno, v jednom uchu mával veľkú ťažkú náušnicu, aby mu trochu korigovala narušenú rovnováhu. Na fronte ako kurát plnil aj úlohu sanitára a v daždi guliek zachraňoval ranených, ktorí by inak zahynuli. Dostal naj­ vyššie rakúsko-uhorské vyznamenanie, s ktorým išiel aj veľký titul, aj pe­ niaz. Bol skromný, dobrý, no trochu aj čudák, ale taký svätý čudák. Meno mal maďarské, no bol Slovák, a nie tichý Slovák, hoci ako človek bol tichý a ako vravím veľmi skromný. Postava pre román, len mať pero Hronského alebo Urbana! Pán dekan si ma zavolal. Dal mi latinskú gramatiku. Robil mi dobre, ale ja som sa necítil dobre, bol som rád, keď ma prepustil. Latinská gramatika. Prvé bolo, že som sa naučil čítať latinský nápis, kovové litery na priečelí fary. Aere comes... Líšil som sa pred chlapcami. Šándor Mančíkov mi trochu závidel, ale po dobrom, žičlivo. Sándor Mančíkov Predný, lebo bol aj Zadný. Mali zaujímavé osudy, chcel by som ešte o nich napísať. So Sándorom predných sme odprevádzali našich otcov na stanicu, keď

narukovali. Chytili sme sa šraglí, a tak sme utekali za vozom, v ktorom sedel Mančík-báči Predný a môj otec. Keď nás zbadali, nevyhrešili nás, ale vtiahli do voza. Nedá sa zabudnúť na ruky, čo ma dvihli a držali, také silné a v tej chvíli také nežné. Na stanici krik-šmarc, vlaky plné chlapov a jeden vlak plný vojakov. Spievali o Srbsku. Megálj, megálj, kutya Szerbia - Počkaj, počkaj, ty psia Srbia. Ešte i dnes viem tú pesničku, spievali sme ju v škole. Malí školáci spievali sme ju nadšene. Keď boli asentírky, spievali ju regrúti. Rozobrať obsah tejto piesne - a máme obraz, predstavu, ba aj históriu tých dní a rokov. Školáci i regrúti verili, že Srbsko je na vine, že Hercegovina a Bosna mu nepatria a že „Maďar nepopustí, kým mu krv nepustí v tej psej Srbii". Tak, doslovne tak! Lenže po maďarsky. Pred staničnou budovou boli kotliska čaju, vedľa nich dlhé stoly ako na jarmoku, na nich koláče, rožky, žemle, cele hory nakrájanej salámy, ba aj čokolády - na čokoládu sa dobre pamätám, otec mi rukoval, viem, že vo Vespríme (Veszprém), tam bol jeho pluk, 31. honvédsky peší pluk. Bolo nám ťažko, i Šándor Mančíkov i ja sme sa usilovali neplakať, ale ako, keď aj naši otcovia si utierali oči, vojaci vries­ kali, z jedného vagóna vytruboval trubač, žandári robili poriadok, ale márne, bolo tu ako na jarmoku. Najväčším zázrakom bola pani Hegediiska, najväčšia dáma dediny, až taká, že sme ani nevedeli, ako ju pozdraviť a či ju smieme, také nič, také sed­ liacke chlapčiská, pozdraviť, a tu sa tá vrtela, obracala, dávala akési rozkazy ženskému svetu z kaštieľa grófa Károlyiho. Bola tu i grófka sama, ale tichá, vždy akoby zakríknutá, vždy druhá. HegedUska, hoci bola ženou iba správcu statkov Károlyiho, teda nie grófovou, vždy bola prvá - keď neskoršie prišli prví ranení do nášho špitálu, tak si vodila raneného, aby sme cítili, chápali, že ona je hrdinom - rozdávala čokoládu vlastnoručne, čokoláda, my sme ho­ vorili „čukoláda", ešte i dnes mi vonia, tá z detských rokov, bola zriedkavým hosťom v sedliackej rodine, naozaj výnimočným, keď prišiel Vilmoš-báči Šlahor z Pešti a tak - teraz ju rozdávala Hegediiska každému, kto chcel, a vari nič nevystihne lepšie hĺbku bolesti, strachu, čohosi nepochopiteľného, čím žili dni mobilizácie ako fakt, že nám ani na um neprišlo chcieť z tej čokolády. Čokolády nášho detstva, takej už potom nebolo a nikdy nebude. Mobilizácia, Jágó, hloh na farskom dvore, čokoláda, grófka na stanici, ako naberá do žufane čaj pre vojakov - všetko mi ožíva, zrní, v pamäti je včelí raj. Dlho sme stáli so Šándorom Mančíkovým. Dlho sme sa dívali do ničoho, vlak už dávno odišiel, až nás strýk Martin vzal za ruky a posadil na sedadlovú dosku, na ktorej sedel on... Kedy ich uvidíme, kedy sa vrátia? Doma nás nevyhrešili. Ani tetka Mančíková, ani moja mama - nič, ani len slova. Toho dňa som sa stal gazdom. Vedel som, čo treba kravám, koňom, čo a kedy, aký obrok, keď kone nepracujú a aký, keď orú, sejú alebo zvážajú, repu vozia, kedy orať, pretŕhať, okopávať alebo ohŕňať. Občas prišiel starý otec Stacho, niekedy strýc Ján, inokedy Martin alebo ujec Mančík Zadný. Každý pomáhal, no tak prirodzene, veselo, že by bolo neprirodzené, nemožné čudovať sa alebo mať pocit dlžníka a ponížene ďakovať. Všetko bolo obrobe-

[ 275

né načas, ani piaď zeme nezostala ležať ladom, hej, a z jediného dvora odišlo šesť chlapov, najlepších, ktorí mávali roboty plno a po celý rok denno-denne - zostali len deti, ženy a dvaja starci! Neviem, prečo som dal na koniec pre­ došlej vety výkričník, veď ide o vec celkom prirodzenú, lepšie povediac išlo o samozrejmú vec, pravda, reč je o časoch môjho detstva. Čo som mal latinskú gramatiku, častejšie som býval na fare. Pán dekan mi chcel dať opisovať už neviem aké listiny, ale mal som mizerné písmo - a to sa nikdy nepolepšilo, bol som redaktor, ba i šéfredaktor, učil som, zaúčal redaktorov: treba mať písmo jasné, čisté a nadovšetko dobre čitateľné, aby ho sadzač i so zažmúrenými očami mohol čítať bez špekulovania, či „ o " je „ o " a nie „a". Podnes sa s tým trápim a keď dávam pozor, aby litery boli jas­ né, dobre čitateľné, už neviem písať, myšlienky sa zaseknú, štýl je čoraz mizernejší a obsah ešte biednejší. Pán dekan chcel mať poriadok v papieroch, a preto mi dával inú robotu. Niekedy som skočil po poštu, mal schránku, dal mi kľúčik a priniesol som, čo bolo, cestou som čítal noviny a raz som až zhíkol: Rusi do Francúzska či do Srbska - už neviem kde - prevážajú zlato. Fantázia mi začala pracovať. Ale i pán dekan to čítal i pán notár. A dedina bola hore nohami. Neviem, ako sa stalo: starí múdri páni z dediny to nariadi­ li, alebo prišiel rozkaz zhora? Jedného dňa boli na každej križovatke rampy, retaze, zátarasy, pri ktorých stáli chlapi s cepami, kosami, drúkmi a čakali Rusov i Francúzov, podľa toho, ktorí povezú zlato do Srbska. Prečo ho mali viezť akurát cez Slovenský Meder, o tom nik neuvažoval. To celé týždne sme žili v napätí. Bosák-báči bol hlavný organizátor stráže, bol hlásnikom, a tak podľa poriadku, podľa čísiel domov starci a mládenci striehli sme na zlato. Najmä za večerov to bolo zábavné, Krehák Aurel, alebo už kto prišiel s harmonikou, bolo leto, mládenci boli mladí, dievky už ako dievky vždy do tanca, ale Francúzi neprichádzali, ani Rusi, nuž pomaly nebadane rampy skapali, akoby ich niekto tajne ukradol a bolo po sláve. Tu sa mi žiada nadhodiť - povedzme pre psychológov, lekárov -, či je možné, aby si takúto vec zapamätala len jedna pamäť. Celá dedina v tom roku 1914, a nielen naša dedina, videla, vzrušovala sa, strážila, čakala zlato, Rusov, Francúzov a dnes sa už nik nepamätá. Pýtal som sa rodiny, priateľov rovesníkov - rodákov, nik sa nepamätá. Ale i tak je faktom, čo som napísal o tej zlatej horúčke, o horlivosti úradov, žandárov, pánov a dokonca i detí. No sú tu noviny, bolo by vyhľadať čísla z letných mesiacov roku 1914, z týždňov po mobilizácii. V univerzitných knižniciach alebo archívoch, ale­ bo i v súkromných knižniciach, niekde naisto budú tie staré noviny - a dajú mi za pravdu. Nie v tom, že by skutočne išlo o prevážanie zlata z Ruska či Francúzska, ale v tom, že vznikol taký nezmysel a zrejme celá krajina sa nám pobláznila. Čo všetko ľudia neuveria! Ale aby uverili, že dvakrát dva sú šty­ ri, keď nejaký potentát alebo vláda, alebo strana nariadi ináč, veru, neviem, neviem, či nájdu v sebe odvahu veriť, že dvakrát dva sú štyri, ako sa učili v násobilke. Jedného dňa ma pán dekan zavolal: „Priprav sa, pôjdeme do Zámkov."

Vedel som, že ide o zápis do gymnázia. Išli sme dvaja: Alexander Vitek, [ 277 syn grófskeho záhradníka, opravujem, záhradníkovho pomocníka, skvelého vrtkého človeka, statočného, pracovitého, ktorý poznal každý krík, každý kú­ tik veľkej záhrady grófa Károlyiho, jeho anglického parku, skleníka veľkého i radu menších; nuž jeho syn, Šándor a ja, syn sedliaka, nemôžem napísať „gazdu", čo ako rád mám slovo a pojem gazda, boli sme len celkom malými roľníkmi, aj preto sa dedina čudovala. - Ako? Kde na to berú? Ani ja sám som nevedel odpovedať. Ako, z čoho? Otec bol na fronte. Peňazí v dome nebývalo, aj keď bol otec doma, tobôž teraz, vojna, mama nemala z čoho, strýkov som mal bohatých, no tí mali svoje starosti. Počul som, že pri patronáte bola základina a z jej úrokov sa fi­ nancovali dvaja alebo aspoň jeden z dobrých žiakov, čo pre chudobu nemohli vyššie, do vyšších škôl. Neskoršie som sa zaujímal o vec, mal som možnos­ ti prispieť do základiny z vďaky, ale s pánom dekanom som sa rozišiel. Na vine som bol ja, moja tvrdosť, neposlušnosť, odvaha - a či ako to nazvať - nepáčiť sa a znepáčiť sa. Teda sa vezieme do Nových Zámkov. Pán dekan dôstojne vedel sedieť i v hintove. Mal nezvyklú reverendu farby prachovej, ľahkú, letnú a klobúk tiež takej farby. Kone drobčili trapom, kočiš si hrdo sedel na baku, najradšej by som bol sedel vedľa neho, vždy som radšej sedel hore vedľa kočiša a nerád dolu v hĺbke hintova - keď som sa občas dostal do takejto panskej situácie. Bola to cesta takpovediac osudová, nie v zlom, tragickom zmysle slo­ va, ale tak: cesta osudu, obratu v živote, začiatku nového, nezvyklého, dob­ rodružného, z čoho išiel i strach, ale aj odvaha „pustiť sa do toho". Mama sa veľmi netešila. Otec to chcel. A fara alebo základina na fare rozhodla. Do gymnázia v tom čase chodili sme len my dvaja. Totiž z vlastnej dedi­ ny, z Mederákov, lebo panské deti neboli z dediny, aj keď bývali v nej - blízo ku kaštieľu, boli panské, kaštieľske, grófske. Boli to všetko dobrí chlapci, výborní kamaráti, jednako - nepatrili dedine - hádam okrem Imra Pergera, organistovho syna, môjho dobrého priateľa. Aký bol znamenitý kamarát, taký bol zlý žiak, z čoho som mal veľký osoh, často ma volali k organistovi, aby sme sa učili spolu a bývali tam pre mňa vzácne olovranty, prinášal som si ovocie z organistovej záhrady. Šándor Vitek býval v „druhej ulici", dosť ďaleko od nás. Obdivoval som ho, bol to, povedal by som, vzorný študent, nevšedný, vždy mal všetko v po­ riadku. Som presvedčený, že sa mu ani raz neprihodilo, aby nebol pripra­ vený, nemal úlohy najlepšie urobené. Neviem to priamo, chodil do triedy B, kým ja som chodil do A, ale prosto si nemôžem predstaviť, aby niečo zmeškal a neurobil, čo bolo v ľudských silách, nepamätám sa na nijaké jeho huncútstvo, ale ináč bol veselý, i do hry, i do bitky, lenže pre chvíle veselosti a hry mal akúsi svoju veľmi vážnu, svedomito premyslenú regulu. Bol chlap­ com, študentom regule a svedomitosti. Nechystal sa, ani rodičia ho, myslím, nechystali za kňaza, určite ho nenútili, otca mal veľmi rozumného, možno

matka sa modlila, aby sa stal kňazom, no neviem, či mu o tom povedala. Chcel byť, pokiaľ sa pamätám, alebo lekárom, alebo dôstojníkom, čosi padlo o tom medzi nami, keď bola reč o povolaní. Ja som mal byť kňazom podľa otcovho želania, od mala ma vychovával tak, aby som sa ním stal, najmä Jurigu mi kládol za vzor. Mnoho spomínal aj 563 pýchu našej dediny: Gabriela Paulíka z Modrého Kameňa, učeného kňaza, veľkého slovenského národovca (z družiny Jána Palárika), slávneho včelára - včelárstvo študoval v Nemecku u odborníka svetového mena. Paulík má na našom cintoríne náhrobný pomník s maďarským nápisom, vraj rodina sa po­ maďarčila, alebo vrchnosť, alebo jednoducho - v čase Paulíkovej smrti bolo samozrejmosťou (zomrel v roku 1882) aj Slovákovi-národovcovi v maďar­ čine vystrojiť i pohreb, i hrob, i pomník na ňom. Paulík aj svoju včelársku vedu postavil do národnej, slovenskej národnej služby. V jeho včelíne bývali kurzy slovenčiny, dejín slovenských pod rúškom hospodárskych, včelárskych prednášok. Paulík bol až legendárnou postavou pre našich otcov, nielen ako národný buditeľ, i sociálne, hospodársky dal výborné základy pre lepší život ľudu. A bol aj svojho druhu hrdinom: za cholery (z histórie vieme o nej, že bola v roku 1866 a z podania „vieme", že mala prísť z Ázie) Paulík liečil, zaopatroval pozostalých, najmä deti, podporoval finančne i naturáliami. Najviac účinkovalo na ľud, že sa nebál a hoci bol stále v zamorených domoch, medzi umierajúcimi, cholera sa ho nechytila. Z takýchto vecí vznikajú legendy a le­ gendy sú často pravdivejšie i spravodlivejšie. Šťastím našej fary, kostola i ce­ lej dediny bolo, že sme mali patróna, aj keď z naj maďarskej šej roviny, predsa len nie surového maďarizátora. Gróf i Károlyiovci boli rozumní patróni. Ale ich dobré skutky akosi zapadli, tak to už býva - a spomínali sme len nedobré. O Károlyiovcoch sme vedeli, že pôvodne sa ich rodina volala „Ôrdôg" - Čert, že bola v príbuzenstve s kniežaťom Gabrielom Bethlenom. Jeden z Károlyiovcov bol prvým generálom Rákociho, posledný Károlyi mal ženu z rodu „najväčšieho Maďara" Štefana Széchenyiho - to všetko mohli byť dôvody na tuhé maďarstvo a maďarizátorstvo. Zákonitá vec, že práve takíto ľudia nepotrebujú získavať nové zásluhy a dôkazy pre svoje vlastenectvo. (Takéto dôkazy zháňali obyčajne vlastenci nemaďarského pôvodu. Skúsili sme to a veľmi bolestne i v Mederi i na našej fare). Prekvapilo ma, keď som, vyplývajúc z povinností, ktoré mi v tých ča­ soch predpísala moja funkcia, musel študovať hlásenia o tom, ako sa správali vedúci ľudia na južnom Slovensku, keď v dôsledku viedenského verdiktu z 2. novembra 1938 boli nám odtrhnuté i čisto slovenské kraje - medzi nimi aj môj rodný kraj i moja rodná dedina - a boli pripojené k Maďarsku. Kaž­ dému - i rozumným Maďarom - bolo jasné, že išlo o krivdu a že maďarské vojsko nevydobylo si tieto kraje bojom, naše vojská boli v prevahe, o neja563

Gabriel Paulík (1818 - 1882) - kňaz, buditeľ, publicista. Od roku 1844 až do svojej smrti bol farárom v Slovenskom Mederi (Palárikovo). Niektoré pramene udávajú, že pochádzal z Tisovca a nie z Modrého Kameňa, ako píše A. Mach.

kom hrdinstve, maďarskom v tomto prípade, teda nemohla byť reč - jednako nikdy sme nepočuli také reči o hrdinstve maďarských honvédov ako vtedy. A sám triezvy gróf Károlyi Lajos i jeho žena podľahli nálade hrdinstva. Ak v mene Nových Zámkov Ján Holota, v mene okresu Lapka, v mene Sloven­ ského Medera Simko z Beckova hovorili o „osloboditeľských honvédoch", to sme chápali; Holota, Lapka, Šimko, to boli práve také maďarské mená ako napríklad Masarík, Čeháková, Knotek, Pridal, Prokopec József - ale Károlyi ani Hanna Széchenyiová nepotrebovali dokazovať, že sú Maďari a hovoriť 0 tom, že Slovenský Meder je „svätá zem maďarská". (Doslovne tak hovoril pán gróf Károlyi Lajos dňa 10. novembra 1938.) Nemal sa pán gróf pýšiť, že je priamym potomkom Sándora Károlyiho, ktorý bol hlavným veliteľom Rákócziho vojska. Iný gróf Károlyi (Mihály), neskorší prezident Maďarskej republiky po skončení prvej svetovej vojny a vodca revolúcie jesenných ruží (oszirózsás forradalom) v októbri 1918, nehrdil sa tým istým svojim predkom. Naopak, hanbil sa, že je potomkom zrad­ cu. Vo svojej knihe Proti celému svetu hneď na začiatku píše o svojom pred­ chodcovi Sándorovi Károlyim, že zradil Rákociho, umožnil zloženie zbraní bez boja, prešiel na stranu Habsburgovcov, od ktorých za svoju zradu dostal z majetku Rákociho „bohatú donáciu a grófsky titul". „Maďarský ľud pokla­ dal Károlya Sándora za zradcu", čítal Mihály už ako 13-ročný chlapec o svo­ jom predkovi. Ináč to nebol ojedinelý prípad v dejinách maďarských a nielen maďarských. Všetci veľmoži bez výnimky zrádzali, dali sa podplácať často 1 dvoma-troma nepriateľmi svojej krajiny. Józsi Oszkák, najlepší znalec tejto časti dejín, píše o najslávnejších veľmožoch Maďarska ako o lúpežníkoch, zradcoch a tyranoch - i samotného Rákociho do najhoršieho svetla musel postaviť, keď chcel písať pravdivo. Pravdaže, Károlyi Lajos z roku 1938 ne­ mohol za zradu svojho predka, ale akiste nepoznal históriu vlastnej rodiny ani Uhorska dosť dobre, nečítal Józsiho a ostatných solídnych historikov svojej vlasti, keď sa tak hrdo hlásil ku zradcovi Rákócziho i k tomu, že je „krvným príbuzným" samotného Rákoci Ferenca. Vari preto sa zaoberám toľko touto históriou, lebo som sa práve pre jed­ nu z mojich „politických" rečí o týchto veciach dostal prvý raz do väzenia. Bolo to v čase parcelácie. I grófa Károlyiho majetky parcelovali. Mal u nás i v Stupave a v stolici Satmárskej vyše šesťdesiattisíc hektárov, veľkú časť toho práve za zradu jeho predka, nuž ja som operoval tým proti niektorým politikom svojej vlastnej strany, ktorí parceláciu pokladali za krádež, lebo súkromný majetok je vraj - podľa sv. Tomáša Akvinského, hoci svätý Tomáš nikde tak nehovorí - svätý a nedotknuteľný. Nuž argumentoval som takto: „Károlyi získal tie statky za zradu, za ktorú sa dáva šibenica, teraz agrárni páni česko-slovenskí dostávajú z nich zvyškové statky za to, že zrádzajú svoj národ, teda za to, za čo im patrí šibenica." - Keď ma po dlhých rokoch znova súdili, táto reč mi bola poľahčujúcou okolnosťou. Keď som pri grófovi-patrónovi mederskej fary, prichodí mi na um smutná vec s farárom, ktorého na grófov návrh postavil ostrihomský arcibiskup na

čelo našej farnosti za okupácie.564 Išlo o syna grófových zamestnancov, Ma­ ďara, ktorý bol vzorným kňazom, kým nezačal piť. Jedného dňa prišla k nám do Bratislavy moja mama, keď bola reč o rodnej dedine, vždy bola prvá fara, čo je tam nového, kto je farárom, kaplánom, kostolníkom; matka sa rozpla­ kala: „Ľudia pomaly prestanú chodiť do kostola. Pán farár prichádza často úplne spitý, opíja sa celú noc u Šlahora s učiteľmi-učiteľkami, raz aj padol pri oltári, čo bol taký opitý." Na druhý-tretí deň prišiel ku mne do úradu správca statkov grófa Károlyi­ ho v Stupave, aby pripravil návštevu Károlyiho u mňa. Dal som podmienku: Ako patrón nech zakročí u cirkevnej vrchnosti v Ostrihome. A pre istotu aj grófovi Esterházymu,565 ktorý bol predsedom maďarskej strany na Slovensku a ktorý bol veľmi dobre zapísaný v Ostrihome, pri jeho návšteve u mňa som spomenul, čo mi rozprávala matka. Zakrátko na to pán farár bol napomenutý a keď napomenutie nepomáhalo, urobili s ním poriadok. V istom zmysle omnoho smutnejší bol prípad kaplána slovenského mena i rodu, ktorý sa dal do služby maďarských orgánov a vec bola o to horšia, že bol znamenitým kazateľom, prvotriednym spoločníkom, mimoriadne vzdelaný a skvelý tak­ tík. Slúžil „svätoštefanskej myšlienke" obnovy Veľkého Maďarska, mal na to všetky podmienky; napísal i knižku Fekete napok (Čierne dni) v tejto službe. Napriek svojim schopnostiam nemal úspech. * ** Na chodbe fary pred kaplánkou boli tri obrazy - kópie. Dlho som stával pred nimi, keď som čakal. Na jednom sedliak a sedliacka dokončievali robo­ tu na roli, bolo už podvečer, práve začali zvoniť Anjel Pána. Žena modlitbovo sklonená, muž opretý o motyku, čapicu v ruke, obaja sa modlili, v úzadí kon­ túry kostola a priam bolo cítiť - vidieť, ako sa nesie vzduchom večerný hlas zvona. Zvonenie som odvtedy nikdy viac nevidel na obraze. Druhý obraz bol akiste od toho istého maliara, asi francúzskeho: zajac v kapuste, naľakaný, v strehu, zďaleka, akoby spoza obrazu, z jeho rámu vystupovala postava len naznačená, fantázia mohla pracovať a vytvárať celé zajačie dobrodružstvá. * ** Ferdiš Juriga - to je osobitná a krásna kapitola, ku ktorej sa chcem ešte 564

T. j. v rokoch 1938 - 1945, keď Slovenský Meder patril Maďarsku. Esterházy János (1901 - 1957) - maďarský politik na Slovensku. Veľkostatkár vo Veľkom Záluží, predstaviteľ Maďarsko-kresťanskej socialistickej strany a Zjednotenej maďarskej strany. V rokoch 1935 - 1938 poslanec NZ. Od roku 1936 predseda Zjednotenej maďarskej strany. V rokoch 1938 - 1945 poslanec slovenského Snemu. Od roku 1938 vodca Maďarskej strany na Slovensku (Szlovenszkói Magyar Párt). V roku 1945 emigroval zo Slovenska. V roku 1947 ho Národný súd v neprítomnosti odsúdil na trest smrti. V roku 1949 zatknutý, trest mu bol zmenený na doživotie. Zomrel v ilavskej väznici.

565

vrátiť. U nás býval ako doma aj vtedy, keď už nebol v Mederi kaplánom. Karol Kapuš, Majerník-Markusek a môj otec boli mu kortešmi, agitátormi, keď kandidoval za ablegáta (poslanca) do budapeštianskeho snemu. O Jurigovi bolo toľko rečí, keď sa u nás zišli otcovi priatelia, že mi bol po celý 566 život, ako keby žil u nás, ako keby bol z Medera - a bol tu iba čosi rok, možno dva, aj to nie celé. Kolovali o ňom historky až také, že podľa môjho úsudku, pravda, dnešného, nie toho z rokov detstva a študentstva, tie historky sú zväčša vymyslené. A predsa akosi pravdivejšie než skutočnosť sama, boli jurigovské, ak sa nestali, mohli sa stať a niekde vo Vajnoroch alebo v Mani alebo v Bratislave, či kde už účinkoval, naisto sa aj stali. Môj otec bol veľký spevák, mal zvonivý hlas, jeho miesto v kostole bolo pri organistovi z pravej strany, z ľavej stával Karol-báči Kapuš. Oni a Kuchák-báči zostavili spevník, ktorý vyšiel tlačou. V spevokole Juriga naučil Mederákov všetky lepšie národné a ľudové piesne slovenské. Pre niektoré mali aj opletačky, súdy, ale také neškodné. Juriga naučil svojich ľudí, ako sa treba vysekať. Simko, farár, požiadal raz Jurigu, aby v kázni poučil ľudí, že jarabice, zajace atď. patria grófovi, ktorý obci platí aj za jej chotár ako svoj poľovný revír. Stará grófka sa žalovala, vraj každý Mederák je pytliakom. Pán kaplán teda kázal: každý sa má starať o to, aby mal dobrú úrodu a ničil burinu a všet­ ku háveď, čo škodí, roľa je vaša a všetko, čo je na nej. Slovom, z celej kázne vyšlo, že hriechom by bolo, keby neničili škodcov - to už nemusel povedať, že zajace, jarabice atď. škodia. Nuž prichádzali sme z oračky - kopačky veľmi často s nejakou korisťou. Vedeli sme otkou triafať do zajacov, ako ani grófi nevedeli svojimi flintami. Otec ma prakticky naučil, čo iné vedia z porekadla: „Pomaly, len pomaly, chytíme aj starú." Keď sa išlo na jarabice zhurta, nechytili sme ani starú ani mladú jarabicu alebo bažanta.

Kto pochopí - už nesúdi 567 (O kňazoch v Slovenskom Mederi za Uhorska) Slováci boli všetci, lenže niektorí chceli zostať takými Slovákmi, za akých ich vychovala škola. A škola bola uhorská. To bolo ešte pochopiteľné. 566

Juriga bol v Slovenskom Mederi kaplánom v rokoch 1900 - 1901, odkiaľ potom odišiel za kaplána do Bratislavy (Blumentálsky kostol). Publikované v Kultúre č. 20/2006 pod názvom Kto chápe, už nesúdi. Na začiatku rukopisu je poznámka: „Na vysvetlenie môjho paberkovania (O rodnej dedine a fare)". - kk 567

Koncom minulého storočia sa škola stala maďarskou. Dôsledne a nekom­ promisne maďarskou i tam, kde Maďarov nebolo alebo boli v menšine. Tak bolo aj v Slovenskom Mederi, dnešnom Palárikove. Úlohou školy bolo vychovávať Maďarov i z Nemaďarov, maďarizovať a tým skriviť i najlepších. 568 Do maďarizovania boli postavené zákony (Apponyi! ), úrady, aristokra­ cia vyššia, ale i nižšia šľachta, ktorá bola horšia, veľkostatkári, kapitál, poli­ tické strany, vojsko, žandárstvo, školy, najmä školy. A to od útulní (ôvoda, my sme hovorili „úvoda") začínajúc po najvyššie. V tomto ohľade osobitná kapitola je cirkevná. Maďarsko, všetky maďarské režimy posledných dvoch storočí, mali byť zachované a zveľaďované pomocou koncepcie takzvanej svätoštefanskej, ktorá bola východiskom a základom na udržanie prípadne obnovenie Veľ­ kého Uhorska. Svätoštefanské Uhorsko, „Mariánska krajina",569 ovenčená Karpatmi, úrodná kotlina Dunaja a Tisy, hospodársky i geopoliticky ideálny celok, kto­ rého narušenie bolo by hriechom proti prírode, proti záujmom ľudu, všetkého ľudu, všetkých národov a národností tohto štátneho útvaru, ktorý mal za se­ bou bezmála celé tisícročie. Tieto „pravdy" mali takú presvedčivú silu pre výchovu detí, že nemohlo byť pochybností o trvanlivosti Veľkého Uhorska - a keď predsa bolo po prvej svetovej vojne „okyptené", nič nebolo pre všetky smery maďarskej politiky samozrejmej šie ako obnovenie Veľkého Uhorska. Aké tu mohlo byť postavenie katolíckej cirkvi, a nielen kňazov, lež i lai­ kov, úprimne veriacich - je jasné. (Ide tu, pravda, o náš kraj, o južné Slo­ vensko a o roky môjho detstva, o začiatok tohto storočia. Iná bola situácia v Turci, Liptove, v Trenčianskej alebo na Orave.) *** Dnes je nám, dnešným starým, tobôž mladým fakt Cesko-Slovenska sa568

Albert Apponyi (1846 - 1933) - maďarský šovinistický politik. Vedúca osobnosť maďar­ ského liberalizmu v Uhorsku. Od roku 1872 politicky činný v rôznych politických stranách. V rokoch 1906 - 1910 uhorský minister. Ako minister pre kultúru a osvetu bol pôvodcom záko­ nov z roku 1907, završujúcich v školstve násilnú maďarizáciu. Zákony zavádzali maďarčinu ako povinný vyučovací jazyk, nielen do štátnych, ale aj do ľudových (obecných) a cirkevných škôl. V parlamente Apponyi obhajoval zákon nasledovne: „Každý v tomto štáte sa musí podriadiť princípu, že tu sú pánmi Maďari". Podľa jeho predošlých vyjadrení: „Všetko, čo je maďarské, predstavuje najvyšší stupeň dokonalosti". Ostré protesty proti politike uhorskej vlády verejne vyslovovali najmä americkí Slováci. Apponyi predstavoval v maďarskej politike krídlo orien­ tujúce sa na spoluprácu s cisárskym Nemeckom. Po vyhlásení Maďarskej republiky rád si aj s manželkou zachraňoval život útekom do Č-SR na člne cez Dunaj, kde mu bol udelený azyl. Žil na svojom statku v Malinové. Po potlačení boľševickej revolúcie vrátil sa do Maďarska. Vedúci maďarskej delegácie na mierových rokovaniach v Paríži (z jeho popudu podpísali Maďari Trianonskú zmluvu). V rokoch 1923 - 1933 zastupoval Maďarsko v Spoločnosti národov. 569 Presnejšie: Mariánske kráľovstvo (Regnum Marianum).

mozrejmým. I Slovenskej republiky. I to, že Bratislava je Bratislavou - už nie Pozsonyom, a že je hlavným mestom Slovenska. Že sú tu Nové Zámky, Lučenec, Košice, Prešov so svojim slovenskými menami a na Slovensku. Už i len písať alebo hovoriť o týchto dnes takých prirodzených veciach a predsta­ viť si skutočnosť zo začiatku nášho, zdôrazňujem nášho terajšieho (t. j. 20.) storočia - aké smiešne, aké zbytočné, podivné, aký nezmysel! A predsa. Nie je všetko až také prirodzené. Svetozár Hurban Vajanský rok pred svojou smrťou, v druhom roku sveto­ vej vojny, keď sa dozvedel, že v zahraničí sú hnutia proti Rakúsko-Uhorsku a za Česko-slovensko, vyhlásil (citujem tu martinské Národnie noviny zo 17. júla 1915) „podobné zločinné fantázie mne nikdy do hlavy neprišli". Ak toto vyhlásenie bolo vynútené - a isteže bolo - čitatelia, ktorí nepoznali úzadie, čítali to a hovorili: Tak píše Vajanský, bývalý väzeň, najlepší zo Slovákov, reprezentant národa. Česká historička V. Olivová píše v jadre takto: Krátko pred utvorením Č-SR normálnemu Čechovi ani len na um neprišlo, že by to mohlo byť aj ináč než žiť, existovať v Rakúsko-Uhorsku. Lepšie povediac ani sa len ne­ zaoberal myšlienkou, žeby Rakúsko mohlo zaniknúť. Najlepší ľudia Čechov dokonca ani nechceli, aby Rakúsko zaniklo. Vieme, že „otec vlasti" F. Palacký hovoril z duše národa, v záujme jeho existencie, keď vyhlasoval: Keby Rakúska nebolo, museli by sme si ho vymyslieť. Toho názoru boli všetci vodcovia Čechov - vari okrem malej skupiny Kramáŕovej570 i to až na samom konci jestvovania Rakúska. Sám Masaryk571 a jeho kruh videl v Rakúsku podmienku existencie českého národa, ochranu jeho pred pangermánskym wilhelmovským Nemeckom. Tak bolo v Čechách, ktoré mali otvorené všetky okná na Západ, živý styk 570

Karel Kramáf ( 1 8 6 0 - 1 9 3 7 ) - pravotár, politik, vodca Česko-slovenskej národnodemokratic­ kej strany. V roku 1891 poslanec za mladočeskú stranu v Ríšskej rade, neskôr vedúca osobnosť mladočechov. Pred 1. svetovou vojnou stál na pozícii zachovania Rakúsko-Uhorska. Ideológ novoslovanstva usilujúci sa o zmierenie rozporov medzi slovanskými národmi a štátmi a o zblí­ ženie cárskeho Ruska s Rakúsko-Uhorskom. Rusko sa malo stať medzinárodným garantom menších slovanských štátov. Po vypuknutí 1. svetovej vojny stál pri zrode domáceho českého odboja (v roku 1916 odsúdený na trest smrti, v roku 1917 amnestovaný). Po roku 1918 nezmieri­ teľný odporca politiky „Hradu" (E. Beneša a T. G. Masaryka). V roku 1918 predseda Národného výboru. Prvý predseda vlády novovzniknutej Č-SR (1918 - 1919). V roku 1919 vedúci česko­ slovenskej delegácie na mierovej konferencii v Paríži. V rokoch 1919 - 1934 predseda Česko­ slovenskej národnej demokracie (od roku 1934 Národné zjednotenie).. 571

Tomáš G. Masaryk ( 1 8 5 0 - 1 9 3 7 ) - ideológ, politik, štátnik. Tvorca protislovenskej ideológie etnického čechoslovakizmu. Ako mladočeský politik a tzv. realista stál jednoznačne na pozíci­ ách zachovania Rakúsko-Uhorska. Až tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny sa začal po­ stupne zbližovať s radikálnym protirakúskym krídlom českej politiky a zásadne prehodnocoval svoj negatívny postoj k českému historickému štátnemu právu. Následne jedna z vedúcich osob­ ností zahraničného českého odboja za utvorenie česko-slovenského štátu. Podpisovateľ Pittsbur­ skej dohody, ktorá mala, v rámci spoločného štátu, zaručiť pre Slovensko politickú autonómiu. V rokoch 1 9 1 8 - 1935 prezident Č-SR.

s anglosaským svetom a najmä s Francúzskom. Česi mali svoju inteligenciu, svoje vysoké školy, svoj vyspelý priemysel, svojich biskupov a arcibiskupov, svoje zemské zriadenie, vysokých úradníkov, generálov, silné zastúpenie v ra­ kúskom parlamente - Ríšskej rade - svoje styky kultúrne a hospodárske mož­ no povedať s celým kultúrnym svetom. 572 Ferdinand Peroutka na začiatku svojho diela Budovaní štátu má state, že sa schuti zasmejete nad nepripravenosťou vedúcich českých mužov, kto­ rých potom nazývali mužmi 28. októbra. Viedenský predseda vlády dával Prahe úradníkov pre prípad, že si Česi vyhlásia republiku, vojenský veliteľ Prahy mal príkaz nepodnikať nič. Viedeň vo všetkom išla Čechom poruke, takže o revolúcii nebolo ani reči, nebolo jej treba. Historici českí i rakúski súhlasne píšu, že Viedeň bola omnoho revolučnejšia než Praha. Český historik uznáva, že jediný revolučný čin v tých dňoch zo strany Čechov a Slovákov bol Jurigov prejav v budapeštianskom parlamente desať dní pred pražským prípadne turčianskosvätomartinským rozhodnutím (28. a 30. október 1918) Českí novinári - podľa Peroutku - sa pýtali Svehlu,573 vodcu českého „prevratu" 28. októbra, kto alebo čo rozhodlo, komu ďakovať za víťazstvo. Švehla ukázal na svoj nos. - Ten rozhodol. Vycítil: teraz, napoludnie dňa 28. októbra treba sa vybrať a prevziať Obil­ ný ústav. Kto mal v rukách chlieb, ten dostal do rúk moc. Švehla - sedliak - to vedel a podľa toho konala jeho Národná rada. Nie Česi ani Slováci, ale záujmy západných mocností vytvorili Č-SR. (Temer tie isté, ktoré ho po rokoch v Mníchove zlikvidovali.) Málo chýbalo a Uhorsko mohlo zastať nedotknuté. Až do konca rátali s tým na Západe a upozorňovali na túto možnosť Slovákov i dobromyseľní českí politici. Toto všetko doložené dokumentmi treba vedieť, oživiť si zabudnuté, aby sme pochopili v celej nahote položenie napríklad farára v Slovenskom Mede­ ri a kňazov na celom južnom Slovensku. Vraj „Cirkev bola v službách nepriateľov nášho ľudu". Ostrihomský arcibiskup kardinál Vászáry v rozvášnenej dobe maďarizá­ cie, keď odnárodňovanie bolo najdôležitejším programom a v tej súvislosti 572

Ferdinand Peroutka (1895 - 1978) - publicista, národno-socialistický politik. V rokoch 1919 - 1924 redaktor denníka Tribúna, 1924 - 1939 viedol kultúrno-politickú revue Pfítomnost, po­ litický redaktor Lidových novín. Dvorný politický publicista „Hradu" (vo svojej publicistike tl­ močil politické názory Masaryka a Beneša). Za Protektorátu bol väznený. V rokoch 1945 - 1946 poslanec DNZ, kritik totalitných praktík KSČ. V roku 1948 odišiel do emigrácie. V rokoch 1951 - 1961 viedol česko-slovenské vysielanie Slobodnej Európy. Zomrel v USA. 573 Antonín Švehla (1873 - 1933) - český politik. Vodca agrárnej strany, z ktorej vybudoval najsilenejšiu a najstabilnejšiu politickú silu v predmníchovskej Č-SR. Niekoľkokrát bol predsedom česko-slovenskej vlády.

prebiehajúca akcia za zrovnoprávnenie židov vyvolávala prudké polemiky, [ 285 ostro sa postavil proti zneužívaniu cirkvi, kostolov a kňazov. Bol za zrov­ noprávnenie židov. Hovoril: - Správne, ale treba zrovnoprávniť všetkých občanov, aby nad nimi ne­ vládli výsadné triedy feudálne. Cirkev má slúžiť ľudu, viesť ho k Bohu. Je proti jej poslaniu, keď sa kostoly zneužívajú proti rečovým a iným právam ľudu. 574 I vesprímsky biskup Prochászka odsúdil falšovanie histórie. No škola učila túto falšovanú históriu ako pravú a svätú - a nielen škola. Preto všetko farár môjho detstva bol taký, akým ho uvidíme. Karol Šimko pochádzal z Beckova, bol pôvodom Slovák, jeho bratia boli znamenití slovenskí pracovníci, najmä Florent. Bol advokátom chudobných v Košiciach, ako starosta Orla viedol mládež v slovenskom duchu, keď ocho­ rel na pľúca, nemal z čoho žiť, prišiel k svojmu bratovi Karolovi a na jeho fare starostlivo s láskou opatrovaný zomrel. Vtedy som bol vedúcim Orla u nás, usporiadali sme mu orolský pohreb, vyrukovali sme so zástavou - a tu na cintoríne všetko išlo po maďarsky. Dekan sa zvysoka a zhovievavou blahosklonnosťou pozeral na slovenskosť svojich bratov, nechápal ich. Predsa vzdelaný, človek, inteligent - preboha, ako mohol byť iným než Maďarom? Jeho druhý brat sa stal dokonca prezi­ dentom Krajinského úradu v prechodnom čase autonómie, no i tohto svojho brata kládol nízko pod seba - ani nie tak slovami ako celým svojím postojom a pomerom k nemu. Podľa Karola Šimku: Čo nebolo v Uhorsku maďarské, nebolo ani dosť kresťanské, ani byť nemohlo katolícke. Odkloniť sa od maďarstva zname­ nalo zradiť vlasť i cirkev, svätého Štefana a všetkých svätých maďarských, zradiť mariánsku svätoštefanskú krajinu. Ako by to mohol urobiť katolícky kňaz? A ak to urobil - nuž potom alebo bol poľutovania hodným úbožiakom, hlupákom, alebo zradcom. Takto celkom prevrátený bol svet Karola Šimku. Nepokladal sa za pomaďarčeného, ale za Maďara rovno arpádovského. Je charakteristické pre ľudí tohto typu, že Čechov, české noviny, českých politikov kládli vysoko nad slovenských. Šimko čítal Čecha, katolícky týž­ denník český, ale nečítal Slováka. Ak aj odoberal slovenské časopisy, inak to nešlo, neboli mu milým alebo potrebným čítaním. O Hlinkoví, Tisovi, Jurigovi, ba aj o slovenských biskupoch hovoril s dešpektom. No staral sa o to, aby slovenské vydania Spolku sv. Vojtecha, knižky tr­ navských jezuitov, Vojtaššákova Svätá rodina, misijné knižky z Môdlingu575 atď. boli rozširované, podporoval ich. 574

Otokar Prochászka (1858 - 1927) - biskup, teológ, spisovateľ. Narodil sa v Nitre. Na pokyn kardinála Vászáryho bol jedným zo spoluzakladateľov Ľudovej strany a neskôr aj Kresťansko-socialistickej strany, ktorú zastupoval ako poslanec v budapeštianskom parlamente v rokoch 1920 - 1922. Mal hlboké sociálne cítenie. 575 Môdling - mesto v Rakúsku, kde bola centrála misionárov Božieho slova (Societas Verbi Divini, SVD) a odkiaľ sa šírilo k nám misijné hnutie. Vydávali časopis Hlasy z katolíckych misií.

Bez neho nebolo by Ľudového domu, krásnej poschodovej budovy, v kto­ rej našli prístrešie všetky spolky. Remeselnícky, čítací, úverový, neskoršie Orol, divadelné krúžky, atď. Pravda, stavbu financoval gróf, no myšlienka bola farárova. Tak bolo i s mnohými ďalšími podnikaniami. Rozporný človek. A taký bol i život na fare takmer jedno polstoročie. Tomu primeraný bol postoj dediny k farárovi. Tu korenili nedobré konce dobre myslených začiat­ kov, sklamaní a napokon tragédií.

Hore-dolu o Jurigovi 5 7 6 Ferdiš Juriga bol u nás kaplánom na začiatku tohto storočia. Slovenský Meder, dnes Palárikovo, moja rodná dedina, žil vtedy rušným, nepokojným životom slovensko-maďarského jazykového pohraničia. Len po dlhých ro­ koch som pochopil, o čo išlo, prečo sa bil otec a ujo a strýc a sused, prečo sa bili všetci. A prečo sme sa my deti už v prvej elementárke museli učiť „egyszer egy" - násobilku - po maďarsky. Sedeli sme v škole ako teľce, počúvali neznáme, cudzie slová, ničomu sme nerozumeli. Trápil sa učiteľ, trápili sme sa my. Školy sme sa báli ako pekla. Ale nie vždy. Boli hodiny, ktoré sme vítali s úprimnou detskou radosťou a podnes som za ne vďačný pánovi kap­ lánovi. Hodiny náboženstva boli slovenské. Ide o roky, keď zúrili apponyiovské zákony. Maďarizácia bola v plnom prúde. Dnes už vieme, nech nepríde prevrat... Na kaplánov sme mali šťastie i za Rakúsko-Uhorska, i za prvej republiky. Jedným z najlepších, ktorý neprestal žiť v pamäti mojich rodákov ani dnes, bol Ferdiš Juriga. Môj otec rozprával mi o ňom celé legendy. A legendy, ako vieme, bývajú krajšie ako suché, triezve pravdy, majú viac života. Najmä legendy o človeku, akým bol Juriga. V našej prednej izbe visel jeho obraz medzi svätými obrazmi. Juriga vo vyšívanej košeli, v slovenskom kroji, ak sa nemýlim, vajnorskom, čier­ ne, bujné vlasy, iskrivé oči, celá tvár, celá postava, ešte i ruka za opaskom, celý obraz žije mi v pamäti nerozlučne spojený s mladými rokmi dedinského chlapca. Pod obrazom nápis, známe Jurigovo bojovné heslo: „My po Slove a sláve Slováci - my sme my, my sme národ svojej reči - a my sa nedáme." Každá 576

Tento text bol napísaný v lete 1968. Prepísaný je podľa redakčného úzu, s medzerou 2, a ob­ sahuje 15 normalizovaných strán. Článok opravil autor. Kópiu som pravdepodobne dostal z Ja­ zykovedného ústavu Ľudovíta Štúra začiatkom deväťdesiatych rokov a publikoval ho Slovenský národ 14. júla. 1992. - kk Podobný osud majú aj rukopisy Homolov puč a Čo vieme dnes a nevedeli sme vtedy, ktoré sa objavili takisto ešte predtým, ako sa zistila existencia spomienok, čo ukradla ŠtB v roku 1978. -kk

iniciálka inej farby, litery vycifrované, pre nás deti nebolo v dome krajšieho obrazu. Roku 1914, pamätám sa - prvý rok prvej svetovej vojny -, otec ochorel. Matka utekala po doktora, lekár prišiel, už chcel vkročiť do izby, odrazu sa zháčil, zostal na prahu medzi kuchyňou a izbou a tak spomedzi dvier kričal na otca a na matku a mne sa zdalo, že kričí i na nás deti: - Ešte stále vám tam visí? Vyhoďte ho! Ináč nevojdem. Strhla sa hotová patália. Matka už chcela zvesiť Jurigov obraz, ale otec nedovolil. Lekár rozčertený vyletel na dvor, nadával, mama ho probovala uprosiť, ale on stále o Jurigovi. To už Juriga dávno odišiel z Medera, prešlo desať či dvanásť rokov, čo bol u nás kaplánom. Neviem, a myslím, že som sa za detstva ani nezaují­ mal o to, čo bolo medzi Jurigom a lekárom Dr. Jaksicsom. Zrejme to boli nacionálne rozpory, ktoré ich postavili proti sebe. Jaksics bol dobrý lekár, obľúbený, chudobných liečil zadarmo, akiste bol chorvátskeho pôvodu, ale uvedomelý Maďar. Už bol na ulici, odrazu sa zvrtol, vrátil sa do kuchyne a odtiaľ sa vypytoval otca, kde ho bolí, čo cíti a tak. Otec mu nechcel odpo­ vedať, zaťal sa a mlčal. Zakročila matka, a povedala lekárovi, čo je otcovi, prosila, vysvetľovala, lekár predpísal lieky, poučil, čo treba robiť a vyrútil sa ešte stále napajedený. Čosi ho však predsa len hnalo pred náš dom. Zastavil sa akoby náhodou, prehodil slovo o počasí, či už o strýkovi, ktorý bol vtedy richtárom, alebo mame, keď ju zbadal a len tak, bokom, sa informoval, či je otcovi lepšie, poučil, čo ďalej, ale nevošiel k nám. Otec bol už mesiace na fronte, vari už prešiel rok i druhý a doktor Jaksicz vždy, len čo ma zbadal, zavolal si ma, vyexamenoval, čo viem z latinčiny, povypytoval sa ako nám ide gazdovstvo, či pomáhame mame, či niečo nepo­ trebujeme, ale sa mi marilo, že myslí na niečo iné. No o Jurigovom obraze nepovedal ani slova. A Jurigov obraz panoval ďalej v našej prednej izbe. Za vojny agenti predávali obraz „Kráľ sa modlí". František Jozef kľačiacky sa modlí „za svoje národy". Mama ho kúpila, lebo vraj ináč by nedostala vojnovú podporu, Jurigov obraz vytiahla z rámu a vložila doň kráľa. Otec prišiel na dovolenku a bolo zle. Vytiahol z truhly Jurigu a zasa nám visel medzi svätými obrazmi. Až po dlhých rokoch, už za republiky, keď Juriga odskočil od Hlinku, vyložili sme ho a na jeho miesto sme zavesili Pittsburskú dohodu.

*** S Jurigovým obrazom splýva mi v pamäti iný obraz. Prvý výlet. Otec ma vzal do Vajnôr, kde bol Juriga farárom, mal som asi päť alebo šesť rokov. Vidím sa, ako ma pán farár Juriga dvíha, aby som dočiahol jablká. Nepamä­ tám sa na kostol, ani na faru, ale žije mi v duši milý obraz, nezabudnuteľná chvíľa: Juriga ma drží, dvíha a ja si trhám zo stromu jablko.

[ 287

Teraz, keď to píšem, zahanbený si vyčítam: žil som v Bratislave dlhé roky ako redaktor, ako minister, Vajnory mi boli za humnami, ba aj som ta chodie­ val k Zemanom, Fašungom, Horákovcom, Hlavatým, ale ani raz mi neprišlo, aby som zašiel do záhrady, ku ktorej ma viaže taká srdcu drahá spomienka 577 z detstva. Len čo odídu tanky, vyberiem sa ta. # # *

Ešte predtým, čo prišiel k nám, kaplánoval v Mani, Budaorsi, v Leviciach a od nás odchádzal do Bratislavského Blumentálu. Všade zanechal spolky, priateľov a najmä odberateľov Ľudových novín (skalických), neskoršie Slo­ venských ľudových novín (prešporských) a tak odnikiaľ neodišiel úplne. U nás založil Spolok úverový, Spolok čitateľský, Spolok spevácky, Spolok mládenecký a - čo dnes, keď máme pred očami neskoršieho Jurigu znie tro­ chu veselo - založil i Spolok striezlivosti. Neviem, či je pravdivá historka, ktorú u nás ešte za mojich študentských rokov často spomínali: Bolo vý­ ročie založenia Spolku triezvosti, na oslavu prišiel i Juriga, prišli členovia ostatných spolkov, najmä speváckeho, a bolo i národne i veselo. Nakoniec si vypili, a tak Spolok triezvosti oslávili veľkým oldomášom. Neverím, že by tu išlo len o anekdotu. Za republiky chodieval som s Jurigom na zhromažde­ nia, bol som redaktorom i Slovenských ľudových novín, často sme sedávali v redakcii u Floriána Tománka na Vysokej ulici v Bratislave, Juriga neraz s úsmevom rozprával o svojich mladých výbojoch, aj o chúlostivých, vždy vtipne a s takým ezopovským zakončením. Ale malá narážka na pijatikou oslávené výročie Spolku triezvosti ho nahnevala. Pozrel sa na mňa a Juriga sa vedel pozrieť - na neho pasovalo, že sa pozerá ako hrom do duba - zamrmlal čosi ako nezadierajte, nezapárajte, ste ešte mladý, a začal inú historku. # # *

Náš chotár bol chýrnym revírom, poľovníci prichádzali k nám zďaleka i z cudziny. V starom Uhorsku azda nikde nebolo toľko zajacov a srn ako u nás. Ale i jarabíc a bažantov bolo ako maku. Narobili škody až sedliaci za­ tínali päste. Ale povedali si s Jurigom: my sme my a my sa nedáme a z každej oračky, z každej kopačky, alebo či sme žali, lámali kukuricu, vyberali repu, či pásli na strniskách a po výmoľoch, donášali sme domov to zajaca, to jarabicu, ba i bažanta a málokedy len jedného. Lenže revír patril grófovi, mal vy­ árendovaný celý náš chotár, pravda, platil iba symbolicky, ale právo bolo na jeho strane. No jágri boli naši, vedeli nevidieť. Jednako sa rozšírilo a dostalo sa i do kaštieľa, že nielen grófi poľujú. Stará grófka prišla na faru. - To je proti zákonu, krádež, hriech, treba ľudí poučiť, pokarhať! 577

Tanky štátov Varšavskej zmluvy, ktoré prišli na Slovensko 21. augusta 1968. Z textu vyplý­ va, že ho Mach písal niekedy v roku 1968 alebo 1969.

Pán farár poveril tým pána kaplána Jurigu. - Vás majú ľudia radi, vás počúvnu. Poučte, pokarhajte. Gróf je predsa patrónom kostola, a je štedrý, i faru akú krásnu dal postaviť. Juriga všetko uznal a dal sa ľudí poučovať. - Pán Boh nám dal rozum, aby sme ho užívali, aj keď ide o zajacov, alebo o jarabice. Nikto si nemôže vyárendovať vzduch alebo vodu len pre seba. Všetko je od Boha, teda všetko je naše, tobôž keď je to na našej roli, keď tam hniezdi, kŕmi sa a samo príde pod kosu. Pravda, väčšinou ani zajace ani jarabice neprišli samy pod kosu, kosa išla za nimi, kosa, keď sme žali, otka keď sme orali, motyka, keď sme kopali. Držali sme sa Jurigu. - Je priam Božím prikázaním ničiť škodcov a chrániť si úrodu, chrániť si roľu, chrániť si národ, reč a už bol v ohni „za tú našu slovenčinu". *** Juriga mával často vytriasačky pre svoje kázne a reči, ale sa nedal. A Ostrihom ho chránil. I kardinál Vaszary, i kardinál Černoch.578 Jednako sa stávalo, že Juriga dostal pokarhanie alebo výstrahu, že ho suspendujú. Raz Juriga sám dal rozšíriť, že ho chcú vyzliecť z reverendy. A celú vec obratne využil „za tú našu slovenčinu". Prišiel na najbližšie zhromaždenie. Dedina ho vítala. Nadšenie bolo veľké. Juriga vystúpi na ozdobenú tribúnu. Hudba hrá. Národ spieva. A Juriga začína. - Pohrozili mi, že ma vyzlečú z reverendy, ak neprestanem búriť. A ja ne­ prestanem burcovať národ do boja za svoje právo, za svoju slobodu, za svoju reč. Vezmú mi reverendu? Prosím, berte si ju. Tu Juriga trhol reverendu, už bola pripravená, len dva-tri gombíky ju držali, v okamihu mal reverendu vy­ zlečenú a Juriga stál na tribúne v nádhernom slovenskom kroji, vo vyšívanej košeli - ako na obrázku v našej prednej izbe. Národ jasal. Hej, Slováci! My nič nechceme, enem CO nám patrí. Teda naozaj svojrázna odpoveď kardinálovi. Jurigovi nejeden i z našich slovenských popredných národovcov vyčítal, že občas prestrelil. Ale za Uhorska to ináč nešlo. Gróf Apponyi strieľal horšími, neľudskej šími strelami a kardináli ho nekarhali.

578

Ján Černoch (1852 - 1927) - kardinál, politik, publicista. Pochádzal zo Skalice a spočiatku prispieval do slovenských časopisov a kalendárov. Bol spoluzakladateľom Ľudovej strany (Néppárt) a jej poslancom v parlamente za skalický volebný okres (1901 - 1910). Súcitil s položením slovenského ľudu, ale nie natoľko, aby sa stotožnil s jeho národnými a politickými ašpiráciami. V roku 1905 sa stal biskupom. Po smrti kardinála Klaudia Vászáryho (v roku 1913) sa stal ostri­ homským arcibiskupom a v roku 1914 kardinálom. Medzitým sa však odnárodnil a po roku 1918 sa ostro staval proti odpútaniu Slovákov od Uhorska a vytvoreniu spoločného štátu s Čechmi.

Grófi prišli na poľovačku. A bol sviatok. Nedeľa alebo svätého Štefana,579 už neviem. Len viem, že kázeň bola o svätom Štefanovi. Otec rozprával o tej kázni často. Niektoré Jurigove kázne a reči prežili Uhorsko a prežili aj prvú republiku. Nuž ľudia podľa prikázania išli do kostola, páni na poľovačku a po poľovačke na zábavu, do kostola im už času nezvýšilo. Juriga vyšiel na ka­ zateľnicu a kázal o svätom Štefanovi. Populárne, svojrázne, samý vtip, samá iskra, čo i v kostole zapaľovala. - Svätý Štefan, keby žil, naučil by pánov móresu. Naučil by ich plniť zá­ kon Boží, prikázania Božie, naučil by ich vážiť si reč, ktorú máme od Boha. Jurigu rozhorčovalo, že musel kázať po maďarsky, hoci v kostole boli samí Slováci a iba dvaja - traja Maďari, ktorí rozumeli po slovensky. U nás každá tretia nedeľa bola maďarská, i omšové spevy i kázeň museli byť ma­ ďarské a Juriga bil do toho. - Svätý Štefan učil, že krajina jednej reči sa neudrží, že kráľovstvo jednej reči je slabé a sa rozpadne.580 Ak sme krajinou svätého Štefana a žijeme pod jeho korunou, prečo sa nedržíme jeho učenia a jeho príkladu? Tak kázal Juriga koncom minulého a začiatkom nášho storočia, nielen u nás, ale i v Mani, v Leviciach, v Blumentáli, vo Vajnoroch, a všade, kde sa len dostal. A dostal sa všade, kde bolo treba zapaľovať keď nie osobne, tak svojimi novinami.

*** Nám chodili Ľudové noviny ešte skalické a potom prešporské Sloven­ ské ľudové noviny. Prichádzalo viac exemplárov a ja som ich roznášal. Po večeroch z nich otec čítal. Niekedy bolo u nás plno ľudí. Najmä keď prišli podielové knižky Spolku svätého Vojtecha, Posol trnavských jezuitov, Vojtaššákov mesačník581 a iné časopisy, ktoré rozširoval Juriga. Zo začiatku sám ich platil alebo robil zbierky na ne, z divadiel, z vystúpení spevokolu, pri sobášoch, karoch, pri krstinách, všade horlil za slovenské noviny a knihy. Pomaly si ľudia na ne navykli, stali sa im potrebou. Národné uvedomenie zapúšťalo čoraz hlbšie korene. Bez Jurigu a Kostolanského a bez ostatných slovenských kňazov Jurigovho razenia moja rodná dedina by sa už dávno bola stratila v maďarskom mori. Zo Slovenských ľudových novín sme sa uči­ li cítiť a myslieť po slovensky. Čo aká veľká moc stála za grófom Apponyim, sila Jurigovho slova, Jurigových novín bola u nás väčšia. Bez týchto novín

579

Bol to sviatok sv. Štefana, kráľa uhorského, 16. augusta. 580 y ^ i h e mravných poučení určených pre syna Imricha, kráľ Štefan dôrazne upozorňuje: Krá­ ľovstvo jednej reči a jedných mravov je neschopné (nezmyselné, hlúpe) a krehké. (Unius linguae, uniusque moris regnum imbecile et fragile est.) 581 Bol to náboženský časopis Svätá rodina.

neviem, ako by som obstál v maďarských školách. Preto som bol po rokoch taký pohnutý, keď som sa dostal do Slovenských ľudových novín, začas som ich redigoval a sám upravoval Jurigove články. Bolo to v čase, keď Ľudová strana po víťazných voľbách v roku 1925 mala namierené do pražskej vlády, kam sa i dostala bez toho, žeby bol splne­ ný jej program, Pittsburská dohoda. Vtedy sme spolu s Jurigom útočili proti chystanému odbúraniu ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. Namiesto toho, aby sme vynútili jeho rozšírenie a premenu na autonómnu vládu, Ľudová strana prijala ako na posmech ministerstvo unifikácií - práve unifikácií! - a zdravotníctva. Ešte horšie bolo, že „krajinským zriadením" na dlhé roky sme zabili všetky nádeje dostať sa zo závozu. Ale i tu prišlo k záhadnému a nečakanému obratu, akými Juriga tak často prekvapoval. Boli to podivné časy. Juriga písal: Hej-ho! Do jarma! Hejtmani kujú okovy. Už dvakrát nás opálili, ošmekli, viac sa nedajme! Dňa 27. mája 1927 bola voľba prezidenta. Jurigov smer v strane vyhral: bez uskutočnenia Pittsburskej dohody nevolíme Masaryka, ktorý ju podpísal - a nevolili sme, dali sme čisté lístky. No už v júli bol prijatý zákon o reforme verejnej správy, ktorý odzvonil autonómii. Ešte sme sa nejaký čas kasali v Ľudových novinách: Vystúpiť z vlády, do boja za Clevelandskú (už nie Pittsburskú!) dohodu, za samostatné Slovensko spojené s českými krajinami zväzkom federácie! Pamätám sa, že sme vypracovali program a vo forme Apelu na predsed­ níctvo strany uverejnili jeho vari päť bodov. Prvý bol: na čelo Slovenska postaviť vládu rovnoprávnu s vládou pražskou. Vtedy sme o martinskej de­ klarácii - na jej výročie - písali: 30. október je sviatkom slovenskej ľahko­ myseľnosti. Tak som písal do Jurigových Slovenských ľudových novín na októbrové výročie v roku 1927. Ale už v roku 1928 sme plesali, Jurigov sen sa splnil, máme Slovenskú krajinu. A mali sme figu drevenú. „Prezident Slo­ venskej krajiny", sudca Dr. Drobný,582 nemal právo ani len notára vymeno­ vať. Bol podriadený vo všetkom dôležitejšom pražskému ministrovi vnútra. 583 Neskoršie sme prišli i o tohto prezidenta, stal sa ním agrárnik. Ale Juriga už bol spokojný. Chcel ešte tuhšie k Prahe. Začal útoky proti Tisovi, ktorého dôsledne písal Tiszó, proti Macháčkovi,584 nakoniec i proti Hlinkoví a najmä 582

Ján Drobný (1881 - 1948) - právnik, sudca krajinského súdu v Ružomberku a v Žiline. V ro­ koch 1928 - 1930 bol krajinským prezidentom. V rokoch 1943 - 1945 bol členom Štátnej rady. 581 Bol to agrárnický politik, od roku 1928 krajinský viceprezident Jozef Országh (1883 - 1949), ktorý sa v roku 1931 stal prezidentom Slovenskej krajiny. 584 Pavol Macháček (1887 - 1969) - kňaz, ľudovecký politik. Spočiatku spolupracoval s A. Hlinkom a od v roku 1922 bol hlavný tajomník Slovenskej ľudovej strany a zodpovedný redak­ tor Slováka. Člen vedenia Rodobrany. Bol neznášanlivej a premenlivej povahy. V roku 1925 sa s HSĽS rozišiel, prešiel do Mičurovej Ľudovej strany. V roku 1931 sa vzdal poslaneckého mandátu v NZ. Koncom roka 1939 emigroval do Francúzska, pridal sa k čechoslovakistickému odboju vedenému E. Benešom. V rokoch 1940 - 1945 člen (1940 - 1942 podpredseda) Štátnej rady v Londýne. Po návrate z Londýna bol farárom, neskôr kanonikom Dómu sv. Martina v Bra­ tislave. Po roku 1948 spolupracoval s komunistickým režimom.

proti Tukovi. Vtedy som už i ja bol na indexe u Jurigu i u Tománka. Sloven­ ské ľudové noviny bili do mňa, do svojho nedávneho redaktora, „vicegenerál za mrežami". Boli nadšení, že som sa dostal do väzenia vo veci Tukovej (aféra Vacuum juris585). Juriga dokonca založil truc stranu proti Hlinkovej, ale vo voľbách (v októbri 1929) nedostal ani jeden mandát, hoci išiel spolu s Tománkom a dostal na rozbitie Hlinkovej strany pekných pár miliónov. V tejto svojej porážke Juriga videl národnú katastrofu. Jeho noviny písali o poblúdení ľudu. Rozhorčoval sa: „Slovensko hlasovalo na dve tretiny nie že protivládne, lež protištátne." Nakoniec sa Juriga zmieril s Hlinkom, s Tisom, s každým, i so mnou. Boli sme znovu v naj srdečnej šom nepriateľstve s Emilom Stodolom,586 lebo priateľstvo s Jurigom vždy bývalo bojovné.

*** Jedného večera, ba už pred polnocou, prídem do Slovenského klubu, kto­ rého som bol za Slovenského štátu predsedom. Juriga hral biliard s ....(neči­ tateľné). Práve sa skončil boj o rodinné mzdy. Juriga mi gratuluje. - Dobre ste urobili. Veď som vám radil: dolu hnojiť a hore strihať. Ako múdry záhradník. O chvíľu nás už stálo okolo Jurigu a Stodolu zo desať-pätnásť podľa Juri­ gu „mladíkov" a rozdával nám svoje múdre rady. Mozgy mu „blkotali", ako hovorieval. Pýta sa ma: - Počujte, prečo sa vám svieti do noci v oknách? Vše sa ta zatúlame pri prechádzke tu s Emilom a stále sa vám svieti. Celá vládna budova je v tme, len vaše okná zízajú do Dunaja osvetlené. Vysvetľujem, že tak býva len občas, že cez deň nieje času práve na naj­ dôležitejšie, zvlášť keď je ministerská rada alebo deň návštev, prípadne mu­ sím na nejakú prednášku do snemu, k prezidentovi, na niektoré vyslanectvo a tak. - Taľafatky! Vám má stačiť hodina-dve na miništrovanie. Vy len rozdeľte prácu, všetci nech pracujú, ale vy nie. Dávam vám prikázanie, zachovajte si ho: A neurobíš nič, čo môžu urobiť od teba sprostejší! Nuž, takéto „prvé prikázanie pre ministra" mi dal Juriga.

*** Ďaleko som zablúdil. Chcel som si pozbierať spomienky z detstva a zo 585

O tejto afére sa podrobnejšie píše v nasledujúcej kapitole. Emil Stodola (1862 - 1945) - advokát, národniarsky politik. Prívrženec slovenského autonomizmu. Od roku 1895 člen vedenia SNS. Od v roku 1918 člen Výkonného výboru SNR. V roku 1919 predložil NZ prvý návrh zákona o autonómii Slovenska. Od roku 1921 viedol Slovenskú národnú stranu a z tejto pozície kritizoval pražský centralizmus. V roku 1923 sa utiahol z aktív­ nej politiky. 586

študentských rokov na Jurigu. Ale povieš „Juriga" a vidím ho vždy celého, mladého i starého, priateľa i nepriateľa, a radikálneho bojovníka proti Pešti i proti Prahe a súčasne za vernosť svätoštefanskej uhorskej vlasti i Česko-slovenskej republike. A nejde tu o nelogickosť, ani o neveru alebo zradu v tom podstatnom. V meruôsmom sa naši opierali o Viedeň proti Kossuthovi, Jadro Štúrových a Hurbanových dobrovoľníkov bolo naverbované z Viedne, pridali sa Moravania, až po tom Slováci, bojovali pod protektorátom cisára pána, ale za slovenskú vec. Liptovskosvätomikulášske Žiadosti slovenského národa z roku 1848 chceli „celouhorský snem" a „osobitné snemy národné", svoje etnické hranice, svoje národné vojsko, svoje výsostné znaky, ale všet­ ko v rámci uhorskej vlasti - alebo monarchie. Prvá Slovenská národná rada bola utvorená vo Viedni! (v septembri 1848). Memorandisti šesťdesiatych rokov nešli do Prahy, ale do Viedne, a svoje slovenské okolie chceli mať ako samostatnú územnú jednotku v Uhorskej vlasti. Tak i Jurigove Písma, ktoré „počas krvavej sveta potopy" napísal ako „slovenský krajinský vyslanec", boli verné uhorskej vlasti a predsa svojím vnútorným zmyslom smerovali do prvej republiky a ešte ďalej do konečného prístavu, do svojho vlastného štátu. Nech nemáme Jurigu a kňazov, národovcov Jurigovho razenia, sotva by boli dnes dediny okolo Nových Zámkov, Levíc a ostatných miest na jazyko­ vom pohraničí také uvedomelo slovenské a vo svojom národnom sebavedo­ mí neotrasiteľné. Čo znamenalo len také, dnes už úplne zabudnuté Jurigovo Lúčenie 587 ! Kto by dnes chcel túto knižočku čítať, možno by sa musel nútiť do nej a okrem vedeckého pracovníka nikoho by už nezaujala, za srdce ne­ chytila. Koľko rojčenia, romantiky, kompilácie bez ladu a skladu povedal by dnešný čitateľ a zalamentoval by nad úrovňou knižky. Ale nám, slovenským chlapcom, ktorí sme chodili do maďarských gymnázií začiatkom tohto storo­ čia, Lúčenie bolo čítaním práve najpotrebnejším. Ide o malú brožúrku, vari 0 60 strán. Juriga ju nielen napísal a vydal vlastným nákladom, ale sám ju 1 rozširoval. Ako chlapec zo zatajeným dychom som počúval, keď otec čítal v preplnenej izbe, ako sa lúči Juriga, odchádzajúci do vacovského väzenia i s nami, „Mederákmi". O Jánošíkovi prvý raz som počul pri čítaní tejto kniž­ ky. Neskoršie ako študent naučil som sa z nej: Bol by Jánošík bojoval, keby sa bol merkoval - a tak ďalej. Dlho som bol presvedčený, že tieto verše napísal Juriga. Neuviedol, že ich cituje z Bottu.588 A zväčša neuviedol ani v iných svojich knižkách, článkoch alebo i v parla­ mentných rečiach, keď citoval, že ide o citáty. Pedantné odvolávania na auto­ rov boli by nás iba darmo mýlili, kým takto dojem býval ohromný. Juriga mi napokon splýval vedno s Jánošíkom do jediného pojmu. 587 Brožúrku Lúčenie (Turč. Sv. Martin 1907) napísal Juriga pred nastúpením trestu za svoje novinárske články. Trest si odpykal vo Vacove (1907 - 1909). 588 Básnická skladba Jána Bottu (1829 - 1881) Smrť Jánošíkova bola obľúbeným čítaním sloven­ skej mládeže a vlastencov v predprevratových rokoch.

Svoje Lúčenie napísal v roku Černovskej masakry (1907). Lúčil sa v ňom so všetkými dedinami a mestami, kde účinkoval, s novinami a spolkami, v ktorých pracoval, s priateľmi i nepriateľmi. V Gbeloch - v Jurigovom ro­ disku - v kostole nad oltárom archanjel Michal ohnivým mečom rozháňal diablov. Juriga takým strhujúcim slohom opísal bojujúceho svätého Michala, že som nezabudol naň a hľadal som ho, keď som ako rečník mal prvú cestu do Gbelov. Lúčil sa so Skalicou, s Trnavou, s Martinom a pospomínal všetky noviny, časopisy, čo kde vychádzali s výzvou i prosbou, aby sme ich čítali. Stále opakoval: „Duše moje, čítajte! Nielen starí, i vy, detičky moje. Máme v Senici Noviny malých, čítajte ich." Najdojímavejšie sa lúčil so svojou farnosťou. Vajnory! Pre mňa sa sta­ li pojmom národného sebavedomia. Pospomínal fúru dedín a iste ako my, takí boli hrdí, a dojatí i Zohorania, Stupávania, Kiripolčania, Lozorčania, Lamačania, tak i Mást, Pajštún, Kuchyňa, Pernek. Každej dal nejaké epiteton ornans589 a stále vyzýval: vstupujte do Spolku sv. Vojtecha, čítajte Ľudové noviny, „už mne kvôli". Dával dokopy katolíkov s evanjelikmi - a súdil Jehličku,590 rozhorčený nad jeho zradou, chválil Hodžu, Ivanku, Bellu,591 teda evanjelikov a bičoval svojho bývalého priateľa, spolubrata, katolíckeho kňa­ za, ktorý za univerzitnú katedru zradil svoj národ. Dnes je nám čudné, trochu až trápne čítať o utrpení, o martýriu, keď išlo o dva roky, i to nie celé - vo vacovskom „fešáckom krimináli". Poznáme koncentráky, vieme o Ruzyni, o Leopoldove, o popravách nevinných z dôvo­ dov politických. Ale za Uhorska, keď sme čítali epitaf, ktorý si Juriga v Lú­ čení prikázal vydlabať na kríž svojho hrobu, ak by zahynul v žalári, plakali nielen ženy a deti, ale i chlapi husto žmurkali očami.

589

Epiteton ornans - básnický ozdobný prívlastok. František Rudolf Jehlička (1879 - 1939) - kňaz, pedagóg, ľudovecký politik. Spočiatku sa politicky a ľudovýchovné angažoval v slovenskom prostredí a bol zvolený za poslanca. Ale keď mu maďarské vládne kruhy ponúkli profesúru na univerzite v Budapešti, poslaneckého mandátu sa vzdal v roku 1907. Po prevrate sa kajúcne vrátil medzi svojich a bol poslancom za Ľudovú stranu. Po vzniku Č-SR ho Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska, vyme­ noval do funkcie vládneho komisára Alžbetínskej univerzity v Bratislave. Politicky sa začal an­ gažovať v Slovenskej ľudovej strane. Prívrženec slovenskej národnej svojbytnosti a slovenské­ ho politického autonomizmu. S A. Hlinkom podnikol cestu na mierovú konferenciu do Paríža v roku 1919. Autor memoranda, predloženého mierovej konferencii. Z Paríža sa nevrátil na Slo­ vensko, zostal v emigrácii. V zahraničí sa usiloval získať podporu pre slovenské autonomistické hnutie a pre štátnu samostatnosť Slovenska. V roku 1933 založil Slovenskú radu v Ženeve. Zo­ stavil Manifest k slovenskému národu (Ženeva, 1933). Spájal sa aj s maďarónskymi politikmi (V. Dvorčák), čo na Slovensku vyvolávalo voči nemu všeobecnú nedôveru. Dištancoval sa od neho aj A. Hlinka a HSĽS. 590

591

Metod Bella (1869 - 1946) - evanjelický kňaz, politik. V rokoch 1906 - 1910 bol poslancom budapeštianskeho parlamentu za Národnú stranu. V rokoch 1919 - 1920 bol referentom pre zásobovanie, v rokoch 1919 - 1927 bratislavským županom a v rokoch 1928 - 1929 predsedom Zemédelskej rady.

*** Juriga sa vrátil z Vacova a krátko nato začali sa kortešačky. I keď u nás neboli voľby, vedeli sme o nich, lebo otec a ešte dvaja (Kapuš a Markusek) boli Jurigovými kortešmi. Prinášali pesničky, ktorými vtedy zneli Stupava, Zohor a celý Jurigov volebný okres: Išiel (už neviem kto) do pivnice, roztrhal si nohavice nohavice aj s kabátom, Juriga je ablegátom. Nosili sme bielo-modro-červené pierka za tú našu slovenčinu, za právo chudoby. *** Niektoré Jurigove reči, postoje, ba i skutky historického významu nevie­ me pochopiť a posúdiť správne, ak ich vytrhneme z kontextu udalostí, kto­ rých boli súčasťou alebo z dobového koloritu, v ktorom sa odohrali. Dr. Emil Stodola ma prekvapil podrobnosťami o Jurigovom historickom a oprávnene oslavovanom vystúpení v peštianskom parlamente. Mal prečítať Slovenskou národnou radou - a z jej poverenia - pripravené vyhlásenie o samourčovacom práve a rozchode Slovákov s Maďarmi. Ale Juriga sa rozhovoril a historické vyhlásenie oslabil záplavou originálnych vtipných, ale zbytočných odbočiek, do ktorých sa dal strhnúť i svojím ohňom i rušivými protestmi protivníkov. Stodola zazlieval Jurigovi spôsoby. Ale ja sa pamätám, práve tie „odbočenia" dostali krídla aj v maďarských novinách i v slovenských. Okrem už známych a často opakovaných slov budapeštianskej „pred­ bežnej" deklarácie Slovenskej národnej rady, prečítanej Jurigom, mali svoju 592 výbornú odozvu Jurigove extemporá: „Včul alebo nikdy! Tieto slová na­ šej krvi Márie Hrúzovej syna, Petôfy-Petrovič Šándora, naplňujú dušu našu - Stojíme ako múry hradné. - A požadujeme naše sebaurčovacie právo. To isté žiadame aj ostatným uhorským národom a..." Žiadal to pre Malorusov, Srbov, Chorvátov i pre samotných Maďarov, pre rod germánsky, románsky, izraelitský... Vyslovil večnú vďaku Wilsonovi i „nášmu kráľovi Karolovi". Spomenul i nebohého dediča trónu Ferdinanda, žehnal jeho pamiatke a citoval sv. Augustína: Radšej chcel Boh zo zlého vy­ tvoriť dobré, než žiadnej zlotý nedopustiť. V najbližšom čísle Slovenských ľudových novín Juriga mal článok Deň vzkriesenia, a v ňom predkladá svoju reč, v rámci ktorej prečítal Ohlas Slo­ venskej národnej rady celému národu. Keď som teraz prišiel z väzenia, dozvedel som sa, čo všetko podnikal JuExtempore - vtipný neočakávaný výrok.

riga, aby ma zachránil od popravy. Veľkého slova nemal, ani tí, na ktorých sa obracal, ale nie to je dôležité. Chcel som sa mu poďakovať. Keď som prišiel z väzenia, Jurigu už nebolo, odišiel, ale tak, ako odchádzajú veľkí. Zostal medzi nami.

Áno, v milosti Božej593 Lebo hlavne o to ide. Žiť pod mocnou rukou Všemohúceho. Potom môžu prísť znovu i znovu nové navštívenia, pôsty, piatky, áno, i Veľký týždeň, na konci zvíťazí Veľká noc. Ten deň tretí, víťazný, keď spadnú putá, okovy - veríme s Hviezdoslavom. Ide o vieru. I vtedy v marcových dňoch nás držala viera. Keď sa zdalo, že všetko je stratené, práve vtedy... Keď sa náš reprezentant, v tom čase bol doslova stelesnením vôle národa slovenského, Jozef Tiso vrátil z Berlína - čakali sme ho s veľkým napätím vo Vládnej budove -, zreferoval priebeh návštevy u Hitlera a zdôraznil hlavne to, že treba konať rýchlo „blitzschnell", lebo Maďari naliehajú, chcú zasiah­ nuť. Ribbentrop, ríšsky minister zahraničia, už mal pripravený text vyhláse­ nia, aby skutočnosť štátu slovenského prekazila, zahatala plány maďarských revizionistov s obsadením Slovenska. Tiso neprijal túto radu, nedal sa donú­ tiť vyhlásiť štát z Berlína.594 - Nechceli sme byť a nechceme byť príčinou rozbitia Č-SR. Nedali sme podnet na rozbitie, ale keď je tak, že pádom Č-SR padol by i slovenský ná­ rod, sme rozhodnutí podniknúť všetko na svoju záchranu, ale nech to urobia povolaní zástupcovia národa. Telefonoval do Bratislavy, aby bol zvolaný parlament hneď na druhý deň a ten rozhodne. Teda Tiso povedal „n i e" v Berlíne, ako vedel povedať „á n o" v Bratisla­ ve na pôde slovenského snemu. Keď sa vrátil, vo vládnej budove zhromaždili sme sa predsedníctvo stra­ ny, vláda a niektorí poslanci. Bolo to okolo ôsmej, pred deviatou hodinou, 14. marca ráno. Dr. Martin Sokol, predseda snemu, ktorý patril medzi miernych, pýtal sa Tisu: A môžeme veriť Hitlerovi? Hovorili ste s ním, pozerali ste sa mu do očú, veď koľko ráz už Hitler nesplnil slovo. Tiso odpovedal: „Nejde tu o to, či verím Hitlerovi. Ja verím v Boha a verím vlastným očiam, veď vidíme, čo sa deje okolo nás. Vieme, že Maďari už dvadsať rokov získavali si, a to úspešne, priateľov v Anglicku, vo Francúzsku, Nemecku, Taliansku, Poľsku a vravím: úspešne. Ale verím najmä teraz, že Maďari sú pripravení. 5.3

Publikované v Novom Slováku č. 10 - 11/1991, ako aj v Kultúre č. 10/1999. - kk Bližšie pozri Ďurica, M. S.: Jozef Tiso 1887-1947. Žživotopisný profil. Bratislava 2006, s. 229-231. 5.4

Hlásili nám naši spravodajcovia, naši na odtrhnutom území nás upozorňujú, čo sa tam deje. Vieme o nástupe maďarského vojska. Tomu musíme veriť. Teda nejde tu o vieru, o to, či verím Hitlerovi."595 No hneď o dva-tri dni po vyhlásení štátu začal sa nový boj. Vari ešte ťažší a nebezpečnejší než pred 14. marcom. Zavolali nás - Tisu, Tuku, Durčanského, dezignovaného vyslanca Čer596 náka a mňa - do Viedne, kde čakal Hitler. Privítal nás Gauleiter Viedne Burckel. Mal nás pripraviť na ťažkú operáciu. - Zmluva bude. Slovensko je zachránené, ale Ríša len vtedy môže pre­ vziať garancie, keď bude mať hranice na západných Karpatoch, na čiare Baba (nad Pezinkom) - Jablunkov. Povedal to bezohľadne, ako hotovú vec. Šťastie, že nebol diplomat, že nevedel narábať jemnými finesami diplo­ macie. Bol surovec, a to pomohlo. Predseda vlády Tiso namiesto odpovede, ktorá mala byť kladnou, veď vtedy Hitler diktoval i veľmocenským vládam, zvrtol sa a žiadal svoj klo­ búk. - Wo ist mein Hut?597 Burckel vypleštil oči, sčervenel a ziapal... Už ani neviem, čo vlastne po­ vedal v svojom zúrení, že jeho misia stroskotala, ale náhle stíchol a začal prosiť veľmi úctivo, až podlízavo. - Nono, veď ešte pôjdete na miestodržiteľstvo, potom možno až k Fuhrerovi, tam sa rozhodne. Viezli nás dlho - iste okľukami -, aby sa Seyss-Inquart, ktorý bol lepším diplomatom, starým prešibaným advokátom, mal času dobre sa pripraviť, pri­ jať nové inštrukcie k novej situácii a keď sme prišli, prijal nás veľmi úctivo. - Tu sú páni generáli, oni majú vysvetliť, za akých podmienok môže Ríša zaručiť celistvosť, nedotknuteľnosť hraníc Slovenska. Vo veľkých sálach starého paláca Habsburgov sa prechádzali a pofajčie­ vali známi generáli.. - Na tejto mape vidíte, ako je nutné, aby hrebene karpatské na celom západnom úseku boli opevnené a držané nemeckou armádou. Inak nemožno bezpečne garantovať... A tak ďalej. Na kobercoch pozdĺž sály ležali mapy. Na každej vynikala červená, ako­ by krvavá čiara, čo viedla od pezinskej Baby hore na sever až po priesmyk Jablunkovský. „Baba - Jablunkov", tak čudne zneli tieto slová v nemeckých ústach. A Tiso zasa: - Nie! To nemôžeme prijať. Nie. Ďalej trhať Slovensko? Nie! A už podával ruky. I Tuka i Durčanský. Lúčili sme sa. Zúfalí, rozhorčení, 595

Sokolova otázka, či možno veriť Hitlerovi a Tisová odpoveď sa spomínajú na stránkach tejto knihy niekoľkokrát, pozri, napríklad, kapitolu Ako sme dosiahli svoj cieľ? 59< ' Iné pramene neuvádzajú Černáka ako jedného z členov slovenskej delegácie. 597 Trošku odlišnú verziu tejto udalosti podáva prof. M. Durica, c. d., s. 240 - 241. Tiso vraj žiadal, aby mu dali odložený klobúk na stretnutí s Hitlerom a nie s Burckelom.

sklamaní - a oklamaní. Lebo o tejto čiare Baba - Jablunkov nebola reč. A ne­ bude. S naším súhlasom nebude! V tom volajú: „Počkajte! Čaká, pozýva vás Fiihrer." Znova cesta dlhými okľukami. Vedeli sme, že miestodržiteľstvo nieje tak ďaleko od hotela Imperial, kde nás mal čakať Hitler, aby sme tam už dávno neboli. Konečne! Pred slávnym hotelom stojí stráž. Salutovanie. Vedú nás hore po scho­ doch na prvé poschodie, ktoré je rezervované Hitlerovi. Vchádzame do veľkej miestnosti. Hneď pri dverách stojí Hitler, vedľa neho nejaký neznámy mladý muž a za Hitlerom tí istí generáli, s ktorými sme sa rozlúčili len toť pred chvíľou na miestodržiteľstve, s nimi je i Seyss-Inquart, viacerí ríšski ministri, ktorých sme vtedy ešte okrem Gôringa nepoznali a obvyklá suita Hitlerova, pobočníci, tlmočníci, stenografi a tak ďalej. Hitler nás posadil za veľký stôl. Vtedy som bol s Hitlerom prvý raz. Po­ tom som bol zo sedem-osem ráz. Mal som byť dojatý, uveličený, šťastný. A ja, a nielen ja, my všetci sme zazerali bokom. Boli sme krajne roztrpčení a nedávali sme najavo nijaké city šťastia z takého v tom čase jedinečne sláv­ neho stretnutia. Začal - prirodzene - Hitler. Obligátne slová, ako to už býva na začiatkoch takýchto stretnutí. Odpovedal Tiso. - Ďakujem, že ste nás prijali a ďakujem za všetko, čo ste pre Slovensko urobili. Ale... - Aber! Toto „aber" nezabudnem nikdy. Už vyše štyridsať rokov tomu. A cvendží mi v ušiach, zvoní čistým striebrom. Predsedovi Tisovi - nie div - trasie sa hlas. Ďakuje. Ale vyhlasuje so smútkom, no i so skrývaným, ťažko premáha­ ným rozhorčením, jednako povinnou úctivosťou: - Podmienku, ktorú nám predniesli u pána Bíirckla a u pána Seyss-Inquarta, prijať nemôžeme. Niet takej slovenskej vlády, ktorá by súhlasila s ďal­ ším okypťovaním Slovenska. Všetko bolo márne... Hitler prekvapený, akoby nič nechápal, počúva Tisu. Už keď vyslovil to „aber", zastrihal ušami, neveriaco, nechápajúci sa pozeral tu na Tisu, tu na nás po jednom. Potom sa obrátil na svojich generálov. Aj tí boli od toho „aber" priam ohúrení. Veď také niečo sa ešte nestalo. Hitlerovi povedať aber alebo nein! Neslýchaná vec! „Ale!" Generáli sa tak trochu aj usmievali, zvedavejšie než dosiaľ a zrejme aj s neskrývanou úctou sa pozerali na Tisu. Najmä Seyss-Inquart, videl som, so zjavnou žičlivosťou mi prikyvoval, v očiach nebolo hnevu, skôr chápanie osudovosti tejto chvíle a nášho ťažké­ ho položenia. So Seyss-Inquartom som sa už dávno poznal. Pomáhal nám, dával informácie, rady, upravoval cesty už pred rokovaním slovensko-maďarským v Komárne. Od neho sme vedeli, čo sa chystá, čo je už-už rozhod­ nuté i v otázke Slovenska. Teraz som cítil: Seyss nám drží palce.

Hitler chcel odpovedať Tisovi a bola by to odpoveď veľmi zlá! Bolo cítiť, že sa rozhoduje a bude to katastrofa. Tu sa ozve Tuka. - Mein Fuhrer! Nahnevaní, prekvapení sa dívame na Tuku. Aký Mein? No, Tuka bol už známy touto frázou ešte z telegramu, ktorý poslal v januári zo zakladajúceho zhromaždenia Slovensko-nemeckej spoločnosti. I vtedy sme boli rozhorčení. Ja sám som mu vyčítal, že bez nášho vedomia nám takto kazí prácu a stavia nás do nemožného, až odporného svetla. Tuka sa usmieval i vtedy uspoko­ joval. Je tam toho! Ide o slovíčko, to uletí, dôležité je, aby nám pomohlo. Potom sa zabudne, ale to, čo ním dosiahneme, bude stáť za chvíľkovú zlú ozvenu. Iste aj teraz tak uvažoval. Začal po tom nešťastnom „mein". - Dovoľte, aby som pripojil malé vysvetlenie k tomu, čo tu povedal pán predseda a k tomu, čo nám bolo povedané. Všetko sa dá upraviť na obapolnú spokojnosť. Môžu byť rešpektované stanoviská pánov generálov, ale i naše stanovisko. Tuka pomaly rozvinul svoje názory. Môže byť dohodnutá zmluva, ktorá bude pamätať na vojenské podmienky, no tak, že nebude dotknutá územná celistvosť Slovenska. Veď opevnenia, ak sa ukáže, kde a či budú potrebné, môžu byť postavené podľa plánov vašich, ale nami, bez narušenia celistvos­ ti i suverenity nášho štátu. Fuhrer už dokázal také veľké veci, ktoré sa spr­ voti zdali byť neriešiteľnými. Tu trochu prehnane, mne sa zdalo až nechut­ ne mastil pupok Hitlerovi, potom dokázal, že Slovensko, keď bude verné a z vďačnosti za pomoc, ktorá nám prišla v našej najvyššej núdzi, verné bude. Lenže! Len slobodné Slovensko môže byť verné. Rozhovoril sa: „Len slo­ bodný národ môže byť verný." Takto a podobne. Hitler sa pomaly uspokojil, začal sa tváriť veľkodušne, keď Tuka hovoril o veľkodušnosti, apelujúc na túto veľkodušnosť. Mal som túto Tukovú „prednášku Hitlerovi" zapísanú, pri súdnom vý­ sluchu som ešte vedel podrobne celé jej znenie. Teraz sa už nepamätám, ako ju zakončil. No viem, že to bolo patetické odvolanie sa na svoje väzenie, v ktorom sníval o budúcnosti, o slobode, o štátnej samostatnosti Slovenska. Trpel a je presvedčený, že netrpel márne. Keď hovoril o dlhých rokoch svojho utrpenia vo väzení, Hitler položil svoju ruku na Tukovú. - Ja, gut! Wir werden sehen. No, dobre. Uvidíme! Len čo moji generáli? Generáli sa usmievali. Zdá sa, že prikyvovali. Veď oni najlepšie vedeli, že išlo iba o réžiu. Tie podmienky, tie karpatské hrebene, tá červená čiara od Baby po Jablunkov, to všetko nemuselo byť. Po rokoch, po návštevách v hlavnom stane alebo u jednotlivých ministrov prišla reč i na túto udalosť. Nemýlil som sa, dobre som tušil, o čo vlastne išlo. To Hitlerovo „uvidíme" tak pohlo Seyss-Inquarta, že sa nezdržal, nevedel sa zdržať, aby mi nestisol ruku. A keď sme už odchádzali, ešte vybehol za nami a idúcky po schodoch hovorí: Máte to vyhráte. Gratulujem. To „aber"

bolo skvelé. A pán profesor? Hotová školská prednáška na univerzite diplo­ matov. Fiihrer ešte nepovedal „uvidíme" o veci, ktorá už bola rozhodnutá. „Uvidíme" znamená toľko, že všetko zmeníme. Tisovo dvakrát „nie", raz „aber", ale i to hľadanie klobúka u surového nediplomatického Gauleitra prešlo do zásobárne bonmotov. Keď sa povedalo pri čiernej káve v berlínskom Adlone alebo Kaiserhoffe „wo ist mein Hut", znamenalo to, že si rozumieme, že poznáme všetky zákulisné tajnosti, ktorý­ mi sa „robili dejiny". I Durčanský mal príležitosť povedať „nie". Bol sám z rozhodujúcich mu­ žov slovenských medzi nemeckými činiteľmi. Celý deň ho nútili, nahovárali, vyhrážali sa mu. Chceli, aby zavolal nemecké vojsko na pomoc proti tým a tým, čo ohrozujú Slovensko, alebo poriadok a „životy Nemcov" na Slo­ vensku. Dr. Ferdinand Durčanský, čo ako bol za štát a čo ako dobre vedel, že bez opretia o Nemcov neudržíme sa proti nepriateľom štátnej samostatnosti Slovenska, povedal „nie". Nepožiadam, nepošlem telegram. Keď ho aj nie­ ktorí naši slabosi prosili, aby ustúpil, veď tie vojenské jednotky boli by len dočasne, len prechodne u nás, odpovedal: Preštudoval som medzinárodné právo, dejiny, no neviem o prípade, že by vojsko dobrovoľne vyprázdnilo územie, ktoré raz obsadilo. I mne prišlo povedať „nie"! Ale moje „nie" už nebolo také významné a historické. No, kto vie. Mohlo byť. Na druhý deň po vyhlásení štátu, už ako hlavný veliteľ gardy, vychádzam po zasadaní ministerskej rady. Zastaví ma jeden z nemeckých horlivcov, čo ešte stále organizovali akcie, ktorými mali byť dané príčiny k príchodu nemeckých vojsk do Bratislavy. Už raz odmietol tieto akcie Tiso. Keď po prvom zasadaní vlády, hneď po vyhlásení štátu, prišiel nemecký generálny konzul Druffel598 už ako diplomatický zástupca žiadať, aby sme vzali na ve­ domie, že do Bratislavy vtiahnu nemecké jednotky. Tiso odpovedal: - Okamžite sa vzdám a celá vláda odstúpi. Druffel: - Veď nie natrvalo. Len prechodne. Vlastne len prejdú cez Bra­ tislavu. Tiso: - Nie! Naopak, žiadame, aby aj tie jednotky odišli, ktoré pri obsa­ dzovaní Protektorátu prešli na niektorých miestach naše hranice. A žiadam odvolanie nemeckých úderníkov, ozbrojencov, ktorí tu stále vyvolávajú ne­ pokoje. Tie výbuchy bombové, tie provokácie! Kedy už prestanú? A Druffel ani nezbadal, k čomu sa priznal, akého capa strelil, keď Tisu ubezpečil, že teroristické akcie budú zastavené, bomby už nebudú vybuchovať (jedna vy­ buchla pred bránou jezuitského kláštora, kde vtedy býval Dr. Jozef Tiso).

5,8

Ernst von Druffel (1887 - 1961) - právnik, diplomat. Od r. 1918 v službách nemeckej dip­ lomacie (Perzia, Gruzínsko, Juhoslávia). Od r. 1932 konzul (od 24. 2. 1939 generálny konzul) na Slovensku.

Druffel takto prezradil, že to boli nemecké akcie a nie českých agentov - ako dovtedy tvrdili. To moje „nie" odznelo 15. marca v poludňajších hodinách. Do kancelárie predsedu vlády vo vládnej budove vtrhli neohlásení FS-mani,599 a v SS 6 0 0 uniformách oblečení dôstojníci v plnej poľnej. Prišli tajným vchodom priamo z chodby a nie cez izbu tajomníka. Postavili sa predo mňa. Nohy naširoko, ruky na revolveroch, za opaskom: - Žiadame okamžite telegraficky požiadať Fuhrera, aby sem vyslal jed­ notky na ochranu nemeckých životov. Nedáme sa vraždiť. Poriadok neudrží­ te, musia prísť nemecké jednotky. Strieľajú do nás, do našich bytov... - Áno, máte pravdu, hovorím, strieľajú. Dovolíte, práve tu mám o tom zápisnicu. Sedel som v predsedovej kancelárii pri telefóne, odkiaľ som chcel tele­ fonovať. Práve predtým mi referovali, čo sa stalo ráno toho dňa. Poriadkoví policajti nastupovali na svoje miesta. Na rohu Mariánskej a Špitálskej na­ stupoval strážnik, bolo skoro ráno, ešte za brieždenia. Prekvapený pozoruje známeho Nemca, ktorý mával viechu na Špitálskej. Vyšiel zo svojho domu, postavil sa oproti na druhú stranu ulice, vedľa kostola a strieľa do okien svoj­ ho vlastného domu. Strážnikovi to bolo čudné. Neďaleko je policajná budova „Levy". Odkázal, čoho bol svedkom. Hneď ho vymenili a detektívi spolu so strážnikom išli k bodrému známemu Prešporákovi. Vzali si ho na políciu a teraz som tu mal zápisnicu, v ktorej sa ospravedlňoval, že to mu dali v Kotve (tam bolo sídlo nemeckej strany), mal rozkaz, aby si strieľal do okien a po­ tom prišiel do Kotvy so sťažnosťou. Zápisnicu som prečítal Karmasinovi, Dr. Hôrrmanovi, Matlovi,601 ktorí ju tlmočili Dr. Hammerschmidtovi, prof. Flohrovi a ostatným Viedeňákom. Za týmito akciami stál BUrckel, ale nie úradne. Ak sa podaria, bude mať úspech, ak nie, v tom prípade vláda o nich nevedela, nevie - známe veci! Hammerschmidt a Flohr sa zahanbili. Zrejme verili informáciám Burcklových chlapov a teraz tu majú zápisnicu, že sami Nemci si strieľajú do okien vlastných bytov. Mrzutá vec! Z germánskych bohov stali sa normálny­ mi Viedenčanmi, podali ruky celkom po starom a odišli. Telegram s prosbou, aby prišli nemecké jednotky chrániť nás a chrániť svojich bratislavských Ne­ mcov, neodišiel. Po rokoch som mal v Tatrách, na Štrbskom Plese, hosťa z Budapešti. Ullein-Reviczky Antal, tlačový šéf maďarského ministerstva zahraničných vecí, v skutočnosti jeho úloha bola jednou z najvyšších v maďarskej politike. Mohlo by sa povedať, že bol dirigentom vysokej politiky a vedelo sa, že hovorí ako dôverník Horthyho. Ženu mal Angličanku a bol anglofilského 599 600

Príslušníci dobrovoľných ozbrojených oddielov Freiwillige Schutzstaffel (FS)

Nemecké ochranné oddiely Schutzstaffel (SS). 601 Karmasin, Horrmann a Matl - vedúci predstavitelia nemeckej národnostnej skupiny v Slo­ venskej republike.

zamerania. Pred koncom vojny - ešte zavčasu - odišiel do zahraničia, kde ako vyslanec vo Švédsku zachraňoval u víťazov vec porazeného Maďarska. Ullein-Reviczky mi už dávno odkazoval, že by nás rád navštívil. Úradne to nešlo. Nemci veľmi dobre vedeli, kto je Ullein-Reviczky. Nastrojilo sa, že ho pozval šéf nášho Úradu propagandy a ja som bol v čase tejto návštevy Ulleinovej v Tatrách na lyžovačke. Jedného dňa po návrate z lyžovačky sadli sme si k čajovému stolu vo Hviezdoslave. Zostali sme sami. Šéf propagandy sa venoval pani Ulleinovej. Bolo to už hlboko vo vojne, keď sa vedelo, že Nemci vojnu prehrajú, ak sa nepodarí kompromis so západom. Ullein-Reviczky pochyboval. Vedel, že sa sonduje. Spomínal švajčiarske nemecko-americké rokovania. Hovoril o Papenových pokusoch v Ankare. Bol to zaujímavý pohľad do konštrukcií, aké sa vtedy vytvárali, teda do budúcnosti. Ale aby si nás získali Ullein-Reviczkého poverenci, ako captatio benevolentiae uviedol mi historky z našej nedávnej spoločnej minulosti, z marco­ vých dní roku 1939. Neboli to veci pre nás nové, ani nie prekvapujúce. Vše­ ličo sme tušili, všeličo sme poznali z dedukcií a niektoré intrigy sme pocítili na vlastnej koži. Berlín posielal do Budapešti svojich vyslancov s odkazmi, kedy a kde treba zaútočiť, vyvolať nepokoje, nástup vojska k hraniciam, akcie „szabad-czapatok" - slobodných formácií alebo „rongyos-gárda" - „otrha­ nej gardy" a podone. Mali nás tlačiť, vyvolať dojem, že mobilizácia smeruje k obsadeniu Slovenska. Aj vojna na východe 22. - 23. marca a nasledujúce dni bola skutočne vyvolaná Nemcami. Nie priamo, ale teraz, keď už poznáme priebeh a následky, je jasné, že Nemci preto odkladali podpis zmluvy nemecko-slovenskej až na 23. marca 1939, aby Slovákov napadnutých na východe Maďarmi donútili žiadať Nemcov o pomoc, o vojenské jednotky. Predseda vlády Tiso v tom čase vo verejnom prejave vyhlásil, že sa bu­ deme brániť - a neskoršie, že sme sa ubránili sami vlastnými silami. Doka­ zoval, že slovenský národ bol a je za svoju štátnu samostatnosť odhodlaný bojovať. Pamätám sa, že koncom marca sa nám dostali prostredníctvom nášho poslanca Štefana Haššíka (ktorý bol predtým dôstojníkom, prideleným do hlavného štábu česko-slovenskej armády v Prahe) dokumenty dokazujúce, že veliteľ útočiacej maďarskej jednotky ukázal rozkaz od svojho nadriadeného: maďarské vojenské akcie na východnom Slovensku sú podnikané na základe nemeckého súhlasu. Tieto dokumenty som mal v rukách, aj som o nich písal s vysvetlením, že ide o maďarské výmysly. Ani dnes neviem, či išlo o výmysly, alebo mal pravdu Ullein-Reviczky, no boli sme vtedy veľmi pritlačení a znova i znova vyzývaní, aby sme zavo­ lali nemecké vojsko. Nezavolali sme. Túto skutočnosť treba vidieť v kontexte s celou históriou rokov 1939 - 1945 a treba porovnávať aj pokiaľ ide o uda­ losti neskorších rokov. Je Veľký týždeň, keď píšem tieto riadky. Znova Veľký týždeň, ešte pred Veľkým piatkom. I teraz ako vtedy!

Cítime, veríme a vieme, o čo išlo a o čo ide i teraz - keď bola bieda naj­ väčšia, vždy sa ukázala príslovečná pomoc. Ukázala sa i na našom národe milosť Božia. Verili sme a veríme: Keď bývalo a býva tak, že je už všetko stratené, ale nebola a nieje stratená viera, nič sme nestratili. Ba práve vtedy sme všetko získali. Často viac, než sme sami očakávali. Znova i znova po Veľkom piatku prišla Veľká noc. Ten Hviezdoslavom ospievaný Deň tretí. Víťazný. Veľký týždeň 1980

Nad jedným listom Začiatkom marca 1943 dostal som list od biskupa Jána Vojtaššáka. Bol to 603 otrasný list. Pokiaľ sa pamätám, list neprišiel obvyklou cestou, nie poštou. 604 Valentín Beniak, šéf môjho osobného sekretariátu, našiel si ho na písacom stole. Mal právo, ba i povinnosť otvárať všetky mne adresované listy. Prečítal si biskupov list a hneď prišiel s ním ku mne: „Píše ti pán biskup Vojtaššák. Bolo by dobré prečítať si ho ešte pred zasadaním ministerskej rady." Beniak neodchádzal, bol nesvoj, akýsi rozrušený, chcel ešte niečo po­ vedať, aj začal čosi ako strašné, hrozné, alebo podobné slová mu vyšli, ale nepokračoval, zrejme - hoci básnik, vari najlepší z našich, ktorý nemusel hľadať patričné slovo - teraz nenašiel to pravé. Prečítal som si list. Potom ešte raz a ešte raz som si ho prečítal. Beniak sa díval na mňa dlhým pohľadom. Poprosil som ho, aby tajomník zavolal nemeckého vyslanca. Nech mu povie, že ide o mimoriadnu a neodkladnú vec. Znovu som čítal biskupov list. Bol úctivý, ale energický, dôstojne zdržan­ livý, no z každého slova bolo cítiť rozhorčenie a bolesť. Najmä bolesť. Škoda, že tu nemám list a nemôžem ho citovať doslovne. (List bol v ar­ chíve u Beniaka. Mnoho dokumentov z tohto archívu sa dostalo do súdnych spisov. Pri súde sám som sa odvolával na tento list, ale nebol v súdnych spi­ soch, aspoň tvrdili, že ho nemajú.)

m

Publikované v mesačníku Slovenské hlasy z Ríma, č. 1 a 2 (1981) a na Slovensku v Kultúre č. 2 7 - 28/1998 a opäť v Kultúre č. 19/2005. V rukopise autor dôsledne píše Žid s veľkým Ž. - kk Podľa Marty Hudákovej, dcéry Valentína Beniaka, list priniesol do Bratislavy prof. Ladislav Hanus. (Pozri Kultúra č. 23/2003.) 601

604

Valentín Beniak (1894 - 1973) - notár, básnik, prekladateľ. Jedna z najsvetlejších postáv slovenskej literatúry. V rokoch 1939 - 1945 pracoval v prezidentskej kancelárii a neskôr na mi­ nisterstve vnútra ako osobný tajomník A. Mácha.

Obsah listu bol: Židia, vyvezení zo Slovenska, už nežijú. Presnejšie - už nežijú všetci. Väčšinu vyvraždili v plynových komorách. Aj ostatným hrozí smrť. Ak by sa pokračovalo vo vyvážaní Židov, išli by na istú smrť. To by bola vražda. Doteraz sme nevedeli a nemohli sme predpokladať, že Nemci, taký kultúrny národ... Ale teraz už vieme. Mám správy, ktorým nemožno neveriť, i keď sú ne­ uveriteľné. Pán biskup ani len nenaznačil, odkiaľ má tie správy. Dôrazne žiadal, aby som urobil všetko, čo je v našej moci, aby sme zachránili ešte živých, zasta­ vili vyvážame ďalších a zistili celú pravdu o osude všetkých zo Slovenska vyvezených Židov. Taký bol obsah tohto otrasného, otriasajúceho listu. # # #

Tajomník Dr. Slivka mi oznamuje, že prišiel vyslanec Ludin. Vtom som si uvedomil, že som nemyslel na tlmočníka, ktorým býval pri takýchto príle­ žitostiach môj pobočník Hugo Hôfer (bol mojím pobočníkom ako hlavného veliteľa HG). Nebolo času zháňať ho, toho dňa nemal službu. V susedstve mojej kancelárie bola zasadacia sieň ministerskej rady. Už sa malo začať zasadanie, čakali len na mňa. V tých dňoch som zastupoval pred­ sedu vlády Tuku. Bol chorý. Ospravedlnil som sa a požiadal som guvernéra Národnej banky Dr. I. Karvaša, ktorý vo svojej funkcii predsedu NUZ bol členom ministerskej rady, aby mi bol tlmočníkom a svedkom. Ide o mimo­ riadnu vec. Práve Dr. Imrich Karvaš! O ňom som vtedy ešte nevedel, že bol v ile­ gálnom hnutí a že po rokoch bude svedkom v procese so mnou ako spolu­ obžalovaným prezidenta Tisu. Čo tu teraz píšem, zostalo mi v pamäti, zo­ stalo v zápisniciach, stenografických protokoloch, vo svedectve Karvašovom a hlavne v hláseniach vyslanca Ludina a G. Burzia, diplomatického zástupcu Svätej Stolice u nás. (Burzio bol u mňa intervenovať krátko po Vojtaššákovom liste v tej istej veci.) A v iných dokumentoch. I v mojom rozsudku. Vyslancovi som oznámil obsah informácií, ktoré sme práve dostali o osu­ de zo Slovenska vyvezených židov. Títo Židia boli vysídlení podľa zmluvy z toho a toho dňa: mali byť usídlení, na ten účel slovenská vláda vyplatila takú a takú sumu - a teraz sme dostali správy, že títo ľudia už nežijú. Nechce­ me veriť. Ale prameň informácií je vážny. Karvaš k tomu pripojil, že i on má také informácie. A vyslanec vedel, že Karvaš je temer denným hosťom na švajčiarskom zastupiteľstve v Bratislave. Vyslanec Ludin sa triasol, čo bol taký rozhorčený. Oznámil som mu, že viac ani jeden Žid (alebo „ani jeden vlak") nebude vyvezený, kým nedostaneme spoľahlivé správy o osude už vyvezených ži­ dov. Žiadali sme vyslať, prípadne pripustiť komisiu v tejto veci. V komisii byť mal by zástupca vlády, Červeného kríža, katolíckeho biskupského zboru, evanjelického biskupského zboru, Snemu a myslím strany ľudovej (HSĽS),

nemeckej a maďarskej, ale nie som si istý, či aj strany mali byť v komisii zastúpené. Po odchode nemeckého vyslanca Ludina mala byť ministerská rada. Dlho trvalo, kým sa začala. Roztrpčení, zdesení sme prerokúvali obsah informácií 0 osude Židov. Opakujem, podnes neviem, odkiaľ mal biskup informácie. Bolo to začiat­ kom roka 1943. Vtedy sme ešte nevedeli, čo sa deje v táboroch, v Osvien­ 605 čime a inde. Útek Lederera a Wetzlera, o ktorom som neskoršie čítal, je dáta o dobrý rok neskoršieho. Dotiaľ nič, nijaké správy o vraždení Židov sme nemali. Boli reči, rozhlasové prejavy z Londýna, ale tým som aspoň ja neveril, lebo v tých istých správach v tom istom vysielaní boli také klebety napríklad 1 o mne, že si tisíckami zapaľujem cigarety, čo som už taký bujný a že státisíce prehrávam - vyhrávam na kartách, že som v Kremnici ležal v bare pod stolom opitý a ďalšie také veci. Pri mojom súde bola reč aj o týchto „prav­ dách". V živote som nefajčil, kartovať som nevedel, v Kremnici za Sloven­ skej republiky bar nebol... Je trápne písať o takých hlúpostiach v súvislosti s tragédiou, aká nemá v dejinách páru, ale chcem iba vysvetliť, prečo som neveril a nemohol ve­ riť rečiam prosto neuveriteľným. Veď keby som len zapochyboval, keby mi bolo prišlo na um uvažovať o takej veci, bol by som sa i ja - a to s celou rozhodnosťou (bez ohľadu na akékoľvek hrozby) - postavil proti vyvážaniu Židov. No ja som bral na seba zodpovednosť, trápilo ma, že všetko zvaľuje­ me na „donútenie". Hovoril som: „Aké donútenie?" Ak som iného názoru, odstúpim. Nik ma nemôže donútiť byť ministrom, predsedom, prezidentom, sekčným šéfom. V židovskej otázke sme už dávno videli (u nás!) otázku ma­ ďarskú, maďarizátorskú. Otázku vykorisťovania. Po zastavení vyvážania Židov u nás ešte o rok vyvážali Židov z Maďar­ ska! Židia pomaďarčovali, zveľaďovali maďarskú kultúru, slúžili maďarskej veci, mená si dávali maďarské. Alebo Nemci! Prečo boli tak proti Židom! Každý nemecký Žid sa cítil Nemcom a nielen cítil, aj tak konal. Ak bol národ, ktorý mal príčinu vysídliť zo svojho územia Židov, bol to národ slovenský. Jediný, ktorý mal príčinu. Ale len vysídliť. Len vysídliť. Nie vyvraždiť! Len čo sme dostali prvú vážnu správu o plynových ko­ morách, o vraždení, okamžite sme sa postavili (alebo ak mám hovoriť ako pri súde o sebe: som sa postavil) proti vyvážaniu Židov, a to bez ohľadu na následky! 603

Lederer (Rudolf Vrba) a Wetzler utiekli z koncentračného tábora v apríli 1944. Ich útek, prí­ chod na Slovensko a správa o hrôzach koncentračných táborov sú predmetom knihy jedného z nich (VRBA, R., BESTIC, A.: / Cannot Forgive. Toronto 1964).

Už aj okolnosť, že v zmluve o vysídlení Židov od nás, že vo všetkých rokovaniach kládol sa dôraz na vysídľovanie, na usídľovacie trovy, už i tá okolnosť je dôkazom. Pravda, i vysídľovanie je krutá vec. Býva až neľudská. Ale my sme tresta­ li takéto neľudskosti. Prví, čo boli z HG v Ilave, boli tam pre surovosti protižidovské. No rozhodujúci argument je, že sa nedalo predpokladať to, čo sa potom skutočne stalo!!! Národ Goetheho, Schillera, Hegla. Národ Kantov, Marxov, Engelsov. Národ Beethovenov, Bacha,606 najväčších učencov, filozofov, skladateľov - žeby tento národ?!... Trpko, ťažko o tom dnes písať. Ale dobré je písať v tejto otázke o bisku­ povi Vojtaššákovi. Zásluhou Vojtaššákovou je, že sme zastavili vyvážanie. Že som povedal vetu: „Viac ani jeden..." Ešte pred týždňom, pred dvoma som v Ružomberku vyhlásil: „Príde marec, príde apríl a pôjdu vlaky!" (Totiž so Židmi.) Dezavoval som seba samého. Sám prvý som sa odsúdil, „znemožnil", postavil som sa proti tomu, čo som predtým chcel a čomu som dal výraz pred dôstojníkmi gardy a prostredníctvom rozhlasu pred celým Slovenskom. Až tak som nepochyboval, až tak som si bol istý, že konám správne. Tu príde otrasný list od biskupa Vojtaššáka a všetko je odrazu proti môj­ mu „správne". Trochu sa tu vrátim do roku 1938. Bratislava. November. Koniec no­ vembra. Bol sychravý, nezdravý večer. Chystal som sa do Reduty. Mala byť manifestácia akademikov zo Svoradova, z Lafranconi, z celej Bratislavy. Predsedať mal Paučo. Prvý mal rečniť Vlado Moravčík,607 šéfredaktor Slo­ venského denníka, po ňom Dr. Jozef Kirschbaum, veliteľ akademickej gardy a posledný ja. Chcel som byť posledný. V duchu som sa už pripravil, aby môj prejav vyznel za štátnu samostatnosť. Ponáhľam sa. Ale moja žena ma zdrží. - Musím ti povedať, musím... Bol tu doktor Kurtz. Vieš, bol pri mne, keď sa nám narodil Roman. Bol tu a plakal. Jeho sestru gardisti vyviezli na maďarské hranice. Slováci ju vyháňajú, Maďari ju nechcú. Leží tam už tretí deň. Má malé dieťa. Dojča. V tej zime... Sadal som do auta, žena ešte hovo­ rila. Prosila. Už som bol v Redute. Akademik Paučo otvára zhromaždenie. Moravčík reční o zjednotení národa, Kirschbaum o demonštráciách minulých rokov. Pamätám, ako mi bolo. Stále som videl mladú ženu s deckom na hraniciach. 606

J. W Goethe, F. Schiller, F. Hegel..., E. Kant, K. Marx, F. Engels..., L. v. Beethoven, J. S. Bach sú duchovní velikáni nemeckého národa, ktorí obohatili svet literárnymi, hudobnými a filozofickými dielami. 607 Vladimír Moravčík (1908 - 1980) - novinár, funkcionár agrárnej strany, kde predstavoval proslovenské krídlo. Zvolený za poslanca Slovenského snemu v roku 1938.

V takej zime! A už rečním: Autonómia? Chceme viac! Budeme ma svoj samostatný štát, ale... Ale! Opísal som, čo som mal pred očami. Ženu s die­ ťaťom v kukuričnom poli, v sychravine... Áno, chceme samostatný štát, ale keby sme zaň mali platiť životom židovského dieťaťa, nechceme..., nezaslú­ žime si... Po tejto mojej reči na ulici pred Redutou a Savoyom, až pred divadlom, ako mi potom doma rozprávala plačúca sestra, bola hotová demonštrácia pro­ ti mne. Nadávali: „Už aj toho kúpili, podplatili ho." Kým v Redute všetci súhlasili (videli sme si do očú), vonku všetci nadávali. A zase prešli roky. Už sa blížil front. Rok 1945. Prišiel podpredseda Me­ dzinárodného Červeného kríža zo Švajčiarska s manželkou prezidentovho ta­ jomníka Dr. K. Murína. Žiadal nemožnú vec. Enklávu, ktorú by rešpektovali obe bojujúce strany a v ktorej by bol každý zachránený. Išlo najmä o Židov. Nemožnú vec! Nemci i Rusi! Ale intervenujúci sa odvolával na vetu: „Keby sme zaň mali zaplatiť životom jedného..." Pre túto vetu sa obrátil práve na mňa. Ale vtedy som už ja nemal slova. A keby som aj mal. Takú vec v tom čase nik by nedokázal. No dobre bolo myslieť na nadávky z konca novembra roku 1938, na de­ monštráciu pred Redutou. Neviem prečo práve táto spomienka prišla mi pod pero, keď píšem o liste, vari najstrašnejšom liste, aký som kedy dostal, keď píšem o tom, ako som dezavoval seba samého? Vari preto, že všetko súvisí, všetko so všetkým. Rozhodol biskup Vojtaššák. Jeho list. Zakročovali mnohí. Zástupca Vati­ kánu, arcibiskup Kmeťko, 608 poslanci, vyslanci, najmä náš vyslanec vo Vati­ káne. Vyšiel pastiersky list katolíckych biskupov. Potom prišli intervencie, ostré zákroky z Berlína. Osobitný poverenec Hitlerov. Vyhrážky a hrozby. Nemci boli ešte stále príliš silní. Na konci voj­ ny boli ešte ostrejší ako na začiatku. I u nich, u hitlerovcov platilo, čo vieme o zdochýnajúcom koňovi. No napriek všetkým možným následkom, všetci rozhodujúci boli proti pokračovaniu vo vyvážaní. V prvom rade prezident a celá vláda. Osobitne tu chcem hovoriť o predsedovi vlády Tukovi. Po návrate z vä­ zenia, po 23 rokoch, dostali sa mi do rúk práce i vážnych historikov, podľa ktorých Tuka chcel pokračovať vo vyvážaní. Je to len polovica pravdy. A po­ lovica pravdy i v tomto prípade je horšia ako celá lož. Tuka vedel, že Nemci nemôžu splniť podmienku vy vážania, totiž pripustiť našu komisiu, ktorá mala zistiť, čo sa deje so židmi. A vždy, keď vyslanec alebo iní nemeckí poverenci prišli naliehať, aby sa pokračovalo vo vyvážaní Židov, Tuka ich predišiel: - Áno, áno, budeme pokračovať vo vyvážaní, ale naši biskupi, kňazi, po608

Karol Kmeťko (1875 - 1948) - biskup, spisovateľ. Za kňaza bol vysvätený v roku 1899 a za sídelného nitrianskeho biskupa v roku 1921. V rokoch 1919 - 1920 bol poslancom pražského parlamentu za Ľudovú stranu. V roku 1944 ho vymenovali za arcibiskupa ad personam. Bol kňazom hlbokého sociálneho cítenia a veľký podporovateľ misií.

[ 307

slanci, všetci sú proti vyvážaniu, pomôžte, aby som mal dôkaz proti nim, teda tú komisiu, ktorá vyšetrí celú vec, nepochybujem, že chýry o vraždení Židov sú nepravdivé... Vyslancovi Ludinovi bolo až zle, keď Tuka takto začal... No kto dobre poznal Tukové metódy, vie, že to zapadalo do jeho štýlu diplomata. Prešli roky. Už vyše tridsať rokov. Prvé roky vo väzení, ešte pred súdom a prvé mesiace súdu boli pre mňa očakávaním popravy. V tých neistých ča­ soch po druhej svetovej vojne nič nebolo pre mňa také isté ako poprava. Obžalobca Rašla prvý zápisničný výsluch začal: - Jeden z vás troch a kto, keď nie vy? Tiso je kňaz. Stoja za ním bisku­ pi, Vatikán. Slovensko celé je ešte také, že Tisu, kňaza, popraviť prosto ne­ možno, politicky by sa to neunieslo. Tuku? Mŕtvolu? To nejde - otázka, či sa ešte dožije súdu. Tak koho, keď nie vás. Z troch rozhodujúcich jeden musí byť... V tom čase nik nepochyboval, ani ja. Bol som pripravený a podľa toho som sa držal. I v otázke prípravy a vyhlásenia samostatnosti. I pokiaľ išlo o otázku židovskú. Tiso sa bránil donútením, jeho obhajcovia celú obhajobu postavili na podklad: Len z donútenia. Všetko z donútenia nemeckého. Ja som sa neodvolával na donútenie. Bol som za samostatnosť a za spl­ nenie všetkých jej podmienok. Otázka vojny, otázka systému, národného socializmu, vodcovského princípu, hlavne však otázka židovstva, na ktorej Nemcom najviac, najviac záležalo. No vravím - nemožno všetko zvaľovať na nemecký tlak, najmä pokiaľ ide menovite o moju osobu. Ako hlavný veliteľ gardy i ako minister vnútra, do rezortu ktorého patrila táto otázka, odmietal som výhovorky, stále oháňa­ me, že sme donútení, ináč si poštveme Nemcov - a intrigy maďarskej vlády budú mať u Nemcov úspech. (Bolo v tom mnoho pravdy. Maďari mali v ohni dve alebo tri želiezka.) Až do začiatku roku 1943 vyvezenie všetkých Židov a ich usídľovanie v okolí Lublina pokladal som za záujem slovenský, za historickú príležitosť zbaviť sa maďarizátorského živlu. Roztrpčovali ma akcie katolíckych bis­ kupov, zákroky zástupcu Vatikánu Burzia, poslancov, ministrov, a najviac prezidenta Tisu. Robil som svoje, pravda, hlavne sa opierajúc o Nemcov. Taká je pravda, tak som hovoril pred súdom. Tak som hovoril nielen pre­ to, že som bol presvedčený o svojej poprave a že dva razy ma popraviť ne­ môžu... A nehovoril som tak ani z nejakej zvrátenej kajúcnosti alebo opačne: z tvrdosti, z chorobnej pýchy, ktorá nepripustí priznať si omyl. (Zotrvať v ňom i vtedy, keď poznaná pravda do nového svetla ženie, keď nemilosrdne osvetľuje všetko, čo bolo popáchané v temne. Áno, popáchané.) Hrozná je chvíľa, keď si človek uvedomí, že „historická príležitosť" alebo „historická povinnosť" zmenila sa na zahanbujúcu ohavnosť. Pri poznaní omylu sa človek necíti vinníkom. Keď to robil, čo sa neskor­ šie ukázalo omylom, nemal v sebe nič z toho pekla, ktoré sa ozýva vo sve-

domí v okamihu páchania zla, urážky človeka, teda urážky Boha, pocit hrie­ chu. Pri súde nepriznával som vinu, ale bolesť nad tým, čo sa stalo so Židmi. Cítil som výčitky svedomia - ako zachytil stenograf moju odpoveď na prvú otázku -, „cítil som výčitky svedomia, keď som sa dozvedel, čo sa s nimi deje". „Keď som sa dozvedel..." To bolo pri čítaní Vojtaššákovho listu. Ešte som nevedel pravdu istotne. Myslím, že ani biskup Vojtaššák ju nevedel. Alebo tak: Dúfal som, že to ne­ bude pravda. Veď také niečo predsa nemôže byť pravdou. Až keď Nemci odmietli pripustiť našu vyšetrovaciu komisiu, vedeli sme. A viac ani reči nemohlo byť o tom, aby sme dovolili pokračovať vo vyvážaní. I z tejto okolnosti vidieť, že sme mali slovo, že sme mohli prekaziť vyváža­ me od samého začiatku. Je to i dobrý dôkaz i zlý. Najmä pokiaľ ide o mňa. (A ešte viac o predsedu vlády Tuku.) Z toho faktu totiž vyplýva, že sme neboli bábkami cudzej moci. Ale nadovšetko uvedený fakt dokazuje, že sme chceli vysídliť a nie to, čo urobili Nemci. Náš, môj omyl je v tom, že sme ve­ rili Nemcom, že sme s nimi urobili tú nešťastnú zmluvu, že sme im odovzdali Židov, zbavených štátneho občianstva. Lenže! S Nemcami pred nami i po nás urobili dohody, zmluvy, pakty najväčšie mocnosti Západu i Východu; mocnosti duchovné (konkordát!). Vlády, ktoré svoje pakty s Nemcami chceli použiť a aj použili práve proti nám, proti našej národnej existencii, proti územnej celistvosti našej krajiny. Podstatne iná bola situácia naša. My sme sa bránili a boli sme povinní brániť sa. Táto povinnosť nás dostala do spojenectva, o ktoré opretí sme sa mohli brániť - a v tom nebol ani omyl, ani zločin. Keď sa Židia obrátili v Maďarsku na kardinála-arcibiskupa Serédiho,609 aby sa ich zastal - nevyšiel ani pastiersky list, ani iná akcia na obranu Ži­ dov. A vtedy, v roku 1944, sa už vedelo, čo čaká Židov. A maďarské vlád­ ne miesta až vášnivo spolupracovali s nemeckými. V Maďarsku bolo v tom čase 767 000 Židov. V niekoľko málo mesiacoch roku 1944 vyše pol milióna z nich „zlikvidovali". Pápežský nuncius v Budapešti Angelo Rotta poslal protestnú nótu maďarskému ministerstvu zahraničia. V nej boli slová „celý svet vie, čo deportácia v skutočnosti znamená". To bolo v máji 1944. Vtedy už bolo známe, čo sa deje so Židmi. Keby sme my, slovenská vláda, v tom čase pokračovali ako vláda maďarská, boli 609

Justinián Serédi (1884 - 1945) - arcibiskup, cirkevný právnik. Narodil sa v Diakovciach a je­ ho pôvodné priezvisko bol Sapuček. Vstúpil do benediktínskeho rádu. Prednášal kanonické prá­ vo na benediktínskej univerzite v Ríme. Spolupracoval pri vydaní cirkevného zákonníka (Codex juris canonici). Po smrti kardinála Černocha sa stal ostrihomským arcibiskupom a neskoršie (v roku 1928) kardinálom.

by sme spáchali zločin. Ale my sme ostro odmietli Hitlerove zákroky. Ešte aj po udalostiach, ktoré zavinili, že Nemci dostali do rúk Židov, po augus­ te 1944 (SNP), vláda Štefana Tisu, pokiaľ to bolo v jej moci, zachraňovala Židov. Náš vyslanec v Budapešti Spišiak610 mal príkaz, vydaný v máji 1944, aby umožňoval Židom cestu na Slovensko, kde boli chránení. O tom sú do­ kumenty. Napríklad maďarská vláda až v Berlíne protestovala, že sloven­ ská vláda robí prekážky vláde maďarskej v jej protižidovských opatreniach, konkrétne aj vydávaním pasov Židom utekajúcim z Maďarska na Slovensko. Tieto protesty a naša odpoveď na ne boli pri mojom súde čítané. Prečo spomínam tieto veci? Prečo treba o nich písať? Naši najlepší v zahraničí Dr. Ďurčanský, Dr. Kirschbaum, ale i Sidor, neskoršie Hronský, Hrušovský, Dr. Murín (tajom­ ník prezidenta Tisu) a ich stúpenci, dokonca po roku 1968 aj Židia, ktorí sa hlásia k smeru, ktorý vychádza zo 14. marca 1939 ako zo základu a smeruje k štátnej samostatnosti Slovenska pre budúcnosť, boli alebo ešte sú stavaní do svetla protižidovského, pripisujú im vinu na tragédii Židov vyvezených zo Slovenska. Nuž v uvedených riadkoch som chcel zdôrazniť, že menovaní a ich ľudia nielenže nemali nič spoločné s vyvážaním Židov, ale naopak, exponovali sa za Židov, zachraňovali ich. Zachraňovali Židov i napriek smutnému zástoju Židov v maďarizovaní Slovenska, v otázke vysťahovalectva, v otázke odtrh­ nutia južného Slovenska v roku 1938. Ak českí propagandisti v zahraničí používajú židovskú otázku proti na­ šim, chcú chrániť svoj omyl, to, že Slovákov neuznávali za národ, že nechceli splniť Pittsburskú dohodu, že prosto Slovákov ako národ chceli zlikvidovať, aby bol vytvorený nie sedem-osemmiliónový národ český, ale o tri-štyri mi­ lióny väčší. Ak maďarskí propagandisti (a to aj do seriózneho vedeckého rúcha ob­ lečení) chcú udržiavať svätoštefanskú myšlienku Veľkého Maďarska, ako získať pre ňu svet a biľagovať Slovákov, potom z uvedených faktov vidieť, postaviac ich do kontextu histórie tých rokov, že Slováci pokračovali správ­ ne: proti útokom sa chránili. Obránili sa i pomocou spojenca, toho istého, ktorého si napríklad Maďari (ale i Praha Háchova, Chvalkovského, ba i pána Beneša v odkaze z októbra 1938) chceli získať na svoju stranu na ovládanie Slovenska. Veď ešte i beckovské Poľsko spriahlo sa s hitlerovským Nemeckom proti Č-SR a na línii maďarskej, aby mali spoločné hranice.

610

Ján Spišiak (1901 - 1981) - právnik, diplomat, univerzitný profesor. V rokoch 1929 - 1939 pracovník Tatrabanky v Bratislave. V rokoch 1939 - 1944 vyslanec SR v Budapešti. Pomáhal slovenskej menšine v Maďarsku a jej predstaviteľom. Spolupracoval s ilegálnymi odbojovými skupinami. V roku 1945 odvlečený do ZSSR, odkiaľ ho vrátili v roku 1947. Národný súd ho v roku 1947 zbavil obvinenia z kolaborácie. V rokoch 1947 - 1959 pracovník Štátnej banky česko-slovenskej, vyskoškolský učiteľ. Od v roku 1971 na dôchodku.

To nebol zločin! Ale keď sa Slováci opreli o toho istého „spojenca", aby si vydobyli späť svoje odtrhnuté kraje, to už bolo nemravom, to bol zločin. I ruky, i svedomie máme i my i naši v zahraničí, aj v takýchto bolestných tragédiách čisté. Bratislava, február 1980

„Donútenie"; paradoxy, záhady a skutočnosť 611 A vyšlo tak, že práve my, čo sme boli aj bez donútenia (hovorím o sebe a za svoj kruh) rozhodnutí vyviezť židov, postavili sme sa na ich ochranu proti Nemcom a proti Maďarom. Túto skutočnosť treba zdôrazniť najmä na adresu zahraničia, kde žijú naši najlepší a už desaťročia ich obviňujú pre ži­ dovskú vec ani nie tak „Židia" (tí poznajú pravdu!) ale Česi, Čechoslováci, Maďari... Ešte raz o tom „donútení". Treba človeka alebo národ nútiť, aby sa mal dobre, aby uskutočnil svoju životnú túžbu, svoj, ako sa hovorieva, najvyšší cieľ, najkrajší sen, svoje právo na slobodný, teda na plný, normálny život? V tomto zmysle teda nemožno hovoriť o donútení. Ale treba hovoriť o povinnosti. A z tej vyplývalo splniť a plniť všetky, zdôrazňujem: všetky (!) podmienky vyhlásenia a udržania štátnej samostat­ nosti. Nieje našou vinou, že medzi podmienkami boli niektoré temer nenor­ málne, možno povedať: abnormálne zvrátenosti našich susedov, s ktorými sme museli rátať, operovať s nimi, niekedy aj tak, že sme narábali všetkými finesami diplomacie, presne takými, akými narábali naši nepriatelia proti nám. Pritom treba uvážiť, že skutoční protivníci vystupovali ako formálni spojenci. Všetko to vyplývalo z geopolitického položenia Slovenska a z takej me­ dzinárodnej konštelácie, akú si ani najbujnejšia fantázia nevymyslí. Len niekoľko ukážok: Beckovské Poľsko sa prvé obrátilo: spriahlo sa s Nemeckom, urobilo s ním pakt vtedy, keď s tým Západ najmenej rátal. Ma­ ďarsko sa čoraz viac pripravovalo obnoviť Svätoštefanskú ríšu k čomu pr­ vým krokom v programe bolo obsadenie Slovenska. A v tom malo Maďarsko podporu nielen anglických lordov, finančných kruhov, ale i literátov (mňa osobne vtedy bolelo, že bol medzi nimi aj Chesterton), darilo sa mu v Talian-

611

Publikované v Slovenskom národe v júni 1993, ako aj v Kultúre č. 18/2000. Článok mi dal autor okolo roku 1979. - kk

sku, ba aj v získavaní Poliakov pre svoju revíziu, ktorá v tomto konkrétnom prípade mala meno spoločných hraníc. Alebo tzv. zdravotný kordón (cordon sanitaire) organizovali pod zámien­ kou obrany proti tzv. nebezpečenstvu z Východu a my sme mali byť obetova­ ní v záujme Západu, hoci sme boli ideovo západnej, presnejšie: kresťanskej orientácie. Ďalej: Konkordát! Alebo z iného konca: nemecko-britská námorná do­ hoda. Nemci priam na tácni dostali strednú Európu, aby ju organizovali hospo­ dársky, diktovali menu štátom, ktorí by bez nemeckých objednávok a dodá­ vok nemohli dýchať. Monopoly Západu vyzbrojovali nemeckú armádu... A do takých skutočností vpadli odrazu pakty: Berlín-Moskva z augusta 1939, vojna, rozdelenie Poľska. Ribbentropovi Stalin 4. augusta 1939 telefo­ noval do hotela: „Ak nesúhlasíte s rozdelením Poľska, ani sa nevybaľujte!" (Norimberg.) Nie bez jeho - Stalinovej - viny prišlo k rozdeleniu celej Eu­ rópy do dvoch mocenských blokov a k zlikvidovaniu samostatných štátov na Východe i Západe. A až na samom konci pre Európu nečakaný zvrat: Japonsko nešlo do Ázie, na Sibír, ale „spáchalo" Pearl Harbour,612 kde sa rozhodlo i o našom osude, teda o výsledku vojny. Načo tá abnormálna situácia: poľský dôstojník, bojujúci v Armii Krajo­ vej 613 proti Nemcom, hovorí mi v Tatrách: „... ale modlím sa, aby nevyhrali červení, lebo vtedy nám beda!" V roku Mníchova Churchill v otvorenom liste Hitlerovi písal asi takto (presný text nemám, ale obsah listu nemožno zabudnúť): „Ak by sa moja vlasť dostala do takého hrozného položenia, v akom bolo Nemecko (v dô­ sledku prvej svetovej vojny), len o to by som prosil Boha, aby dal Anglicku muža takého, akým ste vy." 614 (teda, akým je Adolf Hitler; a ani dnes. ani v roku 1938 som nevedel, či myslel na Hitlerov formát: politický a či na jeho odvahu, zanietenosť alebo dokonca aj na charakter). Tu mi prichodí na um i história druhého Stalinovho prípitku v auguste 1939, keď po podpise paktu Stalin-Hitler, po obligátnej výmene prípitkov na hlavy štátov, Stalin ešte raz zdvihol pohár na zdravie Hitlera špeciálne preto, aby sa mu poklonil ako mužovi, ktorého tak veľmi miluje celý jeho národ.

612

Pearl Harbour - americká námorná a vojenská základňa na Havajských ostrovoch v Tichomorí. Zákerný útok japonského letectva v decembra 1941 vtiahol do druhej svetovej vojny Spojené štáty americké. 613 Armija Krajowa - poľská podzemná armáda, ktorá organizovala poľský odboj v rokoch 1941 - 1944 a pripravovala sa na ozbrojené povstanie proti nemeckým okupačným vojskám. Povstali v auguste 1944 (Varšavské povstanie), ale Červená armáda, ktorá im mala prísť na pomoc, sa z druhej strany Visly nečinne prizerala, ako ich nemecké oddiely zlikvidujú. 614 Text Churchillovej chvály Hitlera možno nájsť v britskom denníku The Times (7. november 1938).

Predtým si Stalin vypočul podrobnosti o tom, ako Hitler zlikvidoval svojich protivníkov, ktorí boli dovtedy jeho najbližšími spolubojovníkmi a priateľmi (Rôhmov prípad, „noc dlhých nožov"). Tieto temer anekdotické príhody možno lepšie dajú pochopiť i politickú i duševnú situáciu takého malého národa, akým sme boli my - medzi najväč­ šími imperializmami. A ešte lepšie nás pochopí dnešný človek, keď dobre uváži, že pre nás v rokoch 1938 - 1939 horšími boli tie malé susedné imperiaľizmy, ktorí si pokladali za svoju národnú povinnosť stať sa trochu väčšími práve na úkor existencie nášho národa, Slovákov ako národa. (Genocída od Budapešti ale­ bo od Prahy!) Takéto a mnohé iné veci prídu na um a musia sa uvážiť aj dnes, keď chceme do čistého svetla postaviť príčiny a pohnútky niektorých našich kro­ kov zdanlivo pomýlených alebo zlých. K tomu ešte tradície: odkaz štúrovských, bernolákovských, napokon i najnovších hlinkovských čias. (Totiž v židovskej otázke: maďarizácia, vy­ korisťovanie.) Ale i také tradície, ktoré nám boli temer krvou. Napríklad kto dnes vie o mukách duševných v súvise s veľkonočnými kázňami, modlitbami o vine židov, „krv jeho na nás",615 a kto vie, čo znamenalo pre mladých i pre starých dávať si otázky: Prečo si pokľakne kňaz, keď sa modlí za pohanov, a nepokľakne si, keď sa modlí za Židov... (To „Flectamus genua - Levate!" 616 ) Znovu prosím: prečítajte si štúrovcov o židovskej otázke, Vajanského, Hlinku, prečítajte si Skultétyho a vžite sa do našej doby... Bela Kún dostal do rúk Maďarsko pomocou grófov, statkárov, továrnikov a veľkoobchodníkov, pomocou „hazafických" dôstojníkov, aby zachránil celé Maďarsko. Po jeho páde: invázia jeho ľudí do Bratislavy, do Košíc a ich novín cez Viedeň do celého Slovenska. Klinger z Ružomberka, Singer z Bratislavy617 dávali hes­ lá: „Hlinku na šibenicu!" (Klinger: „zomrie v topánkach"). Na jednej strane židovský kapitál proti nám v službe vlády: raz budapeštianskej, raz pražskej a na strane druhej takéto peripetie: Po roku 1918 organizovali štrajky želez­ ničiarov, nepokoje, aby Slovensko bolo vrátené do Maďarska v rúchu boľše­ vickom. V roku 1938 a po ňom boli tí istí Steinerovci, Száboovci organizá­ tormi „Horthy-gardistov"! Čas autonómie bol poznačený nimi. Súčasne však

615 „Krv jeho na nás a na naše deti". (Mt. 27, 25) - odpoveď Židov Pilátovi, keď mu predviedli Ježiša a žiadali, aby potvrdil rozsudok smrti, ktorý nad ním vyniesla židovská veľrada. Pilát si umyl ruky a vyhlásil, že na Ježišovi nenachádza nijakú vinu, „et respondens universus populus: Sanguis ejus super nos et super filios nostros". 6,6 Flectamus génua - Levate - Ohnime kolená - povstaňte! Na Veľký piatok počas modlitieb za všetky stavy kňaz začína každú modlitbu slovami Flectamus génua - Levate, pri čom kňaz i veriaci pokľakli. Ale modlitba za židov bola bez obradu pokľaknutia. pretože pri Ježišovom umučení jeho trýznitelia posmešne pred ním kľakali a oslovovali ho: „Ave, rex Judeorum." 617 Klinger a Singer boli v tom čase boľševickí aktivisti židovského pôvodu.

z Prahy vychádzali skvele organizované a bohato dotované akcie najprv po­ malého odbúravania a potom pučistického zlikvidovania autonómie dokonca so zdanlivým schválením nacistických pohlavárov. Židokapitalisti a židobolševici, teda nie židia, ale práve tie výstižné po­ menovania dobre vyjadrovali paradoxné skutočnosti. Clementisova nadávka, adresovaná Hlinkoví v dňoch piešťanskej manifestácie HSĽS v roku 1936: „Hitler-Horthy-Hlinka - to je jedna linka!" stala sa taktikou Andreja Hlinku a jeho hnutia. Hlinka v reči 20. septembra 1936 na piešťanskej manifestácii povedal: „Áno, v tom najdôležitejšom, totiž v boji proti boľševizmu, proti ateistickému marxizmu, pôjdeme v jednom tábore hoc aj s Hitlerom alebo s Horthym!" Netreba vysvetľovať, že Hlinka a celé jeho hnutie bolo najostrejšie zame­ rané proti Horthymu, teda proti maďarským tendenciám obsadiť Slovensko. Z toho vyplýva, že aj spojenie s Hitlerom myslel iba pre boj proti boľševiz­ mu.

VII. Z POSLEDNÝCH SÍL Q profesorovi Tukovi 618 Chcem tu hovoriť o profesorovi Tukovi. Poznali sme sa od roku 1923. Zakladal som v tých časoch Orla vo svojej rodnej dedine, v Slovenskom Mederi, terajšom Palárikove, a spolupracoval som i pri zakladaní Rodobrany. Pamätám si, čo ma upozornilo na profesora Tuku. Boli to jeho články. Te­ mer každý vyvolal rozruch. Napríklad článok, myslím, že mal titul „Mŕtvi sa rozprávajú", vyvolal až taký rozruch, že došlo k demolácii Slováka, že celá Bratislava bola hore nohami.619 Na jednej strane českí legionári a českí úradníci, na našej strane, na Tukovej strane zasa roľníci a robotníci z La­ mača, Zohora, zo Stupavy a vari z celého Záhoria. V tom článku bola reč o dvoch mŕtvych: Jeden bol legionár a práve ho oslavovali. Na jeho hrob položili desiatky kytíc a vencov. Vedľa bol hrob vojaka rakúsko-uhorského, ktorý padol vo vojne bez toho, žeby sa stal hrdinom-legionárom. V tých ro­ koch po vojne, prvých rokoch - 1920 - príbuzní, pozostalí stavali pomníky svojim otcom, manželom, bratom. Skoro v každej dedine vznikol pomník padlých. Aj u nás, v mojom rodisku sme mali vyše 100 padlých, ich mená sú na pomníku. Českí legionári sa proti tomu búrili. Nepáčilo sa im, a to nielen na Slovensku, ale i v Čechách, že sa stavajú pomníky rakúsko-uhorským vo­ jakom. Bol to, myslím si, Juriga, ktorý prišiel s návrhom k Tukovi, aby o veci písal. Tuka napísal, ako sa skončila oslava legionára a keď už všetko stíchlo, v noci, ako mŕtvy legionár poprekladal polovicu kytíc a vencov na susedný hrob rakúsko-uhorského vojaka. Bolo to trošku mysticky podané - Tuka mal rád takéto mystické, symbolické veci. Tento Tukov článok bol z mája 1922. Ešte predtým som čítal a dobre som si zapamätal Tukov článok z marca 1922, ktorý mal nadpis: Írsko, Egypt, In­ dia. Začínal sa takto: Tisícročné putá sa trhajú. Kirilov (?) berie mramorovú tabuľu a po menách de Valéra, Gandhí620 začína písať: Hlin a tri bodky. Bolo jasné, kam smeruje Tuka. Na čele bojujúceho írska de Valéra mal cieľ: slo­ bodné, samostatné Írsko. Na čele bojujúceho Slovenska stál Andrej Hlinka, 618

Zo spomienok na prof. Vojtecha Tuku, september 1980. Publikované v Kultúre č. 19/2000. Ide o prepis zvukového záznamu, ktorý sa našiel po smrti autora. - kk 619 Okolnosti vydrancovania redakcie Slováka (22. mája 1922) podrobnejšie podáva K. Sidor v diele Andrej Hlinka 1864 - 1926. Bratislava 1934, s. 4 8 5 - 489. 620 Mohandas (Máhatmá) K. Gándhí (1869 - 1948) - vedúca osobnosť protikoloniálneho zápasu Indov proti britskej nadvláde. V roku 1921 založil Indický národný kongres a začal kampaň pasívneho odboja proti kolonizátorom. Bol niekoľkokrát uväznený, ale jeho úsilie bolo napokon korunované úspechom, keď India získala politickú nezávislosť (15. augusta 1947).

predseda Slovenskej ľudovej strany a Tuka jasne naznačil, čo je cieľom tohto boja. Treba len dôkladne prebrať už prvý Tukov článok o autonómii Slovenska, napísaný ešte na začiatku roku 1921. Potom jeho návrh zákona o autonómii, ktorý Tuka vypracoval na výslovnú žiadosť a podľa presného, dôrazného pokynu Hlinkovho, aby návrh o autonómii bol čo najširší. Všetky ostatné 62 návrhy - Labajov ' atď. boli polovičaté. Tukov návrh hovoril presne o Slo­ venskom štáte a o Českom štáte. O zväzku týchto štátov. Hneď po prvom Tukovom článku o autonómii začal sa pohon proti Tukovi. Vraj Tuka z Bu­ dapešti dostáva príkazy. Aj samotné návrhy. Zbierali materiál proti Tuko­ vi. Vymýšľali nepravdy, až smiešne, o tom, ako Tuka dostáva peniaze, aj Hlinka. Vraj odovzdávali mu tieto peniaze kdesi pod tým a tým telegrafným stĺpom, i Hlinkoví. Sú to až trápne smiešne veci. A to boli základy svedectiev pri neskoršom súde proti Tukovi. Beneš, ktorého sila bola v jeho archívoch a fondoch, ako je to už dnes dob­ re známe, i svojmu vlastnému bratovi Vojtovi vytýkal, že podpísal Pittsbur­ skú dohodu, ktorú napokon Masaryk vypracoval, ako sa to už dnes dá doká­ zať, zámerne s tou tendenciou, aby poslúžil svojmu hlavnému cieľu, svojej fixnej myšlienke o česko-slovenskom národe. Totiž je známe, že vo všetkých ostatných zmluvách, ktoré Slováci a Česi podpísali za prvej svetovej vojny v zahraničí, bola reč o dvoch národoch. V niektorých o štátoch, o federácii. Tak Clevelandská zmluva z roku 1915, Kyjevská z roku 1916. V svojom Po­ slaní na Slovensko Národná rada česko-slovenských obcí v Paríži 15. februá­ ra 1915 hovorí o úplnej samostatnosti Slovenska s vlastným snemom v Nitre. A mnoho iných takýchto dokumentov by som mohol citovať. Vo volebnom boji v roku 1925 sme denne operovali týmito dokumentmi. Tuka sa teda ne­ musel odvolávať na Budapešť, prípadne nemohli sa odvolávať na Budapešť Tukovi nepriatelia, ktorí chceli dokázať, že ide o výmysel, o rozkaz z Pešti, z Maďarska. Keď už nič nepomohlo, našli si rozličné iné súkromné nechut­ nosti proti Tukovi o jeho pôvode, o jeho maďarónstve, o tom, čo robil pred prevratom, za Maďarska v Budapešti, v Pätikostolí i na Bratislavskej univer­ zite, ale nič nedokázali, iba ak to, že záujem o Tuku rástol. Koncom roku 1925, v decembri to bolo, chceli Tuku napadnúť a napadli Skultétyho. Vieme dobre, čo znamenal Škultéty v tom čase v národe. A vie­ me, ako mal Škultéty čisté metódy, čisté, presvedčivé slová. Škultéty sa v decembri dostal do bratislavskej nemocnice, už neviem, či išlo o operáciu alebo o nejakú inú chorobu, a Tuka, keď sa to dozvedel, navrhol v redakcii,

621

Ľudovít Labaj (1886 - 1937) - právnik, redaktor, ľudovecký politik. Od roku 1913 advokát a verejný notár v Ružomberku. Blízky spolupracovník Andreja Hlinku. Spomínaný návrh zá­ kona o autonómii Slovenska podal Labaj v parlamente v januári 1922. V rokoch 1920 - 1935 poslanec, 1935 - 1937 senátor NZ. V roku 1929 minister pre zjednotenie zákonov. Zakladajúci člen, od v roku 1922 predseda Všeobecného združenia kresťanského robotníctva Slovenska, 1921 - 1922 zodpovedný redaktor Slováka, 1922 - 1924 Slovenského kresťanského socialistu.

v sekretariáte, aby sme Škultétyho navštívili. Vybral sa Tuka, vzal si Siváka a Macháčka a boli u Škultétyho. O veci bola v novinách malá správa. I toto bol dôvod, aby zaútočili centralistické noviny. Vraj, či si Škultéty uvedomu­ je, kto je Tuka? Či môžu ľudáci pokladať Škultétyho za svojho, za nášho? A to sa tak hovorilo, všetci sme hovorili „náš Baťko", „náš Škultéty", možno také slovo bolo i v Slováku. Ale dobrá bola ozvena. Škultéty napísal osved­ čenie. A posledné slová tohto osvedčenia mohli by byť mottom hociktorej práce, ktorá sa bude zaoberať o Tukovi. Škultéty napísal: „Preto za Vojtecha Tuku, tak neslovenský napádaného u nás, ja bol by som hotový i biť sa. Jozef Škultéty." Bolo to v Slováku 11. decembra 1925. Rok 1926 bol rokom ústupu zo slávy. Strana sa chystala do vlády. Hlinka bol v Amerike a keď sa vrátil, už pripravený vstup do vlády musel schváliť. Nuž musel. Schválil. Vo vláde strana nedosiahla nič podstatné pre autonó­ miu. Dostali sme dve ministerské kreslá, zdravotníctvo, a neuveriteľná vec, ministerstvo unifikácií. Strana separácie vládla v ministerstve unifikácií! Je rok 1927. Bol rokom Rothermeriády. I vtedy, zrejme z Benešových kruhov vyšla intriga, ktorá mala dokázať, že Tuka drží s Maďarmi. V anglických novinách sa objavil článok označený Tukovým menom. V tom čase bol tu Scotus Viator. Veľký ochranca Slovákov ešte za Rakúsko-Uhorska. Navštívil i Tuku. Tuka ho presvedčil, že s článkom nemá nič spoločné. Keď sa Scotus Viator vrátil do Londýna, uverejnil osvedčenie, z ktorého vysvitlo, že ide o nepeknú intrigu a Tuku očistil. Aj inú vec môžem spomenúť v tejto súvislosti. Mladí vysokoškoláci boli vo Varšave a v Krakove. Obaja Durčanskovci, Danihel, Vašek atď. na kon­ grese katolíckej vysokoškolskej organizácie Pax Romana. Maďarskí vyso­ koškoláci usporiadali vo Varšave v duchu Rothermeriády banket, na ktorom skoro všetci zástupcovia jednotlivých štátov v Pax Romana prijímali maďar­ ské tézy o obnovení Veľkej Hungárie. Tuším, okrem Belgicka. Nerozumiem, prečo práve Belgicka. Všetky delegácie, v to počítajúc i Poliakov, postavili sa za maďarskú vec. Slováci a Česi boli v ťažkom položení. Českí študenti nemohli úspešne vystupovať. Telefonovali naši do Bratislavy, mne, že na tre­ tí deň budú v Krakove a mohli by aj oni usporiadať banket. Pripravia si ma­ teriál na ochranu svojich slovenských záujmov a proti maďarským. Obrátil som sa na Tuku. Potrebovali sme niekoľko tisíc zlotých. Tuka ich zohnal, dal mi ich a ja som s nimi odcestoval do Krakova, odovzdal som peniaze našim vysokoškolákom a tí usporiadali banket s veľkým úspechom pre slovenskú vec. Odrazili maďarské útoky a získali väčšinu delegátov pre slovenské sta­ novisko. Toto spomínam len mimochodom. Takýchto dôkazov bolo veľa. No pri­ šiel rok 1928. Začal sa Tukovým článkom, známym Vacuum Iuris. To bol po­ plach, aký článok dotiaľ nevyvolal. Do Tuku sa pustili Dérer, Ivanka, všetci vodcovia centralistických strán na Slovensku. Všetky centralistické noviny. V článku videli dobrú príležitosť Tuku raz navždy odbaviť. Ale Hlinka a jeho strana sa i teraz postavili za Tuku. Dokázalo sa, že Tuka nechcel rozbiť Čes-

ko-Slovenskú republiku, naopak, chcel postaviť republiku na zdravý základ, na základ federácie dvoch štátov. A v tom hľadal i našiel dobrý dokument v nedobre štylizovanej Martinskej deklarácii, lepšie povedané, v takzvanej tajnej klauzule, ktorú zohnal Tuka prostredníctvom inžiniera Hanzalíka (ľu­ dáka, mysleli sme si, ale potom sa ukázalo, že pracoval v centralistických službách). Tuka mu dal 10 000 korún, aby originál tajnej klauzuly zadovážil. 622 Aj ho zadovážil. Udajne ho našiel v archíve inžiniera Rotnágla, primátora vnútorného mesta Prahy. V tomto dokumente stálo: „Po uplynutí prechodnej doby, najd'alej ale do 10 rokov, upraví sa štátoprávny pomer dosiaľ v Uhorsku žijúcej vetve nášho národa zmluvou medzi legitímnymi zástupcami z jednej strany, zo Slovenska, a z druhej strany, z Čiech, Moravy a Sliezska." Teda išlo o dokument z 31. októbra roku 1918. Na rok 1928 pripadlo desiate výročie Martinskej deklarácie. Tuka chcel, aby do 30. októbra bol pomer medzi Čechmi a Slovákmi usporiadaný, aby bol poriadok, aby bolo pokojné spolužitie zabezpečené a položené po každej stránke na zdravý základ. Inak nastane stav právnej prázdnoty „vacuum juris". Dnes si už ťažko predstaviť, čo bolo s Tukom celý rok 1928. Nakoniec ho snem, imunitný výbor, vydal na trestné pokračovanie. Ale čakali dlho, že Tuka opustí Česko-Slovensko. Kramáŕ, ktorý si medzitým Tuku všímal, obdivoval ho, cestou Macháčka ponúkol Tukovi aj milión z vlastných peňazí, ak opustí Česko-Slovensko a odíde do zahraničia. Hlinka, ktorého sa Tuka pýtal, čo má robiť, postavil sa za Tuku: „Zostaňte, nedajte sa pomýliť, bude­ me s Vami." Tuka zostal a začiatkom januára 1929 Tuku zatkli. I ja som bol zatknutý a sedel som potom spolu s Tukom vo väzení, pravda, nie v jednej cele. Sedel som s ním na lavici obžalovaných a prekonal som s ním proces, ktorý trval dva mesiace, presne od 29. júla do 5. októbra. Už som spomínal, a je to známe, ako prišlo k vyneseniu rozsudku. Už som spomínal i to, že pre­ študovať materiál tohto procesu znamená vysvetlenie pre celý dejinný úsek týchto rokov k pomeru českého a slovenského. Tuka bol odsúdený na 15 ro­ kov. Sedel najprv v Bratislave, potom v Leopoldove, nakoniec na Pankráci. Na začiatku roku 1937, hneď v januári, už sme mali dôkazy o Tukovej nevi­ ne, pokiaľ išlo o špionáž. Čo sa týkalo údajného pokusu odtrhnúť Slovensko, osamostatniť, alebo násilne prebudovať základ štátu na federáciu, to sa nepo­ kladalo ani z jednej strany za vec nečestnú. Iná otázka bola špionáž. A práve v tejto veci sa dokázala Tuková nevina. Karol Sidor v mene strany navštívil Tuku a oznámil mu, že začíname akciu za jeho oslobodenie. O týždeň nato Hlinka ubezpečil Tuku o svojej oddanosti a v tom, že strana, celá strana stojí za ním. O pol roka bol Tuka na slobode. Lepšie povedané na poloslobode. Dostal amnestiu, ale s podmienkou, že sa nevráti na Slovensko. Dali mu byt

622

Jozef Rotnágl (1875 - 1941) - inžinier, verejný činiteľ, český politik. Ideológ tzv. česko-slo­ venskej vzájomnosti a po roku 1918 prevrate „československej" národnej jednoty. Zastupoval Slovensko ako poslanec v Revolučnom Národnom zhromaždení. Starosta hlavného mesta Prahy a zakladateľ akademického internátu Štefánikova kolej v Prahe.

vo väzenských objektoch na Boroch v Plzni. A tam sa Tuka dočkal svojho úplného oslobodenia. Dňa 6. októbra 1938 bola vyhlásená autonómia. 8. októbra, v sobotu ve­ čer, prichádzala z Prahy do Bratislavy prvá vláda autonómneho Slovenska na čele s Dr. Jozefom Tisom. Už od slovenských hraníc, keď vítali slovenské masy svoju vládu, na prvom mieste znelo meno Vojtecha Tuku. Oslavovali Tuku. Karol Sidor o tom píše vo svojom úvodníku zo dňa 25. októbra veľmi zaujímavé pasáže: „Ľud cíti, ľud pozná, ľud vie, čo znamená Tuka", píše: „Ľud je verný. Keby žil Hlinka, Hlinka by vítal Tuku na Slovensku." V tom čase, v tých dňoch Dr. Tiso, predseda vlády, bol v Štiavnici a zastavil sa v Piargu, v Tukovom rodisku. A tu hovoril o obnove lesku Tukovho mena. My, z redakcie Slováka a Slovenskej pravdy, hneď na druhý deň po Tuko­ vom príchode do Piešťan, kde sa liečil, navštívili sme ho. Temer všetci, čo v strane niečo znamenali, navštevovali Tuku. Príchod Tuku začiatkom decembra 1938 do Bratislavy bol triumfálny. Prišiel zvláštnym vlakom. Na ovenčenej stanici ľud slovenskými zástavami vítal Tuku, v mene strany jej podpredseda, poslanec Jozef Sivák. Potom po uliciach Bratislavy veľké masy vítajúce Tuku volali mu na slávu. Manifes­ tácia pred Carltonom je uverejnená vo všetkých novinách tých dní. Takej v Bratislave okrem oslavy Pittsburskej dohody nebolo. O Tukovi rečnil Ďur­ čanský, Cernák, akademici, o Tukovi sa písalo v tých dňoch ako o vodco­ vi boja, ktorý sa končil víťazstvom. Vedúci akademickej gardy a skutočný reprezentant vysokoškolákov Jozef Kirschbaum píše v Nástupe zo dňa 15. novembra 1938. Článok má nadpis „Tuka, náš príklad". A píše: „Z Tukovho programu nebudeme spúšťať, Tuka musí viesť, viesť nielen na univerzite, ale v celom verejnom živote. Mladí ho budú nasledovať. Všetci pôjdu za ním". A čo chcem osobitne zdôrazniť, kde sa v tých dňoch Tuka objavil, tam sa volalo na slávu Slovenského štátu. I pred Carltonom, i na všetkých zhromaž­ deniach, kde som v tých dňoch bol s Tukom. Boli sme, napríklad, v Bardejove, až v Bardejove. A hoci bol Tuka dengľavý, chorý, sotva videl, znovu sa dal do boja. Vtedy sme mali najväčšie starosti s Maďarmi. Blížil sa viedenský verdikt. Tuka ešte z Piešťan na našu žiadosť i na žiadosť Tisu, Ďurčanského, Sidorovu i moju, vybral sa napred, proboval zachrániť, čo sa zachrániť ešte dalo. Keď sme prišli aj my 2. novembra do Viedne, Tuka smutný, sotva nám vedel pove­ dať slova o tom, ako stojí naša vec. A keď odznel verdikt a mal byť podpísaný, Tuka radil predsedovi vlády Tisovi nepodpisovať. Nepodpisovať, nech si ho podpíšu za česko-slovenskú vládu. Tam bol minister zahraničia Chvalkovský a ten oficiálne zastupoval Česko-Slovensko. Teda ani nebolo titulu, aby sme my podpísali tento verdikt. No Chvalkovský to žiadal, a keďže predseda vlády bol prítomný na rokovaniach, podpísal, ale koľko ráz sa len naskytla príležitosť na medzinárodnom fóre vec nadhodiť, Tuka to nikdy nezabudol. A teraz odbočím. Keď podpisoval už ako minister zahraničia prístup Slo­ venska k Paktu (troch mocností), podpisoval ten istý dokument súčasne i mi­ nister zahraničia Maďarska. A Tuka vtedy nečakane vstal a s veľkou úctou sa

obrátil, čo zdôraznil, a vyhlásil: „Podpisujem akt, na ktorom bude podpis i Ex­ celencie Bárdossyho, maďarského kolegu. Chcem tu zdôrazniť a pripomenúť, i keď sme ako spojenci na jednej listine, to neznamená, že všetko je v poriad­ ku. Odtrhnuté, neprávom odňaté kraje Slovenska vo Viedni 2. novembra 1938 pokladáme za svoje. Hlásime sa o ne a pri prvej príležitosti budeme žiadať ich návrat." Bol z toho škandál. Tukovi to vyčítali. Ale Tuka sa nestaral o škan­ dál. Išlo mu o to, aby pripomenul krivdu a nárok, ktorý držal pri živote. Prešlo niekoľko rokov. V marci 1944 bolo Maďarsko náhle obsadené ne­ meckým vojskom. Akcia ešte prebiehala. Tuka už bol chorý, do úradu len zriedka prišiel. Ja som bol informovaný už v noci a ráno som prišiel k Tukovi zreferovať, čo sa stalo, prípadne, čo sa deje v Maďarsku. A Tuka celý ožil, hovorí: „Idem do úradu." Úrad mal na tom istom poschodí, čo byt. „Zavolá­ me maďarského vyslanca a oznámime mu, že hodláme urobiť zákrok cestou vyslanca nemeckého, aby kraje, ktoré nám boli vo Viedni odňaté, boli teraz pri tejto príležitosti oslobodené našou armádou. Možnože to Nemci prijmú, nebudú sa musieť zamestnávať touto časťou krajiny." Maďarský vyslanec aj prišiel. Tuka mu súcitne podal ruku a požiadal, povedal mu, pravda, citujem len zmysel, a nie doslovne: „Vieme, že máte ťažkú chvíľu, že je vám ťažko. Je to zlá vec, čo sa vám deje. Ale ako každá i táto zlá vec má aj dobrú stránku. Teraz aspoň chápete, vaša vláda pochopí, čo znamenalo pre nás Slovákov, aká to bola bolesť, keď nám vzali kraje, i čisto slovenské a pripojili k Ma­ ďarsku. Teraz cítite, ako bolí takáto krivda. Po vašom odchode zavoláme nemeckého vyslanca a požiadame ho, aby tlmočil svojej vláde, že kraje, Vie­ denským verdiktom odtrhnuté zo Slovenska, chceme oslobodiť my, naším vojskom." A potom prišiel nemecký vyslanec Ludin, Tuka mu oznámil, čo povedal maďarskému vyslancovi a žiadal nemeckého vyslanca tlmočiť túto vec svojej vláde, no pochopiteľne, Nemci nechceli komplikovať obsadenie Maďarska ešte takýmto spôsobom. Hovorili: „Maďari beztak sú už do kraj­ nosti roztrpčení, nebolo by to vhodné teraz riešiť túto otázku a púšťať, dovo­ liť, aby slovenské vojsko vniklo do Maďarska." Keď sa v nedeľu večer vrátil prezident Tiso z Bánoviec a referoval som mu o udalostiach dňa, spomenul som i tento Tukov návrh. Prezident bol nadšený a hovorí: „No to by som nebol veril, to by ani mňa nenapadlo. A vidíte, ako stále upodozrievajú, ako stále obviňujú Tuku z maďarónstva", atď.

Posledný rozhovor 623 Na úvod sa Alexander Mach prihovoril Vilovi a Dodovi takto: 623

Výňatok z posledného rozhovoru zo dňa 10. októbra 1980, ktorý viedli Vilo Kovár a Dodo (Alfréd) Engelmann. Alexander Mach už ťažko dýchal. - Tento rozhovor nebol publikovaný. Pri prepise prakticky nezasahujem do štylizácie. - kk

Som šťastný, že som vás poznal a že sme boli takí blízki v každom ohľade, a nielen v politickom. Po tomto pozdrave slovami, prešiel k téme, ktorá bola predmetom roz­ hovoru, o Tukovej činnosti, ktorú spomína Macháček vo svojich pamätiach. Uviedol tam, že Tuka, keď očakával, že ho zatvoria, uložil jednu časť svoj­ ho archívu u Macháčka, ktorý bol vtedy generálny tajomník Ľudovej strany. O Macháčkovi hovorí, že bol „veľký radikál autonomistický a štváč" ktorý potom „ prešiel do služieb Benešových" a vraj druhú časť archívu dal Šro­ bárovi. Po vojne, keď sa Macháček vrátil z londýnskeho exilu, prejavil záujem o Tukov archív Národný súd. A. Mach pokračuje: „Dosť na tom, že keď už bol nový režim, chceli obžalobcovia Tukov archív. Macháček sa vyho­ váral, bol za ním Šujan, ale archív nevydal. Preto s veľkým otáznikom sa dá povedať, či sa možno spoľahnúť na Macháčkove pamäti... Píše v takých narážkach, že v Tukovej krvi bola zamiešaná aristokratická krv. To je taká, myslím, zlomyseľnosť. Aleje nepochybné, že Tuka mohol byť... poňatý ako jeden z osobností do tvorenia Dunajskej únie. Tam, v tom Tukovom archíve budú na to poukazy. V pamätiach sú. V Macháčkových pamätiach je reč, napríklad, o tom, že rakúsky publicista, v tom čase známy redaktor a poli­ tik Paul... (?) napísal knihu Pád Rakúsko-uhorskej monarchie a tam má byť spomínaný Tuka v uvedených súvislostiach. V zahraničí si môžu túto knihu ľahko zohnať. Ja som ju, bohužiaľ, celé roky zháňal a nepodarilo sa mi ju dostať... Ale táto skutočnosť veľmi mnoho hovorí o Tukovi a za Tuku. Nič nečestného by nebolo v tom, keby sa Tuka bol zúčastnil na práci vytvoriť Stredoeurópsku federáciu alebo konfederáciu, teda akúsi Dunajskú úniu štá­ tov, v ktorej by bolo Slovensko - prirodzene, ako samostatný štát - členom toho zväzku štátov. Je pravda, že zo stanoviska česko-slovenského by to bolo zradou, ale stanovisko stredoeurópskej únie stojí vyššie než stanovisko jed­ ného Česko-Slovenska." ca.

Tu Mach pripomenul, že tento problém by mal spracovať profesor Duri-

„Predvčerom som prijal posledné pomazanie, som šťastný, že odchádzam verný Cirkvi a národu. Srdečne pozdravujem všetkých našich v zahraničí, najmä arcibiskupa Tomku, všetkých biskupov... všetkých našich pracovní­ kov v Ríme v Kanade, v Amerike, v Austrálii. Veľmi mnoho urobil Jožo Kirschbaum, veľa urobil František Vnuk 624 a mnoho robí práve Durica625, ktoré­ mu za všeličo ďakujem, aj za tento tlakomer, ktorý už neslúži, už neposlúcha srdce. No, tak. Omnia ad maiorem Dei glóriám."626

František Vnuk (1926) - historik, publicista, pedagóg. Milan S. Ďurica (1925) - kňaz, vysokoškolský profesor, historik. Všetko na väčšiu slávu Božiu.

[ 321

*** „Lekár hovorí, že to môžu byť aj týždne, ale ja myslím, že ma chcel potešiť, lebo v takom stave, v akom je teraz moje vyčerpané srdce, už to veľa nevydrží. Každý deň mám záchvat, včera som mal veľmi ťažký a to nie sú žarty, tieto záchvaty. No, môže to byť každú minútu, môže to byť hocikedy. Neviem... Napísal som Jožovi Kútnikovi takú prosbu, keby ma Laco Hanus alebo Jožo Kútnik pochovali. Ak by im to neškodilo. Jožo má veľkú farnosť na starosti a to by bolo nezodpovednosťou poškodiť si možnosti pracovať tak požehnane, ako to robí pre Cirkev a pre svojich veriacich. Možnože Laco Hanus, má len málo cirkevníkov, azda on by ma mohol pochovať. Ale to je vedľajšia vec. To patrí ešte na túto stranu hranice, o to sa starajte vy, ja som to len nadhodil. Rád by som videl, rád by som mal týchto vzácnych ľudí našej nedáv­ nej minulosti ešte raz vo svojej blízkosti. Veľmi rád som chodil do Liptova s Tebou (Vilom Kovárom - kk) To boli veľmi krásne návštevy a skúsenosti a veľké okriatie.

*** Do izby prišla dcéra Marta, ktorá naliala do pohárov a vinšovala. Dodo Engelman a Vilo Kovár oznámili, že priniesli list od Mila Urbana, ktorý Mar­ ta prečítala. „Milý Šaňko, oslavujeme Žoškine narodeniny. Teraz sa to volá životné jubileum a pri tejto príležitosti myslíme na Teba a na Tvoje zajtrajšie narode­ niny. Vieš iste, že Ti želáme, aby sa Tvoje zdravie zasa dostalo do rovnováhy a aby sme sa najbližšie mohli tešiť i s Tebou. Veľa ráz Ta všetci pozdravuje­ me a objímame bratsky. Tvoji Milo, Vilo, Dodo. Modlím sa za Teba i Eržiku. Vaša Zoša, Gita, Oľga, Kata a Martinko". Mach sa k tomu vyjadruje: Ďakujem, Milka pozdravujem osobitne. Ja som ho mal vždy rád. Je to najväčší žijúci zo spisovateľov. O tom niet pochybnosti a viem, že všetko sa obráti na dobré. V tomto duchu pozdravujte Milka.

*** V ďalšom sa vrátil k udalostiam, o ktorých píše v týchto spomienkach a poprosil priateľov, aby jeho vnukovi pomohli pri ich objasňovaní. Z jeho rozprávania vyberáme: „Ešte sa vráťme k tomu, čo bolo príčinou, že prišlo k takzvanému národ­ nému povstaniu.

K tomu by nebolo prišlo a nebolo ani treba a viem, že aj na protivnej stra­ ne uznávali moje argumenty. Po prvé: bolo isté, že to Nemci zlikvidujú, že príde k strašným tragédiám, teda nemuseli byť masové hroby, sovietska ar­ máda by sa bola dostala do Viedne cez Ostravu a Budapešť oveľa skôr než cez Karpaty. Nemuselo to byť... čisto v ich záujme. Ja som vtedy hovoril, že mám tri tajné zbrane: - Churchillov zdravý rozum pokiaľ ide o zahraničie... - Zdravý rozum našich protivníkov... rozum im povie, že lepšie to bude vyčkať, ale bez bojov, bez vrážd, bez masových hrobov, Nemci odídu.... A to bolo už... - A pokiaľ ide o budúcnosť Slovenska... tretia tajná zbraň - Atlantická charta. Slovensko bude také, aké bude chcieť byť. Tak čo, načo tu robiť také... Ale samozrejme, ja som bol zodpovedný a mal som v rukách moc. Tak by som to bol zariadil, že keby to boli chce­ li robiť, nepodarí sa im to, nezačnú, s armádou nezačnú, lebo tí dôstojní­ ci... Golian bol už zatvorený...627 Marko bol zatvorený, takže už sa to pohlo 26. augusta... Že to inak dopadlo... po prvé: nedržali sa svojho vlastného termínu, oni mali začať, až keď budú Nemci v Krakove ... to som vedel. Bol som vtedy s Malárom, bol som nie voľajako ilegálne, ale celkom legálne, priateľsky spojený s Novomeským, ktorý chodil ku mne. On neprezradil nič, ale ani nemusel, ani Peter Zaťko neprezradil, ani nemusel." *** Tu A. Mach spomenul príhodu, keď stretol Petra Zaťku v Starom Smokovci pri výťahu a spýtal sa ho, čo tu hľadá, veď mal byť na stretnutí v Cremošnom. Mach pripomenul, že postačovalo takýmto spôsobom pôsobiť. Pre prípad, že by sa odbojári „ sami od seba nechceli držať zdravého rozumu, tak ich donúti me." 628 „Ja som vedel od neskoršieho generála Perku, ktorý bol u mňa v Bra­ tislave a videl som ako zmýšľajú títo ľudia. Tak som si bol istý, že sa budú

627

Jozef Marko (1904 - 1981) - dôstojník. Veliteľ spojovacieho oddielu v štábe VPV v Ban. Bystrici. Styčný dôstojník medzi Vojenským ústredím a Politickým ústredím. 628 Emil Perko (1905 - 1984) - dôstojník Slovenskej armády. Po fiasku, ktoré pod jeho vele­ ním utrpela 1. poľná divízia (do júla 1943 Rýchla divízia) v bojoch s Červenou armádou pri Kachovke (kde sa 30. októbra 1943 viac ako 2 000 slovenských vojakov dostalo do zajatia), prevzal po ňom velenie jednotky plk. K. Pekník. Pplk. E. Perko sa neslávne vrátil na Sloven­ sko. V novembri 1943 opäť prevzal funkciu veliteľa Štátnej slovenskej vojenskej reálky v Turč. Sv. Martine. Nebol zapojený do čechoslováckej povstaleckej akcie, vedenej pplk. Golianom. Až koncom augusta 1944 nadviazal styky so sovietskym partizánskym veliteľom v Turci P. A. Veličkom. S jeho vedomím vnikli 25. augusta 1944 sovietski partizáni do Turč. Sv. Martina. Je spoluzodpovedný za masakru nemeckej diplomatickej misie spáchanú 28. 8. 1944 na dvore martinských kasární.

držať zdravého rozumu. No ale oni sami boli prekvapení tým martinským prípadom, čo tam Kuchta629 postrieľal misiu vojenskú, aj ženy. Potom ute­ kal za tým partizánom Veličkom. 630 No a už sa začali akcie. Lenže zbrklý Šrobár a zbrklý Ursíny, ináč rozumne, celkom rozumne, dedukovali, že teraz 631 už Nemci zasiahnu. Ale to bolo už vybavené, neboli by zasiahli. Tak oni utekali na Donovaly, do Bystrice a vyhlásili povstanie. Ešte tam nikto z tých vedúcich mužov povstania nebol, ani Husák, ani Novomeský, ani jeden. Ale Šrobár a Veselovci a nejaký český zubný lekár skoncipovali to vyhlásenie... On bol jediný, ktorý nebol opitý, ale Veselovci, no... Tak išli do to toho. Po­ tom už utekal, ponáhľal sa do Bystrice, aj Husák, aj ostatní." „Aj Zverina, aj Kanáka (povstalci popravili). Predstav si, on (Krátky) bol už zatknutý aj Golian bol zatknutý. Ale Kanák uprosil Zverina, aby ich prepustili: „Však sú to naši, Marko je katolík, boli sme spolu v Hraniciach, v akadémii". Tak. Zverín bol tvrdší než Kanák... Kanák, ako dobré katolícke srdce, ich zachránil a odplata bola, že ich postrieľali. Teraz sú pochovaní tam neďaleko Bystrice. Sestra toho Kanáka mi dala o tom materiály..." „Je dôležité, že to bolo zlikvidované a Golian sa aj tešil, že je násilím od toho odtrhnutý. Golianova žena bola fanatická Češka. Všetky tie ženy boli Češky a to boli ohromné nacionalistky... A ešte jedna vec. Keby sa bol splnil Tukov cieľ: všetkých Čechov z vedúcich pozícií úradných, hospodárskych zo Slovenska odstrániť, tak niet povstania. Raz už som našiel vyhlášku v mojom rezorte, napísanú v mojom mene, o vykázaní Čechov. Tak som sa aj rozzúril na Tuku, ako je to možné za mojim chrbtom takéto veci... Tuka sa vyhová­ ral... Zachránili sme tých Čechov a oni robili potom povstanie..."

*** Ako reakciu na výčitky zo strany emigrácie vo vzťahu ku komunistom, A. Mach pripomenul - ako sa o tom píše aj inde v spomienkach - že ich mali pod kontrolou: 629

Cyril Kuchta (1913 - 1995) - dôstojník Slovenskej armády. Prvý nositeľ vyznamenania „Za hrdinstvo" v boji s Červenou armádou (1941), nositeľ nemeckého Železného kríža. Zúčastnil sa bojov pri Wojtkowej, Zaluži a Lipovci. Od júla 1944 veliteľ náhradnej roty ľahkých tankov v Turč. Sv. Martine. Od lete 1944 sa podieľal na vyzbrojovaní sovietskych partizánov v Tur­ ci. Pod dozorom sovietskych partizánov zaistila 27. augusta 1944 vojenská jednotka pod jeho velením nemeckú diplomatickú misiu, vedenú plk. Ottom, ktorú nasledujúci deň ráno zavraž­ dili (vrátane žien a detí) na dvore martinských kasární. K svojmu zločinu sa hrdinsky priznáva v príspevku Z vojenského povstania v Turci (uverejnené v zborníku Vojenské akcie v národnom povstaní. Ed. R. Brtáň, Bratislava 1945, s. 51 - 53). 630

Peter A. Veličko (1911 - 1984) - sovietsky partizánsky veliteľ. V noci z 25. na 26. júla 1944 bol v čele 11-člennej skupiny vysadený Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia pri Liptov­ skej Osade, s cieľom pripraviť podmienky na sovietizačnú misiu Červenej armády. Sídlo štábu mala skupina v Sklabini. Po auguste 1944 veliteľ 1. česko-slovenskej partizánskej brigády M. R. Štefánika. 631 Po návrate z väzenia A. Mach rozprával, že masakra v Martine nemusela nutne vyvolať ne­ mecký zásah. Mala sa vyzbrojiť Garda a udalosti by mali iný priebeh. - kk

„Naša bezpečnosť pracovala dobre. ... Dotiaľ sme ich nechali, kým sme ich chceli... Nikomu sa nič nestalo... Prvý popravený komunista bol v komu­ nistickom Československu - Clementis... My môžeme mať čisté svedomie... U nás si boli istí, že kým sú v našich rukách, sú v bezpečí." * ** Po prestávke A. Mach predniesol odkaz priateľom na Slovensku a v za­ hraničí: „...Nech sa držia, aj ako katolíci aj ako Slováci, tak akosi primerane dobe Jána Pavla II. To je doba! Nová doba! To im odkazujem. A to odkazujem všetkým priateľom. Tak wojtylovsky sa držať. Bár by sa i u nás držali páni biskupi v otázkach cirkevných ako sa držia biskupi poľskí a ako sa potom držia aj poľskí robotníci. Je to obrovská vec. Robotníci si dajú podmienku, aby bola omša slobodne slúžená, vysielaná. To robotníci. Samozrejme, že sú spojení, aj roľníci, aj inteligencia. Sami by to nemohli, ale v poľskom robot­ níctve je mnoho inteligencie zamestnanej ako aj tu, ako všade. Je to jednako vec robotnícka, že si žiadajú omšu a komunistická vláda musí ustúpiť, ale zdá sa mi, že rada ustupuje, lebo je rozumná. Toto je taká veľká doba, oplatilo by sa ešte chvíľu zostať a pozorovať... Keď pôjdete ku Gejzovi 632 , odovzdajte mu moje srdečné pozdravenie i pre manželku a celú rodinu. Gejzu som mal veľmi rád. On mal slzy v očiach, keď sme vyhlasovali samostatnosť. On nechcel prijať rezort, ale vedeli sme, keď ho prijme, že ho bude statočne viesť. Aj to robil. Všetky tie chvály, ktoré padajú na čechoslovácke kruhy, to je zásluha Gejzova a tak nikto nerobil inú politiku ako politiku Medrického, teda politiku ľudácku, tisovskú aj machovskú. To mu povedzte. A pozdravujem aj Kočiša, Balku633, aj všetkých mojich priateľov, s ktorými už asi nebudem, hoci vravím, ešte chvíľu by som sa rád na to díval, ako to bude v Poľsku ... Ja mám už odchod vybavený, už ma tu nič nedrží, len zvedavosť ako to bude..."

* ** Tu sa opäť vrátil k niektorým sporným otázkam z minulosti: „Veci sa majú tak, že i tie otázky okolo SNP sú z nášho stanoviska čisté a ja som dostal za pravdu, keď som nechcel, aby boli popravy, i prezident do­ stal za pravdu, všetci. Aj v otázke židovskej. Len čo sme sa dozvedeli, že ich Nemci vraždia, len čo som si prečítal biskupov, Vojtaššákov list, hneď bolo rozhodnuté. Zavolal som si nemeckého vyslanca, povedal som mu: My sme mali dohodu takú a takú, my sme platili a máme platiť ešte aj ubytovanie, Gejza Medrický. Aladár Kočiš a Ján Balko.

[ 325

trovy ich vysťahovania a tí už nežijú. Tak, viac ani jeden Žid, možno povedal som: ani jeden vlak zo Slovenska vyvezený nebude. Ak bude pripustená naša komisia, ktorá zistí, že všetci žijú, iná vec. Ale ináč nie. Až do povstania nebol ani jeden vyvezený. Čo sa stalo za povstania, zato my nemôžeme. Ale, pokiaľ ide o vládu Štefana Tisu, ani Štefan Tiso osobne, ani nikto iný nedal súhlas, naopak, ja som zakročoval proti a zachraňoval ich. Veď aj povstalcov sme zachraňovali...." *** Chcel by som pozdraviť veľmi srdečne môjho priateľa Ferka Šubíka - Andreja Žarnova. Jeho meno bolo pojmom v roku 1925. Bol aj u nás v Mederi, keď tam bol Hlinka. Rád spomínam na neho. A z Medera je Karol Strmeň, ktorý je teraz v Amerike a je jedným z našich najväčších literátov. Mikuláša Šprinca634 pozdravujem a Jožo Kirschbaum nech vie, že som bol vždy na jeho strane, že aj keď bol odstránený, i to bolo v záujme jeho i našom. Inak by nebol mohol dosiahnuť pre slovenskú vec také veľké úspechy, nebol by mohol urobiť také veľké služby slovenskému národu. A zaujímavé, Jožo bude prekvapený, že ho spomínam spolu s Lôblom. S Eugenom Lôblom som sedel, keď bol Husákov proces. On a ja sme ešte prv vedeli, aký bude rozsu­ dok, než bol vyhlásený. Také to boli divy. Vedel som, že sa Lôbl chystá na veľký krok. Už tam v cele, práve vo Veľkom týždni, sme hovorili o problé­ moch viery, Cirkvi a takýchto (teologických?) veciach. Nie som prekvapený, že je medzi našimi a pozdravujem ho. Ferdiša Mondoka,635 ktorého dôverne poznám už od študentských rokov. Joža Cincíka, môjho dobrého priateľa a takisto druhých priateľov, Janka Okáľa, Imra Kružliaka.636 Pozdravujem i veľkých našich Rimanov: Anton Botek, Dominik Hrušovský a ďalej Michal Lacko. 637 Všetkých srdečne... 634

Mikuláš Šprinc (1914 - 1986) - kňaz, básnik, prekladateľ, organizátor slovenského kultúrne­ ho života v emigrácii. Za kňaza ho vysvätili v roku 1939. V roku 1945 odchádza do emigrácie a v roku 1946 sa dostal do USA, kde pôsobil ako profesor moderných jazykov na Boromeo Seminary of Ohio. V roku 1954 založil a až do svojej smrti redigoval štvrťročník Most. Bol spo­ luzakladateľom a predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí. Jeho sú­ borné básnické dielo vyšlo na Slovensku pod titulom Do večná tečie moja rieka (Prešov 2003). 635

Ferdiš Mondok (1903 - 1994) - kňaz, národný buditeľ. V rokoch 1932 - 1945 farár v Se­ nici. Funkcionár Spolku sv. Vojtecha a horlivý šíriteľ katolíckej tlače. V rokoch 1939 - 1943 bol poslancom slovenského Snemu. V roku 1945 odišiel do Rakúska. V internačnom tábore ho držali do roku 1948. Potom odišiel do Talianska, kde konal pastoráciu v utečeneckých táboroch. V roku 1950 emigroval do Kanady a ako misionár navštevoval malé slovenské komunity po celej Kanade. Zomrel v Montreali. 636 Imrich Kružliak (1914) - rozhlasový pracovník, publicista. Od v roku 1938 pracoval ako tajomník Slovenskej ligy, v rokoch 1940 - 1944 bol prednostom tlačového oddelenia Úradu propagandy. Od r. 1943 vedúci kultúrneho oddelenia na Generálnom sekretariáte HSĽS. Počas povstania redaktor Bojovníka a Národných novín. V rokoch 1946 - 1947 šéf kabinetu poverení­ ka výživy a zásobovania K. Filu. V roku 1949 emigroval na Západ. V r. 1951 - 1980 pracoval ako redaktor „československého" vysielania Slobodná Európa.

Som šťastný, že máme v Ríme nášho arcibiskupa. To je viacej, než by sme ho mali tu. Takže dnes je Rím v istom zmysle hlavným mestom Slo­ venska. Lebo, kde je arcibiskup na katedre svätocyrilometodskej, tam je Slo­ vensko. Pozdravujem - nech nezabudnem - Joža Stašku.638 Spolu sme sedeli v Leopoldove v kníhviazačskej dielni a viazali knihy. Tam som obdivoval Joža ako ľahko a rýchlo sa vedel naučiť ďalšie reči. Po troch-štyroch mesia­ coch už začal hovoriť - napríklad - po maďarsky. Ohromný talent na reči... A že títo naši všetci môžu úspešne pracovať, že Slováci sa dali dohromady, že František Vnuk v Austrálii... a nebudem spomínať všetkých, čo vo Švajčiar­ sku, Nemecku a tak ďalej, pracujú, to všetko je zásluha nášho veľkého Roma­ na.639 Toľko o ňom počúvam, aké to šťastie. O jeho knihe, ktorú napísali spo­ lu, on a Lôbl. 640 A aby som nezabudol, nedajte si ujsť príležitosť si prečítať, čo Polakovič napísal o pluralizme slovenskom, zo slovenského stanoviska. Pred piatimi, šiestimi rokmi, čo som čítal, to v plnej miere každý rozumný Slovák podpíše. A bolo by tých mien ešte mnoho, narýchlo mi neprichádzajú na um. Ale i na koho som zabudol, i toho mám a budem mať v srdci. Teraz ho už mám trošku - ako u nás hovoria - rozstrečkované. Ale tam všetky ne­ poriadky prídu do najlepšieho poriadku. Tuje... Aj keby som ešte rád zostal kvôli svojej žene a keď nie... som pripravený, odídem a spokojne, aj... keby som chcel vedieť, čo bude s našimi, čo bude napríklad s tretím zväzkom Mila Urbanovej knihy, prosím ho, aby nezabudol. To všetko sa dozviem, lebo tam hore sú lepšie prostriedky. (Hlas: Tam v nebi.) Áno! Tak. Zbohom buďte chlapci, tu i v zahraničí a zapamätajme si nakoniec. Keď bol ten mládenec - chlapec pred Ježišom - slepý, a pýtali sa, a prečo je slepý, či on zhrešil alebo jeho rodičia, Ježiš povedal: ani on ani jeho rodičia, ale aby sa na ňom splnila vôľa Božia, aby sa stala vôľa Božia. 641 Tak čo ťažké sme my prežili, aj tie tragédie z roku 1944 a 1945, to všetko sa muselo stať, 637 Mons. Anton Botek (1911 - 1992), arcibiskup Dominik Hrušovský (1926 - ) , o. Michal Lac­ ko, SJ ( 1 9 2 0 - 1982). 638 Jozef Staško (1917 - 1999) - ekonóm, politik. Študoval v Bratislave a v Paríži, absolvoval študijný pobyt v Poľsku, Rakúsku a Taliansku. V roku 1946 bol zvolený za poslanca DS, ale krátko na to bol pre svoje kresťanské a národné zmýšľanie pozbavený imunity a odsúdený na 6 rokov väzenia. V roku 1961 emigroval na Západ a o rok neskoršie prišiel do USA. Tu pracoval ako knihovník v New York Public Library. Bol literárne činný a angažoval sa vo Svetovom kongrese Slovákov a vo viacerých krajanských spolkoch. 639 Štefan B. Roman (1921 - 1988) - podnikateľ, organizátor a štedrý podporovateľ slovenských národných a kultúrnych podujatí v zahraničí. Do Kanady sa prisťahoval ako 16-ročný mladík. Tu sa vlastným úsilím prepracoval na úspešného podnikateľa v baníckej a priemyselnej oblas­ ti. Vybudoval banícku spoločnosť Denison Mines Ltd., ktorej kapitálová hodnota v roku 1972 sa odhadovala na 400 miliónov dolárov. Bol činný aj v krajanských spolkoch a organizáciách. V roku 1970 z jeho iniciatívy vznikol Svetový kongres Slovákov, prostredníctvom ktorého sa podarilo predložiť slovenskú problematiku vládam západných mocností a pred svetové fórum a tak pripraviť pôdu na obnovenie slovenskej samostatnosti v roku 1993. 640

Ide o knihu 77ie Responsible Society (1977), ktorá vyšla aj v slovenčine pod názvom Zodpo­ vedná spoločnosť (1983). 641 Porovnaj: Jn. 9, 1 - 3

aby sa ukázala.... milosť Božia. Milosť Božia! Nemali by sme Toniku642 na čele všetkých biskupov, nemali by sme Hnilicu643, nemali by sme Lacku, nemali by sme vo svete Rusnáka644 a ostatných. Že to musíme platiť našou smutnou situáciou doma, že tu nemáme Cirkev... v takom poriadku, ako by sme chceli, to prijmite. Ale kostoly sú plné, veriaci veria, a to je rozhodujú­ ce. No, tak dovidenia, tam nad hviezdami! (Po prestávke) V Padove pozdravujem našich, najmä tvoju Ľubicu, Vilo ... dala mi aj pero, s tým som písal posledné svoje veci... za všetko jej ďakujem, pozdra­ vujem ju. Keď hovorím „tam nad hviezdami", spomínam, že ružomberský regenschori, Pavčo, dal túto pieseň zaspievať nad Hlinkovou rakvou. Tam nad hviezdami.... ...Hlinka, keď odchádzal z tohto sveta, dvoch ľudí dal zavolať k svojej posteli, Karola Sidora a mňa. Ja som bol s Dominikom Slobodom645 v Tren­ čianskych Tepliciach... Karol Sidor bol na Sliači. Z Ružomberka prišiel te­ legram do Bratislavy, aby som išiel k Hlinkoví, že si ma žiada a aby prišiel Karol Sidor. Vojtko Straka646, redaktor Slováka... telefonicky ma volal v Tep­ liciach. Ja som bol, pamätám sa, na Žabe... spolu s Dominikom Slobodom sme sa ponáhľali do Grandhotela, tam som mal telefonát: Hlinka je veľmi zle, 642

Jozef Tomko (1924) - kardinál. Teológiu vyštudoval v Ríme. Prispel k vybudovaniu Slo­ venského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Od roku 1961 - 1967 pracoval v Rímskej kúrii ako podsekretár v Kongregácii pre náuku viery, v rokoch 1968 - 1970 ako sekretár kardinálskej komisie pre miešané manželstvá. V roku 1979 bol vymenovaný za podsekretára Kongregácie pre biskupov, v roku 1979 za arcibiskupa a v roku 1985 za kardinála. Bol prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov až do svojho odchodu na odpočinok. 643

Pavol M. Hnilica (1921 - 2006) - biskup. Obhajca a pomocník Cirkvi trpiacej pod komunis­ tickým režimom. V roku 1950 bol tajne vysvätený za kňaza a v januíri 1951 za biskupa. Keď mu hrozilo zatknutie, odišiel na Západ. Pre Sv. Stolicu pripravil správu Náboženské problémy v krajine pod komunistickou nadvládou, ktorá v roku 1956 vyšla aj knižne a bola preložená do deviatich jazykov. Poskytoval veľkú materiálnu i duchovnú pomoc „umlčanej Cirkvi" za že­ leznou oponou. Založil dielo Pro fratribus a bol spoluzakladateľom mariánskeho spoločenstva Rodina Panny Márie. 644

Michal Rusnák (1921 - 2002) - gréckokatolícky biskup. Narodil sa v USA a za kňaza ho vy­ svätili v roku 1949. Z internačného strediska v Podolinci utiekol v roku 1951 a ako americkému občanovi sa mu podarilo odísť do USA. Odtiaľ prešiel do Kanady, kde sa venoval organizovaniu náboženského života medzi tamojšími slovenskými vysťahovalcami. V roku 1964 bol vysvätený za pomocného biskupa a keď bola zriadená slovenská gréckokatolícka eparchia v Kanade, stal sa jej biskupom.

645

Dominik Sloboda - americký Slovák. Člen delegácie Slovenskej Ligy v Amerike, ktorá v roku 1938 prišla na Slovensko s originálom Pittsburskej dohody, aby sa zúčastnila osláv 20. výročia jej podpísania. 646 Vojtech Straka (1902 - 1967) - novinár. Ako 19-ročný študent začal pracovať v redakcii Slo­ váka (spolu s K. Sidorom a M. Urbanom) a vytrval v tejto práci až do násilného zániku denníka v roku 1945. (V r. 1939 bol šéfredaktor Slováka.) Rázovitá postava slovenskej žurnalistiky. V r. 1946 - 1966 úradník v Bratislave.

volá ťa, najbližším vlakom do Ružomberka. Keď som odchádzal z Teplíc, na staničke električky boli už celé naše Teplice. Plakali, lebo už vedeli, že Hlinka umiera... tam sme spievali: Tam nad hviezdami. No, tak dovidenia, tam nad hviezdami!

Otec Jozef Mach (1878 - 1918)

!'<ŕ et/Jimm, tt.fishm mlaväjí, a mm,

a • mu, íamudau piAtu mm d&íiýttH. Wi

Jem vadeltiu, i4 Hlffaavatii, m/, Jwtti nus/.rruÁc, ti dnimíMaJiw; aiuämi ĹruÁJu, U rnámu JtaJj/u Jvéňi>, íli mm mtvJuvňa, mtlw mé ntda, tta> lite tmi vivndn,

itte/xjí'/r

J&va faAáút, ftkttina
Ukážka rukopisu Pohrebného kancionála Joze­ fa Mácha (1903), vydal Ústav etnológie SAV 1997

Mladomanželia Machovci, Košice 5. júla 1928

Rišňovce 1939, slávnostné odhalenie dvojkríža

Po odovzdaní štadióna ŠK Bratislava (1942)

Turčiansky Sv. Martin, 1941, 88. narodeniny Jozefa Škultétyho, v strede J. C. Hronský

338]

S dcérou Darinkou (1943)

Krst šiesteho dieťaťa, krstiteľ Dr. Karol Kôrper, krstný otec Vojtech Tuka (1943)

Biskup Michal Buzalka svätí novotvorený onkologický pavilón sv. Alžbety (1944)

Leopoldov 9. mája 1968 s rozsudkom v ruke, kufor nesie Gavril Gryzlov

342]

Palárikovo - Slovenský Meder 1971 s bra­ tom Jozefom

Liptovské Sliače 19. augusta 1973. Foto: Janko Maga

Na chate s rodinou, 1976. Vľavo dcéra Darinka, ktorá sa podieľala na zostavení otcových spo­ mienok

Važec 1977, po stranách Janko Silan a Janko Maga

Slávičie údolie 18. 10. 1980, v strede sestra Ilka Noskajová

DOSLOV Alexander Mach (Životopisný

náčrt)

Dejiny spoločného štátu Slovákov s Cechmi v rokoch 1918 - 1939 sú ne­ odmysliteľne spojené s úsilím Hlinkovej slovenskej ľudovej strany o nasto­ lenie samosprávy (autonómie) Slovenska, na ktorej sa dohodli predstavitelia Slovákov a Čechov v Pittsburghu v máji 1918, teda ešte pred vznikom Česko-Slovenskej republiky. Na čele tohto zápasu stál Andrej Hlinka a medzi jeho stúpencami významné miesto zastával Alexander Mach. Toto celoná­ rodné úsilie bolo korunované úspechom - vyhlásením autonómie Slovenskej krajiny v októbri 1938 - a zavŕšené vyhlásením štátnej samostatnosti v marci 1939. Bohužiaľ, vytúžená samostatnosť trvala len veľmi krátko a vzhľadom na medzinárodné okolnosti mala aj mnohé nedostatky. Po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945 bol Slovákom opäť medzinárodnými okolnos­ ťami nanútený návrat do spoločného štátu, ktorý sa už v predchádzajúcom období neosvedčil a nemal predpoklady vyriešiť základné otázky vzťahov Slovákov a Čechov ani v budúcnosti. Nevhodnosť tohto kroku späť sa po­ tvrdila v celom ďalšom vývine spoločného štátu a po obnovení demokracie sa Slováci a Česi v roku 1993 pokojne rozišli, aby každý žil na svojom a po svojom. Nad touto pohnutou históriou slovenského národa sa klenie dospelý život Alexandra Mácha, autora predkladaného diela. Nebol iba pasívnym pozo­ rovateľom, ale od roku 1922 aj aktívnym účastníkom udalostí, ktoré tvoria náplň slovenských dejín v prvej polovici 20. storočia. Stál v prvých radoch bojovníkov za autonómiu, hral významnú a vedúcu úlohu v politike prvej Slovenskej republiky a za túto svoju činnosť pretrpel v žalári 23 rokov. V je­ ho osobe je stelesnený osud slovenského zápasu o dôstojného miesto v rodi­ ne európskych národov. Alexander Mach sa narodil 11. októbra 1902 v juhoslovenskej obci Slo­ venský Meder (dnes Palárikovo), neďaleko Nových Zámkov. Jeho otec Jozef Mach bol hrdým sedliakom a uvedomelým Slovákom, veľmi aktívne zapoje­ ným do náboženského a spoločenského života obce. Spísal pohrebné piesne, ktoré pod názvom Pohrebný kancionál Jozefa Mácha vydala v roku 1997 na­ dácia Prebudená pieseň v spolupráci s Ústavom etnológie SAV. Základnú školu A. Mach navštevoval v rodnej obci. Bol neobyčajne na­ daný a bystrý žiak, a preto - na radu miestneho pána dekana - ho rodina

vystrojila študovať na strednú školu v Nových Zámkoch. Už v mladom veku prejavoval túžbu byť kňazom, a tak po štyroch rokoch školenia v Nových Zámkoch sa zúčastnil konkurzu na štúdium v malom bohosloveckom semi­ nári v Ostrihome. Skúšky úspešne zložil a ďalšie roky gymnaziálnych štúdií absolvoval v Ostrihome. Tu prežíval kritické roky prechodu do dospelosti a traumu prvej svetovej vojny (1914 - 1918). Vojnové udalosti kruto zasiahli aj do života Machovej rodiny. Živiteľ a hlava rodiny Jozef Mach padol na fronte v posledných dňoch vojny. Koniec vojny priniesol aj ďalšie prevratné zmeny. Historické Uhorsko, ktoré v po­ sledných desaťročiach svojej existencie bolo skutočným žalárom národov, sa rozpadlo. Slovensko - po takmer tisícročnej príslušnosti k Uhorsku - sa stalo čiastkou nového štátu, Cesko-Slovenskej republiky. Novovzniknutá situácia sa pre A. Mácha osudovo skomplikovala tým, že jeho rodná obec bola včlenená do Česko-Slovenska, zatiaľ čo Ostrihom, kde bol študentom malého seminára, ostal v Maďarsku. Ostrihomský arcibiskup Ján Černoch (pôvodom Slovák, rodák zo Skalice) odmietal prijať politickú realitu a naliehal, aby sa študenti jeho arcidiecézy vrátili do seminára v Ostri­ home a tam pokračovali v štúdiách. Mach a ďalší slovenskí bohoslovci, po porade s miestnym pánom farárom, výzvu poslúchli. Keďže česko-slovenské úrady im odchod do Maďarska nedovolili, rozhodli sa odísť ilegálne. Pri pre­ chode slovensko-maďarskej hranice cez rieku Ipeľ Mach prechladol a dostal ťažký zápal pľúc, ktorého následky potom niesol celý život. Maďarská vláda i cirkevná vrchnosť sa napokon museli zmieriť so situá­ ciou, ako o nej rozhodla Parížska mierová konferencia v roku 1919. Aj Svätá stolica de facto uznala novú situáciu a na území ostrihomskej arcidiecézy, ktoré sa nachádzalo na Slovensku, zriadila trnavskú apoštolskú administratúru. Slovenskí bohoslovci potom pokračovali v teologických štúdiách v Trna­ ve. Avšak počas prázdnin v roku 1920 sa Mach rozhodol pre svetskú kariéru a do Trnavy sa už nevrátil. Po krátkom váhaní, rozmýšľajúc čo ďalej, sa roz­ hodol dať sa na politickú dráhu. So všetkým mladíckym nadšením sa vrhol do politiky v intenciách Slovenskej ľudovej strany, vedenej ružomberským farárom Andrejom Hlinkom. Zakladal odbočky telocvičnej organizácie Orol, zúčastňoval sa (a občas aj rečnil) na ľudových zhromaždeniach a pokúsil sa aj o žurnalistiku. Svojou aktivitou upútal pozornosť vedenia Ľudovej strany a v jeseni 1923 ho šéfredaktor Slováka Vojtech Tuka zamestnal ako jedného z redaktorov denníka Slovák (ktorý sa v marci 1922 presťahoval z Ružom­ berka do Bratislavy). V januári 1924 prijal prácu na sekretariáte Slovenskej ľudovej strany, ale už v marci ho Andrej Hlinka poslal do Trenčína, aby organizoval ľudovecké hnutie v tomto kraji a zároveň pomáhal pri vydávaní regionálneho týždenní­ ka Trenčan. V Trenčíne pobudol 15 mesiacov. V roku 1925 Mach prevzal funkciu ústredného tajomníka Kresťanského roľníckeho združenia, ktoré vzniklo z podnetu Slovenskej ľudovej strany ešte v roku 1922, ale vykazovalo iba symbolickú činnosť. Alexander Mach

sa podujal zaktivizovať jeho pôsobenia a jedným z jeho prvých krokov bolo rozhodnutie vydávať mesačník Roľník, ktorý začal vychádzať pod jeho ve­ dením v lete 1925. Jesenné týždne roku 1925 prebiehali v znamení blížiacich sa volieb. Pred­ volebná kampaň bola veľmi búrlivá. Socialisti a centralisti sa často pokúšali rozohnať alebo ináč narušovať ľudovecké zhromaždenia. Na svoju obranu proti narušiteľom a na udržovanie poriadku vznikla v rámci Ľudovej strany organizácia tzv. usporiadateľov, ktorá neskôr vystupovala pod menom Rodobrana. Dňa 15. novembra 1925 sa uskutočnili druhé parlamentné voľby v Česko-Slovensku. Z volieb vyšla víťazne Hlinková slovenská ľudová stra­ na (HSĽS), ktorá získala 34,3 % hlasov. Hneď po voľbách HSĽS vydala tzv. Trnavský manifest, v ktorom žiadala „úplnú samostatnosť v rámci samo­ správy. Súdnictvo musí byť samostatné. Takisto chceme zriadenie vlastného snemu, vlastnú políciu a četníctvo." Boli to radikálne požiadavky, na formu­ lovaní ktorých mala svoj podiel aj mladá ľudovecká generácia, medzi nimi najmä A. Mach a K. Sidor. HSĽS dostala neskôr ponuky od agrárnikov (vedených A. Švehlom), kto­ rí sa usilovali vytvoriť koaličnú vládu bez socialistov, a lákali do nej aj ľudovcov. Namiesto autonómie im ponúkali tzv. krajinské zriadenie. Za prísľub dvoch ministerstiev a vidiny účasti na moci, vedenie HSĽS lákaniu podľahlo a v januári 1927 strana vstúpila do vlády, kde dostala dve ministerstvá: zdra­ votníctvo a zjednotenie zákonov. A. Mach a mladá generácia boli zásadne proti vstupu do vlády. V tomto postoji ich podporovali aj niektorí starší ľudoveckí prominenti, ako boli Ferdiš Juriga a Florián Tománek. Juriga dokonca poveril (v októbri 1927) A. Mácha redakciou svojich Slovenských ľudových novín, kde sa veľmi ostro písalo proti vláde, i proti ľudoveckým ministrom, ktorí v nej sedeli. Mach im vyčítal najmä, že „nikto nemôže súčasne slúžiť dvom pánom - Prahe a slovenským záujmom!". V roku 1928, na sviatok sv. Cyrila a Metoda v dóme sv. Alžbety v Ko­ šiciach, sa A. Mach zosobášil s Alžbetou Cekanovou. Sobášil ich košický biskup Dr. Jozef Cársky. Ale pre osobný život A. Mácha je rok 1928 pamät­ ný aj tým, že v ňom prepukla tzv. Tuková aféra, ktorá sa začala uverejne­ ním Tukovej štátno-politickej úvahy V desiatom roku Martinskej deklarácie v novoročnom čísle Slováka. Ako píše Mach vo svojich spomienkach, úvaha „vyvolala poplach, aký dovtedy nijaký Tukov článok nevyvolal. Do Tuku sa pustili Dérer, Ivanka, Hrušovský a všetci vodcovia centralistických strán na Slovensku. Všetky centralistické noviny v článku videli dobrú príležitosť Tuku raz navždy odbaviť." Aféra vyvrcholila procesom, ktorý trval desať týždňov a skončil sa 5. ok­ tóbra 1929. Na lavici obžalovaných sedel popri Tukovi aj Anton Snaczky a Alexander Mach. Bol to krutý politický proces a hlavný obžalovaný Dr. Vojtech Tuka bol odsúdený na 15 rokov väzenia. Mach bol síce oslobode­ ný, ale pobyt v žalári počas vyšetrovacej väzby (od februára do konca mája 1929) spôsobil, že sa obnovila jeho pľúcna choroba a vyše roka sa musel

liečiť v nemocnici a v sanatóriu v Tatrách.647 Počas rekonvalescencie, z po­ známok a zápiskov, ktoré si robil počas vyšetrujúcej väzby, napísal knihu Vo väzení (Bratislava 1930), kde vylieva svoje žiale, vyjadruje svoje nádeje a optimisticky verí vo víťazstvo veci, ktorej zasvätil svoj život. Až v roku 1931 sa mohol vrátiť k novinárskej práci a zasadnúť za redakčný stôl denníka Slovák. Po zotavení z choroby sa A. Mach vrhol do politiky s energiou jemu vlastnou. Jeho články boli smelé, úderné a veľmi často cenzurované. Vo svo­ jich kritických a kritizujúcich útokoch bol neúprosný nielen voči cudzím, ale aj voči svojim. Bystré a vtipné postrehy, ktorými komentoval udalosti dňa mu získavali širokú popularitu. Ostrý hrot jeho novinárskeho pera mu museli priznať aj jeho odporcovia. Roky 1931 - 1933 poskytli Machoví mnoho príležitostí skrížiť meče nielen s politickými protivníkmi, ale aj s vládnym cenzorom. Energicky sa postavil na obranu slovenčiny proti úradne sponzorovaným Pravidlám slo­ venského pravopisu, ktoré vyšli v septembri 1931 a ktorých cieľom bolo „zblížiť slovenský jazyk s českým". Proti tomuto pokusu sa postavila Matica slovenská, predovšetkým jej správca Jozef Škultéty. Mach a mladí ľudoveckí aktivisti zmobilizovali na obranu čistej slovenčiny spisovateľov, novinárov, verejných činiteľov. Len ich úsiliu možno ďakovať, že proti počešťovaniu slovenčiny sa postavili akademické spolky ako Detvan, Kriváň, Tatran..., Ústredie slovenských katolíckych študentov, krajanské spolky atď. Ba, po skončených maturitách sa jednohlasne vyslovili za stanovisko Matice aj ma­ turanti nitrianskeho, zlatomoraveckého a iných gymnázií. Ďalším dôsledkom tejto kampane bola očista Matice od čechizujúcich elementov. Na valnom zhromaždení 12. mája 1932 bol zvolený nový výbor Matice, v ktorom už neboli ľudia ako Vážny, Heŕmanský, Úlehla..., ani Štefánek, Ivanka a im po­ dobní advokáti „československej jednoty". V dňoch 25. a 26. júna 1932 sa konal zjazd mladej slovenskej inteligencie v Trenčianskych Tepliciach. Zišlo sa tam asi 500 mladých absolventov vy­ sokých škôl. Medzi nimi bola takmer celá redakcia Slováka, vedená K. Sidorom a A. Machom. Celý zjazd sa jednohlasne vyslovil proti centralizmu a za autonómiu Slovenska na federatívnom podklade. Iba maličká skupinka nie­ koľkých agrárnikov bola za regionalizmus. Na zjazd prišli viacerí exponenti čechoslovakizmu a centralizmu, ale sa nedostali ani k slovu. Zhromaždení mladí slovenskí inteligenti nejavili záujem o to, čo im chcel povedať Šrobár, Hodža, Štefánek, Medvecký a ďalší. A prv než pominul rok 1932, došlo ešte k ďalšiemu významnému aktu, ktorý bol míľnikom na ceste k autonómii: aliancia medzi Hlinkovou sloven­ skou ľudovou stranou a Rázusovou Slovenskou národnou stranou vo Zvolene 16. októbra 1932. 647 A. Mach vyvinul úsilie, aby v Tatranskej Polianke bolo „zvečnené", že tam Jiŕf Wolker prežil posledné dni (Pred súdom národa IV, Bratislava 1947.

Veľmi aktívne sa A. Mach zapojil do prípravy osláv 1 100-ročného jubi­ lea vysvätenia prvého kresťanského chrámu v strednej Európe, ktoré sa ko­ nali v Nitre v auguste 1933. Pražská vláda chcela, aby sa oslavy konali ako demonštrácia „československej jednoty", ale pričinením mladých ľudoveckých aktivistov ony vyzneli ako triumf autonomistickej myšlienky. Hlinka, ktorý mal byť z podujatia vylúčený, skončil ako kľúčová osobnosť osláv, on udeľoval slovo zástupcom prezidenta a pražskej vlády! Alexander Mach bol spoluautorom deklarácie, ktorú Hlinka prečítal a ktorú zhromaždený zástup manifestačné schválil. V deklarácii sa hovorilo: „Klaňajúc sa pamiatke Pri­ binovej, pokladáme za potrebné verejne poukázať, že národ slovenský ni­ koho nepoveril, nikomu nedal splnomocnenie na to, aby sa zrieknuť mohol národnej samobytnosti, národnej suverenity, vyjadrenej v samourčovacom práve, uznanom celým vzdelaným svetom... Žiadame, aby spravovanie vecí samobytného národa slovenského na oslobodenom Slovensku zverené bolo Slovákom, ako nám to plným právom patrí a ako nám to bolo sľubované a Pittsburskou dohodou spečatené." Na toto varovné volanie Praha odpovedala sprísnením policajného dozo­ ru, cenzúrou a zákazom tlače a inými administratívnymi opatreniami. Minis­ ter zahraničia E. Beneš sa v decembri 1933 vybral na Slovensko, kde sériou prednášok v Bratislave a vo viacerých slovenských mestách chcel presvedčiť Slovákov, že ich politickou budúcnosťou a záchranou pred Maďarmi je bio­ logické splynutie s českým národom. Autonomisti rezolútne odmietali tieto jeho teórie, ale nemohli s jeho názormi polemizovať, pretože všetky autono­ mistické časopisy boli zastavené. Boj za autonómiu nezaznamenal iba úspechy, ale aj sklamania a prehry. Jednou takouto trpkou medicínou pre A. Mácha a mladých aktivistov bola ľudovecká podpora E. Beneša ako kandidáta na prezidentský úrad v decem­ bri 1935, keď sa T. G. Masaryk pre starobu a chorobu musel funkcie vzdať. Beneš si získal ľudovecké hlasy prísľubom „uskutočnenia Pittsburskej do­ hody, konkordátu s Vatikánom, zavedením kresťanskej výchovy do škôl a amnestiou V. Tuku." J. Tiso a tzv. umiernení ľudovci si to vysvetľovali tak, že autonómia bude uskutočnená do marca 1936. Mach varoval Hlinku a ľudoveckých poslancov: „Akú máte záruku, že Beneš splní sľuby, ktoré nesplnil starý Masaryk?" Jeho pesimizmus bol opodstatnený. E. Beneš po svojom zvolení za prezidenta sa nijako neponáhľal dodržať dané slovo a za autonómiu bolo treba bojovať ďalej. Postoj prezidenta Beneša a pražskej vlády k oprávneným požiadavkám autonómie vyvolávali u mladých radikálov všeobecné sklamanie a bezmocný hnev. Toto sa potom odrazilo na VII. zjazde HSĽS, ktorý sa konal v sep­ tembri 1936 v Piešťanoch. Tam skupina mladých radikálov (Karol Sidor, Alexander Mach, Ján Durčanský a Anton Vašek) boli znepokojení miernou rezolúciou, ktorú pripravil rezolučný výbor a vypracovali svoju vlastnú, kto­ rá sa niesla v ostrom nacionalistickom a protiboľševickom tóne. Sidor ju za­ niesol Hlinkoví a prehovoril ho, aby ju predložil delegátom zjazdu. Hlinka ju

prečítal na záverečnom zasadaní a delegáti - nazdávajúc sa, že je to oficiálna rezolúcia - ju s nadšeným potleskom prijali. Takto sa tento výplod mladých radikálov stal oficiálnym dokumentom strany a smernicou ľudoveckej poli­ tiky na nasledujúce roky. Rezolúcia (z ktorej vládna cenzúra vyškrtla vety vyjadrujúce nároky na autonómiu na federatívnom podklade a protest proti zmluve so Sovietskym zväzom) deklaruje: „Nastupujeme do spoločného pro­ tikomunistického frontu na strane tých národov, ktoré sú vedené kresťanský­ mi zásadami." Na zjazde bol A. Mach zvolený do užšieho predsedníctva HSĽS. Rok 1936 bol pamätihodný pre Mácha aj v inom ohľade: stal sa šéfre­ daktorom novozaloženého ľudoveckého denníka Slovenská pravda, z ktoré­ ho v priebehu niekoľkých mesiacov urobil najčítanejší (a najviac cenzúrou postihovaný) slovenský denník. Denník poskytol Machoví príležitosť, aby sa osvedčil ako popredný slovenský novinár. Jeho pravidelný stĺpec Kur­ zívkovým tónom patril k najpopulárnejšiemu čítaniu doby. V ňom pohotovo reagoval na súčasné dianie, na výstrelky a prestrelky vtedajšieho režimu. Vý­ ber z týchto jeho príspevkov vyšiel neskôr knižne. (Kurzívkovým tónom, P. Gerdelán, Trnava 1941). Slovenská pravda bola prvým slovenským časopisom, ktorý dosiahol ná­ klad 100 000 výtlačkov (v júni 1938). O politickej bojovnosti denníka vydá­ va svedectvo Anton Baláž, ktorý v svojej diplomovej práci píše: „Od 1. ja­ nuára 1938 do vyhlásenia autonómie 6. októbra 1938 bola Slovenská pravda zakázaná na tri mesiace (od 16. júna do 18. septembra), takže 80 čísiel z 234 bolo potlačených v úplnosti. Zo 154 vydaných čísiel bolo skonfiškovaných 78 (t. j. 51 %) a cenzúrnymi zásahmi bolo postihnutých 247 príspevkov na 384 miestach." Taká bola sloboda tlače v medzivojnovom Cesko-Slovensku. A táto štatistika je aj meradlom intenzity, s akou A. Mach na stránkach Slo­ venskej pravdy viedol boj za autonómiu, proti čechoslovakizmu a proti praž­ skému centralizmu. Vstup do roku 1938 začala mladá ľudovecká generácia heslom: V novom roku do útoku! A bol to ozaj veľmi rušný i dramatický rok. V lete 1938 slo­ venský národ vítal delegáciu amerických Slovákov, ktorí priniesli so sebou originál Pittsburskej dohody. Verejná manifestácia za uskutočnenie sľubov daných touto dohodou sa konala v Bratislave 5. júna 1938. Bola to manifes­ tácia, akú Bratislava dovtedy nezažila. Asi 100 000 slovenských vlastencov sa tu sebavedome a nástojčivo dožadovalo uznania národnej samobytnosti a samosprávy vlastných vecí. Tento spontánny prejav národného povedomia inšpiroval Mácha, aby vydal výzvu (v Slovenskej pravde, 12. júna 1938): „Udalosti po 5. júni... nám kážu, aby sme si vytvorili - menujme ich tak - Hlinkové gardy... Nestačí mať pravdu. Za pravdu treba postaviť silu. Túto silu treba mať usporiadanú, zorganizovanú, treba ju mať v stálom vzostu­ pe!" Výzva prenikla medzi ľud a o mesiac neskoršie bola v Trnave založená prvá skupina obnovenej Rodobrany pod novým menom: Hlinková garda.

Na manifestácii za Pittsburskú dohodu prehovoril aj Andrej Hlinka. Bolo to jeho posledné verejné vystúpenie. O dva mesiace neskoršie (16. au­ gusta) zomrel na svojej fare v Ružomberku. Jeho smrť bola veľkou stratou pre národ, ktorý vyjadril svoj smútok mohutnou účasťou na jeho pohrebe. A. Mach s dojatím spomína, že „keď Hlinka zomieral, dvoch ľudí si dal za­ volať k svojej posteli: Karola Sidora a mňa, dvoch najmladších vo vedení strany..." Machoví pripadla čestná úloha odniesť Hlinkov posledný odkaz slovenskému národu a slovenskej mládeži, ktorá mala svoj zjazd v Žiline. Povzbudivo a záväzne zneli záverečné slová odkazu: „Ja dokončievam môj boj tuzemský. Ale zostanem s tebou, mládež moja a národe môj. Vyzývam vás k jednote a nepoddajnosti. Žehnám tvoju prácu, žehnám tvojmu boju. Boh ti pomáhaj, Boh ťa opatruj, buď s Bohom, národe môj!" Sedem týždňov po Hlinkovej smrti sa splnil cieľ jeho dvadsaťročného zápasu a Slovensko dosiahlo samosprávu v rámci federalizovaného štátu, ktorý sa vrátil k svojmu pôvodnému názvu: Česko-Slovensko. HSĽS a ostat­ né občianske politické strany na Slovensku sa stretli v Žiline a spoločne sa vyslovili za autonómiu. Správa Slovenskej krajiny prešla do slovenských rúk. Machoví ako budúcemu šéfovi propagandy pripadla úloha oznámiť túto zvesť verejnosti. Neskoro v noci 6. októbra 1938 prehovoril v rádiu, aby in­ formoval „o radosti, o rozhodnutí národa, o tom, že sme konečne doma a sme vo svojom dome páni." V období, keď české krajiny boli Mníchovskou dohodou okyptené o po­ hraničné sudetské územie, keď Poliaci obsadili Tešínsko a Javorinu, keď Slovensko bolo prinútené odstúpiť Maďarsku južné kraje, vrátane Machovej rodnej obce Slovenský Meder, Slováci a Česi sa usilovali vytvoriť novú for­ mu spolužitia v doráňanom spoločnom štáte. Išlo to veľmi ťažko. Zo strany Čechov bolo málo ochoty nahradiť svoje nadradené postavenie zásadami bratskej rovnosti. V autonómnom zriadení Mach zastával úlohu šéfa propagandy (v pražskej vláde mali ministra propagandy, bol ním Hugo Vavrečka), bol poslancom Slovenského snemu a zástupcom veliteľa Hlinkovej gardy (hlavným velite­ ľom bol Karol Sidor). Bol v neustálom pohybe: písal, chodil po slovenských mestách a mestečkách, kde rečnil, povzbudzoval a burcoval. Styk s ľuďmi a vnútorný inštinkt mu hovoril, že autonómia nestačí, že národ má vyšší cieľ: samostatnosť. Toto svoje presvedčenie dal otvorene najavo na ľudovom zhro­ maždení v Rišňovciach 5. februára 1939, kde vyriekol pamätné slová, ktoré zelektrizovali celé Slovensko: „Mať svoj štát znamená život, nemať svoj štát znamená smrť, večnú smrť slovenského národa!" V marci 1939 pražská vláda urobila zúfalý pokus zlikvidovať slovenskú autonómiu a obnoviť predchádzajúci stav závislosti. V noci z 9. na 10. marec 1939 začala uskutočňovať plán, na ktorom sa dohodla na tajnej schôdzke v Unhošti mesiac predtým. Prezident E. Hácha zosadil vládu Dr. J. Tisu a sú­ časne české vojsko a žandárstvo vpadlo na Slovensko a začalo obsadzovať všetky verejné budovy a strategické objekty. Zaistilo a na Moravu odvlieklo

asi 250 vedúcich pracovníkov Ľudovej strany, Hlinkovej gardy a verejnej správy. Medzi zaistenými bol aj A. Mach, ktorého väznili najprv v Brne, po­ tom v Blansku. Na zákrok Karola Sidora (ktorý bol medzitým vymenovaný za nového predsedu vlády), ho prepustili 13. marca 1039. Na druhý deň sa zúčastnil historického zasadania Slovenského snemu, ktorý potom ústavne a legálne vyhlásil slovenskú samostatnosť. Mach často opakoval, že 14. ma­ rec bol najkrajším dňom jeho života. A opäť to bol on, komu pripadla nobles­ ná povinnosť oznámiť národu toto rozhodnutie Slovenského snemu. Roky trvania slovenského štátu, 1939 - 1945, predstavujú vyvrcholenie Machovej verejnej a politickej činnosti. Patril k vedúcim osobnostiam vlád­ nej garnitúry. Ako šéf Úradu propagandy bol členom vlády a krátko po vy­ hlásení samostatnosti prevzal od Sidora aj vedenie Hlinkovej gardy. Zinten­ zívnila sa jeho spolupráca s Vojtechom Tukom, ktorý sa vrátil z internovania v Plzni na Slovensko v jeseni 1938 a ktorý sa v marci 1939 stal podpredse­ dom slovenskej vlády a neskôr aj ministrom vnútra. V. Tuka nebol spokojný s politickým vývojom samostatného Slovenska a zazlieval prezidentovi i vlá­ de ich liberálny a vlažný postoj pri riešení niektorých zásadných problémov. Naliehal na prehĺbení a zblížení vo vzťahoch k Nemecku ako štátu, ktorý v zmysle Schutzvertragu (Ochrannej zmluvy) „garantoval" bezpečnosť Slo­ venska, zatiaľ čo minister zahraničia F. Ďurčanský si vykladal spojenectvo s Nemeckom veľmi voľne a niekedy priam provokačne. Toto potom viedlo k nežiaducemu zásahu Nemecka do vnútorných záležitostí Slovenska. V júli 1940 ríšsky kancelár A. Hitler pozval prezidenta J. Tisu do Salzburgu a tam ho prinútil odvolať F. Ďurčanského a niektorých jeho spolupracovníkov (na­ príklad J. Kirschbaum, K. Čulen) a nahradiť ich ľuďmi, ktorí budú mať pozi­ tívnejší vzťah k Nemeckej ríši. Výsledkom tohto zásahu bola rekonštrukcia slovenskej vlády, na základe ktorej sa V. Tuka stal predsedom vlády a mi­ nistrom zahraničia a Tukov blízky spolubojovník A. Mach ministrom vnútra a podpredsedom vlády. Tuka začal posalzburgské obdobie nešťastným prejavom (30. júla 1940) z balkóna Národného divadla, kde vyhlásil: „V slovenskom politickom ži­ vote začína nová éra, éra slovenského národného socializmu." Toto sa často cituje ako dôkaz, že sa na Slovensku začal zavádzať nemecký nacizmus so všetkými jeho nedemokratickými a neľudskými črtami. Dokonca sa vynorili pokusy (napríklad R. Chmel v knihe Slovenská otázka v 20. storočí) dokázať sústredený import nacizmu na Slovensku poukazom na brožúrku S. Polakoviča Slovenský národný socializmus (Bratislava 1941). Nič nemôže byť ďalej od pravdy. Veci sa mali tak, že na Tukovú reč hneď reagoval prezident J. Tiso, ktorý vyhlásil: „Ako sme boli doteraz nacionalistami, boli sme aj socialistami. Nič nám neprekáža, aby tento náš starý slovenský národný so­ cializmus šiel ďalej na začatej ceste," (Slovák, 7. august 1940). Polakovičova kniha Slovenský národný socializmus bola iba rozvedením Tisovho vyhláse­ nia a proti Tukovým predstavám. Teda pod Tukov termín „národný socializ­ mus" sa subsumoval starý program HSĽS založený na národných tradíciách

a na pápežských sociálnych encyklikách. (Mimochodom, aj Česi mali národno-socialistickú stranu pred vojnou i po vojne, a tú nikto nestotožňuje s na­ cizmom). Š. Polakovič v úvode svojej knihy upozorňuje, že koncepcie ako , jedna strana", alebo „vodcovský princíp" a podobne, sú iba prechodné javy a „až prejde ponad ľudstvo táto epocha, budú vymenené novými politickými formami." Je naozaj smutné, že aj mnohí katolícki intelektuáli s rozhorčením odsudzujú Polakovičom ideologicky rozpracovaný slovenský národný socia­ lizmus na základe knihy, ktorú nečítali, zatiaľ čo bývalý marxistický filozof T. Munz s uznaním píše: „Kresťanský filozof Polakovič sa od novopohanského nacizmu hneď od začiatku dištancoval," (Filozofia, č. 12/1995). K takto chápanému tradičnému („starému") slovenskému národnému socializmu sa hlásil aj A. Mach. Na jeho popud sa potom zišli viacerí pred­ stavitelia slovenského kultúrneho a duchovného života, ktorí v Tatranskej Lomnici 31. augusta 1940 vydali manifest, kde označujú slovenský národný socializmus za „organické pokračovanie v rozvíjaní slovenských národných síl v duchu našich tradícií". Medzi podpisovateľmi manifestu sa nachádzajú aj také mená ako Ján Smrek, Juraj Čečetka, Jozef Ambruš, Valentín Beniak, Andrej Žarnov, František Hrušovský, Vladimír Rolko, Jozef Kútnik-Šmálov, Jozef Cincík a ďalší. Len neinformovaný a zlomyseľný človek by mohol týchto intelektuálov biľagovať obvinením z nacizmu. Mach mal všetky predpoklady byť dobrým a úspešným ministrom vnútra, keby boli pokojné časy a normálne pomery. On sa však stal ministrom, keď časy boli búrlivé a pomery vojnové. Takáto situácia si vyžadovala pevného a tvrdého realistu a nie citlivého idealistu ako bol on. Mach si zidealizoval slovenského človeka a nevedel si predstaviť, že by rozumne zmýšľajúci Slo­ vák bol schopný povstať proti vlastnému štátu, nezmyselne rúcať dom, ktorý si takmer s nadľudskou námahou dlhé roky staval. Neveril, že by taký kultúr­ ny a vyspelý národ, ako boli Nemci, mohol mať genocídne úmysly, alebo ich dokonca aj uskutočňovať. Bridilo sa mu vyhľadávať nepriateľov štátu a spo­ ločnosti a krutými zásahmi ich likvidovať. V tom spočívala jeho nerozhod­ nosť a polovičatosť, ktorú mu neskôr jeho kritici vyčítali. On sám sa v svojej obhajobnej reči vyznal, že bol „absurdným a nemožným ministrom vnútra". Tieto skutočnosti treba mať na zreteli, keď sa mu v súvislosti s jeho po­ stavením ako ministra vnútra pripisuje zodpovednosť za dve tragické uda­ losti v histórii Slovenskej republiky: deportácie občanov židovského pôvodu a protištátne povstanie v jeseni 1944. Nieje potrebné rozjatrovať tieto bolest­ né témy, Mach sa o nich podrobne rozpisuje v týchto svojich spomienkach, kde vysvetľuje, prečo konal tak, ako konal, a nie inak. Je vecou čitateľa prijať jeho argumenty, alebo pochybovať o ich platnosti. Jedno mu však nikto ne­ môže poprieť: bol človekom citu a kresťanského súcitu nielen voči svojim, ale aj voči cudzím a nikomu úmyselne neškodil. Za to, čo svet pokladá za dobré, sa mu dostalo málo uznania, ale za to, čo, svet pokladal za zlé, musel veľa vytrpieť. Najväčším sklamaním A. Mácha bolo protištátne sprisahanie, ktoré v au-

guste 1944 vyústilo do povstania. Kým on sa riadil politikou šetriť ľudské životy, neničiť spoločný majetok a umiestňovať čím menej ľudí v žalároch, povstanie prinieslo so sebou nesmierne straty na ľudských životoch, spusto­ šenie a biedu - a to všetko v mnohonásobne vyššej miere, než by boli stáli preventívne opatrenia, ktorými sa dalo tejto tragédii predísť. Povstanie znamenalo aj jeho politický zostup. Pri vymenovaní novej vlá­ dy v septembri 1944 Mach síce ostal naďalej ministrom vnútra, ale rezort bezpečnosti prevzalo Ministerstvo národnej obrany vedené Štefanom Haššíkom a veliteľom Hlinkovej gardy sa stal Otomar Kubala. Mácha sa zvlášť bolestne dotklo, keď delegácia mladej slovenskej generácie (Š. Polakovič, J. Paučo, J. Kosorin, A. Miškovič, Š. Mikula a J. Mikula), ktorá navštívila prezidenta Tisu krátko po 14. januári 1945, obvinila z nedbalosti a nezod­ povednosti v prvom rade jeho ako ministra vnútra. (Ďalší obvinení členovia vlády boli: minister dopravy J. Stano a minister hospodárstva G. Medrický, ktorý si „nechal odbúrať kompetencie ministerstva hospodárstva Najvyšším úradom pre zásobovanie, vedeným guvernérom Národnej banky, zradným Dr. I. Karvašom".) Jeho spolupracovník Mikuláš Gacek zaznamenáva vo svojom denníku: „Je vedľa (t. j. A. Mach - FV). Hlinkovú gardu organi­ zujú, do zbrane povolávajú bez neho. V jeho predsieni - aká bývala kedysi preplnená - nemáš živej duše. Všetko ho opustilo. To tá jeho nedôslednosť a polovičatosť. Pyká za to a ešte bude pykať kruto..." V tejto stiesnenej atmosfére Mach prežíva posledné týždne Slovenskej republiky. Koncom marca slovenská vláda opúšťa Bratislavu a sťahuje sa najprv do Holíča, potom do Kremsmíinstera v Rakúsku. Mach odchádza z Bratislavy, keď už do nej vstupujú predsunuté jednotky Červenej armády. Cez Skalicu odchádza s rodinou do emigrácie a spočiatku sa usadia v Kremsmunsteri. Odtiaľ - ešte pred príchodom spojeneckého vojska - odchádza do Gmundenu, kde sa v polovici mája 1945 vzdáva tamojšiemu veliteľstvu americkej armády. Americké okupačné úrady ho dali do zaisťujúcej väzby a premiestňovali z jedného tábora do druhého. Koncom októbra ho Američa­ nia (spolu s prezidentom J. Tisom, s ministerským predsedom Š. Tisom, mi­ nistrami Pružinským a Kočišom a prezidentovým tajomníkom K. Murínom) vydali česko-slovenským úradom. Vojenským transportom ich previezli do Prahy a odtiaľ - 29. októbra 1945 - ich v putách dopravili do Bratislavy. Podľa retribučného nariadenia SNR Alexander Mach bol postavený pred 648

Otázku vyhlásenia rozsudku, ktorá A. Machoví pripadala ako „divná hra" (str. 168), opisuje Anton Rašla v knihe Proces s Dr. J. Tisom (Tatrapress Bratislava 1990), ktorý v rozhovore 17. februára 1990 medziiným uviedol: „Udeľovanie milosti, to je výsostné právo (prezidenta), to nie je ako vyhlásenie vojny alebo uzatváranie medzinárodných zmlúv... tam je (prezident) viazaný stanoviskom vlády. Ale pokiaľ ide o milosť, to je dávna prerogatíva hlavy štátu ... keby bola vláda alebo iný orgán vyhlásili, že nemá udeliť milosť, nič by neporušil, ak by rozhodol: „Milosť udeľujem" ... Aspoň ja som si povedal, že to by nebola dobrá situácia, keď Tiso dostane milosť a Mach si to odnesie..." (Mag­ netofónový záznam vo vlastníctve kk)

Národný súd a súdený za svoju politickú činnosť. Príprava procesu, v ktorom bol Mach súdený spolu s prezidentom J. Tisom a ministrom F. Ďurčanským, trvala vyše roka. Súdne konanie sa začalo 2. decembra 1946. Obžalobný spis pozostával z 213 strán a jeho čítanie zabralo celý deň. Tiso, Mach a Ďur­ čanský boli obvinení zo 113 zločinov, z ktorých každý niesol so sebou trest smrti. O priebehu procesu len toľko, že bol to politický proces, súdne zinscenovaný akt pomsty, kde sa obchádzali mnohé základné princípy tradičného európskeho súdnictva. Proces sa skončil 17. marca 1947 a rozsudok nad Dr. J. Tisom a Dr. F. Ďurčanským bol vynesený 15. apríla 1947. Obaja boli od­ súdení na trest smrti obesením. Alexander Mach zo zdravotných dôvodov nemohol byť prítomný pri čítaní rozsudku. Ortieľ nad ním bol vynesený 15. mája 1947 a znel: 30 rokov väzenia. Bolo to prekvapenie pre mnohých a vari najviac pre samého Mácha, ktorý s určitosťou očakával trest smrti. V tomto zmysle napísal aj svoje „posledné" listy, v ktorých sa navždy lúčil s manžel­ kou, s rodinou a so svojimi súrodencami. Vo väzení ho držali až do 9. mája 1968. Jeho prvou väznicou bol Leopol­ dov, neskôr ho previezli do českých žalárov (Ruzyň, Valdice...) a posledné mesiace pred prepustením na slobodu bol opäť v Leopoldove. Po návrate z väzenia žil v kruhu svojej rodiny. Pozorne sledoval sloven­ ský verejný život na Slovensku i v emigrácii a neprestával veriť vo víťazstvo tých princípov, za ktoré pracoval a trpel. Bohužiaľ, nedočkal sa obnovenia slovenskej samostatnosti. Zomrel zaopatrený sviatosťami 15. októbra 1980, štyri dni po svojich 78. narodeninách. Jeho pohreb sa konal na cintoríne v Slávičom údolí za veľkej účasti priateľov a známych. S ním bol pochovaný aj kus pohnutej slovenskej histórie 20. storočia. František Vnuk

Index mien Na stranách označených * sú v poznámke pod čiarou charakteristiky príslušných po­ stáv. Augustín, Aurelius 295 Abakumov, Viktor Semjonovič 40 Adalrám 46* Adenauer, Konrad 249* Albert Veľký 80 Ambruš, Jozef 70,* 358 Andersenová, Lale 59 Antonescu, Ion 179,* 201 Apponyi, Albert 282,* 290 Aristoteles 80,* 174 Atila 16* Bacílek, Karol 37,* 232, 235, 252 Bagar, Andrej 153,* 212 Bach, Johann Sebastian 306 Baláž, Teodor 256 Balko, Ján 325 Barak, Rudolf 247* Bárdossy, László 96,* 320 Bartek, Henrich 49,* 231, 232 Bašťovanský, Štefan 152, 171, 190, 256, 257 Beck, Jozef 56* Beethoven, Ludwig van 101, 129, 306 Bél (Blumfield), Matej 256 Bella, Metod 294* Beneš, Edvard 17,* 18, 31, 37, 79, 96, 98, 102, 110, 113 - 118, 122, 132, 133, 156, 158, 172, 201, 217, 259, 260, 291, 310, 316, 317, 321, 354 Beniak, Valentín 70,* 240, 303, 358 Beňuška, Jozef 213,* 261 Beran, Rudolf 13,* 86, 98, 134, 135, 147, 171, 189 Berija, Lavrentij Pavlovič 172 Besčastnov, A. 40 Bethlen, Gabriel 278 Bobák, Ján 30, 202 Bojarskij, Vladimír 40 Bokor, Ernest 274

Bosák-báči 271, 273 Botek, Anton 326, 327* Botto, Ján 293 Boukal, Jan 248 Brtáň, Rudolf 324 Buday, Jozef 66,* 108,* 115, 137, 139 Bucharin, Nikolaj Ivanovič 254,* 255 Bunin, Ivan Alexejevič 27 Burckel, Josef 297, 298, 301 Burzio, Giuseppe 204,* 304, 308 Buzalka, Michal 79,* 80, 88, 92, 265, 267 Buzek, František 237 Carbus, Lorenz 85,* 196, 198 - 200 Cieker, Jozef 7 1 * Cíger-Hronský, Jozef 49, 72* Cincík, Jozef 7 1 , * 326, 358 Clementis, Vladimír 15,* 18, 148, 151, 172, 175, 183, 184, 186, 190, 228, 229, 235, 236, 252, 255, 256, 257, 263, 314, 325 Cvinček, Andrej 164* Cársky, Jozef 325 Čatloš, Ferdinand 24, 30,* 67, 132, 156 Čečetka, Juraj 358 Čepička, Alexej 258 Čermák (Porgres), Šimon 256 Černocký, Ján, 152 Černoch, Ján 98, 289,* 309, 351 Čihák, Josef 79,* 80, 248, 257, 265 Čulen, Konštantín 48, 7 1 , * 128, 357 Daladier, Edouard 34,* 129 Dalibor 47 Danihel, Karol 317 Dante, Allighieri 14,* 78, 79, 176 Daxner, Igor 97, 179, 180, 181,* 182, 186, 187, 197, 257

Daxner, Štefan Marko 181 * De Valéra, Eamon 148,* 315 Deák, Ladislav 133 Dérer, Ivan 111, 112, 133, 269, 317, 352 Deutelbaum/Deutelmann (pozri Doman Alexander) 62, 73 Dilong, Rudolf 7 1 , * 255 Dimitrov, Georgi 253* Doman, Alexander 62, 73 Dostojevskij, Fiodor Michailovič 54,* 79, 176, 185, 186, 189, 201, 223, 233 Doubek, Bohumil 39,* 40, 183, 184 Dovalová, Zuzana 139 Drobný, Ján 2 9 1 * Drtina, Prokop 13,* 18, 171, 172, 190 Druffel, Ernst von 300,* 301 Dubček, Alexander 213 Dubček, Štefan 152, 212, 213* Dubovský, Peter 120 Dúbravec, Benedikt 139* Dula, Matúš 240, 2 4 1 * Dvorčák, Viktor 294 Ďurčanský, Ján 354 Ďurčanský, Ferdinand 62,* 67, 71, 75 - 7 7 , 86, 117, 131,135,143, 147,149, 150, 180, 201, 206, 220, 297, 300, 310,317,319, 357, 359 Ďurica, Milan Stanislav 296, 3 2 1 * Ďuriš, Július 152, 153,* 187, 198, 212, 247 Einstein, Albert 233 Ečer, Bohumil 62 Ehrenburg, Hja Grigorievič Eichmann, Otto Adolf 85,* Eliáš, Alois 131,* 144 Engelmann, Dodo (Alfréd) Engels, Friedrich 129, 253, Erhard, Ludwig 249

227, 255* 196, 198 320, 322 306

Esterházy, János (Esterházi Ján) 172, 269,* 280* Exnár, Ladislav 152 Fadejev, Alexander A. 241,* 255 Falath 85,* 196, 198, 199

Falťan, Michal 152, 228 Farkaš, Ján 10, 146 Faulhaber, Michael von 48, 62,* 75, 76 Feješ, Ján 16 Felcán, Géza 244* Fierlinger, Zdenék 29, 95, 179, 258 Fischer, Otakar47, 135,* 147, 193 Fischer-Colbrie, Augustín 266* Fischl, Otto 18 Flohr, Fritz 135,* 143, 301 Fomferra, Heinrich 152* Frank, Hans 44 Frank,Josef 18 František Jozef I. 287 Frejka, Ludvík 18, 175 Fried, Armin 204 Friš, Edo 228 Fritz, Gejza 269* Fučík, Július 176,* 177 Filo, Kornel 326 Gacek, Mikuláš 70,* 240, 359 Gál-Podďumbiersky, Ján 72* Galvánek, Bohdan 180* Gándhí, Mohandas (Máhatmá) Karamchad315* Gašpar, Tido Jozef 30, 69,* 181, 200, 236, 240,* 241 - 243, 255, 269, 270 Geminder, Bedŕich 18, 175 Gero, Michal 97, 102, 103 Glaser, Juraj 152, 256 Globke, Hans 202* Gôbbels, Josef Paul 242* Goethe, Johann Wolfgang von 39, 101, 129, 233, 306 Gojdič, Pavol Peter 79,* 80, 92, 257, 265 Goldstiicker, Eduard 39* Golian, Ján 3 1 , * 260, 323, 324 Gončarov, Ivan Alexandrovič 27,* 254 Goring, Hermann Wilhelm 42,* 43, 52, 98, 138, 142, 143, 145, 150, 221, 298 Gorkij, Maxim 165* Gottwald, Klement 29, 190, 253* Gramsci, Antonio 253* Griinov, Jakub 208* Gryzlov, Gavril 19,* 26, 81, 84 - 86

Hagara, Jozef 152, 176 Hácha, Emil 131, 193, 310, 356 Hajdú, Vavro 18, 37, 228* Haľamová, Máša 181* Hamala, Dominik 199, 200, 204 Hammerschmidt, Franz 43,* 135, 143, 301 Hanko, Milan (Elemír) 249* Hanus, Ladislav 70, 7 1 , * 303, 322 Hanzalík, Jozef 318 Haššík, Štefan 302, 359 Havelka, Jiŕí 131* Hegedus, Dula 208 Hegel, Georg Wilhelm Friedrich 101, 129, 306 Hejda, Jifí 18,* 39, 237* Hemelka 228 Henlein, Konrad 114,* 115 Heŕmanský, František 353 Heydrich, Reinhard 65, 85 Hidvéghy, Karol 205,* 208 Himmler, Heinrich 50,* 52, 198, 200, 203 Hindenburg, Paul von 32 Hirner, Alexander 248, 249* Hitler, Adolf 32,* 33 - 35, 42, 51, 52, 55, 56, 59, 76, 102, 109, 118 - 120, 123, 124, 129 - 131, 137, 142, 143, 146, 149, 150, 153, 159, 177, 178, 206, 209, 217, 219, 221, 242, 262, 296 - 2 9 9 , 307,312,313, 357 Hletko, Peter Pavol 36,* 99 Hlinka, Andrej 20,* 21, 36, 46, 66, 71, 99, 105, 107, 108, 111, 113, 115, 116, 121, 122, 125, 131, 143, 201, 211, 212, 221, 240, 268, 285, 287, 291, 292, 294, 313, 314, 316 - 319, 326, 328, 350, 351, 354, 356 Hnilica, Pavol Maria 328* Hodža, Milan 112, 115,* 132, 133, 211, 212, 294, 353 Hôfer, Hugo 304 Hôŕle, Hermann 75,* 76 Holdoš, Ladislav 13,* 94, 234, 252, 258 Hollý, Ján 71 Holuby, Karol 266*

Homér 22* Homola, Bedfich 11, 4 5 * Hopko, Vasiľ 248* Horácius (Publius Horatius Flaccus) 70,* 105,* 170 Horáková, Milada 18,* 40 Hôrrmann, Eduard 301 Horský (Stern), Mikuláš 256 Horthy, Miklós 47,* 96, 137, 143, 219, 301,313,314 Horváth, Ivan 14,* 24, 40, 94, 151, 176, 177,* 186, 223 - 230, 234, 236, 243, 251,252 Hronský, Jozef (pozri Cíger-Hronský, Jozef) 49, 72,* 240,310 Hrušovský, Dominik 326, 327* Hrušovský, František 7 1 , * 310, 358 Hrušovský, Igor 112,* 352 Hrúzová, Mária 295 Hudáková-Beniaková, Marta 112,* 303 Husák, Gustáv 14,* 15, 28, 30, 37, 64, 66, 72, 86, 89, 94, 151, 154, 156, 172, 175, 186, 188, 190, 224, 225, 228, 230, 232, 234, 236, 247, 250 - 253, 256, 258, 260, 263, 324, 326 Husárek, Vojtech 68* Hušek, Jozef 107* Hušek, Karol 107* Huťka, Matej 248* Hviezdoslav, Pavol Országh 296 Hurban, Jozef Miloslav 293 Chamberlain, Arthur Neville 34,* 123, 124, 129, 142 Chesterton, Gilbert Keith 43,* 237, 311 Chmel, Rudolf 357 Chorváth, Michal 223 Chrobák, Dobroslav 223 Chruščov, Nikita Sergejevič 236* Churchill, Winston Spencer 34,* 50, 154 - 156, 158, 172, 224, 312, 323 Chvalkovský, František 135,* 310, 319 Imrédy, Bela 43,* 96 Ištók, Timotej 139,* 207 Ivanka, Milan 112,* 133, 294, 317, 352, 353

Jamnický, Aristid 10 Jankovič, Ladislav 202 Jánošík, Juraj 112,* 133, 294, 317, 352, 353 Jantausch, Pavol 97, 98* Jarolímek, Bohuslav Stanislav 248 Jaross, Andor 96* Ján Pavol II. 325 Javor, Ivan (Ries, Viliam) 200,* 201 Jehlička, František Rudolf 294* Jesenský, Ján (Janko) 240, 2 4 1 * Joštiak, Jozef 202* Jozef II. 77* Jurech, Štefan 154,* 259 Juriga, Ferdinand 11, 106,* 107 - 110, 118, 125, 144, 159, 160, 185, 221, 244, 274, 278, 280, 281,* 285 -296, 315,352 Jusko, Ján 139, 140* Kačka, Jozef 266,* 267 Kádár, János 37,* 250, 251 Kafka, Franz 39 Kalandra, Záviš 18 Kalfus, Jozef 147* Kállay, József 219, 240, 2 4 1 * Kaltenbrunner, Ernst 50 - 52, 55, 57, 65,* 178 Kamenev, Lev Borisovič 255* Kanák, Viliam 261,* 324 Kant, Immanuel 101, 129, 306 Karmasin, Franz 200, 203, 205, 206, 301 Karol I. 295 Károlyi, Lajos 279 Károlyi, Mihály 271,279 Károlyi, Sándor 275, 277, 279 Karvaš, Imrich 66,* 10, 111,* 197, 199, 304, 359 Keppler, Wilhelm 145* Killinger, Manfred von 201,* 202 Kirschbaum, Jozef M. 117,* 126, 201, 306,310,319, 321,326, 357 Klinger, Eugen 313* Kmeťko, Karol 317* Kočiš, Aladár 6 1 , * 64, 75, 325, 359 Komárov, V. I. 40 Konev, Ivan Stepanovič 38*

Kopal, Anton 147 Kôrper-Zrínsky, Karol 267* Koso, Izidor 203* Kosorin, Jozef 200,* Kostra, Ján 223 Košovský, Belo 201 Košút, Ľudovít (Kossuth, Lajos) 266,* 293 Kováč, Ernest 266 Kováčik, Ľudovít 93 Kovár, Viliam 10, 117,* 320, 322 Koza-Matejov, Jur 110,* 144, 195 Kráľ, Fraňo 228* Kramáf, Karel 283,* 318 Krátky, Jaroslav 324 Krejčí, Jaroslav 13, 14,* 18, 118, 135, 147, 171, 189, 193, 197 Kružliak, Imrich 326* Kubala, Otomar 163,* 169, 180, 201, 359 Kubík, Karol 9 - 1 1 Kubíková (r. Machová), Darina 9, 10 Kubiš, Rudolf 180* Kuchta, Cyril 324* Kukučín, Martin 49, 72 Kulač, Jaroslav 248

Kún, Bela 240, 241,* 313

Kunoši, Alexander 227, 228, 229* Kuprin, Alexander 27 Kurtz (rodinný lekár u Machovcov) 306 Kútnik-Šmálov, Jozef 10, 70, 71,* 322, 358 Labaj, Ľudovít 316* Lacko, Michal 326, 327,* 328 Laušman, Bohumil 247 Lederer, Rudolf (pozri Vrba, Rudolf) 305* Lechta, Mišo 214 Lenin, Vladimír Iljič 54,* 253, 255 Lettrich, Jozef 30,* 260 Letz, Róbert 16, 169 Lichačev, Michail T. 40* Lichner, Ján 133,* 134 Líška, Ján 68* Lôbl, Eugen 14,* 18, 37, 151, 175, 228, 232 - 235, 238, 251, 252, 326, 327

London, Artur 12,* 13, 18, 37,151, 175, 177, 238 Ludin, Hans Elard 59,* 75, 76, 153,154, 199 - 201, 203, 204, 206, 219, 304, 305, 308, 320 Lukáč, Emil Boleslav 68, 70,* 148, 223, 240 Macek, Alojz 66 Mackensen, Hans Georg von 202* Mach, Alexander 7 - 10, 15, 19, 24, 28, 29, 36, 37, 4 1 , 52, 82, 95, 98, 104, 112, 117, 120, 121, 135, 145 - 147, 152, 154, 156, 166, 169, 172, 176, 178, 181, 183, 187, 188, 197 - 199, 201, 202, 204 - 206, 213, 217, 220, 233, 234, 237, 240, 252, 255, 261, 269, 270, 321, 323 - 325, 350 -359 Mach, Jozef 9, 126, 274, 350, 351 Macháček, Pavol 110, 291,* 317, 318, 321 Machová (r. Cekanová), Alžbeta 4 1 , 187, 352 Majerník-Markusek 281 Makarov 40 Malár, Augustín 38, 154,* 157, 323 Manac'h, Etienne M. 40,* 227, 229*, 230 Mančík, Karol 208, 274 Mančíkov, Šándor 208, 274, 275 Mandl, Antonín 248 Mannerheim, Carl Gustáv Emil 141* Marcus, Aurelius 7 2 * Marek, Alex - pozri Mach, Alexander 41 Margolius, Rudolf 18 Mária Magdaléna 82 Marko, Jozef 171, 323,* 324 Maróthy, Daniel 71 Marsina, Andrej 213* Marx, Karol 101, 129, 253, 306 Masaryk, Jan 190,* 227, 283,* 291 Masaryk, Tomáš G. 29, 79, 108, 114, 116,316, 354 Matl, Eduard 301 Mečiar, Stanislav 49,* 71, 72*

Mederly, Karol 115,* 267 Medňanský (Mednyanský), Ladislav 266* Medrický, Gejza 110, 126, 180,* 325, 359 Medvecký, Karol Anton 353 Merežkovskij, Dimitrij S. 27,* 185 Mičura, Martin 110,* 144, 240 Mikula, Jozef 359 Mikula, Štefan 359 Mikuš, Jozef A. 67 Mikuš, Rudolf 120, 206, 208 Miškovič, Alojz 359 Mitrovský, Milan T. 240* Mojto, Fraňo 116* Molotov, Vjačeslav Michajlovič 34, 141* Mondok, Ferdinand 326* Montand, Yves 13 Moravčík, Vladimír 306 Moscardo, Ituarde José 130* Motoška, Frico (Fridolín) 240* Mrtvý, Václav 248 Mrva, Ivan 10 Miinz, Teodor 358 Murgaš, Karol 85, 130 Murín, Ivan 6 1 , * 62, 75 Murín, Karol 49, 6 1 , * 75, 163, 307, 310, 359 Mussolini, Benito 35,* 98, 138, 253 Nábélek, L u d v i k 3 1 * Nageler, Viktor 199,* 200 Napoleon I. Bonaparte 184, 185* Navrátil, Alois (N. A.Vrátil) 177, 222, 225 Nestával, Jozef 18 Neumann, Anton 163 Nitsch, Mathias 205* Nižnanský, Eduard 85 Nosek, Václav 22,* 247 Novácky, Ján Martin 4 1 , * 227, 228 Novomeský, Ladislav 15,* 28, 66, 72, 86, 94, 124, 151, 152, 154, 156, 184, 186, 187, 190, 199, 200, 212, 228, 232, 234, 236, 243, 247, 252 - 256, 261, 263, 324

Novotný, Antonín 37,* 251 Okáľ, Ján 72,* 326 Okáli, Daniel 152, 190, 228, 234, 236, 243, 252 Onderčo, Štefan 112,* 113, 114, 116 Opasek, Anastáz Jan 248 Országh, Jozef 240, 241,* 291 Osoha, Ján 152, 257* Osuský, Štefan 132 Otto, Ernest 15,* 36, 151, 152, 176, 186 Palacký, František 283 Palárik, Ján 278 Pánis, Štefan 117* Papen, Franz von 50,* 302 Paučo, Jozef 28, 66, 188, 268, 306, 359 Paulík, Gabriel 278* Pavelic, Ante 49,* 196* Pecho-Pečner, Viktor 214* Pekník, Karol 323* Perger, Imro 277 Perko, Emil 323* Peroutka, Ferdinand 284* Peška, Zdenšk 18, 116* Peškov (pozri Maxim Gorkij) Petôfi (Petrovič), Sándor 295 Petrovič, Ján 69* Pezlár, Ľudovít 255 Pihík, Jožko 106* Pilsudski, Jószef 5 3 * Pišút, Milan 223 P i u s X I . 116 Polakovič, Ervín 19 Polakovič, Štefan 327, 357, 359 Poničan, Ján Rob 223 Považan, Michal 223 Pozdech, Augustín 2 6 1 * Prchala, Lev 132,* 133, 144 Prídavková, Mária 105 Prídavok, Peter 105,* 132 Prochászka, Otokar 285* Pružinský, Mikuláš 6 1 , * 64, 65, 73, 75, 150, 163, 232, 359 Púll, Ján 152, 182,* 228 Pullmanová, Mária (pozri Haľamová) 181

Rabina, Štefan 201 Radek, Karol 255* Rajk, Lászlo 176* Rákoci, František II. 265, 278, 279 Rákosi, Mátyás 227 Rašla, Anton 64,* 73, 81, 84,95, 97,100 - 103, 151, 152, 166, 183, 186, 197, 212, 245, 246, 252, 257 - 260, 263, 269, 308 Rázus, Martin 111,* 112, 116 Reicin, Bedŕich 18, 175 Reisz, Marci 64, 208 Renč, Václav 16,* 39, 237 Repa, Radoslav 10, 11 Ribbentrop, Joachim von 34, 42,* 43, 94, 120, 138, 141, 142, 150, 203, 242, 296,312 Ries, Viliam (Javor, Ivan) 200,* 201 Rigan, Ľudovít 97, 102, 103, 187, 245 Rilke, Rainer Maria 174,* 221 Rohm 313 Rolko, Vladimír 358 Roman, Štefan Bohuslav 327* Roosevelt, Franklin Delano 33, 34, 154* Rothermere, Lord 97,* 101, 105, 109 Roth-Slávik, Eugen 265* Rotnágl, Jozef 318* Riickl, Jan Jiri 116* Rusnák, Michal 328* Rydz-Šmygly, Edward 56* Rýchlik, Ján 9 Rotta, Angelo 309 Seipel, Ignaz 4 7 * Serédi, Justinián 97,* 309* Seyss-Inqart, Arthur 43, 44,* 138, 143, 297 - 299 Schiller, Friedrich 101, 129, 306 Schirach, Baldur von Schwarzenau 243* Schwarz, Hans 152* Stahl, Pavel 152 Shakespear 189, 233 Széchenyi, Štefan 278 Scotus, Viator (R. W. Seton-Watson) 317 Sidor, Karol 10, 21, 36,44, 68,* 69, 105, 111,116,117,121,131,134,135,139, 143, 144, 146, 149, 204, 207, 211,

217, 219, 220, 261, 269, 310, 315, 318, 319, 328, 352 - 354, 356, 357 Signoretová, Simone 13 Simone, André 18, 175 Singer 313* Siracký, Andrej 228 Sivák, Jozef 116,* 117,317,319 Slánský, Rudolf 14,* 18, 37, 39, 172, 175, 228, 234, 235, 238, 257 Slivka, Ján 304 Sloboda, Dominik 328* Smrek, Ján 187,* 199, 223, 224, 240, 358 Snaczky, Anton 202,* 352 Sokol, Martin 67,69,115,116,120,142, 144, 204, 206, 220, 221, 260, 296 Sokrates 252* Spišiak, Ján 310* Stalin, Jozef Vissarionovič 33*, 35, 37, 50, 54, 55, 56, 94, 129, 141, 142, 239, 242, 253, 255,312,313 Stano, Július 359 Starinský, Peter 207* Staš, Ján 168, 173* Staško, Jozef 2 0 1 , 3 2 7 * Stodola, Emil 292,* 295 Straka, Vojto 328* Strmeň, Karol 70,* 326 Sucký, Imrich 73,* 198, 246 - 248, 261 Svätý, Pavel (pozri Drtina Prokop) Svätý, Štefan 285, 290 Syrový, Jan 13,* 17, 98, 171 Szabó, Štefan (István) 152 Szálasi, Ferencz 51, 96, 143 Széchenyi, István 278 Széchenyiová, Hanna 279 Sztójay, Dome 219 Šabík, Vincent 11 Šándor, Elo 24, 72,* 74, 78 Šenšel, Ľudovít 128 Šimečka, Milan 85 Šimko, Florent 285 Šimko, Karol 271, 279, 281, 285 Široký, Viliam 28, 29,* 73, 152, 153, 187, 190, 196, 198, 212, 247, 252, 256

Škrábik, Andrej 206,* 261 Škultéty, Jozef 57,* 190, 206, 313, 316, 317, 353 Šling, Otto 18, 175, 177,* 222 Šmeral, Bohumil 108,* 109, 125 Šmidke, Karol 24,* 156, 257 Šolochov, Michail Alexandrovič 2 4 1 * Šoltész, Jozef 152 Šostakovič, Dimitri Dimitrevič 254* Šprinc, Mikuláš 7 1 , * 326* Šrámek, Jan 110, 164 Šrobár, Jozef 111, 211, 212,* 260 Šrobár, Vavro 28, 29,* 31, 66, 112, 133, 144, 204, 212, 240, 241,* 260 - 262, v 294, 324, 353 Štefánek, Anton 353 Štefánik, Milan Rastislav 79,* 80, 86, 265 Štibraní, Viliam 10 Štúr, Ľudovít 7 1 , 2 9 3 Šubík, František 70, 7 1 , * 181, 240, 326, 358 Šujan, Juraj 97, 102, 103, 127, 197, 245, 321 Šulek, Viliam 266* Šváb, Karel 18, 175 Švec, Otakar 248 Švehla, Antonín 284* Švermova (r. Švábova), Márie 238 Špitzer, Juraj 176 Talský, Viliam 37, 38,* 154, 2 6 1 * Tatarka, Dominik 223 Taussigová-Potučková, Jarmila 238 Teplanský, Pavel 133, 147 Tiso, Jozef 20,* 28, 30, 32, 33, 46, 48, 51, 61, 65 - 67, 69, 72 - 75, 77, 89, 95, 96, 103, 105, 115, 116, 119, 121, 122, 127, 131 - 136, 140, 142 - 145, 147 - 150, 156, 158 - 160, 167, 168, 171, 172, 180, 186, 196 - 198, 200 - 202, 204 - 207, 209, 210, 213, 217, 219 - 221, 232, 241, 259, 285, 291, 296 - 300, 302, 308, 319, 320, 354, 356, 357, 359 Tiso, Štefan 32, 6 1 , * 63,* 64, 65, 73 - 7 5 , 163,310, 326, 359

Tôkôly, Imrich 265* Tolstoj, Lev Nikolajevič 185,* 197 Tománek, Florián 107,* 109, 110, 288, 352 Tomáš Akvinský 80, 279 Tomko, Jozef 321,328* Trockij, Lev Davidovič 255* Trojan, Jozef 255 Tuchačevskij, Michail Nikolajevič 255* Tuka, Vojtech 28, 32,* 33,47,49,61,66, 67, 73, 77, 95, 96, 103, 105, 107, 108, 110, 112,121,131,135,136,143,145 - 147, 149, 150, 160, 163, 169, 172, 180, 197, 201 - 207, 209, 216 - 222, 241, 246, 247, 259, 266, 268, 269, 292, 297, 299, 304, 307, 308, 309, 315 - 3 2 1 , 3 2 4 , 351,352, 354, 357 Tuková, Božena 204, 205 Turanec, Jozef 31, 157* Turček, Teodor 204* Togliati, P. 253 Úlehla, Václav 353 Ullein-Reviczky, Antal Zsigmond 301, 302 Urban, Milo 4 1 , * 70, 86, 110, 223, 225, 227, 228, 240, 255, 322, 327, 328 Urbanova, Žofia (Žoška) 41 Ursíny, Ján 16,* 17, 28, 94, 154, 171, 190, 206, 261,324 Urx, Eduard (Edo) 228* Vajanský, Svetozár Hurban 283 Vajna, Gábor 5 1 * Valášek-Weiss, Oskár 152, 255, 256* Vančo, Ján 68* Vančo, Miloš 134* Vároš, Milan 85,* 86, 197 Vaszary, Klaudius 284, 289 Vašečka, Félix 152

Vašek, Anton 163,* 317, 354 Vavrečka, Hugo 147,* 356 Vážny, Václav 353 Veesenmayer, Edmund 143* Veličko, Piotr Alexejevič 262,* 323, 324* Vicen, Jozef 247 Viest, Rudolf 132,* 139, 144 Višňovan (pozri Kirschbaum) 126 Vitek, Šándor 277 Vlkova, Janka 105 Vnuk, František 11, 13, 25, 48, 99, 100, 128, 136, 168, 188, 200, 321, 327 Vojtaššák, Ján 79, 92, 203, 204, 206, 208, 212, 249, 285, 303, 304, 306, 307, 309, 325 Voskovec, Jiŕí 231 * Vrabec, Jozef 110,* 144 Vrba, Rudolf 305* Vyšinskij, Andrej Januarevič 39, 49* Wagner, Richard 101, 129 Weiss-Nägel-Jurovský, Jozef 205* Werich, Jan 2 3 1 * Wetzler, Fred (Alfréd) 205* Wilson, Woodrow Thomas 295 Zápotocký, Antonín 29 Zaťko, Peter 68,* 110,* 144, 197, 261,* 323 Zavarský, Jozef 11 Zela, Stanislav 248* Zemínová, Fráňa 18 Zoščenko, Michail 254* Zúbek, Ľudo 27, 81, 189 Zverin, Ondrej 2 6 1 * , 324 Zvrškovec, Jozef Miloslav 67,* 201, 206 Žarnov, Andrej (pozri Subík, František) 106, 240, 358

Obsah ÚVOD III I. NÁVRAT Z MŔTVEHO DOMU /12/ Cvičenie pera /12/ Znova človek bez čísla /18/ Na ceste z mŕtveho domu 1231 Čo ma tu nebolo, svet sa zmenil /24/ Z obrany sa stala obrna /28/ Ďalšie reflexie nad minulosťou /28/ Otázky, otázky, otázky /32/ Osudné stretnutia 1111 Plukovník Talský 131/ Slovenský Žid z Oravy a český básnik z Prahy /38/ Spisovateľ a veľvyslanec Ivan Horváth /39/ Nás nebolo treba nútiť k samostatnosti /41/ II. ODVALENÝ KAMEŇ /46/ V amerických zaisťovacích táboroch /46/ V rukách Američanov - očakávania a skla­ mania /48/ Rozhovor s priateľom z Litvy /52/ Odpočúvaný rozhovor dvoch českých koncentračníkov /55/ Keď sa končila „krásna rozprávka..." /57/ Väzeň Krajského súdu v Bratislave (1945 - 1947) /60/ Eskorta z amerického zajatia /60/ O dejinnej nevyhnutnosti 14. marca 1939 /68/ Na Vajnorskom letisku a odtiaľ do väznice Krajského súdu /73/ Exil sa začínal v Rakúsku /75/ Pamätný rok 1968 /77/ Návrat do Leopoldova /77/ Záhradníkom v Leopoldove /80/ V atmosfére očakávania /81/ Prvé stretnutie s Gavrilom Gryzlovom /84/ Najkrajšie ráno /87/ Socializmus s ľudskou tvárou v Leopoldove /89/ Posledný deň vo väznici /91/ III. CESTA K ŠTÁTNOSTI 1951 Úvodné fragmenty /95/ Akým zázrakom som ostal nažive /95/ Neboli sme donútení, my sme nútili Nemcov /97/ Vypočúvania a dialógy s obžalobcami /100/ Cesty k 14. marcu 1939 /104/ Osobné vyznanie /104/ Nejasná a rozpačitá politika Ľudovej strany po voľbách v roku 1925 /109/ Ľudová strana znova v opozícii /l 10/ Dr. E. Beneš a Slovensko /l 12/ Prezidentská voľba v roku 1935 /l 14/ Rok 1938 /l 17/ Ako sme dosiahli náš cieľ? /119/ Dnešnému uchu to znie neuveriteľne /123/ Maďarské zámery /125/ V marci 1939 ešte vojna nebola /127/ Nevyhnutnosť 14. marca /127/ Hitler a postoj Európy k nemu v rokoch 1938 - 1939 /129/ Osud Česko-Slovenska bol spečatený v Mníchove /130/ Dni a noci pred 14. marcom 1939 /132/ Pokus Prahy odbúrať autonómiu Slovenska /132/ Český postoj k Slovákom sa podstatne nezmenil ani po 6. októbri /134/ Autonómia nestačí! /136/ Homolov puč /139/ Čo vieme dnes a nevedeli sme vtedy /141/ Pod Macochou /145/ Aká bola Slovenská republika? /150/ O udalostiach, ktoré predchádzali 29. august 1944 /151/ Začalo sa to predčasne /155/ IV. SPOMIENKY GARMONDOM /162/ Vrátil som sa z ciest, z ktorých nemalo byť návratu /162/ Kto všetko stratí, všetko získa /166/ Človek, ktorý už vie svoj deň a hodinu /169/ Odísť, ako sa patrí /172/ Byť viac vďační Bohu za smútky než za radosti /173/ Zmysel utrpenia /176/ Vrátil som sa z väzenia... /178/ V očakávaní popravy /179/ S odvahou a vierou /189/ Slovo

o najväčšej bolesti /191/ Prepadlisko /193/ O Eichmannovi, Carbusovi, Falathovi, bare... /196/ Židovská otázka /198/ Zdanlivo Salzburg hovorí proti mne /201/ Na poradách o židovskej otázke /203/ Zastavenie vyvážania /203/ Akú rolu zohral Tuka /205/ Pred súdom svojho svedomia /207/ Zadíval som sa na synagógu /209/ Ťažký deň procesu /209/

V. SPOMIENKY KURZÍVOU /211/ Rozpomienky na ľudí a udalosti... /211/ Milan Hodža /211/ Novomeský, Bagar, Štefan Dubček /212/ Mišo Lechta z Ivanky /214/ Tvár dedinou požehnaná /215/ Moje svedectvo o Tukovi /216/ Alois Navrátil /222/ „Fašista" Ján Smrek /224/ Kauza Ivan Horváth /224/ Aký zmysel má môj život, moja smrť? /230/ Vedno s Eugenom Lôblom /233/ Pohľady z okna väzenskej cely /236/ Buržoázni nacionalisti /236/ Dve ženy... /237/ S krajanom Andrášikom o dňoch bez radosti /238/ O čom bola reč s Tidom Gašparom? /240/ Román, ktorý som nenapísal /243/ Spomienky na Kartouzy /245/ Posledné dni vo Valdiciach /245/ Imro Sucký /246/ Ďalší spoločníci v cele /248/ Na cele s dvomi bláznami /248/ Spoluväzeň Gustáv Husák /250/ Vraj vôľu ľudu vyjadrujú tanky /250/ Argumentovanie s Husákom /251/ Zlomený básnik /253/ Fragment o Bašťovanskom /255/ Posedenie s Rašlom v Leopoldove (jar 1968) /257/ O dôstojníkoch a iných pripravovateľoch povstania /259/ Väznica Leopoldov kedysi pevnosť /263/ Zbúranie mariánskeho stĺpa a Štefánikovej sochy /265/ O dvoch neprajných kritikoch /267/ Prosté fakty akoby tu nikdy neboli /267/ Jozef Paučo a historické kurča /268/ Dokonalý Tido J. Gašpar odhaľuje moje nedokonalosti /269/

VI. ÚPRIMNE A ROZVÁŽNE I27V Fara a dedina /271/ Paberkovanie spamäti (o rodnej dedine a najmä o jej fare) /271/ Kto pochopí - už nesúdi /281/ Hore-dolu o Jurigovi /286/ Áno, v milosti Božej /296/ Nad jedným listom biskupa Vojtaššáka /303/ „Donútenie"; paradoxy, záhady a skutočnosť/311/

VII. Z POSLEDNÝCH SÍL/315/ O profesorovi Tukovi /315/ Posledný rozhovor /320/ DOSLOV /350/ INDEX MIEN 7361/